Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 9/2012
PDF · 240.41 KB
No categories available
III. ÚS 9/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. – G., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,
Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 57/2011 z 20. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. – G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra
2011 doručená sťažnosť I. K. – G., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 57/2011 z 20. septembra
2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na nariadenie
predbežného opatrenia podaným na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“)
domáhal toho, aby okresný súd uložil odporcovi povinnosť zdržať sa akýchkoľvek zásahov
do výkonu nájomného práva sťažovateľa ako nájomcu nehnuteľností na základe nájomnej
zmluvy z 1. apríla 2009, ktorých vlastníkom je odporca. Okresný súd uznesením sp. zn.
25 C 91/2011 z 3. mája 2011 návrh sťažovateľa zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia
okresný súd uviedol, že „nie je potrebné, aby boli pomery účastníkov dočasne upravené,
keďže nebola zo strany navrhovateľa ani osvedčená obava, že by mu zo strany odporcu
hrozila ujma, prípadne že by výkon jeho práva bol ohrozený. Skutočnosť, že zo strany
odporcu bolo navrhovateľovi doručená výzva - Ukončenie nájomnej zmluvy okamžitou
výpoveďou, teda jediné čo navrhovateľ preukázal, ešte nijako neohrozuje výkon nájomného
práva navrhovateľa. Súd poukazuje na to, že v prípade, že navrhovateľ dobrovoľne nesplní
povinnosti, ktoré od neho žiada odporca z akéhokoľvek dôvodu, odporca nie je oprávnený
svojpomocne vypratať navrhovateľa z predmetných priestorov, ale je povinný postupovať
zákonnými prostriedkami.“.
Uvedené uznesenie okresného súdu sťažovateľ napadol odvolaním, v ktorom
argumentoval tým, že „odporca začal s vykonávaním búracích prác v nebytových
priestoroch a protizákonne ho vypratáva, pričom musela zasahovať polícia. Hrozba sa
naplnila a škoda mu už v súčasnej dobe vznikla, pretože odporca dňa 6.5.2011 vytrhal
všetky záchodové misy, umývadlá, ktoré sú jeho majetkom a tým mu absolútne znemožnil
výkon nájomného práva.“. Krajský súd uznesením sp. zn. 18 Co 58/2011 z 26. mája 2011
potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu, pričom v odôvodnení svojho uznesenia
uviedol, že „za súčasného stavu konania, kedy už odporca znemožnil navrhovateľovi výkon
jeho nájomného práva, začal so stavebnými úpravami, potreba nariadenia predbežného
opatrenia už nie je dôvodná, nakoľko predbežným opatrením sa nedosiahne účel, na ktorý
je predbežné opatrenie určené. Zjednanie nápravy je možné iba konaním vo veci samej,
prípade v trestnoprávnej rovine.“.
Sťažovateľ sa ďalším návrhom vedeným pred okresným súdom pod sp. zn.
28 C 102/2011 medzi tými istými účastníkmi (z 9. mája 2011) domáhal vydania identického
predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil odporcovi zdržať sa akýchkoľvek
zásahov do výkonu nájomného práva sťažovateľa vyplývajúceho z tej istej nájomnej
zmluvy uzavretej 1. apríla 2009 medzi sťažovateľom ako nájomcom a odporcom ako
prenajímateľom. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol uznesením sp. zn. 28 C 102/2011
z 1. júna 2011 ako nedôvodný. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že «petit uvedený
navrhovateľom je nevykonateľný s poukazom na to, že nešpecifikoval zásahy, proti ktorému
by malo toto predbežné opatrenie chrániť výkon jeho nájomného práva vyplývajúceho
z nájomnej zmluvy, pretože petit „akýchkoľvek zásahov“ nie je právne vykonateľný.
Navrhovateľ ani nepreukázal žiadnymi listinnými dôkazmi zásahy zo strany odporcu voči
navrhovateľovi takým spôsobom, aby to súdu dávalo možnosti vyhovieť takémuto návrhu».
Ďalej okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia tiež uviedol, že „na tunajšom súde
podal navrhovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia pod sp. zn. 25C/91/2011, ktoré
je takmer identické. Tento návrh bol uznesením zamietnutý, navrhovateľ sa voči nemu
odvolal a návrh na vydanie predbežného opatrenia nie je ešte právoplatne ukončený.
Napriek tomu súd nepovažoval za dôvodné toto konanie zastaviť z dôvodu § 83 O.s.p.
a s poukazom na ust. § 103 O.s.p.. Súd má za to, že toto konanie nie je totiž konaním vo veci
samej, ale je to len konanie na vydanie predbežného opatrenia, preto nepostupoval súd
v zmysle uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a konanie nezastavil
z dôvodu litispendencie, ale konanie zamietol z dôvodov vyššie uvedených.“.
Sťažovateľ podal aj proti tomuto uzneseniu (sp. zn. 28 C 102/2011 z 1. júna 2011)
okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.
11 Co 57/2011 z 20. septembra 2011 tak, že zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa
a konanie zastavil. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „z pripojeného spisu
Okresného súdu Prešov sp.zn. 25C/91/2011 odvolací súd zistil, že takýto istý návrh, s tým
istým petitom, podal žalobca 27.4.2011. Návrh tejto veci bol podaný 9.5.2011. Z tohto
hľadiska mal súd prvého stupňa v zmysle § 103 O.s.p. a § 83 O.s.p. konanie zastaviť,
pretože začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Súd
však vo veci rozhodol dňa 1.6.2011, avšak z pripojeného spisu sp.zn. 25C/91/2011 o tom
istom návrhu súd rozhodol dňa 3.5.2011 a toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom
potvrdené dňa 26.5.2011. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo zástupcovi žalobcu doručené
10.6.2011. Je potrebné zdôrazniť, že vo veci sp.zn. 25C/91/2011 súd prvého stupňa návrh
žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a Krajský súd v Prešove uznesením
sp.zn. 18Co/58/2011 - 31 zo dňa 26.5.2011 toto uznesenie potvrdil.
Vzhľadom na tieto skutočnosti musel odvolací súd v tejto veci konanie zastaviť, a to
podľa § 159 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 103 O.s.p. a s § 104 ods. 1 O.s.p., pretože len čo sa
vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znovu. Nepochybne, ak sa v tej istej
veci, medzi tými istými účastníkmi rozhodlo právoplatne 10.6.2011, potom odvolací súd
v čase rozhodovania musel túto vec považovať za právoplatne rozhodnutú.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 11 Co 57/2011 z 20. septembra 2011 argumentoval, že
«bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 36
ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd pri rozhodovaní
účelovo a tendenčné skutkovo a právne interpretoval danú situáciu ako „res iudicata“.
Opomenul pritom vziať do úvahy tú skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh na nariadenie
predbežného opatrenia ako po doručení listiny o ukončení nájomnej zmluvy (vec vedená na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 25C/91/2011), tak aj po tom, čo spoločnosť F. P., s.r.o.
skutočne začala s búracími prácami (vec vedená na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
28C/102/2011). Taktiež zoznam príloh oboch návrhov nie je totožný, aj keď samotné znenia
návrhov sú veľmi podobné. Je preto odňatím práva na poskytnutie súdnej ochrany
rozhodnutie krajského súdu ako odvolacieho vo veci 28C/102/2011, ak tento napriek zrejme
zmeneným okolnostiam, keďže z ohrozenia práv sťažovateľa sa stalo priamo ich porušenie
dňa 06.05.2011, posúdil vec ako právoplatne rozhodnutú.».
Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti
rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Základné práva I. K. – G., s miestom podnikania: P., podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co/57/2011-39 zo dňa
20.09.2011 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.09.2011, sp. zn. 11 Co/57/2011, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
261,82 € na účet advokáta: JUDr. J. G., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní podľa
odseku 2 rovní.
Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach
ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní predmetnej sťažnosti musel v prvom
rade zaoberať určením miesta a postavenia rozhodnutia o návrhu na vydanie predbežného
opatrenia v konaní pred všeobecným súdom, ako aj existenciou účinných právnych
prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto rozhodnutie vzťahuje,
domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04).
V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné tiež uviesť, že posúdenie
podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov
(čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných
opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide
o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným
spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení
zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení
predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach iba za predpokladu, ak by rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu
(m. m. III. ÚS 169/2010).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú. V prípade základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy je týmto
zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“).
Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie,
ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,
že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Podľa § 75 ods. 1 OSP predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie je
potrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.
Podľa § 75 ods. 2 OSP návrh má okrem náležitostí návrhu podľa § 79 ods. 1
obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežného
opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná
ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť
zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv uznesením krajského súdu,
pričom jadrom jeho sťažnosti je námietka, že aplikácia procesných predpisov
na prerokovávanú vec zo strany krajského súdu prebehla ústavne nekonformným spôsobom,
pretože vec nesprávne skutkovo a právne posúdil ako res iudicata.
Ústavný súd tu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 57/2011 z 20. septembra 2011
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „odvolací súd musel v
tejto veci konanie zastaviť, a to podľa § 159 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 103 O.s.p. a s § 104
ods. 1 O.s.p., pretože len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znovu.
Nepochybne, ak sa v tej istej veci, medzi tými istými účastníkmi rozhodlo právoplatne
10.6.2011, potom odvolací súd v čase rozhodovania musel túto vec považovať
za právoplatne rozhodnutú.“.
Podľa § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví...
Podľa § 159 ods. 3 OSP len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie,
sú konkrétne a je z nich zrejmé, na základe akých úvah uvedených odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd dospel k záveru o prekážke rozhodnutej veci. Dôvodom zastavenia
konania o nariadení predbežného opatrenia iniciovaného sťažovateľom bola právna
skutočnosť – právoplatné uznesenie krajského súdu z 26. mája 2011 vo veci vedenej pod
sp. zn. 18 Co 58/2011. V predmetnej veci (sp. zn. 18 Co 58/2011) medzi tými istými
účastníkmi krajský súd dospel k záveru o nepotrebnosti nariadenia predbežného opatrenia
vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti na základe tej istej nájomnej zmluvy z dôvodu, že by sa
jeho nariadením nedosiahol účel, na ktorý je predbežné opatrenie určené, keďže odporca už
znemožnil sťažovateľovi výkon jeho nájomného práva tým, že začal so stavebnými
úpravami (vytrhal všetky záchodové misy a umývadlá, pozn.). To znamená, že v čase
rozhodovania krajského súdu o prvom predbežnom opatrení navrhnutom sťažovateľom už
došlo k nezvratnému stavu, ktorý krajský súd ustálil na základe tvrdení sťažovateľa
o začatej rekonštrukcii a nútenom vyprataní. Preto účelová argumentácia sťažovateľa
o zmenených okolnostiach (začatá rekonštrukcia odporcom, pozn.) v čase rozhodovania
krajského súdu v napadnutej veci vedenej pod sp. zn. 11 Co 57/2011 z 20. septembra 2011
neobstojí. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje aplikáciu citovaných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku v konkrétnych súvislostiach vyúsťujúcich do právneho
záveru o prekážke rozhodnutej veci za správnu, pretože ide o identický návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, medzi tými istými účastníkmi týkajúci sa tej istej veci –
nehnuteľnosti, na tom istom právnom základe (nájom na základe zmluvy z 1. apríla 2009),
pričom nedošlo k zmene rozhodných skutkových okolností od právoplatného rozhodnutia
krajského súdu (sp. zn. 18 Co 58/2011 z 26. mája 2011). Navyše, skutkové okolnosti známe
krajskému súdu pri rozhodovaní o skoršom návrhu na vydanie predbežného opatrenia
(sp. zn. 18 Co 58/2011) vytvorili objektívnu prekážku pre možnosť vyhovenia druhému
návrhu na vydanie predbežného opatrenia, a to z toho dôvodu, že došlo k zmareniu
eventuálnej ochrany nájomného práva sťažovateľa nezvratným zásahom – už vykonanými
stavebnými úpravami na predmete nájmu, aj z toho dôvodu už prípadná následná zmena
okolností (na ktorú klamlivo poukazoval sťažovateľ, pozn.) nebola podľa názoru ústavného
súdu spôsobilá privodiť chcený výsledok – nariadenie predbežného opatrenia, tak ako
navrhoval sťažovateľ (v oboch konaniach, pozn.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2011, v 25. stanovisku vyslovil, že „pokiaľ
nedôjde k zmene skutkových okolností, tvorí právoplatné uznesenie, ktorým súd zamietol
návrh na nariadenie predbežného opatrenia, prekážku veci právoplatne rozsúdenej (§ 159
ods. 3 O.s.p. v spojení s § 167 ods. O.s.p.)“. Je nepochybné, že aplikácia tohto stanoviska
nevyvoláva problémy v prípade, ak účastník v rámci jedného konania opakovane podá
návrh na nariadenie predbežného opatrenia, potom čo už súd právoplatne rozhodol o jeho
skoršom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, avšak v prípade, že účastník podá
viacero obsahovo identických návrhov paralelne (teda pôjde o samostatné návrhy vedené
ako samostatné konania pod odlišnými spisovými značkami) z tých istých dôvodov,
týkajúcich sa tej istej veci, medzi tými istými účastníkmi bezo zmeny skutkových okolností
významných pre rozhodnutie, je potom podľa názoru ústavného súdu prípustné, aby súd
po posúdení rozhodných okolností rozhodol o tom, že skoršie právoplatné rozhodnutie súdu
o jednom z týchto podaných návrhov na vydanie predbežného opatrenia za splnenia už
uvedených podmienok totožnosti veci tvorí prekážku res iudicata.
Ústavný súd tak námietky sťažovateľa o ústavne nekonformnej aplikácii procesných
predpisov hodnotí ako neopodstatnené, pretože krajský súd v rámci odvolacieho konania
o predbežnom opatrení aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
podľa ich účelu a zmyslu, rešpektujúc tak práva sťažovateľa, a preto závery uvedené
v napadnutom uznesení krajského súdu sú celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že nezistil v napadnutom uznesení krajského súdu ani
známky arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a identického
práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahujú aj na namietané
porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).
Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako
správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny ani jeho právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
predloženú sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
Z už uvedených záverov ústavného súdu tiež vyplýva, že je vylúčené, aby
v posudzovanej veci došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 2 ods. 2 listiny, pretože
krajský súd konal v rámci svojej právomoci a vychádzajúc z rozhodných skutočností
aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podľa ich účelu a zmyslu
a dospel tak k správnym záverom.
2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny. Sťažovateľ
v odôvodnení svojej sťažnosti však neuviedol žiadne konkrétne dôvody. Ústavný súd preto
považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že už prima facie nie je daná
príčinná súvislosť medzi týmto označeným základným právom sťažovateľa a napadnutým
uznesením krajského súdu, respektíve postupom, ktorý mu predchádzal. Ústavný súd preto
sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími
návrhmi sťažovateľa nezaoberal a ani neodstraňoval nedostatok sťažnosti (chýbajúca plná
moc pre advokáta, pozn.).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2012