Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 9/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. – G., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,

Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky, základných práv zaručených a Slovenskej

republiky, čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. – G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2011 doručená sťažnosť I. K. – G., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“), základných práv

zaručených a , , a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. septembra

2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na nariadenie

predbežného opatrenia podaným na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“)

domáhal toho, aby okresný súd uložil odporcovi povinnosť zdržať sa akýchkoľvek zásahov

do výkonu nájomného práva sťažovateľa ako nájomcu nehnuteľností na základe nájomnej

zmluvy z 1. apríla 2009, ktorých vlastníkom je odporca. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 3. mája 2011 návrh sťažovateľa zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia

okresný súd uviedol, že „nie je potrebné, aby boli pomery účastníkov dočasne upravené,

keďže nebola zo strany navrhovateľa ani osvedčená obava, že by mu zo strany odporcu

hrozila ujma, prípadne že by výkon jeho práva bol ohrozený. Skutočnosť, že zo strany

odporcu bolo navrhovateľovi doručená výzva - Ukončenie nájomnej zmluvy okamžitou

výpoveďou, teda jediné čo navrhovateľ preukázal, ešte nijako neohrozuje výkon nájomného

práva navrhovateľa. Súd poukazuje na to, že v prípade, že navrhovateľ dobrovoľne nesplní

povinnosti, ktoré od neho žiada odporca z akéhokoľvek dôvodu, odporca nie je oprávnený

svojpomocne vypratať navrhovateľa z predmetných priestorov, ale je povinný postupovať

zákonnými prostriedkami.“.

Uvedené uznesenie okresného súdu sťažovateľ napadol odvolaním, v ktorom

argumentoval tým, že „odporca začal s vykonávaním búracích prác v nebytových

priestoroch a protizákonne ho vypratáva, pričom musela zasahovať polícia. Hrozba sa

naplnila a škoda mu už v súčasnej dobe vznikla, pretože odporca dňa 6.5.2011 vytrhal

všetky záchodové misy, umývadlá, ktoré sú jeho majetkom a tým mu absolútne znemožnil

výkon nájomného práva.“. Krajský súd uznesením sp. zn. z 26. mája 2011

potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu, pričom v odôvodnení svojho uznesenia

uviedol, že „za súčasného stavu konania, kedy už odporca znemožnil navrhovateľovi výkon

jeho nájomného práva, začal so stavebnými úpravami, potreba nariadenia predbežného

opatrenia už nie je dôvodná, nakoľko predbežným opatrením sa nedosiahne účel, na ktorý

je predbežné opatrenie určené. Zjednanie nápravy je možné iba konaním vo veci samej,

prípade v trestnoprávnej rovine.“.

Sťažovateľ sa ďalším návrhom vedeným pred okresným súdom pod sp. zn.

medzi tými istými účastníkmi (z 9. mája 2011) domáhal vydania identického

predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil odporcovi zdržať sa akýchkoľvek

zásahov do výkonu nájomného práva sťažovateľa vyplývajúceho z tej istej nájomnej

zmluvy uzavretej 1. apríla 2009 medzi sťažovateľom ako nájomcom a odporcom ako

prenajímateľom. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol uznesením sp. zn.

z 1. júna 2011 ako nedôvodný. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že «petit uvedený

navrhovateľom je nevykonateľný s poukazom na to, že nešpecifikoval zásahy, proti ktorému

by malo toto predbežné opatrenie chrániť výkon jeho nájomného práva vyplývajúceho

z nájomnej zmluvy, pretože petit „akýchkoľvek zásahov“ nie je právne vykonateľný.

Navrhovateľ ani nepreukázal žiadnymi listinnými dôkazmi zásahy zo strany odporcu voči

navrhovateľovi takým spôsobom, aby to súdu dávalo možnosti vyhovieť takémuto návrhu».

Ďalej okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia tiež uviedol, že „na tunajšom súde

podal navrhovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia pod sp. zn. , ktoré

je takmer identické. Tento návrh bol uznesením zamietnutý, navrhovateľ sa voči nemu

odvolal a návrh na vydanie predbežného opatrenia nie je ešte právoplatne ukončený.

Napriek tomu súd nepovažoval za dôvodné toto konanie zastaviť z dôvodu

a s poukazom na ust. . Súd má za to, že toto konanie nie je totiž konaním vo veci

samej, ale je to len konanie na vydanie predbežného opatrenia, preto nepostupoval súd

v zmysle uvedených ustanovení a konanie nezastavil

z dôvodu litispendencie, ale konanie zamietol z dôvodov vyššie uvedených.“.

Sťažovateľ podal aj proti tomuto uzneseniu (sp. zn. z 1. júna 2011)

okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 20. septembra 2011 tak, že zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa

a konanie zastavil. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „z pripojeného spisu

Okresného súdu Prešov sp.zn. odvolací súd zistil, že takýto istý návrh, s tým

istým petitom, podal žalobca 27.4.2011. Návrh tejto veci bol podaný 9.5.2011. Z tohto

hľadiska mal súd prvého stupňa v zmysle a konanie zastaviť,

pretože začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Súd

však vo veci rozhodol dňa 1.6.2011, avšak z pripojeného spisu sp.zn. o tom

istom návrhu súd rozhodol dňa 3.5.2011 a toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom

potvrdené dňa 26.5.2011. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo zástupcovi žalobcu doručené

10.6.2011. Je potrebné zdôrazniť, že vo veci sp.zn. súd prvého stupňa návrh

žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a Krajský súd v Prešove uznesením

sp.zn. - 31 zo dňa 26.5.2011 toto uznesenie potvrdil.

Vzhľadom na tieto skutočnosti musel odvolací súd v tejto veci konanie zastaviť, a to

podľa v spojení s a s , pretože len čo sa

vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znovu. Nepochybne, ak sa v tej istej

veci, medzi tými istými účastníkmi rozhodlo právoplatne 10.6.2011, potom odvolací súd

v čase rozhodovania musel túto vec považovať za právoplatne rozhodnutú.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 20. septembra 2011 argumentoval, že

«bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 36

ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd pri rozhodovaní

účelovo a tendenčné skutkovo a právne interpretoval danú situáciu ako „res iudicata“.

Opomenul pritom vziať do úvahy tú skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh na nariadenie

predbežného opatrenia ako po doručení listiny o ukončení nájomnej zmluvy (vec vedená na

Okresnom súde Prešov pod sp. zn. ), tak aj po tom, čo spoločnosť F. P., s.r.o.

skutočne začala s búracími prácami (vec vedená na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.

). Taktiež zoznam príloh oboch návrhov nie je totožný, aj keď samotné znenia

návrhov sú veľmi podobné. Je preto odňatím práva na poskytnutie súdnej ochrany

rozhodnutie krajského súdu ako odvolacieho vo veci , ak tento napriek zrejme

zmeneným okolnostiam, keďže z ohrozenia práv sťažovateľa sa stalo priamo ich porušenie

dňa 06.05.2011, posúdil vec ako právoplatne rozhodnutú.».

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti

rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Základné práva I. K. – G., s miestom podnikania: P., podľa

SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. -39 zo dňa

20.09.2011 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.09.2011, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

261,82 € na účet advokáta: JUDr. J. G., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa a listiny všetci účastníci sú si v konaní podľa

odseku 2 rovní.

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach

ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní predmetnej sťažnosti musel v prvom

rade zaoberať určením miesta a postavenia rozhodnutia o návrhu na vydanie predbežného

opatrenia v konaní pred všeobecným súdom, ako aj existenciou účinných právnych

prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto rozhodnutie vzťahuje,

domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného

práva na súdnu ochranu podľa (, , ).

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné tiež uviesť, že posúdenie

podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov

( ). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (

) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných

opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide

o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení

zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, ak by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu

(m. m. ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V prípade základného práva garantovaného je týmto

v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

Podľa pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie,

ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,

že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie je

potrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.

Podľa návrh má okrem náležitostí návrhu podľa

obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežného

opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná

ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť

zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv uznesením krajského súdu,

pričom jadrom jeho sťažnosti je námietka, že aplikácia procesných predpisov

na prerokovávanú vec zo strany krajského súdu prebehla ústavne nekonformným spôsobom,

pretože vec nesprávne skutkovo a právne posúdil ako res iudicata.

Ústavný súd tu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. septembra 2011

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „odvolací súd musel v

tejto veci konanie zastaviť, a to podľa v spojení s a s

ods. 1 , pretože len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znovu.

Nepochybne, ak sa v tej istej veci, medzi tými istými účastníkmi rozhodlo právoplatne

10.6.2011, potom odvolací súd v čase rozhodovania musel túto vec považovať

za právoplatne rozhodnutú.“.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť, súd konanie zastaví...

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie,

sú konkrétne a je z nich zrejmé, na základe akých úvah uvedených odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd dospel k záveru o prekážke rozhodnutej veci. Dôvodom zastavenia

konania o nariadení predbežného opatrenia iniciovaného sťažovateľom bola právna

skutočnosť – právoplatné uznesenie krajského súdu z 26. mája 2011 vo veci vedenej pod

sp. zn. . V predmetnej veci (sp. zn. ) medzi tými istými

účastníkmi krajský súd dospel k záveru o nepotrebnosti nariadenia predbežného opatrenia

vo vzťahu k tej istej nehnuteľnosti na základe tej istej nájomnej zmluvy z dôvodu, že by sa

jeho nariadením nedosiahol účel, na ktorý je predbežné opatrenie určené, keďže odporca už

znemožnil sťažovateľovi výkon jeho nájomného práva tým, že začal so stavebnými

úpravami (vytrhal všetky záchodové misy a umývadlá, pozn.). To znamená, že v čase

rozhodovania krajského súdu o prvom predbežnom opatrení navrhnutom sťažovateľom už

došlo k nezvratnému stavu, ktorý krajský súd ustálil na základe tvrdení sťažovateľa

o začatej rekonštrukcii a nútenom vyprataní. Preto účelová argumentácia sťažovateľa

o zmenených okolnostiach (začatá rekonštrukcia odporcom, pozn.) v čase rozhodovania

krajského súdu v napadnutej veci vedenej pod sp. zn. z 20. septembra 2011

neobstojí. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje aplikáciu citovaných ustanovení

v konkrétnych súvislostiach vyúsťujúcich do právneho

záveru o prekážke rozhodnutej veci za správnu, pretože ide o identický návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, medzi tými istými účastníkmi týkajúci sa tej istej veci –

nehnuteľnosti, na tom istom právnom základe (nájom na základe zmluvy z 1. apríla 2009),

pričom nedošlo k zmene rozhodných skutkových okolností od právoplatného rozhodnutia

krajského súdu (sp. zn. z 26. mája 2011). Navyše, skutkové okolnosti známe

krajskému súdu pri rozhodovaní o skoršom návrhu na vydanie predbežného opatrenia

(sp. zn. ) vytvorili objektívnu prekážku pre možnosť vyhovenia druhému

návrhu na vydanie predbežného opatrenia, a to z toho dôvodu, že došlo k zmareniu

eventuálnej ochrany nájomného práva sťažovateľa nezvratným zásahom – už vykonanými

stavebnými úpravami na predmete nájmu, aj z toho dôvodu už prípadná následná zmena

okolností (na ktorú klamlivo poukazoval sťažovateľ, pozn.) nebola podľa názoru ústavného

súdu spôsobilá privodiť chcený výsledok – nariadenie predbežného opatrenia, tak ako

navrhoval sťažovateľ (v oboch konaniach, pozn.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2011, v 25. stanovisku vyslovil, že „pokiaľ

nedôjde k zmene skutkových okolností, tvorí právoplatné uznesenie, ktorým súd zamietol

návrh na nariadenie predbežného opatrenia, prekážku veci právoplatne rozsúdenej (§ 159

ods. 3 v spojení s ods. )“. Je nepochybné, že aplikácia tohto stanoviska

nevyvoláva problémy v prípade, ak účastník v rámci jedného konania opakovane podá

návrh na nariadenie predbežného opatrenia, potom čo už súd právoplatne rozhodol o jeho

skoršom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, avšak v prípade, že účastník podá

viacero obsahovo identických návrhov paralelne (teda pôjde o samostatné návrhy vedené

ako samostatné konania pod odlišnými spisovými značkami) z tých istých dôvodov,

týkajúcich sa tej istej veci, medzi tými istými účastníkmi bezo zmeny skutkových okolností

významných pre rozhodnutie, je potom podľa názoru ústavného súdu prípustné, aby súd

po posúdení rozhodných okolností rozhodol o tom, že skoršie právoplatné rozhodnutie súdu

o jednom z týchto podaných návrhov na vydanie predbežného opatrenia za splnenia už

uvedených podmienok totožnosti veci tvorí prekážku res iudicata.

Ústavný súd tak námietky sťažovateľa o ústavne nekonformnej aplikácii procesných

predpisov hodnotí ako neopodstatnené, pretože krajský súd v rámci odvolacieho konania

o predbežnom opatrení aplikoval relevantné ustanovenia

podľa ich účelu a zmyslu, rešpektujúc tak práva sťažovateľa, a preto závery uvedené

v napadnutom uznesení krajského súdu sú celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že nezistil v napadnutom uznesení krajského súdu ani

známky arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a identického

práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa sa vzťahujú aj na namietané

porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako

správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a

listiny ani jeho právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

predloženú sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Z už uvedených záverov ústavného súdu tiež vyplýva, že je vylúčené, aby

v posudzovanej veci došlo k porušeniu , ako aj listiny, pretože

krajský súd konal v rámci svojej právomoci a vychádzajúc z rozhodných skutočností

aplikoval relevantné ustanovenia podľa ich účelu a zmyslu

a dospel tak k správnym záverom.

2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov konania podľa a listiny. Sťažovateľ

v odôvodnení svojej sťažnosti však neuviedol žiadne konkrétne dôvody. Ústavný súd preto

považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že už prima facie nie je daná

príčinná súvislosť medzi týmto označeným základným právom sťažovateľa a napadnutým

uznesením krajského súdu, respektíve postupom, ktorý mu predchádzal. Ústavný súd preto

sťažnosť aj v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími

návrhmi sťažovateľa nezaoberal a ani neodstraňoval nedostatok sťažnosti (chýbajúca plná

moc pre advokáta, pozn.).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012