Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 28/2012
PDF · 246.72 KB
No categories available
I. ÚS 28/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. F., B., Ing. K. F., B., E. F., B., E. F., B., J. A., T., Ing. K.
M., B., RNDr. K. D., B., M. S., B., MUDr. E. B., B., Ing. I. K., B., MUDr. M. M., V., J. M.,
V., M. H., B., Z. H., B., M. H., B., a K. K., B., zastúpených advokátkou JUDr. D. V., B.,
vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Co 110/2011-227 z 30. septembra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Jána Furdíka, Ing. Karola Furdíka, Emila Furdíka, Eleonóry Furdíkovej,
Juraja Adamca, Ing. Karola Mensatorisa, RNDr. Kataríny Danielovej, Margity Saboličovej,
MUDr. Eleny Bilčíkovej, Ing. Igora Klačanského, MUDr. Magdy Mensatorisovej, Jána
Mensatorisa, Milana Holičku, Zuzany Holičkovej, Michala Holičku a Kataríny Kazimírovej
o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012
doručená sťažnosť J. F., B., Ing. K. F., B., E. F., B., E. F., B., J. A., T., Ing. K. M., B.,
RNDr. K. D., B., M. S., B., MUDr. E. B., B., Ing. I. K., B., MUDr. M. M., V., J. M., V., M.
H., B., Z. H., B., M. H., B., a K. K., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou
JUDr. D. V., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „ dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 110/2011-227
z 30. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
«Žalobným návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I. dňa 17. februára
2010 si sťažovatelia ako žalobcovia uplatnili nárok „na finančnú náhradu v zmysle
reštitučného zákona“ z dôvodu, že žalovaný na ich žiadosti o finančnú náhradu za
nehnuteľnosti, ktoré nebolo možné vydať z dôvodov uvedených v ust. § 8 ods. 1 a ods. 3 zák.
č. 87/1991 Zb. reštitučného zákona, v zákonnej lehote podľa ust. § 13 ods. 4 reštitučného
zákona neposkytol finančnú náhradu, a to najneskôr do šiestich mesiacov od doručenia ich
žiadostí. O nemožnosti vydania predmetných nehnuteľností z dôvodov uvedených v ust. 8
ods. 1 a ods. 3 reštitučného zákona bolo rozhodnuté rozsudkom č. 10C 292/1994-562
Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 11. 2007 právoplatným dňa 11. 12. 2007...
Okresný súd Bratislava I. začal vo veci konať pod č. k. 7C 32/2010, pričom po začatí
súdneho konania žalovaný dňa 10. 09. 2010 doručil právnemu zástupcovi žalobcov
stanovisko zo dňa 31. 08. 2010 k žiadostiam o finančnú náhradu, v ktorom im oznámil
priznanie finančnej náhrady a následne im ju aj vyplatil v období od novembra 2010 až do
januára 2011. Vzhľadom na priznanie finančnej náhrady žalovaným žalobcom
a následnému jej vyplateniu, zobrali žalobcovia svoju žalobu na finančnú náhradu
uplatnenú na Okresnom súde Bratislava I. späť podaním doručeným súdu dňa 31. 01. 2011.
Zároveň vo späťvzatí predmetnej žaloby si sťažovatelia ako žalobcovia uplatnili trovy
právneho zastúpenia v zmysle ust. § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p...
Okresný súd Bratislava I. uznesením č. 7C/32/2010-215 zo dňa 16. 05. 2011 konanie
zastavil a o trovách rozhodol tak, že žiaden účastník nemá právo na náhradu trov konania...
Proti vyššie uvedenému uzneseniu podali sťažovatelia ako žalobcovia odvolanie
a Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č. 11 Co 110/2011-227 zo dňa
30. 09. 2011 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti „... mení tak,
že odporcovi sa nepriznáva náhrada trov prvostupňového konania. Odporcovi sa
nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.“»
Sťažovatelia ďalej uvádzajú: «Z vyššie uvedeného... vyplýva, že predmetom konania
bolo uplatnené „majetkové právo“ na finančnú náhradu v zmysle reštitučného zákona.
Zároveň táto skutočnosť vyplýva aj zo samotnej žaloby zo dňa 16. februára 2010...
Z odôvodnenia uznesenia KS v Bratislave možno vyvodiť, že sa odvolací súd
zaoberal jedine dôvodnosťou podania žalobného návrhu na finančnú náhradu vo vzťahu
k ustanovenia § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. a k tejto otázke sa stotožnil s argumentáciou
prvostupňového súdu, avšak hmotnoprávnou lehotou uvedenou v ust. § 13 ods. 4 zák.
č. 87/1991 Zb. sa vôbec nezaoberal, túto nevyhodnotil z hľadiska jej rozsahu a účelu a jej
význam bagatelizoval tým, keď uviedol str. 8 ods. 2 veta posledná „V tejto súvislosti je bez
právneho významu posudzovanie začiatku lehoty na podanie návrhu právnou zástupkyňou
navrhovateľov v 1.-16. rade odvíjajúcej sa od ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. a určenej
dňom 8. 3. 2009.
Toto odôvodnenie je jadrom právneho posudzovania celej veci... ak ide o tak
významnú otázku ako je dôvodnosť existencie ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb., tak bolo
povinnosťou súdu... podrobne vysvetliť, prečo toto ustanovenie je bez právneho významu na
posudzovanie začiatku lehoty na podanie návrhu, z čoho to vyplýva, prípadne, či a ktoré
ustanovenie v tejto súvislosti a z akých dôvodov je na prekážku jeho aplikácie... Ak súd
takýmto spôsobom nepostupoval, išlo o závažnú vadu postupu súdu, ktorá sa citlivo dotkla
základných práv sťažovateľov...»
Sťažovatelia poukazujú na jednotlivé právne predpisy, ktoré sú podľa ich názoru
v ich veci relevantné, a odôvodnenie ich použitia takto: «Zákon č. 87/1991 Zb. upravuje
v preambule a v ust. § 1 zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd ku
ktorým došlo v období rokov 1948-1989, ktoré vznikli občianskoprávnymi a pracovno-
právnymi úkonmi a správnymi aktmi v rozpore zo zásadami demokratickej spoločnosti
rešpektujúcej práva občanov vyjadrené v Charte OSN.
Oproti tomu zákon č. 319/1991 Zb. upravuje zmiernenie niektorých majetkových
a iných krívd, ktoré vznikli v dôsledku platnosti alebo osobitného použitia niektorých
právnych predpisov alebo na základe iných dôvodov len na území Slovenskej republiky.
Táto úprava vychádzala zo zmocňujúceho ustanovenia § 32 zák. č. 87/1991 Zb...
Prvotným vzťahom odlišujúcim tieto dve právne úpravy je, že každý z týchto zákonov
upravuje zmiernenie odlišných majetkových a iných krívd. Druhotným vzťahom týchto
právnych úprav je ten, že zák. č. 319/1991 Zb. popri vlastnej úprave samostatných vzťahov
odlišných od úpravy podľa zák. č. 87/1991 Zb. v niektorých ustanoveniach, ako nižšie
uvádzame, je aj takzvanou „nepriamou novelou“ k zák. č. 87/1991 Zb., a to tak, že ho
dopĺňa a tým ho novelizuje.
Zákon č. 319/1991 Zb. novelizuje zák. č. 87/1991 Zb. v tomto rozsahu:
... v ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. určil lehotu jedného roka na uplatnenie
nároku oprávnenej osoby súdnou cestou...
Porovnaním týchto dvoch právnych úprav zisťujeme, že paralelne vo vzťahu
k všeobecnému zmierneniu majetkových a iných krívd podľa predmetu úpravy sú platné
a účinné obidva zákony. Pričom zákon č. 319/1991 Zb. sa ako nepriama novela dotýka
zák. č. 87/1991 Zb., a to len v tých častiach, ktoré vyššie uvádzame v ostatných častiach sa
dotýka vlastnej právnej úpravy.
Jadrom posudzovania je rozsah dispozície ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. a ust.
§ 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb..
Podľa ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. na žiadosť podľa ods. 3 poskytne ústredný
orgán štátnej správy republiky oprávnenej osobe finančnú náhradu najneskôr do 6
mesiacov od doručenia žiadosti. Z tohto vyplýva, že ústredný orgán (Ministerstvo financií
SR) najneskôr do 6 mesiacov od doručenia žiadosti náhradu poskytne (ak sú na to splnené
zákonné dôvody) alebo ju neposkytne (ak nie sú na to splnené zákonné dôvody). Ak je
náhrada poskytnutá, je všetko v poriadku a na základe splnenia zákonných podmienok došlo
k naplneniu dispozície tejto právnej normy. Ak k poskytnutiu náhrady nedošlo v lehote,
ktorú zákon určuje a nedošlo ani k doručeniu zamietavého stanoviska, oprávnená osoba je
zneistená a má právo správať sa tak, aby sa domohla práva, ktoré jej vyplýva z neplnenia
povinnosti ústredného orgánu štátnej správy republiky. Je nepochybné, že právo na
„finančnú náhradu“ je majetkovým právom, ak je to majetkové právo, tak sa premlčuje.
Pretože reštitučný zákon neupravuje premlčaciu dobu vo vzťahu k tomuto majetkovému
právu oprávnenej osoby, analogicky sa potom podľa ust. § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka použije k tejto otázke príslušné ustanovenie tohto zákona, ktorým je ust. § 100
ods. 2 Občianskeho zákonníka cit.: „Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva...“, z ktorého vyplýva, že aj toto majetkové právo podľa reštitučného
zákona sa premlčí. Premlčacia doba vzhľadom k tomu, že nie je upravená v reštitučnom
zákone, tak sa na ňu analogicky použije premlčacia doba uvedená v ust. § 101 Občianskeho
zákonníka, cit.: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je
trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“, v spojení s ust.
§ 102 Občianskeho zákonníka cit.: „Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej
alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto
uplatnilo.“, je potom premlčacia doba trojročná a začína plynúť nasledujúci deň po
uplynutí šesťmesačnej lehoty odo dňa doručenia žiadosti oprávnenou osobou ústrednému
orgánu štátnej správy republiky s výnimkou prípadu, keď pre neúplnosť dokladov plynúť
nezačne, ako to ustanovuje ust. § 5 ods. 2 zák. č. 319/1991 Zb. (kedy neplynie šesťmesačná
lehota).
Podľa ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. v znení novely zák. č. 492/1992 Zb., ktorý
nadobudol účinnosť 27. október 1992 vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu ak príslušný
ústredný orgán neuspokojí nárok oprávnenej osoby, môže sa oprávnená osoba domáhať
jeho priznania na súde v lehote jedného roka od doručenia zamietavého stanoviska orgánu
oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak.
Z tohto znenia zákona možno vyvodiť, že toto ustanovenie sa vzťahuje na tie prípady, kedy
ústredný orgán doručil zamietavé stanovisko oprávnenej osobe. Jeho doručením sú známe
dôvody zamietavého stanoviska a oprávnená osoba má po preskúmaní týchto dôvodov
lehotu jedného roka právo „domáhať sa jeho priznania na súde“, ak s oznámeným
dôvodom zamietnutia nesúhlasí.
Vzťah ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. a ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb.
v znení novely zák. č. 492/1992 Zb., ktorý toto ustanovenie doplnil, je taký, že každé z týchto
ustanovení upravuje samostatnú situáciu a teda ide o ustanovenia, ktorých rozsah sa
nevylučuje, resp. novšie ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. nekonzumuje ani nevylučuje
staršie ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb., ale tieto ustanovenia existujú a sú účinné popri
sebe. Ustanovenie § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. upravuje situáciu, keď ústredný orgán
v šesťmesačnej lehote finančnú náhradu poskytne alebo ju neposkytne bez toho, aby doručil
zamietavé stanovisko. V stave takejto neistoty oprávnenej osoby, keď v zákonnom
stanovenej šesťmesačnej lehote mu náhrada nie je poskytnutá a zároveň nie mu je známe
akékoľvek stanovisko odôvodňujúce nepriznanie, má právo podať žalobu, lebo ide
o „majetkové právo“, u ktorého prvým dňom po uplynutí šesťmesačnej lehoty začína plynúť
premlčanie.
Ustanovenie § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. v znení zák. č. 492/1992 Zb. upravuje inú
situáciu, teda situáciu, keď oprávnenej osobe bolo doručené zamietavé stanovisko, tak od
jeho doručenia plynie lehota jedného roka nato aby sa oprávnená osoba domohla jeho
priznania na súde. Podmienkou takéhoto uplatnenia na súde je ale doručenie zamietavého
stanoviska.
Rozdiel medzi uvedenými dvoma úpravami je v tom, že v prvej úprave je náhrada
neposkytnutá a zamietavé stanovisko je nedoručené (neoznámené) a v druhej právnej
úprave je stanovisko doručené (oznámené dôvody) a zákonodarca určil samostatnú lehotu
na uplatnenie majetkového práva. S posudzovania rozsahu týchto dvoch úprav vyplýva fakt,
že úprava ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. je novelizáciou ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991
Zb. spôsobom, že pôvodná úprava je doplnená novou právnou úpravou a že
ide o novelizáciu formou zmeny o ďalšiu skutkovú podstatu spôsobom rozšírenia rozsahu
dispozície pôvodnej normy o novú dispozíciu a obidve sú účinné popri sebe, keď každá
z nich rieši inú situáciu správania sa štátneho orgánu republiky. Ak by právna úprava ust.
§ 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. bola bez právneho významu, tak by sa mohlo stať, že
príslušný štátny orgán republiky zamietavé stanovisko vôbec nevydá a nedoručí ho
oprávnenej osobe a táto by nemala relevantný právny prostriedok, ktorým by ho k takémuto
postupu donútila. Preto existencia ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. má svoj význam
a opodstatnenosť v právnej úprave týchto reštitučných nárokov...
Ak argumentácia pod bodom A/ je ústavne súladná, tak potom odôvodnenie
nepriznania nároku na náhradu trov konania je pre nedostatok dôvodov (ust. § 157 ods. 2
O. s. p.) alebo nesprávnosť minimálneho odôvodnenia (argumentácie) takým zásahom do
majetkového práva, ktoré odôvodňuje podanie tejto sťažnosti.
Nesprávnou aplikáciou právnej normy súdom došlo k porušeniu základných práv
a slobôd sťažovateľov, svojím postupom súd spôsobil také závažné porušenie, ktoré malo za
následok porušenie základného práva sťažovateľov na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a vyústilo do porušenia základného práva vlastniť majetok a základného práva na
ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
Tým, že súd nepriznal sťažovateľom náhradu ako strane, ktorá v konaní pre
správanie Žalovaného zobrala návrh späť, ktorý bol podaný dôvodne (ust. § 146 ods. 3
O. s. p.), bolo porušené základné právo sťažovateľov na spravodlivý proces a bolo odopreté
právo na právnu pomoc v zmysle článku 36 ods. 1 a článku 37 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd.»
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Bratislave uznesením spis. zn.: 11Co 110/2011-227 zo dňa
30. septembra 2011 porušil právo sťažovateľov na právnu pomoc podľa čl. 36 ods. 1
a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
2. Krajský súd v Bratislave uznesením spis. zn.: 11Co 110/2011-227 zo dňa
30. septembra 2011 porušil právo sťažovateľov na spravodlivý proces (na spravodlivé
súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
3. Krajský súd v Bratislave uznesením spis. zn.: 11Co 110/2011-227 zo dňa
30. septembra 2011 porušil právo sťažovateľov vlastniť majetok a základné právo na
ochranu majetku podľa čl. 20 odsek 1 Ústavy SR.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie spis. zn.: 11Co 110/2011-227 zo dňa
30. septembra 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho
zastupovania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú je
Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Dagmar
Vavrekovej, vedený v Tatrabanke, a. s., číslo účtu: 2624480849/1100 do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu.
Podstatou sťažnosti sťažovateľov je tvrdenie, že krajský súd sa v uznesení zaoberal
„... jedine dôvodnosťou podania žalobného návrhu na finančnú náhradu vo vzťahu
k ustanovenia § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb... avšak hmotnoprávnou lehotou uvedenou
v ust. § 13 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. sa vôbec nezaoberal, túto nevyhodnotil z hľadiska jej
rozsahu a účelu a jej význam bagatelizoval...“. Takýto nedostatok odôvodnenia v uznesení
krajského súdu má podľa sťažovateľa za následok porušenie už citovaných základných
a iných práv.
Sťažovatelia sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) 17. februára 2010 domáhali zaplatenia finančných náhrad voči odporcovi
Slovenskej republike v zmysle ustanovenia § 8 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady
č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií v platnom znení
(ďalej len „zákon č. 319/1991 Zb.“). Vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn.
7 C 32/2010. Na základe návrhu sťažovateľov okresný súd uznesením č. k. 7 C 32/2010-215
zo 16. mája 2011 konanie zastavil (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“). Okresný súd
v relevantnej časti uznesenia o zastavení konania uviedol: „Podaním doručeným tunajšiemu
súdu dňa 31 .01. 2011 zobrali navrhovatelia svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu
späť z dôvodu, že zo strany odporcu došlo v období november 2010 až január 2011
k vyplateniu predmetných finančných náhrad jednotlivým navrhovateľom. Zároveň
požiadali súd o zastavenie konania a o zaviazanie odporcu k náhrade trov konania, nakoľko
majú za to, že žalobný návrh bol podaný dôvodne a k jeho späťvzatiu došlo pre správanie
odporcu...
O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., podľa ktorého
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa výsledku, ak bolo konanie
zastavené. Súd nepriznal navrhovateľom náhradu trov konania podľa ustanovenia § 146
ods. 2 O. s. p., pretože mal za to, že žalobný návrh nebol podaný dôvodne. Z obsahu
ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. vyplýva, že ak príslušný ústredný orgán
neuspokojí nárok oprávnenej osoby, môže sa oprávnená osoba domáhať jeho priznania na
súde v lehote jedného roka od doručenia zamietavého stanoviska orgánu oprávneného
uspokojiť nárok oprávnenej osoby, pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak. V danom
prípade však navrhovatelia podali žalobný návrh ešte pred vydaním akéhokoľvek stanoviska
odporcu k vyplateniu nimi uplatnených finančných náhrad a po podaní žalobného návrhu
odporca vydal a následne navrhovateľom doručil stanovisko, ktorým vyhovel nárokom
jednotlivých navrhovateľov a poskytol im aj nimi uplatnené finančné náhrady.
Súd si dovoľuje poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
18. 12. 1997 spis. zn. 4Cdo/123/1997, v ktorom Najvyšší súd skonštatoval, že návrh na
priznanie finančnej náhrady podľa § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. v znení zák. č. 492/1992
Zb. nie je na súde uplatnený predčasne, ak ho oprávnená osoba síce uplatnila predtým, než
jej Ministerstvo financií SR doručilo svoje zamietavé stanovisko, avšak v priebehu súdneho
konania zamietavé stanovisko tohto orgánu bolo doručené oprávnenej osobe ako príloha
alebo súčasť jeho vyjadrenia k návrhu na začatie konania. V odôvodnení rozsudku Najvyšší
súd uviedol skutočnosť dôležitú pre posúdenie dôvodnosti podania žalobného návrhu
v tomto konaní a to, že vzhľadom k obsahu ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb.
v znení zákona číslo 492/1992 Zb. podala žalobkyňa v predmetnej veci žalobu predčasne
a len v dôsledku následného zhojenia tohto nedostatku – vydaním zamietavého stanoviska
Ministerstva financií SR k uplatnenému nároku žalobkyne – už nebolo možné žalobu ako
predčasne podanú zamietnuť. Z daného rozsudku možno teda na základe analógie vyvodiť
záver, že v tomto prípade (kedy bola žaloba podaná pre vydaním stanoviska odporcu a po
jej podaní odporca vydal vyhovujúce stanovisko) bol žalobný návrh podaný predčasne
a teda nedôvodne.“
Proti uzneseniu o zastavení konania podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia
krajského súdu je uvedené: «Podľa ust. § 146 zák. č. 99/1963 Z. z. v platnom znení (ďalej
„O. s. p.“) žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku,
ak konanie a) mohlo sa začať i bez návrhu; b) skončilo sa zmierom, pokiaľ v ňom nebolo
o náhrade trov dojednané niečo iné; c) bolo zastavené.
Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť
jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.
Podľa ust. § 5 ods. 1, 3, 5 zák. č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových
a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti
mimosúdnych rehabilitácií, písomnú žiadosť na poskytnutie finančnej náhrady podľa § 4
ods. 1 podáva oprávnená osoba na príslušný ústredný orgán prostredníctvom obvodného
úradu... v ktorého územnom obvode sa nachádza vec, ktorá prešla na štát. Dňom podania
písomnej žiadosti na okresný úrad začína plynúť lehota určená osobitným predpisom.
Príslušný ústredný orgán podľa § 4 vráti neúplnú žiadosť oprávnenej osobe na
doplnenie. Do doby doplnenia žiadosti oprávnenou osobou lehota podľa osobitného
predpisu neplynie.
Na konanie uvedené v odsekoch 1 až 5 sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom
konaní.
Podľa ust. § 8 cit. zákona Ministerstvo financií Slovenskej republiky alebo iný
príslušný ústredný orgán podľa § 4 posúdi oprávnenosť uplatneného nároku a poskytne
finančnú náhradu v hotovosti vo výške určenej osobitným predpisom. Ak sa finančná
náhrada poskytuje aj vydaním cenných papierov, potvrdí nárok na ich vydanie a postúpi
vec na ďalšie opatrenie Fondu národného majetku Slovenskej republiky, ktorý zabezpečí
vydanie cenných papierov oprávnenej osobe; zároveň vyrozumie oprávnenú osobu
o postúpení veci tomuto fondu.
Príslušné ústredné orgány posúdia oprávnenosť uplatneného nároku a poskytnú
peňažnú náhradu podľa osobitného predpisu.
Ak príslušný ústredný orgán neuspokojí nárok oprávnenej osoby, môže sa oprávnená
osoba domáhať jeho priznania na súde v lehote jedného roka od doručenia zamietavého
stanoviska orgánu oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby, pokiaľ osobitný predpis
neustanovuje inak.
Pre správny výklad ust. § 146 O. s. p. je treba uviesť, že ods. 1 síce vyjadruje zásadu,
ktorá sa v prípade skončenia konania z dôvodov uvedených v ust. § 146 ods. 1 aplikuje,
avšak neprichádza do úvahy vtedy, ak sú dané dôvody pre aplikáciu ust. § 146 ods. 2
O. s. p., teda ak súd zastaví konanie z dôvodu, že niektorý z účastníkov zavinil, že konanie
sa muselo zastaviť, resp. došlo k späťvzatiu návrhu podaného dôvodne v dôsledku
správania sa odporcu. Z uvedeného potom vyplýva záver, že pre účely náhrady trov konania
pri zastavení konania je otázku zavinenia na tomto zastavení potrebné skúmať iba z
procesného hľadiska. To má ten dôsledok, že z procesného hľadiska zastavenie konania
zavinil vždy ten účastník konania, ktorý zobral návrh na jeho začatie späť, s výnimkou
prípadu, keď bol pre správanie sa odporcu vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, v
ktorom prípade je povinný uhradiť trovy konania odporca (§ 146 ods. 2 veta druhá O. s. p.).
V danej veci, v ktorom bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu
navrhovateľmi v 1.-16. rade, je pri posudzovaní otázky náhrady trov konania súd vo vzťahu
k možnému použitiu ust. § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p. povinný skúmať iba dôvodnosť
podania návrhu v stave, ktorý tu bol ku dňu jeho podania. Odvolací súd sa v smere
posúdenia dôvodnosti podania návrhu navrhovateľmi v 1.-16. rade a jeho hodnotenia ako
predčasne podaného návrhu (a teda nedôvodne podaného) stotožňuje s úvahou
a odôvodnením súdu prvého stupňa. V nadväzností na obsah odvolacích námietok
a k argumentácii právnej zástupkyne navrhovateľov konštatuje, že prvý deň jednoročnej
lehoty uvedenej v ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. v platnom znení je deň nasledujúci po
doručení zamietajúceho stanoviska orgánu oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby.
V danom prípade, v ktorom navrhovateľom v 1.-16. rade nebolo zamietajúce stanovisko
orgánu oprávneného uspokojiť ich nároky doručené a kedy ich nároky boli ústredným
orgánom po podaní súdneho návrhu v plnej miere uspokojené, nebolo možné ich návrh na
začatie konania zo dňa 16. 2. 2010 podaný v danej veci možné posúdiť inak, než ako
nedôvodne podaný. V tejto súvislosti je bez právneho významu posudzovanie začiatku lehoty
na podanie návrhu právnou zástupkyňou navrhovateľov v 1.-16. rade odvíjajúcej sa od ust.
§ 13 ods.4 zák. č. 87/1991 Zb. a určenej dňom 8. 3. 2009.»
Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a
právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje
základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,
má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného
rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu
[Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] v ustanovení § 157 ods. 2, podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo
na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko
z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci. Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu jasne vyplýva, že vzhľadom na to, že
na vec je potrebné aplikovať ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. je bez právneho
významu posudzovanie začiatku lehoty na podanie návrhu v zmysle § 13 ods. 4 zákona
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len
zákon č. 87/1991 Zb.“) tak, ako to požaduje právna zástupkyňa sťažovateľov. V zmysle
ustálenej judikatúry ústavného súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu nie je možné
posudzovať izolovane, ale s prihliadnutím aj na argumenty, ktoré uvádza v uznesení
o zastavení konania okresný súd, keďže krajský súd na toto uznesenie odkazuje a s názorom
okresného súdu v ňom vyjadrenom sa stotožňuje. V uznesení o zastavení konania okresný
súd odkazuje na zákon č. 492/1992 Zb. Až táto novela zákona č. 319/1991 Zb., ktorým bol
do § 8 doplnený odsek 3, zverila rozhodovanie o finančných náhradách súdu. Teda
na uplatnenie finančnej náhrady na súde nie je rozhodujúce znenie ustanovenia § 13 ods. 4
zákona č. 87/1991 Zb., ale ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb., tak ako to
správne uvádza krajský súd vo svojom uznesení.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu o potrebe aplikovať
v predmetnej veci ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. je v napadnutom uznesení
zdôvodnený síce stručne, ale jasne a presvedčivo.
S argumentmi sťažovateľov, ktorými vykladajú ustanovenie § 13 ods. 4 zákona
č. 87/1991 Zb. tak, že toto sa aplikuje v prípade, ak orgán oprávnený uspokojiť nárok
oprávnenej osoby nedoručí oprávnenej osobe žiadne stanovisko na základe jeho žiadosti
o finančnú náhradu a ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. tak, že toto sa aplikuje
v prípade, že orgán oprávnený uspokojiť nárok oprávnenej osoby na finančnú náhradu
doručí oprávnenej osobe zamietavé stanovisko ku jej žiadosti o finančnú náhradu, sa
ústavný súd v žiadnom prípade nemôže stotožniť.
Ako už bolo uvedené, možnosť domáhať sa finančnej náhrady na súde bola
do právneho poriadku zavedená zákonom č. 492/1992 Zb., ktorým bol novelizovaný zákon
č. 319/1991 Zb. a nadobudol účinnosť 27. októbra 1992. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na znenie dôvodovej správy k zákonu č. 492/1992 Zb.: „Znenie § 8 sa navrhuje
rozšíriť o úpravu možnosti riešiť neuspokojené nároky na finančnú náhradu podľa zákona
č. 87/1991 Zb. v rámci občianskoprávneho konania na príslušnom súde. Navrhované znenie
je analógiou ustanovenia § 5 ods. 4 cit. zákona v prípade vydania veci. Súčasne sa určuje
lehota, v ktorej je možné nárok na príslušnom súde uplatniť.“ Zákonom č. 492/1992 Zb.
bola však možnosť domáhať sa finančnej náhrady na súde podmienená doručením
zamietavého stanoviska orgánu oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby z čoho
vyplýva, že uplynutie lehoty podľa § 13 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. tak automaticky
neznamená možnosť domáhať sa finančnej náhrady na súde.
Nemožno sa stotožniť s názorom sťažovateľov, že «... Zákon č. 319/1991 Zb.
novelizuje zák. č. 87/1991 Zb. v tomto rozsahu: „... v ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb.
určil lehotu jedného roka na uplatnenie nároku oprávnenej osoby súdnou cestou...
úprava ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. je novelizáciou ust. § 13 ods. 4 zák.
č. 87/1991 Zb. spôsobom, že pôvodná úprava je doplnená novou právnou úpravou a že ide
o novelizáciu formou zmeny o ďalšiu skutkovú podstatu spôsobom rozšírenia rozsahu
dispozície pôvodnej normy o novú dispozíciu a obidve sú účinné popri sebe, keď každá
z nich rieši inú situáciu...“», a to s poukazom na § 7 OSP.
Podľa § 7 ods. 1 OSP v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány. Podľa § 7 ods. 3 OSP iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom
súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon. Z citovaného znenia § 7 OSP je zrejmé, že
ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb. neurčilo iba lehotu jedného roka na
uplatnenie nároku oprávnenej osoby súdnou cestou, ako to tvrdia sťažovatelia, ale zaviedlo
právomoc súdov na prejednávanie nárokov na finančnú náhradu, a to za podmienky, že
bude doručené zamietavé stanovisko oprávneného orgánu.
V závere ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil s názorom
sťažovateľov vyjadreným v odvolaní a vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovatelia
nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základných a iných práv
sťažovateľov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným, už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 2/06). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2012