Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 28/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. F., B., Ing. K. F., B., E. F., B., E. F., B., J. A., T., Ing. K.

M., B., RNDr. K. D., B., M. S., B., MUDr. E. B., B., Ing. I. K., B., MUDr. M. M., V., J. M.,

V., M. H., B., Z. H., B., M. H., B., a K. K., B., zastúpených advokátkou JUDr. D. V., B.,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a podľa a Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -227 z 30. septembra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Jána Furdíka, Ing. Karola Furdíka, Emila Furdíka, Eleonóry Furdíkovej,

Juraja Adamca, Ing. Karola Mensatorisa, RNDr. Kataríny Danielovej, Margity Saboličovej,

MUDr. Eleny Bilčíkovej, Ing. Igora Klačanského, MUDr. Magdy Mensatorisovej, Jána

Mensatorisa, Milana Holičku, Zuzany Holičkovej, Michala Holičku a Kataríny Kazimírovej

o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012

doručená sťažnosť J. F., B., Ing. K. F., B., E. F., B., E. F., B., J. A., T., Ing. K. M., B.,

RNDr. K. D., B., M. S., B., MUDr. E. B., B., Ing. I. K., B., MUDr. M. M., V., J. M., V., M.

H., B., Z. H., B., M. H., B., a K. K., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou

JUDr. D. V., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), podľa a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „ dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -227

z 30. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Žalobným návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I. dňa 17. februára

2010 si sťažovatelia ako žalobcovia uplatnili nárok „na finančnú náhradu v zmysle

reštitučného zákona“ z dôvodu, že žalovaný na ich žiadosti o finančnú náhradu za

nehnuteľnosti, ktoré nebolo možné vydať z dôvodov uvedených v ust. § 8 ods. 1 a ods. 3 zák.

č. reštitučného zákona, v zákonnej lehote podľa ust. reštitučného

zákona neposkytol finančnú náhradu, a to najneskôr do šiestich mesiacov od doručenia ich

žiadostí. O nemožnosti vydania predmetných nehnuteľností z dôvodov uvedených v ust. 8

ods. 1 a ods. 3 reštitučného zákona bolo rozhodnuté rozsudkom č. -562

Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 11. 2007 právoplatným dňa 11. 12. 2007...

Okresný súd Bratislava I. začal vo veci konať pod č. k. , pričom po začatí

súdneho konania žalovaný dňa 10. 09. 2010 doručil právnemu zástupcovi žalobcov

stanovisko zo dňa 31. 08. 2010 k žiadostiam o finančnú náhradu, v ktorom im oznámil

priznanie finančnej náhrady a následne im ju aj vyplatil v období od novembra 2010 až do

januára 2011. Vzhľadom na priznanie finančnej náhrady žalovaným žalobcom

a následnému jej vyplateniu, zobrali žalobcovia svoju žalobu na finančnú náhradu

uplatnenú na Okresnom súde Bratislava I. späť podaním doručeným súdu dňa 31. 01. 2011.

Zároveň vo späťvzatí predmetnej žaloby si sťažovatelia ako žalobcovia uplatnili trovy

právneho zastúpenia v zmysle ust. druhá veta ..

Okresný súd Bratislava I. uznesením č. -215 zo dňa 16. 05. 2011 konanie

zastavil a o trovách rozhodol tak, že žiaden účastník nemá právo na náhradu trov konania...

Proti vyššie uvedenému uzneseniu podali sťažovatelia ako žalobcovia odvolanie

a Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č. -227 zo dňa

30. 09. 2011 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti „... mení tak,

že odporcovi sa nepriznáva náhrada trov prvostupňového konania. Odporcovi sa

nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.“»

Sťažovatelia ďalej uvádzajú: «Z vyššie uvedeného... vyplýva, že predmetom konania

bolo uplatnené „majetkové právo“ na finančnú náhradu v zmysle reštitučného zákona.

Zároveň táto skutočnosť vyplýva aj zo samotnej žaloby zo dňa 16. februára 2010...

Z odôvodnenia uznesenia KS v Bratislave možno vyvodiť, že sa odvolací súd

zaoberal jedine dôvodnosťou podania žalobného návrhu na finančnú náhradu vo vzťahu

k ustanovenia a k tejto otázke sa stotožnil s argumentáciou

prvostupňového súdu, avšak hmotnoprávnou lehotou uvedenou v ust. § 13 ods. 4 zák.

č. sa vôbec nezaoberal, túto nevyhodnotil z hľadiska jej rozsahu a účelu a jej

význam bagatelizoval tým, keď uviedol str. 8 ods. 2 veta posledná „V tejto súvislosti je bez

právneho významu posudzovanie začiatku lehoty na podanie návrhu právnou zástupkyňou

navrhovateľov v 1.-16. rade odvíjajúcej sa od ust. a určenej

dňom 8. 3. 2009.

Toto odôvodnenie je jadrom právneho posudzovania celej veci... ak ide o tak

významnú otázku ako je dôvodnosť existencie ust. , tak bolo

povinnosťou súdu... podrobne vysvetliť, prečo toto ustanovenie je bez právneho významu na

posudzovanie začiatku lehoty na podanie návrhu, z čoho to vyplýva, prípadne, či a ktoré

ustanovenie v tejto súvislosti a z akých dôvodov je na prekážku jeho aplikácie... Ak súd

takýmto spôsobom nepostupoval, išlo o závažnú vadu postupu súdu, ktorá sa citlivo dotkla

základných práv sťažovateľov...»

Sťažovatelia poukazujú na jednotlivé právne predpisy, ktoré sú podľa ich názoru

v ich veci relevantné, a odôvodnenie ich použitia takto: « upravuje

v preambule a v ust. § 1 zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd ku

ktorým došlo v období rokov 1948-1989, ktoré vznikli občianskoprávnymi a pracovno-

právnymi úkonmi a správnymi aktmi v rozpore zo zásadami demokratickej spoločnosti

rešpektujúcej práva občanov vyjadrené v Charte OSN.

Oproti tomu upravuje zmiernenie niektorých majetkových

a iných krívd, ktoré vznikli v dôsledku platnosti alebo osobitného použitia niektorých

právnych predpisov alebo na základe iných dôvodov len na území Slovenskej republiky.

Táto úprava vychádzala zo zmocňujúceho ustanovenia ..

Prvotným vzťahom odlišujúcim tieto dve právne úpravy je, že každý z týchto zákonov

upravuje zmiernenie odlišných majetkových a iných krívd. Druhotným vzťahom týchto

právnych úprav je ten, že popri vlastnej úprave samostatných vzťahov

odlišných od úpravy podľa v niektorých ustanoveniach, ako nižšie

uvádzame, je aj takzvanou „nepriamou novelou“ k , a to tak, že ho

dopĺňa a tým ho novelizuje.

novelizuje v tomto rozsahu:

... v ust. určil lehotu jedného roka na uplatnenie

nároku oprávnenej osoby súdnou cestou...

Porovnaním týchto dvoch právnych úprav zisťujeme, že paralelne vo vzťahu

k všeobecnému zmierneniu majetkových a iných krívd podľa predmetu úpravy sú platné

a účinné obidva sa ako nepriama novela dotýka

, a to len v tých častiach, ktoré vyššie uvádzame v ostatných častiach sa

dotýka vlastnej právnej úpravy.

Jadrom posudzovania je rozsah dispozície ust. a ust.

.

Podľa ust. na žiadosť podľa ods. 3 poskytne ústredný

orgán štátnej správy republiky oprávnenej osobe finančnú náhradu najneskôr do 6

mesiacov od doručenia žiadosti. Z tohto vyplýva, že ústredný orgán (Ministerstvo financií

SR) najneskôr do 6 mesiacov od doručenia žiadosti náhradu poskytne (ak sú na to splnené

zákonné dôvody) alebo ju neposkytne (ak nie sú na to splnené zákonné dôvody). Ak je

náhrada poskytnutá, je všetko v poriadku a na základe splnenia zákonných podmienok došlo

k naplneniu dispozície tejto právnej normy. Ak k poskytnutiu náhrady nedošlo v lehote,

ktorú zákon určuje a nedošlo ani k doručeniu zamietavého stanoviska, oprávnená osoba je

zneistená a má právo správať sa tak, aby sa domohla práva, ktoré jej vyplýva z neplnenia

povinnosti ústredného orgánu štátnej správy republiky. Je nepochybné, že právo na

„finančnú náhradu“ je majetkovým právom, ak je to majetkové právo, tak sa premlčuje.

Pretože reštitučný zákon neupravuje premlčaciu dobu vo vzťahu k tomuto majetkovému

právu oprávnenej osoby, analogicky sa potom podľa ust. § 853 ods. 1 Občianskeho

zákonníka použije k tejto otázke príslušné ustanovenie tohto zákona, ktorým je ust. § 100

ods. 2 cit.: „Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou

vlastníckeho práva...“, z ktorého vyplýva, že aj toto majetkové právo podľa reštitučného

zákona sa premlčí. Premlčacia doba vzhľadom k tomu, že nie je upravená v reštitučnom

zákone, tak sa na ňu analogicky použije premlčacia doba uvedená v ust. § 101 Občianskeho

zákonníka, cit.: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je

trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“, v spojení s ust.

cit.: „Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej

alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto

uplatnilo.“, je potom premlčacia doba trojročná a začína plynúť nasledujúci deň po

uplynutí šesťmesačnej lehoty odo dňa doručenia žiadosti oprávnenou osobou ústrednému

orgánu štátnej správy republiky s výnimkou prípadu, keď pre neúplnosť dokladov plynúť

nezačne, ako to ustanovuje ust. (kedy neplynie šesťmesačná

lehota).

Podľa ust. v znení novely , ktorý

nadobudol účinnosť 27. október 1992 vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu ak príslušný

ústredný orgán neuspokojí nárok oprávnenej osoby, môže sa oprávnená osoba domáhať

jeho priznania na súde v lehote jedného roka od doručenia zamietavého stanoviska orgánu

oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak.

Z tohto znenia zákona možno vyvodiť, že toto ustanovenie sa vzťahuje na tie prípady, kedy

ústredný orgán doručil zamietavé stanovisko oprávnenej osobe. Jeho doručením sú známe

dôvody zamietavého stanoviska a oprávnená osoba má po preskúmaní týchto dôvodov

lehotu jedného roka právo „domáhať sa jeho priznania na súde“, ak s oznámeným

dôvodom zamietnutia nesúhlasí.

Vzťah ust. a ust.

v znení novely , ktorý toto ustanovenie doplnil, je taký, že každé z týchto

ustanovení upravuje samostatnú situáciu a teda ide o ustanovenia, ktorých rozsah sa

nevylučuje, resp. novšie ust. nekonzumuje ani nevylučuje

staršie ust. , ale tieto ustanovenia existujú a sú účinné popri

sebe. Ustanovenie upravuje situáciu, keď ústredný orgán

v šesťmesačnej lehote finančnú náhradu poskytne alebo ju neposkytne bez toho, aby doručil

zamietavé stanovisko. V stave takejto neistoty oprávnenej osoby, keď v zákonnom

stanovenej šesťmesačnej lehote mu náhrada nie je poskytnutá a zároveň nie mu je známe

akékoľvek stanovisko odôvodňujúce nepriznanie, má právo podať žalobu, lebo ide

o „majetkové právo“, u ktorého prvým dňom po uplynutí šesťmesačnej lehoty začína plynúť

premlčanie.

Ustanovenie v znení upravuje inú

situáciu, teda situáciu, keď oprávnenej osobe bolo doručené zamietavé stanovisko, tak od

jeho doručenia plynie lehota jedného roka nato aby sa oprávnená osoba domohla jeho

priznania na súde. Podmienkou takéhoto uplatnenia na súde je ale doručenie zamietavého

stanoviska.

Rozdiel medzi uvedenými dvoma úpravami je v tom, že v prvej úprave je náhrada

neposkytnutá a zamietavé stanovisko je nedoručené (neoznámené) a v druhej právnej

úprave je stanovisko doručené (oznámené dôvody) a zákonodarca určil samostatnú lehotu

na uplatnenie majetkového práva. S posudzovania rozsahu týchto dvoch úprav vyplýva fakt,

že úprava ust. je novelizáciou ust.

Zb. spôsobom, že pôvodná úprava je doplnená novou právnou úpravou a že

ide o novelizáciu formou zmeny o ďalšiu skutkovú podstatu spôsobom rozšírenia rozsahu

dispozície pôvodnej normy o novú dispozíciu a obidve sú účinné popri sebe, keď každá

z nich rieši inú situáciu správania sa štátneho orgánu republiky. Ak by právna úprava ust.

bola bez právneho významu, tak by sa mohlo stať, že

príslušný štátny orgán republiky zamietavé stanovisko vôbec nevydá a nedoručí ho

oprávnenej osobe a táto by nemala relevantný právny prostriedok, ktorým by ho k takémuto

postupu donútila. Preto existencia ust. má svoj význam

a opodstatnenosť v právnej úprave týchto reštitučných nárokov...

Ak argumentácia pod bodom A/ je ústavne súladná, tak potom odôvodnenie

nepriznania nároku na náhradu trov konania je pre nedostatok dôvodov (ust. § 157 ods. 2

) alebo nesprávnosť minimálneho odôvodnenia (argumentácie) takým zásahom do

majetkového práva, ktoré odôvodňuje podanie tejto sťažnosti.

Nesprávnou aplikáciou právnej normy súdom došlo k porušeniu základných práv

a slobôd sťažovateľov, svojím postupom súd spôsobil také závažné porušenie, ktoré malo za

následok porušenie základného práva sťažovateľov na spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a vyústilo do porušenia základného práva vlastniť majetok a základného práva na

ochranu majetku podľa SR.

Tým, že súd nepriznal sťažovateľom náhradu ako strane, ktorá v konaní pre

správanie Žalovaného zobrala návrh späť, ktorý bol podaný dôvodne (ust. § 146 ods. 3

), bolo porušené základné právo sťažovateľov na spravodlivý proces a bolo odopreté

právo na právnu pomoc v zmysle článku 36 ods. 1 a článku 37 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením spis. zn.: -227 zo dňa

30. septembra 2011 porušil právo sťažovateľov na právnu pomoc podľa čl. 36 ods. 1

a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave uznesením spis. zn.: -227 zo dňa

30. septembra 2011 porušil právo sťažovateľov na spravodlivý proces (na spravodlivé

súdne konanie) podľa SR a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

3. Krajský súd v Bratislave uznesením spis. zn.: -227 zo dňa

30. septembra 2011 porušil právo sťažovateľov vlastniť majetok a základné právo na

ochranu majetku podľa SR.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie spis. zn.: -227 zo dňa

30. septembra 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho

zastupovania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú je

Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Dagmar

Vavrekovej, vedený v Tatrabanke, a. s., číslo účtu: 2624480849/1100 do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , a listiny a práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu.

Podstatou sťažnosti sťažovateľov je tvrdenie, že krajský súd sa v uznesení zaoberal

„... jedine dôvodnosťou podania žalobného návrhu na finančnú náhradu vo vzťahu

k ustanovenia .. avšak hmotnoprávnou lehotou uvedenou

v ust. sa vôbec nezaoberal, túto nevyhodnotil z hľadiska jej

rozsahu a účelu a jej význam bagatelizoval...“. Takýto nedostatok odôvodnenia v uznesení

krajského súdu má podľa sťažovateľa za následok porušenie už citovaných základných

a iných práv.

Sťažovatelia sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) 17. februára 2010 domáhali zaplatenia finančných náhrad voči odporcovi

Slovenskej republike v zmysle ustanovenia § 8 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady

č. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov

štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií v platnom znení

(ďalej len „“). Vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn.

. Na základe návrhu sťažovateľov okresný súd uznesením č. k. -215

zo 16. mája 2011 konanie zastavil (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“). Okresný súd

v relevantnej časti uznesenia o zastavení konania uviedol: „Podaním doručeným tunajšiemu

súdu dňa 31 .01. 2011 zobrali navrhovatelia svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu

späť z dôvodu, že zo strany odporcu došlo v období november 2010 až január 2011

k vyplateniu predmetných finančných náhrad jednotlivým navrhovateľom. Zároveň

požiadali súd o zastavenie konania a o zaviazanie odporcu k náhrade trov konania, nakoľko

majú za to, že žalobný návrh bol podaný dôvodne a k jeho späťvzatiu došlo pre správanie

odporcu...

O trovách konania súd rozhodol podľa , podľa ktorého

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa výsledku, ak bolo konanie

zastavené. Súd nepriznal navrhovateľom náhradu trov konania podľa ustanovenia § 146

ods. 2 , pretože mal za to, že žalobný návrh nebol podaný dôvodne. Z obsahu

ustanovenia vyplýva, že ak príslušný ústredný orgán

neuspokojí nárok oprávnenej osoby, môže sa oprávnená osoba domáhať jeho priznania na

súde v lehote jedného roka od doručenia zamietavého stanoviska orgánu oprávneného

uspokojiť nárok oprávnenej osoby, pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak. V danom

prípade však navrhovatelia podali žalobný návrh ešte pred vydaním akéhokoľvek stanoviska

odporcu k vyplateniu nimi uplatnených finančných náhrad a po podaní žalobného návrhu

odporca vydal a následne navrhovateľom doručil stanovisko, ktorým vyhovel nárokom

jednotlivých navrhovateľov a poskytol im aj nimi uplatnené finančné náhrady.

Súd si dovoľuje poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

18. 12. 1997 spis. zn. , v ktorom Najvyšší súd skonštatoval, že návrh na

priznanie finančnej náhrady podľa v znení

Zb. nie je na súde uplatnený predčasne, ak ho oprávnená osoba síce uplatnila predtým, než

jej Ministerstvo financií SR doručilo svoje zamietavé stanovisko, avšak v priebehu súdneho

konania zamietavé stanovisko tohto orgánu bolo doručené oprávnenej osobe ako príloha

alebo súčasť jeho vyjadrenia k návrhu na začatie konania. V odôvodnení rozsudku Najvyšší

súd uviedol skutočnosť dôležitú pre posúdenie dôvodnosti podania žalobného návrhu

v tomto konaní a to, že vzhľadom k obsahu ustanovenia

v znení zákona číslo podala žalobkyňa v predmetnej veci žalobu predčasne

a len v dôsledku následného zhojenia tohto nedostatku – vydaním zamietavého stanoviska

Ministerstva financií SR k uplatnenému nároku žalobkyne – už nebolo možné žalobu ako

predčasne podanú zamietnuť. Z daného rozsudku možno teda na základe analógie vyvodiť

záver, že v tomto prípade (kedy bola žaloba podaná pre vydaním stanoviska odporcu a po

jej podaní odporca vydal vyhovujúce stanovisko) bol žalobný návrh podaný predčasne

a teda nedôvodne.“

Proti uzneseniu o zastavení konania podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia

krajského súdu je uvedené: «Podľa ust. v platnom znení (ďalej

„“) žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku,

ak konanie a) mohlo sa začať i bez návrhu; b) skončilo sa zmierom, pokiaľ v ňom nebolo

o náhrade trov dojednané niečo iné; c) bolo zastavené.

Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť

jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je

povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa ust. , , o zmiernení niektorých majetkových

a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti

mimosúdnych rehabilitácií, písomnú žiadosť na poskytnutie finančnej náhrady podľa § 4

ods. 1 podáva oprávnená osoba na príslušný ústredný orgán prostredníctvom obvodného

úradu... v ktorého územnom obvode sa nachádza vec, ktorá prešla na štát. Dňom podania

písomnej žiadosti na okresný úrad začína plynúť lehota určená osobitným predpisom.

Príslušný ústredný orgán podľa § 4 vráti neúplnú žiadosť oprávnenej osobe na

doplnenie. Do doby doplnenia žiadosti oprávnenou osobou lehota podľa osobitného

predpisu neplynie.

Na konanie uvedené v odsekoch 1 až 5 sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom

konaní.

Podľa ust. § 8 cit. zákona Ministerstvo financií Slovenskej republiky alebo iný

príslušný ústredný orgán podľa § 4 posúdi oprávnenosť uplatneného nároku a poskytne

finančnú náhradu v hotovosti vo výške určenej osobitným predpisom. Ak sa finančná

náhrada poskytuje aj vydaním cenných papierov, potvrdí nárok na ich vydanie a postúpi

vec na ďalšie opatrenie Fondu národného majetku Slovenskej republiky, ktorý zabezpečí

vydanie cenných papierov oprávnenej osobe; zároveň vyrozumie oprávnenú osobu

o postúpení veci tomuto fondu.

Príslušné ústredné orgány posúdia oprávnenosť uplatneného nároku a poskytnú

peňažnú náhradu podľa osobitného predpisu.

Ak príslušný ústredný orgán neuspokojí nárok oprávnenej osoby, môže sa oprávnená

osoba domáhať jeho priznania na súde v lehote jedného roka od doručenia zamietavého

stanoviska orgánu oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby, pokiaľ osobitný predpis

neustanovuje inak.

Pre správny výklad ust. je treba uviesť, že ods. 1 síce vyjadruje zásadu,

ktorá sa v prípade skončenia konania z dôvodov uvedených v ust. § 146 ods. 1 aplikuje,

avšak neprichádza do úvahy vtedy, ak sú dané dôvody pre aplikáciu ust. § 146 ods. 2

, teda ak súd zastaví konanie z dôvodu, že niektorý z účastníkov zavinil, že konanie

sa muselo zastaviť, resp. došlo k späťvzatiu návrhu podaného dôvodne v dôsledku

správania sa odporcu. Z uvedeného potom vyplýva záver, že pre účely náhrady trov konania

pri zastavení konania je otázku zavinenia na tomto zastavení potrebné skúmať iba z

procesného hľadiska. To má ten dôsledok, že z procesného hľadiska zastavenie konania

zavinil vždy ten účastník konania, ktorý zobral návrh na jeho začatie späť, s výnimkou

prípadu, keď bol pre správanie sa odporcu vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, v

ktorom prípade je povinný uhradiť trovy konania odporca ( veta druhá ).

V danej veci, v ktorom bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu

navrhovateľmi v 1.-16. rade, je pri posudzovaní otázky náhrady trov konania súd vo vzťahu

k možnému použitiu ust. druhá veta povinný skúmať iba dôvodnosť

podania návrhu v stave, ktorý tu bol ku dňu jeho podania. Odvolací súd sa v smere

posúdenia dôvodnosti podania návrhu navrhovateľmi v 1.-16. rade a jeho hodnotenia ako

predčasne podaného návrhu (a teda nedôvodne podaného) stotožňuje s úvahou

a odôvodnením súdu prvého stupňa. V nadväzností na obsah odvolacích námietok

a k argumentácii právnej zástupkyne navrhovateľov konštatuje, že prvý deň jednoročnej

lehoty uvedenej v ust. v platnom znení je deň nasledujúci po

doručení zamietajúceho stanoviska orgánu oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby.

V danom prípade, v ktorom navrhovateľom v 1.-16. rade nebolo zamietajúce stanovisko

orgánu oprávneného uspokojiť ich nároky doručené a kedy ich nároky boli ústredným

orgánom po podaní súdneho návrhu v plnej miere uspokojené, nebolo možné ich návrh na

začatie konania zo dňa 16. 2. 2010 podaný v danej veci možné posúdiť inak, než ako

nedôvodne podaný. V tejto súvislosti je bez právneho významu posudzovanie začiatku lehoty

na podanie návrhu právnou zástupkyňou navrhovateľov v 1.-16. rade odvíjajúcej sa od ust.

a určenej dňom 8. 3. 2009.»

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a

právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje

základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,

má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného

rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu

[ (ďalej len „OSP“)] v ustanovení , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska

práva na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo

na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko

z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné

dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci. Všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ).

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu jasne vyplýva, že vzhľadom na to, že

na vec je potrebné aplikovať ustanovenie je bez právneho

významu posudzovanie začiatku lehoty na podanie návrhu v zmysle § 13 ods. 4 zákona

č. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len

“) tak, ako to požaduje právna zástupkyňa sťažovateľov. V zmysle

ustálenej judikatúry ústavného súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu nie je možné

posudzovať izolovane, ale s prihliadnutím aj na argumenty, ktoré uvádza v uznesení

o zastavení konania okresný súd, keďže krajský súd na toto uznesenie odkazuje a s názorom

okresného súdu v ňom vyjadrenom sa stotožňuje. V uznesení o zastavení konania okresný

súd odkazuje na Až táto novela , ktorým bol

do § 8 doplnený odsek 3, zverila rozhodovanie o finančných náhradách súdu. Teda

na uplatnenie finančnej náhrady na súde nie je rozhodujúce znenie ustanovenia § 13 ods. 4

, ale ustanovenie , tak ako to

správne uvádza krajský súd vo svojom uznesení.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu o potrebe aplikovať

v predmetnej veci ustanovenie je v napadnutom uznesení

zdôvodnený síce stručne, ale jasne a presvedčivo.

S argumentmi sťažovateľov, ktorými vykladajú ustanovenie § 13 ods. 4 zákona

č. tak, že toto sa aplikuje v prípade, ak orgán oprávnený uspokojiť nárok

oprávnenej osoby nedoručí oprávnenej osobe žiadne stanovisko na základe jeho žiadosti

o finančnú náhradu a ustanovenie tak, že toto sa aplikuje

v prípade, že orgán oprávnený uspokojiť nárok oprávnenej osoby na finančnú náhradu

doručí oprávnenej osobe zamietavé stanovisko ku jej žiadosti o finančnú náhradu, sa

ústavný súd v žiadnom prípade nemôže stotožniť.

Ako už bolo uvedené, možnosť domáhať sa finančnej náhrady na súde bola

do právneho poriadku zavedená , ktorým bol novelizovaný zákon

č. a nadobudol účinnosť 27. októbra 1992. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na znenie dôvodovej správy k : „Znenie sa navrhuje

rozšíriť o úpravu možnosti riešiť neuspokojené nároky na finančnú náhradu podľa zákona

č. v rámci občianskoprávneho konania na príslušnom súde. Navrhované znenie

je analógiou ustanovenia § 5 ods. 4 cit. zákona v prípade vydania veci. Súčasne sa určuje

lehota, v ktorej je možné nárok na príslušnom súde uplatniť.“

bola však možnosť domáhať sa finančnej náhrady na súde podmienená doručením

zamietavého stanoviska orgánu oprávneného uspokojiť nárok oprávnenej osoby z čoho

vyplýva, že uplynutie lehoty podľa tak automaticky

neznamená možnosť domáhať sa finančnej náhrady na súde.

Nemožno sa stotožniť s názorom sťažovateľov, že «...

novelizuje v tomto rozsahu: „... v ust.

určil lehotu jedného roka na uplatnenie nároku oprávnenej osoby súdnou cestou...

úprava ust. je novelizáciou ust. zák.

č. spôsobom, že pôvodná úprava je doplnená novou právnou úpravou a že ide

o novelizáciu formou zmeny o ďalšiu skutkovú podstatu spôsobom rozšírenia rozsahu

dispozície pôvodnej normy o novú dispozíciu a obidve sú účinné popri sebe, keď každá

z nich rieši inú situáciu...“», a to s poukazom na .

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány. Podľa iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom

súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon. Z citovaného znenia je zrejmé, že

ustanovenie neurčilo iba lehotu jedného roka na

uplatnenie nároku oprávnenej osoby súdnou cestou, ako to tvrdia sťažovatelia, ale zaviedlo

právomoc súdov na prejednávanie nárokov na finančnú náhradu, a to za podmienky, že

bude doručené zamietavé stanovisko oprávneného orgánu.

V závere ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil s názorom

sťažovateľov vyjadreným v odvolaní a vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovatelia

nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základných a iných práv

sťažovateľov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným, už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. ). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012