Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 35/2012
PDF · 176.9 KB
No categories available
I. ÚS 35/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť A. P., D., a Mgr. A. M., T., zastúpených advokátkou JUDr.
I. F., D., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 M Cdo 20/2010 z 13. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. P. a Mgr. A. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. novembra 2011 doručená sťažnosť, doplnená podaním z 12. decembra 2011, A. P.
(ďalej len „sťažovateľka“) a Mgr. A. M. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol
k dohovoru“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“,
v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 3 M Cdo 20/2010 z 13. októbra 2011.
2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka (v citáciách aj
„žalobkyňa“, pozn.) je v procesnom postavení žalobkyne proti žalovanému súdnemu
exekútorovi JUDr. Ing. K. M. v súdnom spore o zaplatenie 159 330,81 € istiny s prísl.
vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 22 C 138/2000.
«Žalobkyňa sa v konaní domáhala náhrady škody, ktorú mal spôsobiť žalovaný ako
súdny exekútor, vykonávajúci proti povinnému Ing. J. N. exekúciu v prospech oprávneného
S, a. s. L. predajom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území L... Okresný
súd... rozsudkom z 13. júna 2006 č. k. 22 C 138/2000-179 žalobe vyhovel a žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobkyni 4 800 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 8. júla 2000 do
zaplatenia a nahradiť jej 312 585 Sk trov konania... Bol toho názoru, že oznámením Ing. M.
S. o podaní žaloby o vylúčenie vecí z exekúcie vznikla zákonná prekážka brániaca
vykonaniu exekúcie predajom nehnuteľností a žalovaný mal túto skutočnosť oznámiť súdu a
navrhnúť povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) do skončenia konania
o vylúčenie vecí z exekúcie. Keďže tak žalovaný neurobil a vykonal exekúciu predajom
nehnuteľností, zasiahol do práv právneho predchodcu žalobkyne a spôsobil mu škodu...
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“, pozn.) ako súd odvolací rozsudkom
z 28. marca 2007 sp. zn. 5 Co 417/2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu
zamietol. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, že zo žiadneho ustanovenia
Exekučného poriadku výslovne nevyplýva, že by sa súdny exekútor po tom, čo mu bola
doručená žaloba o vylúčenie vecí z exekúcie, mal zdržať pokračovania v exekúcii predajom
nehnuteľností a vyhlásená dražba by mala byť zrušená, lebo vznikla zákonná prekážka
vykonania exekúcie, preto na strane žalovaného nevzhľadal splnenie zákonného
predpokladu zodpovednosti za škodu v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku - porušenie
právnej povinnosti vyplývajúcej z exekučnej činnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu... z 28. marca 2007... uznesením zo 17. júna 2009 sp. zn. 5 Cdo 179/2007 uvedený
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie... z dôvodu existencie
vady v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozsudku
odvolacieho súdu. Naviac upriamil pozornosť odvolacieho súdu, aby sa v ďalšom konaní
dôsledne a presvedčivo vysporiadal s otázkou objektívnej zodpovednosti žalovaného ako
súdneho exekútora z hľadiska ustanovení § 2, § 3, § 5 a 33 ods. 1 Exekučného poriadku...
V ďalšom konaní Krajský súd... rozsudkom z 24. februára 2010 sp. zn. 5 Co 364/2009
rozsudok Okresného súdu... z 13. júna 2006... vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni 159 330,81 €, potvrdil... V odôvodnení uviedol, že v konaní
bolo nepochybne a jednoznačne zistené, a žalovaný to ani nepopieral, že v čase konania
dražby žalovaný vedel, že na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom dražby, niekto iný
uplatňuje právo vylučujúce vykonanie exekúcie. Ak by žalovaný po doručení excindačnej
žaloby (17. decembra 1998) oznámil túto skutočnosť exekučnému súdu a s vykonaním
exekúcie počkal, exekučný súd by bol mohol povoliť odklad exekúcie... Aj keď zo žiadneho
ustanovenia Exekučného poriadku výslovne nevyplýva povinnosť pre exekútora po doručení
žaloby o vylúčenie vecí z exekúcie zdržať sa pokračovania v exekúcii a zrušiť vyhlásenú
dražbu, bol toho názoru, že žalovaný sa zodpovednosti za škodu nezbavil.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na
základe podnetu žalovaného napadol rozsudok Krajského súdu... z 24. februára 2010 sp. zn.
5 Co 364/2009 a rozsudok Okresného súdu... z 13. júna 2006 č. k. 22 C 138/2000-179...
mimoriadnym dovolaním, v ktorom vyslovil názor, že spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci... Nakoľko žalovaný v danom prípade postupoval správne, ak vykonal dražbu
nehnuteľností napriek oznámeniu právneho predchodcu žalobkyne, že podal žalobu
o vylúčenie vecí z exekúcie, nie sú podľa názoru generálneho prokurátora splnené
predpoklady pre jeho zodpovednosť za škodu...».
3. Najvyšší súd sťažnosťou napadnutým uznesením (bod 1) rozsudok krajského súdu
z 24. februára 2010 a rozsudok okresného súdu z 13. júna 2006 zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia „dospel... k záveru,
že pokiaľ súdy oboch stupňov dospeli k záveru o zodpovednosti žalovaného za škodu podľa
§ 33 ods. 1 Exekučného poriadku, ich rozhodnutia nie sú vecne správne; sú založené na
nesprávnom právnom posúdení veci. Generálny prokurátor... preto dôvodne podal
mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., keďže
to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto
nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Preto Najvyšší súd... zrušil
rozsudok Krajského súdu... z 24. februára 2010... a rozsudok Okresného súdu.. z 13. júna
2006... a vec vrátil Okresnému súdu... na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 243b O. s. p.), v ktorom bude právny názor dovolacieho súdu vyslovený v tomto
rozhodnutí pre tento súd záväzný.“ (Priebeh konania v predmetnej veci citovaný
z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 13. októbra 2011, pozn.) Sťažovatelia
v sťažnosti uviedli, že „touto ústavnou sťažnosťou napádajú posledne citované uznesenie
NS SR sp. zn. 3 MCdo 20/2010 zo dňa 13. 10. 2011... nakoľko majú za to, že napadnutým
rozhodnutím boli porušené ich ústavné práva...“.
4. Sťažovatelia, resp. sťažovateľka je presvedčená, že „napadnutým rozhodnutím
bolo... zasiahnuté do jej ústavných práv, nakoľko Najvyšší súd SR napadnutým rozhodnutím
prezentoval výklad právnej normy v rozpore s výkladom právnej normy, ktorý už skôr v tejto
veci vyslovil rovnako Najvyšší súd SR ako súd dovolací (iný senát) pri rozhodovaní
o dovolaní sťažovateľky (v uznesení NS SR sp. zn. 5 Cdo 179/2007 zo dňa 17. 06. 2009)...
V rozpore s požiadavkou právnej istoty a spravodlivosti ako obsahovým vyjadrením
a naplnením princípu právneho štátu je nepochybne aj fakt, že porušovateľ v napadnutom
rozhodnutí konštatoval nezákonnosť rozhodnutí súdov nižších stupňov a v nich vyslovených
názorov napriek tomu, že už Ústavný súd SR v konaní sp. zn. IV. ÚS 308/2010 v tejto veci
vyslovil, že rozhodnutie súdu KS Košice sp. zn. 5 Co 364/2009 a teda aj ním potvrdené
rozhodnutie súdu OS Košice II sp. zn. 22 C 138/2000-179 z 13. 06. 2006 sú z ústavného
hľadiska udržateľné a nemožno ich v žiadnom prípade považovať za arbitrárne.“.
5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3 M Cdo 20/2010 zo dňa 13. 10. 2011 porušil
základné právo sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj právo
sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo sťažovateľov podľa čl. 1 dodatkového
protokolu k Dohovoru..., ako aj právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 13. 10. 2011 a vec
vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi 1) a sťažovateľovi 2) sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume
každému pod 2.000 Eur...
4. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... 1.790,32...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podstatou námietok sťažovateľov sú právne závery najvyššieho súdu pri
interpretácii (a následnej aplikácii v danej veci) ustanovení § 33 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 55 ods. 1 Exekučného poriadku, s ktorými sťažovatelia nesúhlasia (pozri
bod 3 v spojení s posledným odsekom bodu 2).
8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú
povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05)]. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním
vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom
sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok,
mimoriadny opravný prostriedok, vyjmúc návrh na obnovu konania a iný právny
prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.
10. V danom prípade je ústavná sťažnosť nedôvodná/predčasná, pretože smeruje
proti zrušujúcemu rozhodnutiu najvyššieho súdu (pozri bod 3), ktoré treba považovať za
procesné rozhodnutie, nemajúce charakter rozhodnutia „konečného“. Po tomto rozhodnutí
konanie vo veci samej bude pokračovať na okresnom súde. Až po jeho ukončení a vydaní
rozhodnutia okresným súdom, resp. odvolacím – krajským súdom vo veci samej (ako aj po
využití možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky) budú mať sťažovatelia možnosť
uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.
11. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v danom štádiu súdneho konania nie je daná jeho
právomoc na prerokovanie veci (po zrušení veci dovolacím súdom bude o nej ďalej konať
okresný súd).
12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal
ďalšími návrhmi sťažovateľov.
13. K argumentácii sťažovateľov poukazovaním na právny názor ústavného súdu
prezentovaný v odôvodnení jeho uznesenia z 9. septembra 2010 vo veci sp. zn.
IV. ÚS 308/2010 ústavný súd poznamenáva, že tento právny názor a z neho vyplývajúce
závery sa týkali posudzovania konkrétnych námietok sťažovateľky na danom stupni konania
(do rozsudku krajského súdu z 24. februára 2010), a preto nie sú pre posudzovanie daného
(súčasného) skutkového stavu a najmä právnych názorov a záverov vyplývajúcich
z rozhodnutia najvyššieho súdu z 13. októbra 2011 aktuálne ani právne relevantné.
14. Pokiaľ sťažovatelia namietajú nejednotnosť právnych názorov jednotlivých
senátov najvyššieho súdu v analogických veciach, ústavný súd poznamenáva, že mu
neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc,
ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov zverená najmä najvyššiemu súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2012