Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 32/2012
PDF · 195.89 KB
No categories available
III. ÚS 32/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. J., K., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení
s porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod č. k. 7 Tpo 45/2011-24 a jeho uznesením
zo 6. septembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. decembra 2011 doručená sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení
s porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva
na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod č. k. 7 Tpo 45/2011-24 a jeho uznesením zo 6. septembra 2011
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti opísal okolnosti, za ktorých bol vzatý do väzby uznesením
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 64/2011 z 19. augusta 2011,
a vyjadril sa tiež k okolnostiam skutku, z ktorého spáchania je obvinený orgánom činným
v trestnom konaní. Ďalej namietal porušenie viacerých ustanovení zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“), napríklad § 2 ods. 2, § 55 ods. 1, § 58
ods. 1, § 86, § 87 ods. 1 a 2 a pod. Namietal taktiež súdom ustanoveného advokáta,
nezákonný postup sudkyne okresného súdu, ako aj postup prokurátora Okresnej prokuratúry
Košice I pre jeho nedôslednosť v prípravnom konaní.
V ďalšej časti sťažovateľ citoval z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vzťahujúcej sa na záruky zachovania základných práv
a slobôd v trestnom konaní, obzvlášť pri rozhodovaní väzbe a jej trvaní, osobitne
zvýrazňujúc požiadavku rýchlosti rozhodovania o väzbe osôb obvinených zo spáchania
trestného činu. Pokiaľ ide o namietané porušenie ústavných práv, sťažovateľ namietal aj
neúmernú dĺžku obmedzovania jeho osobnej slobody, porušovanie zákonnosti pri postupe
orgánov činných v trestnom konaní a nezákonnosť rozhodnutí všeobecných súdov v jeho
veci, osobitne v napadnutom uznesení krajského súdu. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ
požiadal s cieľom zmiernenia jeho nemajetkovej ujmy o priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 6 000 €.
Na základe obsiahlej argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné práva M. J... podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 47 ods. 3,
čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, 5, čl. 12 ods. 4, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2
Listiny, čl. 5 ods. 1, 3 Dohovoru, čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 6 ods. 1 Dohovoru podľa čl.
127 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach vedenom pod zn. 7
Tpo 45/2011-24 porušené bolo.
Krajskému súdu Košice v konaní vedenom zn. 7 Tpo 45/2011-24 prikazuje konať tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uzn. Krajského súdu v Košiciach zn.
7 Tpo 45/2011-24.
M. J... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € ... ktoré je
krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že u sťažovateľa nie sú splnené predpoklady
priznania oslobodenia od súdnych poplatkov. Podľa § 138 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý je v zmysle § 31a zákona o ústavnom
súde potrebné na túto otázku primerane aplikovať, patrí k predpokladom oslobodenia od
súdnych poplatkov aj to, že vo veci nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné
uplatňovanie alebo bránenie práva. Keďže v sťažovateľovom prípade boli ústavným súdom
jednoznačne zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti už pri predbežnom prerokovaní
návrhu, bolo namieste považovať sťažnosť za zrejme bezúspešné bránenie práva, čím
u sťažovateľa nedošlo k naplneniu predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu
v konaní. Ústavný súd vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti nepovažoval
za potrebné sťažovateľa ani vyzývať na ďalšie doplnenie podania, a preto bolo bez
právneho významu ustanoviť mu tohto právneho zástupcu. Vzhľadom na uvedené posúdil
ústavný súd sťažnosť podľa jej celkového obsahu, najmä s prihliadnutím na všetky
označené články ústavy, listiny a dohovoru, ktorých porušenie sa namieta, ako aj na
sťažovateľom označený štátny orgán, ktorý mal jeho práva porušiť (krajský súd) a ním
vedené konanie sp. zn. 7 Tpo 45/2011.
1. Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
sťažovateľ sa už pred podaním tejto sťažnosti na postup krajského súdu v jeho veci vedenej
pod sp. zn. 7 Tpo 45/2011 skončenej vydaním uznesenia zo 6. septembra 2011 sťažoval,
a to sťažnosťou doručenou ústavnému 4. novembra 2011. V tejto sťažnosti sťažovateľ
namietal porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1
a čl. 152 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
na základe uvedenej sťažnosti preskúmal sťažovateľom namietané dôvody proti
označenému konaniu krajského súdu v jeho väzobnej veci a dospel k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti jeho sťažnosti jednak z dôvodu, že sťažovateľ namietal porušenie takých
svojich práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o väzbe nie sú aplikovateľné, a preto k ich
porušeniu nemohlo dôjsť, a tiež z dôvodu, že právne závery krajského súdu boli z ústavného
hľadiska primeraným spôsobom odôvodnené, a teda sú ústavne
akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd preto skoršiu sťažnosť sťažovateľa uznesením
č. k. IV. ÚS 493/2011-10 z 22. novembra 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
S prihliadnutím na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde vyhodnotil ústavný
súd sťažnosť pre porušenie čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorou sťažovateľ napadol uznesenie
krajského súdu č. k. 7 Tpo 45/2011-24 zo 6. septembra 2011 (ktorým bola zamietnutá jeho
sťažnosť proti jeho vzatiu do väzby), za neprípustnú podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde, pretože sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol uznesením
č. k. IV. ÚS 493/2011-10 z 22. novembra 2011, pričom v uvedenom prípade nebolo
ústavným súdom rozhodované len o podmienkach konania.
2. V ostatnej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 12 ods. 4
ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom č. k.
7 Tpo 45/2011-24 a jeho uznesením zo 6. septembra 2011, ústavný súd skúmal, či nie sú
dané iné dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V prvom rade ústavný súd konštatuje, že uznesenie č. k. 7 Tpo 45/2011-24
zo 6. septembra 2011 sa podľa § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku stalo
právoplatným okamihom jeho vyhlásenia, t. j. 6. septembra 2011.
Pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti
uzneseniu krajského súdu, považoval ústavný súd za nevyhnutné zohľadniť svoju doterajšiu
judikatúru, z ktorej vyplýva, že lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému
súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá sa pri rozhodnutí počíta od jeho
právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca pre uplatnenie účinnej
ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty. Aby uvedené
požiadavky spĺňala, môže začať plynúť len vtedy, pokiaľ bolo právoplatné rozhodnutie
sťažovateľovi náležite oznámené. Ak sa tak nestalo, táto lehota nemôže začať plynúť
(uznesenie o prijatí sťažnosti sp. zn. III. ÚS 186/02 z 28. novembra 2002). Z takéhoto
posudzovania lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k právoplatnému
rozhodnutiu v trestnom konaní ústavný súd vychádzal aj v ďalších veciach
prerokovávaných ústavným súdom (napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 135/04 a iné).
Nahliadnutím ústavného súdu do spisu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 64/2011 bolo
zistené, že o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu bolo krajským súdom
rozhodované 6. septembra 2011 na neverejnom zasadnutí senátu v neprítomnosti
sťažovateľa, resp. jeho obhajcu. Následne po vrátení spisu krajským súdom bolo napadnuté
uznesenie doručené okresným súdom sťažovateľovi a jeho obhajcovi 3. októbra 2011.
Sťažovateľovi teda v súlade s citovanou judikatúrou začala plynúť lehota na podanie
sťažnosti najneskôr 3. októbra 2011, keď bolo rozhodnutie krajského súdu doručené
sťažovateľovi aj jeho obhajcovi.
Ústavnému súdu však bola sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu
doručená 16. decembra 2011, pričom na poštovú prepravu bola podaná 13. decembra 2011,
teda desať dní po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá v okolnostiach danej veci začala
plynúť najneskôr dňom, keď sa sťažovateľ mohol oboznámiť s napadnutým uznesením.
Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty
odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).
Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 7 Tpo 45/2011-24 zo 6. septembra 2011 už lehota na tento druh konania pred
ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podal túto
sťažnosť. Ústavný súd preto sťažnosť vo zvyšnej časti (t. j. týkajúcej sa namietaného
porušenia čl. 12 ods. 4 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide o sťažovateľove námietky
proti postupu krajského súdu obsahujúce argumenty vzťahujúce sa na celkovo neúmernú
dĺžku obmedzovania osobnej slobody v jeho trestnej veci ústavný súd poukazuje na právo
obvineného vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru zaručujúce právo iniciovať konanie,
v ktorom môže spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, a súčasne zaručujúce právo
aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti
zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(obdobne Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok ESĽP z 21. decembra 2000,
§ 33−§ 36). Ústavným súdom bolo zistené, že sťažovateľ takéto konanie
inicioval prostredníctvom svojho obhajcu 25. októbra 2011, pričom uznesením krajského
súdu č. k. 7 Tpo 58/2011-93 z 22. novembra 2011 bol prepustený z väzby na slobodu.
Z uvedeného vyplýva, že ani nadväzujúce konanie o žiadosti sťažovateľa na prepustenie
z väzby netrvalo od podania jeho žiadosti dlhšie ako jeden mesiac na dvoch stupňoch,
a preto ani tento postup krajského súdu nesignalizuje zásah do základných práv a slobôd,
ktorých porušenie sťažovateľ v sťažnosti namieta.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia,
pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu
č. k. 7 Tpo 45/2011-24 zo 6. septembra 2011, návrh na vyslovenie príkazu krajskému súdu
vo veci konať, prípadne návrh na priznanie finančného zadosťučinenia a úhradu trov
konania) sa už nebol dôvod zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2012