Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 32/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. J., K., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na osobnú slobodu podľa a 5 , základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a Listiny základných práv a slobôd v spojení

s porušením a 2, , a 4 a Slovenskej

republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod č. k. -24 a jeho uznesením

zo 6. septembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2011 doručená sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

ods. 2 a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení

s porušením a 2, , a 4 a a práva

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod č. k. -24 a jeho uznesením zo 6. septembra 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti opísal okolnosti, za ktorých bol vzatý do väzby uznesením

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. augusta 2011,

a vyjadril sa tiež k okolnostiam skutku, z ktorého spáchania je obvinený orgánom činným

v trestnom konaní. Ďalej namietal porušenie viacerých ustanovení

(ďalej len „“), napríklad , ,

ods. 1, § 86, § 87 ods. 1 a 2 a pod. Namietal taktiež súdom ustanoveného advokáta,

nezákonný postup sudkyne okresného súdu, ako aj postup prokurátora Okresnej prokuratúry

Košice I pre jeho nedôslednosť v prípravnom konaní.

V ďalšej časti sťažovateľ citoval z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vzťahujúcej sa na záruky zachovania základných práv

a slobôd v trestnom konaní, obzvlášť pri rozhodovaní väzbe a jej trvaní, osobitne

zvýrazňujúc požiadavku rýchlosti rozhodovania o väzbe osôb obvinených zo spáchania

trestného činu. Pokiaľ ide o namietané porušenie ústavných práv, sťažovateľ namietal aj

neúmernú dĺžku obmedzovania jeho osobnej slobody, porušovanie zákonnosti pri postupe

orgánov činných v trestnom konaní a nezákonnosť rozhodnutí všeobecných súdov v jeho

veci, osobitne v napadnutom uznesení krajského súdu. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ

požiadal s cieľom zmiernenia jeho nemajetkovej ujmy o priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 6 000 €.

Na základe obsiahlej argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva M. J... podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 47 ods. 3,

, , , 5, , SR,

Listiny, čl. 5 ods. 1, 3 Dohovoru, čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 6 ods. 1 Dohovoru podľa čl.

127 postupom Krajského súdu v Košiciach vedenom pod zn. 7

Tpo 45/2011-24 porušené bolo.

Krajskému súdu Košice v konaní vedenom zn. -24 prikazuje konať tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uzn. Krajského súdu v Košiciach zn.

-24.

M. J... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € ... ktoré je

krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že u sťažovateľa nie sú splnené predpoklady

priznania oslobodenia od súdnych poplatkov. Podľa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý je v zmysle § 31a zákona o ústavnom

súde potrebné na túto otázku primerane aplikovať, patrí k predpokladom oslobodenia od

súdnych poplatkov aj to, že vo veci nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné

uplatňovanie alebo bránenie práva. Keďže v sťažovateľovom prípade boli ústavným súdom

jednoznačne zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti už pri predbežnom prerokovaní

návrhu, bolo namieste považovať sťažnosť za zrejme bezúspešné bránenie práva, čím

u sťažovateľa nedošlo k naplneniu predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní. Ústavný súd vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti nepovažoval

za potrebné sťažovateľa ani vyzývať na ďalšie doplnenie podania, a preto bolo bez

právneho významu ustanoviť mu tohto právneho zástupcu. Vzhľadom na uvedené posúdil

ústavný súd sťažnosť podľa jej celkového obsahu, najmä s prihliadnutím na všetky

označené články , listiny a dohovoru, ktorých porušenie sa namieta, ako aj na

sťažovateľom označený štátny orgán, ktorý mal jeho práva porušiť (krajský súd) a ním

vedené konanie sp. zn. .

1. Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

sťažovateľ sa už pred podaním tejto sťažnosti na postup krajského súdu v jeho veci vedenej

pod sp. zn. skončenej vydaním uznesenia zo 6. septembra 2011 sťažoval,

a to sťažnosťou doručenou ústavnému 4. novembra 2011. V tejto sťažnosti sťažovateľ

namietal porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

, listiny v spojení s porušením a 2, ,

a a práv podľa a 4 a dohovoru. Ústavný súd

na základe uvedenej sťažnosti preskúmal sťažovateľom namietané dôvody proti

označenému konaniu krajského súdu v jeho väzobnej veci a dospel k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti jeho sťažnosti jednak z dôvodu, že sťažovateľ namietal porušenie takých

svojich práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o väzbe nie sú aplikovateľné, a preto k ich

porušeniu nemohlo dôjsť, a tiež z dôvodu, že právne závery krajského súdu boli z ústavného

hľadiska primeraným spôsobom odôvodnené, a teda sú ústavne

akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd preto skoršiu sťažnosť sťažovateľa uznesením

č. k. -10 z 22. novembra 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa návrh nie je prípustný ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

S prihliadnutím na citované ustanovenie vyhodnotil ústavný

súd sťažnosť pre porušenie čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

, listiny, v spojení s a 2, a

a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorou sťažovateľ napadol uznesenie

krajského súdu č. k. -24 zo 6. septembra 2011 (ktorým bola zamietnutá jeho

sťažnosť proti jeho vzatiu do väzby), za neprípustnú podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde, pretože sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol uznesením

č. k. -10 z 22. novembra 2011, pričom v uvedenom prípade nebolo

ústavným súdom rozhodované len o podmienkach konania.

2. V ostatnej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 12 ods. 4

a dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom č. k.

-24 a jeho uznesením zo 6. septembra 2011, ústavný súd skúmal, či nie sú

dané iné dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa .

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V prvom rade ústavný súd konštatuje, že uznesenie č. k. -24

zo 6. septembra 2011 sa podľa stalo

právoplatným okamihom jeho vyhlásenia, t. j. 6. septembra 2011.

Pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti

uzneseniu krajského súdu, považoval ústavný súd za nevyhnutné zohľadniť svoju doterajšiu

judikatúru, z ktorej vyplýva, že lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému

súdu podľa , ktorá sa pri rozhodnutí počíta od jeho

právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca pre uplatnenie účinnej

ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty. Aby uvedené

požiadavky spĺňala, môže začať plynúť len vtedy, pokiaľ bolo právoplatné rozhodnutie

sťažovateľovi náležite oznámené. Ak sa tak nestalo, táto lehota nemôže začať plynúť

(uznesenie o prijatí sťažnosti sp. zn. z 28. novembra 2002). Z takéhoto

posudzovania lehoty podľa vo vzťahu k právoplatnému

rozhodnutiu v trestnom konaní ústavný súd vychádzal aj v ďalších veciach

prerokovávaných ústavným súdom (napr. , a iné).

Nahliadnutím ústavného súdu do spisu okresného súdu sp. zn. bolo

zistené, že o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu bolo krajským súdom

rozhodované 6. septembra 2011 na neverejnom zasadnutí senátu v neprítomnosti

sťažovateľa, resp. jeho obhajcu. Následne po vrátení spisu krajským súdom bolo napadnuté

uznesenie doručené okresným súdom sťažovateľovi a jeho obhajcovi 3. októbra 2011.

Sťažovateľovi teda v súlade s citovanou judikatúrou začala plynúť lehota na podanie

sťažnosti najneskôr 3. októbra 2011, keď bolo rozhodnutie krajského súdu doručené

sťažovateľovi aj jeho obhajcovi.

Ústavnému súdu však bola sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu

doručená 16. decembra 2011, pričom na poštovú prepravu bola podaná 13. decembra 2011,

teda desať dní po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá v okolnostiach danej veci začala

plynúť najneskôr dňom, keď sa sťažovateľ mohol oboznámiť s napadnutým uznesením.

Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene

( ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty

odpustiť (napr. , ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa je časovo obmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že proti uzneseniu krajského

súdu č. k. -24 zo 6. septembra 2011 už lehota na tento druh konania pred

ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podal túto

sťažnosť. Ústavný súd preto sťažnosť vo zvyšnej časti (t. j. týkajúcej sa namietaného

porušenia a dohovoru) odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide o sťažovateľove námietky

proti postupu krajského súdu obsahujúce argumenty vzťahujúce sa na celkovo neúmernú

dĺžku obmedzovania osobnej slobody v jeho trestnej veci ústavný súd poukazuje na právo

obvineného vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru zaručujúce právo iniciovať konanie,

v ktorom môže spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, a súčasne zaručujúce právo

aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti

zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(obdobne Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok ESĽP z 21. decembra 2000,

§ ). Ústavným súdom bolo zistené, že sťažovateľ takéto konanie

inicioval prostredníctvom svojho obhajcu 25. októbra 2011, pričom uznesením krajského

súdu č. k. -93 z 22. novembra 2011 bol prepustený z väzby na slobodu.

Z uvedeného vyplýva, že ani nadväzujúce konanie o žiadosti sťažovateľa na prepustenie

z väzby netrvalo od podania jeho žiadosti dlhšie ako jeden mesiac na dvoch stupňoch,

a preto ani tento postup krajského súdu nesignalizuje zásah do základných práv a slobôd,

ktorých porušenie sťažovateľ v sťažnosti namieta.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia,

pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu

č. k. -24 zo 6. septembra 2011, návrh na vyslovenie príkazu krajskému súdu

vo veci konať, prípadne návrh na priznanie finančného zadosťučinenia a úhradu trov

konania) sa už nebol dôvod zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012