Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 63/2012
PDF · 315.73 KB
No categories available
IV. ÚS 63/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť D. S. a V. S., obaja bytom B., zastúpených advokátom
JUDr. D. M., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 Co 48/2010 a jeho uznesením z 25. novembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. S. a V. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára
2011 doručená sťažnosť D. S. a V. S., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom JUDr. D. M., P., ktorou namietali porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 Co 48/2010 a jeho uznesením z 25. novembra 2010.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:
„Žalobcovia sa žalobou domáhali určenia neplatnosti výšky nájomného za byt
tvrdiac, že predmetný byt je náhradným bytom, ktorý predstavuje bytovú náhradu za ich
pôvodný byt, ktorý museli opustiť z dôvodu vykonávania rekonštrukcie budovy, v ktorej sa
tento byt nachádzal, pretože v rámci tejto rekonštrukcie tento ich pôvodný byt zanikol.
Tvrdili preto, že bytová náhrada, ktorá im mala byť poskytnutá musí byť primeraná, keď
v zmysle § 712a ods. 1 OZ zahŕňa primeranosť bytovej náhrady aj nájomné zodpovedajúce
nájomnému, ktoré mali v pôvodnom byte, ktorý rekonštrukciou zanikol.
Okresný súd v Kežmarku o tejto žalobe žalobcov rozhodol rozsudkom z 24. 3. 2004,
č. k. 3 C 269/02-140 tak, že žalobe vyhovel, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom trovy
konania.
Proti tomuto rozsudku sa žalovaný odvolal. Vyčítal prvostupňovému súdu nesprávne
zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. ...
K tomuto odvolaniu sa žalobcovia vyjadrili písomným podaním z 13. 9. 2004. Žiadali
prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť.“
Krajský súd 7. februára 2007 vec prerokoval a žiadal predloženie ďalších písomných
dôkazov. Na pojednávaní konanom 14. februára 2007 rozhodol tak, že zmenil rozsudok
prvostupňového súdu, žalobu zamietol a účastníkom trovy konania nepriznal.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „Krajský súd v Prešove odňal žalobcom
možnosť konať tým, že napadnutý rozsudok zamietol z úplne iných dôvodov, ako tých,
z ktorých sa zrušenia domáhal odvolateľ. Túto skutočnosť dokonca Krajský súd v Prešove aj
priznáva a to výslovne na str. 7 v treťom odseku svojho rozhodnutia. Žalobcovia tak nemali
možnosť uplatniť svoje práva účastníka konania vo vzťahu k tým zrušujúcim dôvodom, pre
ktoré zrušil napadnuté rozhodnutie krajský súd.“.
Sťažovatelia podali proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu č. k. 12 Co 7/2007-
184 zo 14. februára 2007 dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“). V dovolaní namietali, že krajský súd im odňal možnosť konať pred súdom
tým, že napadnutý rozsudok zamietol úplne z iných dôvodov ako tých, na základe ktorých
sa žalovaný domáhal jeho zrušenia.
Dovolaniu sťažovateľov (žalobcov) najvyšší súd vyhovel a uznesením sp. zn.
1 Cdo 89/2009 z 28. júla 2010 napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec
na ďalšie konanie. Sťažovatelia uvádzajú, že v odôvodnení svojho uznesenia sa najvyšší súd
stotožnil s dovolacími dôvodmi sťažovateľov.
V nadväznosti na rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľov krajský súd
zrušil rozsudok Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) a vrátil mu vec
na ďalšie konanie. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľom doručený 19. januára 2011.
Podľa názoru sťažovateľov krajský súd týmto rozsudkom porušil zákon, pričom
došlo aj k porušeniu ich základných práv a slobôd. V sťažnosti uvádzajú tieto argumenty:
«Ako je to výslovne uvedené v odôvodnení rozhodnutia, jediným dôvodom pre ktorý
krajský súd prvostupňové rozhodnutie zrušil bolo to, že je potrebné skúmať existenciu
naliehavého právneho záujmu na podaní takejto žaloby na strane žalobcov, čo
prvostupňový súd v predchádzajúcom prvostupňovom konaní údajne neurobil.
Nezákonnosť tohoto postupu a rozhodnutia krajského súdu spočíva v nasledovnom:
1/ v celom zrušujúcom uznesení nie je ani zmienky o tom, z akého dôkazu či
skutočnosti vyvodil odvolací súd záver, že prvostupňový súd sa nezaoberal otázkou
existencie naliehavého právneho záujmu u žalobcov na podaní takejto žaloby. Tým je jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne.
2/ Tvrdenie odvolacieho súdu, že prvostupňový súd neskúmal existenciu naliehavého
právneho záujmu žalobcov na podaní takejto žaloby nielenže nemá oporu v súdnom spise,
ale mu odporuje:
V odôvodnení prvostupňového rozsudku je expressi verbis na čl. 142 v odseku 3 je
uvedené: „Z dôvodov právnej neistotu a sociálnej núdze podali procesnému súdu návrh na
určenie neplatnosti výšky nájomného, pričom touto situáciou zdôvodňovali aj naliehavý
právny záujem“.
Ďalej v odseku 6 je uvedené: „Súd uznal argumentáciu žalobcov, uznal, že ich žaloba
je po práve a preto žalobe vyhovel...“
Tento exaktný, jednoznačný a nespochybniteľný text prvostupňového rozsudku
preukazuje, že nie je pravdivé tvrdenie odvolacieho súdu, že prvostupňový súd neskúmal
naliehavý právna záujem žalobcov na podaní takejto žaloby. Práve naopak, toto tvrdenie
odvolacieho súdu odporuje obsahu spisu, ktorý preukazuje, že prvostupňový súd ho skúmal
a uznal a videl ho v stave právnej neistoty žalobcov o tom, či takéto vysoké nájomné majú
zaplatiť alebo nie, či je stanovené v súlade s právom alebo nie. A až po takomto zistení
existencie naliehavého právneho záujmu - in fine - prvostupňový súd uznal že ich žaloba je
po práve, teda že sa ňou odstráni tento stav právnej neistoty a na tom základe rozhodol aj
o veci samej.
3/ Odvolací súd preto konal a postupoval a rozhodol nespravodlivo, keď zrušil
prvostupňový rozsudok z neexistujúceho dôvodu a to naviac, keď pri riadnom preštudovaní
spisu vedieť mal a mohol, že tento dôvod zrušenia neexistuje. Týmto svojim nesprávnym
postupom a nespravodlivým rozhodnutím spôsobil predĺženie stavu právnej neistoty
u žalobcov /a nakoniec aj u žalovaného/, ktorý stav právnej neistoty už v tejto veci trvá 9
rokov od podanie tejto žaloby.
4/ Porušil tým základné právo sťažovateľov na prejednanie a rozhodnutie ich veci
spravodlivo a bez zbytočných prieťahov. Podľa už ustálenej rozhodovacej praxe ústavného
súdu sa totiž za prieťah v konaní považuje nielen nečinnosť súdu, ale aj nesprávna
činnosť /postup/ súdu.
Nesprávna činnosť Krajského súdu Prešov v tejto veci, ktorá spôsobila prieťahy
v konaní je naviac opakovaná a dlhodobá. Preukazuje to aj rozhodnutie dovolacieho súdu,
ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu, ktorým nezákonne, tzv.
prekvapujúcim rozsudkom, zmenil predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového súdu.
5/ Nesprávna činnosť krajského súdu a jeho nespravodlivé rozhodnutie majúce
za následok prieťah v tomto konaní sú preukázané aj tým, že ak by skutočne mala byť otázka
naliehavého právneho záujmu dôvodom zrušenia prvostupňového rozhodnutia, tak už
vo svojom prvšom rozsudku zrušenom dovolacím súdom, sa mal krajský súd touto otázkou
zaoberať, ale urobil to až teraz, t. j. 7 rokov po podaní odvolania proti prvostupňovému
rozsudku.
6/ Toto je aktuálne najmä vzhľadom na ďalšiu vadu v konaní krajského súdu a to, že
nedostatok naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov nenamietal žalovaný
v podanom odvolaní a teda vzhľadom na ust.§ 212 ods. 1 O. s. p. sa odvolací súd touto
otázkou nemal vôbec zaoberať - prekročil odvolacie dôvody, ktorými je viazaný. Konal teda
aj nespravodlivo, pretože sa ako odvolacím dôvodom zaoberal tým, čo odvolateľ v odvolaní
nenamietal. /V tejto súvislosti dávame znova do pozornosti, že sa tu opakuje tá istá vada,
ktorej sa dopustil krajský súd aj vo svojom prvom odvolacom rozhodnutí, pretože aj vtedy
zmenil prvostupňový rozsudok z dôvodu, ktorý odvolateľ neuplatňoval v odvolaní ako
odvolací dôvod, teda našiel ho odvolací súd sám/. Odvolací súd teda koná jednostranne
v prospech žalovaného, hľadá zaň dôvody nevyhovenia žalobe - porušuje zásadu objektivity,
nestrannosti a kontradiktórnosti konania. Koná teda nespravodlivo v zmysle čl. 46 Ústavy
SR.
Ak by sa však krajský súd chcel brániť voči tejto námietke tým, že súd je povinný
skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu ex offo a to v každom štádiu konania, tak
ju mal takto posúdiť sám v tomto terajšom odvolacom konaní /keď ju už neskúmal vo
svojom prvom odvolacom rozhodnutí/ a nezrušovať prvostupňové rozhodnutie preto, že
odvolací súd nemôže ako druhoinštančný túto otázku skúmať, z dôvodu porušenia zásady
dvojinštančnosti.
Nakoniec aj v tomto smere si odvolací súd sám svojim konaním odporuje, pretože sa
existenciou naliehavého právneho záujmu v odvolacom konaní skutočne sám aj zaoberal
a to dokonca dvakrát: prvýkrát pri prvom svojom rozhodnutí zrušenom dovolacím súdom
keď zrejme uznal, že naliehavý právny záujem žalobcov je daný, pretože zmenil
prvostupňové rozhodnutie a žalobu zamietol z iného dôvodu ako z nedostatku naliehavého
právneho záujmu. Druhýkrát teraz - po zrušení jeho prvšieho rozhodnutia dovolacím súdom
- a to na pojednávaní 25. 11. 2010, ako to preukazuje zápisnica z tohto pojednávania. Tam
to zisťoval položením priamych otázok o naliehavom právnom záujme tak žalujúcej ako aj
žalovanej strane a zistil z ich odpovedí, že naliehavý právny záujem je daný a zistil to
dokonca dvojnásobne: raz z dôvodu uvedeného žalobcami, t. j. aby sa odstránil ich stav
právnej neistoty o tom, či majú zaplatiť takéto nájomné, ktoré už dlhodobo neplatili a preto
ho dlhujú alebo nie a druhýkrát ho potvrdila právna zástupkyňa žalovaných keď uviedla, že
sú prerušené dve súdne konanie z dôvodu, že v nich konajúce súdy čakajú na právoplatné
rozhodnutia o tejto veci.
Táto znôška nezákonnosti, ktorých sa odvolací súd dopustil mala z hľadiska doby
trvania tohto konania ten následok, že od začatia odvolacieho konania, t. j. od podania
odvolania žalovaných dňa 10. 8. 2004 - t. j. 7 rokov - nedošlo k odstráneniu právnej
neistoty v postavení žalobcov o tom, či majú zaplatiť nájomné v žalovaným stanovenej
a požadovanej výške, pričom za dobu trvania táto suma a teda dlh žalobcov dosiahol
značnú výšku, ku ktorej sa „vďaka“ týmto prieťahom v konaní pridáva úrok z omeškania.
Táto neprimerane dlhá doba odvolacieho konania je v jednoznačnej príčinnej
súvislosti s nesprávnou činnosťou a nespravodlivým rozhodnutím odvolacieho súdu
v odvolacom konaní, ktorá čo je preukázaná objektívne:
1/ rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorým zrušil prvý odvolací rozsudok krajského
súdu ako nezákonný z dôvodu nesprávnej činnosti odvolacieho súdu spočívajúcej v tom, že
zmenil prvostupňový rozsudok z dôvodu, ktorý nebol uvedený v odvolaní a naviac nedal
žalobcom ani možnosť sa k tomuto súdom „nájdenému“ dôvodu zmeny prvostupňového
rozsudku vyjadriť /tzv. prekvapivý rozsudok/,
2/ znením odôvodnenia prvostupňového rozsudku, ktorým je preukázané, že
prvostupňový súd zisťoval a zistil v prvostupňovom konaní existenciu naliehavého právneho
záujmu žalobcov na podaní tejto žaloby a teda že nezákonne, nesprávne, nespravodlivo /bez
dôvodu/ zrušil odvolací súd tento prvostupňový rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie
prvostupňového súdu z dôvodu, že neskúmal existenciu naliehavého právneho záujmu
žalobcov na podaní tejto žaloby.»
Sťažovatelia po výzve ústavného súdu na spresnenie petitu ich sťažnosti doručenej
ich právnemu zástupcovi v podaní z 18. januára 2012 (doručeným ústavnému súdu
24. januára 2012) navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1/ Základné právo sťažovateľov D. S., nar... a V. S., nar... oboch bývajúcich v B. na
súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 12 Co 48/2010-248 z 25.
novembra 2010 porušené bolo.
2/ Základné právo sťažovateľov D. S., nar... a V. S., nar... oboch bývajúcich v B. na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(správne má byť zrejme čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) uznesením Krajského súdu Prešov č. k.
12 Co 48/2010-248 z 25. novembra 2010 porušené bolo.
3/ Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co 48/2010-248 z 25. novembra
2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán
(krajský súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
1. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 48/2010-248 z 25. novembra 2010, ktorým krajský
súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 3 C 269/02-140 z 24. marca 2004 a vrátil mu vec
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľov označeným rozsudkom tak, že ich
návrhu vyhovel. Z odôvodnenia označeného rozsudku vyplýva, že „Súd teda vykonaným
dokazovaním po zhodnotení dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dospel k názoru, že
žaloba je dôvodná a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Súd uznal argumentáciu žalobcov, uznal, že ich žaloba je po práve a preto žalobe
vyhovel po zistení, že pôvodný byt žalobcov po rekonštrukcii zanikol, že žalobcovia pôvodný
byt museli vypratať, z dôvodov verejného záujmu, teda záujmu Mesta K. a preto mali právo
na primeraný náhradný byt v zmysle § 712a ods. 1 OZ. Súd ďalej zohľadnil, že už k novému
bytu, do ktorého sa žalobcovia nasťahovali bola s nimi uzavretá nájomná zmluva za tých
istých podmienok ako k pôvodnému bytu. Ak teda berieme do úvahy, že žalobcovia mali
právo na náhradný byt, pretože svoj pôvodný byt museli vypratať, naviac v skutočnosti
zanikol potom mali právo na poskytnutie náhradného bytu, pričom náhradný byt im mal byť
poskytnutý približne v rovnakej veľkosti, v lokalite, v ktorej predtým bývali a pri
posudzovaní primeranosti náhradného bytu, nemožno odhliadnuť aj od primeranosti výšky
nájomného.
Pri svojom rozhodovaní súd neakceptoval to, resp. tvrdenia svedkov o tom, že zmeny
v projekte vyvolali iniciatívne žalobcovia. O zmenách v projekte, v projektovej
dokumentácii, o zmenách stavebných úprav rozhoduje investor, teda mesto - kompetentný
štatutárny zástupca mesta a teda nie žalobcovia. Samozrejmé, že žalobcovia istým
spôsobom aj museli - boli donútení vyvíjať aktivity na úpravu priestorov, keď vlastne zistili,
že projekt ráta so zmenou ich 3-izbového bytu na 2 1-izbové a vlastne po rekonštrukcii by sa
nemali kde vrátiť.
Súd preto konštatuje, že nájomné tak, ako bolo stanovené výmerom dňa 1. 6. 2001
odporuje zákonu a je neplatné, teda ide o neplatný právny úkon z dôvodov, že takýto postup
nie je v súlade s ust. § 712a/ ods. 1 OZ.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.“.
Proti rozsudku okresného súdu podali žalovaní odvolanie.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 7/2007 zo 14. februára 2007
vyplýva, že žalovaní „žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie alebo rozhodnutie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť“.
Argumentovali tým, že „súd z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a tieto nesprávne vyhodnotil. Súd vo veci konštatoval, že platobný výmer, ktorým
bola stanovená výška nájomného v byte žalobcov je neplatný. Súd nedostatočne zdôvodnil
svoje rozhodnutie a nevyporiadal sa so všetkými vykonanými dôkazmi, ak konštatoval, že
nájomné je stanovené neplatne, pretože odporuje zákonu. Konkrétne ustanoveniu § 712a
ods. 1 Obč. zákonníka. Žalovaní preukázali, že dôvodom uzavretia nájomnej zmluvy k bytu
č. 10 nebola potreba naložiť s ich pôvodným bytom z dôvodu verejného záujmu. Podľa
§ 712a Obč. zákonníka nájomca má právo na náhradný byt plochou, vybavením,
umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu, ktorý sa má vypratať, ak nájomný pomer
skončil z dôvodov podľa § 711 ods. 1 písm. a/ a e/ alebo písm. f/ Obč. zákonníka. Súd však
neuviedol, ktorý dôvod zobral do úvahy. Vzhľadom na zistený skutkový stav je
predpokladom, že dôvodom bolo ustanovenie § 711 ods. 1 písm. e/ Obč. zákonníka. Podľa
toho prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak je potrebné z dôvodu verejného záujmu
s bytom alebo domom naložiť tak, že byt nie je možné užívať, alebo ak byt alebo dom
vyžaduje opravy, pri ktorých vykonávaní nie je možné byt alebo dom počas 6-tich mesiacov
užívať. V konaní však nebolo preukázané, aby žalovaní v 1/ alebo 2/ rade mali vôľu
uzatvárať dohodu o skončení zmluvy o nájme pôvodného bytu č. 1, nachádzajúceho sa
na prízemí domu z dôvodu, že by to bolo nutné vo verejnom záujme. Naopak, bolo
preukázané, že ku skončeniu nájomnej zmluvy k pôvodnému bytu č. 1 došlo z dôvodu, že
žalobcovia už obývali byt č. 10 nachádzajúci sa na 1. poschodí a mali by tak dva byty.
V rozpore s pôvodnou projektovou dokumentáciou došlo k vytvoreniu spomínaného
3-izbového bytu č. 10 na prvom nadzemnom podlaží. To potvrdila výpoveď svedka
Ing. arch. J. F. Žalobcovia niekedy v roku 2000 prišli za ním do ateliéru a žiadali vykonať
dispozičné opravy v jednom z bytov tak, že budú oni ako nájomcovia užívať tieto
novozrekonštruované a upravené úpravy a že pôjdu z menšieho do väčšieho bytu. To svedčí
o tom, že dôvodom ukončenia nájomnej zmluvy k bytu č. 1 nebola vôľa žalovaných nájomný
vzťah ukončiť. Dôvodom bola snaha žalobcov získať iný byt ako ten, ktorý pôvodne užívali.
Súd v tejto veci neakceptoval tvrdenia svedkov, že zmeny v projekte vyvolali iniciatívne
žalobcovia. Súd sa tiež nevyporiadal s tým, že byt č. 10 na prvom nadzemnom podlaží
vznikol bez súhlasu mesta ako investora.
Nestotožňujú sa s názorom súdu, že žalobcovia museli vyvíjať aktivity na úpravu
priestorov, keď zistili, že projekt ráta so zmenou ich 3-izbového bytu na 2 1-izbové byty.
Vlastne po rekonštrukcii by sa nemali kde vrátiť. Žalobcovia ako nájomcovia nemali žiadne
právo rozhodovať o stavebných úpravách domu. To prislúchalo iba Mestu K. ako
vlastníkovi domu. Aj takéto konštatovanie súdu je dôkazom toho, že žalobcovia neoprávnene
zasahovali do plánovanej realizácie rekonštrukcie bytu. Žalovaní nedali žalobcom pokyn
na vysťahovanie sa z ich pôvodného bytu a nasťahovanie sa do iného. Dohoda o ukončení
nájomnej zmluvy bola podpísaná až v mesiaci júl 2001. K podpisu došlo z dôvodu, aby
žalobcovia neplatili za dva byty. Žalobcom ani nebola doručená výpoveď z nájmu. Byt č.
10, ktorého nájomcami sú v súčasnosti žalobcovia, nie je náhradným bytom z rozhodnutia
žalovaných. O vyhotovení tohto bytu žalovaní nerozhodli slobodne, ale v dôsledku zistenia,
že práce v dome neprebiehajú podľa projektovej dokumentácie. Už boli vykonané v takom
rozsahu, že bolo nehospodárne požiadať o vrátenie do pôvodného stavu. Z pôvodného bytu
sa žalobcovia jednoznačne vysťahovali svojvoľne.“ (citované z rozsudku krajského súdu,
pozn.).
Na základe odvolania podaného žalovanými krajský súd rozsudkom sp. zn.
12 Co 7/2007 zo 14. februára 2007 zmenil označený rozsudok okresného súdu tak, že návrh
sťažovateľov (ktorým „žiadali v žalobe určiť, že nájomné za užívanie bytu č.10, stanovené
uznesením Mestského zastupiteľstva Mesta K. z 22. 5. 2001 a platobným výmerom MPBH
K. vo výške 3.004,- Sk mesačne je neplatné“, a „vysloviť neplatnosť nájomného za užívanie
bytu č. 10“) zamietol z týchto dôvodov:
„Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci k vzniku,
zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom
spájajú. Je to vymedzenie definície právneho úkonu. Konanie subjektu, ktorý tejto definícii
nezodpovedá, nie je možné považovať za právne úkony, preto v takomto prípade nie je
možné uvažovať ani o prípadnej platnosti či neplatnosti právneho úkonu.
Ak sa niekto domáha vyslovenia neplatnosti právneho úkonu (§ 38 Obč. zákonníka)
musí v tomto prípade preukázať, že išlo o právny úkon. Podľa žaloby je napádané nájomné
stanovené Mestským zastupiteľstvom v K. a platobným výmerom MPBH K. Podľa žaloby sa
za právny úkon považuje nájomné.
Odvolací súd v tomto prípade vychádzal z toho čo je nájomné. Podľa § 663 Obč.
zákonníka nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju
dočasne užíval (v dojednanej dobe), pričom pojmovým znakom nájmu je, že zriaďuje sa
za odplatu (nájomné). Podľa § 671 ods.1 Obč. zákonníka nájomca je povinný platiť
nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím
na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania, teda pod nájomným je treba rozumieť
poskytovanú odplatu za prenechanie určitej veci na dočasné užívanie. Nedostatok
zmluvného dojednania o výške nájmu nemá za následok neplatnosť nájomnej zmluvy.
Nájomné a úhrada za plnenie poskytované s užívaním bytu sú upravené v § 696 Obč.
zákonníka, že spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu,
spôsob ich platenia... ustanovuje osobitný právny predpis. Tu sa má na mysli zákon
o cenách č. 18/2001 Z. z., či výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR
o regulácii cien nájmu bytov. O výške nájomného potom rozhoduje obec, ak sa nájomné
týka mestských bytov.
Orgánmi obce sú obecné - mestské zastupiteľstvo a starosta obce (§ 10 zák.
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení). Obecné zastupiteľstvo je zastupiteľským zborom obce
zloženým z poslancov zvolených obyvateľmi obce. Obecné zastupiteľstvo rozhoduje
o základných otázkach života obce. Podľa § 12 ods. 2 zákona o obecnom zriadení obecné
zastupiteľstvo rokuje vždy v zbore a takéto rozhodnutia zboru majú formu uznesenia či
nariadenia.
Právny úkon má byť prejavom vôle právneho subjektu spôsobilého na práva
a povinnosti. Takúto spôsobilosť môže mať len fyzická osoba a právnická osoba, nie orgány
takýchto právnických osôb. Za právnické osoby konajú jej štatutárni zástupcovia, preto nie
je možné priznať spôsobilosť na právne úkony kolektívnym orgánom obce, pretože tieto
kolektívne orgány obce nerobia právne úkony. Nie je možné už formulovanú vôľu (vo forme
nariadenia, uznesenia obecného zastupiteľstva) tohto orgánu zamieňať za jednania jeho
jednotlivých členov, poslancov (obecných zástupcov). Poslanci sa totiž zákonom
stanoveným spôsobom podieľajú na vytváraní rozhodnutia takéhoto orgánu. Pritom
zhromaždenie obecného zastupiteľstva nie je orgánom oprávneným prejavovať vôľu obce
navonok, spôsobom, ktorý by činil z ich rozhodnutia právny úkon obce. Obecné
zastupiteľstvo nie je orgánom spôsobilým vykonávať v mene obce právne úkony, pričom
uznesenia či nariadenia nerobia poslanci ako fyzické či právnické osoby, ale prijíma ich
obecné zastupiteľstvo, teda kolektívny orgán obce.
Ak nájomné ako také určené mestským zastupiteľstvom nie je právnym úkonom
a nerobil ho (právny úkon) subjekt spôsobilý na práva a povinnosti (robil ho orgán obce)
nie je možné podľa príslušných ustanovení Obč. zákonníka napádať neplatnosť nájmu, ak
neplatnosť sa týka právnych úkonov a tým nie je nájomné, i keď stanovené obecným
zastupiteľstvom. Preto nie je možné domáhať sa neplatnosti nájmu. Nájom je formou
odplaty, termín pri nájomných vzťahoch, nie je prejav vôle, ale konkrétne rozhodnutie
určitého orgánu. Preto by sa malo pri nesúhlase so stanovenou výškou nájomného napádať
rozhodovanie obecného zastupiteľstva, nie už formulovaná vôľa (stanovená výška nájmu)
tohto obecného zastupiteľstva.
Aj keď nebolo žalovanými priamo namietané, že takýto petit žaloby o neplatnosť
nájmu nemôže byť úspešný, pričom z vyjadrení žalovaných sa dalo usudzovať, že trvajú
na platnosti rozhodnutia o nájme, resp. výmeru o nájme, tak odvolací súd musel prihliadnuť
na všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch o tom, kto je nositeľom práv a povinností
a kto môže svojimi právami vyvolať aj právne následky. Preto bolo potrebné prihliadnuť
na to, že nie je možné potvrdzovať rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzajúce
z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak posudzuje platnosť či neplatnosť formulovanej
vôle orgánu a neposudzuje sa, či rozhodovanie mestského zastupiteľstva bolo v súlade
so zákonom a právnymi predpismi.
O jazykovom pojme - nájme - nie je možné hovoriť, či je platný či neplatný. Ak by sa
vyslovilo, že nájomné je neplatné, stále by zostalo nedotknuté rozhodnutie mestského
zastupiteľstva o stanovení nájmu a o tom sa nerozhoduje. Spor bol vedený o neplatnosť
nájmu, nie o obsahu rozhodnutia mestského zastupiteľstva. Ak nie je možné považovať
nájomné za právny úkon, nie je možné rozhodovať, či nájomné je platné alebo neplatné. Ak
žalobcovia napádajú neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Obč. zákonníka, pričom
za platný úkon považujú nájomné stanovené mestským zastupiteľstvom, tak odvolací súd je
toho názoru, že samotné nájomné nie je právnym úkonom, pričom o nájomnom rozhodoval
kolektívny orgán obce - zbor poslancov, ktorí len zákonným spôsobom vytvárajú
rozhodnutie orgánu obce. Preto nie je možné riešiť otázku neplatnosti nájmu. Krajsky súd
preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ rozhodoval o neplatnosti nájomného tak,
že návrh zamietol.“.
Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia dovolanie.
Najvyšší súd v dovolacom konaní o podanom dovolaní sťažovateľov rozhodol tak, že
uznesením sp. zn. 1 Cdo 89/2009 z 28. júla 2010 zrušil rozsudok krajského súdu č. k.
12 Co 7/2007-184 zo 14. februára 2007, pričom konštatoval, že
„Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia [§ 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), čo bol dovolacím dôvodom
sťažovateľov, pozn.] rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. ...
V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým bolo žalobe vyhovené zmenil tak, že žalobu zamietol, avšak z iných dôvodov
vychádzajúcich zo skutočností, ktoré neboli predmetom konania pred súdom prvého stupňa
(a teda aj z iných dôvodov, než z ktorých sa žalovaný ako odvolateľ domáhal zrušenia
prvostupňového rozhodnutia), pričom s možnosťou iného právneho posúdenia veci
účastníkov konania neoboznámil a tým žalobcom neposkytol reálnu možnosť sa k tomuto
právnemu posúdeniu veci vyjadriť. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak prekvapivé,
opierajúce sa o právny záver vyvodený zo skutočností nehodnotených súdom prvého stupňa.
Takýmto postupom odvolací súd žalobcom odňal možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. Keďže táto vada konania je samostatným
dovolacím dôvodom, dovolací súd bez toho, aby sa zaoberal aj ďalším uplatneným
dovolacím dôvodom (zaujímať stanovisko k nemu by bolo predčasné), podľa § 243b ods. 2,
3 O. s. p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“
Krajský súd v nadväznosti na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 89/2009
z 28. júla 2010, ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 12 Co 7/2007-184
zo 14. februára 2007 a vec vrátil krajskému súdu, nariadil vo veci pojednávanie
na 25. november 2010, na ktorom sa zúčastnili sťažovatelia a ich právny zástupca, ako aj
právna zástupkyňa žalovaného (Mesta K.).
Sťažovatelia na tomto pojednávaní navrhli posúdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa
ako vecne správne, pričom dôvody pre takéto rozhodnutie predložili písomne a poukázali
na to, že odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi rozhodnutia najvyššieho súdu.
V danom prípade však krajský súd podľa ich názoru nedodržal tento princíp a tvrdili, že
„našiel odvolacie dôvody pre žalovaného“. Krajskému súdu podali písomne formuláciu
petitu na rozhodnutie. Sťažovatelia poukazovali aj na to, že pri „nájomnom“ ide
o dvojstranný právny akt, a preto vyrubenie nájomného nemôže byť riešené jednostranným
právnym úkonom.
Právna zástupkyňa žalovaného v tejto súvislosti poukázala na to, že právny zástupca
sťažovateľov vo svojom vyjadrení „chce napraviť nešťastnú formuláciu petitu“. Tvrdila, že
sťažovatelia nepreukázali, že došlo k zámene bytu z verejného záujmu na strane
prenajímateľa, ale že „práve to bolo konanie žalobcov, ktoré viedlo k zrušeniu pôvodného
nájomného vzťahu a k uzatvoreniu nového“, čo bolo následne riešené aj určením nájomného
pre nový byt, pre ktorý sa určovala cena za jeho nájom podľa právneho predpisu; nejde
podľa nej teda o jednostranný úkon určenia ceny nájmu, ako tvrdia sťažovatelia.
Krajský súd v nadväznosti na ústne pojednávanie vyhlásil 25. novembra 2010
uznesenie č. k. 12 Co 48/2010-248, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Žalobcovia sa v konaní domáhali určenia neplatnosti nájomného za užívanie bytu
č. 10, stanoveného uznesením Mestského zastupiteľstva K. z 22. 5. 2001 č. 55/2001
a platobným výmerom MPBH K. vo výške 3.004,- Sk. Predpokladom úspešnosti žaloby o
určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je (určovacia žaloba), sú po procesnej
stránke skutočnosti, že účastníci majú vecnú legitimáciu a že na požadovanom určení je
naliehavý právny záujem, ako to vyplýva z § 80 písm. c/ O. s. p., kde žalobou je možné
uplatniť, aby bolo rozhodnuté najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie
je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Vecná legitimácia v konaní o určenie, či je tu
právny vzťah alebo právo je, a má ju ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o
ktoré v konaní ide, ak právnej sféry sa právny vzťah alebo právo týka. Naliehavý právny
záujem je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo rozhodné právo žalobcu, alebo
kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Určovacie žaloby majú
preventívnu povahu a majú za účel poskytnúť ochranu právneho postavenia žalobcu skôr,
než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Povinnosť preukázať, že v čase
rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem,
zaťažuje žalobcu. Ak žalobca neposkytne súdu také tvrdenia a dôkazy, z ktorých by bol
zrejmý aj jeho naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo
nie je, je to dôvod pre zamietnutie žaloby. Nedostatok naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení nie je dôvodom k zastaveniu konania alebo k odmietnutiu žaloby,
ale k zamietnutiu žaloby. Ak zamieta súd určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého
právneho záujmu na takomto určení, je vylúčené, aby súd súčasne žalobu preskúmaval
po vecnej stránke.
Nakoľko žalobcovia sa domáhajú určenia neplatnosti nájomného, stanoveného
uznesením Mestského zastupiteľstva K., súd prvého stupňa mal posúdiť návrh v zmysle § 80
písm. c/ O. s. p., t. j. zistiť, aký majú žalobcovia naliehavý právny záujem na vyslovení
neplatnosti nájomného. Keďže súd prvého stupňa neskúmal naliehavý právny záujem na
takejto žalobe u žalobcov ako podmienku pre rozhodnutie vo veci samej, bolo potrebné
rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
V prípade zistenia naliehavého právneho záujmu súdom prvého stupňa je možné vec
preskúmať aj po vecnej stránke.
Aby bola zachovaná dvojinštančnosť rozhodovania súdu, otázku naliehavého
právneho záujmu musí prv vyriešiť súd prvého stupňa, či je naliehavý právny záujem
na veci, a následne sa zaoberať aj vecou samou. Z tohto dôvodu bolo potrebné zrušiť
rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.“
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 12 Co/48/2010-248
z 25. novembra 2011 za kľúčový dôvod zrušenia označeného rozsudku okresného súdu
považoval krajský súd skutočnosť, že sťažovatelia (žalobcovia) nepreukázali naliehavý
právny záujem, ako to ustanovuje § 80 písm. c) OSP ako podmienku konania o určovacích
žalobách, ktorou bola aj žaloba sťažovateľov (žalobcov), prostredníctvom ktorej sa
domáhali o určenie neplatnosti stanovenej výšky nájomného. Okresný súd v odôvodnení
označeného rozsudku síce konštatoval, že sťažovatelia sa v žalobe odvolávajú na naliehavý
právny záujem, ale sám sa posúdením naliehavého právneho záujmu nezaoberal.
Sťažovatelia namietajú, že postup a rozhodnutie krajského súdu sú nezákonné,
pričom podľa nich táto skutočnosť spočíva v tom, že
„1/ v celom zrušujúcom uznesení nie je ani zmienky o tom, z akého dôkazu či
skutočnosti vyvodil odvolací súd záver, že prvostupňový súd sa nezaoberal otázkou
existencie naliehavého právneho záujmu u žalobcov na podaní... žaloby...
2/ tvrdenie odvolacieho súdu... nielenže nemá oporu v súdnom spise, ale mu
odporuje...“.
Podľa sťažovateľov tieto skutočnosti vyplývajú zo znenia odôvodnenia
prvostupňového rozsudku, na ktoré poukazujú vo svojej sťažnosti:
„Z dôvodov právnej neistoty a sociálnej núdze podali procesnému súdu návrh
na určenie neplatnosti výšky nájomného, pričom touto situáciou zdôvodňovali aj naliehavý
právny záujem.“, resp.
„Súd uznal argumentáciu žalobcov, uznal, že ich žaloba je po práve a preto žalobe
vyhovel.“
Z uvedeného dôvodu podľa názoru sťažovateľov „nie je pravdivé tvrdenie
odvolacieho súdu, že prvostupňový súd neskúmal naliehavý právny záujem žalobcov
na podaní tejto žaloby“, a preto podľa nich „odvolací súd... konal a postupoval a rozhodol
nespravodlivo, keď zrušil prvostupňový rozsudok z neexistujúceho dôvodu...“, napriek tomu,
že „neexistoval zákonný dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia a vrátenie veci
na ďalšie konanie“.
Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je prvotným východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu nezistil existenciu
takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by označené rozhodnutie krajského súdu
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by
popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd uviedol
zákonný dôvod, a to preukázanie potreby naliehavého právneho záujmu, ktorého absencia je
všeobecne akceptovateľným dôvodom na zamietnutie určovacej žaloby. Podľa názoru
ústavného súdu krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie ústavne akceptovateľným
spôsobom, ktorý má svoj základ v zákonnej úprave, preto napadnuté rozhodnutie nie je
arbitrárne. Z rozsudku prvostupňového súdu nevyplýva, že by sťažovatelia preukázali
naliehavý právny záujem a že by bol predmetom posudzovania okresného súdu. Na tomto
základe krajský súd zrušil označený rozsudok okresného súdu.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania; preto nemožno považovať vyhovenie návrhu
jedného z účastníkov konania pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv druhého
účastníka (I. ÚS 3/97).
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu č. k.
12 Co 48/2010-248 z 25. novembra 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením či
odňatím) základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd zistil, že po vrátení veci okresnému súdu bol nariadený termín
pojednávania na 8. marec 2011, na ktorom sťažovatelia oznámili, že podali sťažnosť
ústavnému súdu. Z tohto dôvodu okresný súd konanie 6. mája 2011 prerušil do rozhodnutia
ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že konanie dosiaľ nie je právoplatne skončené,
čo vytvára priestor na to, aby sa sťažovatelia mohli v ďalšom konaní domáhať zákonom
ustanoveným spôsobom ochrany svojich práv.
2. Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 48/2010.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu základného
práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného
práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03), resp. k právu
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedený právny
názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05
z 3. marca 2009).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú postup krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 48/2010 o odvolaní proti rozsudku okresného súdu
č. k. 3 C 269/02-140 z 24. marca 2004, v ktorom podľa nich krajský súd porušil ich
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo samotnej sťažnosti sťažovateľov, ako aj zistenia ústavného súdu vyplýva, že
krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 48/2010 rozhodol uznesením č. k.
12 Co 48/2010-248 z 25. novembra 2010 o predmetnom odvolaní sťažovateľov tak, že
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že krajský súd
rozhodnutím vo veci ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu, t. j.
pred 9. februárom 2011 vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony
na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov, pričom rozhodnutie krajského súdu bolo
doručené okresnému súdu 3. januára 2011 a sťažovateľom bolo doručené 19. januára 2011,
a preto už označený súd nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť
priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať základné práva
označené sťažovateľmi.
Keďže sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 9. februára 2011, t. j. v čase, keď krajský
súd už vo veci nekonal, a preto k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť
sťažovateľov v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd nad rámec odôvodnenia k veci uvádza, že vzhľadom na viazanosť
petitom sťažnosti a na skutočnosť, že sťažovatelia boli v konaní zastúpení advokátom, sa
ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2012