Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 63/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť D. S. a V. S., obaja bytom B., zastúpených advokátom

JUDr. D. M., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. novembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. S. a V. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2011 doručená sťažnosť D. S. a V. S., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. D. M., P., ktorou namietali porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. novembra 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:

„Žalobcovia sa žalobou domáhali určenia neplatnosti výšky nájomného za byt

tvrdiac, že predmetný byt je náhradným bytom, ktorý predstavuje bytovú náhradu za ich

pôvodný byt, ktorý museli opustiť z dôvodu vykonávania rekonštrukcie budovy, v ktorej sa

tento byt nachádzal, pretože v rámci tejto rekonštrukcie tento ich pôvodný byt zanikol.

Tvrdili preto, že bytová náhrada, ktorá im mala byť poskytnutá musí byť primeraná, keď

v zmysle zahŕňa primeranosť bytovej náhrady aj nájomné zodpovedajúce

nájomnému, ktoré mali v pôvodnom byte, ktorý rekonštrukciou zanikol.

Okresný súd v Kežmarku o tejto žalobe žalobcov rozhodol rozsudkom z 24. 3. 2004,

č. k. -140 tak, že žalobe vyhovel, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom trovy

konania.

Proti tomuto rozsudku sa žalovaný odvolal. Vyčítal prvostupňovému súdu nesprávne

zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. ...

K tomuto odvolaniu sa žalobcovia vyjadrili písomným podaním z 13. 9. 2004. Žiadali

prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť.“

Krajský súd 7. februára 2007 vec prerokoval a žiadal predloženie ďalších písomných

dôkazov. Na pojednávaní konanom 14. februára 2007 rozhodol tak, že zmenil rozsudok

prvostupňového súdu, žalobu zamietol a účastníkom trovy konania nepriznal.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „Krajský súd v Prešove odňal žalobcom

možnosť konať tým, že napadnutý rozsudok zamietol z úplne iných dôvodov, ako tých,

z ktorých sa zrušenia domáhal odvolateľ. Túto skutočnosť dokonca Krajský súd v Prešove aj

priznáva a to výslovne na str. 7 v treťom odseku svojho rozhodnutia. Žalobcovia tak nemali

možnosť uplatniť svoje práva účastníka konania vo vzťahu k tým zrušujúcim dôvodom, pre

ktoré zrušil napadnuté rozhodnutie krajský súd.“.

Sťažovatelia podali proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu č. k. 12 Co 7/2007-

184 zo 14. februára 2007 dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“). V dovolaní namietali, že krajský súd im odňal možnosť konať pred súdom

tým, že napadnutý rozsudok zamietol úplne z iných dôvodov ako tých, na základe ktorých

sa žalovaný domáhal jeho zrušenia.

Dovolaniu sťažovateľov (žalobcov) najvyšší súd vyhovel a uznesením sp. zn.

z 28. júla 2010 napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec

na ďalšie konanie. Sťažovatelia uvádzajú, že v odôvodnení svojho uznesenia sa najvyšší súd

stotožnil s dovolacími dôvodmi sťažovateľov.

V nadväznosti na rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľov krajský súd

zrušil rozsudok Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) a vrátil mu vec

na ďalšie konanie. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľom doručený 19. januára 2011.

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd týmto rozsudkom porušil zákon, pričom

došlo aj k porušeniu ich základných práv a slobôd. V sťažnosti uvádzajú tieto argumenty:

«Ako je to výslovne uvedené v odôvodnení rozhodnutia, jediným dôvodom pre ktorý

krajský súd prvostupňové rozhodnutie zrušil bolo to, že je potrebné skúmať existenciu

naliehavého právneho záujmu na podaní takejto žaloby na strane žalobcov, čo

prvostupňový súd v predchádzajúcom prvostupňovom konaní údajne neurobil.

Nezákonnosť tohoto postupu a rozhodnutia krajského súdu spočíva v nasledovnom:

1/ v celom zrušujúcom uznesení nie je ani zmienky o tom, z akého dôkazu či

skutočnosti vyvodil odvolací súd záver, že prvostupňový súd sa nezaoberal otázkou

existencie naliehavého právneho záujmu u žalobcov na podaní takejto žaloby. Tým je jeho

rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne.

2/ Tvrdenie odvolacieho súdu, že prvostupňový súd neskúmal existenciu naliehavého

právneho záujmu žalobcov na podaní takejto žaloby nielenže nemá oporu v súdnom spise,

ale mu odporuje:

V odôvodnení prvostupňového rozsudku je expressi verbis na čl. 142 v odseku 3 je

uvedené: „Z dôvodov právnej neistotu a sociálnej núdze podali procesnému súdu návrh na

určenie neplatnosti výšky nájomného, pričom touto situáciou zdôvodňovali aj naliehavý

právny záujem“.

Ďalej v odseku 6 je uvedené: „Súd uznal argumentáciu žalobcov, uznal, že ich žaloba

je po práve a preto žalobe vyhovel...“

Tento exaktný, jednoznačný a nespochybniteľný text prvostupňového rozsudku

preukazuje, že nie je pravdivé tvrdenie odvolacieho súdu, že prvostupňový súd neskúmal

naliehavý právna záujem žalobcov na podaní takejto žaloby. Práve naopak, toto tvrdenie

odvolacieho súdu odporuje obsahu spisu, ktorý preukazuje, že prvostupňový súd ho skúmal

a uznal a videl ho v stave právnej neistoty žalobcov o tom, či takéto vysoké nájomné majú

zaplatiť alebo nie, či je stanovené v súlade s právom alebo nie. A až po takomto zistení

existencie naliehavého právneho záujmu - in fine - prvostupňový súd uznal že ich žaloba je

po práve, teda že sa ňou odstráni tento stav právnej neistoty a na tom základe rozhodol aj

o veci samej.

3/ Odvolací súd preto konal a postupoval a rozhodol nespravodlivo, keď zrušil

prvostupňový rozsudok z neexistujúceho dôvodu a to naviac, keď pri riadnom preštudovaní

spisu vedieť mal a mohol, že tento dôvod zrušenia neexistuje. Týmto svojim nesprávnym

postupom a nespravodlivým rozhodnutím spôsobil predĺženie stavu právnej neistoty

u žalobcov /a nakoniec aj u žalovaného/, ktorý stav právnej neistoty už v tejto veci trvá 9

rokov od podanie tejto žaloby.

4/ Porušil tým základné právo sťažovateľov na prejednanie a rozhodnutie ich veci

spravodlivo a bez zbytočných prieťahov. Podľa už ustálenej rozhodovacej praxe ústavného

súdu sa totiž za prieťah v konaní považuje nielen nečinnosť súdu, ale aj nesprávna

činnosť /postup/ súdu.

Nesprávna činnosť Krajského súdu Prešov v tejto veci, ktorá spôsobila prieťahy

v konaní je naviac opakovaná a dlhodobá. Preukazuje to aj rozhodnutie dovolacieho súdu,

ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu, ktorým nezákonne, tzv.

prekvapujúcim rozsudkom, zmenil predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového súdu.

5/ Nesprávna činnosť krajského súdu a jeho nespravodlivé rozhodnutie majúce

za následok prieťah v tomto konaní sú preukázané aj tým, že ak by skutočne mala byť otázka

naliehavého právneho záujmu dôvodom zrušenia prvostupňového rozhodnutia, tak už

vo svojom prvšom rozsudku zrušenom dovolacím súdom, sa mal krajský súd touto otázkou

zaoberať, ale urobil to až teraz, t. j. 7 rokov po podaní odvolania proti prvostupňovému

rozsudku.

6/ Toto je aktuálne najmä vzhľadom na ďalšiu vadu v konaní krajského súdu a to, že

nedostatok naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov nenamietal žalovaný

v podanom odvolaní a teda vzhľadom na ust. sa odvolací súd touto

otázkou nemal vôbec zaoberať - prekročil odvolacie dôvody, ktorými je viazaný. Konal teda

aj nespravodlivo, pretože sa ako odvolacím dôvodom zaoberal tým, čo odvolateľ v odvolaní

nenamietal. /V tejto súvislosti dávame znova do pozornosti, že sa tu opakuje tá istá vada,

ktorej sa dopustil krajský súd aj vo svojom prvom odvolacom rozhodnutí, pretože aj vtedy

zmenil prvostupňový rozsudok z dôvodu, ktorý odvolateľ neuplatňoval v odvolaní ako

odvolací dôvod, teda našiel ho odvolací súd sám/. Odvolací súd teda koná jednostranne

v prospech žalovaného, hľadá zaň dôvody nevyhovenia žalobe - porušuje zásadu objektivity,

nestrannosti a kontradiktórnosti konania. Koná teda nespravodlivo v zmysle

SR.

Ak by sa však krajský súd chcel brániť voči tejto námietke tým, že súd je povinný

skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu ex offo a to v každom štádiu konania, tak

ju mal takto posúdiť sám v tomto terajšom odvolacom konaní /keď ju už neskúmal vo

svojom prvom odvolacom rozhodnutí/ a nezrušovať prvostupňové rozhodnutie preto, že

odvolací súd nemôže ako druhoinštančný túto otázku skúmať, z dôvodu porušenia zásady

dvojinštančnosti.

Nakoniec aj v tomto smere si odvolací súd sám svojim konaním odporuje, pretože sa

existenciou naliehavého právneho záujmu v odvolacom konaní skutočne sám aj zaoberal

a to dokonca dvakrát: prvýkrát pri prvom svojom rozhodnutí zrušenom dovolacím súdom

keď zrejme uznal, že naliehavý právny záujem žalobcov je daný, pretože zmenil

prvostupňové rozhodnutie a žalobu zamietol z iného dôvodu ako z nedostatku naliehavého

právneho záujmu. Druhýkrát teraz - po zrušení jeho prvšieho rozhodnutia dovolacím súdom

- a to na pojednávaní 25. 11. 2010, ako to preukazuje zápisnica z tohto pojednávania. Tam

to zisťoval položením priamych otázok o naliehavom právnom záujme tak žalujúcej ako aj

žalovanej strane a zistil z ich odpovedí, že naliehavý právny záujem je daný a zistil to

dokonca dvojnásobne: raz z dôvodu uvedeného žalobcami, t. j. aby sa odstránil ich stav

právnej neistoty o tom, či majú zaplatiť takéto nájomné, ktoré už dlhodobo neplatili a preto

ho dlhujú alebo nie a druhýkrát ho potvrdila právna zástupkyňa žalovaných keď uviedla, že

sú prerušené dve súdne konanie z dôvodu, že v nich konajúce súdy čakajú na právoplatné

rozhodnutia o tejto veci.

Táto znôška nezákonnosti, ktorých sa odvolací súd dopustil mala z hľadiska doby

trvania tohto konania ten následok, že od začatia odvolacieho konania, t. j. od podania

odvolania žalovaných dňa 10. 8. 2004 - t. j. 7 rokov - nedošlo k odstráneniu právnej

neistoty v postavení žalobcov o tom, či majú zaplatiť nájomné v žalovaným stanovenej

a požadovanej výške, pričom za dobu trvania táto suma a teda dlh žalobcov dosiahol

značnú výšku, ku ktorej sa „vďaka“ týmto prieťahom v konaní pridáva úrok z omeškania.

Táto neprimerane dlhá doba odvolacieho konania je v jednoznačnej príčinnej

súvislosti s nesprávnou činnosťou a nespravodlivým rozhodnutím odvolacieho súdu

v odvolacom konaní, ktorá čo je preukázaná objektívne:

1/ rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorým zrušil prvý odvolací rozsudok krajského

súdu ako nezákonný z dôvodu nesprávnej činnosti odvolacieho súdu spočívajúcej v tom, že

zmenil prvostupňový rozsudok z dôvodu, ktorý nebol uvedený v odvolaní a naviac nedal

žalobcom ani možnosť sa k tomuto súdom „nájdenému“ dôvodu zmeny prvostupňového

rozsudku vyjadriť /tzv. prekvapivý rozsudok/,

2/ znením odôvodnenia prvostupňového rozsudku, ktorým je preukázané, že

prvostupňový súd zisťoval a zistil v prvostupňovom konaní existenciu naliehavého právneho

záujmu žalobcov na podaní tejto žaloby a teda že nezákonne, nesprávne, nespravodlivo /bez

dôvodu/ zrušil odvolací súd tento prvostupňový rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie

prvostupňového súdu z dôvodu, že neskúmal existenciu naliehavého právneho záujmu

žalobcov na podaní tejto žaloby.»

Sťažovatelia po výzve ústavného súdu na spresnenie petitu ich sťažnosti doručenej

ich právnemu zástupcovi v podaní z 18. januára 2012 (doručeným ústavnému súdu

24. januára 2012) navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľov D. S., nar... a V. S., nar... oboch bývajúcich v B. na

súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu Prešov č. k. -248 z 25.

novembra 2010 porušené bolo.

2/ Základné právo sťažovateľov D. S., nar... a V. S., nar... oboch bývajúcich v B. na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 SR,

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(správne má byť zrejme čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) uznesením Krajského súdu Prešov č. k.

-248 z 25. novembra 2010 porušené bolo.

3/ Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -248 z 25. novembra

2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán

(krajský súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

1. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -248 z 25. novembra 2010, ktorým krajský

súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. -140 z 24. marca 2004 a vrátil mu vec

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľov označeným rozsudkom tak, že ich

návrhu vyhovel. Z odôvodnenia označeného rozsudku vyplýva, že „Súd teda vykonaným

dokazovaním po zhodnotení dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dospel k názoru, že

žaloba je dôvodná a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Súd uznal argumentáciu žalobcov, uznal, že ich žaloba je po práve a preto žalobe

vyhovel po zistení, že pôvodný byt žalobcov po rekonštrukcii zanikol, že žalobcovia pôvodný

byt museli vypratať, z dôvodov verejného záujmu, teda záujmu Mesta K. a preto mali právo

na primeraný náhradný byt v zmysle . Súd ďalej zohľadnil, že už k novému

bytu, do ktorého sa žalobcovia nasťahovali bola s nimi uzavretá nájomná zmluva za tých

istých podmienok ako k pôvodnému bytu. Ak teda berieme do úvahy, že žalobcovia mali

právo na náhradný byt, pretože svoj pôvodný byt museli vypratať, naviac v skutočnosti

zanikol potom mali právo na poskytnutie náhradného bytu, pričom náhradný byt im mal byť

poskytnutý približne v rovnakej veľkosti, v lokalite, v ktorej predtým bývali a pri

posudzovaní primeranosti náhradného bytu, nemožno odhliadnuť aj od primeranosti výšky

nájomného.

Pri svojom rozhodovaní súd neakceptoval to, resp. tvrdenia svedkov o tom, že zmeny

v projekte vyvolali iniciatívne žalobcovia. O zmenách v projekte, v projektovej

dokumentácii, o zmenách stavebných úprav rozhoduje investor, teda mesto - kompetentný

štatutárny zástupca mesta a teda nie žalobcovia. Samozrejmé, že žalobcovia istým

spôsobom aj museli - boli donútení vyvíjať aktivity na úpravu priestorov, keď vlastne zistili,

že projekt ráta so zmenou ich 3-izbového bytu na 2 1-izbové a vlastne po rekonštrukcii by sa

nemali kde vrátiť.

Súd preto konštatuje, že nájomné tak, ako bolo stanovené výmerom dňa 1. 6. 2001

odporuje zákonu a je neplatné, teda ide o neplatný právny úkon z dôvodov, že takýto postup

nie je v súlade s ust. / ods. 1 .

Podľa , neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.“.

Proti rozsudku okresného súdu podali žalovaní odvolanie.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 14. februára 2007

vyplýva, že žalovaní „žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie alebo rozhodnutie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť“.

Argumentovali tým, že „súd z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam a tieto nesprávne vyhodnotil. Súd vo veci konštatoval, že platobný výmer, ktorým

bola stanovená výška nájomného v byte žalobcov je neplatný. Súd nedostatočne zdôvodnil

svoje rozhodnutie a nevyporiadal sa so všetkými vykonanými dôkazmi, ak konštatoval, že

nájomné je stanovené neplatne, pretože odporuje zákonu. Konkrétne ustanoveniu § 712a

ods. 1 Obč. zákonníka. Žalovaní preukázali, že dôvodom uzavretia nájomnej zmluvy k bytu

č. 10 nebola potreba naložiť s ich pôvodným bytom z dôvodu verejného záujmu. Podľa

§ 712a Obč. zákonníka nájomca má právo na náhradný byt plochou, vybavením,

umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu, ktorý sa má vypratať, ak nájomný pomer

skončil z dôvodov podľa § 711 ods. 1 písm. a/ a e/ alebo písm. f/ Obč. zákonníka. Súd však

neuviedol, ktorý dôvod zobral do úvahy. Vzhľadom na zistený skutkový stav je

predpokladom, že dôvodom bolo ustanovenie § 711 ods. 1 písm. e/ Obč. zákonníka. Podľa

toho prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak je potrebné z dôvodu verejného záujmu

s bytom alebo domom naložiť tak, že byt nie je možné užívať, alebo ak byt alebo dom

vyžaduje opravy, pri ktorých vykonávaní nie je možné byt alebo dom počas 6-tich mesiacov

užívať. V konaní však nebolo preukázané, aby žalovaní v 1/ alebo 2/ rade mali vôľu

uzatvárať dohodu o skončení zmluvy o nájme pôvodného bytu č. 1, nachádzajúceho sa

na prízemí domu z dôvodu, že by to bolo nutné vo verejnom záujme. Naopak, bolo

preukázané, že ku skončeniu nájomnej zmluvy k pôvodnému bytu č. 1 došlo z dôvodu, že

žalobcovia už obývali byt č. 10 nachádzajúci sa na 1. poschodí a mali by tak dva byty.

V rozpore s pôvodnou projektovou dokumentáciou došlo k vytvoreniu spomínaného

3-izbového bytu č. 10 na prvom nadzemnom podlaží. To potvrdila výpoveď svedka

Ing. arch. J. F. Žalobcovia niekedy v roku 2000 prišli za ním do ateliéru a žiadali vykonať

dispozičné opravy v jednom z bytov tak, že budú oni ako nájomcovia užívať tieto

novozrekonštruované a upravené úpravy a že pôjdu z menšieho do väčšieho bytu. To svedčí

o tom, že dôvodom ukončenia nájomnej zmluvy k bytu č. 1 nebola vôľa žalovaných nájomný

vzťah ukončiť. Dôvodom bola snaha žalobcov získať iný byt ako ten, ktorý pôvodne užívali.

Súd v tejto veci neakceptoval tvrdenia svedkov, že zmeny v projekte vyvolali iniciatívne

žalobcovia. Súd sa tiež nevyporiadal s tým, že byt č. 10 na prvom nadzemnom podlaží

vznikol bez súhlasu mesta ako investora.

Nestotožňujú sa s názorom súdu, že žalobcovia museli vyvíjať aktivity na úpravu

priestorov, keď zistili, že projekt ráta so zmenou ich 3-izbového bytu na 2 1-izbové byty.

Vlastne po rekonštrukcii by sa nemali kde vrátiť. Žalobcovia ako nájomcovia nemali žiadne

právo rozhodovať o stavebných úpravách domu. To prislúchalo iba Mestu K. ako

vlastníkovi domu. Aj takéto konštatovanie súdu je dôkazom toho, že žalobcovia neoprávnene

zasahovali do plánovanej realizácie rekonštrukcie bytu. Žalovaní nedali žalobcom pokyn

na vysťahovanie sa z ich pôvodného bytu a nasťahovanie sa do iného. Dohoda o ukončení

nájomnej zmluvy bola podpísaná až v mesiaci júl 2001. K podpisu došlo z dôvodu, aby

žalobcovia neplatili za dva byty. Žalobcom ani nebola doručená výpoveď z nájmu. Byt č.

10, ktorého nájomcami sú v súčasnosti žalobcovia, nie je náhradným bytom z rozhodnutia

žalovaných. O vyhotovení tohto bytu žalovaní nerozhodli slobodne, ale v dôsledku zistenia,

že práce v dome neprebiehajú podľa projektovej dokumentácie. Už boli vykonané v takom

rozsahu, že bolo nehospodárne požiadať o vrátenie do pôvodného stavu. Z pôvodného bytu

sa žalobcovia jednoznačne vysťahovali svojvoľne.“ (citované z rozsudku krajského súdu,

pozn.).

Na základe odvolania podaného žalovanými krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 14. februára 2007 zmenil označený rozsudok okresného súdu tak, že návrh

sťažovateľov (ktorým „žiadali v žalobe určiť, že nájomné za užívanie bytu č.10, stanovené

uznesením Mestského zastupiteľstva Mesta K. z 22. 5. 2001 a platobným výmerom MPBH

K. vo výške 3.004,- Sk mesačne je neplatné“, a „vysloviť neplatnosť nájomného za užívanie

bytu č. 10“) zamietol z týchto dôvodov:

„Podľa právny úkon je prejav vôle smerujúci k vzniku,

zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom

spájajú. Je to vymedzenie definície právneho úkonu. Konanie subjektu, ktorý tejto definícii

nezodpovedá, nie je možné považovať za právne úkony, preto v takomto prípade nie je

možné uvažovať ani o prípadnej platnosti či neplatnosti právneho úkonu.

Ak sa niekto domáha vyslovenia neplatnosti právneho úkonu (§ 38 Obč. zákonníka)

musí v tomto prípade preukázať, že išlo o právny úkon. Podľa žaloby je napádané nájomné

stanovené Mestským zastupiteľstvom v K. a platobným výmerom MPBH K. Podľa žaloby sa

za právny úkon považuje nájomné.

Odvolací súd v tomto prípade vychádzal z toho čo je nájomné. Podľa § 663 Obč.

zákonníka nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju

dočasne užíval (v dojednanej dobe), pričom pojmovým znakom nájmu je, že zriaďuje sa

za odplatu (nájomné). Podľa § 671 ods.1 Obč. zákonníka nájomca je povinný platiť

nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím

na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania, teda pod nájomným je treba rozumieť

poskytovanú odplatu za prenechanie určitej veci na dočasné užívanie. Nedostatok

zmluvného dojednania o výške nájmu nemá za následok neplatnosť nájomnej zmluvy.

Nájomné a úhrada za plnenie poskytované s užívaním bytu sú upravené v § 696 Obč.

zákonníka, že spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu,

spôsob ich platenia... ustanovuje osobitný právny predpis. Tu sa má na mysli zákon

o cenách č. , či výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR

o regulácii cien nájmu bytov. O výške nájomného potom rozhoduje obec, ak sa nájomné

týka mestských bytov.

Orgánmi obce sú obecné - mestské zastupiteľstvo a starosta obce (§ 10 zák.

č. o obecnom zriadení). Obecné zastupiteľstvo je zastupiteľským zborom obce

zloženým z poslancov zvolených obyvateľmi obce. Obecné zastupiteľstvo rozhoduje

o základných otázkach života obce. Podľa § 12 ods. 2 zákona o obecnom zriadení obecné

zastupiteľstvo rokuje vždy v zbore a takéto rozhodnutia zboru majú formu uznesenia či

nariadenia.

Právny úkon má byť prejavom vôle právneho subjektu spôsobilého na práva

a povinnosti. Takúto spôsobilosť môže mať len fyzická osoba a právnická osoba, nie orgány

takýchto právnických osôb. Za právnické osoby konajú jej štatutárni zástupcovia, preto nie

je možné priznať spôsobilosť na právne úkony kolektívnym orgánom obce, pretože tieto

kolektívne orgány obce nerobia právne úkony. Nie je možné už formulovanú vôľu (vo forme

nariadenia, uznesenia obecného zastupiteľstva) tohto orgánu zamieňať za jednania jeho

jednotlivých členov, poslancov (obecných zástupcov). Poslanci sa totiž zákonom

stanoveným spôsobom podieľajú na vytváraní rozhodnutia takéhoto orgánu. Pritom

zhromaždenie obecného zastupiteľstva nie je orgánom oprávneným prejavovať vôľu obce

navonok, spôsobom, ktorý by činil z ich rozhodnutia právny úkon obce. Obecné

zastupiteľstvo nie je orgánom spôsobilým vykonávať v mene obce právne úkony, pričom

uznesenia či nariadenia nerobia poslanci ako fyzické či právnické osoby, ale prijíma ich

obecné zastupiteľstvo, teda kolektívny orgán obce.

Ak nájomné ako také určené mestským zastupiteľstvom nie je právnym úkonom

a nerobil ho (právny úkon) subjekt spôsobilý na práva a povinnosti (robil ho orgán obce)

nie je možné podľa príslušných ustanovení Obč. zákonníka napádať neplatnosť nájmu, ak

neplatnosť sa týka právnych úkonov a tým nie je nájomné, i keď stanovené obecným

zastupiteľstvom. Preto nie je možné domáhať sa neplatnosti nájmu. Nájom je formou

odplaty, termín pri nájomných vzťahoch, nie je prejav vôle, ale konkrétne rozhodnutie

určitého orgánu. Preto by sa malo pri nesúhlase so stanovenou výškou nájomného napádať

rozhodovanie obecného zastupiteľstva, nie už formulovaná vôľa (stanovená výška nájmu)

tohto obecného zastupiteľstva.

Aj keď nebolo žalovanými priamo namietané, že takýto petit žaloby o neplatnosť

nájmu nemôže byť úspešný, pričom z vyjadrení žalovaných sa dalo usudzovať, že trvajú

na platnosti rozhodnutia o nájme, resp. výmeru o nájme, tak odvolací súd musel prihliadnuť

na všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch o tom, kto je nositeľom práv a povinností

a kto môže svojimi právami vyvolať aj právne následky. Preto bolo potrebné prihliadnuť

na to, že nie je možné potvrdzovať rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzajúce

z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak posudzuje platnosť či neplatnosť formulovanej

vôle orgánu a neposudzuje sa, či rozhodovanie mestského zastupiteľstva bolo v súlade

so zákonom a právnymi predpismi.

O jazykovom pojme - nájme - nie je možné hovoriť, či je platný či neplatný. Ak by sa

vyslovilo, že nájomné je neplatné, stále by zostalo nedotknuté rozhodnutie mestského

zastupiteľstva o stanovení nájmu a o tom sa nerozhoduje. Spor bol vedený o neplatnosť

nájmu, nie o obsahu rozhodnutia mestského zastupiteľstva. Ak nie je možné považovať

nájomné za právny úkon, nie je možné rozhodovať, či nájomné je platné alebo neplatné. Ak

žalobcovia napádajú neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Obč. zákonníka, pričom

za platný úkon považujú nájomné stanovené mestským zastupiteľstvom, tak odvolací súd je

toho názoru, že samotné nájomné nie je právnym úkonom, pričom o nájomnom rozhodoval

kolektívny orgán obce - zbor poslancov, ktorí len zákonným spôsobom vytvárajú

rozhodnutie orgánu obce. Preto nie je možné riešiť otázku neplatnosti nájmu. Krajsky súd

preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ rozhodoval o neplatnosti nájomného tak,

že návrh zamietol.“.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia dovolanie.

Najvyšší súd v dovolacom konaní o podanom dovolaní sťažovateľov rozhodol tak, že

uznesením sp. zn. z 28. júla 2010 zrušil rozsudok krajského súdu č. k.

-184 zo 14. februára 2007, pričom konštatoval, že

„Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia [§ 237 písm. f)

(ďalej len „OSP“), čo bol dovolacím dôvodom

sťažovateľov, pozn.] rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu

priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. ...

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorým bolo žalobe vyhovené zmenil tak, že žalobu zamietol, avšak z iných dôvodov

vychádzajúcich zo skutočností, ktoré neboli predmetom konania pred súdom prvého stupňa

(a teda aj z iných dôvodov, než z ktorých sa žalovaný ako odvolateľ domáhal zrušenia

prvostupňového rozhodnutia), pričom s možnosťou iného právneho posúdenia veci

účastníkov konania neoboznámil a tým žalobcom neposkytol reálnu možnosť sa k tomuto

právnemu posúdeniu veci vyjadriť. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak prekvapivé,

opierajúce sa o právny záver vyvodený zo skutočností nehodnotených súdom prvého stupňa.

Takýmto postupom odvolací súd žalobcom odňal možnosť konať pred súdom

v zmysle ustanovenie Keďže táto vada konania je samostatným

dovolacím dôvodom, dovolací súd bez toho, aby sa zaoberal aj ďalším uplatneným

dovolacím dôvodom (zaujímať stanovisko k nemu by bolo predčasné), podľa § 243b ods. 2,

3 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Krajský súd v nadväznosti na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júla 2010, ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. -184

zo 14. februára 2007 a vec vrátil krajskému súdu, nariadil vo veci pojednávanie

na 25. november 2010, na ktorom sa zúčastnili sťažovatelia a ich právny zástupca, ako aj

právna zástupkyňa žalovaného (Mesta K.).

Sťažovatelia na tomto pojednávaní navrhli posúdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa

ako vecne správne, pričom dôvody pre takéto rozhodnutie predložili písomne a poukázali

na to, že odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi rozhodnutia najvyššieho súdu.

V danom prípade však krajský súd podľa ich názoru nedodržal tento princíp a tvrdili, že

„našiel odvolacie dôvody pre žalovaného“. Krajskému súdu podali písomne formuláciu

petitu na rozhodnutie. Sťažovatelia poukazovali aj na to, že pri „nájomnom“ ide

o dvojstranný právny akt, a preto vyrubenie nájomného nemôže byť riešené jednostranným

právnym úkonom.

Právna zástupkyňa žalovaného v tejto súvislosti poukázala na to, že právny zástupca

sťažovateľov vo svojom vyjadrení „chce napraviť nešťastnú formuláciu petitu“. Tvrdila, že

sťažovatelia nepreukázali, že došlo k zámene bytu z verejného záujmu na strane

prenajímateľa, ale že „práve to bolo konanie žalobcov, ktoré viedlo k zrušeniu pôvodného

nájomného vzťahu a k uzatvoreniu nového“, čo bolo následne riešené aj určením nájomného

pre nový byt, pre ktorý sa určovala cena za jeho nájom podľa právneho predpisu; nejde

podľa nej teda o jednostranný úkon určenia ceny nájmu, ako tvrdia sťažovatelia.

Krajský súd v nadväznosti na ústne pojednávanie vyhlásil 25. novembra 2010

uznesenie č. k. -248, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Žalobcovia sa v konaní domáhali určenia neplatnosti nájomného za užívanie bytu

č. 10, stanoveného uznesením Mestského zastupiteľstva K. z 22. 5. 2001 č. 55/2001

a platobným výmerom MPBH K. vo výške 3.004,- Sk. Predpokladom úspešnosti žaloby o

určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je (určovacia žaloba), sú po procesnej

stránke skutočnosti, že účastníci majú vecnú legitimáciu a že na požadovanom určení je

naliehavý právny záujem, ako to vyplýva z , kde žalobou je možné

uplatniť, aby bolo rozhodnuté najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie

je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Vecná legitimácia v konaní o určenie, či je tu

právny vzťah alebo právo je, a má ju ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o

ktoré v konaní ide, ak právnej sféry sa právny vzťah alebo právo týka. Naliehavý právny

záujem je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo rozhodné právo žalobcu, alebo

kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Určovacie žaloby majú

preventívnu povahu a majú za účel poskytnúť ochranu právneho postavenia žalobcu skôr,

než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Povinnosť preukázať, že v čase

rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem,

zaťažuje žalobcu. Ak žalobca neposkytne súdu také tvrdenia a dôkazy, z ktorých by bol

zrejmý aj jeho naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo

nie je, je to dôvod pre zamietnutie žaloby. Nedostatok naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení nie je dôvodom k zastaveniu konania alebo k odmietnutiu žaloby,

ale k zamietnutiu žaloby. Ak zamieta súd určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého

právneho záujmu na takomto určení, je vylúčené, aby súd súčasne žalobu preskúmaval

po vecnej stránke.

Nakoľko žalobcovia sa domáhajú určenia neplatnosti nájomného, stanoveného

uznesením Mestského zastupiteľstva K., súd prvého stupňa mal posúdiť návrh v zmysle § 80

písm. c/ , t. j. zistiť, aký majú žalobcovia naliehavý právny záujem na vyslovení

neplatnosti nájomného. Keďže súd prvého stupňa neskúmal naliehavý právny záujem na

takejto žalobe u žalobcov ako podmienku pre rozhodnutie vo veci samej, bolo potrebné

rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

V prípade zistenia naliehavého právneho záujmu súdom prvého stupňa je možné vec

preskúmať aj po vecnej stránke.

Aby bola zachovaná dvojinštančnosť rozhodovania súdu, otázku naliehavého

právneho záujmu musí prv vyriešiť súd prvého stupňa, či je naliehavý právny záujem

na veci, a následne sa zaoberať aj vecou samou. Z tohto dôvodu bolo potrebné zrušiť

rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.“

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -248

z 25. novembra 2011 za kľúčový dôvod zrušenia označeného rozsudku okresného súdu

považoval krajský súd skutočnosť, že sťažovatelia (žalobcovia) nepreukázali naliehavý

právny záujem, ako to ustanovuje ako podmienku konania o určovacích

žalobách, ktorou bola aj žaloba sťažovateľov (žalobcov), prostredníctvom ktorej sa

domáhali o určenie neplatnosti stanovenej výšky nájomného. Okresný súd v odôvodnení

označeného rozsudku síce konštatoval, že sťažovatelia sa v žalobe odvolávajú na naliehavý

právny záujem, ale sám sa posúdením naliehavého právneho záujmu nezaoberal.

Sťažovatelia namietajú, že postup a rozhodnutie krajského súdu sú nezákonné,

pričom podľa nich táto skutočnosť spočíva v tom, že

„1/ v celom zrušujúcom uznesení nie je ani zmienky o tom, z akého dôkazu či

skutočnosti vyvodil odvolací súd záver, že prvostupňový súd sa nezaoberal otázkou

existencie naliehavého právneho záujmu u žalobcov na podaní... žaloby...

2/ tvrdenie odvolacieho súdu... nielenže nemá oporu v súdnom spise, ale mu

odporuje...“.

Podľa sťažovateľov tieto skutočnosti vyplývajú zo znenia odôvodnenia

prvostupňového rozsudku, na ktoré poukazujú vo svojej sťažnosti:

„Z dôvodov právnej neistoty a sociálnej núdze podali procesnému súdu návrh

na určenie neplatnosti výšky nájomného, pričom touto situáciou zdôvodňovali aj naliehavý

právny záujem.“, resp.

„Súd uznal argumentáciu žalobcov, uznal, že ich žaloba je po práve a preto žalobe

vyhovel.“

Z uvedeného dôvodu podľa názoru sťažovateľov „nie je pravdivé tvrdenie

odvolacieho súdu, že prvostupňový súd neskúmal naliehavý právny záujem žalobcov

na podaní tejto žaloby“, a preto podľa nich „odvolací súd... konal a postupoval a rozhodol

nespravodlivo, keď zrušil prvostupňový rozsudok z neexistujúceho dôvodu...“, napriek tomu,

že „neexistoval zákonný dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia a vrátenie veci

na ďalšie konanie“.

Článok 46 ods. 1 a dohovoru je prvotným východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu nezistil existenciu

takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by označené rozhodnutie krajského súdu

bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by

popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd uviedol

zákonný dôvod, a to preukázanie potreby naliehavého právneho záujmu, ktorého absencia je

všeobecne akceptovateľným dôvodom na zamietnutie určovacej žaloby. Podľa názoru

ústavného súdu krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie ústavne akceptovateľným

spôsobom, ktorý má svoj základ v zákonnej úprave, preto napadnuté rozhodnutie nie je

arbitrárne. Z rozsudku prvostupňového súdu nevyplýva, že by sťažovatelia preukázali

naliehavý právny záujem a že by bol predmetom posudzovania okresného súdu. Na tomto

základe krajský súd zrušil označený rozsudok okresného súdu.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania; preto nemožno považovať vyhovenie návrhu

jedného z účastníkov konania pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv druhého

účastníka ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu č. k.

-248 z 25. novembra 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením či

odňatím) základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa , resp.

jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd zistil, že po vrátení veci okresnému súdu bol nariadený termín

pojednávania na 8. marec 2011, na ktorom sťažovatelia oznámili, že podali sťažnosť

ústavnému súdu. Z tohto dôvodu okresný súd konanie 6. mája 2011 prerušil do rozhodnutia

ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že konanie dosiaľ nie je právoplatne skončené,

čo vytvára priestor na to, aby sa sťažovatelia mohli v ďalšom konaní domáhať zákonom

ustanoveným spôsobom ochrany svojich práv.

2. Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj

z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

(), a preto už k namietanému porušovaniu základného

práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte

mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (m. m. ), resp. k právu

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedený právny

názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05

z 3. marca 2009).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú postup krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. o odvolaní proti rozsudku okresného súdu

č. k. -140 z 24. marca 2004, v ktorom podľa nich krajský súd porušil ich

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej sťažnosti sťažovateľov, ako aj zistenia ústavného súdu vyplýva, že

krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol uznesením č. k.

-248 z 25. novembra 2010 o predmetnom odvolaní sťažovateľov tak, že

rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že krajský súd

rozhodnutím vo veci ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu, t. j.

pred 9. februárom 2011 vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony

na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov, pričom rozhodnutie krajského súdu bolo

doručené okresnému súdu 3. januára 2011 a sťažovateľom bolo doručené 19. januára 2011,

a preto už označený súd nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť

priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať základné práva

označené sťažovateľmi.

Keďže sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 9. februára 2011, t. j. v čase, keď krajský

súd už vo veci nekonal, a preto k porušovaniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti v súlade s odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia k veci uvádza, že vzhľadom na viazanosť

petitom sťažnosti a na skutočnosť, že sťažovatelia boli v konaní zastúpení advokátom, sa

ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012