Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 507/2011
PDF · 226.08 KB
No categories available
IV. ÚS 507/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2012 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti Mgr. K. P., N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Co 248/2010, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. K. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Co 248/2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Co 248/2010 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Mgr. K. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Mgr. K. P. trovy konania
v sume 306,33 € (slovom tristošesť eur a tridsaťtri centov) na účet jej právnej zástupkyne
JUDr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 507/2011 z 13. decembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. K. P. (ďalej len „sťažovateľka“) v časti,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Co 248/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti bola sťažnosť sťažovateľky
pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne (v spore
o náhradu škody z titulu škody na zdraví) podala 26. apríla 2010 odvolanie proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 285/2004 z 12. marca
2010, pričom okresný súd 24. júna 2010 predložil súdny spis spolu s odvolaním
na rozhodnutie krajskému súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného poukázala na to, že vo februári 2004
podala okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala náhrady škody na zdraví vzniknutej
v súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej došlo 27. apríla 2003 a ktorej bola účastníčkou.
Keďže od postúpenia spisu krajskému súdu (24. jún 2010) uplynulo už takmer 17 mesiacov
a napriek urgenciám krajský súd v odvolacom konaní o veci dosiaľ nerozhodol,
sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd svojím
postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 248/2010 porušil jej základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby mu zároveň
prikázal konať v jej právnej veci bez zbytočných prieťahov, aby jej priznal primerané
finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € a úhradu trov konania.
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.
Spr. 3682/11 z 11. januára 2012, v ktorom okrem iného uviedol:
«... pokiaľ ide o samotnú právnu vec, navrhovateľka si v predmetnom konaní
uplatňuje náhradu škody z titulu náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
v dôsledku úrazu, ktorý utrpela pri dopravnej nehode, spôsobenej inou osobou. Nárok si
uplatnila podľa ustanovenia § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/65 Zb. o odškodňovaní bolesti
a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Návrh na začatie konania bol na Okresný súd
Bratislava I doručený dňa 26. 02. 2004 a vo veci tento súd rozhodol až rozsudkom zo dňa
12. 03. 2010. Predmetná vec bola Krajskému súdu v Bratislave predložená súdom prvého
stupňa na rozhodnutie o podanom odvolaní dňa 24. 06. 2010...
V danom prípade nejde síce o skutkovo zložitý spor, zložitejšia je právna otázka,
t. j. posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na odškodňovanie bolesti a za sťaženie
spoločenského uplatnenia nad rámec základného odškodnenia podľa ustanovenia § 2
ods. 1, § 4 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 a § 7 ods. 1 a 3 Vyhlášky č. 32/65 Zb.
Predsedníčka senátu „7 Co“ ďalej k veci uviedla, že si je plne vedomá práva
každého účastníka na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote, čo sa v danom prípade
nestalo, a preto v záujme čo najskoršieho skončenia veci vytýčila prerokovanie veci na deň
13. 03. 2012. Z toho dôvodu tiež súhlasila s tým, že je možné zapožičať predmetný spis
Ústavnému súdu Slovenskej republiky... na dobu, primeranú na jeho preštudovanie,
t. j. maximálne do 20. 02. 2012.»
Predsedníčka krajského súdu na doplnenie vyjadrenia poukázala aj na dôvody
uvádzané predsedníčkou senátu 7 Co, prostredníctvom ktorých chce objasniť, prečo dosiaľ
nebolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľky proti prvostupňovému rozsudku. V súvislosti
s tým uvádza, že «Predmetná právna vec bola Krajskému súdu v Bratislave predložená
súdom prvého stupňa na prerokovanie odvolania navrhovateľky dňa 24. 06. 2010
(a v senáte „7 Co“ bola podľa dohodnutých pravidiel delenia vecí medzi jednotlivých
členov senátu pridelená JUDr. M. H.).
Po zrušení senátu „7 Co“ k 31. 12. 2010, bola táto vec náhodným výberom
pridelená do senátu „14 Co“ a v rámci neho JUDr. E. S., druhej predsedníčke tohto senátu.
Celkom bolo zo senátu „7 Co“ preradených do senátu „14 Co“ 96 vecí, ktoré tento senát
vybavoval popri svojich veciach spolu s novým nápadom v roku 2011. Až na 8 vecí, t. j. 88
prevzatých vecí zo senátu „7 Co“ bolo v senáte „14 Co“ pridelených menovanej
predsedníčke senátu „7 Co“ – JUDr. E. S., z ktorých 14 vecí bolo z roku 2009, a ktoré bolo
potrebné urýchlene rozhodnúť spolu s ďalšími prednostnými vecami v zmysle Osobitných
zásad platných pre občiansko-právne kolégium, ktoré sú súčasťou Rozvrhu práce Krajského
súdu v Bratislave. Aj medzi prevzatými vecami bolo viac takýchto vecí (medzi nimi
aj predmetná vec) a vo väčšine z nich už bolo rozhodnuté.
V priebehu roka 2011 nebola vec okrem už uvedených dôvodov prerokovaná mimo
iného aj z toho dôvodu, že JUDr. E. S. bola Dodatkom č. 13 k Rozvrhu práce na kalendárny
rok 2011, okrem senátu „14 Co“ zaradená aj do novovytvoreného senátu „16 Co“ ako
predsedníčka tohto senátu. Okrem toho bola JUDr. E. S. v priebehu celého roka 2011
zaradená aj v senáte „16 CoD“.
S uvedeným vyjadrením predsedníčky senátu „7 Co“ tunajšieho, odvolacieho súdu,
sa stotožňujem.».
K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu faxom 30. januára 2012, v ktorom okrem iného uviedla:
„V časti II. podaného vyjadrenia predsedníčka krajského súdu uvádza, že sa
stotožnila s vyjadrením predsedníčky senátu, ktorá vo svojom prípise (ktorý nám nebol
doručený) uvádza, že spis bol pridelený viacerým senátom. Akosi opäť vyjadrenie
predsedníčky súdu obišlo tú skutočnosť, že spis po podanom odvolaní bol na krajský súd
doručený 24. 06. 2010 a senát 7 Co bol zrušený 31. 12. 2010, teda po uplynutí 6-mesačnej
nečinnosti krajského súdu. I po pridelení spisu novému senátu sa viac ako 15 mesiacov
nekonalo a termín pojednávania vytýčený na marec 2012 je len vďaka ústavnej sťažnosti.
Pre sťažovateľku je úplne nepochopiteľné vyjadrenie predsedníčky súdu, ktorá uvádza, že
po pridelení veci novému senátu 14 Co zrejme v januári 2011, ako ospravedlnenie
nečinnosti súdu uvádza, že predsedníčka senátu mala pridelených 14 vecí z roku 2009, ktoré
bolo treba urýchlene rozhodnúť. Po takomto vyjadrení nutne vzkrsne myšlienka, či senát
za celý rok 2011 vybavil len 14 vecí z roku 2009, pretože aj vec navrhovateľky, ktorá
napadla v roku 2010, bolo treba prednostne vybaviť, pretože podľa čl. 6 Európskeho
dohovoru práve veci spojené s vymáhaním nárokov z ublíženia na zdraví, sú konania, ktoré
majú prebehnúť s väčšou rýchlosťou.
Sťažovateľka si je vedomá, že súdy majú veľký nápad vecí, v masmédiách sa
opakovane uvádza, že súdy sú preťažené, pričom aj keď sa nechce dotknúť činnosti súdov,
sťažovateľka dnes asi ťažko uverí, že súdy konajú rýchlo, účinne, a spravodlivo v záujme
ochrany práv účastníkov, keď jej súdne spory trvajú takmer 8 rokov a nebyť opakovaných
sťažností na prieťahy v konaní, je otázne, či by v tomto čase už súdy prvého stupňa vo veci
rozhodli.
Samotné sťažnosti na prieťahy v konaní a postavenie sa do úlohy kverulanta vôbec
nie je postavením sťažovateľky, z ktorého má radosť. Sťažovateľka napriek otrasnému
zážitku, ktorý prežila a dôsledkom, ktoré si ponesie po celý život, nemá záujem ani snahu
strpčovať život ani sudcom, ani iným osobám. Chce ukončiť len aspoň časť svojich útrap
spojených so súdnym konaním, keď častokrát, keď sa domáhala náhrady škody, ktorá jej
evidentne patrí, t. j. svojich nárokov, bola priamo i nepriamo postavená do pozície osoby,
ktorá má snahu získať finančné prostriedky na úkor odporcu.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jej vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase,
podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia
oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi
deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že
v preskúmavanom konaní bol krajským súdom vykonaný jediný procesný úkon
až po takmer 19 mesiacoch od predloženia súdneho spisu okresným súdom (24. jún 2010),
a to keď pokynom z 10. januára 2012 (t. j. až po podaní sťažnosti ústavnému súdu, o čom už
mal krajský súd vedomosť) bol nariadený termín pojednávania na 13. marec 2012.
Vzhľadom na to, že predmetom sporu je rozhodovanie o žalobe sťažovateľky z titulu
náhrady škody na zdraví, povaha tohto konania determinuje ponímanie pojmu zbytočné
prieťahy a osobitne starostlivý a efektívny prístup konajúceho súdu v prísnejšom meradle,
než je to pri iných sporoch, ktoré sa netýkajú existenčných otázok účastníka konania. Na to
však krajský súd neprihliadol. V súvislosti s uvedeným aj keby ústavný súd pripustil určitú
mieru právnej zložitosti sporu, nemožno túto okolnosť vzhľadom na to, že krajský súd bol
v tejto veci v podstate nečinný, zohľadniť na ospravedlnenie doterajšej dĺžky namietaného
konania. Vplyv prípadnej skutkovej zložitosti veci nie je podľa názoru ústavného súdu
potrebné podrobnejšie vyhodnocovať, pretože krajský súd neurobil vo veci (okrem už
spomínaného nariadenia termínu pojednávania) žiaden procesný úkon, a preto doterajšia
dĺžka konania nemohla byť závislá ani od skutkovej zložitosti sporu.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní vedenom krajským súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu
sťažovateľky v súvislosti s doterajšou dĺžkou konania.
3. Napokon ústavný súd z hľadiska, či v preskúmavanom konaní došlo k zbytočným
prieťahom, posudzoval samotný postup krajského súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd, ako už bolo uvedené, okrem už spomenutého
nariadenia termínu pojednávania na 13. marec 2012 bol v doterajšom priebehu napadnutého
konania bez relevantného dôvodu takmer 19 mesiacov úplne nečinný.
Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení krajského súdu
z 11. januára 2012 odôvodňujúce svoje nekonanie poukazovaním na početnosť iných vecí,
o ktorých je potrebné rozhodnúť.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07))
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že
Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov
alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej
právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 248/2010 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom
krajského súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa
rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľka domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
50 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že namietaný
postup vo veci v nej vyvoláva pocit bezmocnosti, neistoty a nedôveru v rozhodovaciu
činnosť súdov, čo má negatívny vplyv na jej zdravotný stav.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania krajského súdu vedeného pod sp. zn.
7 Co 248/2010, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu a najmä, čo je pre
sťažovateľku „v stávke“ (vec súvisiaca s existenčnou otázkou sťažovateľky), tiež to, že
napadnuté odvolacie konanie nadväzuje na konanie prvostupňového súdu, ktoré začalo ešte
vo februári 2004, a v neposlednom rade aj skutočnosť, že vyhodnocované konanie nebolo
do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie
sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou
JUDr. E. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 306,33 € je
nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd
preto priznal právnej zástupkyni sťažovateľky úhradu trov konania v požadovanej sume.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2012