Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 63/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. T. – T., P., zastúpenej JUDr. J. T., pre namietané

porušenie základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. T. – T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2011 doručená sťažnosť M. T. – T., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. J. T.,

pre namietané porušenie jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. októbra 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom sp. zn. z 31. marca 2010 zaviazal sťažovateľku na zaplatenie

žalovanej istiny s príslušenstvom z titulu nájomného za nebytové priestory a služby spojené

s nájmom. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote

odvolanie, v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie platnosti zmluvy o nájme,

keďže podľa nej bola uzavretá bez súhlasu obce, čo spôsobuje neplatnosť tohto právneho

úkonu. Namietala tiež, že okresný súd nesprávne posúdil výšku požadovanej sumy za

služby, nesprávne posúdil ňou vznesenú započítaciu námietku a nezohľadnil námietku

nemožnosti užívať prenajaté priestory pre vydutú dlažbu. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 7. júna 2010 rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd nesprávne

posúdil otázku premlčania vzájomnej pohľadávky spôsobilej na započítanie, a poukázal aj

na nesprávny postup pri rozhodovaní o nároku na zaplatenie zálohy za služby spojené

s nájmom. Okresný súd opätovne rozhodoval vo veci 21. marca 2011 a o nároku žalobkyne

rozhodol rovnako ako napadnutým rozsudkom. Na základe odvolania sťažovateľky krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 20. októbra 2011 potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa. Sťažovateľka tvrdí, že týmto rozhodnutím krajský súd porušil jej základné práva.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka v tom, že odvolací súd sa „obmedzil

v rozhodnutí o odvolaní len na stotožnenie sa s dôvodmi, uvedenými v prvostupňovom

rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili

relevantné tvrdenie žalovanej, uvedené v odvolaní, ide o rozhodnutie nezlučiteľné

s požiadavkami, vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie“.

Súdy sa podľa sťažovateľky nevysporiadali s otázkou neplatnosti nájomnej zmluvy.

Ak by však aj záver súdov o platnosti zmluvy bol správny, potom zo zmluvy a jej dodatkov

súdy nesprávne vyhodnotili dojednania týkajúce sa platenia nájomného a zálohy za služby

a ich vyúčtovanie. Vo svojej sťažnosti sťažovateľka poukazuje na tieto skutočnosti:

„Právnym titulom žaloby bola cit. zmluva, uzatvorená podľa zák. 116/90 Zb. o nájme

a podnájme nebytových priestorov, k platnosti ktorej sa vyžadoval podľa § 3 ods. 4

predchádzajúci súhlas obce. Bez tohto súhlasu je zmluva absolútne neplatná.

V priebehu konania sťažovateľka namietala neplatnosť zmluvy, pretože žalobkyňa

nepreukázala súhlas obce, ani doručenie žiadosti o udelenie súhlasu obci, ani podanie

žiadostí obci na pošte. V prípade posúdenia zmluvy ako absolútne neplatnej by súd nemohol

prihliadať na zmluvné dojednanie

- o výške nájmu a jeho zvyšovaní o infláciu

- ani o výške zálohy na úhradu za služby (elektrina, voda, plyn a stočné)

- ale by mohol uplatnený nárok posúdiť iba ako nárok z titulu bezdôvodného

obohatenia podľa § 451 Obč. zák. Otázku platnosti zmluvy mal súd posudzovať ex offo ako

prejudiciálnu otázku.

Napriek tomu, že v konaní aj odvolaní proti rozsudku boli namietané nesprávne

právne závery prvostupňového súdu o platnosti zmluvy, ako aj nedostatočné odôvodnenie

vo vzťahu k dôkaznému bremenu a dôkazom o doručení žiadosti o súhlas so zmluvou,

odvolací súd k tomu nezaujal žiadne stanovisko. Odvolací súd nezaujal žiadne stanovisko

ani k ďalším námietkam, s ktorými sa ani prvostupňový súd nevysporiadal, ale svoje

rozhodnutie odôvodnil iba tým, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi

prvostupňového súdu. Odvolací súd sa v svojom rozsudku vôbec nezmieňuje o návrhu na

pripustenie dovolania, o ktorom nerozhodol.

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Žalobkyňa svoj nárok opierala o zmluvu o nájme, preto bolo jej

povinnosťou preukázať, že zmluva bola platne uzatvorená. Súhlas Obce podľa § 3 ods. 4

zák. 116/90 Zb., príp. účinky podľa § 3 ods. 2, posl. veta, musí preukazovať ten, kto svoj

nárok z takejto zmluvy odvodzuje. Súdy však preniesli dôkazné bremeno na žalovanú, ktorá

namietala neexistenciu súhlasu, resp. nepreukázanie doručenia žiadosti obci, resp.

minimálne jej odoslanie.

Bez preukázania vyššie uvedených skutočnosti je zmluva absolútne neplatná podľa

§ 39 Obč. zák. pre rozpor s § 3 ods. 4 zák. 116/90 Zb. Právny záver súdu o platnosti zmluvy

je nesprávny. Ide o absolútnu neplatnosť zmluvy, preto ak žalobkyňa opiera svoj nárok

o zmluvu, jej platnosť musí aj preukázať. Ohľadom platnosti je teda dôkazné bremeno na

žalobkyni. Žalobkyňa nepreukázala ani skutočnosť, že žiadosť o súhlas s prenajatím

priestorov odoslala. Iba kópia listu nie je dôkazom ani o odoslaní, nieto ešte o doručení.

Aby nastali účinky podľa §3 ods.2, posledná veta - ak obec do 15 dní od prijatia žiadosti

o veci nerozhodne... - je potrebné, aby žiadosť bola doručená obci. V tejto časti neobsahuje

odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu žiadne dôvody, iba odkaz na presvedčivé

odôvodnenie prvostupňového rozsudku. V odôvodnení prvostupňového rozsudku sa tento

zase odvoláva na uznesenie KS Prešov (zo 7. 6. 2010). V tomto rozsudku prvostupňový súd

odôvodnil platnosť zmluvy tým, že odporkyňa tvrdenie o neplatnosti predniesla až

v septembri 2009 a dovtedy od r. 2003 nenamietala jej platnosť a preto bolo na nej, aby

zabezpečila dôkaz o tom, že navrhovateľka súhlas nemala, ani o neho nežiadala a nemožno

od navrhovateľky spravodlivo požadovať, aby si podanie žiadosti od r. 2003 do r. 2009

uschovávala. Dôvody, pre ktoré súd považuje zmluvu za platnú, mali byť uvedené

v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, inak je v tejto časti nepreskúmateľný pre

nedostatok dôvodov. Odôvodnenie napadnutého rozsudku o dôvodoch platnosti zmluvy nie

je v súlade s “

Sťažovateľka ďalej rozvádza svoje tvrdenia o nesprávnom závere súdov o výške

nároku na zálohu za služby, o rozúčtovaní zrážkovej vody, o výške nájomného a o dohode

o zvyšovaní nájomného o infláciu, o povinnosti žalovanej odstrániť vydutie dlažby. Súdy sa

tiež vôbec nezaoberali námietkou účtovania DPH a odôvodnenie súdov týkajúce sa výpočtu

spotreby elektrickej energie je v rozpore so zmluvou a vykonanými dôkazmi.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti

vydal tento nález:

„ Základné právo M. T. – T., P., podľa , podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. z 20. 10. 2011, ktorým

potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov z 21. 3. 2011, č. k. -387, porušené

bolo. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo

výške 2.000, € do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. z 20. 10. 2011 zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť M. T. trovy právneho zastúpenia v sume

316,92 € na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd porušil označené práva sťažovateľky

tým, že odkázal na rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý nesprávne posúdil platnosť

zmluvy o nájme a konštatoval, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno. Práva

sťažovateľky porušili všeobecné súdy aj tým, že nedostatočne zistili a nesprávne

vyhodnotili nároky žalobkyne voči sťažovateľke vyplývajúce zo zmluvy o nájme.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia opieral najmä o tieto argumenty:

„Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto

skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu

odkazuje.

Len vo vzťahu k námietke žalovanej o neplatností zmluvy o nájme nebytových

priestorov v dôsledku neudelenia súhlasu obce je potrebné poukázať na ust. § 120 ods. 1

veta prvá 0. s. p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení.

Vychádzajúc z tohto ustanovenia cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného

bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu

na jeho procesné postavenie. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky

unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa

rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých

a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje

informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie

účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho

uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú

všetky navrhnuté dôkazy, pripadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek

tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí

rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na ktorom

predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za

preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

Tvrdenie o nedostatku predchádzajúceho súhlasu obce tvoriaceho podmienku

platnosti zmluvy o nájme v súlade s ust. a o nájme

a podnájme nebytových priestorov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy je tvrdením

žalovanej, a preto jedine táto účastníčka musí v tomto smere svoje tvrdenie preukázať.

V priebehu konania žalovaná svoje tvrdenie spochybňujúce platnosť zmluvy o nájme

nebytových priestorov ničím právne významným nepreukázala.

Odvolací súd preto po úplnom stotožnení sa s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia rozsudok postupom vyplývajúcim z ust. ako vecne správny

potvrdil.“

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn. dospel

ústavný súd k záveru, že výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Čo sa týka odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd poukazuje na § 219

ods. 2 (ďalej len „OSP“ ), podľa ktorého ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

K námietkam sťažovateľky zaujal stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už

okresný súd, pričom z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového

súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s .

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného

súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Vo svojej

ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný súd tiež zdôrazňuje, že

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský súd sa vo svojom odôvodnení vyjadril k otázke neunesenia dôkazného

bremena sťažovateľkou. V občianskom súdnom konaní sa v súčasnosti v procese

dokazovania uplatňuje zásada formálnej pravdy, čo znamená, že odporca v spore musí

uniesť dôkazné bremeno, čo sa týka účinného spochybnenia dôkazov produkovaných

navrhovateľom. V prípade, že toto dôkazné bremeno neunesie, súd prizná ochranu

uplatnenému nároku navrhovateľa, aj keď mu možno reálne tento nárok neprináleží.

Ústavný súd preto bez ambície rozhodnúť o platnosti zmluvy o nájme a správnosti výpočtov

nárokov navrhovateľky konštatuje, že v popísanej dôkaznej situácii okresný súd ani krajský

súd neposúdili otázku unesenia, resp. neunesenia dôkazného bremena sporovými stranami

ústavne neudržateľným spôsobom.

K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu ústavný súd

uvádza, že nepatrí do sústavy všeobecných súdov a nie je ani konečnou odvolacou

inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, a zdôrazňuje, že už vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý

proces podľa , resp. dohovoru nepatrí právo účastníka

konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

().

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože

namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení krajského súdu,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

Pokiaľ ide o porušenie základného práva zaručeného , toto

sťažovateľ bližšie nezdôvodnil, a preto jeho námietku nemožno ani posúdiť z hľadiska

porušenia alebo medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne

skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu

a sťažovateľom označenými právami, a preto jeho sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2012