Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 60/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. D., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 21. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2012

doručená sťažnosť Ľ. D., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 21. septembra 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

z 13. septembra 2007 domáhal na Daňovom úrade Z. (ďalej len „daňový úrad“) vyplatenia

finančnej náhrady z dôvodu neoprávneného vymáhania daňových nedoplatkov na dani

z pridanej hodnoty opierajúc sa o

Zb. o správe daní a poplatkov v znení platnom a účinnom do 31. augusta 1999 (ďalej len

„zákon o správe daní a poplatkov“), podľa ktorého ak sa ukáže v priebehu ďalšieho

vymáhania, že vymáhanie bolo neoprávnené, patrí daňovému dlžníkovi alebo ručiteľovi

za takto neoprávnene vymáhané sumy náhrada v dvojnásobnej výške, ako sa poskytuje

za preplatky zavinené správcom dane (§ 63)... Svoj uplatnený nárok založil na skutočnosti

zrušenia exekučných titulov, na podklade ktorých proti nemu prebiehalo exekučné konanie.

Daňový úrad rozhodnutím č. /Pap zo 14. októbra 2009 požadovanú

náhradu sťažovateľovi nepriznal.

V odvolaní proti predmetnému rozhodnutiu daňového úradu sťažovateľ

argumentoval jazykovým výkladom ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní

a poplatkov. Ten podľa jeho názoru nesvedčí v prospech právneho názoru daňového úradu,

podľa ktorého „ak sa nemá čo vrátiť, pretože daňovému subjektu z úradnej moci nebolo nič

daňovou exekúciou odňaté, nie je možné náhradu za neoprávnené vymáhanie ani vypočítať

a už vôbec nie cez rozhodnutia, ktoré rušia daň. Nestačí vykonanie akéhokoľvek úkonu

zo strany správcu dane, ak tento nemá za následok vymoženie dane prikázaním pohľadávky

z účtu daňového dlžníka na účet správcu dane.“.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

rozhodnutím č. I/221/17211-129745/2009/994088-r zo 14. januára 2010 napadnuté

rozhodnutie daňového úradu potvrdilo, keď sa nestotožnilo s argumentáciou sťažovateľa.

Podľa názoru daňového riaditeľstva z ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní

a poplatkov „jednoznačne za použitia logického výkladu vyplýva, že jeho účelom je

poskytnúť daňovému subjektu popri vrátení vymoženej sumy aj náhradu, výška ktorej sa

stanoví ako úrok za oneskorené poskytnutie preplatku, ktorý vznikol zavinením správcu

dane, avšak v dvojnásobnej výške. Náhradu v zmysle cit. paragrafu je možné považovať

za príslušenstvo sumy, ktorá sa má vrátiť ako bezdôvodne vymožená. Za príslušenstvo

v zmysle cit. paragrafu sa považuje režim istiny, ktorou je bezdôvodne vymožená suma.

Je logické, že ak sa nemá čo vrátiť, ak nebolo daňovému subjektu nič exekúciou vymožené,

nie je možné poskytnúť ani náhradu za neoprávnené vymáhanie.“.

Sťažovateľ podal proti odvolaciemu rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu podľa

druhej hlavy piatej časti v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V prospech záveru o nezákonnosti napadnutého

rozhodnutia daňového riaditeľstva sťažovateľ argumentoval rovnakým právnym názorom

ako v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu daňového úradu. Tento právny názor

podporil aj historickým výkladom dotknutého § 72 ods. 10 zákona o správe daní

a poplatkov.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-59 z 13. októbra 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Ustanovenie § 72 ods. 10

zákona o správe daní a poplatkov interpretoval tak, že jeho účelom „je poskytnúť

daňovníkovi náhradu, výška ktorej sa stanoví obdobne ako úrok za oneskorené poskytnutie

preplatku, ktorý vznikol zavinením správcu dane, avšak v dvojnásobnej výške,

za predpokladu, že išlo o vymáhanie neoprávnené. Podľa názoru súdu, nejde o neoprávnené

vymáhanie, ak malo v čase vymáhania legitímny podklad, t. j. exekučný príkaz.

Za neoprávnené vymáhanie by bolo možné považovať vymáhanie bez exekučného titulu,

resp. prebiehajúce vymáhanie už po zrušení exekučného titulu. Navyše súd poukazuje

na stanovisko Ministerstva financií SR zo dňa 11.12.2006, podľa ktorého ak v ustanovení

v znení účinnom do 31.08.1999 sa odkazuje na ,

znamená to, že ho nemožno nielen samostatne použiť, ale ani vykladať. Účelom § 63 je

nahradiť daňovému subjektu preplatok, ktorý vznikol zavinením správcu dane, pretože

daňový preplatok, ako svoje finančné prostriedky, nemohol užívať a nakladať s nimi

a minimálne prišiel o úrok. Teda ide o náhradu a nie sankciu ako trest pre správcu dane.

Rovnaký účel malo aj ustanovenie § 72 ods. 10 s tým rozdielom, že v sume, ktorá sa má

vrátiť v dôsledku jej núteného vymoženia, sa pridružuje úrok v dvojnásobnej výške. Ak sa

nemá čo vrátiť, pretože daňovému subjektu z úradnej moci nebolo nič daňovou exekúciou

odňaté, nie je možné náhradu za neoprávnené vymáhanie ani vypočítať a už vôbec nie cez

rozhodnutia, ktoré rušia daň. Taktiež súd poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším

súdom SR v rozsudku sp. zn. zo dňa 30.08.2005, v zmysle ktorého ak nič

nebolo exekúciou vymožené, neprichádza do úvahy nič vracať, či ako istinu nahrádzať a ak

istina je nulovou hodnotou, túto nezmenia žiadne úroky, pretože aj 200 %-né úroky z nuly

sú nulou.“.

Na podklade citovaného právneho názoru krajský súd následne poukázal na skutkové

okolnosti sťažovateľovho prípadu konštatujúc pritom v prvom rade nespornosť faktu, že

„v exekučnom konaní nebolo na uspokojenie pohľadávky daňových orgánov nič vymožené“.

Následne uzavrel, že „skutočnosť, že bol vydaný exekučný príkaz na vymoženie daňových

nedoplatkov, ktoré boli následne rozhodnutiami daňových orgánov zrušené, nespôsobuje to,

že by vymáhanie v čase ich existencie bolo neoprávnené. Vymáhanie prostredníctvom

exekúcie bolo realizované po právne, t. j. nie neoprávnene. Daňové orgány mali povinnosť

na základe právoplatných rozhodnutí, v zákonom stanovených lehotách, pristúpiť

k vymáhaniu daňových nedoplatkov. V čase vedenia exekúcie pre daňové orgány nebolo

známou skutočnosťou, že následne dôjde k zrušeniu rozhodnutí, ktoré boli podkladom pre

exekúciu.“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. V ňom opätovne

zdôraznil, že daňové riaditeľstvo v žalobou napadnutom rozhodnutí „svojvoľne zamieňa

právne výrazy vymáhaná suma, za vymoženú sumu, vymáhanie za vymoženie, daňový

nedoplatok za úrok z omeškania percentuálne sa odvíjajúci sa od vymoženej sumy,

preplatok je náhrada a náhrada sa musí vrátiť a nie nahradiť.“. Sťažovateľ je toho názoru,

že ak „všetky exekučné tituly (platobné výmery a rozhodnutia DÚ Z. o dorubení dane

z pridanej hodnoty) boli vydané v rozpore so zákonom o správe daní aj vymáhanie

na základe právoplatných ale protizákonne vydaných exekučných titulov je neoprávnené“.

Najvyšší súd rozsudkom z 21. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s právnym názorom

krajského súdu, podľa ktorého náhrada upravená v § 72 ods. 10 zákona o správe daní

a poplatkov nie je sankciou pre správcu dane. Zdôraznil, že v spornom exekučnom konaní

„neboli žiadne finančné prostriedky vymožené. Na tejto skutočnosti nič nemení ani tá

skutočnosť, že príslušné rozhodnutia, na základe ktorých došlo následne k exekúcii boli

zrušené správnym orgánom až dňa 8.6.2005.“. Sťažovateľovi by mohla patriť „náhrada len

vo výške odvíjajúcej sa od vymoženej sumy na základe neoprávneného vymáhania, a pokiaľ

nedošlo k vymoženiu žiadnej konkrétnej sumy, tak žalobcovi v takomto prípade nemôže

prislúchať žiadna náhrada“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ interpretuje dotknuté ustanovenie §

72 ods. 10 zákona o správe daní ako príkaz zákonodarcu, že „ak štátny orgán bude

od daňového dlžníka neoprávnene vymáhať daňové nedoplatky, tak mu zákonom garantuje,

že za takto neoprávnene vymáhané sumy dostane odškodnenie, odčinenie krivdy vo forme

finančnej náhrady za takto neoprávnene vymáhané sumy, je to satisfakcia nemajetkovej

ujmy.

Až po poukázaní sumy finančnej náhrady nasleduje druhotný úkon – výpočet úrokov

z omeškania, ktoré nemusia ani vzniknúť, ak sa suma finančnej náhrady, ako nemajetková

ujma, poukáže daňovému dlžníkovi v zákonom stanovenej lehote. Dvojnásobok sumy

a výpočet úrokov z omeškania, je matematický výpočet na základe prirovnania k výške sumy

preplatku zavineného správcom dane.“.

Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého „ak nič nebolo exekúciou vymožené,

neprichádza do úvahy nič vracať, či ako istinu nahrádzať...“, podľa sťažovateľa znamená,

že najvyšší súd „vytvoril nový právny predpis a príkaz‚ vrátiť daňovému subjektu vymoženú

sumu, pričom zákon o správe daní to výslovne zakazuje“, keďže v jeho ustanovení § 58

ods. 8 je správca dane povinný prijať každú platbu na daň, i keď nie je vykonaná daňovým

subjektom, a bude s ňou zaobchádzať rovnakým spôsobom, ako by ju zaplatil daňový

subjekt, pričom vrátenie platby tomu, kto ju za daňový subjekt zaplatil, nie je prípustné.

Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že „vymožená suma sa nedá vrátiť cez zákon o správe

daní. Vymožená suma exekúciou alebo predaj hnuteľných a nehnuteľných vecí sú skutočnou

škodou, o ktorej sa rozhoduje v občianskom súdnom konaní podľa platného zákona za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

moci alebo nesprávnym úradným postupom. Aká skutočná škoda vznikla daňovému subjektu

spôsobená rozhodnutím nie je predmetom zákona o správe daní.“.

Rovnako sťažovateľ spochybňuje vzájomnú spätosť ustanovenia § 63 zákona

o správe daní a poplatkov (právny režim daňových preplatkov) a ustanovenia § 72 ods. 10

zákona o správe daní a poplatkov, ktorú naznačili v jeho veci konajúce všeobecné súdy.

Kým účelom § 63 zákona o správe daní a poplatkov podľa sťažovateľa „nie je nahradiť

daňovému subjektu preplatok, ale vrátiť daňovému subjektu sumu preplatku, dať peniaze

do pôvodného stavu“, „účelom § 72 ods. 10 zákona o správe daní je dať daňovému subjektu

náhradu za niečo ‚konkrétne za neoprávnene vymáhané sumy‘, pričom ‚náhrada za niečo‘

sa nedá vrátiť, a ani dať do pôvodného stavu, ale ‚náhrada za niečo alebo koho‘ nie sú

úroky z omeškania percentuálne sa odvíjajúce od nejakej vymoženej sumy. Pri aplikácii

pojmu ‚suma náhrady‘ z rozsudku najvyššieho súdu vyplynulo to, že suma náhrady sú len

úroky z omeškania z nejakej vymoženej sumy.“.

Sťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu o absencii právneho základu,

o ktorý by bolo možné náhradu podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov oprieť.

Podľa sťažovateľa právnym základom „sú zrušené exekučné tituly“, pričom „neoprávnené

vymáhanie bolo preukázané zrušením daňových nedoplatkov – exekučných titulov“.

Najvyšší súd mal porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho právo

na spravodlivé súdne konanie, „pretože vykonaný výklad § 72 ods. 10 zákona o správe daní

je dokonale neprehľadný a protirečivý a mení dokonca iné právne normy a právne predpisy,

čo je v rozpore s a takýto postup nezodpovedá princípom právneho štátu“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd sťažovateľa Ľ. D. rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 21.9.2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 21.9.2011 a vracia vec na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný (v prípade neustanovenia právneho zástupcu) nahradiť

sťažovateľovi vzniknuté a vyčíslené trovy konania na účet právneho zástupcu do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 3. januára 2012 požiadal

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti. Túto svoju žiadosť odôvodnil

postupnou ekonomickou likvidáciou zo strany štátnych orgánov od roku 1995, ktorej

súčasťou je i v sťažnosti popísaný postup daňových orgánov v jeho veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a

namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

2. Argumentácia sťažovateľa predostretá v jeho sťažnosti na rozsiahlom priestore sa

zakladá na polemike s interpretáciou § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov tak, ako

ju podali daňové orgány a všeobecné súdy konajúce v sťažovateľovej veci.

Ústavný súd už judikoval, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná, platná a účinná právna norma ().

Na uvedenú rozhodovaciu prax nadväzuje iný, stabilne uplatňovaný právny názor,

podľa ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie

základného práva (obdobne napr. , , ).

3. Podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov ak sa ukáže v priebehu

ďalšieho vymáhania, že vymáhanie bolo neoprávnené, patrí daňovému dlžníkovi alebo

ručiteľovi za takto neoprávnene vymáhané sumy náhrada v dvojnásobnej výške, ako sa

poskytuje za preplatky zavinené správcom dane (§ 63). Ak ešte exekúcia trvá, správca dane

ju z úradnej moci zruší rozhodnutím.

Podľa názoru sťažovateľa, keďže citované ustanovenie zákona o správe daní

a poplatkov používa výraz „vymáhané sumy“, a nie „vymožené sumy“, bolo potrebné túto

právnu normu vykladať tak, že náhrada mu patrí už z titulu samotného začatia daňového

exekučného konania a základom pre jej výpočet má byť suma daňového nedoplatku, ktorý

mal byť v takomto exekučnom konaní vymožený, a to bez ohľadu na to, či reálne tento

daňový nedoplatok vymožený bol alebo nie.

Ústavný súd je toho názoru, že výrazy a slovné spojenia použité na vyjadrenie

právnych noriem môžu byť pri ich používaní vykladané doslovne, teda tak, ako to v danom

prípade požadoval sťažovateľ. Niet však pochýb, že v právno-aplikačnej praxi je často

potrebné upustiť od výkladu, ktorý použitým výrazom a slovným spojeniam rigidne

prisudzujú pravidlá slovenského jazyka či bežná lingvistická prax. Pri výklade právnej

normy je potrebné vnímať jej systematické umiestnenie v texte právneho predpisu, pravidlá

formálnej logiky i historické pozadie jej zavedenia do textu účinného právneho predpisu.

Nemenej dôležité je zvažovanie dôsledkov do úvahy prichádzajúcich variantov výkladu

z hľadiska ich spravodlivostnej kvality, dopadu na princíp rovnosti v právnych vzťahoch, ba

aj prípadnej absurdnosti či schopnosti naplniť komplexný účel právnej úpravy. Všetky

uvedené aspekty musí brať do úvahy orgán verejnej moci v situácii, keď má aplikovať

právnu normu pripúšťajúcu viacero výkladov. No základným kritériom posúdenia viacerých

možných interpretácií tej istej právnej normy je ústavná konformita výkladu.

Ak orgán verejnej moci pri individuálnej právno-aplikačnej činnosti vyloží právnu

normu v rozpore s niektorým ustanovením či s konceptom vytvoreným vzájomnou

súvislosťou ústavných noriem, potom sa otvára priestor na uplatnenie právomoci ústavného

súdu podľa . Naopak, ak orgán verejnej moci uprednostní jednu

z viacerých ústavne konformných interpretácií, niet dôvodu na zásah zo strany ústavného

súdu, hoci je zreteľné, že výklad dotknutej právnej normy by mohol byť pri súčasnom

splnení požiadavky jeho ústavnej súladnosti aj iný.

4. V posudzovanom prípade daňový úrad, daňové riaditeľstvo, krajský súd i najvyšší

súd zhodne dospeli k záveru, že hoci v ustanovení § 72 ods. 10 zákona o správe daní a

poplatkov je použité spodstatnené sloveso vymáhať v nedokonavom vide (vymáhanie,

vymáhaná suma), tento výraz treba vykladať tak, ako keby bol použitý vo vide dokonavom

(vymoženie, vymožená suma).

Podľa názoru ústavného súdu výklad v sťažovateľovej veci konajúcich orgánov

verejnej moci nie je v rozpore so systematickými súvislosťami interpretovanej právnej

normy, pretože z celkového konceptu § 72 zákona o správe daní a poplatkov vyplývalo, že

správca dane vymáha daňový nedoplatok daňovou exekúciou (ods. 3), daňová exekúcia sa

vykonáva vydaním exekučného príkazu (ods. 6) a náhrada podľa ods. 10 prichádzala

do úvahy, ak sa neoprávnenosť vymáhania ukázala „v priebehu ďalšieho vymáhania“.

Navyše, v analyzovaných súvislostiach možno napriek prirodzenému vylúčeniu

akýchkoľvek právnych účinkov zahraničnej právnej úpravy i zahraničnej judikatúry

poukázať na fakt, že v Českej republike ustanovenie

Sb. o správě daní a poplatků účelom zodpovedajúce ustanoveniu § 72 ods. 10 zákona

o správe daní a poplatkov priznávalo daňovému dlžníkovi v prípade, ak sa preukáže, že

prebiehalo neoprávnené vymáhanie daňového nedoplatku, úrok za „neoprávněně vymožené

částky“. A v tejto súvislosti judikatúra konštatovala jednoznačne, že určujúcim okamihom

pre úročenie neoprávnene vymoženej čiastky podľa

Sb. o správě daní a poplatků nie je vydanie exekučného príkazu, ktorým sa znemožňuje

nakladať s vymáhanou peňažnou čiastkou, ale až odpísanie tejto čiastky z príslušného

bankového účtu (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k.

-75 zo 4. mája 2006).

V uvedenom rozsudku Najvyšší správny súd Českej republiky veľmi výstižne

zhodnotil i dopad prípadného opačného výkladu (teda takého, aký navrhuje práve

sťažovateľ), keď uviedol, že je pravda, že „zablokovanie“ peňažného účtu za určitých

okolností predstavuje zásah do vlastníckeho práva. V danom prípade však i v dobe

znemožnenia dispozície sťažovateľa s peňažnými prostriedkami na bankovom účte naďalej

dochádzalo k ich úročeniu, takže sťažovateľ na svojom vlastníckom práve v tomto zmysle

nebol ukrátený. Naopak, pokiaľ by bol prijatý jeho výklad, bolo by nutné dospieť k záveru,

že sťažovateľovi by patrili jednak príslušné úroky hradené bankou, jednak (spätne) rovnako

úroky poskytované správcom dane podľa citovaného ustanovení daňového poriadku. Tým

by došlo k bezdôvodnému dvojitému úročeniu tých istých peňažných prostriedkov.

Ústavný súd sa plne stotožňuje s takýmto interpretačným poňatím, ktoré dostatočne

zohľadňuje všetky rozhodujúce aspekty dotknutého ustanovenia a je argumentačne

použiteľné i v sťažovateľovom prípade, keďže (ako to vyplýva z príloh sťažnosti) daňová

exekúcia sa voči nemu mala vykonať práve prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Toto

poňatie najvyšší súd akceptoval a z neho vychádzal, a aj preto jeho výklad nesignalizuje

známky ústavnej diskonformity.

5. Aj keď ústavný súd nie je primárne povolaný na výklad jednoduchých zákonov,

v záujme presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia ( posledná veta

v spojení s ) považuje za potrebné vyjadriť sa k povahe

náhrady podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov, ktorou sa na viacerých

miestach sťažnosti zaoberá i sám sťažovateľ. Ústavný súd zastáva názor, že ide o úrok

zo sumy, ktorá bola pri vymáhaní daňového nedoplatku neoprávnene vymožená. Sumou sa

majú na mysli peňažné prostriedky, ktorými v dôsledku ich neoprávneného vymoženia

(reálneho odňatia z dispozičnej sféry) daňový dlžník nemohol nakladať a zhodnocovať ich.

Je pravdou (a na to poukazuje i sťažovateľ), že názor najvyššieho súdu podľa ktorého

„ak nič nebolo exekúciou vymožené, neprichádza do úvahy nič vracať, či ako istinu

nahrádzať...“, nie je pri detailnej jazykovo-syntaktickej analýze formulovaný presne. I tento

názor však treba vykladať v jednotiacom koncepte odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu vyjadreného názorom, podľa ktorého sťažovateľovi „by patrila náhrada

len vo výške odvíjajúcej sa od vymoženej sumy na základe neoprávneného vymáhania,

a pokiaľ nedošlo k vymoženiu žiadnej konkrétnej sumy, tak, žalobcovi v takomto prípade

nemôže prislúchať žiadna náhrada“.

Náhrada podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov nepredstavuje vratku

neoprávnene vymožených prostriedkov. Tie totiž predstavujú skutočnú škodu tak, ako na to

správne poukázal sťažovateľ, a v právnom prostredí vylučujúcom vrátenie do pôvodného

stavu v exekučnom konaní je možné ich získať postupom podľa právnych predpisov

upravujúcich zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom. Spochybnenie účelovej súvislosti ustanovení § 63 a § 72

ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov akcentovanej najvyšším súdom však napriek tomu

nie je na mieste.

Základným účelom § 63 zákona o správe daní a poplatkov je vysporiadanie

vzniknutého daňového preplatku. Do úvahy prichádza viacero spôsobov vysporiadania.

V prvom rade sa daňový preplatok používa na úhradu prípadného nedoplatku inej dane, cla

alebo iných platieb, prípadne ako preddavok na dosiaľ nesplatnú daňovú povinnosť pri dani,

pri ktorej preplatok vznikol (§ 63 ods. 1 a 2 zákona o správe daní a poplatkov). Až keď

takéto vysporiadanie neprichádza do úvahy, možno uvažovať o reálnom vrátení daňového

preplatku. Ustanovenie § 63 zákona o správe daní a poplatkov má v tejto perspektíve

dvojaký účel. Primárnym účelom je „vrátiť daňovému subjektu sumu preplatku, dať peniaze

do pôvodného stavu“ (§ 63 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov), ako správne uviedol

sťažovateľ, ale ak preplatok zapríčinený správcom dane bude vrátený po uplynutí lehoty 15

dní od jeho zistenia, potom má daňový subjekt navyše nárok na úrok z preplatku v zákonom

určenej výške (§ 63 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). A v tomto sekundárnom účele

§ 63 dochádza k stotožneniu s účelom § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov, na čo

správne poukázal krajský súd i najvyšší súd. Argumentácia sťažovateľa o rozpore účelu

predmetných ustanovení je tak irelevantná.

6. Napokon, pokiaľ ide o polemiku sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu

o tom, kedy sa vymáhanie daňového nedoplatku považuje za neoprávnené, ústavný súd

nepovažuje za potrebné vysporiadať sa s touto sťažnostnou námietkou. Dôvodom je

skutočnosť, že prípadnou neoprávnenosťou vymáhania ako podmienky pre aplikáciu § 72

ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov by malo význam sa zaoberať len v prípade, ak by

bola splnená iná podmienka aplikovateľnosti sporného ustanovenia, ktorou je reálne

vymoženie aspoň časti sumy vymáhanej v rámci daňovej exekúcie. Neoprávnenosť

vymáhania a reálne vymoženie aspoň časti vymáhanej sumy sú totiž dve podmienky, ktoré

na aplikovateľnosť § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov musia byť splnené

kumulatívne. Nesplnenie podmienky reálneho vymoženia aspoň časti vymáhanej sumy tak

samo osebe vylučuje použiteľnosť predmetného ustanovenia v individuálnom prípade bez

ohľadu na to, či vymáhanie bolo alebo nebolo oprávnené. Preto sa najvyšší súd v tej časti

odôvodnenia svojho rozhodnutia, v ktorej detailne popísal a vysvetlil dôvody svojich

záverov, správne touto otázkou ani nezaoberal.

7. Meritórny prieskum právnych záverov najvyššieho súdu prezentovaných v jeho

napadnutom rozsudku by podľa názoru ústavného súdu nemohol viesť k vysloveniu

porušenia základného práva sťažovateľa na právnu ochranu, prípadne jeho práva

na spravodlivé súdne konanie. Právne závery najvyššieho súdu totiž predstavujú vnútorne

bezrozporný celok, ktorý nenarúša systematické súvislosti ustanovenia § 72 ods. 10 zákona

o správe daní a poplatkov, nevedie k absurdným záverom alebo k záverom popierajúcim

účel náhrady za neoprávnene vymáhané sumy, metodologicky rešpektuje pravidlá formálnej

logiky, a tak nemá nedovolený dopad na ktorékoľvek z práv sťažovateľa garantovaných

ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Niet teda relevantnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľa, čo vedie

ústavný súd k odmietnutiu predloženej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa (predovšetkým žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2012