Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 60/2012
PDF · 227.68 KB
No categories available
III. ÚS 60/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. D., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 21. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 53/2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2012
doručená sťažnosť Ľ. D., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 21. septembra 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Sžf 53/2010.
Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom
z 13. septembra 2007 domáhal na Daňovom úrade Z. (ďalej len „daňový úrad“) vyplatenia
finančnej náhrady z dôvodu neoprávneného vymáhania daňových nedoplatkov na dani
z pridanej hodnoty opierajúc sa o § 72 ods. 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov v znení platnom a účinnom do 31. augusta 1999 (ďalej len
„zákon o správe daní a poplatkov“), podľa ktorého ak sa ukáže v priebehu ďalšieho
vymáhania, že vymáhanie bolo neoprávnené, patrí daňovému dlžníkovi alebo ručiteľovi
za takto neoprávnene vymáhané sumy náhrada v dvojnásobnej výške, ako sa poskytuje
za preplatky zavinené správcom dane (§ 63)... Svoj uplatnený nárok založil na skutočnosti
zrušenia exekučných titulov, na podklade ktorých proti nemu prebiehalo exekučné konanie.
Daňový úrad rozhodnutím č. 685/230/62375/09/Pap zo 14. októbra 2009 požadovanú
náhradu sťažovateľovi nepriznal.
V odvolaní proti predmetnému rozhodnutiu daňového úradu sťažovateľ
argumentoval jazykovým výkladom ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní
a poplatkov. Ten podľa jeho názoru nesvedčí v prospech právneho názoru daňového úradu,
podľa ktorého „ak sa nemá čo vrátiť, pretože daňovému subjektu z úradnej moci nebolo nič
daňovou exekúciou odňaté, nie je možné náhradu za neoprávnené vymáhanie ani vypočítať
a už vôbec nie cez rozhodnutia, ktoré rušia daň. Nestačí vykonanie akéhokoľvek úkonu
zo strany správcu dane, ak tento nemá za následok vymoženie dane prikázaním pohľadávky
z účtu daňového dlžníka na účet správcu dane.“.
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
rozhodnutím č. I/221/17211-129745/2009/994088-r zo 14. januára 2010 napadnuté
rozhodnutie daňového úradu potvrdilo, keď sa nestotožnilo s argumentáciou sťažovateľa.
Podľa názoru daňového riaditeľstva z ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní
a poplatkov „jednoznačne za použitia logického výkladu vyplýva, že jeho účelom je
poskytnúť daňovému subjektu popri vrátení vymoženej sumy aj náhradu, výška ktorej sa
stanoví ako úrok za oneskorené poskytnutie preplatku, ktorý vznikol zavinením správcu
dane, avšak v dvojnásobnej výške. Náhradu v zmysle cit. paragrafu je možné považovať
za príslušenstvo sumy, ktorá sa má vrátiť ako bezdôvodne vymožená. Za príslušenstvo
v zmysle cit. paragrafu sa považuje režim istiny, ktorou je bezdôvodne vymožená suma.
Je logické, že ak sa nemá čo vrátiť, ak nebolo daňovému subjektu nič exekúciou vymožené,
nie je možné poskytnúť ani náhradu za neoprávnené vymáhanie.“.
Sťažovateľ podal proti odvolaciemu rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu podľa
druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V prospech záveru o nezákonnosti napadnutého
rozhodnutia daňového riaditeľstva sťažovateľ argumentoval rovnakým právnym názorom
ako v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu daňového úradu. Tento právny názor
podporil aj historickým výkladom dotknutého § 72 ods. 10 zákona o správe daní
a poplatkov.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
23 S 30/2010-59 z 13. októbra 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Ustanovenie § 72 ods. 10
zákona o správe daní a poplatkov interpretoval tak, že jeho účelom „je poskytnúť
daňovníkovi náhradu, výška ktorej sa stanoví obdobne ako úrok za oneskorené poskytnutie
preplatku, ktorý vznikol zavinením správcu dane, avšak v dvojnásobnej výške,
za predpokladu, že išlo o vymáhanie neoprávnené. Podľa názoru súdu, nejde o neoprávnené
vymáhanie, ak malo v čase vymáhania legitímny podklad, t. j. exekučný príkaz.
Za neoprávnené vymáhanie by bolo možné považovať vymáhanie bez exekučného titulu,
resp. prebiehajúce vymáhanie už po zrušení exekučného titulu. Navyše súd poukazuje
na stanovisko Ministerstva financií SR zo dňa 11.12.2006, podľa ktorého ak v ustanovení
§ 72 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.08.1999 sa odkazuje na § 63,
znamená to, že ho nemožno nielen samostatne použiť, ale ani vykladať. Účelom § 63 je
nahradiť daňovému subjektu preplatok, ktorý vznikol zavinením správcu dane, pretože
daňový preplatok, ako svoje finančné prostriedky, nemohol užívať a nakladať s nimi
a minimálne prišiel o úrok. Teda ide o náhradu a nie sankciu ako trest pre správcu dane.
Rovnaký účel malo aj ustanovenie § 72 ods. 10 s tým rozdielom, že v sume, ktorá sa má
vrátiť v dôsledku jej núteného vymoženia, sa pridružuje úrok v dvojnásobnej výške. Ak sa
nemá čo vrátiť, pretože daňovému subjektu z úradnej moci nebolo nič daňovou exekúciou
odňaté, nie je možné náhradu za neoprávnené vymáhanie ani vypočítať a už vôbec nie cez
rozhodnutia, ktoré rušia daň. Taktiež súd poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším
súdom SR v rozsudku sp. zn. 1SžoKS/22/2005 zo dňa 30.08.2005, v zmysle ktorého ak nič
nebolo exekúciou vymožené, neprichádza do úvahy nič vracať, či ako istinu nahrádzať a ak
istina je nulovou hodnotou, túto nezmenia žiadne úroky, pretože aj 200 %-né úroky z nuly
sú nulou.“.
Na podklade citovaného právneho názoru krajský súd následne poukázal na skutkové
okolnosti sťažovateľovho prípadu konštatujúc pritom v prvom rade nespornosť faktu, že
„v exekučnom konaní nebolo na uspokojenie pohľadávky daňových orgánov nič vymožené“.
Následne uzavrel, že „skutočnosť, že bol vydaný exekučný príkaz na vymoženie daňových
nedoplatkov, ktoré boli následne rozhodnutiami daňových orgánov zrušené, nespôsobuje to,
že by vymáhanie v čase ich existencie bolo neoprávnené. Vymáhanie prostredníctvom
exekúcie bolo realizované po právne, t. j. nie neoprávnene. Daňové orgány mali povinnosť
na základe právoplatných rozhodnutí, v zákonom stanovených lehotách, pristúpiť
k vymáhaniu daňových nedoplatkov. V čase vedenia exekúcie pre daňové orgány nebolo
známou skutočnosťou, že následne dôjde k zrušeniu rozhodnutí, ktoré boli podkladom pre
exekúciu.“.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. V ňom opätovne
zdôraznil, že daňové riaditeľstvo v žalobou napadnutom rozhodnutí „svojvoľne zamieňa
právne výrazy vymáhaná suma, za vymoženú sumu, vymáhanie za vymoženie, daňový
nedoplatok za úrok z omeškania percentuálne sa odvíjajúci sa od vymoženej sumy,
preplatok je náhrada a náhrada sa musí vrátiť a nie nahradiť.“. Sťažovateľ je toho názoru,
že ak „všetky exekučné tituly (platobné výmery a rozhodnutia DÚ Z. o dorubení dane
z pridanej hodnoty) boli vydané v rozpore so zákonom o správe daní aj vymáhanie
na základe právoplatných ale protizákonne vydaných exekučných titulov je neoprávnené“.
Najvyšší súd rozsudkom z 21. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Sžf 53/2010 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s právnym názorom
krajského súdu, podľa ktorého náhrada upravená v § 72 ods. 10 zákona o správe daní
a poplatkov nie je sankciou pre správcu dane. Zdôraznil, že v spornom exekučnom konaní
„neboli žiadne finančné prostriedky vymožené. Na tejto skutočnosti nič nemení ani tá
skutočnosť, že príslušné rozhodnutia, na základe ktorých došlo následne k exekúcii boli
zrušené správnym orgánom až dňa 8.6.2005.“. Sťažovateľovi by mohla patriť „náhrada len
vo výške odvíjajúcej sa od vymoženej sumy na základe neoprávneného vymáhania, a pokiaľ
nedošlo k vymoženiu žiadnej konkrétnej sumy, tak žalobcovi v takomto prípade nemôže
prislúchať žiadna náhrada“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ interpretuje dotknuté ustanovenie §
72 ods. 10 zákona o správe daní ako príkaz zákonodarcu, že „ak štátny orgán bude
od daňového dlžníka neoprávnene vymáhať daňové nedoplatky, tak mu zákonom garantuje,
že za takto neoprávnene vymáhané sumy dostane odškodnenie, odčinenie krivdy vo forme
finančnej náhrady za takto neoprávnene vymáhané sumy, je to satisfakcia nemajetkovej
ujmy.
Až po poukázaní sumy finančnej náhrady nasleduje druhotný úkon – výpočet úrokov
z omeškania, ktoré nemusia ani vzniknúť, ak sa suma finančnej náhrady, ako nemajetková
ujma, poukáže daňovému dlžníkovi v zákonom stanovenej lehote. Dvojnásobok sumy
a výpočet úrokov z omeškania, je matematický výpočet na základe prirovnania k výške sumy
preplatku zavineného správcom dane.“.
Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého „ak nič nebolo exekúciou vymožené,
neprichádza do úvahy nič vracať, či ako istinu nahrádzať...“, podľa sťažovateľa znamená,
že najvyšší súd „vytvoril nový právny predpis a príkaz‚ vrátiť daňovému subjektu vymoženú
sumu, pričom zákon o správe daní to výslovne zakazuje“, keďže v jeho ustanovení § 58
ods. 8 je správca dane povinný prijať každú platbu na daň, i keď nie je vykonaná daňovým
subjektom, a bude s ňou zaobchádzať rovnakým spôsobom, ako by ju zaplatil daňový
subjekt, pričom vrátenie platby tomu, kto ju za daňový subjekt zaplatil, nie je prípustné.
Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že „vymožená suma sa nedá vrátiť cez zákon o správe
daní. Vymožená suma exekúciou alebo predaj hnuteľných a nehnuteľných vecí sú skutočnou
škodou, o ktorej sa rozhoduje v občianskom súdnom konaní podľa platného zákona za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
moci alebo nesprávnym úradným postupom. Aká skutočná škoda vznikla daňovému subjektu
spôsobená rozhodnutím nie je predmetom zákona o správe daní.“.
Rovnako sťažovateľ spochybňuje vzájomnú spätosť ustanovenia § 63 zákona
o správe daní a poplatkov (právny režim daňových preplatkov) a ustanovenia § 72 ods. 10
zákona o správe daní a poplatkov, ktorú naznačili v jeho veci konajúce všeobecné súdy.
Kým účelom § 63 zákona o správe daní a poplatkov podľa sťažovateľa „nie je nahradiť
daňovému subjektu preplatok, ale vrátiť daňovému subjektu sumu preplatku, dať peniaze
do pôvodného stavu“, „účelom § 72 ods. 10 zákona o správe daní je dať daňovému subjektu
náhradu za niečo ‚konkrétne za neoprávnene vymáhané sumy‘, pričom ‚náhrada za niečo‘
sa nedá vrátiť, a ani dať do pôvodného stavu, ale ‚náhrada za niečo alebo koho‘ nie sú
úroky z omeškania percentuálne sa odvíjajúce od nejakej vymoženej sumy. Pri aplikácii
pojmu ‚suma náhrady‘ z rozsudku najvyššieho súdu vyplynulo to, že suma náhrady sú len
úroky z omeškania z nejakej vymoženej sumy.“.
Sťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu o absencii právneho základu,
o ktorý by bolo možné náhradu podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov oprieť.
Podľa sťažovateľa právnym základom „sú zrušené exekučné tituly“, pričom „neoprávnené
vymáhanie bolo preukázané zrušením daňových nedoplatkov – exekučných titulov“.
Najvyšší súd mal porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho právo
na spravodlivé súdne konanie, „pretože vykonaný výklad § 72 ods. 10 zákona o správe daní
je dokonale neprehľadný a protirečivý a mení dokonca iné právne normy a právne predpisy,
čo je v rozpore s ústavou a takýto postup nezodpovedá princípom právneho štátu“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd sťažovateľa Ľ. D. rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 2Sžf/53/2010 zo dňa 21.9.2011 porušené bolo.
2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
2Sžf/53/2010 zo dňa 21.9.2011 a vracia vec na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný (v prípade neustanovenia právneho zástupcu) nahradiť
sťažovateľovi vzniknuté a vyčíslené trovy konania na účet právneho zástupcu do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 3. januára 2012 požiadal
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti. Túto svoju žiadosť odôvodnil
postupnou ekonomickou likvidáciou zo strany štátnych orgánov od roku 1995, ktorej
súčasťou je i v sťažnosti popísaný postup daňových orgánov v jeho veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a
namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2. Argumentácia sťažovateľa predostretá v jeho sťažnosti na rozsiahlom priestore sa
zakladá na polemike s interpretáciou § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov tak, ako
ju podali daňové orgány a všeobecné súdy konajúce v sťažovateľovej veci.
Ústavný súd už judikoval, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Na uvedenú rozhodovaciu prax nadväzuje iný, stabilne uplatňovaný právny názor,
podľa ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie
základného práva (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
3. Podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov ak sa ukáže v priebehu
ďalšieho vymáhania, že vymáhanie bolo neoprávnené, patrí daňovému dlžníkovi alebo
ručiteľovi za takto neoprávnene vymáhané sumy náhrada v dvojnásobnej výške, ako sa
poskytuje za preplatky zavinené správcom dane (§ 63). Ak ešte exekúcia trvá, správca dane
ju z úradnej moci zruší rozhodnutím.
Podľa názoru sťažovateľa, keďže citované ustanovenie zákona o správe daní
a poplatkov používa výraz „vymáhané sumy“, a nie „vymožené sumy“, bolo potrebné túto
právnu normu vykladať tak, že náhrada mu patrí už z titulu samotného začatia daňového
exekučného konania a základom pre jej výpočet má byť suma daňového nedoplatku, ktorý
mal byť v takomto exekučnom konaní vymožený, a to bez ohľadu na to, či reálne tento
daňový nedoplatok vymožený bol alebo nie.
Ústavný súd je toho názoru, že výrazy a slovné spojenia použité na vyjadrenie
právnych noriem môžu byť pri ich používaní vykladané doslovne, teda tak, ako to v danom
prípade požadoval sťažovateľ. Niet však pochýb, že v právno-aplikačnej praxi je často
potrebné upustiť od výkladu, ktorý použitým výrazom a slovným spojeniam rigidne
prisudzujú pravidlá slovenského jazyka či bežná lingvistická prax. Pri výklade právnej
normy je potrebné vnímať jej systematické umiestnenie v texte právneho predpisu, pravidlá
formálnej logiky i historické pozadie jej zavedenia do textu účinného právneho predpisu.
Nemenej dôležité je zvažovanie dôsledkov do úvahy prichádzajúcich variantov výkladu
z hľadiska ich spravodlivostnej kvality, dopadu na princíp rovnosti v právnych vzťahoch, ba
aj prípadnej absurdnosti či schopnosti naplniť komplexný účel právnej úpravy. Všetky
uvedené aspekty musí brať do úvahy orgán verejnej moci v situácii, keď má aplikovať
právnu normu pripúšťajúcu viacero výkladov. No základným kritériom posúdenia viacerých
možných interpretácií tej istej právnej normy je ústavná konformita výkladu.
Ak orgán verejnej moci pri individuálnej právno-aplikačnej činnosti vyloží právnu
normu v rozpore s niektorým ustanovením ústavy či s konceptom vytvoreným vzájomnou
súvislosťou ústavných noriem, potom sa otvára priestor na uplatnenie právomoci ústavného
súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Naopak, ak orgán verejnej moci uprednostní jednu
z viacerých ústavne konformných interpretácií, niet dôvodu na zásah zo strany ústavného
súdu, hoci je zreteľné, že výklad dotknutej právnej normy by mohol byť pri súčasnom
splnení požiadavky jeho ústavnej súladnosti aj iný.
4. V posudzovanom prípade daňový úrad, daňové riaditeľstvo, krajský súd i najvyšší
súd zhodne dospeli k záveru, že hoci v ustanovení § 72 ods. 10 zákona o správe daní a
poplatkov je použité spodstatnené sloveso vymáhať v nedokonavom vide (vymáhanie,
vymáhaná suma), tento výraz treba vykladať tak, ako keby bol použitý vo vide dokonavom
(vymoženie, vymožená suma).
Podľa názoru ústavného súdu výklad v sťažovateľovej veci konajúcich orgánov
verejnej moci nie je v rozpore so systematickými súvislosťami interpretovanej právnej
normy, pretože z celkového konceptu § 72 zákona o správe daní a poplatkov vyplývalo, že
správca dane vymáha daňový nedoplatok daňovou exekúciou (ods. 3), daňová exekúcia sa
vykonáva vydaním exekučného príkazu (ods. 6) a náhrada podľa ods. 10 prichádzala
do úvahy, ak sa neoprávnenosť vymáhania ukázala „v priebehu ďalšieho vymáhania“.
Navyše, v analyzovaných súvislostiach možno napriek prirodzenému vylúčeniu
akýchkoľvek právnych účinkov zahraničnej právnej úpravy i zahraničnej judikatúry
poukázať na fakt, že v Českej republike ustanovenie § 73 ods. 10 zákona ČNR č. 337/1992
Sb. o správě daní a poplatků účelom zodpovedajúce ustanoveniu § 72 ods. 10 zákona
o správe daní a poplatkov priznávalo daňovému dlžníkovi v prípade, ak sa preukáže, že
prebiehalo neoprávnené vymáhanie daňového nedoplatku, úrok za „neoprávněně vymožené
částky“. A v tejto súvislosti judikatúra konštatovala jednoznačne, že určujúcim okamihom
pre úročenie neoprávnene vymoženej čiastky podľa § 73 ods. 10 zákona ČNR č. 337/1992
Sb. o správě daní a poplatků nie je vydanie exekučného príkazu, ktorým sa znemožňuje
nakladať s vymáhanou peňažnou čiastkou, ale až odpísanie tejto čiastky z príslušného
bankového účtu (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k.
2 Afs 61/2005-75 zo 4. mája 2006).
V uvedenom rozsudku Najvyšší správny súd Českej republiky veľmi výstižne
zhodnotil i dopad prípadného opačného výkladu (teda takého, aký navrhuje práve
sťažovateľ), keď uviedol, že je pravda, že „zablokovanie“ peňažného účtu za určitých
okolností predstavuje zásah do vlastníckeho práva. V danom prípade však i v dobe
znemožnenia dispozície sťažovateľa s peňažnými prostriedkami na bankovom účte naďalej
dochádzalo k ich úročeniu, takže sťažovateľ na svojom vlastníckom práve v tomto zmysle
nebol ukrátený. Naopak, pokiaľ by bol prijatý jeho výklad, bolo by nutné dospieť k záveru,
že sťažovateľovi by patrili jednak príslušné úroky hradené bankou, jednak (spätne) rovnako
úroky poskytované správcom dane podľa citovaného ustanovení daňového poriadku. Tým
by došlo k bezdôvodnému dvojitému úročeniu tých istých peňažných prostriedkov.
Ústavný súd sa plne stotožňuje s takýmto interpretačným poňatím, ktoré dostatočne
zohľadňuje všetky rozhodujúce aspekty dotknutého ustanovenia a je argumentačne
použiteľné i v sťažovateľovom prípade, keďže (ako to vyplýva z príloh sťažnosti) daňová
exekúcia sa voči nemu mala vykonať práve prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Toto
poňatie najvyšší súd akceptoval a z neho vychádzal, a aj preto jeho výklad nesignalizuje
známky ústavnej diskonformity.
5. Aj keď ústavný súd nie je primárne povolaný na výklad jednoduchých zákonov,
v záujme presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 posledná veta OSP
v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde) považuje za potrebné vyjadriť sa k povahe
náhrady podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov, ktorou sa na viacerých
miestach sťažnosti zaoberá i sám sťažovateľ. Ústavný súd zastáva názor, že ide o úrok
zo sumy, ktorá bola pri vymáhaní daňového nedoplatku neoprávnene vymožená. Sumou sa
majú na mysli peňažné prostriedky, ktorými v dôsledku ich neoprávneného vymoženia
(reálneho odňatia z dispozičnej sféry) daňový dlžník nemohol nakladať a zhodnocovať ich.
Je pravdou (a na to poukazuje i sťažovateľ), že názor najvyššieho súdu podľa ktorého
„ak nič nebolo exekúciou vymožené, neprichádza do úvahy nič vracať, či ako istinu
nahrádzať...“, nie je pri detailnej jazykovo-syntaktickej analýze formulovaný presne. I tento
názor však treba vykladať v jednotiacom koncepte odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu vyjadreného názorom, podľa ktorého sťažovateľovi „by patrila náhrada
len vo výške odvíjajúcej sa od vymoženej sumy na základe neoprávneného vymáhania,
a pokiaľ nedošlo k vymoženiu žiadnej konkrétnej sumy, tak, žalobcovi v takomto prípade
nemôže prislúchať žiadna náhrada“.
Náhrada podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov nepredstavuje vratku
neoprávnene vymožených prostriedkov. Tie totiž predstavujú skutočnú škodu tak, ako na to
správne poukázal sťažovateľ, a v právnom prostredí vylučujúcom vrátenie do pôvodného
stavu v exekučnom konaní je možné ich získať postupom podľa právnych predpisov
upravujúcich zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Spochybnenie účelovej súvislosti ustanovení § 63 a § 72
ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov akcentovanej najvyšším súdom však napriek tomu
nie je na mieste.
Základným účelom § 63 zákona o správe daní a poplatkov je vysporiadanie
vzniknutého daňového preplatku. Do úvahy prichádza viacero spôsobov vysporiadania.
V prvom rade sa daňový preplatok používa na úhradu prípadného nedoplatku inej dane, cla
alebo iných platieb, prípadne ako preddavok na dosiaľ nesplatnú daňovú povinnosť pri dani,
pri ktorej preplatok vznikol (§ 63 ods. 1 a 2 zákona o správe daní a poplatkov). Až keď
takéto vysporiadanie neprichádza do úvahy, možno uvažovať o reálnom vrátení daňového
preplatku. Ustanovenie § 63 zákona o správe daní a poplatkov má v tejto perspektíve
dvojaký účel. Primárnym účelom je „vrátiť daňovému subjektu sumu preplatku, dať peniaze
do pôvodného stavu“ (§ 63 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov), ako správne uviedol
sťažovateľ, ale ak preplatok zapríčinený správcom dane bude vrátený po uplynutí lehoty 15
dní od jeho zistenia, potom má daňový subjekt navyše nárok na úrok z preplatku v zákonom
určenej výške (§ 63 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). A v tomto sekundárnom účele
§ 63 dochádza k stotožneniu s účelom § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov, na čo
správne poukázal krajský súd i najvyšší súd. Argumentácia sťažovateľa o rozpore účelu
predmetných ustanovení je tak irelevantná.
6. Napokon, pokiaľ ide o polemiku sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu
o tom, kedy sa vymáhanie daňového nedoplatku považuje za neoprávnené, ústavný súd
nepovažuje za potrebné vysporiadať sa s touto sťažnostnou námietkou. Dôvodom je
skutočnosť, že prípadnou neoprávnenosťou vymáhania ako podmienky pre aplikáciu § 72
ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov by malo význam sa zaoberať len v prípade, ak by
bola splnená iná podmienka aplikovateľnosti sporného ustanovenia, ktorou je reálne
vymoženie aspoň časti sumy vymáhanej v rámci daňovej exekúcie. Neoprávnenosť
vymáhania a reálne vymoženie aspoň časti vymáhanej sumy sú totiž dve podmienky, ktoré
na aplikovateľnosť § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov musia byť splnené
kumulatívne. Nesplnenie podmienky reálneho vymoženia aspoň časti vymáhanej sumy tak
samo osebe vylučuje použiteľnosť predmetného ustanovenia v individuálnom prípade bez
ohľadu na to, či vymáhanie bolo alebo nebolo oprávnené. Preto sa najvyšší súd v tej časti
odôvodnenia svojho rozhodnutia, v ktorej detailne popísal a vysvetlil dôvody svojich
záverov, správne touto otázkou ani nezaoberal.
7. Meritórny prieskum právnych záverov najvyššieho súdu prezentovaných v jeho
napadnutom rozsudku by podľa názoru ústavného súdu nemohol viesť k vysloveniu
porušenia základného práva sťažovateľa na právnu ochranu, prípadne jeho práva
na spravodlivé súdne konanie. Právne závery najvyššieho súdu totiž predstavujú vnútorne
bezrozporný celok, ktorý nenarúša systematické súvislosti ustanovenia § 72 ods. 10 zákona
o správe daní a poplatkov, nevedie k absurdným záverom alebo k záverom popierajúcim
účel náhrady za neoprávnene vymáhané sumy, metodologicky rešpektuje pravidlá formálnej
logiky, a tak nemá nedovolený dopad na ktorékoľvek z práv sťažovateľa garantovaných
ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Niet teda relevantnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľa, čo vedie
ústavný súd k odmietnutiu predloženej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa (predovšetkým žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2012