Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 60/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť D. V., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Č. s. r. o.,

konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. P. Č., B., ktorou namietala porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. z 28. júna 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. V. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

16. novembra 2011 doručená sťažnosť D. V. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

,,krajský súd“) sp. zn. z 28. júna 2011 (ďalej len ,,rozsudok krajského

súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako odporkyňa

účastníkom občianskeho súdneho konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov (ďalej len ,,BSM“). O veci rozhodoval ako prvostupňový súd Okresný súd

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“), ktorý rozsudkom sp. zn.

z 15. februára 2011 (ďalej ,,rozsudok okresného súdu“) vyporiadal BSM účastníkov

konania, rozhodol o trovách konania a spoločne a nerozdielne zaviazal účastníkov zaplatiť

súdny poplatok. Na odvolanie sťažovateľky o veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

3. Sťažovateľka sa domnieva, že rozsudkom krajského súdu boli porušené jej

označené práva, a preto podala sťažnosť ústavnému súdu. Sťažnosť napriek jej rozsahu

(15 strán) obsahuje predovšetkým všeobecné východiská a odkazy na judikatúru ústavného

súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva a iných súdnych orgánov, avšak bez toho, aby

z citovaných právnych záverov sťažovateľka vyvodila ich aplikovateľnosť v súdenej veci.

Sťažovateľka sama v sťažnosti definovala predmet sporu medzi ňou a bývalým manželom

(navrhovateľom) takto: ,,Predmetom sporu medzi sťažovateľkou a navrhovateľom

v priebehu dokazovania pred krajským ale aj okresným súdom sa stala otázka, v akej miere

sa sťažovateľka zaslúžila o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, hlavne bytu v B. na ...

a či právne závery všeobecných súdov k tomuto skutkovému zisteniu vyslovené v

právoplatnom rozhodnutí sú ústavne konformné a akceptovateľné.“

4. Na preukázanie zásahu do označených práv sťažovateľka uviedla:

,,Súdy počas dokazovania ustálili, že kúpna cena zaplatená kupujúcimi za byt v S.,

bola poukázaná a pripísaná na účet vedený pod menom sťažovateľky. Výpis z uvedeného

účtu sa nachádza ako dôkaz v spise. Na tento účet boli poukazované aj príjmy sťažovateľky,

rovnako aj iné príjmy BSM a uhrádzané výdavky spojené s BSM a domácnosťou priebežne v

priebehu mesiaca február 2007. Keďže na uvedený účet priebežne prichádzali príjmy tak

navrhovateľa ako aj sťažovateľky a boli z neho priebežne uhrádzané výdavky spojené s

BSM, podľa názoru sťažovateľky záver krajského súdu, že finančné prostriedky získané, za

predaj bytu v S., teda kúpna cena bola v celosti použitá na kúpu bytu v B., na ... je v

rozpore so skutkovými zisteniami. Uvedená kúpna cena sa stala súčasťou BSM a bola

použitá ako súčasť BSM na rozličné výdavky spojené s BSM a domácnosťou.

Kúpna cena 43 152,09 Eur za predaj bytu v S., na ..., ktorý bol vo výlučnom

vlastníctve jedného z manželov, v tomto prípade navrhovateľa, sa jej vyplatením stala

súčasťou BSM manželov, a preto záver oboch súdov o ich výlučnom vlastníctve iba

navrhovateľom je nesprávny a nezákonný. Podľa názoru sťažovateľky, sporná kúpna cena

sa stala súčasťou BSM, nie je možné ju zohľadňovať pri vyporiadaní BSM vo vzťahu k bytu

v B., na ... ako pohľadávku výlučného majetku navrhovateľa voči BSM. Z vyššie uvedených

dôvodov hodnotí výrok rozsudku krajského súdu a okresného súdu za nesprávny a

nezákonný.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je jasné, podľa akého kritéria dospel

k záveru, že keď príjmy sťažovateľky a navrhovateľa z pracovného pomeru poukazované

na spoločný účet sa stali súčasťou BSM a z neho sa uhrádzali výdavky spojené s BSM,

príjem z predaja bytu v S. za trvania BSM bol výlučným príjmom navrhovateľa a bol použitý

výlučne na kúpu bytu na .... v B., preto predmetný byt bol nadobudnutý do BSM 100 %

pričinením navrhovateľa....

Sťažovateľka sa s právnymi závermi krajského súdu nestotožňuje, lebo z odôvodnenia

rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Právne závery krajského súdu

o výlučnom vlastníctve finančných prostriedkov navrhovateľa za odpredaný byt

a zohľadnenie tejto skutočnosti v jeho prospech pri vyporiadavaní BSM sú v extrémnom

nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami lebo z nich v žiadnej možnej interpretácii

zachytených v spise ale ani z odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, v dôsledku

čoho rozsudok krajského súdu považuje za rozporný s a s

dohovoru.

S dôkazmi preukazujúcimi tvrdenia sťažovateľky, ktoré na pojednávaní boli bez

akýchkoľvek pochybností potvrdené a aj v dôvodoch rozsudkov oboch súdov konštatované

sa ani okresný ale ani krajský súd náležité nevysporiadali...

Oba všeobecné súdy sa prispôsobili „úradníckemu" spôsobu výkonu súdnictva. Tento

spôsob vychádza zo pseudodeduktívneho výkladu právneho predpisu, ktorý sa obyčajne

označuje ako zákonný existencionalizmus. Prejavuje sa prehnaným dôrazom na zistenie

skutkových okolností prípadu, ktoré sa sudcovia snažia subsumovať pod konkrétne zákonné

ustanovenia. Právny predpis je tu chápaný ako nesporná právna forma, ktorá už dopredu

dáva jednoznačnú odpoveď na situáciu konkrétneho súdneho sporu. Takémuto úradníckemu

spôsobu výkonu súdnictva potom zodpovedá aj spôsob vyhotovenia súdnych rozhodnutí,

ktoré sú síce obšírne, ale s absenciou právno-kreatívneho aspektu. Zjednodušene povedané,

dve tretiny rozhodnutia tvorí popis skutkového stavu (popis obsahu žaloby a vyjadrení sa

k nej a prehľad vykonaných dôkazov) a jednu tretinu právne normy, ktoré súd použil pri ich

aplikácii na konkrétny prípad. Celé odôvodňovanie (a teda vlastná súdnoprecedenčná

hodnota súdneho rozhodnutia) sa potom často zúži na strohé konštatovanie, že na základe

zistených dôkazov súd rozhodol podľa príslušných právnych noriem.

S poukazom na vyššie uvedené sťažovateľka je názoru, že tak okresný ako i krajský

súd na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam ktoré sú

v extrémnom rozpore s obsahom spisu a ich postup je možné hodnotiť ako svojvôľu, ktorou

porušili ústavné právo sťažovateľky na zákonný a spravodlivý proces.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv rozsudkom krajského súdu, tento zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Požadovala priznať aj náhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí

návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred

ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podstatné sťažnostné námietky sťažovateľky smerujú k tvrdenému zásahu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že konajúce súdy dospeli

k záveru o výlučnom pričinení sa jej bývalého manžela (navrhovateľa) na nadobudnutí

peňažných prostriedkov použitých na kúpu bytu na ... v B., o ktorom medzi účastníkmi

nebolo sporné, že patrí do BSM. Tieto peňažné prostriedky boli získané predajom iného

bytu v S., ktorý nadobudol navrhovateľ za svoje peňažné prostriedky získané pred

uzavretím manželstva.

9. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

10. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

s a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ).

11. Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci ústavného súdu posúdiť, či

rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mohlo dôjsť

k zásahu do označených práv sťažovateľky. V odôvodnení rozsudku krajského súdu tento

po prepise dôvodov rozsudku okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľky a vyjadrenia

navrhovateľa na vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci. vykonané dôkazy

vyhodnotil v súlade s ustanovením a svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil

podľa Preto sa krajský súd s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu

stotožňuje a na tieto odkazuje. Z podaného odvolania odporkyne vyplýva, že táto nenamieta

rozsah vecí patriacich do BSM, ich hodnotu ani rozdelenie týchto vecí. Za nesprávne

považovala však rozhodnutie okresného súdu v tom, že pri vyporiadaní BSM nezohľadnil

v jej prospech podiel z bytu č. ... na ..., ktorý bol nadobudnutý nesporne za trvania

manželstva a existencie BSM zo spoločných prostriedkov, čím porušil ustanovenie § 150

.

V tejto súvislosti treba uviesť, že navrhovateľ pred uzatvorením manželstva

nadobudol byt č. ... nachádzajúci sa v S. na ... Byt odpredal za kúpnu cenu 43 152,09 Eur,

pričom kúpna cena mu bola splatená po častiach tak, že posledná splátka bola dňa

26. 02. 2007. Ohľadom bytu č. ... na ... bola uzatvorená kúpna zmluva dňa 04. 12. 2006

medzi predávajúcou a účastníkmi konania ako kupujúcimi. Kúpna cena bola dohodnutá na

900 000,-Sk s tým, že v zmluve bolo uvedené, že kúpna cena bude zaplatená do 31. 03. 2007.

Z uvedeného vyplýva, že účastníci konania v čase uzatvárania zmluvy nemali finančné

prostriedky spoločné na zaplatenie kúpnej ceny za byt. Kúpna cena za byt bola zaplatená

27. 02. 2007, teda po tom, ako obdržal navrhovateľ finančné prostriedky za odpredaný byt v

jeho výlučnom vlastníctve.

Okolnosť, že finančné prostriedky za odpredaj bytu č. ... na ... v S. boli poukázané na

spoločný účet účastníkov, neznamená, že odporkyňa sa tiež pričinila o ich nadobudnutie.

V podanom odvolaní odporkyňa tvrdí, že finančné prostriedky sa použili na rozličné

výdavky spojené s BSM a domácnosťou. Toto tvrdenie považuje krajský súd za účelové s

ohľadom na veľmi krátku dobu ako boli finančné prostriedky pripísané na účet a následne

použité na zaplatenie kúpnej ceny za byt č. ... na ... Tvrdeniu odporkyne odporuje aj

vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa na pojednávaní 18. 01. 2011, kde bolo

uvedené, že z finančných prostriedkov za byt v S. bol zakúpený byt na ... Dokazovaním bolo

teda nesporne preukázané, že kúpna cena za byt v S. a jej následné použitie na kúpu bytu

č. ... na ... bola prínosom len navrhovateľa a preto okresný súd správne rozhodol, keď túto

okolnosť pri vyporiadaní zohľadnil v prospech navrhovateľa.

Ako vyplýva z obsahu spisu, tak odporkyňa tvrdila, že zo spoločných finančných

prostriedkov patriacich do BSM malo byť investované jednak do bytu v S. ako aj do bytu

na ... v B.

V konaní však otázku investícií do bytu č. 14 v S. a prípadne do bytu na ... v B. však

odporkyňa neuplatnila, teda nebol daný dôvod, aby sa okresný súd touto otázkou zaoberal a

skúmal tak aj finančné pričinenie odporkyne na predmetných bytoch. Potom nebol dôvod

aby sa touto otázkou zaoberal aj pri vyporiadaní a veľkosti podielov podľa .

Z uvedených dôvodov považoval krajský súd rozhodnutie okresného súdu za vecne

správne a preto ho podľa , potvrdil.“

Keďže sa krajský súd stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ústavný súd

poukazuje aj na tú časť odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu, ktorá má význam

v prerokúvanej veci:

,,Pokiaľ odporkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne tvrdila, že z peňazí

získaných predajom bytu navrhovateľa v S. vo výške 1 300 000,- Sk nebola zaplatená kúpna

cena bytu v B. s poukazom na výpis z banky za mesiac február 2007 tvrdila, že bola použitá

na výdavky spojené s BSM a domácnosťou. Okrem tvrdenia túto skutočnosť žiadnym

spôsobom nepreukázala a teda neuniesla dôkazné bremeno, že predmetný byt v B. nebol

zakúpený z finančných prostriedkov získaných vo výške 1 300 000,- Sk. Odporkyňa súdu

nepredložila žiadny listinný dôkaz, ktorý by preukazoval, že účastníci konania v BSM mali

finančnú hotovosť 900 000,- Sk nadobudnutých len z prostriedkov spoločných. Na

uvedenom účte sa nachádzali finančné prostriedky z predaja bytu v S. a z tohto účtu bol aj

urobený výber 900 000,-- Sk. Nepreukázala na aké výdavky z BSM a na domácnosť bola

použitá suma 1 300 000,- Sk. Nepredložila žiadny listinný dôkaz svedčiaci o zakúpení vecí

do domácností alebo v rámci BSM v značnej hodnote za 1 300 000,- Sk. Z výpovede

právneho zástupcu odporkyne na pojednávaní dňa 18. 01. 2011 vyplynula skutočnosť, keď

uviedol, že z finančných prostriedkov nadobudnutých predajom bytu v S. bol zakúpený byt

na ..., ktorý patrí do BSM a ktorý ku dňu zániku BSM existoval.“

12. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jej označené práva. Krajský súd dal

sťažovateľke v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo v jej veci bolo

na mieste pričítať výlučnú zásluhu na nadobudnutí bytu na ... v B. navrhovateľovi.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter, vychádza zo

skutkových zistení okresného súdu a primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie

námietky sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v

zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O

svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a

základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS

101/03, , ).

14. Ústavný súd považuje v záujme presvedčivosti uznesenia za vhodné aspoň

stručne odpovedať na podstatné sťažnostné námietky. Medzi účastníkmi konania nebolo

sporné, že byt na ... v B. patril do BSM. Sporné bolo a ostalo to, či na nadobudnutí tohto

bytu mal výlučnú zásluhu navrhovateľ alebo sa o jeho nadobudnutie pričinila aj

sťažovateľka. Aj podľa názoru ústavného súdu časová a logická súvislosť in concreto vedú

k záveru o výlučnej zásluhe navrhovateľa, pričom k preukázaniu inej skutkovej situácie

sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi neuniesla dôkazné bremeno. Ak totiž

príjem z predaja bytu navrhovateľa v S. bol v celosti uhradený 26. februára 2007 na účet

síce vedený na meno sťažovateľky (aj podľa jej tvrdení však išlo o spoločný účet

manželov), ale hneď na druhý deň 27. februára 2007 boli tieto prostriedky použité na

úhradu kúpnej ceny bytu na ... v B., ktorá bola výrazne nižšia ako predajná cena bytu v S.,

nemožno rozumne uvažovať v inej rovine, ako uvažovali všeobecné súdy. Správnosti tohto

uvažovania všeobecných súdov nasvedčuje aj skutočnosť, že kúpna zmluva na byt na ...

v B. bola uzavretá už v decembri 2006, avšak účastníci konania (sťažovateľka s bývalým

manželom) sa zaviazali uhradiť kúpnu cenu do konca marca 2007, čo nesporne indikuje, že

v čase uzavretia kúpnej zmluvy nemali potrebné zdroje na úhradu jeho kúpnej ceny a museli

čakať na úplnú úhradu ceny za byt v S. Tvrdenia sťažovateľky o tom, že investovala do

obidvoch bytov, súdy celkom správne považovali za nepreukázané, pretože sťažovateľka

ani po poučení nepredložila žiadny listinný alebo iný dôkaz, na preukázanie tohto tvrdenia.

Na existenciu akéhokoľvek dôkazu v tomto smere nepoukazuje ani v ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľka si celkom zrejme zamieňa bremeno tvrdenia (tvrdiť skutočnosti rozhodujúce

vo veci samej) s dôkazným bremenom (označiť alebo predložiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení). Všeobecné súdy pri rozhodovaní v sporových veciach pritom vychádzajú

zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, a nie zo skutkového stavu

tvrdeného jedným z účastníkov konania.

15. Výčitka sťažovateľky o úradníckom spôsobe rozhodovania so síce obšírnym

odôvodnením rozhodnutí, avšak s absenciou právno-kreatívneho aspektu je nielen

neopodstatnená, ale aj zjavne nepremyslená. Všeobecné súdy, ako vyplýva z už uvedeného,

jasne, konkrétne a výstižne formulovali právny záver v jej právnej veci a neobmedzili sa iba

na opis skutkového stavu a odkaz na príslušné zákonné ustanovenia. Naopak, je to sťažnosť

sťažovateľky, ktorá je síce obšírna, avšak z dvoch tretín pozostáva z odôvodňovania

procesných podmienok konania pred ústavným súdom a odkazu na všeobecnú judikatúru

a podstate veci sa venuje sťažovateľka na necelých dvoch stranách, aj to prevažne

v zákonnej (a nie v ústavnej) rovine. Inak povedané, sťažnosti chýba ústavnoprávny rozmer.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012