Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 63/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. N., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C, B., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia

podľa a základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. z 23. júna 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 29. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. A. N. (ďalej len „sťažovateľka) vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa

(ďalej len „“) a základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. júna 2010

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. septembra 2011.

2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Právoplatným rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. zo 23. 06. 2010

v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. zo 29. 09. 2011 bola

zamietnutá žaloba , ktorou sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

bývalého Krajského úradu v Bratislave č. OVVS/540/2007/CRS/AP4 zo 28. 02. 2007,

ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie proti rozhodnutiu bývalého Obvodného úradu

v Bratislave č. OVVS-Pr-3050/4-311-06-L.K./V31 zo 15. 12. 2006 o uznaní za vinnú zo

spáchania priestupku proti majetku podľa

o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého sa sťažovateľka mala dopustiť tým, že

dňa 04. 06. 2006 v čase o 11.10 hod. v B. v hypermarkete T. mala ukradnúť 1 ks ústnej vody

zn. ELMEX, 1 ks Gillette Gel Series, 1 ks balenia vitamínu C a 1 ks sviečku čím mala

spôsobiť celkovú majetkovú ujmu 524,60 Sk za čo jej bola podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a § 50

ods. 2 ZOP uložená pokuta vo výške 800.- Sk... Na Krajskom súde... sa sťažovateľka

domáhala preskúmania zákonnosti správneho rozhodnutia, nakoľko sa necítila vinnou zo

spáchania priestupku argumentujúc tým, že vykonaným dokazovaním v správnom konaní

nebola jej vina preukázaná a to tým, že nebol náležíte zistený skutkový stav pre rozporné

tvrdenia svedkov, chýbajúci kamerový záznam a najmä na vykonanie osobnej prehliadky,

ktorej uskutočnenie je právne nepreskúmateľné, nakoľko podľa výpovedí svedkov sa títo

rozchádzajú v tom, kedy a kým malo dôjsť k odňatiu vecí, ktoré som mala u seba...

Sťažovateľka jednoznačne namietala pred oboma súdmi, že v správnom konaní absentuje

záznam z kamerového systému, na ktorý sa svedkovia odvolávajú, a taktiež namietala

zákonnosť vydania vecí - a teda vykonanie osobnej prehliadky.“

3. Podľa názoru sťažovateľky „S týmito tvrdeniami sťažovateľky sa dôsledne

nezaoberal ani Krajský súd... a ani Najvyšší súd..., keď sťažovateľka uviedla tieto tvrdenia

vo svojom odvolaní zo 10. 08. 2010... Prvostupňový súd sa nevyporiadal s tvrdeniami

sťažovateľky a odvolací súd sa stotožnil s jeho závermi a preto aj jeho rozhodnutie má tie

isté nedostatky... Najvyšší súd... a ani Krajský súd..., na ktorý sa obrátila jej neposkytli

dostatočnú právnu ochranu.“.

4. Sťažovateľka na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd vyslovil

porušenie jej základného práva „na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, podľa článku 16

... a jej právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo 23 06 .

2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 29. 09.

2011“. Súčasne sa domáha zrušenia rozsudku najvyššieho súdu a vrátenia mu veci na

ďalšie konanie.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

9. Sťažovateľka namieta porušenie svojho „základného práva na súdnu ochranu

podľa , podľa “ a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2010

a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2011.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé

súdne konanie).

11. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

12. Článok 46 ods. 1 a dohovoru je prvotným východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

II.A

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla

postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a aj jeho rozsudok

z 23. júna 2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu (a postup

v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok,

ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaní rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom

sp. zn. z 29. septembra 2011. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto

časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

14. V prípade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2011 zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto

súdu, na základe ktorých však podľa názoru sťažovateľky nebol dostatočne zistený

skutkový stav veci a nadväzne na to neboli prijaté správne právne závery. Sťažovateľka

v jej veci konajúcim všeobecným súdom vytýkala najmä nesprávne právne posúdenie veci

a neposkytnutie jej dostatočnej právnej ochrany (pozri body 2 a 3).

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

keď je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

16. Pri sťažovateľkou namietanom porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní

sťažovateľky a rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 2011 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru).

17. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové

rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených

právnych záverov. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku oboznámil rozhodnutie

krajského súdu v merite veci, podstatné časti krajským súdom zisteného skutkového stavu

(nadväzujúce na postup a rozhodnutia vo veci konajúcich správnych orgánov), odvolaciu

argumentáciu sťažovateľky a svoje právne názory a závery vychádzajúce z výsledkov

prvostupňového konania. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom

uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( veta prvá

v spojení s ), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

predchádzalo (podľa veta prvá v spojení s a nasl. )

a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. 9. 2011 ( a )... Z obsahu

pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom preskúmania je rozhodnutie právneho

predchodcu žalovaného, Krajského úradu v Bratislave č. OVVS/540/2007/CRS/AP4 zo dňa

28. 2. 2007, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobkyne a potvrdené rozhodnutie

Obvodného úradu v B. č. OVVS-Pr-3050/4-311-06-L.K./V31 zo dňa 15. 12. 2006, ktorým

bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zák.

o priestupkoch, skutkovú podstatu ktorého naplnila tým, že dňa 4. 6. 2006 v čase asi o 11.10

hod. ukradla v B. 1 ks ústnu vodu zn. ELMEX, 1 ks GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie

vitamínu C a 1 ks sviečku, čím spôsobila H. celkovú majetkovú škodu vo výške 524,60 Sk, za

spáchanie ktorého jej bola uložená pokuta vo výške 800 Sk a povinnosť uhradiť trovy

konania vo výške 500 Sk.“ Po citovaní a a

o priestupkoch v znení neskorších predpisov a citovaní ustanovení § 32 ods. 1 a 2 a § 34

ods. 1 až 5 o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov najvyšší súd konštatoval, že „sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne ohľadne

existencie rozporov vo výpovediach svedkov“, čo odôvodnil takto:

„Zo zápisnice o výpovedi svedka p. K. zo dňa 5. 12. 2006 vyplýva, že tento žalobkyňu

vyzval, aby ho nasledovala do služobnej miestnosti, čo ona urobila a v služobnej miestnosti

z vreciek bundy vyložila ukradnutý tovar - 1 ks balenie ústnej vody ELMEX, 1 ks balenie

GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie vitamínu C a jednu sviečku, zabalený

v nepoškodenom originálnom obale. Následne si na monitore pozrel kamerový záznam

a jasne videl ako žalobkyňa na predajnej ploche postupne vyberá z košíka tovar a schováva

ho do vreciek na bunde.

V zázname o podaní vysvetlenia zo dňa 4. 6. 2006 v zmysle § 60 ods. 2 zák.

priestupkoch p. K. uviedol, že v služobnej miestnosti žalobkyňa vyložila z vnútorného vrecka

na bunde tovar, a to 1 ks ústnej vody ELMEX, 1 ks GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie

vitamínu C a z ruksaku vybrala jednu sviečku.

Zo zápisnice o výpovedi svedka nprap. M. zo dňa 5. 12. 2006 vyplýva, že po príchode

do služobnej miestnosti H. vyzvali (členovia privolanej motohliadky) žalobkyňu, aby z

bundy vyložila ukradnutý tovar. Žalobkyňa z vreciek bundy vyložila 1 ks balenie ústnej vody

ELMEX, 1 ks balenie GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie vitamínu C a jednu sviečku,

tieto veci boli nepoužité. Následne si svedok celý priebeh krádeže pozrel na videu, videl ako

žalobkyňa na predajnej ploche vyberá z nákupného košíka veci a schováva ich do vreciek

bundy.

Z úradného záznamu spísaného nprap. M. dňa 4. 6. 2006 vyplýva, že po príchode do

služobnej miestnosti H. im (členom motohliadky) p. K. ukázal odcudzené veci a to 1 ks

ústnej vody ELMEX, 1 ks GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie vitamínu C. Následne

žalobkyňu vyzvali, aby z batohu, ktorý mala položený v košíku, vyložila veci, pričom medzi

vecami ktoré vyložila bola aj jedna sviečka, ktorú na následne premietnutom kamerovom

zázname videli ako berie z regálov a vkladá do košíka.

Na základe uvedeného odvolací súd nezistil vo výpovediach svedkov také rozpory,

ktoré by mohli spochybniť otázku zodpovednosti žalobkyne za spáchaný priestupok, keď

jasne vyplýva priebeh skutku, teda to, že žalobkyňa bez zaplatenia tovaru (pri pokladni

zaplatila len tovar, ktorý mala práve v košíku, a to 10 ks jogurtov a 1 ks mlieka Vitalinea),

ktorý si predtým vložila do vreciek bundy a batohu, prešla cez pokladňu v H.

Tiež je zrejmé, že uvedený tovar nebol jej vlastný, keďže svedkovia vypovedali, že

videli ako žalobkyňa vkladá tovar z nákupného košíka do vreciek bundy resp. ako z batohu

v služobnej miestnosti vykladá sviečku, ktorú predtým mala v košíku. Namietané rozpory

neboli takého charakteru, že by mohli mať vplyv na zákonnosť preskumavaného správneho

rozhodnutia, pričom je potrebné dodať že žalobkyňa namietala najmä opis priebehu

udalostí, ktoré nastali po spáchaní priestupku.“. Najvyšší súd ďalej uviedol:

„Pokiaľ žalobkyňa namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu, túto námietku

považoval odvolací súd za nedôvodnú, keď z vykonaného dokazovania dostatočne jasne

vyplýva priebeh skutku a pre doplnenie zistenia skutkového stavu v priebehu konania

o priestupku žalobkyňa ani neoznačila ďalšie dôkazy, ktoré by mal správny orgán vykonať.

V súvislosti s námietkou, že kamerový záznam nebol k dispozícii správnym orgánom

pri prejednávaní priestupku, odvolací súd uvádza, že pre objasnenie veci možno použiť

všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade

s právnymi predpismi. Správny orgán kamerový záznam k dispozícii nemal, pretože tento

v čase konania priestupku už neexistoval, preto bol povinný pre objasnenie veci použiť iné

dostupné dôkazné prostriedky, a to najmä výpovede svedkov, z týchto výpovedí svedkov aj

správny orgán vychádzal.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

stotožnil so závermi krajského súdu, ktorý mal za preukázané, že priestupok kladený za vinu

žalobkyni sa stal tak, ako to vyplýva z výroku rozhodnutia prvostupňového správneho

orgánu, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a v podrobnostiach naň

poukazuje podľa , v spojení s vety druhej “

18. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vyrovnal

s námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní, ktoré sú v zásade totožné s tými,

ktorými argumentovala v ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci

interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd preto považuje rozsudok najvyššieho súdu (vrátane jeho interpretácie na vec

aplikovaných zákonných ustanovení) za legitímny a vylučujúci možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že zaručené základné právo

na súdnu ochranu vyplývajúce z neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je

vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. ). Rovnako do

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné

súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití

relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie

sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (, ,

). Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade rozsudok krajského súdu

takéto nedostatky nevykazuje.

20. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu neexistuje taká súvislosť

medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu,

ako aj právom na spravodlivý proces podľa označeného článku a dohovoru, ktorá by

umožnila vysloviť záver o ich porušení. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal

také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo

nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. ,

).

21. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by ústavný súd mohol reálne dospieť

k záveru, že sťažovateľkou označené práva boli v danom prípade porušené. Ústavný súd

preto sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

22. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva

na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa . Z obsahu sťažnosti

vyplýva, že porušenie tohto práva namietala v súvislosti s porušením svojho základného

práva na súdnu ochranu („základné právo... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1,

podľa ... a jej právo podľa Dohovoru...“; pozri tiež bod 4) a mali sa

ho dopustiť (mali ho spôsobiť) v jej priestupkovej veci konajúce správne orgány a následne

(v rámci prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí správneho orgánu) aj vo veci konajúce

všeobecné súdy tým, že „nebol náležite zistený skutkový stav pre rozporné tvrdenia

svedkov, chýbajúci kamerový záznam a najmä na vykonanie osobnej prehliadky, ktorej

uskutočnenie je právne nepreskúmateľné, nakoľko...“ (bližšie pozri bod 2). Z obsahu

odôvodnení k sťažnosti priložených rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva, že v tejto

priestupkovej veci konajúci pracovníci poškodenej organizácie (operátorka kamerového

systému, pracovník ochrany hypermarketu) a ani privolaní členovia policajnej hliadky pri

objasňovaní predmetného priestupku neprekročili vo vzťahu k ochrane nedotknuteľnosti

sťažovateľky a jej súkromia svoje právnymi normami im dané právomoci. Vo vzťahu na

uvedené ústavný súd poznamenáva, že zo spisového materiálu vyplýva skutočnosť, že

„žalobkyňa... dobrovoľne vyložila opísaný odcudzený tovar“.

23. Vychádzajúc z uvedeného (argumentácie sťažovateľky) ústavný súd nepovažoval

za dôvodné samostatne posudzovať námietku porušenia základného práva podľa čl. 16

ods. 1 , ale ju ponímal len ako súčasť argumentácie sťažovateľky v súvislosti

s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý

proces. Ústavný súd poznamenáva, že v prípade nezákonného postupu jej priestupkovú vec

prešetrujúcich subjektov (pracovníkov, policajtov) mala sťažovateľka možnosť domáhať sa

účinnej nápravy právne relevantnými prostriedkami upravenými všeobecne záväznými

predpismi správneho, občianskeho, prípadne aj trestného práva.

24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako celok a ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti

sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012