Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 63/2012
PDF · 231.15 KB
No categories available
I. ÚS 63/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. N., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C, B., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia
podľa čl. 16 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 2 S 263/2007 z 23. júna 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 8 Sžo 220/2010 z 29. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. A. N. (ďalej len „sťažovateľka) vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa
čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 263/2007 z 23. júna 2010
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
8 Sžo 220/2010 z 29. septembra 2011.
2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Právoplatným rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 2 S/263/2007 zo 23. 06. 2010
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 8 Sžo 220/2010 zo 29. 09. 2011 bola
zamietnutá žaloba , ktorou sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
bývalého Krajského úradu v Bratislave č. OVVS/540/2007/CRS/AP4 zo 28. 02. 2007,
ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie proti rozhodnutiu bývalého Obvodného úradu
v Bratislave č. OVVS-Pr-3050/4-311-06-L.K./V31 zo 15. 12. 2006 o uznaní za vinnú zo
spáchania priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého sa sťažovateľka mala dopustiť tým, že
dňa 04. 06. 2006 v čase o 11.10 hod. v B. v hypermarkete T. mala ukradnúť 1 ks ústnej vody
zn. ELMEX, 1 ks Gillette Gel Series, 1 ks balenia vitamínu C a 1 ks sviečku čím mala
spôsobiť celkovú majetkovú ujmu 524,60 Sk za čo jej bola podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a § 50
ods. 2 ZOP uložená pokuta vo výške 800.- Sk... Na Krajskom súde... sa sťažovateľka
domáhala preskúmania zákonnosti správneho rozhodnutia, nakoľko sa necítila vinnou zo
spáchania priestupku argumentujúc tým, že vykonaným dokazovaním v správnom konaní
nebola jej vina preukázaná a to tým, že nebol náležíte zistený skutkový stav pre rozporné
tvrdenia svedkov, chýbajúci kamerový záznam a najmä na vykonanie osobnej prehliadky,
ktorej uskutočnenie je právne nepreskúmateľné, nakoľko podľa výpovedí svedkov sa títo
rozchádzajú v tom, kedy a kým malo dôjsť k odňatiu vecí, ktoré som mala u seba...
Sťažovateľka jednoznačne namietala pred oboma súdmi, že v správnom konaní absentuje
záznam z kamerového systému, na ktorý sa svedkovia odvolávajú, a taktiež namietala
zákonnosť vydania vecí - a teda vykonanie osobnej prehliadky.“
3. Podľa názoru sťažovateľky „S týmito tvrdeniami sťažovateľky sa dôsledne
nezaoberal ani Krajský súd... a ani Najvyšší súd..., keď sťažovateľka uviedla tieto tvrdenia
vo svojom odvolaní zo 10. 08. 2010... Prvostupňový súd sa nevyporiadal s tvrdeniami
sťažovateľky a odvolací súd sa stotožnil s jeho závermi a preto aj jeho rozhodnutie má tie
isté nedostatky... Najvyšší súd... a ani Krajský súd..., na ktorý sa obrátila jej neposkytli
dostatočnú právnu ochranu.“.
4. Sťažovateľka na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd vyslovil
porušenie jej základného práva „na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, podľa článku 16
Ústavy... a jej právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2 S 263/2007 zo 23 06 .
2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 2202010 zo 29. 09.
2011“. Súčasne sa domáha zrušenia rozsudku najvyššieho súdu a vrátenia mu veci na
ďalšie konanie.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
9. Sťažovateľka namieta porušenie svojho „základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 16 ústavy“ a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 263/2007 z 23. júna 2010
a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 220/2010 z 29. septembra 2011.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé
súdne konanie).
11. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
12. Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je prvotným východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
II.A
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla
postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 263/2007 a aj jeho rozsudok
z 23. júna 2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,
ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu (a postup
v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok,
ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaní rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom
sp. zn. 8 Sžo 220/2010 z 29. septembra 2011. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto
časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
14. V prípade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 220/2010
z 29. septembra 2011 zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich
v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto
súdu, na základe ktorých však podľa názoru sťažovateľky nebol dostatočne zistený
skutkový stav veci a nadväzne na to neboli prijaté správne právne závery. Sťažovateľka
v jej veci konajúcim všeobecným súdom vytýkala najmä nesprávne právne posúdenie veci
a neposkytnutie jej dostatočnej právnej ochrany (pozri body 2 a 3).
15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
keď je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
16. Pri sťažovateľkou namietanom porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu
ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní
sťažovateľky a rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 220/2010 z 29. septembra 2011 sú zlučiteľné
s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).
17. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný
súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové
rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia
vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených
právnych záverov. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku oboznámil rozhodnutie
krajského súdu v merite veci, podstatné časti krajským súdom zisteného skutkového stavu
(nadväzujúce na postup a rozhodnutia vo veci konajúcich správnych orgánov), odvolaciu
argumentáciu sťažovateľky a svoje právne názory a závery vychádzajúce z výsledkov
prvostupňového konania. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom
uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.)
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p.
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. 9. 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.)... Z obsahu
pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom preskúmania je rozhodnutie právneho
predchodcu žalovaného, Krajského úradu v Bratislave č. OVVS/540/2007/CRS/AP4 zo dňa
28. 2. 2007, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobkyne a potvrdené rozhodnutie
Obvodného úradu v B. č. OVVS-Pr-3050/4-311-06-L.K./V31 zo dňa 15. 12. 2006, ktorým
bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zák.
o priestupkoch, skutkovú podstatu ktorého naplnila tým, že dňa 4. 6. 2006 v čase asi o 11.10
hod. ukradla v B. 1 ks ústnu vodu zn. ELMEX, 1 ks GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie
vitamínu C a 1 ks sviečku, čím spôsobila H. celkovú majetkovú škodu vo výške 524,60 Sk, za
spáchanie ktorého jej bola uložená pokuta vo výške 800 Sk a povinnosť uhradiť trovy
konania vo výške 500 Sk.“ Po citovaní § 50 ods. 1 a 2 a § 51 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov a citovaní ustanovení § 32 ods. 1 a 2 a § 34
ods. 1 až 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov najvyšší súd konštatoval, že „sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne ohľadne
existencie rozporov vo výpovediach svedkov“, čo odôvodnil takto:
„Zo zápisnice o výpovedi svedka p. K. zo dňa 5. 12. 2006 vyplýva, že tento žalobkyňu
vyzval, aby ho nasledovala do služobnej miestnosti, čo ona urobila a v služobnej miestnosti
z vreciek bundy vyložila ukradnutý tovar - 1 ks balenie ústnej vody ELMEX, 1 ks balenie
GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie vitamínu C a jednu sviečku, zabalený
v nepoškodenom originálnom obale. Následne si na monitore pozrel kamerový záznam
a jasne videl ako žalobkyňa na predajnej ploche postupne vyberá z košíka tovar a schováva
ho do vreciek na bunde.
V zázname o podaní vysvetlenia zo dňa 4. 6. 2006 v zmysle § 60 ods. 2 zák.
priestupkoch p. K. uviedol, že v služobnej miestnosti žalobkyňa vyložila z vnútorného vrecka
na bunde tovar, a to 1 ks ústnej vody ELMEX, 1 ks GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie
vitamínu C a z ruksaku vybrala jednu sviečku.
Zo zápisnice o výpovedi svedka nprap. M. zo dňa 5. 12. 2006 vyplýva, že po príchode
do služobnej miestnosti H. vyzvali (členovia privolanej motohliadky) žalobkyňu, aby z
bundy vyložila ukradnutý tovar. Žalobkyňa z vreciek bundy vyložila 1 ks balenie ústnej vody
ELMEX, 1 ks balenie GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie vitamínu C a jednu sviečku,
tieto veci boli nepoužité. Následne si svedok celý priebeh krádeže pozrel na videu, videl ako
žalobkyňa na predajnej ploche vyberá z nákupného košíka veci a schováva ich do vreciek
bundy.
Z úradného záznamu spísaného nprap. M. dňa 4. 6. 2006 vyplýva, že po príchode do
služobnej miestnosti H. im (členom motohliadky) p. K. ukázal odcudzené veci a to 1 ks
ústnej vody ELMEX, 1 ks GILLETTE GEL SERIES, 1 ks balenie vitamínu C. Následne
žalobkyňu vyzvali, aby z batohu, ktorý mala položený v košíku, vyložila veci, pričom medzi
vecami ktoré vyložila bola aj jedna sviečka, ktorú na následne premietnutom kamerovom
zázname videli ako berie z regálov a vkladá do košíka.
Na základe uvedeného odvolací súd nezistil vo výpovediach svedkov také rozpory,
ktoré by mohli spochybniť otázku zodpovednosti žalobkyne za spáchaný priestupok, keď
jasne vyplýva priebeh skutku, teda to, že žalobkyňa bez zaplatenia tovaru (pri pokladni
zaplatila len tovar, ktorý mala práve v košíku, a to 10 ks jogurtov a 1 ks mlieka Vitalinea),
ktorý si predtým vložila do vreciek bundy a batohu, prešla cez pokladňu v H.
Tiež je zrejmé, že uvedený tovar nebol jej vlastný, keďže svedkovia vypovedali, že
videli ako žalobkyňa vkladá tovar z nákupného košíka do vreciek bundy resp. ako z batohu
v služobnej miestnosti vykladá sviečku, ktorú predtým mala v košíku. Namietané rozpory
neboli takého charakteru, že by mohli mať vplyv na zákonnosť preskumavaného správneho
rozhodnutia, pričom je potrebné dodať že žalobkyňa namietala najmä opis priebehu
udalostí, ktoré nastali po spáchaní priestupku.“. Najvyšší súd ďalej uviedol:
„Pokiaľ žalobkyňa namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu, túto námietku
považoval odvolací súd za nedôvodnú, keď z vykonaného dokazovania dostatočne jasne
vyplýva priebeh skutku a pre doplnenie zistenia skutkového stavu v priebehu konania
o priestupku žalobkyňa ani neoznačila ďalšie dôkazy, ktoré by mal správny orgán vykonať.
V súvislosti s námietkou, že kamerový záznam nebol k dispozícii správnym orgánom
pri prejednávaní priestupku, odvolací súd uvádza, že pre objasnenie veci možno použiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi. Správny orgán kamerový záznam k dispozícii nemal, pretože tento
v čase konania priestupku už neexistoval, preto bol povinný pre objasnenie veci použiť iné
dostupné dôkazné prostriedky, a to najmä výpovede svedkov, z týchto výpovedí svedkov aj
správny orgán vychádzal.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky sa
stotožnil so závermi krajského súdu, ktorý mal za preukázané, že priestupok kladený za vinu
žalobkyni sa stal tak, ako to vyplýva z výroku rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a v podrobnostiach naň
poukazuje podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p.“
18. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vyrovnal
s námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní, ktoré sú v zásade totožné s tými,
ktorými argumentovala v ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu
konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci
interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.
Ústavný súd preto považuje rozsudok najvyššieho súdu (vrátane jeho interpretácie na vec
aplikovaných zákonných ustanovení) za legitímny a vylučujúci možnosť porušenia
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
19. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ústavou zaručené základné právo
na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je
vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. I. ÚS 8/96). Rovnako do
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné
súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití
relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 131/05,
IV. ÚS 219/05). Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade rozsudok krajského súdu
takéto nedostatky nevykazuje.
20. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu neexistuje taká súvislosť
medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu,
ako aj právom na spravodlivý proces podľa označeného článku ústavy a dohovoru, ktorá by
umožnila vysloviť záver o ich porušení. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal
také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo
nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99,
21. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by ústavný súd mohol reálne dospieť
k záveru, že sťažovateľkou označené práva boli v danom prípade porušené. Ústavný súd
preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
22. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva
na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy. Z obsahu sťažnosti
vyplýva, že porušenie tohto práva namietala v súvislosti s porušením svojho základného
práva na súdnu ochranu („základné právo... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1,
podľa čl. 16 Ústavy... a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“; pozri tiež bod 4) a mali sa
ho dopustiť (mali ho spôsobiť) v jej priestupkovej veci konajúce správne orgány a následne
(v rámci prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí správneho orgánu) aj vo veci konajúce
všeobecné súdy tým, že „nebol náležite zistený skutkový stav pre rozporné tvrdenia
svedkov, chýbajúci kamerový záznam a najmä na vykonanie osobnej prehliadky, ktorej
uskutočnenie je právne nepreskúmateľné, nakoľko...“ (bližšie pozri bod 2). Z obsahu
odôvodnení k sťažnosti priložených rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva, že v tejto
priestupkovej veci konajúci pracovníci poškodenej organizácie (operátorka kamerového
systému, pracovník ochrany hypermarketu) a ani privolaní členovia policajnej hliadky pri
objasňovaní predmetného priestupku neprekročili vo vzťahu k ochrane nedotknuteľnosti
sťažovateľky a jej súkromia svoje právnymi normami im dané právomoci. Vo vzťahu na
uvedené ústavný súd poznamenáva, že zo spisového materiálu vyplýva skutočnosť, že
„žalobkyňa... dobrovoľne vyložila opísaný odcudzený tovar“.
23. Vychádzajúc z uvedeného (argumentácie sťažovateľky) ústavný súd nepovažoval
za dôvodné samostatne posudzovať námietku porušenia základného práva podľa čl. 16
ods. 1 ústavy, ale ju ponímal len ako súčasť argumentácie sťažovateľky v súvislosti
s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý
proces. Ústavný súd poznamenáva, že v prípade nezákonného postupu jej priestupkovú vec
prešetrujúcich subjektov (pracovníkov, policajtov) mala sťažovateľka možnosť domáhať sa
účinnej nápravy právne relevantnými prostriedkami upravenými všeobecne záväznými
predpismi správneho, občianskeho, prípadne aj trestného práva.
24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako celok a ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti
sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2012