Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 72/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. S., M., zastúpeného Advokátskou kanceláriou J., s. r. o.,

B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. M. B., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. septembra 2011 a jemu

predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2011 doručená sťažnosť P. S., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou J., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. M. B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. septembra 2011 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: „Rozsudkom Najvyššieho súdu SR bol

sťažovateľovi... uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a sťažovateľ bol na

výkon trestu zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Sťažovateľovi bol uložený trest

úhrnný podľa ust. ... a , za použitia ,

ods. 3 písm. b) účinného do 31. 12. 2005.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušil napadnutý Rozsudok Krajského súdu

Bratislava zo dňa 29. 09. 2010, sp. zn. vo výroku o trestoch a spôsobe ich

výkonu.... Rozsudkom Krajského súdu boli obžalovaní – sťažovateľ a M. P. v bode 1/ uznaní

za vinných zo spolupáchateľstva pokusu trestného činu vraždy podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1,

, účinného do 31. 12. 2005...“

Podľa sťažovateľa ho „... Z trestného činu pokusu vraždy usvedčoval... jediný

svedok a to samotný poškodený. Okrem jeho výpovede neexistovali žiadne priame ani

nepriame dôkazy svedčiace proti sťažovateľovi. Najvyšší súd SR, ako aj Krajský súd

neuverili tvrdeniam sťažovateľa, podporených svedeckými výpoveďami niekoľkých svedkov,

ale uverili poškodenému, následkom čoho bol sťažovateľ uznaný za vinného za skutok, ktorý

nespáchal.

V konaní pred súdmi neboli preukázané žiadne dôkazy, ktoré by jednoznačne

preukazovali vinu sťažovateľa. Najvyšší súd SR vo svojom odôvodnení uviedol, že

usvedčujúca výpoveď poškodeného zapadá do rámca výpovede svedka Ľ. M., ktorý

vypovedal, že počul výstrely (čo nie je dôkaz toho, že páchateľom trestného činu je

sťažovateľ), ďalej poukazoval na výpovede svedkov, ktorí reprodukovali to, čo im bolo

povedané poškodeným (rovnako uvedený dôkaz nesvedčí o tom, že skutok mal byť spáchaný

sťažovateľom) a napokon poukázal na to, že skutok bol spáchaný strelnou zbraňou, pričom

aj druhý obžalovaný M. P. vlastnil zbraň, ktorú neskôr predal a pri prehliadke bytu, v

ktorom sa zdržiaval boli nájdené náboje (ani uvedené nemožno považovať za dôkaz

svedčiaci o vine sťažovateľa, ani len o tom, že by zbraň M. P. bola totožná so zbraňou, s

ktorou sa na poškodeného strieľalo).“.

Sťažovateľ poukazuje na to «že tak Najvyšší súd SR, ako aj Krajský súd Bratislava

posudzovali pravdivosť výpovede poškodeného bez ďalších dôkazov, ktoré by jednoznačne

preukazovali to, že sťažovateľ skutok (pokus vraždy) spáchal. Na druhej strane súdy

neprihliadli na výpovede ďalších svedkov, ktorí tvrdili, že sa sťažovateľ v čase, kedy malo

dôjsť k spáchaniu trestného činu pokusu vraždy, zdržiaval na inom miesto, ako bolo miesto

údajného spáchania trestného činu. Pričom práve týchto svedkov bolo možné, na rozdiel od

osoby poškodeného, považovať za hodnoverných, či bezúhonných.

Z niekoľkých svedeckých výpovedí vykonaných v trestnom konaní vyplynulo, že

poškodený mal za sebou minulosť spojenú s rôznou kriminálnou činnosťou. Napriek tomu

súdy považovali jeho svedeckú výpoveď za pravdivú a v konaní smerodajnú, v dôsledku

ktorej bol sťažovateľ odsúdený na 6 rokov odňatia slobody.

V prípade, ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz, preukazujúci vinu

obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (napr. odborné vyjadrenie, znalecký

posudok, stopy, výpovede svedkov či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok

jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi

spochybniteľný či dokonca vyvrátený. Výpoveď svedka – poškodeného nebola takým

dôkazom a napriek tomu bol sťažovateľ odsúdený. Najvyšší súd SR nesprávne vyhodnotil

dôkazy a neprihliadol na výpovede niekoľkých svedkov, ktorí potvrdzovali nevinu

sťažovateľa, čím porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie.

Dôkazy, na ktorých Najvyšší súd SR postavil svoj Rozsudok v časti uznania viny

sťažovateľa zo spáchania trestného činu vraždy v štádiu pokusu, súhrne netvoria ucelenú

reťaz a neusvedčujú sťažovateľa zo spáchania skutku, pre ktorý bol uznaný vinným, bez

pochybností. V konaní neboli preukázané žiadne jednoznačne usvedčujúce dôkazy...

Jedným zo základných pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní v trestnom konaní je

zásada „in dubio pro reo“ – v pochybnostiach v prospech obvineného. Sťažovateľ má za to,

že v konaní bola porušená uvedená zásada trestného konania. Porušenie sťažovateľových

práv bolo spôsobené tým, akým spôsobom sa Najvyšší súd SR vysporiadal v predmetnej veci

s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich

skutkových a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho

súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví:

„1. Základné práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru postupom

Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. , porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 09. 2011, č. k. zrušuje a vec

mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- EUR (slovom:

tridsaťtisíc EUR), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 314,16 €

na účet jeho právneho zástupcu, č. ú.: 4222/1100, vedený v Tatra banka, a. s., do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práv podľa a 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.

Z argumentácie, ktorou sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil, vyplýva, že namietané

porušenie svojich v sťažnosti označených práv vidí v tom, že najvyšší súd nesprávne

vyhodnotil dôkazy, nesprávne zistil skutkový stav a nesprávne rozhodol.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:

„Obžalovaný Peter Schmidt namietal v odvolaní výrok o vine v bode 1/ napadnutého

rozsudku. Uvádzal, že v tomto bode je nevinný, že tento skutok nespáchal a je z neho

usvedčovaný výlučne len výpoveďou poškodeného I. V., ktorá ale nie je podporená žiadnymi

nepriamymi dôkazmi a naopak svedkyňa B., jeho priateľka, ako aj svedkyňa Č. i svedok Š.,

ich spoloční priatelia, potvrdili, že v čase spáchania skutku sa nachádzali v kaviarni T.,

odkiaľ on so svojou priateľkou B., s obžalovaným M. P. a svedkyňou Č. odišli do

videopožičovne..., kde si na občiansky preukaz znejúci na meno E. B. zapožičali

videokazety, vrátili sa naspäť do kaviarne Tulipán a túto opustili medzi 21.00 a 22.00 hod.,

odkiaľ spoločne odišli do bytu obžalovaného P..., kde pozerali videokazety a byt opustili až

ráno. Poukázal pritom na výpoveď svedkyne Ď., pracovníčky videopožičovne, ktorá

potvrdila zapožičanie videokaziet na občiansky preukaz na meno E. B. dňa 28. apríla 1999

o 19.05 hod., ďalej na výpoveď svedka M., ktorý uvádzal, že k streľbe došlo približne o

21.30 hod. a v tom čase on s druhým obžalovaným a ich priateľkami i ďalšími osobami sa

nachádzali v kaviarni T. a napokon upriamil pozornosť na výpoveď svedka B., ktorý označil

osobu poškodeného I. V. za podvodníka, čo podviedol veľa ľudí, v minulosti strieľal na

svedka B. a aj na poškodeného, boli v minulosti viaceré útoky, ktorými bol ohrozovaný na

živote. V osobe poškodeného ide teda o osobu nie veľmi dobrej povesti a vierohodnosť a

pravdivosť jeho výpovede je značne nalomená. Okrem toho pri nariadených domových

prehliadkach nebola nájdená zbraň, z ktorej sa malo na poškodeného V. strieľať...

Aj pokiaľ ide o najzávažnejší skutok v bode 1/ napadnutého rozsudku, krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s ustanovením vyložil, ktoré

skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu

ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za vylúčenú

alebo pochybnú, pričom tu sa má na mysli predovšetkým obhajoba obžalovaných, že oni

vôbec tento čin nespáchali a ani nemohli byť na mieste činu v čase, keď sa mal skutok stať,

lebo boli na inom mieste v Bratislave.

Obhajobe obžalovaných neuveril ani odvolací súd. Vo veci vykonaný priamy dôkaz

výpoveďou svedka, poškodeného I. V., nebol ojedinelým dôkazom, ktorý by nemal oporu v

celom rade ďalších nepriamych dôkazov. Poškodený videl priamo z bezprostrednej blízkosti

do tváre obžalovaných, ktorých dobre poznal. Primeraným a vierohodným spôsobom

vysvetlil, prečo ihneď po čine neoznačil obžalovaných za páchateľov, že to bolo z obavy o

svoj vlastný život, teda že to o čo sa obžalovaní pokúsili aj dokonajú. Vysvetlil aj možnú

motiváciu konania obžalovaných, keďže sa dostal do konfliktu s obžalovanými, najmä

Schmidtom pri predaji firmy a pri stretnutí s obžalovanými, krátko po príchode zo

zahraničia, keď bol vypočúvaný v tejto záležitosti na polícii, oznámil to obžalovaným, že ak

to nedajú do poriadku, oznámi ich na polícii, pričom mal na mysli falšovanie dokladov

a podvodné konanie spojené s predajom nehnuteľností.

Usvedčujúca výpoveď poškodeného zapadá do rámca výpovede svedka Ľ. M., ktorý

vypovedal o čase, kedy počul výstrely z ulice, ďalej lekárskej správy o ošetrení poškodeného

v nemocnici v B., protokolu o ohliadke miesta činu i o ohliadke motorového vozidla, v

ktorom sa poškodený viezol a ktoré bolo streľbou poškodené. Tieto dôkazy ako i vykonaná

rekonštrukcia a vyšetrovací pokus na mieste činu, robia vierohodnou výpoveď poškodeného

I. V. Nevnášali totiž žiadne pochybnosti o priebehu skutkového deja v čase streľby na

poškodeného, ako o nich vypovedal. Jeho usvedčujúcu výpoveď doplňuje svedecká výpoveď

Z. K. a predovšetkým svedecká výpoveď P. Š., ktorý sa bezprostredne po čine skontaktoval

s poškodeným telefonicky, lebo sa mal s ním v ten deň stretnúť a dozvedel sa, že poškodený

je v nemocnici postrelený a nielen to, ale i mená osôb, ktoré to mali urobiť, že išlo

o obžalovaných, pričom poškodený ho žiadal, aby to nikomu nepovedal. Rovnako je to

i výpoveď svedka F. V., otca poškodeného, ktorému pri druhej návšteve tiež poškodený

povedal, kto ho postrelil. Napokon sú to i dôkazy, na ktoré sa v napadnutom rozsudku

poukazuje, svedčiace o tom, že obžalovaný M. P. vlastnil zbraň, ktorú neskôr predal a pri

prehliadke bytu, v ktorom sa zdržiaval boli nájdené náboje.

Dôkazy, ktoré podľa obžalovaných mali svedčiť o tom, že sa na mieste činu

nenachádzali, neboli takého jednoznačného charakteru, že by vylučovali možnosť dostať sa

v krátkom čase na miesto činu aj z miesta, kde sa mali so svojimi priateľkami zdržiavať

v kaviarni T. a z tohto miesta sa vzdialiť a navyše boli tieto svedecké výpovede, ktoré mali

potvrdzovať alibi obžalovaných, najmä výpoveď svedkyne T. B. a svedkyne R. Č., rozporné

v tom, dokedy sa mali spoločne zdržiavať v kaviarni T., keď svedkyňa Č. tvrdila, že tam boli

s obžalovanými až do 22.00 hod., kým svedkyňa B. uvádzala, že odchádzali o 20.30 hod.

Potom v zásadnom rozpore s výpoveďou svedkyne B. je aj výpoveď svedka P. Š., že sa s

obžalovanými v kaviarni T. rozišli kritického dňa okolo 21.00 hod. až 22.00 hod., keď podľa

svedkyne B. z nej odišli o 20.30 hod.

Preto sa odvolací súd stotožňuje so skutkovým i právnym záverom súdu prvého

stupňa 1 v bode 1/ napadnutého rozsudku a odvolania obžalovaných ako nedôvodné

zamietol.“

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že svoje závery o spáchaní

skutku založil predovšetkým na výpovedi poškodeného, ktorá bola podľa neho v súlade

s výpoveďami svedkov vypočutých v predmetnom konaní, poukázal v nich taktiež na

konkrétne rozpory vo výpovediach svedkov, ktorí podľa sťažovateľa mali dokázať jeho

nevinu, pre ktoré tieto výpovede napokon vyhodnotil ako nevierohodné, ako aj na podporné

dôkazy, ktoré potvrdili spáchanie uvedeného skutku sťažovateľom. V odôvodnení svojho

rozsudku najvyšší súd podrobne skonštatoval, ktoré skutočnosti mal za preukázané, o ktoré

dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných

dôkazov, predovšetkým pokiaľ si vzájomne odporovali. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé,

ako sa vysporiadal s obhajobou sťažovateľa a akými právnymi úvahami sa riadil, keď

posudzoval preukázané skutočnosti podľa príslušným ustanovení .

V danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by

rozhodnutie najvyššieho súdu bolo arbitrárne alebo neodôvodnené iba z toho dôvodu, že

podľa sťažovateľa mal najvyšší súd hodnotiť vykonané dôkazy spôsobom, ktorý uvádza

sťažovateľ.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012