Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 72/2012
PDF · 171.78 KB
No categories available
I. ÚS 72/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. S., M., zastúpeného Advokátskou kanceláriou J., s. r. o.,
B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. M. B., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 3/2011 z 29. septembra 2011 a jemu
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra
2011 doručená sťažnosť P. S., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou
kanceláriou J., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. M. B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 3/2011 z 29. septembra 2011 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: „Rozsudkom Najvyššieho súdu SR bol
sťažovateľovi... uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a sťažovateľ bol na
výkon trestu zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Sťažovateľovi bol uložený trest
úhrnný podľa ust. § 219 ods. 1 Trestného zákona... a § 35 ods. 1 TZ, za použitia § 40 ods. 1,
ods. 3 písm. b) TZ účinného do 31. 12. 2005.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušil napadnutý Rozsudok Krajského súdu
Bratislava zo dňa 29. 09. 2010, sp. zn. 6 T 7/2004 vo výroku o trestoch a spôsobe ich
výkonu.... Rozsudkom Krajského súdu boli obžalovaní – sťažovateľ a M. P. v bode 1/ uznaní
za vinných zo spolupáchateľstva pokusu trestného činu vraždy podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1,
§ 219 ods. 1 TZ, účinného do 31. 12. 2005...“
Podľa sťažovateľa ho „... Z trestného činu pokusu vraždy usvedčoval... jediný
svedok a to samotný poškodený. Okrem jeho výpovede neexistovali žiadne priame ani
nepriame dôkazy svedčiace proti sťažovateľovi. Najvyšší súd SR, ako aj Krajský súd
neuverili tvrdeniam sťažovateľa, podporených svedeckými výpoveďami niekoľkých svedkov,
ale uverili poškodenému, následkom čoho bol sťažovateľ uznaný za vinného za skutok, ktorý
nespáchal.
V konaní pred súdmi neboli preukázané žiadne dôkazy, ktoré by jednoznačne
preukazovali vinu sťažovateľa. Najvyšší súd SR vo svojom odôvodnení uviedol, že
usvedčujúca výpoveď poškodeného zapadá do rámca výpovede svedka Ľ. M., ktorý
vypovedal, že počul výstrely (čo nie je dôkaz toho, že páchateľom trestného činu je
sťažovateľ), ďalej poukazoval na výpovede svedkov, ktorí reprodukovali to, čo im bolo
povedané poškodeným (rovnako uvedený dôkaz nesvedčí o tom, že skutok mal byť spáchaný
sťažovateľom) a napokon poukázal na to, že skutok bol spáchaný strelnou zbraňou, pričom
aj druhý obžalovaný M. P. vlastnil zbraň, ktorú neskôr predal a pri prehliadke bytu, v
ktorom sa zdržiaval boli nájdené náboje (ani uvedené nemožno považovať za dôkaz
svedčiaci o vine sťažovateľa, ani len o tom, že by zbraň M. P. bola totožná so zbraňou, s
ktorou sa na poškodeného strieľalo).“.
Sťažovateľ poukazuje na to «že tak Najvyšší súd SR, ako aj Krajský súd Bratislava
posudzovali pravdivosť výpovede poškodeného bez ďalších dôkazov, ktoré by jednoznačne
preukazovali to, že sťažovateľ skutok (pokus vraždy) spáchal. Na druhej strane súdy
neprihliadli na výpovede ďalších svedkov, ktorí tvrdili, že sa sťažovateľ v čase, kedy malo
dôjsť k spáchaniu trestného činu pokusu vraždy, zdržiaval na inom miesto, ako bolo miesto
údajného spáchania trestného činu. Pričom práve týchto svedkov bolo možné, na rozdiel od
osoby poškodeného, považovať za hodnoverných, či bezúhonných.
Z niekoľkých svedeckých výpovedí vykonaných v trestnom konaní vyplynulo, že
poškodený mal za sebou minulosť spojenú s rôznou kriminálnou činnosťou. Napriek tomu
súdy považovali jeho svedeckú výpoveď za pravdivú a v konaní smerodajnú, v dôsledku
ktorej bol sťažovateľ odsúdený na 6 rokov odňatia slobody.
V prípade, ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný dôkaz, preukazujúci vinu
obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (napr. odborné vyjadrenie, znalecký
posudok, stopy, výpovede svedkov či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok
jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi
spochybniteľný či dokonca vyvrátený. Výpoveď svedka – poškodeného nebola takým
dôkazom a napriek tomu bol sťažovateľ odsúdený. Najvyšší súd SR nesprávne vyhodnotil
dôkazy a neprihliadol na výpovede niekoľkých svedkov, ktorí potvrdzovali nevinu
sťažovateľa, čím porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie.
Dôkazy, na ktorých Najvyšší súd SR postavil svoj Rozsudok v časti uznania viny
sťažovateľa zo spáchania trestného činu vraždy v štádiu pokusu, súhrne netvoria ucelenú
reťaz a neusvedčujú sťažovateľa zo spáchania skutku, pre ktorý bol uznaný vinným, bez
pochybností. V konaní neboli preukázané žiadne jednoznačne usvedčujúce dôkazy...
Jedným zo základných pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní v trestnom konaní je
zásada „in dubio pro reo“ – v pochybnostiach v prospech obvineného. Sťažovateľ má za to,
že v konaní bola porušená uvedená zásada trestného konania. Porušenie sťažovateľových
práv bolo spôsobené tým, akým spôsobom sa Najvyšší súd SR vysporiadal v predmetnej veci
s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich
skutkových a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.».
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho
súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví:
„1. Základné práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru postupom
Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5To 3/2011, porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 09. 2011, č. k. 5To 3/2011 zrušuje a vec
mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- EUR (slovom:
tridsaťtisíc EUR), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 314,16 €
na účet jeho právneho zástupcu, č. ú.: 262 020 4222/1100, vedený v Tatra banka, a. s., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.
Z argumentácie, ktorou sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil, vyplýva, že namietané
porušenie svojich v sťažnosti označených práv vidí v tom, že najvyšší súd nesprávne
vyhodnotil dôkazy, nesprávne zistil skutkový stav a nesprávne rozhodol.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:
„Obžalovaný Peter Schmidt namietal v odvolaní výrok o vine v bode 1/ napadnutého
rozsudku. Uvádzal, že v tomto bode je nevinný, že tento skutok nespáchal a je z neho
usvedčovaný výlučne len výpoveďou poškodeného I. V., ktorá ale nie je podporená žiadnymi
nepriamymi dôkazmi a naopak svedkyňa B., jeho priateľka, ako aj svedkyňa Č. i svedok Š.,
ich spoloční priatelia, potvrdili, že v čase spáchania skutku sa nachádzali v kaviarni T.,
odkiaľ on so svojou priateľkou B., s obžalovaným M. P. a svedkyňou Č. odišli do
videopožičovne..., kde si na občiansky preukaz znejúci na meno E. B. zapožičali
videokazety, vrátili sa naspäť do kaviarne Tulipán a túto opustili medzi 21.00 a 22.00 hod.,
odkiaľ spoločne odišli do bytu obžalovaného P..., kde pozerali videokazety a byt opustili až
ráno. Poukázal pritom na výpoveď svedkyne Ď., pracovníčky videopožičovne, ktorá
potvrdila zapožičanie videokaziet na občiansky preukaz na meno E. B. dňa 28. apríla 1999
o 19.05 hod., ďalej na výpoveď svedka M., ktorý uvádzal, že k streľbe došlo približne o
21.30 hod. a v tom čase on s druhým obžalovaným a ich priateľkami i ďalšími osobami sa
nachádzali v kaviarni T. a napokon upriamil pozornosť na výpoveď svedka B., ktorý označil
osobu poškodeného I. V. za podvodníka, čo podviedol veľa ľudí, v minulosti strieľal na
svedka B. a aj na poškodeného, boli v minulosti viaceré útoky, ktorými bol ohrozovaný na
živote. V osobe poškodeného ide teda o osobu nie veľmi dobrej povesti a vierohodnosť a
pravdivosť jeho výpovede je značne nalomená. Okrem toho pri nariadených domových
prehliadkach nebola nájdená zbraň, z ktorej sa malo na poškodeného V. strieľať...
Aj pokiaľ ide o najzávažnejší skutok v bode 1/ napadnutého rozsudku, krajský súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s ustanovením § 125 Tr. por. vyložil, ktoré
skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu
ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za vylúčenú
alebo pochybnú, pričom tu sa má na mysli predovšetkým obhajoba obžalovaných, že oni
vôbec tento čin nespáchali a ani nemohli byť na mieste činu v čase, keď sa mal skutok stať,
lebo boli na inom mieste v Bratislave.
Obhajobe obžalovaných neuveril ani odvolací súd. Vo veci vykonaný priamy dôkaz
výpoveďou svedka, poškodeného I. V., nebol ojedinelým dôkazom, ktorý by nemal oporu v
celom rade ďalších nepriamych dôkazov. Poškodený videl priamo z bezprostrednej blízkosti
do tváre obžalovaných, ktorých dobre poznal. Primeraným a vierohodným spôsobom
vysvetlil, prečo ihneď po čine neoznačil obžalovaných za páchateľov, že to bolo z obavy o
svoj vlastný život, teda že to o čo sa obžalovaní pokúsili aj dokonajú. Vysvetlil aj možnú
motiváciu konania obžalovaných, keďže sa dostal do konfliktu s obžalovanými, najmä
Schmidtom pri predaji firmy a pri stretnutí s obžalovanými, krátko po príchode zo
zahraničia, keď bol vypočúvaný v tejto záležitosti na polícii, oznámil to obžalovaným, že ak
to nedajú do poriadku, oznámi ich na polícii, pričom mal na mysli falšovanie dokladov
a podvodné konanie spojené s predajom nehnuteľností.
Usvedčujúca výpoveď poškodeného zapadá do rámca výpovede svedka Ľ. M., ktorý
vypovedal o čase, kedy počul výstrely z ulice, ďalej lekárskej správy o ošetrení poškodeného
v nemocnici v B., protokolu o ohliadke miesta činu i o ohliadke motorového vozidla, v
ktorom sa poškodený viezol a ktoré bolo streľbou poškodené. Tieto dôkazy ako i vykonaná
rekonštrukcia a vyšetrovací pokus na mieste činu, robia vierohodnou výpoveď poškodeného
I. V. Nevnášali totiž žiadne pochybnosti o priebehu skutkového deja v čase streľby na
poškodeného, ako o nich vypovedal. Jeho usvedčujúcu výpoveď doplňuje svedecká výpoveď
Z. K. a predovšetkým svedecká výpoveď P. Š., ktorý sa bezprostredne po čine skontaktoval
s poškodeným telefonicky, lebo sa mal s ním v ten deň stretnúť a dozvedel sa, že poškodený
je v nemocnici postrelený a nielen to, ale i mená osôb, ktoré to mali urobiť, že išlo
o obžalovaných, pričom poškodený ho žiadal, aby to nikomu nepovedal. Rovnako je to
i výpoveď svedka F. V., otca poškodeného, ktorému pri druhej návšteve tiež poškodený
povedal, kto ho postrelil. Napokon sú to i dôkazy, na ktoré sa v napadnutom rozsudku
poukazuje, svedčiace o tom, že obžalovaný M. P. vlastnil zbraň, ktorú neskôr predal a pri
prehliadke bytu, v ktorom sa zdržiaval boli nájdené náboje.
Dôkazy, ktoré podľa obžalovaných mali svedčiť o tom, že sa na mieste činu
nenachádzali, neboli takého jednoznačného charakteru, že by vylučovali možnosť dostať sa
v krátkom čase na miesto činu aj z miesta, kde sa mali so svojimi priateľkami zdržiavať
v kaviarni T. a z tohto miesta sa vzdialiť a navyše boli tieto svedecké výpovede, ktoré mali
potvrdzovať alibi obžalovaných, najmä výpoveď svedkyne T. B. a svedkyne R. Č., rozporné
v tom, dokedy sa mali spoločne zdržiavať v kaviarni T., keď svedkyňa Č. tvrdila, že tam boli
s obžalovanými až do 22.00 hod., kým svedkyňa B. uvádzala, že odchádzali o 20.30 hod.
Potom v zásadnom rozpore s výpoveďou svedkyne B. je aj výpoveď svedka P. Š., že sa s
obžalovanými v kaviarni T. rozišli kritického dňa okolo 21.00 hod. až 22.00 hod., keď podľa
svedkyne B. z nej odišli o 20.30 hod.
Preto sa odvolací súd stotožňuje so skutkovým i právnym záverom súdu prvého
stupňa 1 v bode 1/ napadnutého rozsudku a odvolania obžalovaných ako nedôvodné
zamietol.“
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že svoje závery o spáchaní
skutku založil predovšetkým na výpovedi poškodeného, ktorá bola podľa neho v súlade
s výpoveďami svedkov vypočutých v predmetnom konaní, poukázal v nich taktiež na
konkrétne rozpory vo výpovediach svedkov, ktorí podľa sťažovateľa mali dokázať jeho
nevinu, pre ktoré tieto výpovede napokon vyhodnotil ako nevierohodné, ako aj na podporné
dôkazy, ktoré potvrdili spáchanie uvedeného skutku sťažovateľom. V odôvodnení svojho
rozsudku najvyšší súd podrobne skonštatoval, ktoré skutočnosti mal za preukázané, o ktoré
dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných
dôkazov, predovšetkým pokiaľ si vzájomne odporovali. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé,
ako sa vysporiadal s obhajobou sťažovateľa a akými právnymi úvahami sa riadil, keď
posudzoval preukázané skutočnosti podľa príslušným ustanovení Trestného zákona.
V danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by
rozhodnutie najvyššieho súdu bolo arbitrárne alebo neodôvodnené iba z toho dôvodu, že
podľa sťažovateľa mal najvyšší súd hodnotiť vykonané dôkazy spôsobom, ktorý uvádza
sťažovateľ.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2012