Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 78/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B:, zastúpenej A., s. r. o., B.,

v mene ktorej koná advokátka a konateľka Mgr. J. V., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 15. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. decembra 2011. Sťažnosť bola doplnená podaniami sťažovateľky

doručenými ústavnému súdu 17. januára 2012 a 1. februára 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej doplnení vyplýva, že sťažovateľka (ako povinná) je

účastníčkou exekučného konania, ktoré sa vedie na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. na návrh oprávneného P., so sídlom v S. Vec

bola pridelená na vybavenie zákonnej sudkyni JUDr. G. S. (ďalej len „sudkyňa“).

Exekučným titulom v konaní je právoplatný rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 11. októbra 2011, proti ktorému sťažovateľka podala dovolanie spolu

so žiadosťou o odklad vykonateľnosti.

Sťažovateľka uplatnila proti sudkyni námietku zaujatosti v exekučnom konaní na

okresnom súde v decembri 2011 z dôvodu, že sudkyňa je blízkou osobou (matkou) súdneho

exekútora, ktorému boli postúpené práva a povinnosti z rámcovej zmluvy o spolupráci pri

vykonávaní exekúcií uzatvorenej 18. júna 2002 medzi sťažovateľkou a JUDr. K. V zmysle

tejto zmluvy bol účastníkom aj syn sudkyne a hoci pohľadávka bola medzičasom postúpená

tretej osobe (oprávnenému), sťažovateľka zastáva názor, že existuje pomer sudkyne k

účastníkovi konania, ktorý si uplatňoval túto pohľadávku. Súčasne v námietke poukázal na

to, že sudkyňa ako generálna riaditeľka sekcie civilného práva na Ministerstve

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) vydala stanovisko, ktoré bolo

použité v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 8. novembra

2010 a bolo rozhodujúcou skutočnosťou, na základe ktorej krajský súd vydal rozhodnutie

sp. zn. z 21. októbra 2011, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie

okresného súdu sp. zn. v jej právnej veci tak, že sťažovateľka je povinná

zaplatiť žalobcovi istinu a príslušenstvo.

V konaní o námietke rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 15. decembra 2011 tak, že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prerokúvania

a rozhodovania tejto veci.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré uviedla v námietke zaujatosti a preto ho považuje za

nedostatočné a ústavne neudržateľné. Podrobne poukazuje na to, v čom vidí porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie, a tvrdí, že ide o svojvoľné, nepreskúmateľné a arbitrárne rozhodnutie.

V doplnení sťažnosti poukazuje aj na to, že rozhodnutie krajského súdu nadobudlo

právoplatnosť až 10. januára 2012, ale sudkyňa už 9. januára 2012 vydala poverenie na

vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora, čo tiež považuje za hrubý zásah do jej

označených práv.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že proti rozhodnutiu krajského súdu nie je možné podať

odvolanie, a keďže neexistuje zákonná možnosť nápravy takéhoto porušenia pred

všeobecným súdom, preto sa obrátila so svojou sťažnosťou na ústavný súd. Súčasťou

sťažnosti je návrh sťažovateľky na odklad vykonateľnosti tohto rozhodnutia, ktorý riadne

odôvodnila.

Sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby o jej sťažnosti nálezom rozhodol, že jej

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2011 porušené bolo, zrušil toto uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Súčasne sa domáha úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré uviedla v námietke zaujatosti, a preto ho považuje za

nedostatočné a ústavne neudržateľné, a tiež tvrdí, že ide o svojvoľné, nepreskúmateľné

a arbitrárne rozhodnutie. V tejto súvislosti poukazuje aj na to, že hoci rozhodnutie

krajského súdu nadobudlo právoplatnosť až 10. januára 2012, sudkyňa už 9. januára 2012

vydala poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora, čo tiež považuje za hrubý

zásah do jej označených práv.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn.

57 zistil, že oprávnený podal 28. novembra 2011 na exekútorskom úrade

návrh na vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 11. októbra 2011, ktorým bola sťažovateľke ako povinnej uložená

povinnosť zaplatiť spoločnosti J., s. r. o., so sídlom v B., istinu 242 929,70 € s prísl.

V návrhu oprávnený uviedol, že 23. novembra 2011 na základe zmluvy došlo

k postúpeniu pohľadávky zo spoločnosti J., s. r. o., na neho.

Súdny exekútor požiadal 29. novembra 2011 okresný súd o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie.

Dňa 1. decembra 2011 podala sťažovateľka námietku zaujatosti proti sudkyni,

pretože v pracovnej pozícii na ministerstve vydala stanovisko, ktoré bolo použité

v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 8. novembra 2010, na

základe ktorého krajský súd vydal rozhodnutie sp. zn. z 11. októbra 2011

(ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

v jej právnej veci tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi istinu

a príslušenstvo). Okrem toho namietala, že sudkyňa je blízkou osobou (matkou) súdneho

exekútora, ktorému boli postúpené práva a povinnosti z rámcovej zmluvy, a hoci

pohľadávka bola medzičasom postúpená tretej osobe (oprávnenému), sťažovateľka zastáva

názor, že existuje pomer sudkyne k účastníkovi konania, ktorý si uplatňoval túto

pohľadávku. V podaní z 2. decembra 2011 sťažovateľka svoju námietku doplnila o citáciu

príslušných ustanovení , a

dohovoru a judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESLP“) a uviedla, že súdny exekútor Bc. B. S. je v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou a

na základe exkluzívnej zmluvy pre ňu zabezpečuje nútený výkon rozhodnutí. Z tohto

dôvodu nemožno vylúčiť, že medzi nimi môže dôjsť k sporom či iným kontroverziám alebo

k ukončeniu zmluvného vzťahu so sťažovateľkou, a tieto okolnosti môžu negatívne

ovplyvniť aj vzťah sťažovateľky a sudkyne. V osobe sudkyne sťažovateľka nemá

dostatočné záruky (tzv. teória zdania), že bude v danej veci rozhodovať nezaujato.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 15. decembra 2011 rozhodol tak, že

sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania tejto veci.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol:

„Sudkyňa... sa vyjadrila k námietke zaujatosti tak, že vo veci sa necíti byť ani

subjektívne a ani objektívne zaujatá, nemá záujem na určitom výsledku sporu, konanie sa jej

nijako priamo nedotýka, vo veci nezískala informácie iným , ako procesným postupom

účastníkov konania, oprávneného ani povinného nepozná, nikdy sa s nimi nestretla a nie sú

to jej blízke osoby. Z daného teda vyplýva, že k účastníkom konania, k ich zástupcom a ani k

exekučnej veci nemá žiadny pomer, ktorý by zakladal zákonný dôvod na vylúčenie vo veci.

Podľa ust. , .. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a

rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v

konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ) alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§

15 ). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť

súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na

prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť nadriadeného súdu prejednať každý

návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci

pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa

predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( Listiny, ), treba trvať

na tom, že vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne

iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v

súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.

Krajský súd v Bratislave hodnotiac dôvody uvedené povinným v námietke zaujatosti

odôvodnené existenciou zmluvného vzťahu povinného so súdnym exekútorom Bc. B. S.

(synom zákonnej sudkyne), ktorý na základe exkluzívnej zmluvy pre povinného zabezpečuje

nútený výkon rozhodnutí v danej veci dospel k názoru, že túto okolnosť nemožno bez

ďalšieho považovať za skutočnosť, ktorá by ohrozovala nestrannosť zákonného sudcu v

exekučnom konaní, v ktorom si voči povinnému uplatňuje právo na vymoženie právoplatne

priznanej pohľadávky iný účastník konania (v posudzovanom prípade spol. P...

V tejto súvislosti nadriadený súd dodáva, v zmysle Z.

z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov je sudca pri výkone

funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných

prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.

V súvislosti s hodnotením vznesenej námietky zaujatosti pre pomer zákonného sudcu

k veci... je treba uviesť, že sudcov pomer k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho

právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade, ak je

sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade, ak

by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší

účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o

veci iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho

je jeho pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami

zistenými mimoprocesným spôsobom. Za pomer k veci sa považuje aj vzťah ekonomickej

závislosti, napríklad s vedeckou alebo inou publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so

správou vlastného majetku a podobne. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer

k veci je ich účasť na rozhodovaní tej istej veci v inom štádiu súdneho konania podľa § 14

ods. 2

keď na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde

nižšieho stupňa, a naopak; to isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní“.

Ústavný súd v tejto veci najprv považoval za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní

svojej právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,

ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by

znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (,

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ).

Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil taký

výklad ustanovení § 14 ods. 1 a 3 a iných súvisiacich ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku upravujúcich postup pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na vylúčenie sudkyne,

ktorý by zakladal prípadné zrušenie citovaného uznesenia krajského súdu.

Z citovanej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie

o nevylúčení sudkyne okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod

sp. zn. odôvodnil primerane a na všetky podstatné námietky sťažovateľky

dal zrozumiteľnú odpoveď. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s jej námietkou

týkajúcou sa existencie zmluvného vzťahu sťažovateľky a súdneho exekútora (synom

sudkyne), čo vyplýva z citovanej časti rozhodnutia, a tiež sa jasne vyjadril aj k námietke

sťažovateľky týkajúcej sa pomeru sudkyne k veci v súvislosti s jej „stanoviskom“, keď v

rozhodnutí uviedol, že „V posudzovanom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nie je

okolnosť, že zákonná sudkyňa v pozícii generálnej riaditeľky Sekcie civilného práva

Ministerstva spravodlivosti SR dňa 16. 12. 2005 vydala stanovisko č. 53816/50, ktoré bolo

ako jeden z listinných dôkazov použité v súdnom konaní sp. zn. okolnosťou z

objektívneho hľadiska vedúcou k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho

rozhodovania. Nadriadený súd poznamenáva, že z obsahu označeného stanoviska vyplýva,

že ho ústredný orgán štátnej správy súdov vydal v súlade s ust. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v pozícii orgánu vykonávajúceho dohľad nad

činnosťou súdnych exekútorov a tento bol ako jeden z listinných dôkazov predložený a

vyhodnotený v súdnych konaniach, ktoré v námietke zaujatosti označil povinný; povinným

namietaná údajná neobjektivita stanoviska nie je okolnosťou, ktorú by bol oprávnený

nadriadený súd riešiť v predmetnom konaní, v ktorom rozhoduje o námietke zaujatosti.“.

V danom prípade je teda uznesenie krajského súdu primeraným spôsobom

odôvodnené a ústavný súd nemá žiadny relevantný dôvod do tohto rozhodnutia zasahovať,

pretože je legitímne, zrozumiteľné a aj vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené. Na tomto

konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že krajský súd nedal odpoveď na tie námietky

sťažovateľky, že v budúcnosti by mohlo dochádzať medzi súdnym exekútorom

a sťažovateľkou, ktorý je s ňou v zmluvnom vzťahu, k sporom alebo k ukončeniu

zmluvného vzťahu, pretože ide len o jej úvahy, ktoré nijakým spôsobom nemôžu

v súčasnosti spochybniť rozhodnutie krajského súdu o nevylúčení sudkyne z konania.

Z uvedených dôvodov nemožno uznesenie v danej veci označiť za arbitrárne a bez

opory v platnej legislatíve, a preto je podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedených skutočností

ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným

porušením základného práva sťažovateľky podľa a tiež jej práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich

porušenie.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že

súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite

veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len

zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie

a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí

priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok

zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť

(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

Tú námietku sťažovateľky, v ktorej namieta zásah do svojich práv postupom

krajského súdu tým, že sudkyňa vydala poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho

exekútora už 9. januára 2012, hoci rozhodnutie o jej nevylúčení z prejednávania

a rozhodovania vo veci nadobudlo právoplatnosť až 10. januára 2012, ústavný súd

vyhodnotil ako neopodstatnenú. Tvrdenie sťažovateľky o právoplatnosti uznesenia

a o dátume vydania poverenia je síce pravdivé, ale okresný súd už v čase, keď vydával

poverenie 9. januára 2012, vedel o rozhodnutí krajského súdu, pretože spis mu bol doručený

s predmetným rozhodnutím už 27. decembra 2011, a po doručení rozhodnutia a spisu

z krajského súdu toto rozhodnutie expedoval účastníkom konania, zástupca povinného toto

rozhodnutie prevzal už 30. decembra 2011 a zástupca oprávneného ho prevzal 9. januára

2012.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom

prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde, a preto už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012