Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 22/2012
PDF · 157.55 KB
No categories available
II. ÚS 22/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. M., V., vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 122/2011, 5 Cdo 123/2011, 5 Cdo 124/2011
z 15. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. F. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 122/2011,
5 Cdo 123/2011, 5 Cdo 124/2011 z 15. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, pretože «nebol zastúpený vo veci 6 C 201/2003 pred
Okresným, Krajským a tiež Najvyšším súdom SR, hoci som o to požiadal podľa zákona
č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi a riadne pripojil aj
„Splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie pred NS SR“, ktoré stratili, alebo ho
úmyselne odstránili zo spisu na Okresnom súde v Martine a to viackrát a tým ma vedome
diskriminovali tak, že mi ako občanovi ťažko zdravotne a telesne postihnutému
a invalidnému dôchodcovi, nebol v uvedenej veci pridelený advokát pre celé konanie, hoci
som o to riadne a zrozumiteľne včas požiadal, ktorý by ma na súde zastupoval pre celé
konanie, lebo nemám právnické vzdelanie a neviem sa účinne brániť, nakoľko spĺňam
všetky tri podmienky podľa § 138 ods. 1 O. s. p. s tým, že oslobodenie sa vzťahuje na celé
konanie, lebo je to potrebné na ochranu mojich záujmov a aby som bol súdom oslobodený
od súdnych poplatkov podľa § 30 O. s. p. tak, ako je to ustanovené v zákone...».
Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Okresnému súdu v Martine doručil viackrát na
požiadanie Čestné vyhlásenie s potvrdením na predpísanom tlačive O. s. p. č. 6, spolu
s Rozhodnutím s. p., ktoré sú založené v spise, čo Okresný, Krajský a ani Najvyšší súd ničím
nevyvrátil, preto nie je odôvodnené tvrdenie, že tomu tak nie je a preto nie je výrok
Okresného, Krajského a ani NS SR odôvodnený ani pravdivý, navyše je diskriminujúci a
likvidačný, lebo ako občan, ktorý nemá právnické vzdelanie, sa nemôžem účinne brániť...“.
Sťažovateľ z uvedených dôvodov navrhol napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
zrušiť.
3. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 122/2011,
5 Cdo 123/2011, 5 Cdo 124/2011 z 15. novembra 2011 vyplýva, že ním bolo:
A. zastavené konanie o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 8 Co 305/2010 z 24. septembra 2010, ktorým krajský súd zrušil
napadnuté uznesenie Okresného súdu Martin sp. zn. 6 C 201/2003 z 24. júna 2010
o zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
K tejto časti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že v zmysle
§ 241 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) musí byť dovolateľ
zastúpený advokátom, pokiaľ sám nemá právnické vzdelanie. Nedostatok tejto podmienky
dovolacieho konania je odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa. Zo samotného
spisu vyplýva, že navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.) bol súdom prvého stupňa poučený o tom,
že dovolateľ bez právnického vzdelania musí byť zastúpený advokátom. Navrhovateľ
nepreukázal, že má právnické vzdelanie a bol oboznámený s rozhodnutiami súdov oboch
nižších stupňov o tom, že sa mu neustanovuje zástupca z radov advokátov. Napriek tomu
však do spisu nezaložil advokátovi udelenú plnú moc na jeho zastupovanie v dovolacom
konaní. V dôsledku toho zostal nedostatok uvedenej osobitnej podmienky dovolacieho
konania neodstránený, preto dovolacie konanie v tejto časti zastavil, pričom sa nemohol
zaoberať jeho procesnou prípustnosťou ani dôvodnosťou.
B. odmietnuté dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 306/2010
z 24. septembra 2010, a
C. odmietnuté dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 89/2011
z 25. marca 2011,
v konaniach o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a ustanovenie
zástupcu z radov advokátov.
K bodom B a C najvyšší súd v podstatnej časti napadnutého uznesenia uviedol, že aj
keď dovolateľ v konaniach o dovolaniach nebol zastúpený advokátom a nemal právnické
vzdelanie (§ 241 ods. 1 OSP), povaha napadnutých rozhodnutí vylučuje, aby v prípade
týchto dovolaní bol nedostatok podmienky povinného zastúpenia považovaný za dôvod na
zastavenie konania. Za situácie, keď je predmetom dovolacieho prieskumu rozhodnutie
súdu o nevyhovení žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, by trvanie
na podmienke povinného zastúpenia popieralo cieľ, ktorý sledoval účastník konania.
Následne preskúmal dovolaním napadnuté rozhodnutia (B, C) z hľadiska ich
prípustnosti pre prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP, pričom „existenciu žiadnej
podmienky prípustnosti dovolaní uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd
nezistil“.
Podstatou dovolaní bola námietka sťažovateľa, že odvolací súd nesprávne posúdil
zistený skutkový stav a pri aplikácii ustanovenia § 138 ods. 1 OSP dospel k nesprávnym
záverom o nesplnení podmienok na oslobodenie od súdneho poplatku a na ustanovenie
zástupcu z radov advokátov, teda namietal, že týmito dovolaniami napadnuté uznesenia
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.
„Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ale síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod (možno ním
odôvodniť procesné prípustné dovolanie), nesprávnosť právneho posúdenia ale nezakladá
žiadnu z vád v zmysle § 237 O. s. p. Treba dodať, že pre vyhovenie návrhu účastníka na
oslobodenie od súdneho poplatku (a pre vyhovenie jeho návrhu na ustanovenie zástupcu
z radov advokátov) je v zmysle § 138 ods. 1 O. s. p. potrebné, aby súčasne boli splnené dve
podmienky, a to že: 1) oslobodenie je odôvodnené pomermi žiadateľa a 2) nejde o prípad
svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. Ak z týchto
podmienok nie je splnená čo i len jedna, nemožno žiadosti vyhovieť. V danom prípade
odvolací súd nevyhovel žiadosti dovolateľa z dôvodu nesplnenia prvej podmienky, keď
dospel k záveru, že pomery navrhovateľa oslobodenie od súdneho poplatku neodôvodňujú.
Takisto nebolo možné vyhovieť žiadostiam dovolateľa na ustanovenie zástupcu z radov
advokátov, pretože v zmysle § 30 O. s. p. podmienkou na vyhovenie tejto žiadosti je
existencia predpokladov na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktoré u dovolateľa
splnené neboli. Dovolateľom uvádzané skutkové okolnosti teda v ničom nepotvrdzujú, že by
procesným postupom odvolacieho súdu bola znemožnená realizácia niektorého z jeho
procesných oprávnení.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podstatou sťažnosti, je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa nesprávne (rovnako ako v prípade podaného
dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu) posúdil splnenie podmienok na oslobodenie od
súdneho poplatku a na ustanovenie zástupcu z radov advokátov a jeho výrok „nie je
odôvodnený, ani pravdivý, navyše je diskriminujúci a likvidačný“. Z tohto dôvodu je aj
nesprávny záver najvyššieho súdu o neprípustnosti podaných dovolaní podľa § 237 OSP
(B, C) a zastavení konania (A).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že
právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti podaných dovolaní podľa § 237 OSP
a zastavení konania sa nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa
uvedená v jeho sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť správnosť záverov najvyššieho súdu,
ktoré najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú
alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do
výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného
súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu
završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením
najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2012