Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 22/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. M., V., vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , ,

z 15. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. F. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. F. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie (ďalej len „“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

, z 15. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, pretože «nebol zastúpený vo veci pred

Okresným, Krajským a tiež Najvyšším súdom SR, hoci som o to požiadal podľa zákona

č. o poskytovaní právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi a riadne pripojil aj

„Splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie pred NS SR“, ktoré stratili, alebo ho

úmyselne odstránili zo spisu na Okresnom súde v Martine a to viackrát a tým ma vedome

diskriminovali tak, že mi ako občanovi ťažko zdravotne a telesne postihnutému

a invalidnému dôchodcovi, nebol v uvedenej veci pridelený advokát pre celé konanie, hoci

som o to riadne a zrozumiteľne včas požiadal, ktorý by ma na súde zastupoval pre celé

konanie, lebo nemám právnické vzdelanie a neviem sa účinne brániť, nakoľko spĺňam

všetky tri podmienky podľa s tým, že oslobodenie sa vzťahuje na celé

konanie, lebo je to potrebné na ochranu mojich záujmov a aby som bol súdom oslobodený

od súdnych poplatkov podľa tak, ako je to ustanovené v zákone...».

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Okresnému súdu v Martine doručil viackrát na

požiadanie Čestné vyhlásenie s potvrdením na predpísanom tlačive č. 6, spolu

s Rozhodnutím s. p., ktoré sú založené v spise, čo Okresný, Krajský a ani Najvyšší súd ničím

nevyvrátil, preto nie je odôvodnené tvrdenie, že tomu tak nie je a preto nie je výrok

Okresného, Krajského a ani NS SR odôvodnený ani pravdivý, navyše je diskriminujúci a

likvidačný, lebo ako občan, ktorý nemá právnické vzdelanie, sa nemôžem účinne brániť...“.

Sťažovateľ z uvedených dôvodov navrhol napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

zrušiť.

3. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. ,

, z 15. novembra 2011 vyplýva, že ním bolo:

A. zastavené konanie o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 24. septembra 2010, ktorým krajský súd zrušil

napadnuté uznesenie Okresného súdu Martin sp. zn. z 24. júna 2010

o zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K tejto časti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že v zmysle

(ďalej len „OSP“) musí byť dovolateľ

zastúpený advokátom, pokiaľ sám nemá právnické vzdelanie. Nedostatok tejto podmienky

dovolacieho konania je odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa. Zo samotného

spisu vyplýva, že navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.) bol súdom prvého stupňa poučený o tom,

že dovolateľ bez právnického vzdelania musí byť zastúpený advokátom. Navrhovateľ

nepreukázal, že má právnické vzdelanie a bol oboznámený s rozhodnutiami súdov oboch

nižších stupňov o tom, že sa mu neustanovuje zástupca z radov advokátov. Napriek tomu

však do spisu nezaložil advokátovi udelenú plnú moc na jeho zastupovanie v dovolacom

konaní. V dôsledku toho zostal nedostatok uvedenej osobitnej podmienky dovolacieho

konania neodstránený, preto dovolacie konanie v tejto časti zastavil, pričom sa nemohol

zaoberať jeho procesnou prípustnosťou ani dôvodnosťou.

B. odmietnuté dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 24. septembra 2010, a

C. odmietnuté dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 25. marca 2011,

v konaniach o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a ustanovenie

zástupcu z radov advokátov.

K bodom B a C najvyšší súd v podstatnej časti napadnutého uznesenia uviedol, že aj

keď dovolateľ v konaniach o dovolaniach nebol zastúpený advokátom a nemal právnické

vzdelanie ( ), povaha napadnutých rozhodnutí vylučuje, aby v prípade

týchto dovolaní bol nedostatok podmienky povinného zastúpenia považovaný za dôvod na

zastavenie konania. Za situácie, keď je predmetom dovolacieho prieskumu rozhodnutie

súdu o nevyhovení žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, by trvanie

na podmienke povinného zastúpenia popieralo cieľ, ktorý sledoval účastník konania.

Následne preskúmal dovolaním napadnuté rozhodnutia (B, C) z hľadiska ich

prípustnosti pre prípadnú procesnú vadu uvedenú v , pričom „existenciu žiadnej

podmienky prípustnosti dovolaní uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd

nezistil“.

Podstatou dovolaní bola námietka sťažovateľa, že odvolací súd nesprávne posúdil

zistený skutkový stav a pri aplikácii ustanovenia dospel k nesprávnym

záverom o nesplnení podmienok na oslobodenie od súdneho poplatku a na ustanovenie

zástupcu z radov advokátov, teda namietal, že týmito dovolaniami napadnuté uznesenia

spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.

„Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ale síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod (možno ním

odôvodniť procesné prípustné dovolanie), nesprávnosť právneho posúdenia ale nezakladá

žiadnu z vád v zmysle Treba dodať, že pre vyhovenie návrhu účastníka na

oslobodenie od súdneho poplatku (a pre vyhovenie jeho návrhu na ustanovenie zástupcu

z radov advokátov) je v zmysle potrebné, aby súčasne boli splnené dve

podmienky, a to že: 1) oslobodenie je odôvodnené pomermi žiadateľa a 2) nejde o prípad

svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. Ak z týchto

podmienok nie je splnená čo i len jedna, nemožno žiadosti vyhovieť. V danom prípade

odvolací súd nevyhovel žiadosti dovolateľa z dôvodu nesplnenia prvej podmienky, keď

dospel k záveru, že pomery navrhovateľa oslobodenie od súdneho poplatku neodôvodňujú.

Takisto nebolo možné vyhovieť žiadostiam dovolateľa na ustanovenie zástupcu z radov

advokátov, pretože v zmysle podmienkou na vyhovenie tejto žiadosti je

existencia predpokladov na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktoré u dovolateľa

splnené neboli. Dovolateľom uvádzané skutkové okolnosti teda v ničom nepotvrdzujú, že by

procesným postupom odvolacieho súdu bola znemožnená realizácia niektorého z jeho

procesných oprávnení.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podstatou sťažnosti, je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa nesprávne (rovnako ako v prípade podaného

dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu) posúdil splnenie podmienok na oslobodenie od

súdneho poplatku a na ustanovenie zástupcu z radov advokátov a jeho výrok „nie je

odôvodnený, ani pravdivý, navyše je diskriminujúci a likvidačný“. Z tohto dôvodu je aj

nesprávny záver najvyššieho súdu o neprípustnosti podaných dovolaní podľa

(B, C) a zastavení konania (A).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že

právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti podaných dovolaní podľa

a zastavení konania sa nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa

uvedená v jeho sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť správnosť záverov najvyššieho súdu,

ktoré najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú

alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do

výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného

súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením

najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012