Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 471/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. V. S., K., zastúpeného advokátom

JUDr. J. M., K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 prvej vety a ods. 2, čl. 13

ods. 3, , a , a

Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

a čl. 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie v konaní vedenom Krajským súdom

v Košiciach pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo JUDr. V. S. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -240 zo 14. októbra

2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. JUDr. V. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 392,73 € (slovom

tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov), ktorú j e Krajský súd v Košiciach

p o v i n n ý vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. J. M., K., do jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. V. S. v časti požadujúcej priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 26 000 € n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-35 z 20. októbra 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

JUDr. V. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 prvej

vety a ods. 2, , , a

(ďalej len „ústava“), čl. 1 a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), čl. 26 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a čl. 21 ods. 1 Charty základných

práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 25. novembra

2011 a tiež krajský súd vo vyjadrení zo 14. novembra 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žalobou z 27. decembra 2005 požadoval uložiť

S. (ďalej len „žalovaný“) zdržať sa všetkých úkonov poškodzujúcich a znevýhodňujúcich

ho ako člena družstva. Nárokoval si aj zaplatenie nemajetkovej ujmy vzniknutej jeho

znevýhodnením pri prideľovaní bytov uprednostneným osobám. Rozsudkom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -178 z 3. marca 2009 bola

žaloba zamietnutá s tým, že pri prideľovaní bytov po neplatičoch za rovnakých podmienok

ako pre členov aj nečlenov nedochádzalo k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania,

keďže nie je osobitným zákonom ustanovené právo člena bytového družstva na pridelenie

bytu po neplatičovi, lebo nejde o byt v riadnom užívaniaschopnom stave. Iba vo vzťahu

k bytu užívaniaschopnému má člen bytového družstva právo v zmysle čl. 12 ods. 1 písm. E

a F stanov S. (ďalej len „stanovy“). Sťažovateľ v odvolaní z 8. marca 2009 poukázal na to,

že sa v konaní netvrdilo ani sa nepreukázalo, že všetky byty neboli v riadnom

užívaniaschopnom stave. Rozsudkom krajského súdu č. k. -240

zo 14. októbra 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa jeho názoru zákon

č. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) poskytuje ochranu pred

diskrimináciou iba z dôvodov konkrétne vymedzených v ustanovení § 2 ods. 1 a vymedzuje

okruh konkrétnych vzťahov, pri ktorých môže k diskriminácii dôjsť. Takto vymedzený

okruh znamená, že na základe neho nemožno poskytovať ochranu pri porušení práva

z iného dôvodu alebo v inej oblasti. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. júla 2011 bolo dovolanie

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako neprípustné, v dôsledku čoho sa

najvyšší súd nezaoberal rozsudkom krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy mu neposkytli ochranu proti rozdielnemu

zaobchádzaniu bez objektívneho a rozumného ospravedlnenia, hoci išlo o osoby

v podobných situáciách. Podľa okresného súdu a krajského súdu pre vzťah sťažovateľa

a žalovaného je určujúci , ide o obchodno-právny vzťah a na tento sa

zásada rovnakého zaobchádzania už pre samotnú podstatu veci nemôže vzťahovať.

Žalovaný je predovšetkým podnikateľským subjektom a v súlade s takýmto poňatím sa

do popredia dostáva najmä majetkovo-právny aspekt členstva. Sťažovateľ považuje

za podstatné, že všeobecné súdy vychádzali z nesprávneho znenia ustanovenia § 2 ods. 1

antidiskriminačného zákona, keďže vychádzali zo znenia vyplývajúceho zo zákona

č. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. Pritom v čase podania žaloby znelo ustanovenie § 2 ods. 1

antidiskriminačného zákona takto: „Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva

v zákaze diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, vo výkone práv a povinností v súlade

s dobrými mravmi, ako aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou, ak je možné

prijatie takýchto opatrení požadovať vzhľadom na konkrétne okolnosti a na možnosti osoby,

ktorá má povinnosť túto zásadu dodržiavať.“ Správne mali vec posúdiť podľa toho znenia,

ktoré bolo účinné v čase podania žaloby. Preto treba právny záver všeobecných súdov

považovať za arbitrárny bez opory v právnom stave existujúcom v čase podania žaloby.

Antidiskriminačný zákon sa vzťahuje na akýkoľvek dôvod diskriminácie a v žiadnom

prípade nevymedzuje okruh konkrétnych vzťahov, pri ktorých môže k diskriminácii dôjsť.

Keďže sťažovateľ počas konania pred všeobecnými súdmi jednak tvrdil, že žalovaný

nezaobchádzal pri prideľovaní bytov po neplatičoch odlišne s osobami, ktorých situácia sa

líši, teda s dlhodobými vlastníkmi členských podielov majúcimi právo na pridelenie bytu

na jednej strane a žiadateľmi o byt, ktorí v čase prijímania za členov takéto právo nemali,

na strane druhej, ale tiež, že realizáciou koncepcie prideľovania bytov po neplatičoch sa

zvýhodňuje určitá skupina osôb (napr. vlastní zamestnanci žalovaného), záver súdov, podľa

ktorého sťažovateľ netvrdil, že jeho nárok vychádza z diskriminácie z niektorého z dôvodov

vymedzených v antidiskriminačnom zákone, nemá žiadne opodstatnenie a je výsledkom

opomenutia zohľadniť všetky sťažovateľove podania. Pritom ustanovenie § 2 ods. 1

antidiskriminačného zákona v znení účinnom v čase podania žaloby žiadne dôvody

diskriminácie nevymedzoval, pretože diskrimináciu zakázal z akéhokoľvek dôvodu.

Sťažovateľ ďalej namietal, že záver okresného súdu, podľa ktorého právo

na pridelenie bytu v zmysle stanov sa vzťahuje len na byty v užívaniaschopnom stave,

sa neopiera o žiaden vykonaný dôkaz. Táto námietka sťažovateľa ostala bez odozvy.

Rovnako sa všeobecné súdy nezapodievali ani jeho tvrdením, podľa ktorého žalovaný

klamal svojich členov tvrdením, že byty nemá, pričom ich prideľoval svojvoľne

zamestnancom, známym, deťom členov predstavenstva a pod. Neobstojí ani tvrdenie, podľa

ktorého v obchodno-právnych vzťahoch zákaz diskriminácie neplatí. Možno to vyvodiť

z ustanovenia § 5 ods. 2 písm. d) antidiskriminačného zákona. Sťažovateľ dostatočne

preukázal v konaní svoje právo na pridelenie bytu vyplývajúce z ustanovenia § 685 ods. 2

, ako aj z písm. E a F stanov. Keďže sa sťažovateľ až

z rozsudku okresného súdu dozvedel, že byty po neplatičoch vraj neboli

v užívaniaschopnom stave, nemal ani možnosť sa k tejto skutočnosti pred okresným súdom

vyjadriť. Krajský súd a najvyšší súd neposkytli sťažovateľovi vyjadrenia žalovaného k jeho

odvolaniu, resp. jeho dovolaniu. Samotná koncepcia prideľovania bytov po neplatičoch,

z ktorej žalovaný vychádza, je diskriminujúca, pretože žiadateľmi môžu byť fyzické osoby,

zamestnanci družstva, funkcionári družstva, pričom žiadateľ bytu nemusí byť členom

družstva. Takáto koncepcia je svojvoľná, a preto neprípustná. Jej realizáciou je zvýhodnená

určitá skupina osôb. Krajský súd porušil , ako aj dohovoru

a čl. 14 ods. 1 paktu tým, že jeho rozsudok nebol vyhlásený verejne, keďže účastníci neboli

o vyhlásení rozsudku upovedomení predpísaným spôsobom.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených ustanovení , listiny, dohovoru, dodatkového protokolu, paktu, charty,

smernice Rady č. 2000/43/ES z 29. júna 2000 (ďalej aj „smernica“), antidiskriminačného

zákona, a stanov s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. júla 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež

primerané finančné zadosťučinenie od najvyššieho súdu vo výške 26 000 €.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu zo 14. novembra 2011 doručeného ústavnému

súdu 16. novembra 2011 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť. Podľa jeho názoru

dôvody sťažnosti sú zhodné s dôvodmi odvolania proti rozsudku okresného súdu. Pokiaľ

sťažovateľ tvrdí, že rozsudok krajského súdu nevyhovuje požiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozhodnutia, treba uviesť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Rozsudok okresného súdu a krajského súdu týmto požiadavkám kladeným na odôvodnenie

rozhodnutia zodpovedá. Skutkové a právne závery nie sú zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s . Skutočnosť, že krajský súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa, nemožno v žiadnom prípade považovať

za porušenie . Treba poznamenať, že odvolanie sťažovateľa obsahovalo

96 bodov, a preto nebolo možné, ale ani účelné polemizovať s každým tam uvádzaným

argumentom. Navyše, sťažovateľ v odvolaní neuviedol také významné skutočnosti,

s ktorými by sa už okresný súd nevysporiadal. S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa

o dôvodoch zákazu diskriminácie treba poznamenať, že dôvody zákazu diskriminácie

uvedené v antidiskriminačnom zákone prekračujú nevyhnutný rámec dôvodov, v súvislosti

s ktorými ukladajú povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania

antidiskriminačné smernice Európskej únie. Výpočet dôvodov zákazu diskriminácie

v ustanovení § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona zahŕňa všetky dôvody, na základe

ktorých sa zaručujú základné práva a slobody na území Slovenskej republiky podľa čl. 12

. Okrem nich tento demonštratívny výpočet ešte explicitne zahŕňa zdravotné

postihnutie, vek, sexuálnu orientáciu, ako aj manželský a rodinný stav. Väčšina týchto

dôvodov sa týka vlastností alebo daností, ktoré sú dané človeku ako ľudskej bytosti

a (prípadne alebo) tvoria podstatnú a neoddeliteľnú časť ľudskej identity. Povinnosť

dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti k prístupu k tovarom a službám a ich

poskytovanie je stanovené smernicou, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania

s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod, a smernicou Rady č. 2004/113/ES

o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru

a službám a k ich poskytovaniu. „Rasová“ smernica (smernica č. 2000/43/ES) rozširuje

povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania aj na oblasť prístupu k bývaniu

a k jeho poskytovaniu. Do oblasti bývania spadajú všetky formy bývania poskytované

fyzickými alebo právnickými osobami (okrem bývania poskytovaného fyzickými osobami –

nepodnikateľmi) bez ohľadu na jeho odplatnosť alebo bezodplatnosť.

Z repliky sťažovateľa z 25. novembra 2011 doručenej ústavnému súdu 1. decembra

2011 vyplýva, že sťažovateľ so stanoviskom predsedu krajského súdu nesúhlasí a v plnom

rozsahu trvá na podanej sťažnosti. Opakovane poukazuje na to, že ustanovenie § 2 ods. 1

antidiskriminačného zákona v čase začatia konania vedeného okresným súdom malo odlišné

znenie, než z akého vychádzali okresný súd a krajský súd. Sťažovateľ upravuje znenie

požadovaného nálezu ústavného súdu tak, že žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok

krajského súdu č. k. -240 zo 14. októbra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Trvá na požiadavke priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 26 000 €

a domáha sa aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 1 281,45 €.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti mohol byť dotknutý na právach aj

žalovaný ako účastník konania vedeného všeobecnými súdmi, ústavný súd doručil sťažnosť,

uznesenie č. k. -35 z 20. októbra 2011, vyjadrenie predsedu krajského súdu,

ako aj repliku sťažovateľa žalovanému s možnosťou vyjadriť sa v merite veci.

Z vyjadrenia žalovaného z 19. decembra 2011 doručeného ústavnému súdu

21. decembra 2011 vyplýva, že žalovaný žiada sťažnosti nevyhovieť, a to na základe

v podstate rovnakých argumentov ako krajský súd.

Z podania predsedu krajského súdu z 29. decembra 2011 doručeného ústavnému

súdu 3. januára 2012 vyplýva, že krajský súd zotrváva na svojom vyjadrení

zo 14. novembra 2011, a to v súvislosti so stanoviskom, ktoré podal ústavnému súdu

žalovaný.

II.

Zo žaloby sťažovateľa z 27. decembra 2005 vyplýva, že je členom žalovaného

od 22. mája 1984, pričom bol zaradený do poradovníka na pridelenie družstevného bytu.

Dňa 7. júla 1997 požiadal žalovaného o poskytnutie bytu po neplatičovi. Listom žalovaného

z 10. júla 1997 bol sťažovateľ vyzvaný vyplniť a zaslať žiadosť o pridelenie bytu mimo

poradovníka. Sťažovateľ žiadosť zaslal 15. júla 1997. Listom z 3. marca 2005 sťažovateľ

požiadal žalovaného o zaslanie informácie a prešetrenie okolností pri prideľovaní bytov.

Žalovaný mu 4. apríla 2005 oznámil, že po roku 1990 bolo potrebné zosúladiť stanovy

a činnosť žalovaného s novými právnymi predpismi. Pôvodné poradovníky a zoznam

čakateľov na pridelenie bytov stratili opodstatnenie, lebo výstavba posledných bytov sa

ukončila ešte v roku 1986. Sťažovateľ tvrdí že od roku 1996 žalovaný prideľoval byty aj

nečlenom, a to bez akýchkoľvek kritérií, čím sťažovateľa ako člena poškodil na jeho

právach a znevýhodnil ho oproti iným, ktorým boli byty bez akýchkoľvek kritérií pridelené.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -240 zo 14. októbra 2010 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -178 z 3. septembra 2009.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne vyhodnotil podmienky na poskytnutie

ochrany podľa antidiskriminačného zákona a správne rozhodol, pokiaľ nárok sťažovateľa

uplatnený podľa tohto zákona ako nedôvodný zamietol. Za vecne správne a výstižné

považuje aj dôvody rozsudku okresného súdu v časti konštatujúcej, že antidiskriminačný

zákon neupravuje zásadu rovnakého zaobchádzania všeobecne vo všetkých oblastiach

spoločenského života, ale zameriava sa len na oblasti v zákone priamo ustanovené a len

v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi, pričom v tomto prípade pre

vzťah sťažovateľa a žalovaného je určujúci , čo znamená, že ide

o obchodno-právny vzťah, na ktorý sa zásada rovnakého zaobchádzania už pre samu

podstatu tohto vzťahu nemôže vzťahovať. Sťažovateľ uplatnený nárok na výzvu okresného

súdu upravil 6. februára 2006 a v takomto znení ho krajský súd v zrušujúcom uznesení

z 10. júla 2006 kvalifikoval ako nárok na ochranu práva porušovaného nedodržiavaním

zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti s prideľovaním bytov žalovaným, keď

konštatoval, že petit žaloby v plnom rozsahu zodpovedá ustanoveniu § 9 ods. 2

antidiskriminačného zákona. Sťažovateľ si takúto právnu kvalifikáciu svojho nároku počas

ďalšieho konania osvojil, čo potvrdil aj v písomnom podaní z 22. augusta 2006. Podľa

ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého

zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania

alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia,

veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,

politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu

alebo iného postavenia. Antidiskriminačný zákon poskytuje teda ochranu pred

diskrimináciou iba z konkrétne zákonom vymedzených dôvodov uvedených v § 2 ods. 1

a taktiež vymedzuje okruh konkrétnych vzťahov, pri ktorých k diskriminácii môže dôjsť

(§ 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona). Takto vymedzený rozsah právnej ochrany

znamená, že na základe neho nemožno poskytovať ochranu pri porušení práva z iného

dôvodu alebo v inej oblasti. Sťažovateľ v konaní nepreukázal, ale ani netvrdil, aby jeho

nárok vychádzal z diskriminácie z niektorého z tých dôvodov, ktoré antidiskriminačný

zákon vymedzuje. Z obsahu jeho skutkových tvrdení možno vyvodiť, že svoj nárok

odvodzuje od porušenia práva žalovaným voči nemu ako členovi pri prideľovaní bytov.

Porušenie takéhoto práva však nepredstavuje diskrimináciu z dôvodu vymedzeného

antidiskriminačným zákonom a rovnako ani nejde o právny vzťah v takej oblasti, ktorú

zákon vymedzuje. Za takejto situácie nemožno žalobe sťažovateľa v zmysle vymedzených

petitov vyhovieť, a to ani v prípade, ak by uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že

zo strany žalovaného skutočne došlo k porušeniu iného právneho predpisu, resp. stanov.

Sťažovateľom konkretizovanému petitu žaloby totiž možno vyhovieť iba za predpokladu

splnenia podmienok na poskytnutie ochrany podľa antidiskriminačného zákona.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo(…) prejednaná nezávislým a nestranným súdom(…), ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch(…)

Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona v pôvodnom znení účinnom od 1. júla

2004 dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie

z akéhokoľvek dôvodu, vo výkone práv a povinností v súlade s dobrými mravmi, ako aj

v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou, ak je možné prijatie takýchto opatrení

požadovať vzhľadom na konkrétne okolnosti a na možnosti osoby, ktorá má povinnosť túto

zásadu dodržiavať.

Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona v znení účinnom od 1. septembra 2007

dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie

z akéhokoľvek dôvodu.

Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona v znení účinnom od 1. apríla 2008

dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu

pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej

skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu

a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo

sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Sťažovateľ je presvedčený, že všeobecné súdy nesprávne právne posúdili jeho

žalobu, keď vychádzali z takého znenia ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona,

ktorý bol účinný v čase rozhodovania všeobecných súdov. Podľa jeho názoru mali

vychádzať z toho znenia ustanovenia, ktoré bolo účinné v čase podania žaloby. Uvádza tiež,

že na niektoré podstatné odvolacie námietky krajský súd nereagoval, resp. nereagoval

dostatočne.

Krajský súd a žalovaný nezaujali k hlavnej námietke sťažovateľa nijaké explicitné

stanovisko. Odôvodnenie rozsudku považujú obaja za dostatočné a súladné s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva.

Z pohľadu ústavného súdu sa javí hlavná námietka sťažovateľa primárne ako

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto považuje

za účelné podanú sťažnosť skúmať predovšetkým z pohľadu týchto ustanovení

a dohovoru.

Treba predovšetkým konštatovať, že okresný súd vo svojom rozsudku č. k.

-178 z 3. marca 2009 na s. 9 cituje ustanovenie § 2 ods. 1

antidiskriminačného zákona v znení účinnom od 1. apríla 2008. Na s. 12 z citovaného

ustanovenia vyvodzuje, že antidiskriminačný zákon neupravuje zásadu rovnakého

zaobchádzania všeobecne, vo všetkých oblastiach spoločenského života, ale zameriava sa

len na oblasti v zákone priamo ustanovené a len v spojení s právami osôb ustanovenými

osobitnými zákonmi. Z odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 8. marca

2009 (ktoré má 96 bodov) vyplýva, že v bode 46 sťažovateľ cituje ustanovenie § 2 ods. 1

antidiskriminačného zákona v pôvodnom znení účinnom od 1. júla 2004, avšak bez toho,

aby explicitne vytýkal okresnému súdu, že vec nesprávne právne posúdil, keď vychádzal

z aktuálneho znenia citovaného ustanovenia. Aj napriek tejto nedôslednosti je ústavný súd

toho názoru, že odvolacie tvrdenie sťažovateľa o odlišnom znení citovaného ustanovenia

zakladalo povinnosť krajského súdu preveriť správnosť právnej kvalifikácie použitej

okresným súdom. Zároveň treba poznamenať, že vzhľadom na rozsiahlosť podaného

odvolania mohla táto nie dostatočne dôrazne formulovaná námietka sťažovateľa ujsť

pozornosti krajského súdu.

Pôvodné znenie ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona účinné od 1. júla

2004 bolo novelizované najprv , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. Táto novela nadobudla

účinnosť 1. septembra 2007. K ďalšej novelizácii došlo , ktorým sa

mení a dopĺňa o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach

a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o zriadení Slovenského národného

strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov. Táto novela nadobudla účinnosť

1. apríla 2008.

Možno konštatovať, že počnúc účinnosťou antidiskriminačného zákona od 1. júla

2004 až do poslednej novelizácie, ktorá nadobudla účinnosť 1. apríla 2008, ustanovenie § 2

ods. 1 zakazovalo diskrimináciu z akéhokoľvek dôvodu. Od 1. apríla 2008 až do súčasnosti

sa zákaz diskriminácie vzťahuje na vymenované dôvody diskriminácie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že jeho žalobu nebolo možné právne posudzovať

podľa takého znenia príslušného ustanovenia antidiskriminačného zákona, ktoré síce bolo

účinné v čase rozhodovania všeobecných súdov, nie však v čase, keď k tvrdenej

diskriminácii malo dôjsť. Podľa sťažovateľa treba jeho právnu vec subsumovať pod to

znenie, ktoré bolo účinné v čase podania žaloby, teda v decembri 2005.

Vzhľadom na skutočnosť, že antidiskriminačný zákon je vo svojej relevantnej časti

právnym predpisom hmotnoprávneho charakteru, musí byť aplikovaný v znení účinnom

v čase, v ktorom k tvrdenej diskriminácii došlo. Odlišné hmotnoprávne posúdenie by bolo

arbitrárne a znamenalo by porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

To v danom prípade znamená, že rozhodne nemožno pri právnom posúdení danej

veci vychádzať zo znenia antidiskriminačného zákona účinného v čase rozhodovania

všeobecných súdov, pokiaľ k diskriminácii došlo už skôr.

Rovnako nemožno bez ďalšieho akceptovať ani právny názor sťažovateľa, podľa

ktorého treba antidiskriminačný zákon aplikovať v znení účinnom v čase podania žaloby,

teda v decembri 2005, ibaže by k diskriminácii došlo v čase, v ktorom bolo znenie

ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona totožné ako v decembri 2005.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že pre správne hmotnoprávne posúdenie veci bolo

potrebné predovšetkým po skutkovej stránke ustáliť, kedy vlastne k namietanému konaniu

žalovaného malo dôjsť. Takéto skutkové ustálenie však v rozsudkoch všeobecných súdov

absentuje. Zo žaloby sťažovateľa sa na prvý pohľad zdá, že k diskriminácii malo

vo všeobecnej rovine dochádzať od roku 1996 tým, že žalovaný prideľoval byty aj

nečlenom bez akýchkoľvek kritérií. Sťažovateľ požiadal žalovaného o pridelenie bytu

po neplatičovi 7. júla 1997. Byt mu však podľa všetkého pridelený nebol. Zdá sa preto, že

v konkrétnej rovine pociťoval sťažovateľ diskrimináciu zo strany žalovaného od roku 1997.

V tomto čase však antidiskriminačný zákon ešte neexistoval. Pokiaľ by preto malo

k diskriminácii sťažovateľa dochádzať v čase od roku 1997 do 30. júna 2004, potom by

hmotnoprávna subsumpcia veci pod antidiskriminačný zákon vôbec neprichádzala

do úvahy.

Možno urobiť záver, že hmotnoprávnym posúdením veci sťažovateľa podľa § 2

ods. 1 antidiskriminačného zákona v znení účinnom od 1. apríla 2008 (bez skutkového

ustálenia o tom, kedy malo k diskriminácii dochádzať) došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vychádzajúc z uvedeného záveru ústavný súd už nepovažoval za potrebné meritórne

sa zaoberať namietaným porušením ďalších ustanovení , listiny, dohovoru,

dodatkového protokolu, paktu a charty.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu

č. k. -240 zo 14. októbra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Bude povinnosťou krajského súdu popri riešení otázky správnej právnej kvalifikácie

vysporiadať sa v potrebnom rozsahu aj s ďalšími námietkami sťažovateľa (o žiaden

vykonaný dôkaz sa neopiera záver, podľa ktorého právo na pridelenie bytu sa má vzťahovať

len na byty v užívaniaschopnom stave, žalovaný klamal členov tvrdením, že nemá byty,

neobstojí, že v obchodnoprávnych vzťahoch zákaz diskriminácie neplatí, sťažovateľ mal

v zmysle a stanov žalovaného právo na pridelenie bytu, až

z rozsudku okresného súdu sa dozvedel, že byty po neplatičoch neboli v užívaniaschopnom

stave, samotná koncepcia prideľovania bytov po neplatičoch bola diskriminujúca).

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia advokátom

v sume 392,73 €, a to za tri úkony právnych služieb v roku 2011 po 123,50 € (prevzatie

a príprava zastúpenia, sťažnosť a replika na vyjadrenie krajského súdu), ako aj režijný

paušál trikrát po 7,41 € (bod 3 výroku nálezu). Pokiaľ sťažovateľ požadoval náhradu trov

právneho zastúpenia advokátom v sume 1 281,45 € (vychádzajúc z hodnoty požadovaného

primeraného finančného zadosťučinenia), nebolo možné mu vyhovieť v časti prevyšujúcej

priznanú sumu náhrady trov.

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia vo výške 26 000 € (bod 4 výroku nálezu). V danom prípade

došlo popri vyslovení porušenia označených práv sťažovateľa aj k zrušeniu rozsudku

krajského súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie. Preto podľa názoru ústavného súdu ujma

spôsobená sťažovateľovi bola v plnom rozsahu nahradená, a teda vôbec neprichádzalo

do úvahy priznať sťažovateľovi peňažnú náhradu za vzniknutú ujmu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012