Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 471/2011
PDF · 221.97 KB
No categories available
II. ÚS 471/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. V. S., K., zastúpeného advokátom
JUDr. J. M., K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 prvej vety a ods. 2, čl. 13
ods. 3, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 a čl. 3 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
a čl. 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie v konaní vedenom Krajským súdom
v Košiciach pod sp. zn. 1 Co 176/2009 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 176/2009 p o r u š i l
základné právo JUDr. V. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 176/2009-240 zo 14. októbra
2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. JUDr. V. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 392,73 € (slovom
tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov), ktorú j e Krajský súd v Košiciach
p o v i n n ý vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. J. M., K., do jedného mesiaca
od právoplatnosti nálezu.
4. Sťažnosti JUDr. V. S. v časti požadujúcej priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 26 000 € n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 471/2011-35 z 20. októbra 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
JUDr. V. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 prvej
vety a ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 1 a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), čl. 26 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a čl. 21 ods. 1 Charty základných
práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Co 176/2009.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 25. novembra
2011 a tiež krajský súd vo vyjadrení zo 14. novembra 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žalobou z 27. decembra 2005 požadoval uložiť
S. (ďalej len „žalovaný“) zdržať sa všetkých úkonov poškodzujúcich a znevýhodňujúcich
ho ako člena družstva. Nárokoval si aj zaplatenie nemajetkovej ujmy vzniknutej jeho
znevýhodnením pri prideľovaní bytov uprednostneným osobám. Rozsudkom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 44 C 614/2005-178 z 3. marca 2009 bola
žaloba zamietnutá s tým, že pri prideľovaní bytov po neplatičoch za rovnakých podmienok
ako pre členov aj nečlenov nedochádzalo k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania,
keďže nie je osobitným zákonom ustanovené právo člena bytového družstva na pridelenie
bytu po neplatičovi, lebo nejde o byt v riadnom užívaniaschopnom stave. Iba vo vzťahu
k bytu užívaniaschopnému má člen bytového družstva právo v zmysle čl. 12 ods. 1 písm. E
a F stanov S. (ďalej len „stanovy“). Sťažovateľ v odvolaní z 8. marca 2009 poukázal na to,
že sa v konaní netvrdilo ani sa nepreukázalo, že všetky byty neboli v riadnom
užívaniaschopnom stave. Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 176/2009-240
zo 14. októbra 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa jeho názoru zákon
č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) poskytuje ochranu pred
diskrimináciou iba z dôvodov konkrétne vymedzených v ustanovení § 2 ods. 1 a vymedzuje
okruh konkrétnych vzťahov, pri ktorých môže k diskriminácii dôjsť. Takto vymedzený
okruh znamená, že na základe neho nemožno poskytovať ochranu pri porušení práva
z iného dôvodu alebo v inej oblasti. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 34/2011 zo 14. júla 2011 bolo dovolanie
sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako neprípustné, v dôsledku čoho sa
najvyšší súd nezaoberal rozsudkom krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy mu neposkytli ochranu proti rozdielnemu
zaobchádzaniu bez objektívneho a rozumného ospravedlnenia, hoci išlo o osoby
v podobných situáciách. Podľa okresného súdu a krajského súdu pre vzťah sťažovateľa
a žalovaného je určujúci Obchodný zákonník, ide o obchodno-právny vzťah a na tento sa
zásada rovnakého zaobchádzania už pre samotnú podstatu veci nemôže vzťahovať.
Žalovaný je predovšetkým podnikateľským subjektom a v súlade s takýmto poňatím sa
do popredia dostáva najmä majetkovo-právny aspekt členstva. Sťažovateľ považuje
za podstatné, že všeobecné súdy vychádzali z nesprávneho znenia ustanovenia § 2 ods. 1
antidiskriminačného zákona, keďže vychádzali zo znenia vyplývajúceho zo zákona
č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Pritom v čase podania žaloby znelo ustanovenie § 2 ods. 1
antidiskriminačného zákona takto: „Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva
v zákaze diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, vo výkone práv a povinností v súlade
s dobrými mravmi, ako aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou, ak je možné
prijatie takýchto opatrení požadovať vzhľadom na konkrétne okolnosti a na možnosti osoby,
ktorá má povinnosť túto zásadu dodržiavať.“ Správne mali vec posúdiť podľa toho znenia,
ktoré bolo účinné v čase podania žaloby. Preto treba právny záver všeobecných súdov
považovať za arbitrárny bez opory v právnom stave existujúcom v čase podania žaloby.
Antidiskriminačný zákon sa vzťahuje na akýkoľvek dôvod diskriminácie a v žiadnom
prípade nevymedzuje okruh konkrétnych vzťahov, pri ktorých môže k diskriminácii dôjsť.
Keďže sťažovateľ počas konania pred všeobecnými súdmi jednak tvrdil, že žalovaný
nezaobchádzal pri prideľovaní bytov po neplatičoch odlišne s osobami, ktorých situácia sa
líši, teda s dlhodobými vlastníkmi členských podielov majúcimi právo na pridelenie bytu
na jednej strane a žiadateľmi o byt, ktorí v čase prijímania za členov takéto právo nemali,
na strane druhej, ale tiež, že realizáciou koncepcie prideľovania bytov po neplatičoch sa
zvýhodňuje určitá skupina osôb (napr. vlastní zamestnanci žalovaného), záver súdov, podľa
ktorého sťažovateľ netvrdil, že jeho nárok vychádza z diskriminácie z niektorého z dôvodov
vymedzených v antidiskriminačnom zákone, nemá žiadne opodstatnenie a je výsledkom
opomenutia zohľadniť všetky sťažovateľove podania. Pritom ustanovenie § 2 ods. 1
antidiskriminačného zákona v znení účinnom v čase podania žaloby žiadne dôvody
diskriminácie nevymedzoval, pretože diskrimináciu zakázal z akéhokoľvek dôvodu.
Sťažovateľ ďalej namietal, že záver okresného súdu, podľa ktorého právo
na pridelenie bytu v zmysle stanov sa vzťahuje len na byty v užívaniaschopnom stave,
sa neopiera o žiaden vykonaný dôkaz. Táto námietka sťažovateľa ostala bez odozvy.
Rovnako sa všeobecné súdy nezapodievali ani jeho tvrdením, podľa ktorého žalovaný
klamal svojich členov tvrdením, že byty nemá, pričom ich prideľoval svojvoľne
zamestnancom, známym, deťom členov predstavenstva a pod. Neobstojí ani tvrdenie, podľa
ktorého v obchodno-právnych vzťahoch zákaz diskriminácie neplatí. Možno to vyvodiť
z ustanovenia § 5 ods. 2 písm. d) antidiskriminačného zákona. Sťažovateľ dostatočne
preukázal v konaní svoje právo na pridelenie bytu vyplývajúce z ustanovenia § 685 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ako aj z čl. 12 písm. E a F stanov. Keďže sa sťažovateľ až
z rozsudku okresného súdu dozvedel, že byty po neplatičoch vraj neboli
v užívaniaschopnom stave, nemal ani možnosť sa k tejto skutočnosti pred okresným súdom
vyjadriť. Krajský súd a najvyšší súd neposkytli sťažovateľovi vyjadrenia žalovaného k jeho
odvolaniu, resp. jeho dovolaniu. Samotná koncepcia prideľovania bytov po neplatičoch,
z ktorej žalovaný vychádza, je diskriminujúca, pretože žiadateľmi môžu byť fyzické osoby,
zamestnanci družstva, funkcionári družstva, pričom žiadateľ bytu nemusí byť členom
družstva. Takáto koncepcia je svojvoľná, a preto neprípustná. Jej realizáciou je zvýhodnená
určitá skupina osôb. Krajský súd porušil čl. 142 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 14 ods. 1 paktu tým, že jeho rozsudok nebol vyhlásený verejne, keďže účastníci neboli
o vyhlásení rozsudku upovedomení predpísaným spôsobom.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených ustanovení ústavy, listiny, dohovoru, dodatkového protokolu, paktu, charty,
smernice Rady č. 2000/43/ES z 29. júna 2000 (ďalej aj „smernica“), antidiskriminačného
zákona, Občianskeho zákonníka a stanov s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 34/2011 zo 14. júla 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež
primerané finančné zadosťučinenie od najvyššieho súdu vo výške 26 000 €.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu zo 14. novembra 2011 doručeného ústavnému
súdu 16. novembra 2011 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť. Podľa jeho názoru
dôvody sťažnosti sú zhodné s dôvodmi odvolania proti rozsudku okresného súdu. Pokiaľ
sťažovateľ tvrdí, že rozsudok krajského súdu nevyhovuje požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutia, treba uviesť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Rozsudok okresného súdu a krajského súdu týmto požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia zodpovedá. Skutkové a právne závery nie sú zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že krajský súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa, nemožno v žiadnom prípade považovať
za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy. Treba poznamenať, že odvolanie sťažovateľa obsahovalo
96 bodov, a preto nebolo možné, ale ani účelné polemizovať s každým tam uvádzaným
argumentom. Navyše, sťažovateľ v odvolaní neuviedol také významné skutočnosti,
s ktorými by sa už okresný súd nevysporiadal. S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa
o dôvodoch zákazu diskriminácie treba poznamenať, že dôvody zákazu diskriminácie
uvedené v antidiskriminačnom zákone prekračujú nevyhnutný rámec dôvodov, v súvislosti
s ktorými ukladajú povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania
antidiskriminačné smernice Európskej únie. Výpočet dôvodov zákazu diskriminácie
v ustanovení § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona zahŕňa všetky dôvody, na základe
ktorých sa zaručujú základné práva a slobody na území Slovenskej republiky podľa čl. 12
ústavy. Okrem nich tento demonštratívny výpočet ešte explicitne zahŕňa zdravotné
postihnutie, vek, sexuálnu orientáciu, ako aj manželský a rodinný stav. Väčšina týchto
dôvodov sa týka vlastností alebo daností, ktoré sú dané človeku ako ľudskej bytosti
a (prípadne alebo) tvoria podstatnú a neoddeliteľnú časť ľudskej identity. Povinnosť
dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti k prístupu k tovarom a službám a ich
poskytovanie je stanovené smernicou, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania
s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod, a smernicou Rady č. 2004/113/ES
o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru
a službám a k ich poskytovaniu. „Rasová“ smernica (smernica č. 2000/43/ES) rozširuje
povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania aj na oblasť prístupu k bývaniu
a k jeho poskytovaniu. Do oblasti bývania spadajú všetky formy bývania poskytované
fyzickými alebo právnickými osobami (okrem bývania poskytovaného fyzickými osobami –
nepodnikateľmi) bez ohľadu na jeho odplatnosť alebo bezodplatnosť.
Z repliky sťažovateľa z 25. novembra 2011 doručenej ústavnému súdu 1. decembra
2011 vyplýva, že sťažovateľ so stanoviskom predsedu krajského súdu nesúhlasí a v plnom
rozsahu trvá na podanej sťažnosti. Opakovane poukazuje na to, že ustanovenie § 2 ods. 1
antidiskriminačného zákona v čase začatia konania vedeného okresným súdom malo odlišné
znenie, než z akého vychádzali okresný súd a krajský súd. Sťažovateľ upravuje znenie
požadovaného nálezu ústavného súdu tak, že žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok
krajského súdu č. k. 1 Co 176/2009-240 zo 14. októbra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie.
Trvá na požiadavke priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 26 000 €
a domáha sa aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 1 281,45 €.
Keďže rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti mohol byť dotknutý na právach aj
žalovaný ako účastník konania vedeného všeobecnými súdmi, ústavný súd doručil sťažnosť,
uznesenie č. k. II. ÚS 471/2011-35 z 20. októbra 2011, vyjadrenie predsedu krajského súdu,
ako aj repliku sťažovateľa žalovanému s možnosťou vyjadriť sa v merite veci.
Z vyjadrenia žalovaného z 19. decembra 2011 doručeného ústavnému súdu
21. decembra 2011 vyplýva, že žalovaný žiada sťažnosti nevyhovieť, a to na základe
v podstate rovnakých argumentov ako krajský súd.
Z podania predsedu krajského súdu z 29. decembra 2011 doručeného ústavnému
súdu 3. januára 2012 vyplýva, že krajský súd zotrváva na svojom vyjadrení
zo 14. novembra 2011, a to v súvislosti so stanoviskom, ktoré podal ústavnému súdu
žalovaný.
II.
Zo žaloby sťažovateľa z 27. decembra 2005 vyplýva, že je členom žalovaného
od 22. mája 1984, pričom bol zaradený do poradovníka na pridelenie družstevného bytu.
Dňa 7. júla 1997 požiadal žalovaného o poskytnutie bytu po neplatičovi. Listom žalovaného
z 10. júla 1997 bol sťažovateľ vyzvaný vyplniť a zaslať žiadosť o pridelenie bytu mimo
poradovníka. Sťažovateľ žiadosť zaslal 15. júla 1997. Listom z 3. marca 2005 sťažovateľ
požiadal žalovaného o zaslanie informácie a prešetrenie okolností pri prideľovaní bytov.
Žalovaný mu 4. apríla 2005 oznámil, že po roku 1990 bolo potrebné zosúladiť stanovy
a činnosť žalovaného s novými právnymi predpismi. Pôvodné poradovníky a zoznam
čakateľov na pridelenie bytov stratili opodstatnenie, lebo výstavba posledných bytov sa
ukončila ešte v roku 1986. Sťažovateľ tvrdí že od roku 1996 žalovaný prideľoval byty aj
nečlenom, a to bez akýchkoľvek kritérií, čím sťažovateľa ako člena poškodil na jeho
právach a znevýhodnil ho oproti iným, ktorým boli byty bez akýchkoľvek kritérií pridelené.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 176/2009-240 zo 14. októbra 2010 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 44 C 614/2005-178 z 3. septembra 2009.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne vyhodnotil podmienky na poskytnutie
ochrany podľa antidiskriminačného zákona a správne rozhodol, pokiaľ nárok sťažovateľa
uplatnený podľa tohto zákona ako nedôvodný zamietol. Za vecne správne a výstižné
považuje aj dôvody rozsudku okresného súdu v časti konštatujúcej, že antidiskriminačný
zákon neupravuje zásadu rovnakého zaobchádzania všeobecne vo všetkých oblastiach
spoločenského života, ale zameriava sa len na oblasti v zákone priamo ustanovené a len
v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi, pričom v tomto prípade pre
vzťah sťažovateľa a žalovaného je určujúci Obchodný zákonník, čo znamená, že ide
o obchodno-právny vzťah, na ktorý sa zásada rovnakého zaobchádzania už pre samu
podstatu tohto vzťahu nemôže vzťahovať. Sťažovateľ uplatnený nárok na výzvu okresného
súdu upravil 6. februára 2006 a v takomto znení ho krajský súd v zrušujúcom uznesení
z 10. júla 2006 kvalifikoval ako nárok na ochranu práva porušovaného nedodržiavaním
zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti s prideľovaním bytov žalovaným, keď
konštatoval, že petit žaloby v plnom rozsahu zodpovedá ustanoveniu § 9 ods. 2
antidiskriminačného zákona. Sťažovateľ si takúto právnu kvalifikáciu svojho nároku počas
ďalšieho konania osvojil, čo potvrdil aj v písomnom podaní z 22. augusta 2006. Podľa
ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého
zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania
alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia,
veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,
politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu
alebo iného postavenia. Antidiskriminačný zákon poskytuje teda ochranu pred
diskrimináciou iba z konkrétne zákonom vymedzených dôvodov uvedených v § 2 ods. 1
a taktiež vymedzuje okruh konkrétnych vzťahov, pri ktorých k diskriminácii môže dôjsť
(§ 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona). Takto vymedzený rozsah právnej ochrany
znamená, že na základe neho nemožno poskytovať ochranu pri porušení práva z iného
dôvodu alebo v inej oblasti. Sťažovateľ v konaní nepreukázal, ale ani netvrdil, aby jeho
nárok vychádzal z diskriminácie z niektorého z tých dôvodov, ktoré antidiskriminačný
zákon vymedzuje. Z obsahu jeho skutkových tvrdení možno vyvodiť, že svoj nárok
odvodzuje od porušenia práva žalovaným voči nemu ako členovi pri prideľovaní bytov.
Porušenie takéhoto práva však nepredstavuje diskrimináciu z dôvodu vymedzeného
antidiskriminačným zákonom a rovnako ani nejde o právny vzťah v takej oblasti, ktorú
zákon vymedzuje. Za takejto situácie nemožno žalobe sťažovateľa v zmysle vymedzených
petitov vyhovieť, a to ani v prípade, ak by uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že
zo strany žalovaného skutočne došlo k porušeniu iného právneho predpisu, resp. stanov.
Sťažovateľom konkretizovanému petitu žaloby totiž možno vyhovieť iba za predpokladu
splnenia podmienok na poskytnutie ochrany podľa antidiskriminačného zákona.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo(…) prejednaná nezávislým a nestranným súdom(…), ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch(…)
Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona v pôvodnom znení účinnom od 1. júla
2004 dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie
z akéhokoľvek dôvodu, vo výkone práv a povinností v súlade s dobrými mravmi, ako aj
v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou, ak je možné prijatie takýchto opatrení
požadovať vzhľadom na konkrétne okolnosti a na možnosti osoby, ktorá má povinnosť túto
zásadu dodržiavať.
Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona v znení účinnom od 1. septembra 2007
dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie
z akéhokoľvek dôvodu.
Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona v znení účinnom od 1. apríla 2008
dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu
pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej
skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu
a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
Sťažovateľ je presvedčený, že všeobecné súdy nesprávne právne posúdili jeho
žalobu, keď vychádzali z takého znenia ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona,
ktorý bol účinný v čase rozhodovania všeobecných súdov. Podľa jeho názoru mali
vychádzať z toho znenia ustanovenia, ktoré bolo účinné v čase podania žaloby. Uvádza tiež,
že na niektoré podstatné odvolacie námietky krajský súd nereagoval, resp. nereagoval
dostatočne.
Krajský súd a žalovaný nezaujali k hlavnej námietke sťažovateľa nijaké explicitné
stanovisko. Odôvodnenie rozsudku považujú obaja za dostatočné a súladné s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva.
Z pohľadu ústavného súdu sa javí hlavná námietka sťažovateľa primárne ako
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto považuje
za účelné podanú sťažnosť skúmať predovšetkým z pohľadu týchto ustanovení ústavy
a dohovoru.
Treba predovšetkým konštatovať, že okresný súd vo svojom rozsudku č. k.
44 C 614/2005-178 z 3. marca 2009 na s. 9 cituje ustanovenie § 2 ods. 1
antidiskriminačného zákona v znení účinnom od 1. apríla 2008. Na s. 12 z citovaného
ustanovenia vyvodzuje, že antidiskriminačný zákon neupravuje zásadu rovnakého
zaobchádzania všeobecne, vo všetkých oblastiach spoločenského života, ale zameriava sa
len na oblasti v zákone priamo ustanovené a len v spojení s právami osôb ustanovenými
osobitnými zákonmi. Z odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 8. marca
2009 (ktoré má 96 bodov) vyplýva, že v bode 46 sťažovateľ cituje ustanovenie § 2 ods. 1
antidiskriminačného zákona v pôvodnom znení účinnom od 1. júla 2004, avšak bez toho,
aby explicitne vytýkal okresnému súdu, že vec nesprávne právne posúdil, keď vychádzal
z aktuálneho znenia citovaného ustanovenia. Aj napriek tejto nedôslednosti je ústavný súd
toho názoru, že odvolacie tvrdenie sťažovateľa o odlišnom znení citovaného ustanovenia
zakladalo povinnosť krajského súdu preveriť správnosť právnej kvalifikácie použitej
okresným súdom. Zároveň treba poznamenať, že vzhľadom na rozsiahlosť podaného
odvolania mohla táto nie dostatočne dôrazne formulovaná námietka sťažovateľa ujsť
pozornosti krajského súdu.
Pôvodné znenie ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona účinné od 1. júla
2004 bolo novelizované najprv zákonom č. 326/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 539/2005 Z. z. Táto novela nadobudla
účinnosť 1. septembra 2007. K ďalšej novelizácii došlo zákonom č. 85/2008 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného
strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov. Táto novela nadobudla účinnosť
1. apríla 2008.
Možno konštatovať, že počnúc účinnosťou antidiskriminačného zákona od 1. júla
2004 až do poslednej novelizácie, ktorá nadobudla účinnosť 1. apríla 2008, ustanovenie § 2
ods. 1 zakazovalo diskrimináciu z akéhokoľvek dôvodu. Od 1. apríla 2008 až do súčasnosti
sa zákaz diskriminácie vzťahuje na vymenované dôvody diskriminácie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že jeho žalobu nebolo možné právne posudzovať
podľa takého znenia príslušného ustanovenia antidiskriminačného zákona, ktoré síce bolo
účinné v čase rozhodovania všeobecných súdov, nie však v čase, keď k tvrdenej
diskriminácii malo dôjsť. Podľa sťažovateľa treba jeho právnu vec subsumovať pod to
znenie, ktoré bolo účinné v čase podania žaloby, teda v decembri 2005.
Vzhľadom na skutočnosť, že antidiskriminačný zákon je vo svojej relevantnej časti
právnym predpisom hmotnoprávneho charakteru, musí byť aplikovaný v znení účinnom
v čase, v ktorom k tvrdenej diskriminácii došlo. Odlišné hmotnoprávne posúdenie by bolo
arbitrárne a znamenalo by porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
To v danom prípade znamená, že rozhodne nemožno pri právnom posúdení danej
veci vychádzať zo znenia antidiskriminačného zákona účinného v čase rozhodovania
všeobecných súdov, pokiaľ k diskriminácii došlo už skôr.
Rovnako nemožno bez ďalšieho akceptovať ani právny názor sťažovateľa, podľa
ktorého treba antidiskriminačný zákon aplikovať v znení účinnom v čase podania žaloby,
teda v decembri 2005, ibaže by k diskriminácii došlo v čase, v ktorom bolo znenie
ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona totožné ako v decembri 2005.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že pre správne hmotnoprávne posúdenie veci bolo
potrebné predovšetkým po skutkovej stránke ustáliť, kedy vlastne k namietanému konaniu
žalovaného malo dôjsť. Takéto skutkové ustálenie však v rozsudkoch všeobecných súdov
absentuje. Zo žaloby sťažovateľa sa na prvý pohľad zdá, že k diskriminácii malo
vo všeobecnej rovine dochádzať od roku 1996 tým, že žalovaný prideľoval byty aj
nečlenom bez akýchkoľvek kritérií. Sťažovateľ požiadal žalovaného o pridelenie bytu
po neplatičovi 7. júla 1997. Byt mu však podľa všetkého pridelený nebol. Zdá sa preto, že
v konkrétnej rovine pociťoval sťažovateľ diskrimináciu zo strany žalovaného od roku 1997.
V tomto čase však antidiskriminačný zákon ešte neexistoval. Pokiaľ by preto malo
k diskriminácii sťažovateľa dochádzať v čase od roku 1997 do 30. júna 2004, potom by
hmotnoprávna subsumpcia veci pod antidiskriminačný zákon vôbec neprichádzala
do úvahy.
Možno urobiť záver, že hmotnoprávnym posúdením veci sťažovateľa podľa § 2
ods. 1 antidiskriminačného zákona v znení účinnom od 1. apríla 2008 (bez skutkového
ustálenia o tom, kedy malo k diskriminácii dochádzať) došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Vychádzajúc z uvedeného záveru ústavný súd už nepovažoval za potrebné meritórne
sa zaoberať namietaným porušením ďalších ustanovení ústavy, listiny, dohovoru,
dodatkového protokolu, paktu a charty.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu
č. k. 1 Co 176/2009-240 zo 14. októbra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Bude povinnosťou krajského súdu popri riešení otázky správnej právnej kvalifikácie
vysporiadať sa v potrebnom rozsahu aj s ďalšími námietkami sťažovateľa (o žiaden
vykonaný dôkaz sa neopiera záver, podľa ktorého právo na pridelenie bytu sa má vzťahovať
len na byty v užívaniaschopnom stave, žalovaný klamal členov tvrdením, že nemá byty,
neobstojí, že v obchodnoprávnych vzťahoch zákaz diskriminácie neplatí, sťažovateľ mal
v zmysle Občianskeho zákonníka a stanov žalovaného právo na pridelenie bytu, až
z rozsudku okresného súdu sa dozvedel, že byty po neplatičoch neboli v užívaniaschopnom
stave, samotná koncepcia prideľovania bytov po neplatičoch bola diskriminujúca).
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia advokátom
v sume 392,73 €, a to za tri úkony právnych služieb v roku 2011 po 123,50 € (prevzatie
a príprava zastúpenia, sťažnosť a replika na vyjadrenie krajského súdu), ako aj režijný
paušál trikrát po 7,41 € (bod 3 výroku nálezu). Pokiaľ sťažovateľ požadoval náhradu trov
právneho zastúpenia advokátom v sume 1 281,45 € (vychádzajúc z hodnoty požadovaného
primeraného finančného zadosťučinenia), nebolo možné mu vyhovieť v časti prevyšujúcej
priznanú sumu náhrady trov.
Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 26 000 € (bod 4 výroku nálezu). V danom prípade
došlo popri vyslovení porušenia označených práv sťažovateľa aj k zrušeniu rozsudku
krajského súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie. Preto podľa názoru ústavného súdu ujma
spôsobená sťažovateľovi bola v plnom rozsahu nahradená, a teda vôbec neprichádzalo
do úvahy priznať sťažovateľovi peňažnú náhradu za vzniknutú ujmu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2012