Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 108/2012
PDF · 174.11 KB
No categories available
III. ÚS 108/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. K., zákonnej zástupkyne maloletého F. M., obaja
bytom K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci pred
nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny
základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní o určenie výživného na maloleté dieťa vedenom pod sp. zn. 21
P/161/2010 a Krajského súdu v Košiciach pri rozhodovaní o jej námietkach zaujatosti
sudcov a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. I. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2012
doručená sťažnosť JUDr. I. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej
základného práva na prerokovanie veci pred nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní o určenie výživného na
maloleté dieťa vedenom pod sp. zn. 21 P/161/2010 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Návrhom zo dňa 15. júla 2010, č. k.: 21 P/161/2010, sa navrhovateľka domáha na
Okresnom súde... zvýšenia výživného na svojho maloletého syna F. Pri písaní návrhu
navrhovateľka prostredníctvom internetu zistila, že súd, ktorý rozhodoval v obsadení
samosudkyňou Mgr. P. dňa 21. 2. 2007, č. k.: P98/99 o aktuálnom výživnom, ktoré
predstavuje 50,- € mesačne, vychádzal z informácii, že otec maloletého je dlhodobo
nezamestnaný, pričom v odôvodnení rozsudku súd uvádza, že od 01. 08. 2004 do 29. 01.
2006 bol evidovaný na ÚPSVaR ako uchádzač o zamestnanie, prvých šesť mesiacov poberal
podporu v nezamestnanosti a následne už len dávku sociálnej pomoci vo výške 2.900,- Sk.
Z listu vlastníctva č. 1517 uverejneného na internetovom katastrálnom portály
navrhovateľka zistila, že otcovi maloletého bol len 4 mesiace pred vyhlásením rozsudku
poskytnutý hypotekárny úver na kúpu ďalších nehnuteľností. V nadväznosti na túto
informáciu navrhovateľka zo živnostenského registra na internete ďalej zistila, že otec
maloletého získal v januári 2006 živnostenské oprávnenie a teda v čase rozhodovania súdu
už viac ako rok podnikal. Zhodou okolností sa navrhovateľke v čase písania návrhu dostal
do rúk aj výtlačok novín ... zo dňa 12. 01. 2007 (cca mesiac pred vyhlásením rozsudku), v
ktorom sa otec maloletého v článku na celú polovicu strany prezentuje ako „odborník“ na
fitnes a zdravú výživu. Vychádzajúc z týchto informácii má navrhovateľka za to, že súd bol v
čase rozhodovania prinajmenšom úmyselne uvedený otcom maloletého do omylu ohľadom
svojich majetkových pomerov a svojich príjmov, resp. bol v omyle zo strany otca úmyselne
ponechaný, aj keď sa nedá vylúčiť, že súd o týchto informáciách vedel a úmyselne ich pri
rozhodovaní opomenul...
Z uvedených dôvodov má navrhovateľka za to, že okolnosti, za akých došlo k
dosiahnutiu rozsudku dňa 21. 2. 2007 vo veci výživného na maloleté dieťa, č. k. P98/99, sú
dôvodom hodným osobitného zreteľa na to, aby ich súd v novom konaní zohľadnil a pri
rozhodovaní o výživnom aplikoval ustanovenia § 77 ZOR, ktorý hovorí, že právo na výživné
sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre
maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia
konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Nové konanie o určenie výživného, č. k. 21 P/161/2010 bolo pridelené znovu Mgr. P.,
t. j. tej iste sudkyni, ktorá rozhodovala o výživnom v roku 2007...
Preto okamžite po zistení, že vec bola pridelená sudkyni Mgr. P., podala
navrhovateľka dňa 22. 07. 2010 námietku zaujatosti súdu pre pomer sudkyne Mgr. P. k
časti prejednávanej veci.
Sudkyňa Mgr. P. predložila námietku Krajskému súdu v Košiciach až dňa 17. 12.
2010 (5 mesiacov po jej podaní - v zmysle zákona tak mala urobiť do 10 dní) Krajský súd o
nej rozhodol až v marci 2011 (t. j. rozhodoval takmer 3 mesiace, pričom rovnako bol
povinný rozhodnúť do 10 dní).
Druhú námietku zaujatosti sudkyne Mgr. P. navrhovateľka doručila súdu dňa 30.
novembra 2011 potom, čo po nahliadnutí do súdneho spisu zistila, že sudkyňa Mgr. P. jej
ako účastníčke konania systematicky odopiera procesné práva a vo veci fakticky vôbec
nekoná. Napriek tomu, že pomaly rok bolo v spise založené vyjadrenie otca maloletého k jej
návrhu, toto vyjadrenie jej vôbec nebolo doručené. Napriek tomu, že od podania návrhu na
začatie konania uplynulo už 15 mesiacov a súd po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní
vytýčil vo veci konečne prvé pojednávanie na 13. 12. 2011, súd nezabezpečil jediný
relevantný dôkaz, ktorý by mohol byť reálnym podkladom pre rozhodnutie o návrhu.
Napriek tomu, že bola podaná námietka zaujatosti, sudkyňa Mgr. P. vo veci pojednávala.
Na pojednávaní nútila navrhovateľku, aby jej opakovane verbálne konkretizovala dôvody
podania námietky zaujatosti. Navrhovateľka rámcovo uviedla dôvody a ďalej radšej len
odkázala na svoje písomné podanie. Sudkyňa Mgr. P. následne nadiktovala do zápisnice, že
sa matka domáha revízie predchádzajúceho rozsudku. Absolútne totožná formulácia takto
účelovo skresleného odôvodnenia druhej námietky je obsiahnutá aj v uznesení Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 2. 2. 2012, ktorý o druhej námietke navrhovateľky vôbec
nerozhodol a vrátil ju Okresnému súdu Košice I ako bezdôvodne predloženú.
Ďalej navrhovateľka k veci uvádza, že napriek tomu, že počas pojednávania dňa
13. 12. 2011 žiadala doručiť zápisnicu z pojednávania, súd jej ju doručil až po jej písomnej
výzve. Po zistení totožnosti obsahu uznesenia Krajského súdu v Košiciach, ktorým bola
vrátená námietka ako bezdôvodne podaná, s obsahom zápisnice, ktorú z pojednávania dňa
13. 12. 2012 diktovala sudkyňa Mgr. P. má navrhovateľka za to, že pojednávanie dňa
13.12.2011, v čase keď ešte nebolo rozhodnuté o druhej námietke navrhovateľky, bolo
sudkyňou Mgr. P. účelovo zmanipulované s cieľom deformovať jej výpoveďou na
pojednávaní dôvody podaných námietok a vytvoriť tým základ pre odmietnutie námietky
Krajským súdom v Košiciach.
Postup súdov oboch stupňov a vôbec konania o oboch námietkach zaujatosti boli po
celý čas realizované v rozpore s ustanoveniami O. s. p., a to ako z hľadiska lehôt, ako boli
Krajskému súdu v Košiciach predkladané a tiež lehôt v akých o nich bolo rozhodované, tak
aj z hľadiska ďalších úkonov sudkyne Mgr. P., ktoré vykonávala, keďže podľa názoru
navrhovateľky za žiadnych okolností nemožno pojednávanie dňa 13. 12. 2011 považovať za
úkon, ktorý nepripúšťal odklad, pričom práve táto účelovo vykonštruovaná zápisnica bola
podľa všetkého podkladom pre odmietnutie námietky, osobitne ak uvážime, že výrokmi
obsiahnutými v nej odôvodňoval Krajský súd v Košiciach svoje uznesenie ojej vrátení.
Odôvodnenia zamietnutia námietky a vrátenia veci sa v skutočnosti nezaoberajú podstatou
námietok a nereagujú na jej jadro, ktorého podstata spočíva v tom, že nemôže ten istý sudca
nezávisle posudzovať určitú okolnosť, ak ju on sám spôsobil.
Krajský súd v Košiciach sa s týmto vôbec nevysporiadava a rieši všetko iné, len k
tomuto sa nijako nevyjadruje. V tejto súvislosti má navrhovateľka za to, že aj samotným
rozhodovaním Krajského súdu v Košiciach o jej námietkach zaujatosti sudkyne Mgr. P.,
ktoré nebolo náležité odôvodnené, pretože absolútne nereaguje na podstatu námietok a
práve naopak, vyslovene sa im účelovo vyhýba a z odôvodnenia vôbec nie je jasné, z čoho
pramení istota Krajského súdu v Košiciach, že táto sudkyňa nemôže byť zaujatá, keďže niet
pochybností o existencii jej pomeru k časti prejednávanej veci. Z uvedeného dôvodu má
navrhovateľka za to, že Krajský súd v Košiciach týmto porušil aj právo navrhovateľky na
spravodlivý proces.
Ďalej navrhovateľka poukazuje na to, že mimoriadnou zhodou náhod sa sudkyňa
JUDr. M. H. pravidelne podieľa a aj v minulosti podieľala na rozhodovaní o opravných
prostriedkoch navrhovateľky, pričom v odôvodneniach svojich rozhodnutí si vyslovene
vymýšľa skutočnosti, ktoré nikdy neboli prejednávané a vôbec sa nezakladajú na pravde.
Skutočnosť, že sudkyňa Mgr. P. systematicky upiera a sťažuje navrhovateľke
v konaní výkon jej procesných práv, účelovo skresľuje výpovede navrhovateľky (čo napokon
robila po celý čas aj v konaní P 98/99, v ktorom sedem rokov rozhodovala o zvýšení
výživného na maloleté dieťa) a podľa názoru navrhovateľky účelovo vykonaným
pojednávania dňa 13. 12. 2011 zneužila táto sudkyňa svoju právomoc, nezabezpečuje
relevantné dôkazy pre rozhodnutie vo veci samej, spôsobuje v konaní prieťahy a to aj
potom, čo bola z tohto dôvodu podaná sťažnosť predsedovi súdu a ten listom zo dňa 6. 11.
2011 uznal sťažnosť ako dôvodnú a navrhovateľke sa za prieťahy ospravedlnil, považuje
navrhovateľka za prejavy subjektívnej zaujatosti sudkyne Mgr. P. voči nej, ako účastníčke
konania, ktoré existujú popri objektívnych dôvodoch predpojatosti tejto sudkyne pre jej
pomer k časti prejednávanej veci.
Konkrétne navrhovateľka odkazuje napr. na uznesenie Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 3. 8. 2009, ktorým sudkyňa JUDr. H. rozhodovala o odvolaní navrhovateľky proti
uzneseniu Okresného súdu Košice I, ktorým tento súd zaviazal dňa 23. 1. 2009, t. j. dva roky
po právoplatnosti rozsudku vo veci samej navrhovateľku na náhradu trov konania štátu vo
výške 974,84 € a otca maloletého na 102,90 €, čo odôvodnil tým, že pri rozhodovaní
zohľadnil výsledok sporu, závery znaleckých posudkov, osobné a majetkové pomery matky
maloletého, ako aj jej negatívne stanovisko k stretávaniu sa otca s maloletým. Voči tomuto
uzneseniu podala navrhovateľka odvolanie predovšetkým z dôvodu prekážky res iudicata,
keďže súd o trovách konania už rozhodoval rozsudkom vo veci samej a tiež skutočnosťou, že
v samotnom odôvodnení rozsudku súd uvádza, že počas celého 8 rokov vedeného konania
navrhovateľka mala od roku 2000 do roku 2002 príjem vo výške 2.750,- Sk [rodičovský
príspevok] a od roku 2003 a ešte aj v čase ukončenia konania študovala na dennom
štúdiu ..., pričom od zahájenia štúdia nemala vlastné príjmy, z čoho nepochybne vyplýva, že
voči navrhovateľke nemá štát právo na náhradu trov konania, keďže ako zo samotného
rozsudku vyplýva, že sú u nej nepochybne dané predpoklady pre oslobodenie od súdnych
poplatkov...
Od podania návrhu do dňa podania tejto sťažnosti uplynulo v konaní starostlivosti
súdu o maloletých už viac ako 19 mesiacov, pričom súd nielenže nerozhodol o výživnom na
maloleté dieťa, ale vo veci nevykonal jediný relevantný úkon, ktorý by reálne smeroval
k rozhodnutiu vo veci samej...
K odstráneniu zbytočných prieťahov nedošlo ani potom, čo predseda súdu uznal
sťažnosť navrhovateľky dňa 6. 11. 2011 za plne opodstatnenú a prisľúbil, že vec bude až do
jej právoplatného skončenia sledovať.
Osobitne v tejto súvislosti navrhovateľka zdôrazňuje, že zo strany Okresného súdu
Košice I sa jedná o opakované a systematické porušovanie tohto práva, keďže už dňa 6. 11.
2011 bola uznaná jej sťažnosť ako opodstatnená a od vtedy uplynulo ďalších aj v minulosti
o návrhu na určenie výživného rozhodoval 8 rokov.
Vzhľadom na to, že rozsudok vo veci samej sa týka výživy maloletého dieťaťa, ktoré
ju v primeranom rozsahu potrebuje dostávať každodenne, pričom súd má navyše vedomosť
o tom, že navrhovateľka je od septembra 2011 evidovaná na ÚPSVaR ako uchádzač o
zamestnanie, keďže v auguste 2011 jej skončil pracovný pomer advokátskeho koncipienta
dohodnutý na dobu určitú a max 6 mesiacov mohla poberať len dávku v nezamestnanosti vo
výške cca 300,- € (od 15. 02. 2012 je zapísaná v zozname advokátov, čo ale z praktického
hľadiska, kým si nevybuduje vlastnú klientelu, zatiaľ len znamená predovšetkým výrazné
zvýšenie jej výdavkov - o tomto súd v čase podania sťažnosti nemali vedomosť) a napriek
tomu súd vo veci nekoná, dostáva sa navrhovateľka do zložitej finančnej situácie a výživa
maloletého je závislá na tretích osobách, ktoré nemajú a nikdy nemali voči maloletému F.
vlastnú vyživovaciu povinnosť. Nekonanie súdu vo veci a systematické porušovanie
základných práv a slobôd navrhovateľky navyše vyvoláva v navrhovateľke stratu v dôveru
právneho štátu...».
Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala vydať takéto rozhodnutie:
„Vzhľadom na okolnosti uvedené v tejto sťažnosti navrhovateľka žiada, aby Ústavný
súd... vyslovil, že boli porušené základné práva a slobody navrhovateľky obsiahnuté v
článku 46 Ústavy..., článku 36 Listiny... a článku 6 Dohovoru... - právo na prejednanie veci
pred nestranným a nezávislým súdom, právo na spravodlivý súdny proces a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote.
Zároveň navrhovateľka žiada, aby jej Ústavný súd... priznal za porušovanie týchto
práv náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- €, ktorú jej sú do troch dní odo dňa
vyslovenia výroku o porušení práv povinný spoločne a nerozdielne nahradiť oba všeobecné
súdy.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný
súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý podala zjavne neoprávnená osoba.
1. Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľka musí namietať porušenie svojich
základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy,
ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníčkou konania, v ktorom namieta
porušenie základných práv (II. ÚS 3/05).
Ústavný súd tiež pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany
základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine
v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky doručenej 7. marca 2012
konštatuje, že táto sťažnosť, ako vyplýva z jej označenia v záhlaví sťažnosti a tiež návrhu
na rozhodnutie (petitu), nie je podaná malotetým dieťaťom v zastúpení matkou ako
zákonnou zástupkyňou, ale je podaná takou osobou, ktorá nemá procesné postavenie
účastníčky konania v konaní o zvýšenie výživného na maloleté dieťa.
Vyplýva to aj z toho, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
21 P/161/2010 je navrhovateľom, a teda účastníkom konania jej maloletý syn F. M, a v
tomto konaní vystupuje sťažovateľka (matka dieťaťa) iba ako jeho zákonná zástupkyňa,
teda nie je považovaná v tomto konaní za účastníčku tohto konania.
Ústavný súd preto predmetnú sťažnosť mohol odmietnuť ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K tomu ústavný súd tiež poznamenáva, že sťažnosť mohol odmietnuť tiež aj pre
oneskorenosť vo vzťahu ku konaniu o zvýšenie výživného a úpravu styku vedenému pod
sp. zn. 21 P 98/99, pretože toto konanie bolo právoplatne skončené ešte v roku 2009 a podľa
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Týka
sa to aj rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 8 NcC/7/2011 z 23. februára 2011, ktorým bola
sudkyňa nevylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.
21 P 161/2010, a tiež uznesenia okresného súdu sp. zn. 21 P/98/1999 z 23. januára 2009,
ktorým bola sťažovateľka zaviazaná nahradiť trovy štátu v sume 974, 84 €.
3. Pokiaľ ide o posledné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 1 NcC/1/2012
z 2. februára 2012 o nevylúčení sudkyne z prejednávania veci pod sp. zn. 21 P/161/2010,
ústavný súd tiež zistil, že sťažovateľka podala proti tomto rozhodnutiu 6. marca 2012
dovolanie, o ktorom bude rozhodovať najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu
konať v súčasnosti o nezákonnosti tohto rozhodnutia, pretože systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. právomoc
ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov
(m. m. IV. ÚS 236/07).
To isté sa týka aj námietok proti kvalite postupu okresného súdu sp. zn.
21 P/161/2010 a zákonnej sudkyne, pretože tie si môže účastník tohto konania riadne
v budúcnosti uplatniť v rámci riadneho opravného prostriedku (odvolania) proti prípadnému
rozsudku okresného súdu v danej veci a krajský súd sa v odvolacom konaní bude musieť
vysporiadať aj s jeho námietkami ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd mohol sťažnosť v tejto časti už pri jej
predbežnom prerokovaní odmietnuť aj pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Predmetné rozhodnutie ústavného súdu nezakladá prekážku rozhodnutej veci, ak
nový návrh účastníka konania bude obsahovať všetky zákonom predpísané náležitosti
ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, a to vo vzťahu k porušeniu základného
práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, pozn.) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P/161/2010.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2012