Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 587/2012
PDF · 206.82 KB
No categories available
III. ÚS 587/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. K.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným
súdom a na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 21 P 161/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2012 doručená sťažnosť F. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie
základného práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 161/2010.
Sťažovateľ je od 15. júla 2010 navrhovateľom v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 21 P 161/2010, ktorého predmetom je zvýšenie výživného. Odporcom je K. M.,
K. (ďalej len „odporca“).
Sťažovateľov návrh z júla 2010 „bol pridelený na rozhodnutie tej istej sudkyni,
ktorá rozhodovala v januári 2007“ o návrhu sťažovateľa na určenie výživného v konaní
sp. zn. P 98/99. Podľa názoru sťažovateľa v označenom konaní o určenie výživného „súd
pochybil, keď pred rozhodnutím neaktualizoval najvýznamnejšie informácie o príjmoch
povinného, aby vo veci mohol rozhodnúť spravodlivo a hlavne v záujme maloletého
dieťaťa“. V konaní napadnutom súčasnou sťažnosťou sťažovateľ „žiadal... vyhodnotiť, či je
možné... pochybenie súdu... považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa a určiť riadne
výživné aj spätne za tri roky od podania návrhu“. Preto podľa jeho názoru „tá istá sudkyňa
nemôže túto vec objektívne rozhodnúť, keďže ona sama zodpovedala za pochybenie súdu,
ktoré sťažovateľ v konaní vo veci samej žiada posúdiť. Sťažovateľ je toho názoru,
že sudkyňa, ktorej bol nový návrh pridelený je a priori predpojatá pre jej pomer k veci.
Preto sťažovateľ dňa 22.07.2010 fakticky ihneď po zistení, že nový návrh bol pridelený
na rozhodnutie práve tej istej sudkyni, podal námietku predpojatosti súdu.“.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 8 NcC 7/2011-64
z 23. februára 2011 rozhodol, že namietaná sudkyňa nie je vylúčená z prerokovávania
a rozhodovania sťažovateľovej veci. Krajský súd zdôraznil, že dôvody podanej námietky
zaujatosti konajúcej sudkyne spočívali v tvrdení, že táto „v predchádzajúcom konaní
o výživnom... rozhodla bez riadneho zistenia skutkového stavu a len na základe
zavádzajúcich tvrdení otca, ktoré nemala snahu nijako preverovať, v dôsledku čoho má
pochybnosti o nezaujatosti sudkyne“. Z uvedeného zistenia krajský súd vyvodil, že „matka
maloletého svoj návrh na vylúčenie konajúcej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci
odôvodnila okolnosťami, ktoré spočívajú v rozhodovaní Mgr. G. P. v inej veci. Takéto
okolnosti ale zákon vylučuje ako možný dôvod uplatnenia námietky zaujatosti podľa § 14
ods. 3 O. s. p. Odvolací súd zdôrazňuje, že na dosiahnutie nápravy prípadného nesprávneho
postupu súdu v konaní, resp. vecnej nesprávnosti rozhodnutí súdov v občianskom súdnom
konaní slúži systém opravných prostriedkov..., nie však námietka zaujatosti, ktorej účel je
zásadne odlišný.“.
Sťažovateľ podal v poradí druhú námietku zaujatosti 30. novembra 2011 potom,
„ako po 16. mesiacoch od podania návrhu na začatie konania nahliadol do súdneho spisu
a zistil, že za uvedené obdobie súd nevykonal jediný úkon smerujúci k zabezpečeniu
navrhovaných dôkazov, ktoré sťažovateľ nemá možnosť zabezpečiť sám... Sťažovateľ je
presvedčený, že dôvodom neochoty súdu zabezpečovať sťažovateľom navrhované dôkazy je
práve skutočnosť, že sudkyňa nemá záujem na konkrétnom zistení skutočných príjmov
a majetkových pomerov odporcu... Zo súdneho spisu ďalej sťažovateľ zistil, že v súdnom
spise sa už takmer rok nachádzalo vyjadrenie povinného k návrhu na začatie konania...,
ktoré ale súd sťažovateľovi vôbec nedoručil... týmto postupom súd porušuje zákon...,
resp. sťažuje sťažovateľovi výkon jeho procesných práv..., čím znemožňuje sťažovateľovi
riadne konať pred súdom a v konečnom dôsledku týmto postupom súd porušuje rovnosť
účastníkov konania. Aj tento postup súdu považuje sťažovateľ za konkrétny prejav zaujatosti
konajúcej sudkyne. Napriek tomu, že sťažovateľ pre novo zistené okolnosti porušovania jeho
procesných práv... podal druhú námietku zaujatosti súdu, konajúca sudkyňa uskutočnila
vo veci dňa 13.12.2011 pojednávanie.“.
Krajský súd o v poradí druhej námietke sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 1 NcC
1/2012-154 z 2. februára 2012 tak, že „vracia vec súdu prvého stupňa ako bezdôvodne
predloženú“. Zistil totiž, že „matka opäť vzniesla námietku zaujatosti z tých istých dôvodov,
o ktorých už krajský súd raz rozhodol, že neopodstatňujú vylúčenie Mgr. G. P.
z prejednávania a rozhodovania veci a doplnila ju o okolnosti týkajúce sa výlučne postupu
konajúcej sudkyne pri príprave pojednávania, pre ktoré sa podľa § 15a ods. 4 a 5 O. s. p.
vec nepredkladá nadriadenému súdu...“. Podľa krajského súdu tak „neboli splnené
podmienky pre rozhodovanie o námietke zaujatosti“.
Sťažovateľ prostredníctvom zákonnej zástupkyne podal 6. marca 2012 dovolanie
proti rozhodnutiu krajského súdu z 2. februára 2012 i sťažnosť ústavnému súdu vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci pred nestranným
a nezávislým súdom a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 108/2012-7 z 13. marca 2012 sťažnosť zákonnej
zástupkyne sťažovateľa odmietol ako podanú neoprávnenou osobou a pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
O dovolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením z 31. mája 2012 v konaní sp. zn. 2 Cdo 100/2012 tak, že konanie
o dovolaní zastavil. Dôvodom zastavenia dovolacieho konania bol zistený nedostatok
funkčnej príslušnosti najvyššieho súdu, ktorý zdôraznil, že dovolaním možno napadnúť len
rozhodnutia odvolacieho súdu, „teda len rozhodnutia, ktoré sú výsledkom prieskumnej
činnosti odvolacieho súdu... Občiansky súdny poriadok ani neupravuje funkčnú príslušnosť
súdu, ktorý by rozhodoval o dovolaniach proti rozhodnutiam, ktoré neboli vydané
odvolacím súdom v inštančnom postupe... Dovolanie (resp. opravný prostriedok) matky
maloletého... smeruje proti uzneseniu, ktorým Krajský súd v Košiciach vrátil vec súdu
prvého stupňa ako bezdôvodne predloženú. Krajský súd tu teda nerozhodol ako súd, ktorého
rozhodnutie by bolo spôsobilé tvoriť predmet ďalšieho dovolacieho konania,
ani odvolacieho konania...“.
Podľa názoru sťažovateľa formulovaného v predloženej sťažnosti „konajúca
sudkyňa nemá ochotu zabezpečovať sťažovateľom navrhované dôkazy, účelovo manipuluje
pojednávania a skresľuje výpovede matky sťažovateľa v jeho neprospech, len aby si
zachovala vplyv na priebeh konania a možnosť sama rozhodnúť vo veci, systematicky
porušuje zákon a sťažuje výkon procesných práv sťažovateľa, spôsobuje v konaní aj
zbytočné prieťahy. Vo veci prieťahov v konaní podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, ktorá
bola ÚS SR prijatá na rozhodnutie (konanie v súčasnosti vedené pod sp. zn. II. ÚS
379/2012, pozn.). Podľa § 176 ods. 3 O. s. p. je súd povinný rozhodnúť vo veci starostlivosti
o maloleté dieťa do 6 mesiacov od podania návrhu. Skutočnosť, že súd nerozhodol ešte ani
po dva a pol roku, vytvára povinnému priestor opakovane získať na úkor plnenia riadnej
vyživovacej povinnosti voči svojmu synovi status dlhodobo nezamestnaného. Na uvedené
poukázal sťažovateľ konajúcemu súdu. Povinný, vedomý si skutočnosti, že bol podaný návrh
na zvýšenie výživného, ukončil ku dňu 31.12.2010... pracovný pomer dohodou a súčasne
požiadal ku dňu 10.01.2011 o pozastavenie živnosti. Sťažovateľ má za to, že týmto postupom
súd vytvára v prospech povinného priestor, aby sa ten do rozhodnutia súdu dostal pomaly
do hmotnej núdze, v dôsledku čoho ho nebude možné zaviazať na platenie riadneho
výživného...“.
Na podklade citovanej súdnej judikatúry týkajúcej sa nestrannosti konajúceho súdu
sťažovateľ v závere sťažnosti formuluje svoj návrh takto:
„Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tejto sťažnosti, potom čo sťažovateľ bezúspešne
využil všetky zákonné prostriedky na uplatnenie svojich práv a daný stav porušovania jeho
ústavných práv stále trvá, sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil,
že boli porušené jeho základné práva a slobody obsiahnuté v článku 48 Ústavy Slovenskej
republiky, v článku 38 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd – právo na spravodlivý súdny proces a právo
na prejednanie jeho veci pred nezávislým a nestranným súdom a vyslovil, že sudkyňa
Okresného súdu Košice I, Mgr. P. je vylúčená z konania a rozhodovania vo veci o určenie
výživného vedenej pod číslom konania 21P/161/2010.
Zároveň sťažovateľ žiada, aby mu Ústavný súd Slovenskej republiky priznal náhradu
trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 269,57 € za dva
úkony právnej služby, ktoré mu je Okresný súd Košice I povinný nahradiť do troch dní odo
dňa vyslovenia výroku o porušení jeho práv na účet jeho advokáta.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. V prvom rade ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na to, že sťažnostný
návrh (petit), ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), nie je
dostatočne určitý (chýba jednoznačné označenie orgánu verejnej moci a rozhodnutia,
ako aj postupu, ktorým malo dôjsť k porušeniu označených práv). Vychádzajúc z celkového
obsahu sťažnosti (z označenia porušovateľa a uvedenia spisovej značky konania na prvej
strane sťažnosti) však možno odvodiť, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia
svojich označených práv postupom okresného súdu v konaní o zvýšenie výživného
vedenom pod sp. zn. 21 P 161/2010. Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto
konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
2. Predložená sťažnosť sa aj napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu
sťažovateľa vyznačuje značnou nekoncepčnosťou. Sťažovateľ neustále dôvodí v prospech
tvrdenej zaujatosti sudkyne okresného súdu konajúcej v jeho veci a súčasne chronologicky
predkladá prehľad právnych prostriedkov podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorými sa pokúšal dosiahnuť
vylúčenie konajúcej sudkyne z prejednávania a rozhodovania jeho označenej veci.
Pri využití týchto prostriedkov nemal úspech, a tak je toho názoru, že môže nastúpiť
subsidiárne kreovaná právomoc ústavného súdu.
Vo vzťahu k takto koncipovanej sťažnosti ústavný súd považuje za vhodné odkázať
na časť odôvodnenia svojho uznesenia č. k. III. ÚS 108/2012-7 z 13. marca 2012 (išlo
o sťažnosť zákonnej zástupkyne sťažovateľa proti porušeniu základného práva
na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 21 P 161/2010 a postupom
krajského súdu pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti, ktorá bola odmietnutá ako podaná
zjavne neoprávnenou osobou a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí),
podľa ktorej námietky proti kvalite postupu okresného súdu sp. zn. 21 P 161/2010
a zákonnej sudkyne si môže účastník tohto konania (sťažovateľ) riadne v budúcnosti
uplatniť v rámci riadneho opravného prostriedku (odvolania) proti prípadnému rozsudku
okresného súdu v danej veci a krajský súd sa v odvolacom konaní bude musieť vysporiadať
aj s jeho námietkami ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Aplikácia uvedeného právneho názoru vyjadrujúceho predčasnosť podanej sťažnosti
je dôvodom na odmietnutie sťažnosti nielen z dôvodu neprípustnosti (nevyužitie účinných
prostriedkov nápravy porušených práv sťažovateľa), ale v prvom rade z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
ústavy). Podľa názoru ústavného súdu je tento prístup aplikovateľný aj pri predbežnom
prerokovaní súčasnej sťažnosti. V konaní vedenom okresným súdom pod
sp. zn. 21 P 161/2010 zjavne ešte nebolo vyhlásené rozhodnutie vo veci, a ak by aj bolo,
sťažovateľ netvrdil a ani nijako nepreukázal využitie opravných prostriedkov
proti meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu.
Nemožno opomenúť, že ako protiargument tvrdenej predčasnosti podanej sťažnosti
by mohla slúžiť právoplatnosť súdnych rozhodnutí, ktorými sa rozhodovalo
o sťažovateľových námietkach zaujatosti vo veci konajúcej sudkyne okresného súdu.
Ak totiž bolo právoplatne rozhodnuté o jej nevylúčení z prerokovávania a rozhodovania
veci, potom súdy rozhodujúce o opravných prostriedkoch podaných v budúcnosti
proti meritórnemu rozhodnutiu v konaní sp. zn. 21 P 161/2010 budú právoplatnými
rozhodnutiami o nevylúčení konajúcej sudkyne viazané. Tento protiargument je však
v okolnostiach posudzovaného prípadu nepoužiteľný.
Sťažovateľ založil svoje námietky zaujatosti podané v priebehu konania
sp. zn. 21 P 161/2010 zjavne na okolnostiach, ktoré spočívali v postupe konajúcej sudkyne
v konaní o prejednávanej veci, ako aj v jej rozhodovaní v iných veciach (konanie
sp. zn. P 98/99). Uvedené okolnosti nie sú podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie
konajúcej sudkyne. Odôvodnenosť tohto záveru je daná možnosťami účastníka súdneho
konania napadnúť postup konajúceho sudcu v konaní o prejednávanej veci opravnými
prostriedkami podľa Občianskeho súdneho poriadku. Správne na to poukázal i krajský súd
v uznesení č. k. 8 NcC 7/2011-64 z 23. februára 2011, a práve táto právna konštrukcia má
význam aj pre skúmanie právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažovateľovej
súčasnej sťažnosti. Sťažovateľom kritizovaný postup sudkyne okresného súdu konajúcej
vo veci sp. zn. 21 P 161/2010 totiž bude možné atakovať cestou opravných prostriedkov
proti rozhodnutiu vo veci. Inými slovami, právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov
o sťažovateľových námietkach zaujatosti nijako nedeterminujú účinnosť budúcej
napadnuteľnosti meritórneho výsledku posudzovaného konania o zvýšenie výživného
štandardnými opravnými prostriedkami. Sťažnosť je teda podaná predčasne a je potrebné ju
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Rovnaký postoj ústavný súd zaujal aj k návrhu sťažovateľa na vylúčenie konajúcej
zákonnej sudkyne z prerokovávania a rozhodovania jeho veci (súčasť formulácie petitu
sťažnosti), ktorý prekračuje kompetenčné hranice stanovené právnym poriadkom ústavnému
súdu. Na také rozhodnutie preto ústavný súd nemá dostatok právomoci.
3. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. novembra 2012