Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 129/2012
PDF · 203.51 KB
No categories available
I. ÚS 129/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. S., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
uzneseniami Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 Tp 301/2010 zo 4. augusta 2011 a sp. zn. 6 Tp
121/2011 z 15. decembra 2011, ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 Tpo
49/2011 z 27. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2012 doručená sťažnosť R. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 Tp 301/2010 zo
4. augusta 2011 a sp. zn. 6 Tp 121/2011 z 15. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie zo 4.
augusta 2011“ a „uznesenie z 15. decembra 2011“), ako aj uznesením Krajského súdu v
Nitre sp. zn. 3 Tpo 49/2011 z 27. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie z 27. decembra
2011“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „1) Vyšetrovateľ PZ Okr. riaditeľstva PZ v NR,
svojim uznesením ČVS: ORP-329/OEK-NR-2008, v zmysle § 206 odst. 1 Tp zo dňa 6. 3.
2008, mi bolo vznesené obvinenie, ktoré bolo doručené mne dňa 31. 10. 2011, čo je
v hrubom rozpore už s citovaným § 206 odst. 1 TP. To znamená, že do väzby som bol vzatý
ako svedok, bez vznesenia obvinenia, tak, ako to vyžaduje zákon. Týmto konaním
a vzneseným uznesením OS v NR sp. zn. 6 Tp 301/2010 zo dňa 4. 8. 2011. Tiež pochybil aj
KS v NR, kde svojim uznesením sp. zn. 3 Tpo/49/2011, zamietol moju sťažnosť proti
uvedenému uzneseniu OS, a tým verifikovalo protiprávne rozhodnutie tohto súdu. Touto
hrubou procesnou chybou, boli porušené moje zákonné a ľudské práva, stanovené nielen
trestným poriadkom, ale aj Ústavou SR, tým aj Dohovorom o ľudských právach
a slobodách.
2) Ďalej chcem poukázať na protiprávne konanie OS v NR, ktorý sa dostatočne
nevysporiadal so skutočnosťou, že vzatiu do väzby musí predchádzať zo zákona vznesenie
obvinenia na konkrétnu osobu a konkrétny čin a uvedený návrh musí obsahovať vecné, ako
i materiálne podmienky, nutné pre rozhodnutie o väzbe. Tu chcem poukázať, že uvedené
podmienky neboli splnené, ani pri vzatí do väzby, ani pri ďalších rozhodovaniach
o prepustení z väzby, ktoré OS v NR vo svojom uznesení sp. zn. 6 Tp 121/2011 deklarujú.
Dôkaz, že OS pochybil, konal protiprávne a porušil moje práva, hlavne právo na slobodu
a právo na obhajobu, dokumentuje skutočnosť, ktorú uvádzam v bode č. 1, kde vznesené
obvinenie z 6. 3. 2008, ČVS-ORP 329/OEK-NR-2008, ktoré bolo už vykonštruované
a účelovo pripravené, ešte v čase, keď bežalo trestné oznámenie na neznámych páchateľov,
z toho istého dňa a pod tým istým spis. číslom, už bolo toho dňa vznesené obvinenie na
konkrétne osoby, včítane mňa, a to v procesnom postavení svedka, čo je nonsens
v slovenskom práve a je to trestuhodný a neetický postup, ktorý nemá oporu v právnych
normách SR. Z uvedeného je jasné, účelová konštrukcia na zdiskreditovanie
a zdiskriminovanie mojej osoby. Aj z uvedeného konania OČTK, ale aj súdu, vyplýva hrubá
procesná chyba.
3) Obdobne protiprávne postupoval aj OS a KS v NR, aj pri mnohých mojich
žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré bezdôvodne všetky zamietal, viď
uznesenie OS v NR sp. zn. 6 Tp 121/2011 zo dňa 15. 12. 2011, ako i uznesenie KS v NR,
sp. zn. 3 Tpo/49/2011, zo dňa 27. 12. 2011.
4) Tiež poukazujem na skutočnosť, že OS v NR, nebola dodržaná zásada
proporcionality, nakoľko v medzinárodnom vydávacom rozkaze, súdom VB, boli uvedené
dôvody vydania mojej osoby do SR s tým, že podám svedectvo trestuprávnej veci a vydám
veci, ktoré by som eventuálne mohol mať, a ktoré sa týkajú uvedenej trestnej veci. Avšak OS
v NR vôbec nebral do úvahy túto skutočnosť a nenaplnil dôvody vydávacej väzby a rozhodol
protiprávne len o mojom vzatí do väzby, kde hrubým spôsobom porušil vyššie spomínanú
zásadu proporcionality. Tu tiež poukazujem na hrubú procesnú chybu.
5) V ďalšom chcem poukázať na nezákonný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby
sp. zn. Kv 92/2009, zo dňa 27. 1. 2012, podaným Kraj. prokuratúrou v NR, kde sp. zn., ako
je uvedené vyššie, nie je adekvátna a aktuálna k uvedenému trest. činu, nakoľko uvedený
trestný čin bol spáchaný v r. 2008, kde bolo začaté aj trestné stíhanie, t. j. že príslušná
prokuratúra mala byť Okr. prokur. a tá mala vykonávať dozor v uvedenom prípade a je
nepochopiteľné, že v návrhu na predĺženie väzby sa objavuje Kraj. prokur. v NR,
a to návrhom, sp. zn. z r. 2009, čo je účelová konštrukcia pri zlyhaní proces. postupov
celého OČTK a týmto Kraj. prokur. neetickým spôsobom zasahuje do trestnoprávneho
procesu v snahe za každú cenu udržať ma vo väzbe, hoci som nevinný a svoju výpoveď
a svoje svedectvo som jasne preukázal. V uvedenom návrhu prokuratúry na predĺženie
väzby sa nesprávne uvádza, že som o trestnom stíhaní vedel, a že som bol v telef. kontakte
s vyšetrovateľkou a napriek tomu som opustil územie SR. Toto nie je pravdou, čo sa dá
ľahko dokázať výpisom presných hovorov u môjho mobil. operátora, a tiež som podrobne
popísal celé merito veci a moje postavenie v nej, takže je irelevantné tvrdenie prokurátora
KP v uvedenom návrhu, že som tak konal úmyselne sa vyhnúť trestnému konaniu. Práve
naopak, tak ako to potvrdzuje priebeh celej udalosti, som bol účastný v uvedenej kauze len
okrajovo, ako vodič, ktorý urobil dopravnú službu, svojmu známemu, obvinenému V. Tiež je
neopodstatnené tvrdenie prokurátora, že najmä na závažnosť a rozsah trestnej činnosti,
nemohol vyšetrovateľ skončiť vyšetrovanie v zákonom dovolenej lehoty väzby, lebo prípad
je jednoduchý a jasný od samého začiatku a pri riadnom konaní OČTK mal byť v tejto
lehote ukončený, lebo je preukázaný čin a jeho aktéri, a je zavádzajúce moju osobu silou
mocou vtlačiť do uvedeného prípadu. Je irelevantné tvrdenie prokurátora v závere návrhu,
že by mojim prepustením na slobodu, mohlo byť zmarené, alebo sťažené dosiahnutie účelu
trestného konania, a že naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a Tp trest.
poriadku, a že predovšetkým existuje odôvodnená obava, že by som mohol v prípade
prepustenia na slobodu ujsť, alebo sa skrývať, aby som sa tak vyhol trestnému stíhaniu,
alebo trestu. Je to bezdôvodné, účelové a protiprávne tvrdenie, nakoľko ja sám som sa
prihlásil úradom VB a súhlasil som s vydaním do SR za účelom podania svedeckej výpovede
v uvedenom trestnoprávnom konaní. Po vydaní do SR som spolupracoval s OČTK aj súdom
a podal som hodnoverné a relevantné svedectvo o celej veci. Čiže je nepravdivé
a neopodstatnené tvrdenie prokuratúry, ktorá je v prípravnom konaní garantom mojich
práv a pri tom neberie do úvahy skutočnosti a vážne procesné chyby, ktoré preukazujú moje
nezákonné držanie vo väzbe.
To znamená, že celý návrh na predĺženie trvania lehoty väzby je účelový
a protiprávny a vážne prehlbuje už tak porušené moje zákonné a ľudské práva, nakoľko som
nezákonne držaný vo väzbe a to hrubým svojvoľným a arbitrárnym konaním OČTK a súdov.
Na základe uvedených skutočností a preukázaných hrubých procesných chýb, vás
žiadam o zrušenie v tejto sťažnosti uvádzaných uznesení Okr. súdu a Kraj. súdu a okamžité
prepustenie mojej osoby z väzby na slobodu.“
Následne sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že:
„1) Ruší uznesenie OS v NR sp. zn. 6 Tp 301/2010 zo dňa 4. 8. 2011
2) Ruší uznesenie OS v NR sp. zn. 6 Tp 121/2011 zo dňa 15. 12. 2011
3) Ruší uznesenie KS v NR sp. zn. 3 Tpo 49/2011 zo dňa 27. 12. 2011
4) Prepustí moju osobu z väzby na slobodu pre porušenie mojich zákonných
a ľudských práv a na základe uvedených procesných chýb.“
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti namietal porušenie svojich základných
práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy uzneseniami okresného súdu zo 4. augusta
2011 a z 15. decembra 2011, ako aj uznesením krajského súdu z 27. decembra 2011.
K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:
- uznesenie o vznesení obvinenia proti nemu zo 6. marca 2008 mu bolo doručené až
31. októbra 2011 v rozpore s § 206 ods. 1 Trestného poriadku,
- okresný súd sa dostatočne nevysporiadal s jeho námietkami, že pri rozhodovaní
o jeho vzatí do väzby, ako ani pri „ďalších rozhodovaniach o prepustení z väzby, ktoré OS
v NR vo svojom uznesení sp. zn. 6 Tp 121/2011 deklarujú“, neboli naplnené „vecné, ako
i materiálne podmienky“,
- súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v jeho veci boli bezdôvodne zamietnuté jeho
žiadosti o prepustenie na slobodu,
- v konaní o vydávacej väzbe postupoval okresný súd nesprávne, pretože v ňom
nedodržal zásadu proporcionality,
- Krajská prokuratúra v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala okresnému
súdu nezákonný návrh na predĺženie lehoty trvania jeho väzby sp. zn. Kv 92/2009
z 27. januára 2010, pretože príslušnou ku konaniu v tejto veci mala byť Okresná prokuratúra
Nitra.
K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uzneseniami okresného súdu
zo 4. augusta 2011 a z 15. decembra 2011, ako aj postupom krajskej prokuratúry pri
podaní návrhu na predĺženie jeho väzby
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho
začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií ochrany práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho
skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.
Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).
Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu
ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu
základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných
zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako
primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).
Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti
svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom
o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať
a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné
prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných
orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní
a súd povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania
a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je
sťažnosť.
Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie
policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora
možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,
a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.
Podľa § 190 ods. 1 Trestného poriadku orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť
smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej
strany trestného konania.
Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým
oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec
na rozhodnutie
a) policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti
v prípravnom konaní, a ak ide o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému tento prokurátor dal
súhlas alebo pokyn, jeho prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi,
b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti uzneseniam okresného
súdu zo 4. augusta 2011 a z 15. decembra 2011, ako aj proti nezákonnému postupu krajskej
prokuratúry pri podaní návrhu na predĺženie väzby existujú účinné právne prostriedky
v dispozičnej sfére sťažovateľa, predovšetkým podanie podnetu alebo sťažnosti.
Rozhodovanie o týchto účinných prostriedkoch nápravy patrí do právomoci príslušného
prokurátora alebo príslušného súdu, ktorí majú právomoc posúdiť všetky relevantné
skutkové aj právne okolnosti daného prípadu, ako aj posúdiť prípadné procesné pochybenia
vyšetrovateľa, krajskej prokuratúry či okresného súdu.
Sťažovateľ teda realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania má možnosť
účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť
v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením krajského súdu
z 27. decembra 2011
Sťažovateľa namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj uznesením krajského súdu
z 27. decembra 2011, ktorým tento súd zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného
súdu z 23. septembra 2009 ako nedôvodnú.
Ústavný súd preto preskúmal uznesenie krajského súdu z 27. decembra 2011.
Uznesením okresného súdu z 23. septembra 2009 sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu,
v ktorom sa s ním stotožnil krajský súd. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia
z 27. decembra 2011 krajský súd uviedol: „Krajský súd v Nitre, ako nadriadený orgán, na
podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal podľa § 192
odsek 1 písmeno a/, b/ Trestného poriadku správnosť všetkých výrokov napadnutého
uznesenia, proti ktorým mohol sťažovateľ podať sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť nie je dôvodná...
Pokiaľ nadriadený orgán preskúmal predložený spisový materiál, zistil, že v prípade
obvineného sú splnené materiálne i formálne podmienky väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/
Trestného poriadku. Obvinený opustil územie Slovenskej republiky a ani za použitia
všetkých dostupných prostriedkov nebolo možné zabezpečiť jeho účasť na úkonoch
trestného konania. Až prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu bolo možné
zabezpečiť jeho účasť. Námietky obvineného, uvádzané v písomných dôvodoch sťažnosti, že
orgánom činnými v trestnom konaní napomáhal a označil ďalšie osoby, ktoré sa mohli
zúčastňovať na prejednávanej trestnej činnosti, nie sú dôvodom na jeho prepustenie z väzby
na slobodu. Dôvod väzby uvedený v § 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, teda tzv.
útekovej väzby je daný tým, že obvinený sa vyhýbal trestnému stíhaniu a v mieste trvalého
bydliska sa nezdržiaval, pričom ani rodinný príslušníci a susedia nevedeli uviesť miesto
jeho pobytu.
Súd I. stupňa sa pri jeho rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na
slobodu zaoberal, aj jeho žiadosťou o nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka. Názor obvineného vyslovený v písomných dôvodoch sťažnosti, že
súd I. stupňa sa možnosťou nahradenia väzby týmto inštitútom nezaoberal sa nezakladá na
pravde. V samotnej výrokovej časti napadnutého uznesenia súd I. stupňa postupom podľa
§ 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku vyslovil, že neprijíma návrh obvineného na
nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad jeho osobou.
V odôvodnení napadnutého uznesenia súd I. stupňa sa zaoberal aj odôvodnením,
prečo nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Tu aj nadriadený súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade obvineného nie je
dostatok takých skutočností, ktoré by boli dostatočným dôvodom na kladné vyhovenie
žiadosti obvineného tak o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj alternatívne o nahradenie
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad jeho osobou...“
Pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 15. decembra 2011 posudzoval krajský
súd splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby. Keďže argumentácia
sťažnosti bola zameraná predovšetkým na splnenie materiálnych podmienok väzby a síce
spochybnenie trvania dôvodov tzv. útekovej väzby, krajský súd svoju prieskumnú právomoc
zameral predovšetkým týmto smerom. Existenciu dôvodov tzv. útekovej väzby odôvodnil
tým, že sťažovateľ sa trestnému stíhaniu vyhýbal, zdržiaval sa na neznámom mieste
a opustil územie Slovenskej republiky, pričom jeho účasť na úkonoch trestného konania
bolo možné zabezpečiť až po vydaní európskeho zatýkacieho rozkazu. Z odôvodnenia
uznesenia okresného súdu z 15. decembra 2011, na ktoré krajský súd v uznesení
z 27. decembra 2011 poukazuje, vyplýva, že sťažovateľ mal vedomosť od začiatku, že je
proti nemu vznesené obvinenie a je orgánmi činnými v trestnom konaní hľadaný, napriek
tomu o mieste jeho pobytu nevedeli ani jeho rodinní príslušníci a sťažovateľ opustil územie
Slovenskej republiky. Jeho účasť na úkonoch trestného konania bola zabezpečená až
prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu a pri jeho realizácii a vydávaní jeho osoby
na územie Slovenskej republiky sťažovateľ využil všetky dostupné prostriedky na to, aby
nebol vydaný, z čoho je zrejmá jeho snaha o vyhýbanie sa trestnému konaniu. Okresný súd
v odôvodnení uznesenia z 15. decembra 2011 taktiež vo vzťahu k pretrvávaniu dôvodov
väzby sťažovateľa uviedol, že pri svojom rozhodovaní prihliadol na závažnosť trestnej
činnosti, ktorej sa mal sťažovateľ dopustiť, jeho predchádzajúci spôsob života, povahu
prejednávaného trestného činu, ako i jeho následkov.
Z uvedeného vyplýva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci
predostreli celý súbor konkrétnych skutočností odôvodňujúcich dôvody tzv. útekovej väzby
sťažovateľa, ktoré zhodnotil v ich vzájomných súvislostiach.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 27. decembra 2011 nemožno vyvodiť, že
by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne
a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne
akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej
právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom
svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných
na rozhodovanie o väzobnej otázke.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala
všetky náležitosti predpísané zákonom, avšak vzhľadom na to, že bola pri predbežnom
prerokovaní odmietnutá, bolo už bezpredmetné, aby ústavný súd pristúpil k zaslaniu výzvy
sťažovateľovi na jej doplnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. marca 2012