Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 42/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. D. M., K., vo veci namietaného porušenia , 2 a 5 Slovenskej

republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2012 osobne do podateľne doručená sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Špecializovaným trestným súdom

Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) pod sp. zn. je sťažovateľ

spolu aj s ďalšími obžalovanými trestne stíhaný pre trestný čin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného

zákona. Vo veci je obžalovaných celkom 16 osôb a ide o 20 skutkov násilnej povahy.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 2. mája 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 24. mája 2005, a to z dôvodov uvedených v , pričom lehota

väzby začala plynúť 28. apríla 2005. Neskôr, v priebehu roku 2005 bol väzobný dôvod

rozšírený o dôvody uvedené v ustanovení a ,

pričom väzba bola v prípravnom konaní niekoľkokrát predĺžená, naposledy 19. decembra

2006. Sťažovateľ bol 22. októbra 2008 z väzby prepustený v dôsledku nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 18. septembra 2008 (správne má byť , pozn.).

Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 4. januára

2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. februára 2011 bol

sťažovateľ podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „nový “) vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v

ods. 2 písm. e) nového , teda preto, že bol obvinený z ďalšieho

úmyselného trestného činu, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Väzba začala

plynúť 4. januára 2011. Do tohto okamihu bol sťažovateľ vo väzbe celkom 41 mesiacov a

24 dní z celkových 48 mesiacov v zmysle nového .

Následne bola väzba predĺžená do 10. januára 2012. Napokon uznesením špecializovaného

trestného súdu sp. zn. z 8. novembra 2011 bola podľa § 76a nového

celková lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 10. júla 2012.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2011 bola sťažnosť

podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu zamietnutá.

Podľa jednoznačného názoru sťažovateľa v skutočnosti neboli splnené zákonné

podmienky na predĺženie väzby v zmysle nového . Bola síce

splnená podmienka vedenia trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý je

možné uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo doživotie, ale súčasne nebola splnená

druhá podmienka, a to, že trestné stíhanie nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby s tým, že prepustením

na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného

konania. Podľa názoru sťažovateľa v skutočnosti nejde o vec, ktorej obťažnosť by

predĺženie väzby zdôvodňovala. Ide síce o viacero skutkov, ale všetky sú samy osebe

právne a skutkovo nezložité a sú formulované jasne. Skutočnou príčinou neukončenia veci

je dôkazná núdza a tiež to, že sa nedostavujú svedkovia v rámci snahy súdu nahrádzať

činnosť orgánov prípravného konania. Od 28. februára 2011 sa uskutočnilo 7 hlavných

pojednávaní, z ktorých 6 bolo nemeritórnych. Nikdy nebola naplnená ani podmienka, podľa

ktorej prepustením z väzby hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie

účelu trestného konania. Sťažovateľ nebol nikdy prekážkou plynulosti a priamej

nadväznosti úkonov v konaní. Počas výkonu väzby sa nechcel z osobných dôvodov

zúčastňovať na hlavných pojednávaniach a vždy dal súhlas, aby sa konalo v jeho

neprítomnosti. Po prepustení z väzby sa buď osobne dostavil, alebo dal súhlas na konanie

v neprítomnosti (s výnimkou prípadu, keď mali byť vypočutí dôležití svedkovia). V tomto

období sa ospravedlnil vzhľadom na svoj zdravotný stav, pričom následne sa opäť hlavného

pojednávania zúčastnil. Pokiaľ ide o novú prekážku v konaní spočívajúcu v tom, že jeden

zo spoluobžalovaných je väzobne stíhaný v Českej republike, treba uviesť, že vzhľadom na

dĺžku doby trvania jeho väzby je táto okolnosť právne irelevantná, keďže sťažovateľ ju

nijako nespôsobil svojím konaním či opomenutím. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné

súdy okrem nedôslednej aplikácie práva pochybili aj neprimerane formalistickým

a neopodstatnene reštriktívnym a ústavne nekonformným výkladom ustanovenia § 76a

nového . Voči sťažovateľovi totiž bola v zmysle nového Trestného

poriadku použitá maximálna lehota trvania väzby, hoci sťažovateľ žiadnym spôsobom

neovplyvnil dĺžku prebiehajúceho konania. Samotná skutočnosť, že ďalší spoluobžalovaní

vytvárajú v konaní prieťahy, ale ani nedisciplinovanosť svedkov vyhýbajúcich sa

svedeckým výpovediam nemôže byť na ujmu ochrany základných práv sťažovateľa.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označeného článku v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 zrušené a najvyššiemu

súdu prikázané prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby. Domáha sa tiež primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ako aj náhrady trov konania v sume 303,31 €.

Napokon žiada, aby bola sťažnosť považovaná za naliehavú.

Z uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 8. novembra

2011 vyplýva, že ním bola podľa nového celková lehota väzby

sťažovateľa predĺžená do 10. júla 2012. Podľa názoru okresného súdu dosiaľ nebolo

rozptýlené podozrenie zo spáchania žalovaných trestných činov. Naopak, toto podozrenie

naďalej trvá. V tejto súvislosti je podstatné aj to, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre

obzvlášť závažnú trestnú činnosť násilnej povahy, páchanú viacerými skutkami po dlhší čas,

a to v rámci zločineckej skupiny. Hrozí mu výnimočný trest, t. j. trest odňatia slobody

od 15 do 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Obťažnosť veci treba vidieť

v rozsahu trestného spisu (vyše 15500 strán), v počte obžalovaných (16), v počte

spáchaných skutkov (20) a v komplikovanosti právneho posúdenia (veľký počet trestných

činov páchaných počas 5 rokov pri rôznej účinnosti ustanovení ).

Od momentu spojenia vylúčených vecí na spoločné konanie (od 9. marca 2010) v zmysle

pokynu najvyššieho súdu v dôsledku rôznych prekážok v konaní (najmä zo strany

obžalovaných) nebolo možné dokazovanie dokončiť. Tento stav pretrváva dosiaľ. V prípade

prepustenia sťažovateľa z väzby hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania. Tento záver vyplýva zo skutočností zistených

v doterajšom priebehu súdneho konania. Sťažovateľ po prepustení z väzby 22. októbra 2008

sa na hlavné pojednávania konané 3. novembra 2008, 18. decembra 2008 a 26. januára 2009

nedostavoval s tým, že bol práceneschopný a nedal ani súhlas na vykonanie hlavného

pojednávania v jeho neprítomnosti. Naopak, keď sa proti nemu viedlo trestné stíhanie

väzobnou formou, nechcel sa hlavných pojednávaní zúčastňovať a požiadal, aby sa tieto

konali v jeho neprítomnosti. Z toho vyplýva záver, že postoje sťažovateľa v tomto smere sú

protirečivé. Za novú prekážku skončenia hlavného pojednávania treba považovať väzobné

stíhanie obžalovaného Č. v Českej republike. Vzhľadom na pokyn najvyššieho súdu

o potrebe vykonať spoločné konanie so všetkými obžalovanými naraz bolo potrebné

obžalovaného Č. vyžiadať z cudziny. Pre ten účel bol vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz

a európsky zatýkací rozkaz.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2011 vyplýva,

že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného

trestného súdu sp. zn. z 8. novembra 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu

z pripojeného spisového materiálu je zrejmé, že v danej veci vzhľadom na jej značný

rozsah, charakter a veľký počet obžalovaných nedošlo k subjektívnym prieťahom, pričom

vec nebolo možné dosiaľ ukončiť. Správne postupoval špecializovaný trestný súd, keď

zo správania sťažovateľa po jeho prepustení na slobodu v roku 2008 v porovnaní s jeho

správaním počas väzobného stíhania vyvodil existenciu dôvodnej obavy, že prípadným

prepustením sťažovateľa na slobodu by došlo prinajmenšom k podstatnému sťaženiu

dosiahnutia účelu trestného stíhania. Neobstojí námietka sťažovateľa, podľa ktorej sa vec

v dôsledku nedostavovania sa svedkov dostala do dôkaznej núdze, lebo na hlavnom

pojednávaní konanom 14. a 15. júla 2011 bolo vypočutých celkove 7 svedkov. Prekážkou

uskutočnenia hlavného pojednávania 3. októbra 2011 bolo väzobné stíhanie obžalovaného

Č. v Českej republike spojené s potrebou vydania medzinárodného a európskeho

zatýkacieho rozkazu. I táto nová skutočnosť svedčí o obťažnosti veci v zmysle § 76a

nového .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ v podstate namieta jednak to, že obťažnosť veci neodôvodňovala

predĺženie väzby, ale aj záver, že prepustením sťažovateľa hrozilo zmarenie alebo podstatné

sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania.

Ústavný súd vychádza z toho, že náleží predovšetkým všeobecným súdom dbať o to,

aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu. Pre ten účel majú skúmať všetky okolnosti

spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho

so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody

a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach o prepustenie na slobodu (resp. o predĺžení

či ďalšom trvaní väzby). Predovšetkým na základe dôvodov uvedených v týchto

rozhodnutiach, ako aj na základe nesporných skutočností tvrdených obvineným ústavný súd

zisťuje, či došlo alebo nedošlo k porušeniu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra

1991).

Konkrétne skutkové okolnosti, ktorými všeobecné súdy odôvodnili obťažnosť

trestnej veci sťažovateľa, ako aj obavu, že by v prípade prepustenia sťažovateľa z väzby

hrozilo zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, sťažovateľ

nespochybňuje, iba ich odlišne vykladá. Z pohľadu ústavného súdu sa argumentácia

všeobecných súdov javí ako dostatočná a presvedčivá.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012