Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 42/2012
PDF · 128.21 KB
No categories available
II. ÚS 42/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. D. M., K., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
4 Tost 38/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2012 osobne do podateľne doručená sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) pod sp. zn. 4 Tost 38/2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Špecializovaným trestným súdom
Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 je sťažovateľ
spolu aj s ďalšími obžalovanými trestne stíhaný pre trestný čin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného
zákona. Vo veci je obžalovaných celkom 16 osôb a ide o 20 skutkov násilnej povahy.
Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 2 Tp 52/05
z 2. mája 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tpo 47/05
z 24. mája 2005, a to z dôvodov uvedených v § 67 ods. 2 Trestného poriadku, pričom lehota
väzby začala plynúť 28. apríla 2005. Neskôr, v priebehu roku 2005 bol väzobný dôvod
rozšírený o dôvody uvedené v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku,
pričom väzba bola v prípravnom konaní niekoľkokrát predĺžená, naposledy 19. decembra
2006. Sťažovateľ bol 22. októbra 2008 z väzby prepustený v dôsledku nálezu ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 134/02 z 18. septembra 2008 (správne má byť I. ÚS 134/08, pozn.).
Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 zo 4. januára
2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 4/2011 z 3. februára 2011 bol
sťažovateľ podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „nový Trestný poriadok“) vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71
ods. 2 písm. e) nového Trestného poriadku, teda preto, že bol obvinený z ďalšieho
úmyselného trestného činu, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Väzba začala
plynúť 4. januára 2011. Do tohto okamihu bol sťažovateľ vo väzbe celkom 41 mesiacov a
24 dní z celkových 48 mesiacov v zmysle § 76 ods. 6 písm. c) nového Trestného poriadku.
Následne bola väzba predĺžená do 10. januára 2012. Napokon uznesením špecializovaného
trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 8. novembra 2011 bola podľa § 76a nového
Trestného poriadku celková lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 10. júla 2012.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 38/2011 z 29. novembra 2011 bola sťažnosť
podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu zamietnutá.
Podľa jednoznačného názoru sťažovateľa v skutočnosti neboli splnené zákonné
podmienky na predĺženie väzby v zmysle § 76a nového Trestného poriadku. Bola síce
splnená podmienka vedenia trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý je
možné uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo doživotie, ale súčasne nebola splnená
druhá podmienka, a to, že trestné stíhanie nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných
závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby s tým, že prepustením
na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného
konania. Podľa názoru sťažovateľa v skutočnosti nejde o vec, ktorej obťažnosť by
predĺženie väzby zdôvodňovala. Ide síce o viacero skutkov, ale všetky sú samy osebe
právne a skutkovo nezložité a sú formulované jasne. Skutočnou príčinou neukončenia veci
je dôkazná núdza a tiež to, že sa nedostavujú svedkovia v rámci snahy súdu nahrádzať
činnosť orgánov prípravného konania. Od 28. februára 2011 sa uskutočnilo 7 hlavných
pojednávaní, z ktorých 6 bolo nemeritórnych. Nikdy nebola naplnená ani podmienka, podľa
ktorej prepustením z väzby hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie
účelu trestného konania. Sťažovateľ nebol nikdy prekážkou plynulosti a priamej
nadväznosti úkonov v konaní. Počas výkonu väzby sa nechcel z osobných dôvodov
zúčastňovať na hlavných pojednávaniach a vždy dal súhlas, aby sa konalo v jeho
neprítomnosti. Po prepustení z väzby sa buď osobne dostavil, alebo dal súhlas na konanie
v neprítomnosti (s výnimkou prípadu, keď mali byť vypočutí dôležití svedkovia). V tomto
období sa ospravedlnil vzhľadom na svoj zdravotný stav, pričom následne sa opäť hlavného
pojednávania zúčastnil. Pokiaľ ide o novú prekážku v konaní spočívajúcu v tom, že jeden
zo spoluobžalovaných je väzobne stíhaný v Českej republike, treba uviesť, že vzhľadom na
dĺžku doby trvania jeho väzby je táto okolnosť právne irelevantná, keďže sťažovateľ ju
nijako nespôsobil svojím konaním či opomenutím. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné
súdy okrem nedôslednej aplikácie práva pochybili aj neprimerane formalistickým
a neopodstatnene reštriktívnym a ústavne nekonformným výkladom ustanovenia § 76a
nového Trestného poriadku. Voči sťažovateľovi totiž bola v zmysle § 76a nového Trestného
poriadku použitá maximálna lehota trvania väzby, hoci sťažovateľ žiadnym spôsobom
neovplyvnil dĺžku prebiehajúceho konania. Samotná skutočnosť, že ďalší spoluobžalovaní
vytvárajú v konaní prieťahy, ale ani nedisciplinovanosť svedkov vyhýbajúcich sa
svedeckým výpovediam nemôže byť na ujmu ochrany základných práv sťažovateľa.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označeného článku ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Tost 38/2011
s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 zrušené a najvyššiemu
súdu prikázané prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby. Domáha sa tiež primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ako aj náhrady trov konania v sume 303,31 €.
Napokon žiada, aby bola sťažnosť považovaná za naliehavú.
Z uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 8. novembra
2011 vyplýva, že ním bola podľa § 76a nového Trestného poriadku celková lehota väzby
sťažovateľa predĺžená do 10. júla 2012. Podľa názoru okresného súdu dosiaľ nebolo
rozptýlené podozrenie zo spáchania žalovaných trestných činov. Naopak, toto podozrenie
naďalej trvá. V tejto súvislosti je podstatné aj to, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre
obzvlášť závažnú trestnú činnosť násilnej povahy, páchanú viacerými skutkami po dlhší čas,
a to v rámci zločineckej skupiny. Hrozí mu výnimočný trest, t. j. trest odňatia slobody
od 15 do 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Obťažnosť veci treba vidieť
v rozsahu trestného spisu (vyše 15500 strán), v počte obžalovaných (16), v počte
spáchaných skutkov (20) a v komplikovanosti právneho posúdenia (veľký počet trestných
činov páchaných počas 5 rokov pri rôznej účinnosti ustanovení Trestného zákona).
Od momentu spojenia vylúčených vecí na spoločné konanie (od 9. marca 2010) v zmysle
pokynu najvyššieho súdu v dôsledku rôznych prekážok v konaní (najmä zo strany
obžalovaných) nebolo možné dokazovanie dokončiť. Tento stav pretrváva dosiaľ. V prípade
prepustenia sťažovateľa z väzby hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené
dosiahnutie účelu trestného konania. Tento záver vyplýva zo skutočností zistených
v doterajšom priebehu súdneho konania. Sťažovateľ po prepustení z väzby 22. októbra 2008
sa na hlavné pojednávania konané 3. novembra 2008, 18. decembra 2008 a 26. januára 2009
nedostavoval s tým, že bol práceneschopný a nedal ani súhlas na vykonanie hlavného
pojednávania v jeho neprítomnosti. Naopak, keď sa proti nemu viedlo trestné stíhanie
väzobnou formou, nechcel sa hlavných pojednávaní zúčastňovať a požiadal, aby sa tieto
konali v jeho neprítomnosti. Z toho vyplýva záver, že postoje sťažovateľa v tomto smere sú
protirečivé. Za novú prekážku skončenia hlavného pojednávania treba považovať väzobné
stíhanie obžalovaného Č. v Českej republike. Vzhľadom na pokyn najvyššieho súdu
o potrebe vykonať spoločné konanie so všetkými obžalovanými naraz bolo potrebné
obžalovaného Č. vyžiadať z cudziny. Pre ten účel bol vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz
a európsky zatýkací rozkaz.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 38/2011 z 29. novembra 2011 vyplýva,
že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného
trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 8. novembra 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu
z pripojeného spisového materiálu je zrejmé, že v danej veci vzhľadom na jej značný
rozsah, charakter a veľký počet obžalovaných nedošlo k subjektívnym prieťahom, pričom
vec nebolo možné dosiaľ ukončiť. Správne postupoval špecializovaný trestný súd, keď
zo správania sťažovateľa po jeho prepustení na slobodu v roku 2008 v porovnaní s jeho
správaním počas väzobného stíhania vyvodil existenciu dôvodnej obavy, že prípadným
prepustením sťažovateľa na slobodu by došlo prinajmenšom k podstatnému sťaženiu
dosiahnutia účelu trestného stíhania. Neobstojí námietka sťažovateľa, podľa ktorej sa vec
v dôsledku nedostavovania sa svedkov dostala do dôkaznej núdze, lebo na hlavnom
pojednávaní konanom 14. a 15. júla 2011 bolo vypočutých celkove 7 svedkov. Prekážkou
uskutočnenia hlavného pojednávania 3. októbra 2011 bolo väzobné stíhanie obžalovaného
Č. v Českej republike spojené s potrebou vydania medzinárodného a európskeho
zatýkacieho rozkazu. I táto nová skutočnosť svedčí o obťažnosti veci v zmysle § 76a
nového Trestného poriadku.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ v podstate namieta jednak to, že obťažnosť veci neodôvodňovala
predĺženie väzby, ale aj záver, že prepustením sťažovateľa hrozilo zmarenie alebo podstatné
sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania.
Ústavný súd vychádza z toho, že náleží predovšetkým všeobecným súdom dbať o to,
aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu. Pre ten účel majú skúmať všetky okolnosti
spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho
so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody
a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach o prepustenie na slobodu (resp. o predĺžení
či ďalšom trvaní väzby). Predovšetkým na základe dôvodov uvedených v týchto
rozhodnutiach, ako aj na základe nesporných skutočností tvrdených obvineným ústavný súd
zisťuje, či došlo alebo nedošlo k porušeniu čl. 17 ústavy (Toth c. Rakúsko z 12. decembra
1991).
Konkrétne skutkové okolnosti, ktorými všeobecné súdy odôvodnili obťažnosť
trestnej veci sťažovateľa, ako aj obavu, že by v prípade prepustenia sťažovateľa z väzby
hrozilo zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, sťažovateľ
nespochybňuje, iba ich odlišne vykladá. Z pohľadu ústavného súdu sa argumentácia
všeobecných súdov javí ako dostatočná a presvedčivá.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. marca 2012