Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 56/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť K. K., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci

namietaného porušenia , a Slovenskej

republiky, ako aj čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára

2012 osobne do podateľne doručená sťažnosť K. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským

súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je starou matkou maloletých detí, a to N. S.,

M. S. a S. S. (ďalej aj „mal. deti“ alebo „mal. N.“, „mal. M.“ a „ mal. S.“). Dcéra

sťažovateľky Mgr. S. S., ktorá bola matkou mal. detí (ďalej len „matka“), zomrela

21. decembra 2006. Matka pred svojou smrťou žila u sťažovateľky spoločne s mal. deťmi.

Všetky mal. deti boli počas života matky jej zverené do osobnej starostlivosti. Otec mal.

detí Mgr. M. S. (ďalej len „otec“) sa choval voči matke počas jej života násilne, a to tak

fyzicky, ako aj psychicky. Maloletá S. a matka žili prevažne v spoločnej domácnosti

so sťažovateľkou a otcom od roku 2005, avšak otec sa na jej výchove nepodieľal. Maloleté

deti po smrti matky boli jeden rok v opatere sťažovateľky a žili s ňou v spoločnej

domácnosti. Maloletá S. s ňou bývala dlhšie, pričom citovo bola na ňu po smrti matky

naviazaná. Rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 3. mája 2007 bola mal. S. zverená do náhradnej osobnej starostlivosti

sťažovateľky, pričom otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 2 500 Sk mesačne.

Zároveň bol upravený styk s mal. S. Návrh sťažovateľky na zverenie mal. N. do jej osobnej

starostlivosti bol zamietnutý. Rozsudkom krajského súdu č. k. -200 zo

16. mája 2008 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že návrh sťažovateľky

na zverenie mal. S. do jej náhradnej osobnej starostlivosti bol zamietnutý.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -103 z 8. novembra 2010 bolo

rozhodnuté o zmene predchádzajúceho rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 3. mája 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 16. mája

2008 tak, že sťažovateľke sa umožnil styk s mal. N. a s mal. S. každú prvú nedeľu

v mesiaci, pričom styk s mal. M. sa neupravil. Následným rozsudkom krajského súdu č. k.

-130 z 23. júna 2011 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že styk

sťažovateľky s mal. S. a s mal. N. sa neupravuje. Napokon uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. novembra 2011 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2011. Uznesenie najvyššieho

súdu bolo sťažovateľke doručené 3. januára 2012.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu došlo k porušeniu označených článkov a dohovoru. Rozsudok krajského súdu je

nepresvedčivý a ústavne nekonformný. Nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože je

v rozpore so závermi znaleckého dokazovania a s názorom kolízneho opatrovníka. Obaja

navrhli styk sťažovateľky s mal. deťmi upraviť. Nie je preto zrejmé, na základe akých

skutočností rozhodol krajský súd o zmene rozsudku okresného súdu, ktorým bol styk

umožnený. Znalecký posudok je v danej veci dôkazom značnej sily. Maloleté deti pred

znalcom vyjadrili svoje názory na úpravu styku so sťažovateľkou, pričom tieto názory sú

v znaleckom posudku citované. Znalec konštatoval, že nezistil signifikantné narušenie

vzťahu medzi mal. deťmi a sťažovateľkou, pričom uviedol, že k odcudzeniu došlo skôr

z dôvodu dlhodobého odlúčenia a sekundárne aj pod vplyvom prebratia názorov otca.

Vzťah mal. detí k sťažovateľke je poznačený negatívnym vzťahom medzi sťažovateľkou a

otcom. Znalec nezistil u mal. S. primárne negatívny vzťah k sťažovateľke. Vo vzťahu k mal.

N. uviedol, že táto má veľa zážitkov so sťažovateľkou. Tieto ovplyvňujú jej súčasné

prežívanie, pričom mal. N. je schopná sa k zážitkom vrátiť. Podľa znalca by bola škoda,

keby sa pozitívne zážitky pod vplyvom negatívneho vzťahu otca a sťažovateľky popreli.

Neobstojí preto záver krajského súdu, podľa ktorého mal. S. a mal. N. citové väzby

na sťažovateľku nemajú. Nemožno tiež súhlasiť s názorom krajského súdu, podľa ktorého

vyhrotené vzťahy medzi otcom a sťažovateľkou vylučujú vhodnosť akejkoľvek úpravy

styku sťažovateľky s mal. S. a s mal. N. s tým, že by takáto úprava mohla v konečnom

dôsledku viesť až k úplnej averzii a odmietaniu sťažovateľky zo strany mal. detí. Jednotlivé

závery krajského súdu si navzájom odporujú, nemajú vnútornú spojitosť. Na jednej strane sa

vyzdvihuje pozitívny prínos styku, na druhej strane sa však tvrdí, že je vylúčená akákoľvek

vhodná úprava styku. Nie je zrejmé, na základe akých skutočností krajský súd vyvodil, že

súdom upravený styk by mohol ešte viac situáciu vyhrotiť a vzájomný vzťah zhoršiť.

Krajský súd iba stroho konštatuje, že doterajšia úprava styku sa nerealizovala. Pritom

neberie do úvahy, že styku nebránia prekážky, ktoré by zavinila sťažovateľka. Naopak,

styku bráni otec. Z tohto dôvodu nie je zrejmé ani to, prečo by vhodnejším stimulom pre

obnovenie narušených vzťahov mali byť stretnutia sťažovateľky s mal. deťmi na základe ich

slobodného a spontánneho rozhodnutia.

Najvyšší súd sa v dovolacom uznesení nezaoberal rozsudkom krajského súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti, hoci sťažovateľka v dovolaní namietala odňatie možnosti

konať pred súdom podľa § 237 písm. f) s poukazom na dovolacie dôvody podľa § 241

ods. 2 písm. a), b) a c) . Pritom prípustnosť dovolania

opierala o nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd námietku vyhodnotil

ako neopodstatnenú a dovolanie odmietol. Podľa názoru sťažovateľky nemal tak urobiť bez

toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu. Správne mal dovolanie

buď zamietnuť, alebo mu vyhovieť.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn.

a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby uznesenie

najvyššieho súdu z 22. novembra 2011 a rozsudok krajského súdu z 23. júna 2011 boli

zrušené a vec vrátená najvyššiemu súdu a krajskému súdu. Požaduje tiež priznanie

finančného zadosťučinenia vo výške 8 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -130 z 23. júna 2011 vyplýva, že ním

bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. -103 tak, že styk sťažovateľky

s mal. S. a s mal. N. sa neupravuje. Podľa názoru krajského súdu posúdením všetkých

relevantných skutočností bolo treba dospieť k záveru, že okresný súd nesprávne rozhodol,

ak upravil styk sťažovateľky s mal. N. a s mal. S., a to i napriek tomu, že tieto nemajú

citové väzby na sťažovateľku a doterajšie súdne rozhodnutie o úprave styku sa

nerealizovalo, pričom preukázaná zmena pomerov vo vzájomnom vzťahu už neodôvodňuje

potrebu súdnej úpravy styku. Aj keď sa sťažovateľka po smrti matky o mal. deti starala, a to

najmä o mal. S, a v tom čase mali k sebe skutočne veľmi blízko, tak ako to konštatoval

znalec, treba poukázať na to, že znalec vychádzal z aktuálnej situácie, ktorá sa za posledné

dva roky výrazne zmenila. V súčasnosti už iný znalec konštatoval vzájomné odcudzenie

následkom dlhodobého odlúčenia a prebratia videnia celej kauzy od otca. Vzťahy medzi

otcom a sťažovateľkou sa intenzívne vyhrotili vo všetkých smeroch až tak, že vylučujú

vhodnosť akejkoľvek úpravy styku, ktorá by mohla v konečnom dôsledku viesť až k úplnej

averzii a odmietaniu sťažovateľky zo strany mal. detí. Predovšetkým mal. N. sa dostala

do veku, keď sa začala viacej orientovať na užší okruh priateliek, ako na rodinu, svoj vzťah

so sťažovateľkou simplifikovala len na to, čo s ňou bude robiť (že sa s ňou bude nudiť), ako

aj na to, že sa s ňou dlhšiu dobu nestretávala, čo spôsobilo oslabenie prežívania emočného

vzťahu a zostala „len“ jeho praktická rovina (čo jej prinesie, resp. či ich nebude obťažovať)

tak, ako to konštatoval znalec v aktuálnom znaleckom posudku. Maloletá S. podľa

znaleckého posudku prebrala po starších súrodencoch „videnie“ celej kauzy i „logické“

zdôvodnenia narušenia vzťahu so sťažovateľkou. Navyše sa zistilo, že má vytvorené

jednoznačné emočné ukotvenie k otcovi a súrodencom, najmä k mal. N.i, ktorá jej

v nevedomej rovine supluje aj matku a uspokojuje potreby emočného cítenia bez toho, aby

na to potrebovala sťažovateľku. Krajský súd nepovažoval za vhodné opätovne vstupovať

do týchto vzťahov a umelo zachovať priestor pre sťažovateľku na obnovenie vzájomných

vzťahov, ak to doteraz nemalo pre účastníkov konania pozitívny význam, a ak si ešte mal. S.

a mal. N. pre svoj vek a vývoj osobnosti neuvedomujú, aký potencionálny prínos pre ne

sťažovateľka môže predstavovať. Preto zmenil predchádzajúce rozhodnutie a styk

neupravil. Zohľadnil pritom aj tú podstatnú skutočnosť, že súdom upravený styk by mohol

ešte viac vyhrotiť situáciu a vzájomný vzťah zhoršiť. Z osobnostnej štúdie otca, z jeho

charakteristiky od zamestnávateľa, stanoviska kolízneho opatrovníka, ale ani z jeho postoja

v predmetnej veci (prejavil iniciatívu presťahovať sa s mal. deťmi do blízkeho susedstva

sťažovateľky) nevyplýva, že by mal na mal. deti zlý vplyv, resp. že by im zakazoval

navštevovať sťažovateľku, ak by o to prejavili záujem. Vhodnejším stimulom pre obnovenie

narušených vzťahov budú práve stretnutia sťažovateľky s mal. deťmi na základe ich

slobodného a spontánneho rozhodnutia, ktoré budú zároveň dostatočne rešpektovať aj

rodičovské práva otca. Otec má nielen výchovné práva, ale aj povinnosti. Jednou z nich je

vychovávať dieťa v úcte a láske aj k starým rodičom a byť deťom vzorom vlastným

správaním. Pretože väzby medzi otcom a mal. deťmi na jednej strane a sťažovateľkou na

strane druhej boli v posledných rokoch značne oslabené, resp. narušené vzájomnými

konfliktmi riešenými aj prostredníctvom núteného výkonu rozhodnutia a ingerencie polície,

najmä v tejto adaptačnej fáze bude potrebné k ich obnoveniu pristupovať postupne,

nenásilne, rešpektovať priania mal. detí (aj keď sú podľa názoru sťažovateľky

ovplyvňované otcom) a snažiť sa o citovo neutrálne správanie v ich prítomnosti bez

vracania sa k problémom z minulosti, nad ktoré by sa v najlepšom záujme mal. detí mali

povzniesť tak, aby boli v budúcnosti schopní obohacovať ich ďalší osobnostný vývoj.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2011 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 23. júna 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu prípustnosť dovolania v danom prípade

prichádzala do úvahy iba z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 237

, pričom sťažovateľka namietala odňatie možnosti konať

pred súdom v zmysle , a to

nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozsudku krajského súdu a nesprávnym vyhodnotením

vykonaného dokazovania. V súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou treba uviesť, že

rozsudok krajského súdu obsahuje všetky náležitosti predpísané v ustanovení § 157 ods. 2

, a preto ani nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Iba nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia by mohol

byť považovaný za vadu zakladajúcu prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania.

V súvislosti s namietaným nesprávnym vyhodnotením vykonaného dokazovania treba

uviesť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť

sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho

poriadku [nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani

vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné, ako to vyplýva z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.

a) až c) ].

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd konštatuje, že uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté

dovolanie sťažovateľky ako neprípustné, nemožno vytknúť nič. Sťažovateľka namietala

predovšetkým to, že najvyšší súd sa nezaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajského

súdu. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého sa opiera o ustanovenie § 237 Občianskeho

súdneho poriadku, skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu spravidla

neprichádza do úvahy, pretože takto prípustné dovolanie možno odôvodniť iba podľa § 241

ods. 2 písm. a) , čo neumožňuje skúmanie vecnej správnosti

rozhodnutia.

Rovnako treba za úplné a presvedčivé považovať aj odôvodnenie rozsudku krajského

súdu, ktorý vyhodnotením relevantných dôkazov dospel k záveru o tom, že styk

sťažovateľky s mal. N. a s mal. S. nie je vhodné upravovať s tým, že prednosť má ich

spontánna vôľa. V žiadnom prípade nemožno rozsudok krajského súdu považovať ani

za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Okolnosť, že sťažovateľka sa so závermi

krajského súdu nestotožňuje, neznamená porušenie ňou označených práv podľa

a dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012