Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 53/2012
PDF · 280.82 KB
No categories available
II. ÚS 53/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S. C., W., USA, právne zastúpenej advokátom
Mgr. Mag. M. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu,
spravodlivé súdne konanie, kontradiktórne súdne konanie a právo na odôvodnenie rozsudku
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť v súdnom konaní podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 192/2010 a jeho
rozsudkom zo 6. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S. C., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2012 doručená sťažnosť spoločnosti S. C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie, kontradiktórne
súdne konanie a právo na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 192/2010 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
2. Sťažovateľka bola účastníčkou konania v pozícii navrhovateľky vedeného
Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vo veci určenia záložného práva
k nehnuteľnostiam.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 50/2008 zo 7. októbra 2009 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol.
Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd «rozhodol na podklade záverov, ktoré sú
arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné
práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva.
A keďže podľa nášho presvedčenia Krajský súd v Bratislave ako „primárny
ochranca práva“ (ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavania
základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa
(ktorý má v danom prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje
znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a súčasne
ním boli porušené aj základné práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu
ústavného súdu v danej právnej veci.».
3. Sťažovateľka svoju hlavnú argumentáciu sústreďuje predovšetkým na namietané
pochybenie krajského súdu spočívajúce (i) v nedoručení vyjadrenia žalovaných k podanému
odvolaniu sťažovateľke a (ii) nezdôvodneniu rozhodnutia krajského súdu prerokovať vec
bez nariadenia pojednávania. K tomu uviedla:
„Sťažovateľka v odvolacom konaní podala odvolanie, ku ktorému sa písomne
vyjadrili žalovaní. Táto skutočnosť jasne vyplýva z napadnutého rozsudku, keďže odvolací
súd sa v napadnutom rozsudku odvolával na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, ktoré podala
sťažovateľka.
V odvolacom konaní nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, a odvolací súd
vyjadrenie žalovaných 1) a 3) k odvolaniu sťažovateľky ani nedoručil sťažovateľke na
vyjadrenie. Bolo jej teda znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol
žalovaný 1) a 3) v odvolacom konaní. Postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľka
ukrátená na svojich procesných právach, a tým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
V uvedenom postupe vidíme porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako i porušenie čl. 48
ods. 2 Ústavy SR, a to porušením práva na kontradiktórne súdne konanie. ...
Z odvolacieho rozsudku nesporne vyplýva, že žalovaný 1) a 3) sa vyjadroval
k právnej argumentácii, ktorú sťažovateľka použila v odvolaní. Nevieme však uviesť, akú
právnu argumentáciu v podrobnostiach uplatnil žalovaný 1) a 3) vo svojom vyjadrení,
keďže týmto vyjadrením nedisponujeme ani v súčasnosti.
K tejto právnej argumentácii sa nemohla sťažovateľka vyjadriť, a to práve
dôsledkom procesného postupu odvolacieho súdu. Intenzita porušenia práva na
kontradiktórne súdne konanie sa zvýrazňuje v okolnostiach daného prípadu práve v tom, že
v odvolacom konaní sa jednalo v poradí o prvé (a aj jediné) stanovisko žalovaného 1) a 3),
na ktoré nemohla sťažovateľka relevantným spôsobom reagovať; inými slovami povedané:
nejednalo sa o ďalšie vyjadrenie žalobcu v odvolacom konaní. Nedochádza tu totiž k
reťazeniu vyjadrení, ktoré by si účastníci vzájomne (prostredníctvom súdu) preposielali.
Postup odvolacieho súdu, ktorým nezaslal sťažovateľke toto jediné vyjadrenie (tak, aby
mohla k nemu zaujať stanovisko) a ani nenariadil odvolacie pojednávanie taktiež
nesledoval žiaden legitímny cieľ.
V uvedených súvislostiach poukazujeme, že odvolací súd vo veci nenariadil ani
odvolacie pojednávanie, pričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo
do úvahy. V tejto časti je jeho úvaha odvolacieho súdu (ohľadom nenariadenia
pojednávania) zjavne neodôvodnená.“
4. Sťažovateľka ďalej namieta nedostatočné odôvodneniu rozsudku:
«Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že sa stotožňuje s úvahami
súdu prvého stupňa, keď mal za to, že ak podielový spoluvlastník nehnuteľnej veci zloží
v rámci exekúcie cenu najnižšieho podania spoluvlastníckeho podielu, znamená to, že
zanikne záložné právo viaznuce na tomto spoluvlastníckom podiele.
Odvolací súd sám vychádzal z toho, že na posudzovanú vec sa malo aplikovať
ustanovenie § 166 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení, ...
Odvolací súd sám uznáva, že právna úprava (a prax) rozhodná v tom čase bola
nejednoznačná a predmetné ustanovenie sa vykladalo rôzne. Na základe aplikácie
ustanovenia § 151g Občianskeho zákonníka (ktoré cituje aj odvolací súd), tento uzatvára,
že záložné právo zložením hodnoty spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti zaniklo. Toto
odôvodnenie je zjavne nepostačujúce, keďže nezodpovedá, akými úvahami sa všeobecný súd
riadil.
V ustanovení § 151 g ObčZ je päť skutkových situácií, v zmysle ktorých má zaniknúť
záložné právo:
1) zánik zabezpečenej pohľadávky
2) alebo zálohu,
3) zloženie ceny založenej veci záložcom záložnému veriteľovi,
4) vzdanie sa záložného práva záložným veriteľom,
5) uplynutie času,
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, že ktorá z týchto skutkových
situácií bola súdom aplikovaná, uvedené možno len dôvodiť, avšak nie jednoznačne.
Možno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť body 2), 4) a 5) citovaného ustanovenia.
Zostáva otázne, či odvolací súd aplikoval ustanovenie bodu 1) alebo 3). Podľa nášho
názoru ani jednu z týchto situácií nie je možné aplikovať.
Pokiaľ sa jedná o bod 1), tak záložné právo zaniká len v prípade úplného zániku
zabezpečovanej pohľadávky. K zániku zabezpečovanej pohľadávky však nedošlo, keďže bola
uspokojená len čiastočne.
Ani v prípad uvedený v bode 5) nemožno aplikovať na prejednávanú vec, keďže toto
ustanovenie mieri na tie situácie, kedy cenu založenej veci zloží v celosti záložnému
veriteľovi. V danom prípade však cena nebola v celosti záložnému veriteľovi zložená, bola
zložená súdnemu exekútorovi, ktorý ju zahrnul do rozvrhu, v rámci ktorého obdŕžal právny
predchodca sťažovateľa len nepatrnú časť (ostatná časť pripadla iným veriteľom, ktorí
nemali svoje pohľadávky zabezpečené záložným právom).
Vo veci je právne významné aj to, že takáto aplikácia prináša pre záložného veriteľa
zjavne neprimerané dôsledky, pričom ako nositeľ tohto subjektívneho práva ich nemôže
žiadnym spôsobom ovplyvniť. Záložné právo by mohlo (v zmysle hmotnoprávnej úpravy)
zaniknúť len v tom prípade, ak by cena spoluvlastníckeho podielu bola zložená záložnému
veriteľovi v celosti, pričom v prípade aplikácie názoru odvolacieho súdu by tomuto tak bolo
tiež v prípade čo i len čiastočného alebo nepatrného uspokojenia na základe rozvrhového
uznesenia. To znamená, že výška iných pohľadávok iných veriteľov uspokojovaných
v rozvrhovom konaní bola rozhodná pre zánik alebo trvania záložného práva sťažovateľky.
Mohla nastať aj taká situácia, že sťažovateľka ako jediný záložný veriteľ v rámci rozvrhu
nebola uspokojená vôbec a pritom by jej zaniklo záložné právo. Sťažovateľka by teda bola
pozbavená svojho práva na pokojné užívanie majetku, a to bez primeranej náhrady a bez
toho, aby takéto pozbavenie sledovalo legitímny cieľ. Sťažovateľke nedá v uvedenej
súvislosti neuviesť, že Exekučný poriadok výslovne neuvádza ako dôsledok zloženie hodnoty
spoluvlastníckeho podielu aj zánik záložného práva a pri absencii takejto úpravy, zánik
záložného práva nemožno dôvodiť. Ak sa aj odvolací súd odvoláva na metódu historického
výkladu (t. j. že novela Exekučného poriadku odstránila aplikačné problémy), tak tento
názor opomína, že novela Exekučného poriadku súčasne posilnila aj ochranu záložných
veriteľov práve v prípadoch, ako vyplýva z prejednávanej veci (napr. exekúciu na založenú
vec nemožno vôbec viesť bez súhlasu záložného veriteľa).
Sťažovateľ má právo na ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, pričom
všeobecné súdy tento výklad nevykonali. Do úvahy prichádzajú dve alternatívy výkladu,
t. j. záložné právo zaniká alebo záložné právo trvá. Metódou logického výkladu
argumentum ad absurdum je potrebné v prípade dvoch alternatív vylúčiť tú, ktorá prináša
absurdné dôsledky. Takouto alternatívou je nepochybne prvá alternatíva, keďže na úkor
ostatných veriteľov a bez primeranej náhrady pozbavuje záložného veriteľa jeho
privilegovaného postavenia, a to bez existencie výslovnej právnej úpravy. Táto alternatíva
sa nedá obhájiť ani doktrínou „zdravého rozumu“, na ktorý sa paradoxne odvolávali
všeobecné súdy, keďže práve aplikáciou tejto doktríny možno dôjsť práve k opačnému
záveru. Zánik záložného práva nemožno dôvodiť ani z ustanovenia § 166 ods. 2 Exekučného
poriadku a je potrebné poznamenať, že sa jedná o procesnoprávnu normu, ktorá bez
výslovnej úpravy nemôže znamenať zánik hmotného práva. Takýto výklad by bol v
extrémnom nesúlade s ustanovením § 1 O. s. p., ktoré doktrinálne ustanovuje ako sa majú
vykladať procesnoprávne normy.»
5. K namietanému právu vlastniť majetok sťažovateľka uviedla:
„Sťažovateľka namieta aj porušenia práva vlastniť majetok a právo na pokojné
užívanie majetku, ktoré súvisí s právom na prístup k súdu, nakoľko sťažovateľka mala právo
na pokojné užívanie svojho majetku, ktoré jej však bolo odopreté postupom všeobecného
súdu. Porušenie vidíme v tom, že vydaním napadnutého rozsudku bola sťažovateľka
zaviazaná na náhradu trov konania a ako i pozbavený záložného práva, čím sa zjavne
znížila bonita jej pohľadávky, pričom pohľadávku je potrebné považovať za súčasť majetku
v zmysle judikatúry ESĽP. Všeobecný súd tým zasiahol do jej práva na pokojné užívanie
majetku, pričom porušenie tohto práva nesledovalo žiaden legitímny cieľ a bolo prejavom
svojvôle a arbitrárnosti.“
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky S. C. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47
ods. 3 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 9 Co 192/2010-448
zo dňa 06. 10. 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
spis. zn. 9 Co 192/2010-448 zo dňa 06. 10. 2011 a vec sa vracia Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke S. C. do 15 dní
od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu ... .“
7. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 9 Co 192/2010 zo 6. októbra 2011
potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 18 C 50/2008 zo 7. októbra 2009.
V odôvodnení rozsudku využijúc ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody [§ 219 ods. 2 OSP
v znení novely č. 384/2008 Z. z. účinnej od 15. októbra 2008, pozn.], poukázal na to, že
„Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vychádzal z úpravy stanovenej v ust. § 166
ods. 1, 2 Exek. por., ktoré však v rozhodnej dobe expressis verbis neriešili otázku, kedy sa
spoluvlastník, ktorý si uplatnil svoje predkupné právo, stal vlastníkom daného podielu;
absencia explicitnej právnej úpravy potom viedla nielen v praxi k rôznym záverom
a postupom. Na jednej strane bol prezentovaný názor, že k prechodu vlastníctva dochádza
už zaplatením sumy zodpovedajúcej znalecky určenej cene podielu s tým, že podkladom pre
zmenu vlastníctva v prípade spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, bude listina vydaná
exekútorom potvrdzujúca zloženie ceny spoluvlastníckeho podielu, na základe ktorej sa
vykoná záznam v katastri nehnuteľností. Na strane druhej sa v tomto prípade predpokladalo
následné vydanie rozhodnutia súdu o schválení, resp. neschválení nadobudnutia
spoluvlastníckeho podielu, pričom k prechodu vlastníctva malo dôjsť až právoplatnosťou
schvaľujúceho súdneho rozhodnutia, ktoré bolo i podkladom pre zápis zmeny vlastníctva
záznamom v katastri nehnuteľností.
Tento stav právnej neistoty odstránila až novela Exekučného poriadku, vykonaná
zákonom č. 341/2005 Z. z., účinným od 1. 9. 2005, ktorý bol § 166 doplnený odsekom 3,
podľa ktorého nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom. Pokiaľ
by sa táto novela interpretovala v tom zmysle, že len dodatočne upravila pôvodne nejasný
zámer zákonodarcu o potrebe schvaľovania predaja spoluvlastníckeho podielu súdom, bolo
by vykonanie záznamu č. Z 2642/02 Správou katastra Bratislava II v danom prípade
v rozpore s ustanovením § 34 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) ako i § 166 Exekučného
poriadku. V prípade použitia logického výkladu, vychádzajúceho z dôkazu o opaku
(argumentum a contrario), by sa však došlo k právnemu záveru, že povinnosť schvaľovať
prevod spoluvlastníckeho podielu súdom bola zavedená až touto novelou, s tým, že pred jej
účinnosťou bol právny stav odlišný a takáto povinnosť neexistovala.
Posúdenie skutočnosti, či Záznam o uplatnení predkupného práva podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti č. EX/79/1998 zo dňa 5. 10. 2002 bol v danom prípade
spôsobilý na zápis vlastníctva záznamom do katastra nehnuteľností, tak bolo závislé
od právneho záveru ohľadom interpretácie znenia § 166 ods. 2 Exekučného poriadku
účinného v rozhodnej dobe. Toto posudzovanie má však v tomto zmysle jednoznačne
charakter vlastníckeho sporu, na ktorého rozhodnutie nie je príslušná ani správa katastra,
ani orgán prokuratúry, ale výlučne súd v zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
argumentoval súd prvého stupňa a následne sa zaoberal posudzovaním otázky, či právnym
následkom predaja spoluvlastníckeho podielu bol v danom prípade i zánik záložného práva.
V odôvodnení svojho rozsudku v tejto súvislosti poukázal na to, že záložné právo
upravené v Občianskom zákonníku pred 1. 1. 2003, t. j. pred účinnosťou jeho novely danej
zákonom č. 526/2002 Z. z., nepredstavovalo dostatočne efektívny prostriedok zabezpečenia
záväzku, resp. jeho splnenia. V zmysle § 151f ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom do 1. 1. 2003, ak zabezpečená pohľadávka nebola riadne a včas splnená, mohol sa
záložný veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu. Ak zálohom bola nehnuteľnosť, musel si
za týmto cieľom najprv zaobstarať podklad pre výkon rozhodnutia - exekučný titul. Výkon
záložného práva týkajúci sa nehnuteľnosti bol teda v rozhodnej dobe (s výnimkou postupu
podľa § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka) spojený s výkonom rozhodnutia,
resp. exekúciou.
Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku poukazoval ďalej na to, že jedným
z dôvodov zániku záložného práva ako akcesorického práva bolo v zmysle § 151g
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v rozhodnej dobe, i zloženie ceny založenej veci
záložnému veriteľovi záložcom. Pod zloženie ceny založenej veci záložnému veriteľovi
možno per analógiám (§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka) podradiť aj predaj
spoluvlastníckeho podielu v zmysle § 166 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, pri ktorom bola
cena spoluvlastníckeho podielu zložená spoluvlastníkom. Takýto záver je podporený
i znením § 153 Exekučného poriadku a § 337b Občianskeho súdneho poriadku v rozhodnej
dobe, v zmysle ktorých vydražiteľ preberal za určených podmienok len vecné bremená,
pripadne nájomné práva, nie však záložné právo. Postavenie vydražiteľa sa pritom podľa
§ 166 ods. 1 Exekučného poriadku vzťahuje i na spoluvlastníka nadobúdajúceho
spoluvlastnícky podiel.
Na základe týchto skutočnosti potom súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom
prípade zložením ceny spoluvlastníckeho podielu Slovenskou republikou zastúpenou
Geodetickým a kartografickým ústavom Bratislava došlo i k zániku záložného práva a že
výmaz záložného práva, uskutočnený správou katastra Záznamom č. Z 2642/02 zo dňa
11. 11. 2002 bol vykonaný v súlade s právom.
Prvostupňový súd vychádzajúc z ust. § 166 ods. 1, 2 Exekučného poriadku
a ust. § 151a, f, g, OZ a vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný
a v celom rozsahu ho zamietol.
Ustanovenie § 151a OZ vymedzuje funkciu a účel záložného práva. Záložné právo
ako právo akcesorické plní svoju funkciu tým, že umožňuje, aby veriteľ uspokojil svoju
pohľadávku z predmetu zálohu, ak pohľadávka, ktorá ním bola zabezpečená, nebude riadne
a včas splnená. V prípade, ak teda pohľadávka veriteľa v rozhodnej dobe nebola riadne
a včas splnená, záložný veriteľ sa mohol domáhať uspokojenia zo zálohu. Predpokladom
toho však bolo obstaranie si exekučného titulu; výkon záložného práva týkajúci sa
nehnuteľnosti (s výnimkou § 299 ods. 2 Obč. zák.) bol v rozhodnej dobe spojený s výkonom
rozhodnutia a teda exekúciou. Jedným z dôvodov zániku záložného práva ako
akcesorického práva bolo podľa ust. § 151 g OZ v znení účinnom v rozhodnej dobe aj
zloženie ceny založenej veci záložnému veriteľovi záložcom.
K argumentu navrhovateľa, že zánik záložného práva v rámci exekučného konania je
možný podľa § 153 EP len udelením príklepu licitátora na dražbe a je uplatnenie
predkupného práva, v danom prípade podielového spoluvlastníka, podľa § 166 EP
nespôsobuje zánik záložného práva, uviedol, že sa v praxi vyskytujú aj také prípady, ktoré
právna norma z dôvodu svojej všeobecnosti alebo so zreteľom na komplikovanosť
(mnohotvárnosť) spoločenských vzťahov tvoriacich predmet úpravy, nepredvída. Napriek
tomu je však štátny orgán, spravidla súd, povinný vec vyriešiť. Táto povinnosť sa týka
najmä oblasti súkromného (občianskeho) práva. Riešenie použité štátnym orgánom napriek
nedostatku právnej úpravy vždy vyžaduje právnu metódu a oporu v pozitívnom práve.
So zreteľom na to musí štátny orgán zvoliť postup, pri ktorom použije právnu normu
predvídajúcu najpodobnejší (analogický) prípad. Právny predpis sa použije na právom
výslovne neupravený prípad, ktorý sa od prípadov výslovne upravených odlišuje iba
sekundárnymi a menej podstatnými znakmi. Táto analógia sa nazýva analógiou zákona
(analógia legis).
Podstatou inštitútu záložného práva ako akcesorického práva je možnosť veriteľa
uspokojiť svoju pohľadávku zo zálohu, ak pohľadávka, ktorá ním bola zabezpečená, nebude
riadne a včas splnená. V súlade s týmto bolo jedným z dôvodov zániku záložného práva
podľa ust. § 151 g OZ v znení účinnom v rozhodnej dobe aj zloženie ceny založenej veci
záložnému veriteľovi záložcom. Pod zloženie ceny záložnému veriteľovi je možno per
analógiám (§ 853 ods. 1 OZ) podriadiť aj predaj spoluvlastníckeho podielu v zmysle
ust. § 166 Exekučného poriadku, pri ktorom bola trhová cena zložená spoluvlastníkom.
Exekučný poriadok explicitne neustanovuje v žiadnom svojom ustanovení, že udelením
príklepu licitátora na dražbe zaniká záložne právo. Táto skutočnosť sa iba odvodzuje
z ust. § 153 Exekučného poriadku, kde je uvedené, že vydražiteľ preberá za určitých
podmienok len vecné bremená, prípadne nájomné práva, nie však záložné právo.
Postavenie vydražiteľa sa však vzťahuje aj na spoluvlastníka nadobúdajúceho
spoluvlastnícky podiel. Svedčí o tom ust. § 166 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj ust. §
337b Občianskeho súdneho poriadku v rozhodnej dobe. Z vyššie uvedených skutočností
vyplýva, že ak výkon záložného práva týkajúci sa nehnuteľnosti bol v rozhodnej dobe
spojený s výkonom rozhodnutia a teda exekúciou a jedným z dôvodov zániku záložného
práva ako akcesorického práva bolo podľa ust. § 151g OZ v znení účinnom v rozhodnej
dobe aj zloženie ceny založenej veci záložnému veriteľovi záložcom; zaplatenie trhovej ceny
zálohu odporcom 1) ako spoluvlastníkom (ust. § 166 Exekučného poriadku), malo za
následok zánik záložné právo k zálohu.
Prvostupňový súd sa tak stotožnil s právnym názorom prokuratúry a právneho
zástupcu odporcov 1) a 3) v tom zmysle, že pôvodné záložné právo zapísané v časti
C LV č. 2816 v prospech VÚB, a. s. zamklo realizáciou predkupného práva podielového
spoluvlastníka, t. j. odporcom 1), a preto postup katastra nehnuteľností bol v novembri
2002 správny a zákonný. V čase postúpenia pohľadávky z G., s. r. o. (postupcu) na A., a. s.
(postupníka) už záložné právo neexistovalo, čo znamená nedostatok aktívnej legitimácie
navrhovateľa v predmetnom spore.
Súd prvého stupňa ďalej dodal, že keďže rozhodnutie súdu, má byť aj spravodlivé,
tak potom v prípade, keď si podielový spoluvlastník uplatnil svoje predkupné právo, aby
v rámci prebiehajúcej exekúcie zabránil dražbe, je tento postup jednoznačne v súlade
s vtedy platnými zákonnými ustanoveniami. Tento podielový spoluvlastník prostredníctvom
exekútora a na základe znaleckého posudku (stanovenie trhovej ceny) uhradil
navrhovateľovi 37 mil. Sk za spoluvlastnícky podiel pôvodne patriaci D. P. - A. Je
nesporné, že terajší majiteľ pohľadávky (navrhovateľ) sa domáha úrokov a úrokov z
omeškania vychádzajúcich z úverových zmlúv ešte z r. 1992, pričom ale pôvodný dlžník D.
P. A. nie je účastníkom tohto konania, aj keď je jednoznačne hlavným vinníkom vzniknutej
situácie, ktorú musel súd riešiť. ...
Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový
súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153
ods. 1 O. s. p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval
predovšetkým ust. § 166 ods. 1, 2, § 153 Exek. por., § 151g Obč. zák. Prvostupňový súd
svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak ako to má na mysli ust. § 157
ods. 2 O. s. p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými
významnými skutočnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho
rozhodnutie podstatné. Predovšetkým sa správne vysporiadal so skutočnosťou, že
v rozhodnom období chýbala jednoznačná právna úprava týkajúca sa podmienok prechodu
vlastníctva pri uplatnení predkupného práva v zmysle ust. § 166 Exek. por. a ktorá bola až
počnúc 1. 9. 2005 precizovaná doplnením ust. § 166 o odsek 3, ktorý odstránil dovtedajšiu
nejednotnú prax, keď dospel k záveru, že v období pred 1. 9. 2005 neexistovala povinnosť
schvaľovať prevod spoluvlastníckeho podielu súdom. Odvolací súd sa s právnymi závermi
prvostupňového súdu, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, stotožnil v plnom rozsahu, pričom
v podrobnostiach na ne poukazuje.
Za cenu založenej veci súd prvého stupňa zjavne považoval jej trhovú cenu
stanovenú znaleckým posudkom, ktorý stanovil trhovú cenu založenej veci pre účely
exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu. Stanovenie tejto ceny znalcom neodporovalo
zákonu, naopak, cena v zmysle znaleckého posudku vychádzala a rešpektovala kritériá
vyžadované pre jej stanovenie ako ceny trhovej, t, j. vychádzala z ceny nehnuteľností
rovnakej alebo porovnateľnej kvality, v danom mieste a čase.
Pokiaľ ide o písomné podanie navrhovateľa, doručené odvolaciemu súdu dňa
3. 8. 2011 a v ktorom namietal nesprávne označenie odporcov, odvolací súd poznamenáva,
že takéto pochybenie nezistil, keď vzhľadom na postavenie odporcov 1), 2) a 3) ako
podielových spoluvlastníkov dotknutej nehnuteľnosti je nutné rešpektovať skutočnosť, že títo
tvoria nerozdielne spoločenstvo účastníkov na strane odporcu, a preto podľa názoru
odvolacieho súdu museli byť v konaní žalovaní spoločne (§ 91 ods. 2 O. s. p.).
Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.), včítane výroku o trovách konania, v ktorom
súd prvého stupňa tiež nepochybil.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
9. K namietanému porušeniu základného práva na kontradiktórne súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základnému
právu na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 192/2010
Sťažnosť v tejto časti treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého krajský súd nedoručením
vyjadrení protistrany a prerokovaním veci bez nariadenia pojednávania jej znemožnil
v konaní reagovať na právnu argumentáciu, predkladať ďalšie dôkazy, ktoré by viedli
k náležitému zisteniu skutkového stavu. Sťažovateľka teda tvrdí, že postupom súdu jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň došlo k porušeniu práva na kontradiktórne
konanie, rovnosti účastníkov a princípu rovnosti zbraní.
Za uvedeného stavu vzhľadom na vlastné tvrdenia sa mohla sťažovateľka brániť
podaním dovolania, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) OSP.
Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala. Znamená to, že
nevyčerpala opravný prostriedok účinne jej poskytnutý zákonom na ochranu jej označených
práv. Tým je daná neprípustnosť sťažnosti.
Treba dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukázala), že dovolanie
nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy postup
ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 192/2010 zo 6. októbra 2011
Sťažnosť v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z námietok uvedených v ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa zo strany
ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov krajského súdu spôsobom, ktorý by mal
nasvedčovať opodstatnenosti jej právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti zamietnutia jej
žaloby (nepriznania uplatňovaného nároku). V podstate len polemizuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku, vytýka mu jeho nelogickosť, rozporuplnosť a (paradoxne)
všeobecnosť a zároveň podáva vlastný výklad aplikovaných podústavných ustanovení, do
značnej miery opakujúcich sa v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu.
Sťažovateľka tak stavia ústavný súd do pozície ďalšej odvolacej inštancie, ktorá mu však,
ako bolo uvedené, neprislúcha.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu
k namietanému nedostatku odôvodnenia nezistil, že by skutkové a právne závery krajského
súdu mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o závery, ktoré sa nevyznačujú
arbitrárnosťou a sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnené. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zreteľne uviedol, prečo vyjadril
súhlas s názorom okresného súdu o zamietnutí žaloby a s jeho výkladom zákonných
ustanovení § 166 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku pri absencii jednoznačnej právnej
úpravy týkajúcej sa podmienok prechodu vlastníctva pri uplatnení predkupného práva.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
11. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod
sp. zn. 9 Co 192/2010 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011
Sťažnosť treba považovať aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru,
že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že
ním došlo k zásahu do základného práva vlastniť majetok.
Krajský súd svojím postupom na úrovni jednoduchého práva aplikoval zákony podľa
ich obsahu, predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že
z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
a základným právom vlastniť majetok, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto
práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj v tomto rozsahu zjavne
neopodstatnená.
12. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2012