Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 53/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S. C., W., USA, právne zastúpenej advokátom

Mgr. Mag. M. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu,

spravodlivé súdne konanie, kontradiktórne súdne konanie a právo na odôvodnenie rozsudku

podľa a a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť v súdnom konaní podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva vlastniť majetok podľa

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 6. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S. C., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2012 doručená sťažnosť spoločnosti S. C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie, kontradiktórne

súdne konanie a právo na odôvodnenie rozsudku podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47

ods. 3 a dohovoru a práva vlastniť majetok podľa a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

2. Sťažovateľka bola účastníčkou konania v pozícii navrhovateľky vedeného

Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vo veci určenia záložného práva

k nehnuteľnostiam.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 7. októbra 2009 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol.

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd «rozhodol na podklade záverov, ktoré sú

arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné

práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva.

A keďže podľa nášho presvedčenia Krajský súd v Bratislave ako „primárny

ochranca práva“ (ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavania

základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa

(ktorý má v danom prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje

znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a súčasne

ním boli porušené aj základné práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu

ústavného súdu v danej právnej veci.».

3. Sťažovateľka svoju hlavnú argumentáciu sústreďuje predovšetkým na namietané

pochybenie krajského súdu spočívajúce (i) v nedoručení vyjadrenia žalovaných k podanému

odvolaniu sťažovateľke a (ii) nezdôvodneniu rozhodnutia krajského súdu prerokovať vec

bez nariadenia pojednávania. K tomu uviedla:

„Sťažovateľka v odvolacom konaní podala odvolanie, ku ktorému sa písomne

vyjadrili žalovaní. Táto skutočnosť jasne vyplýva z napadnutého rozsudku, keďže odvolací

súd sa v napadnutom rozsudku odvolával na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, ktoré podala

sťažovateľka.

V odvolacom konaní nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, a odvolací súd

vyjadrenie žalovaných 1) a 3) k odvolaniu sťažovateľky ani nedoručil sťažovateľke na

vyjadrenie. Bolo jej teda znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol

žalovaný 1) a 3) v odvolacom konaní. Postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľka

ukrátená na svojich procesných právach, a tým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V uvedenom postupe vidíme porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako i porušenie čl. 48

ods. 2 SR, a to porušením práva na kontradiktórne súdne konanie. ...

Z odvolacieho rozsudku nesporne vyplýva, že žalovaný 1) a 3) sa vyjadroval

k právnej argumentácii, ktorú sťažovateľka použila v odvolaní. Nevieme však uviesť, akú

právnu argumentáciu v podrobnostiach uplatnil žalovaný 1) a 3) vo svojom vyjadrení,

keďže týmto vyjadrením nedisponujeme ani v súčasnosti.

K tejto právnej argumentácii sa nemohla sťažovateľka vyjadriť, a to práve

dôsledkom procesného postupu odvolacieho súdu. Intenzita porušenia práva na

kontradiktórne súdne konanie sa zvýrazňuje v okolnostiach daného prípadu práve v tom, že

v odvolacom konaní sa jednalo v poradí o prvé (a aj jediné) stanovisko žalovaného 1) a 3),

na ktoré nemohla sťažovateľka relevantným spôsobom reagovať; inými slovami povedané:

nejednalo sa o ďalšie vyjadrenie žalobcu v odvolacom konaní. Nedochádza tu totiž k

reťazeniu vyjadrení, ktoré by si účastníci vzájomne (prostredníctvom súdu) preposielali.

Postup odvolacieho súdu, ktorým nezaslal sťažovateľke toto jediné vyjadrenie (tak, aby

mohla k nemu zaujať stanovisko) a ani nenariadil odvolacie pojednávanie taktiež

nesledoval žiaden legitímny cieľ.

V uvedených súvislostiach poukazujeme, že odvolací súd vo veci nenariadil ani

odvolacie pojednávanie, pričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo

do úvahy. V tejto časti je jeho úvaha odvolacieho súdu (ohľadom nenariadenia

pojednávania) zjavne neodôvodnená.“

4. Sťažovateľka ďalej namieta nedostatočné odôvodneniu rozsudku:

«Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že sa stotožňuje s úvahami

súdu prvého stupňa, keď mal za to, že ak podielový spoluvlastník nehnuteľnej veci zloží

v rámci exekúcie cenu najnižšieho podania spoluvlastníckeho podielu, znamená to, že

zanikne záložné právo viaznuce na tomto spoluvlastníckom podiele.

Odvolací súd sám vychádzal z toho, že na posudzovanú vec sa malo aplikovať

ustanovenie § 166 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení, ...

Odvolací súd sám uznáva, že právna úprava (a prax) rozhodná v tom čase bola

nejednoznačná a predmetné ustanovenie sa vykladalo rôzne. Na základe aplikácie

ustanovenia (ktoré cituje aj odvolací súd), tento uzatvára,

že záložné právo zložením hodnoty spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti zaniklo. Toto

odôvodnenie je zjavne nepostačujúce, keďže nezodpovedá, akými úvahami sa všeobecný súd

riadil.

V ustanovení § 151 g ObčZ je päť skutkových situácií, v zmysle ktorých má zaniknúť

záložné právo:

1) zánik zabezpečenej pohľadávky

2) alebo zálohu,

3) zloženie ceny založenej veci záložcom záložnému veriteľovi,

4) vzdanie sa záložného práva záložným veriteľom,

5) uplynutie času,

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, že ktorá z týchto skutkových

situácií bola súdom aplikovaná, uvedené možno len dôvodiť, avšak nie jednoznačne.

Možno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť body 2), 4) a 5) citovaného ustanovenia.

Zostáva otázne, či odvolací súd aplikoval ustanovenie bodu 1) alebo 3). Podľa nášho

názoru ani jednu z týchto situácií nie je možné aplikovať.

Pokiaľ sa jedná o bod 1), tak záložné právo zaniká len v prípade úplného zániku

zabezpečovanej pohľadávky. K zániku zabezpečovanej pohľadávky však nedošlo, keďže bola

uspokojená len čiastočne.

Ani v prípad uvedený v bode 5) nemožno aplikovať na prejednávanú vec, keďže toto

ustanovenie mieri na tie situácie, kedy cenu založenej veci zloží v celosti záložnému

veriteľovi. V danom prípade však cena nebola v celosti záložnému veriteľovi zložená, bola

zložená súdnemu exekútorovi, ktorý ju zahrnul do rozvrhu, v rámci ktorého obdŕžal právny

predchodca sťažovateľa len nepatrnú časť (ostatná časť pripadla iným veriteľom, ktorí

nemali svoje pohľadávky zabezpečené záložným právom).

Vo veci je právne významné aj to, že takáto aplikácia prináša pre záložného veriteľa

zjavne neprimerané dôsledky, pričom ako nositeľ tohto subjektívneho práva ich nemôže

žiadnym spôsobom ovplyvniť. Záložné právo by mohlo (v zmysle hmotnoprávnej úpravy)

zaniknúť len v tom prípade, ak by cena spoluvlastníckeho podielu bola zložená záložnému

veriteľovi v celosti, pričom v prípade aplikácie názoru odvolacieho súdu by tomuto tak bolo

tiež v prípade čo i len čiastočného alebo nepatrného uspokojenia na základe rozvrhového

uznesenia. To znamená, že výška iných pohľadávok iných veriteľov uspokojovaných

v rozvrhovom konaní bola rozhodná pre zánik alebo trvania záložného práva sťažovateľky.

Mohla nastať aj taká situácia, že sťažovateľka ako jediný záložný veriteľ v rámci rozvrhu

nebola uspokojená vôbec a pritom by jej zaniklo záložné právo. Sťažovateľka by teda bola

pozbavená svojho práva na pokojné užívanie majetku, a to bez primeranej náhrady a bez

toho, aby takéto pozbavenie sledovalo legitímny cieľ. Sťažovateľke nedá v uvedenej

súvislosti neuviesť, že Exekučný poriadok výslovne neuvádza ako dôsledok zloženie hodnoty

spoluvlastníckeho podielu aj zánik záložného práva a pri absencii takejto úpravy, zánik

záložného práva nemožno dôvodiť. Ak sa aj odvolací súd odvoláva na metódu historického

výkladu (t. j. že novela Exekučného poriadku odstránila aplikačné problémy), tak tento

názor opomína, že novela Exekučného poriadku súčasne posilnila aj ochranu záložných

veriteľov práve v prípadoch, ako vyplýva z prejednávanej veci (napr. exekúciu na založenú

vec nemožno vôbec viesť bez súhlasu záložného veriteľa).

Sťažovateľ má právo na ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, pričom

všeobecné súdy tento výklad nevykonali. Do úvahy prichádzajú dve alternatívy výkladu,

t. j. záložné právo zaniká alebo záložné právo trvá. Metódou logického výkladu

argumentum ad absurdum je potrebné v prípade dvoch alternatív vylúčiť tú, ktorá prináša

absurdné dôsledky. Takouto alternatívou je nepochybne prvá alternatíva, keďže na úkor

ostatných veriteľov a bez primeranej náhrady pozbavuje záložného veriteľa jeho

privilegovaného postavenia, a to bez existencie výslovnej právnej úpravy. Táto alternatíva

sa nedá obhájiť ani doktrínou „zdravého rozumu“, na ktorý sa paradoxne odvolávali

všeobecné súdy, keďže práve aplikáciou tejto doktríny možno dôjsť práve k opačnému

záveru. Zánik záložného práva nemožno dôvodiť ani z ustanovenia § 166 ods. 2 Exekučného

poriadku a je potrebné poznamenať, že sa jedná o procesnoprávnu normu, ktorá bez

výslovnej úpravy nemôže znamenať zánik hmotného práva. Takýto výklad by bol v

extrémnom nesúlade s ustanovením , ktoré doktrinálne ustanovuje ako sa majú

vykladať procesnoprávne normy.»

5. K namietanému právu vlastniť majetok sťažovateľka uviedla:

„Sťažovateľka namieta aj porušenia práva vlastniť majetok a právo na pokojné

užívanie majetku, ktoré súvisí s právom na prístup k súdu, nakoľko sťažovateľka mala právo

na pokojné užívanie svojho majetku, ktoré jej však bolo odopreté postupom všeobecného

súdu. Porušenie vidíme v tom, že vydaním napadnutého rozsudku bola sťažovateľka

zaviazaná na náhradu trov konania a ako i pozbavený záložného práva, čím sa zjavne

znížila bonita jej pohľadávky, pričom pohľadávku je potrebné považovať za súčasť majetku

v zmysle judikatúry ESĽP. Všeobecný súd tým zasiahol do jej práva na pokojné užívanie

majetku, pričom porušenie tohto práva nesledovalo žiaden legitímny cieľ a bolo prejavom

svojvôle a arbitrárnosti.“

6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky S. C. podľa , SR,

ods. 3 SR, SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. -448

zo dňa 06. 10. 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

spis. zn. -448 zo dňa 06. 10. 2011 a vec sa vracia Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke S. C. do 15 dní

od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu ... .“

7. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. zo 6. októbra 2011

potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 7. októbra 2009.

V odôvodnení rozsudku využijúc ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody [

v znení novely č. účinnej od 15. októbra 2008, pozn.], poukázal na to, že

„Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vychádzal z úpravy stanovenej v ust. § 166

ods. 1, 2 Exek. por., ktoré však v rozhodnej dobe expressis verbis neriešili otázku, kedy sa

spoluvlastník, ktorý si uplatnil svoje predkupné právo, stal vlastníkom daného podielu;

absencia explicitnej právnej úpravy potom viedla nielen v praxi k rôznym záverom

a postupom. Na jednej strane bol prezentovaný názor, že k prechodu vlastníctva dochádza

už zaplatením sumy zodpovedajúcej znalecky určenej cene podielu s tým, že podkladom pre

zmenu vlastníctva v prípade spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, bude listina vydaná

exekútorom potvrdzujúca zloženie ceny spoluvlastníckeho podielu, na základe ktorej sa

vykoná záznam v katastri nehnuteľností. Na strane druhej sa v tomto prípade predpokladalo

následné vydanie rozhodnutia súdu o schválení, resp. neschválení nadobudnutia

spoluvlastníckeho podielu, pričom k prechodu vlastníctva malo dôjsť až právoplatnosťou

schvaľujúceho súdneho rozhodnutia, ktoré bolo i podkladom pre zápis zmeny vlastníctva

záznamom v katastri nehnuteľností.

Tento stav právnej neistoty odstránila až novela Exekučného poriadku, vykonaná

, účinným od 1. 9. 2005, ktorý bol doplnený odsekom 3,

podľa ktorého nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom. Pokiaľ

by sa táto novela interpretovala v tom zmysle, že len dodatočne upravila pôvodne nejasný

zámer zákonodarcu o potrebe schvaľovania predaja spoluvlastníckeho podielu súdom, bolo

by vykonanie záznamu č. Z 2642/02 Správou katastra Bratislava II v danom prípade

v rozpore s ustanovením o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) ako i § 166 Exekučného

poriadku. V prípade použitia logického výkladu, vychádzajúceho z dôkazu o opaku

(argumentum a contrario), by sa však došlo k právnemu záveru, že povinnosť schvaľovať

prevod spoluvlastníckeho podielu súdom bola zavedená až touto novelou, s tým, že pred jej

účinnosťou bol právny stav odlišný a takáto povinnosť neexistovala.

Posúdenie skutočnosti, či Záznam o uplatnení predkupného práva podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnosti č. zo dňa 5. 10. 2002 bol v danom prípade

spôsobilý na zápis vlastníctva záznamom do katastra nehnuteľností, tak bolo závislé

od právneho záveru ohľadom interpretácie znenia § 166 ods. 2 Exekučného poriadku

účinného v rozhodnej dobe. Toto posudzovanie má však v tomto zmysle jednoznačne

charakter vlastníckeho sporu, na ktorého rozhodnutie nie je príslušná ani správa katastra,

ani orgán prokuratúry, ale výlučne súd v zmysle ,

argumentoval súd prvého stupňa a následne sa zaoberal posudzovaním otázky, či právnym

následkom predaja spoluvlastníckeho podielu bol v danom prípade i zánik záložného práva.

V odôvodnení svojho rozsudku v tejto súvislosti poukázal na to, že záložné právo

upravené v pred 1. 1. 2003, t. j. pred účinnosťou jeho novely danej

, nepredstavovalo dostatočne efektívny prostriedok zabezpečenia

záväzku, resp. jeho splnenia. V zmysle v znení

účinnom do 1. 1. 2003, ak zabezpečená pohľadávka nebola riadne a včas splnená, mohol sa

záložný veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu. Ak zálohom bola nehnuteľnosť, musel si

za týmto cieľom najprv zaobstarať podklad pre výkon rozhodnutia - exekučný titul. Výkon

záložného práva týkajúci sa nehnuteľnosti bol teda v rozhodnej dobe (s výnimkou postupu

podľa ) spojený s výkonom rozhodnutia,

resp. exekúciou.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku poukazoval ďalej na to, že jedným

z dôvodov zániku záložného práva ako akcesorického práva bolo v zmysle § 151g

v znení účinnom v rozhodnej dobe, i zloženie ceny založenej veci

záložnému veriteľovi záložcom. Pod zloženie ceny založenej veci záložnému veriteľovi

možno per analógiám ( ) podradiť aj predaj

spoluvlastníckeho podielu v zmysle § 166 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, pri ktorom bola

cena spoluvlastníckeho podielu zložená spoluvlastníkom. Takýto záver je podporený

i znením Exekučného poriadku a v rozhodnej

dobe, v zmysle ktorých vydražiteľ preberal za určených podmienok len vecné bremená,

pripadne nájomné práva, nie však záložné právo. Postavenie vydražiteľa sa pritom podľa

§ 166 ods. 1 Exekučného poriadku vzťahuje i na spoluvlastníka nadobúdajúceho

spoluvlastnícky podiel.

Na základe týchto skutočnosti potom súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom

prípade zložením ceny spoluvlastníckeho podielu Slovenskou republikou zastúpenou

Geodetickým a kartografickým Bratislava došlo i k zániku záložného práva a že

výmaz záložného práva, uskutočnený správou katastra Záznamom č. Z 2642/02 zo dňa

11. 11. 2002 bol vykonaný v súlade s právom.

Prvostupňový súd vychádzajúc z ust. § 166 ods. 1, 2 Exekučného poriadku

a ust. , f, g, a vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný

a v celom rozsahu ho zamietol.

Ustanovenie vymedzuje funkciu a účel záložného práva. Záložné právo

ako právo akcesorické plní svoju funkciu tým, že umožňuje, aby veriteľ uspokojil svoju

pohľadávku z predmetu zálohu, ak pohľadávka, ktorá ním bola zabezpečená, nebude riadne

a včas splnená. V prípade, ak teda pohľadávka veriteľa v rozhodnej dobe nebola riadne

a včas splnená, záložný veriteľ sa mohol domáhať uspokojenia zo zálohu. Predpokladom

toho však bolo obstaranie si exekučného titulu; výkon záložného práva týkajúci sa

nehnuteľnosti (s výnimkou § 299 ods. 2 Obč. zák.) bol v rozhodnej dobe spojený s výkonom

rozhodnutia a teda exekúciou. Jedným z dôvodov zániku záložného práva ako

akcesorického práva bolo podľa ust. g v znení účinnom v rozhodnej dobe aj

zloženie ceny založenej veci záložnému veriteľovi záložcom.

K argumentu navrhovateľa, že zánik záložného práva v rámci exekučného konania je

možný podľa § 153 EP len udelením príklepu licitátora na dražbe a je uplatnenie

predkupného práva, v danom prípade podielového spoluvlastníka, podľa § 166 EP

nespôsobuje zánik záložného práva, uviedol, že sa v praxi vyskytujú aj také prípady, ktoré

právna norma z dôvodu svojej všeobecnosti alebo so zreteľom na komplikovanosť

(mnohotvárnosť) spoločenských vzťahov tvoriacich predmet úpravy, nepredvída. Napriek

tomu je však štátny orgán, spravidla súd, povinný vec vyriešiť. Táto povinnosť sa týka

najmä oblasti súkromného (občianskeho) práva. Riešenie použité štátnym orgánom napriek

nedostatku právnej úpravy vždy vyžaduje právnu metódu a oporu v pozitívnom práve.

So zreteľom na to musí štátny orgán zvoliť postup, pri ktorom použije právnu normu

predvídajúcu najpodobnejší (analogický) prípad. Právny predpis sa použije na právom

výslovne neupravený prípad, ktorý sa od prípadov výslovne upravených odlišuje iba

sekundárnymi a menej podstatnými znakmi. Táto analógia sa nazýva analógiou zákona

(analógia legis).

Podstatou inštitútu záložného práva ako akcesorického práva je možnosť veriteľa

uspokojiť svoju pohľadávku zo zálohu, ak pohľadávka, ktorá ním bola zabezpečená, nebude

riadne a včas splnená. V súlade s týmto bolo jedným z dôvodov zániku záložného práva

podľa ust. g v znení účinnom v rozhodnej dobe aj zloženie ceny založenej veci

záložnému veriteľovi záložcom. Pod zloženie ceny záložnému veriteľovi je možno per

analógiám ( ) podriadiť aj predaj spoluvlastníckeho podielu v zmysle

ust. § 166 Exekučného poriadku, pri ktorom bola trhová cena zložená spoluvlastníkom.

Exekučný poriadok explicitne neustanovuje v žiadnom svojom ustanovení, že udelením

príklepu licitátora na dražbe zaniká záložne právo. Táto skutočnosť sa iba odvodzuje

z ust. § 153 Exekučného poriadku, kde je uvedené, že vydražiteľ preberá za určitých

podmienok len vecné bremená, prípadne nájomné práva, nie však záložné právo.

Postavenie vydražiteľa sa však vzťahuje aj na spoluvlastníka nadobúdajúceho

spoluvlastnícky podiel. Svedčí o tom ust. § 166 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj ust. §

337b v rozhodnej dobe. Z vyššie uvedených skutočností

vyplýva, že ak výkon záložného práva týkajúci sa nehnuteľnosti bol v rozhodnej dobe

spojený s výkonom rozhodnutia a teda exekúciou a jedným z dôvodov zániku záložného

práva ako akcesorického práva bolo podľa ust. v znení účinnom v rozhodnej

dobe aj zloženie ceny založenej veci záložnému veriteľovi záložcom; zaplatenie trhovej ceny

zálohu odporcom 1) ako spoluvlastníkom (ust. § 166 Exekučného poriadku), malo za

následok zánik záložné právo k zálohu.

Prvostupňový súd sa tak stotožnil s právnym názorom prokuratúry a právneho

zástupcu odporcov 1) a 3) v tom zmysle, že pôvodné záložné právo zapísané v časti

C LV č. 2816 v prospech VÚB, a. s. zamklo realizáciou predkupného práva podielového

spoluvlastníka, t. j. odporcom 1), a preto postup katastra nehnuteľností bol v novembri

2002 správny a zákonný. V čase postúpenia pohľadávky z G., s. r. o. (postupcu) na A., a. s.

(postupníka) už záložné právo neexistovalo, čo znamená nedostatok aktívnej legitimácie

navrhovateľa v predmetnom spore.

Súd prvého stupňa ďalej dodal, že keďže rozhodnutie súdu, má byť aj spravodlivé,

tak potom v prípade, keď si podielový spoluvlastník uplatnil svoje predkupné právo, aby

v rámci prebiehajúcej exekúcie zabránil dražbe, je tento postup jednoznačne v súlade

s vtedy platnými zákonnými ustanoveniami. Tento podielový spoluvlastník prostredníctvom

exekútora a na základe znaleckého posudku (stanovenie trhovej ceny) uhradil

navrhovateľovi 37 mil. Sk za spoluvlastnícky podiel pôvodne patriaci D. P. - A. Je

nesporné, že terajší majiteľ pohľadávky (navrhovateľ) sa domáha úrokov a úrokov z

omeškania vychádzajúcich z úverových zmlúv ešte z r. 1992, pričom ale pôvodný dlžník D.

P. A. nie je účastníkom tohto konania, aj keď je jednoznačne hlavným vinníkom vzniknutej

situácie, ktorú musel súd riešiť. ...

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový

súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153

ods. 1 Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval

predovšetkým ust. § 166 ods. 1, 2, § 153 Exek. por., § 151g Obč. zák. Prvostupňový súd

svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak ako to má na mysli ust. § 157

ods. 2 V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými

významnými skutočnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho

rozhodnutie podstatné. Predovšetkým sa správne vysporiadal so skutočnosťou, že

v rozhodnom období chýbala jednoznačná právna úprava týkajúca sa podmienok prechodu

vlastníctva pri uplatnení predkupného práva v zmysle ust. § 166 Exek. por. a ktorá bola až

počnúc 1. 9. 2005 precizovaná doplnením ust. § 166 o odsek 3, ktorý odstránil dovtedajšiu

nejednotnú prax, keď dospel k záveru, že v období pred 1. 9. 2005 neexistovala povinnosť

schvaľovať prevod spoluvlastníckeho podielu súdom. Odvolací súd sa s právnymi závermi

prvostupňového súdu, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, stotožnil v plnom rozsahu, pričom

v podrobnostiach na ne poukazuje.

Za cenu založenej veci súd prvého stupňa zjavne považoval jej trhovú cenu

stanovenú znaleckým posudkom, ktorý stanovil trhovú cenu založenej veci pre účely

exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu. Stanovenie tejto ceny znalcom neodporovalo

zákonu, naopak, cena v zmysle znaleckého posudku vychádzala a rešpektovala kritériá

vyžadované pre jej stanovenie ako ceny trhovej, t, j. vychádzala z ceny nehnuteľností

rovnakej alebo porovnateľnej kvality, v danom mieste a čase.

Pokiaľ ide o písomné podanie navrhovateľa, doručené odvolaciemu súdu dňa

3. 8. 2011 a v ktorom namietal nesprávne označenie odporcov, odvolací súd poznamenáva,

že takéto pochybenie nezistil, keď vzhľadom na postavenie odporcov 1), 2) a 3) ako

podielových spoluvlastníkov dotknutej nehnuteľnosti je nutné rešpektovať skutočnosť, že títo

tvoria nerozdielne spoločenstvo účastníkov na strane odporcu, a preto podľa názoru

odvolacieho súdu museli byť v konaní žalovaní spoločne ( ).

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny potvrdil (, ), včítane výroku o trovách konania, v ktorom

súd prvého stupňa tiež nepochybil.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

9. K namietanému porušeniu základného práva na kontradiktórne súdne

konanie podľa a a dohovoru a základnému

právu na rovnosť v súdnom konaní podľa a dohovoru

v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

Sťažnosť v tejto časti treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého krajský súd nedoručením

vyjadrení protistrany a prerokovaním veci bez nariadenia pojednávania jej znemožnil

v konaní reagovať na právnu argumentáciu, predkladať ďalšie dôkazy, ktoré by viedli

k náležitému zisteniu skutkového stavu. Sťažovateľka teda tvrdí, že postupom súdu jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň došlo k porušeniu práva na kontradiktórne

konanie, rovnosti účastníkov a princípu rovnosti zbraní.

Za uvedeného stavu vzhľadom na vlastné tvrdenia sa mohla sťažovateľka brániť

podaním dovolania, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie .

Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala. Znamená to, že

nevyčerpala opravný prostriedok účinne jej poskytnutý zákonom na ochranu jej označených

práv. Tým je daná neprípustnosť sťažnosti.

Treba dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukázala), že dovolanie

nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy postup

ústavného súdu v zmysle .

10. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie podľa a a

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 6. októbra 2011

Sťažnosť v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z námietok uvedených v ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa zo strany

ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov krajského súdu spôsobom, ktorý by mal

nasvedčovať opodstatnenosti jej právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti zamietnutia jej

žaloby (nepriznania uplatňovaného nároku). V podstate len polemizuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku, vytýka mu jeho nelogickosť, rozporuplnosť a (paradoxne)

všeobecnosť a zároveň podáva vlastný výklad aplikovaných podústavných ustanovení, do

značnej miery opakujúcich sa v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľka tak stavia ústavný súd do pozície ďalšej odvolacej inštancie, ktorá mu však,

ako bolo uvedené, neprislúcha.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu

k namietanému nedostatku odôvodnenia nezistil, že by skutkové a právne závery krajského

súdu mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Naopak, ide o závery, ktoré sa nevyznačujú

arbitrárnosťou a sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnené. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zreteľne uviedol, prečo vyjadril

súhlas s názorom okresného súdu o zamietnutí žaloby a s jeho výkladom zákonných

ustanovení § 166 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku pri absencii jednoznačnej právnej

úpravy týkajúcej sa podmienok prechodu vlastníctva pri uplatnení predkupného práva.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

11. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011

Sťažnosť treba považovať aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru,

že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že

ním došlo k zásahu do základného práva vlastniť majetok.

Krajský súd svojím postupom na úrovni jednoduchého práva aplikoval zákony podľa

ich obsahu, predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že

z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

a základným právom vlastniť majetok, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto

práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj v tomto rozsahu zjavne

neopodstatnená.

12. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012