Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 49/2012
PDF · 241.6 KB
No categories available
II. ÚS 49/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L. a. s., B., právne zastúpenej advokátom Mgr.
P. T., Advokátska kancelária a. s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 415/2011-168 zo 4. novembra 2011 v
spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 415/2011 z 28.
novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti L. a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
1. februára 2012 doručená sťažnosť L. a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 415/2011-168 zo 4.
novembra 2011 v spojení s opravným uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Cob 415/2011 z
28. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo spoločnosti L., a. s., ktorá zanikla ..., naposledy so sídlom ..., B.,
IČO: ..., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka
č. ..., a ktorej právnym nástupcom v danej veci je spoločnosť L. a. s., so sídlom ..., B.,
IČO: ..., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka
číslo: ..., podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v
Bratislave, č. k. 2 Cob/415/2011-168, IČS: 1310205383, zo dňa 04. 11. 2011, v spojení s
opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Cob/415/2011, IČS: 1310205383,
zo dňa 28.11.2011, a to tak v časti, ktorej bol zmenený výrok súdu prvého stupňa o
nariadení predbežného opatrenia, ako aj v časti trov konania, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Cob/415/2011-168,
IČS: 1310205383, zo dňa 04. 11. 2011, v spojení s opravným uznesením Krajského súdu
v Bratislave, č. k. 2 Cob/415/2011, IČS: 1310205383, zo dňa 28. 11. 2011, sa zrušuje a vec
sa v časti výroku o predbežnom opatrení vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej
znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti L. a. s. so sídlom ..., B.,
IČO: ..., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka
číslo: ..., trovy právneho zastúpenia v sume 753,26 € (slovom: sedemstopäťdesiattri eur a
dvadsaťšesť centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. T., č. ú. ..., vedený v ..., za dva
úkony právnej služby..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, obchodná spoločnosť L., a. s., B.,
bola ako žalovaná účastníčkou súdneho konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava
III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 Cb 146/2009, v ktorom sa žalobca A., spol. s r.
o., M., proti nej domáhal zaplatenia sumy 24 689,64 € s prísl. z titulu neuhradeného
zostatku ceny diela podľa zmluvy o dielo uzatvorenej 30. mája 2007 medzi spoločnosťou
A., spol. s r. o., ako zhotoviteľom a spoločnosťou L., a. s., ako objednávateľom (ďalej len
„zmluva o dielo“), ktorej predmetom bola rekonštrukcia a prístavba ... M. (ďalej len
„dielo“). V tomto konaní spoločnosť L., a. s., uplatnila proti spoločnosti A., spol. s r. o.,
vzájomným návrhom nárok na zaplatenie sumy 71 161,59 € z titulu bezdôvodného
obohatenia. Toto bezdôvodné obohatenie malo vzniknúť tak, že spoločnosť A., spol. s r. o.,
ako zhotoviteľ neodstránila všetky vady a nedorobky diela, v dôsledku čoho spoločnosť L.,
a. s., odstúpila od zmluvy o dielo, a keďže už zaplatila spoločnosti A., spol. s r. o.,
28 876 132 Sk ako cenu diela, hoci podľa zmluvy o dielo bola splatná jej časť vo výške
10 % až po odstránení vád a nedorobkov, spoločnosť A., spol. s r. o., sa na jej úkor
obohatila o sumu zodpovedajúcu rozdielu celkovej ceny diela (28 876 132 Sk) a 90 % tejto
sumy (25 988 519 Sk), teda o sumu 2 887 613 Sk (95 851,19 €). Po zohľadnení žalovanej
sumy (24 689,64 €) spoločnosťou A., spol. s r. o., predstavuje preto pohľadávka spoločnosti
L., a. s., voči spoločnosti A., spol. s. r. o., sumu 71 161,59 €, ktorej zaplatenia sa spoločnosť
L., a. s., domáhala proti spoločnosti A., spol. s r. o., v konaní pred súdom. Okresný súd
uznesením č. k. 26 Cb 146/2009-179 z 3. mája 2010 vylúčil návrh spoločnosti L., a. s.
(ďalej aj „žalobca“), proti spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej aj „žalovaný“), na zaplatenie
sumy 71 161, 59 € na samostatné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pred okresným súdom
pod sp. zn. 26 Cb 65/2010. Konanie vedené pod sp. zn. 26 Cb 146/2009 bolo po späťvzatí
žaloby spoločnosťou A., spol. s r. o., zastavené uznesením okresného súdu č. k. 26 Cb
146/2009-194 z 28. mája 2010 a spoločnosti L., a. s., bola priznaná náhrada trov konania vo
výške 976,49 €. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť vo výroku o zastavení konania 30.
júna 2010 a vo výroku o náhrade trov konania v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 3
Cob 410/2010-205 z 31. januára 2011 dňa 28. marca 2011. Žalobca v priebehu konania
rozšíril žalobu tak, že vo vylúčenom konaní sa domáha aj zaplatenia zmluvnej pokuty za
omeškanie s odstránením vád a nedorobkov diela, ako aj náhrady škody (16 913,92 €), ktorá
mu vznikla tým, že túto sumu uhradil inému zhotoviteľovi za opravu časti diela. Uznesením
č. k. 26 Cb 65/2010-98 zo 7. júla 2011 okresný súd pripustil zmenu návrhu tak, že
predmetom konania sa stal nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie sumy 95 193,99 €
s prísl.
Žalobca doručil okresnému súdu 1. augusta 2011 návrh na nariadenie predbežného
opatrenia, ktorému okresný súd vyhovel uznesením č. k. 26 Cb 65/2010-130
zo 17. augusta 2011 a zakázal žalovanému «nakladať, previesť, scudziť, zaťažiť akoukoľvek
ťarchou, vložiť ako majetkovú účasť do združenia alebo do obchodného imania obchodnej
spoločnosti, družstva alebo inej osoby, nehnuteľnosť vo vlastníctve odporcu, zapísanú
na liste vlastníctva č. ..., okres: M., obec: M., katastrálne územie M., vedeným Správou
katastra M., so súpisným číslom ... (neštátne zdravotnícke zariadenie), postavenou na
2
pozemku registra „...“, parcelné číslo: ..., zastavané plochy a nádvoria o výmere 337 m,
ktorý pozemok je zapísaný na liste vlastníctva číslo ..., okres: M., obec: M., katastrálne
územie: M., vedeným Správou katastra M. (ďalej aj „nehnuteľnosť“), ako aj inak
obmedzovať práva vyplývajúce z vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti» (ďalej aj
„predbežné opatrenie“). Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že sa
stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu v celom rozsahu. Žalobca svoj návrh
odôvodnil tým, že má dôvodnú a opodstatnenú obavu, že výkon rozhodnutia bude v prípade,
ak nebude nariadené predbežné opatrenie, ohrozený. Domáhal sa vydania predbežného
opatrenia s poukazom na § 74 ods. 1, § 102 ods.1 a § 76 ods. 1 písm. e) a f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Poukázal na to, že má proti žalovanému
právoplatnú a vykonateľnú pohľadávku na základe rozhodnutia okresného súdu
č. k. 26 Cb 146/2009-194 z 28. mája 2010, a to vo výške 976,49 €, ktorú mu žalovaný
napriek výzve neuhradil. V prebiehajúcom konaní vymáha od žalovaného podstatne vyššiu
pohľadávku, súčet istiny a príslušenstva ktorej predstavuje 152 478,69 €. Ak žalovaný
označenú nehnuteľnosť prevedie, je viac ako dôvodná obava, že sťažovateľ svoju
pohľadávku nebude môcť uspokojiť. Proti tomuto uzneseniu podal 8. septembra 2011
odvolanie žalovaný. Krajský súd o podanom odvolaní žalovaného rozhodol uznesením
č. k. 2 Cob 415/2011-168 zo 4. novembra 2011 v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 2 Cob 415/2011 z 28. novembra 2011 tak, že uznesenie prvostupňového súdu
č. k. 26 Cb 65/2010-130 zo 17. augusta 2011 zmenil a návrh na vydanie predbežného
opatrenia zamietol a zároveň uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy
konania v sume 346,64 €.
Sťažovateľ v úvode sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedol, že žalobca bol
1. decembra 2011 vymazaný z obchodného registra v dôsledku jeho zrušenia bez likvidácie
rozhodnutím jeho jediného akcionára spísaným vo forme notárskej zápisnice notára
JUDr. M. P. sp. zn. N 337/2011, Nz 35261/2011 z 26. septembra 2011 o rozdelení na dve
samostatné spoločnosti, a to L., a. s., B., a L., a. s., B. (sťažovateľ), na základe projektu
rozdelenia spísaného vo forme notárskej zápisnice notára JUDr. M. P. sp. zn. N 339/2011,
Nz 35268/2011 z 26. septembra 2011. Podľa projektu rozdelenia sa sťažovateľ stal právnym
nástupcom žalobcu a prešiel na neho majetok, záväzky a pracovnoprávne vzťahy žalobcu
podľa príloh notárskej zápisnice. Toto rozdelenie nadobudlo účinnosť dňom jeho zápisu do
obchodného registra (1. decembra 2011). Pohľadávka uplatnená v konaní pred súdom mala
podľa tvrdenia sťažovateľa prejsť zo žalobcu na sťažovateľa, pretože sa týkala ... a nebola
výslovne uvedená v zozname pohľadávok, ktoré prešli pri rozdelení na L., a. s., v prílohe
projektu rozdelenia. Sťažnosť ústavnému súdu v situácii, keď žalobca medzičasom zanikol,
podal sťažovateľ s poukazom na § 107 ods. 4 OSP.
Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
č. k. 2 Cob 415/2011-168 zo 4. novembra 2011 v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 2 Cob 415/2011 z 28. novembra 2011 odôvodnil sťažovateľ tým, že krajský súd pri
aplikácii § 74 a § 102 OSP nevzal do úvahy konkrétne a špecifické okolnosti danej veci,
na ktoré poukázal sťažovateľ v návrhu na vydanie predbežného opatrenia a vo vyjadrení
k odvolaniu žalovaného. Podľa názoru sťažovateľa zo žiadneho ustanovenia právneho
poriadku nemožno vyvodiť, že výlučnou možnosťou nariadenia predbežného opatrenia
z dôvodu ohrozenia budúceho výkonu rozhodnutia je správanie žalovaného, ktorým sa snaží
zmenšiť svoj majetok. Postup krajského súdu je v rozpore s princípom spravodlivej ochrany
práv účastníkov občianskeho súdneho konania, pretože v danom prípade zabezpečiť
dosiahnutie účelu konania (a vymožiteľnosti práva) bolo možné len vydaním predbežného
opatrenia. Nemožno od navrhovateľa predbežného opatrenia vyžadovať, aby sa domáhal
nariadenia predbežného opatrenia vo vzťahu k jedinému nehnuteľnému majetku žalovaného
až po tom, čo zo strany žalovaného dôjde ku konaniu, ktorým by žalovaný zmenšil svoj
majetok. Sťažovateľ ďalej opätovne poukázal na argumenty, ktoré uviedol už v priebehu
konania pred všeobecnými súdmi. Uviedol, že ak by žalovaný v ďalšom priebehu konania
nadobudol ďalší majetok, nič by mu nebránilo navrhnúť zrušenie vydaného predbežného
opatrenia (§ 77 OSP). Pokiaľ krajský súd dospel k záveru o nepomere hodnoty
nehnuteľnosti a vymáhanej pohľadávky, sťažovateľ poukázal na to, že už v priebehu
konania zdôrazňoval, že suma 150 000 € prevyšuje priemernú hodnotu bežných
nehnuteľností v okrese Michalovce. Keďže sťažovateľ považuje všetky podmienky
na nariadenie predbežného opatrenia v tejto veci za naplnené, rozhodnutie krajského súdu je
v rozpore s požiadavkou spravodlivého konania a v rozpore s princípmi vymáhateľnosti
práva. Arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu vidí sťažovateľ i v tom, že krajský súd
samostatne neposúdil okolnosti odročovania pojednávaní z dôvodov na strane žalovaného
a uspokojil sa s konštatovaním, že zrejme boli odročené z vážnych, ospravedlniteľných
dôvodov. Pokiaľ považoval krajský súd za významné, že žalovaný uhradil pohľadávku
976,49 €, sťažovateľ zdôrazňuje, že sa tak stalo až v čase podania odvolania proti uzneseniu
okresného súdu o vydaní predbežného opatrenia. Vo vzťahu k výroku uznesenia krajského
súdu o náhrade trov odvolacieho konania poukázal sťažovateľ na to, že aj tento výrok je
arbitrárny, pretože o trovách predbežného opatrenia sa rozhoduje až v konečnom rozhodnutí
vo veci (§ 145 OSP). Pocitu sťažovateľa, že odvolacie konanie nebolo spravodlivé
a zákonné, nasvedčuje aj vydanie opravného uznesenia, ktorým bol zmenený výrok
v samotnej podstate, aj to nasvedčuje povrchnosti postupu krajského súdu.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ žiadal s poukazom na § 52 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by
bola odložená vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a bolo uložené Katastrálnemu úradu
v K., Správa katastra M., dočasne sa zdržať výmazu poznámky o zákaze nakladania
s nehnuteľnosťou na základe predbežného opatrenia zapísanej na liste vlastníctva, na
ktorom je nehnuteľnosť zapísaná, ako aj dočasne sa zdržať zápisu akýchkoľvek práv
k nehnuteľnosti, ktoré by boli v rozpore s predbežným opatrením. Túto žiadosť sťažovateľ
odôvodnil tým, že za daného stavu môže žalovaný kedykoľvek previesť nehnuteľnosť inej
osobe alebo zhoršiť jej kvalitu, napr. zriadením záložného práva k nej.
Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť doručenú ústavnému súdu podaním z 22. februára
2012, v ktorom uviedol, že na katastrálnom portáli 21. februára 2012 zistil, že nehnuteľnosť,
ktorá bola predmetom predbežného opatrenia, je už „dotknutá návrhom na vykonanie
vkladu, ktoré konanie sa vedie pod č. ... Uvedené konanie bolo podané na príslušnú správu
katastra dňa 15. 02. 2012 o 11.17 hod.“. Poukázal na to, že za tohto stavu existujú nielenže
dôvody na nariadenie predbežného opatrenia, ako boli uvedené v pôvodnom návrhu, ale
„reálna hrozba ohrozeného výkonu rozhodnutia spočíva navyše aj zo zmenených
skutkových okolností, spočívajúcich v začatom vkladovom konaní“. Ak katastrálny úrad
povolí v tejto situácii vklad vlastníckeho práva, dôjde k zmareniu účelu celého konania
vedeného pred okresným súdom. Preto sťažovateľ žiada ústavný súd o urýchlené vydanie
dočasného opatrenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením
krajského súdu č. k. 2 Cob 415/2011-168 zo 4. novembra 2011 v spojení s opravným
uznesením sp. zn. 2 Cob 415/2011 z 28. novembra 2011 jednak v dôsledku toho, že krajský
súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak z dôvodu, že rozhodnutie založil
na takej aplikácii právnych noriem, ktorá popiera ich účel a pravidlá ústavne konformného
výkladu.
Krajský súd uznesenie č. k. 2 Cob 415/2011-168 zo 4. novembra 2011 odôvodnil
najmä takto:
„...Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že... podmienky,
ktoré musia byť pre nariadenie predbežného opatrenia dané, nie sú v danej veci splnené.
Podľa odvolacieho súdu v danom prípade nie je osvedčená reálna a bezprostredná
hrozba, že budúci výkon rozhodnutia by mohol byť zmarený alebo sťažený. Odvolací súd sa
plne stotožňuje s dôvodmi odvolania žalovaného a tieto považuje za relevantné pre zmenu
napadnutého rozhodnutia a zamietnutie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Samotná výška pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu nie je a nemôže byť dôvodom
pre nariadenie predbežného opatrenia. Ak konanie žalovaného nesmeruje alebo nesnaží sa
smerovať k znižovaniu svojho majetku, prípadne k jeho zaťažovaniu právami tretích osôb
(zriaďovanie napr. záložného práva), čím by mohol sťažiť vymoženie pohľadávky priznanej
súdom žalobcovi v prípade úspechu v tomto súdnom konaní. Takéto správanie sa
žalovaného žalobca neosvedčil. Nedá sa preto konštatovať existencia reálnej
a bezprostrednej hrozby sťaženia, či zmarenia budúceho výkonu rozhodnutia. Nie je preto
splnená jedna z podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia. Žalobca odôvodňuje
návrh na vydanie predbežného opatrenia tým, že žalovaný mu neuhradil vykonateľnú
pohľadávku priznanú v inom súdnom konaní vo výške 976,49 eura, čo taktiež nie je
dôvodom pre vydanie predbežného opatrenia v inom súdnom konaní. Okrem toho, žalovaný
v rámci odvolacieho konania osvedčil odvolaciemu súdu, že túto pohľadávku dňa 5. 9. 2011
žalobcovi uhradil.
Podľa odvolacieho súdu žalobca v konaní neosvedčil, že tu existuje naliehavá,
bezprostredná potreba vydania predbežného opatrenia, teda žalobca neosvedčil, že by bol
výkon rozhodnutia bez nariadenia predbežného oparenia ohrozený. Rovnako zostala
v rovine neosvedčenej skutočnosť, že navrhované predbežné opatrenie je primerané
hodnote zabezpečovaného práva – v žalobe uplatnenej pohľadávke, a že pohľadávka
žalobcu nie je v zjavnom nepomere k cene nehnuteľnosti, ktorej sa predbežné opatrenie
dotýka.
Obmedzenie vlastníckeho práva predbežným opatrením je potrebné riadne zvažovať
a ako už bolo uvedené, zabezpečenie práva predbežným opatrením je mimoriadne, pretože
v štádiu jeho vydania je nárok žalobcu len v osvedčenej rovine (osvedčuje sa
pravdepodobnosť nároku uplatneného v žalobe) a vôbec nemusí dôjsť k úspešnému
ukončeniu sporu zo strany žalobcu. Preto je nariadiť predbežné oparenie, ktorým sa
zasahuje do vlastníckeho práva žalovaného, s cieľom zabezpečiť prípadný výkon
rozhodnutia o priznaní pohľadávky žalobcu proti žalovanému, ktorá pohľadávka je v čase
rozhodovania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia iba v rovine osvedčenej (teda
zatiaľ nepreukázanej), opatrením mimoriadnym. Pre nariadenie takéhoto predbežného
opatrenia okrem iných podmienok musí byt osvedčená účelovosť správania sa žalovaného
(zbavuje sa svojho majetku, zaťažuje ho a pod.), resp. musí byť osvedčené, že také správanie
bezprostredne hrozí (teda zatiaľ nenastalo). Len vtedy je nariadené predbežné opatrenie
spravodlivou ochranou práv žalobcu, na úkor predbežným opatrením obmedzeného práva
žalovaného.
Obava z ohrozenia prípadného výkonu rozhodnutia v predmetnej veci nie je
osvedčená ani tým, že bolo pojednávanie vo veci samej odročené 4x z dôvodov na strane
žalovaného. Zrejme išlo o vážne, ospravedlniteľné dôvody, ak súd prvého stupňa
pojednávanie odročil, pretože v opačnom prípade mal v konaní aj v neprítomnosti
žalovaného pokračovať. Pokiaľ existujú na strane žalovaného dôvody pre ospravedlnenú
neúčasť a odročenie pojednávania, súd musí tieto dôvody akceptovať a pojednávanie
odročiť, pričom z existencie týchto dôvodov nemožno vyvodiť dôvodnú hrozbu zmarenia, či
sťaženia výkonu rozhodnutia ako to tvrdí žalobca.
Keďže žalobca neosvedčil existenciu všetkých zákonných podmienok pre nariadenie
predbežného opatrenia, nie je možné jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
vyhovieť. Obmedzenie ústavou garantovaného vlastníckeho práva predbežným opatrením
treba starostlivo zvažovať, pričom všetky podmienky na vydanie predbežného opatrenia
musia byť splnené. Žalobca neosvedčil, že bolo jeho právo ohrozené alebo porušené.
Vzhľadom k tomuto záveru odvolací súd konštatuje, že... súd prvého stupňa rozhodol
nesprávne, a preto jeho rozhodnutie podľa § 221 ods. 3 a § 220 O. s. p. zmenil tak, že
návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.“
Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne
neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa
neobstojí. Krajský súd dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré žalovaný v odvolaní a
žalobca vo vyjadrení k nemu nastolil. Krajský súd podrobne vysvetlil, aké podmienky musia
byť na nariadenie predbežného opatrenia, vydania ktorého sa žalobca domáhal, splnené a z
akých dôvodov ich vo veci sťažovateľa nepovažoval za splnené. Krajský súd neponechal
teda bez povšimnutia žiadny z argumentov účastníkov prednesených v odvolacom konaní,
ktoré majú pre vec podstatný význam. Rovnako tak krajský súd odôvodnil aj svoje
rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania o vydanie predbežného opatrenia.
Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho
rozhodnutia.
Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu ďalej namietal, že
toto rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem,
ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
V súvislosti s preskúmavaním predbežných opatrení ústavný súd podotýka, že
posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať
do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných
súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania
nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku
predbežného opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie
pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného
opatrenia musia byť totiž rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom
spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia
zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle,
teda musí byť najmä náležite odôvodnené (obdobne II. ÚS 58/2011).
Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu je ústavný súd
toho názoru, že krajský súd skúmal dostatočne osvedčenie obavy žalobcu z ohrozenia
výkonu rozhodnutia, ako aj naliehavosť a nutnosť dočasnej úpravy vzťahov medzi
účastníkmi konania (hrozba ujmy musí hroziť reálne a bezprostredne) a dospel k záveru, že
žalobca neosvedčil potrebu dočasnej úpravy pomerov.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide o vklad do katastra
nehnuteľností, v čase rozhodovania o predbežnom opatrení všeobecnému súdu neboli
známe všetky sťažovateľom namietané okolnosti, pretože o niektorých z nich sa sťažovateľ
zmienil až v predmetnej ústavnej sťažnosti.
Podľa názoru ústavného súdu niet dôvodu ani vo veci sťažovateľa prehodnocovať
doterajší jednotný prístup všeobecných súdov k posudzovaniu a významu osvedčenia obavy
navrhovateľa predbežného opatrenia zo zmarenia výkonu rozhodnutia.
V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým
postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd naopak dôsledne
zvažujúc účel právnej úpravy neposkytol ochranu sťažovateľovi (žalobcovi) v situácii, keď
pre jej poskytnutie neboli splnené zákonom vyžadované podmienky. Úvahy sťažovateľa
o osobitostiach jeho veci spočívajúcich v tom, že žalovaný vlastní iba jedinú nehnuteľnosť,
z ktorej by prichádzalo do úvahy sťažovateľa v prípade budúceho úspechu v spore sa
uspokojiť, na tomto závere nič nemôžu zmeniť. V tomto prípade od krajského súdu ani účel
zákona, ani história jeho vzniku, ani systematická súvislosť alebo niektorý
z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali odchýliť sa od jednotnej aplikačnej praxe
všeobecných súdov tak, ako to sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd našiel
interpretáciou abstraktných noriem, konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.
Pokiaľ sťažovateľ videl porušenie ním označených základných práv aj vo výroku
o náhrade trov konania o vydanie predbežného opatrenia, a to v kontexte § 145 OSP,
do úvahy je potrebné vziať (čo vyplýva aj priamo z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia),
že krajský súd nerozhodoval o trovách prvostupňového konania o vydanie predbežného
opatrenia, ale iba o trovách konania odvolacieho, a to podľa § 224 ods. 1 OSP. Ani tento
postup krajského súdu nemožno označiť za taký, ktorým by bol popretý účel a zmysel
inštitútu náhrady trov konania.
Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých
ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo
nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľa ani
v tejto časti neobstojí.
Iba tá skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným
v napadnutom uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok
prijateľnosti jeho sťažnosti na ďalšie konanie.
Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu
č. k. 2 Cob 415/2011-168 zo 4. novembra 2011 v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 2 Cob 415/2011 z 28. novembra 2011 nedošlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marec 2012