Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 136/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2012 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. decembra

2011.

2. Z obsahu sťažnosti a súdneho spisu Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu

11. februára 2002 domáhal vyslovenia neplatnosti platobného výmeru zo 4. januára 2002

proti žalovanému O. B. V priebehu súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

sťažovateľ žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Jeho žiadosti okresný

súd [v spojení s rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)]

nevyhovel. Keďže sťažovateľ aj napriek viacerým výzvam nezaplatil súdny poplatok za

podaný návrh (žalobu), okresný súd uznesením č. k. -52 z 10. januára 2006

konanie vo veci zastavil. Toto rozhodnutie potvrdil krajský súd uznesením sp. zn. 1 Co

319/06 z 30. apríla 2007. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal 2. júla 2007 sťažovateľ

dovolanie. V súvislosti s výzvou okresného súdu o predloženie plnej moci pre advokáta na

jeho zastupovanie v dovolacom konaní požiadal sťažovateľ okresný súd o ustanovenie mu

právneho zástupcu. Okresný súd uznesením z 2. augusta 2010 jeho žiadosti nevyhovel

a neustanovil mu „zástupcu na ochranu jeho záujmov“. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co

127/2010 z 11. februára 2011 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Okresný súd 17. júna

2011 predložil najvyššiemu súdu dovolanie sťažovateľa z 2. júla 2007 proti rozhodnutiu

krajského súdu z 30. apríla 2007. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 12. decembra 2011 dovolacie konanie zastavil.

3. Ústavný súd konštatuje, že za „Porušovateľa základného a ľudského práva“

sťažovateľ v bode 3 úvodnej časti svojej sťažnosti jednoznačne označil „Najvyšší súd SR...“

(túto skutočnosť potvrdzuje aj celkové zhodnotenie obsahu sťažnosti).

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1/, SR

a ods. 1/, čl. 6 DOHOVORU postupom Najvyššieho súdu SR v súdnom konaní o dovolaní

sťažovateľa pod sp. zn. , jeho uznesením z 12. XII. 11 a v právnej veci

vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. porušené boli.

2. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 tis. EUR...

3. Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania...“.

Sťažovateľ požiadal tiež o ustanovenie právneho zástupcu „na štátne útraty“

v konaní pred ústavným súdom.

5. Keďže sťažovateľ k sťažnosti pripojil len rozhodnutia S. B. o zvýšení jeho

a manželkinho starobného dôchodku od 1. januára 2011, ústavný súd si v rámci prípravy

predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal súdny spis okresného súdu sp. zn. 1 C

135/2002, z obsahu ktorého pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti vychádzal.

II.

6. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

8. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. decembra 2011. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným

uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov

(nedostatku peňažných prostriedkov na zaplatenie právneho zástupcu – advokáta), ktoré

uviedol aj v podanom dovolaní. Najvyšší súd dovolacie konanie zastavil, keďže sťažovateľ

nesplnil podmienku povinného právneho zastúpenia v dovolacom konaní.

9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné

súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

10. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej aj „OSP“). V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj

proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v . V posudzovanom

prípade dovolací súd v rámci skúmania podmienok konania ( ) zistil existenciu

nedostatku odstrániteľnej podmienky konania, ktorú však sťažovateľ napriek poučeniu

neodstránil, a preto najvyšší súd dovolacie konanie „podľa § 243c v spojení § 104 ods. 2

“ zastavil.

11. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. decembra 2012, ktorým dovolacie konanie zastavil. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

„Okresný súd Bardejov (súd prvého stupňa) uznesením z 10. novembra 2006 č. k.

-52 konanie vo veci zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden

z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Svoje rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil

tým, že žalobca nezaplatil súdny poplatok za podaný návrh splatný podaním návrhu ani

dodatočne v lehote určenej súdom; výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 146

ods. 1 písm. c/

Krajský súd v Prešove (odvolací súd) na odvolanie žalobcu uznesením z 30. apríla

2007 sp. zn. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a o trovách

odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobca nemá právo na ich náhradu a žalovanému sa

ich náhrada nepriznáva.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a žiadal rozhodnutia

nižších súdov zrušiť. Uviedol, že rozhodnutia nižších súdov sú nezákonné a to predovšetkým

v tom, že mu je súdmi bránené pokračovať v konaní len preto, že nemá na zaplatenie

súdnych poplatkov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) skúmal

predovšetkým, či sú splnené podmienky dovolacieho konania.

Podľa druhej vety dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,

pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho

koná.

Súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, aby nesprávne, neúplné alebo

nezrozumiteľné odvolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje náležitosti podľa odseku 1,

v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa napriek výzve súdu v lehote desiatich dní

dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie

dovolaciemu súdu ( ).

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca nie je v dovolacom konaní zastúpený advokátom

(k podanému dovolaniu nedoložil plnomocenstvo na svoje zastúpenie advokátom

v dovolacom konaní podľa druhej vety ), tiež nie je doložené, že by mal

právnické vzdelanie.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno

odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní,

ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok

podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Obsahom spisu je doložené, že súd prvého stupňa prípisom zo 4. júla 2007 (č. 1. 62)

poučil dovolateľa o potrebe predloženia plnomocenstva pre právneho zástupcu na

zastupovanie v dovolacom konaní, načo reagoval dovolateľ žiadosťou o ustanovenie

advokáta na dovolacie konanie (č. 1. 63). Tejto žiadosti však súd prvého stupňa uznesením

z 2. augusta 2010 č. k. -69 nevyhovel a na odvolanie žalobcu uznesenie súdu

prvého stupňa o neustanovení zástupcu žalobcovi potvrdil Krajský súd v Prešove uznesením

z 11. februára 2011 sp. zn. . Súd prvého stupňa následne žalobcu opätovne

vzýval a to listom zo 14. marca 2011, aby v lehote 10 dní súdu predložil plnomocenstvo a to

pod následkom zastavenia dovolacieho konania. Napriek tomu, že dovolateľ túto výzvu

osobne prevzal 17. marca 2011, tejto výzve nevyhovel a požadované plnomocenstvo doteraz

súdu nepredložil.

Nedostatok právneho zastúpenia dovolateľa advokátom podľa § 241 ods. 1 druhej

vety je odstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ však dovolateľ

napriek poučeniu o povinnom právnom zastúpení v dovolacom konaní a výzve podľa § 241

ods. 4 uvedený procesný nedostatok neodstránil (nepredložil plnomocenstvo pre

advokáta na zastupovanie v dovolacom konaní), tak svojim procesným postupom spôsobil,

že v dovolacom konaní pre tento nedostatok nie je možné pokračovať a dovolacie konanie

treba zastaviť podľa v spojení s

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedený nedostatok podmienky

dovolacieho konania, ktorý pre nečinnosť dovolateľa zostal neodstránený, konanie

o dovolaní žalobcu zastavil. So zreteľom na zastavenie dovolacieho konania nezaoberal sa

otázkou procesnej prípustnosti dovolania (ani vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu).

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a “

12. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi a zastavil konanie

o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu neodstránenia nedostatku

podmienky konania. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny

poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 12. decembra 2011

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde

o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku.

13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

14. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012