Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 58/2012
PDF · 227.16 KB
No categories available
II. ÚS 58/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. C., Č., zastúpenej advokátskou kanceláriou,
JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa
čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Sžo 232/2010 z 28. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. O. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012
doručená sťažnosť Mgr. O. C., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 písm. b) ústavy rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 232/2010 z 28. septembra
2011, ktorou žiadala sťažovateľka vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 47
ods. 3 a základné právo podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/232/2010 zo dňa 28. 09. 2011 porušené
boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/232/2010 zo dňa
28. 09. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5000,00 € (slovom
päťtisíc), ktoré je jej Najvyšší súd Slovenskej republiky Okresný súd povinný zaplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát, spol. s r.o. so sídlom v N. do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako z podanej sťažnosti vyplynulo, sťažovateľka sa ako žalobkyňa domáhala
v konaní pred Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) žalobou proti Obvodnému
úradu v Ž. (ďalej len „žalovaný“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu
žalovaného č. 2008/05445-016 z 27. októbra 2008 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
žalovaného“). Napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa § 138 ods. 1 zákona č. 312/2001
Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o štátnej službe“) zamietol odvolanie sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie
č. 2008/05445-006 z 8. septembra 2008, ktorým prvostupňový orgán podľa § 10 ods. 1, § 40
ods. 2 písm. a), § 125 a § 126 zákona o štátnej službe skončil dňom 14. septembra 2008
sťažovateľke štátnozamestnanecký pomer odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a) zákona
o štátnej službe.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo odôvodnené tým, že žalovaný sa stotožnil
s prvostupňovým rozhodnutím v tom, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta
sťažovateľky zaradenej do funkcie samostatný radca – odbor štátnej služby: 2.14 – vnútro
v odbore všeobecnej vnútornej správy žalovaného, v súlade s uznesením vlády Slovenskej
republiky (ďalej len „vláda“) č. 865 z 11. októbra 2006, ktorým vláda subjektom verejnej
správy uložila zabezpečiť úsporu finančných prostriedkov s tým, že oznámením
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo 14. septembra 2007 č. 2007/08087 bola určená
systemizácia štátnozamestnaneckých miest podľa funkcií a počtu funkčných miest na výkon
práce vo verejnom záujme pre žalovaného od 1. októbra 2007. Sťažovateľke bola
služobným úradom ponúknutá zmena štátnozamestnaneckého pomeru, a to trvalým
preložením podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe na voľné štátnozamestnanecké miesto
v zaradení radca v odbore štátnej služby 1.05 – informatika, druh štátnej služby: stála štátna
služba v odbore živnostenského podnikania žalovaného listom č. 2008/05445-002 z 27. júna
2008, ktoré sťažovateľka listom z 2. júla 2008 odmietla. K tvrdeniam sťažovateľky
uvedených v odvolaní – t. j. že jej štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené, že jej
činnosť bola pridelená inej zamestnankyni, ktorej štátnozamestnanecké miesto na odbore
všeobecnej vnútornej správy bolo zrušené, že sťažovateľke bolo ponúknuté nevhodné
štátnozamestnanecké miesto v nižšej platovej triede, hoci služobný úrad pre ňu mal voľné
štátnozamestnanecké miesto na úseku priestupkovej agendy, ktoré jej nebolo ponúknuté –
žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že vedúci služobného úradu 1. októbra 2007
schválil zoznam zamestnancov krajského úradu, ktorí prešli na Obvodný úrad v Ž. a boli
zaradení na systemizované miesta podľa určenej systemizácie, a zoznam zamestnancov,
ktorí neboli zaradení na systemizované miesta podľa určenej systemizácie od 1. októbra
2007, pričom sťažovateľku nebolo možné zaradiť na žiadne určené systemizované miesto,
a preto bola v zozname nezaradených zamestnancov. Funkcia sťažovateľky samostatný
radca zaradená v odbore štátnej služby 2.17 – vnútro organizačného útvaru, všeobecná
vnútorná správa oddelenia správneho, bola zrušená prednostom Obvodného úradu
k 1. októbru 2007 a nebolo vytvorené štátnozamestnanecké miesto s funkciou samostatný
radca v odbore štátnej služby 2.17 – vnútro s opisom štátnozamestnaneckého miesta
vojnové hroby. Činnosť 2.17 – vnútro s opisom starostlivosti o vojnové hroby bola
v organizačnej štruktúre Obvodného úradu v Ž. riešená na časť úväzku a zaradená v rámci
organizačného odboru na oddelení organizačnom. Uvoľnené miesto na úseku priestupkov
vyžadovalo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, čo sťažovateľka nespĺňala, a uvedené
miesto jej preto nebolo ani ponúknuté. Preto považoval žalovaný postup služobného úradu
za správny a nebol ním porušený žiadny zákon.
Krajský súd žalobe sťažovateľky vyhovel a rozsudkom č. k. 21 S 1/2009-95
z 15. júna 2010 napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu zrušil pri aplikácii ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Po zistení, že rozhodnutie žalovaného a aj prvostupňového správneho orgánu netrpia
formálnymi nedostatkami, na ktoré poukazovala sťažovateľka, zaoberal sa krajský súd jej
žalobou z dvoch hľadísk, a to či došlo k zrušeniu sťažovateľkinho pracovného miesta a či
žalovaný ponúkol sťažovateľke voľné pracovné miesto v zmysle § 40 ods. 2 písm. a)
zákona o štátnej službe, resp. § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe. Krajský súd považoval
za preukázané, že tvrdenie sťažovateľky o tom, že jej štátnozamestnanecké miesto nebolo
zrušené, neobstojí, pretože bolo preukázané, že na Obvodnom úrade v Ž. došlo
k systemizácii pracovných miest v zmysle uznesenia vlády a na základe predloženej
systemizácie je zrejmé, že navrhovateľkino pracovné miesto, a to samostatný radca odbor
štátnej služby 2.17 – vnútro, na ktorom bola zaradená od 1. júla 2005 na Krajskom úrade
v Ž. s popisom činnosti vojnové hroby a osobitné označenie vozidiel, bolo systemizované
tak, že časť, resp. činnosť 2.17 – vnútro s popisom činnosti starostlivosť o vojnové hroby
bola v organizačnej štruktúre Obvodného úradu v Ž. riešená na časť úväzku a bola zaradená
v rámci organizačného odboru na oddelení organizačnom a táto práca bola pridelená Bc. J.
Š. od 1. októbra 2007 v súlade so systemizáciou pracovných miest a podľa opisu
štátnozamestnaneckého miesta Bc. J. Š. a časť pracovnej činnosti (ktorá neprešla na úrady
práce) – vydávanie označení ZŤP na vozidlá prešla na pracovníčku Mgr. F. od 1. októbra
2007. Tieto pracovníčky už na úrade pracovali, nešlo o novoprijaté zamestnankyne.
Sťažovateľkine činnosti neboli pridelené novoprijatej zamestnankyni Bc. D., ako tvrdila
sťažovateľka. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého jej nebolo žalovaným
ponúknuté voľné štátnozamestnanecké miesto, považoval krajský súd za preukázané, že
žalovaný sťažovateľke ponúkol voľné štátnozamestnanecké miesto v odbore radca odboru
živnostenského podnikania na úseku činnosti automatizovaného informačného systému
v odbore štátnej služby 1.05 – informatika, a to listom č. 2008/05445-002 z 27. júna 2008
s tým, že podrobný popis tohto miesta je uvedený v prílohe listu. Z obsahu spisu bolo
preukázané, že prílohou tohto listu bol opis štátnozamestnaneckého miesta označený ako
príloha č. 3. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu vecí krajský súd uviedol:
„Krajský súd v Žiline zastáva názor, že v danom prípade zo strany odporcu, resp.
prvostupňového správneho organu a to Obvodného úradu Ž. ako služobného úradu
navrhovateľky nebolo navrhovateľke v zmysle ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a) zákona č.
312/2001 Z. z. ponúknuté riadne voľné štátnozamestnanecké miesto. Sám odporca súdu
predložil opis činností štátno-zamestnaneckého miesta na odbor štátnej služby 1.05
informatika, organizačný útvar, odbor živnostenského podnikania zo 7. 7. 2008 vo vzťahu
k zamestnankyni D. M., ktorá bola na toto miesto vymenovaná 7. 7. 2008 do dočasnej stálej
štátnej služby, teda následne po tom, ako navrhovateľka odmietla uvedenú ponuku voľného
pracovného miesta. Avšak súd zároveň poukazuje na to, že v čase ponuky zo strany odporcu
navrhovateľke, nebolo preukázané, že by k ponuke voľného štátnozamestnaneckého miesta
bola navrhovateľke predložená aj príloha k opisu činností zo dňa 7. 7. 2008... a krajský súd
má teda za to, že navrhovateľka nebola riadne oboznámená s popisom pracovnej činnosti,
ktoré jej bolo ponúkané. Krajský súd v Žiline zastáva názor, že v žiadnom prípade nie je
možné, aby odporca si len formálne splnil ponukovú povinnosť v zmysle ust. § 40 ods. 2 zák.
č. 312/2001 Z. z. bez toho, aby riadne špecifikoval popis pracovnej činnosti voľného
štátnozamestnaneckého miesta, ktoré bolo zo strany odporcu ponúkané.“
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie a najvyššiemu súdu navrhol
rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného sa
potvrdzuje.
Najvyšší súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 232/2010 z 28. septembra
2011 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 21 S 1/2009-95 z 15. júna 2010 zmenil, žalobu
sťažovateľky zamietol a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 232/2010 z 28. septembra 2011 nadobudol
právoplatnosť 9. novembra 2011.
Sťažovateľka odôvodnila tvrdené porušenie čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 36
písm. b) ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 232/2010 z 28. septembra 2011
tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu je založené na takom výklade dotknutých ustanovení,
ktorý nie je v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Najvyšší súd nepostupoval pri prerokúvaní
veci v súlade s § 250i ods. 2 OSP a konal nesprávnym procesným postupom, keď nevzal pri
prerokúvaní veci do úvahy, že predmetom konania je preskúmanie rozhodnutia žalovaného
pri prerokúvaní právnej veci vyplývajúcej z pracovných vzťahov. Najvyšší súd poukazuje
na to, že ustanovením § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe sledoval zákonodarca v prvom
rade ochranu štátnych zamestnancov pred stratou zamestnania, ak je ochotný zamestnanec
pracovať aj na inom mieste v štátnej službe, avšak sám najvyšší súd svoju aplikačnú
právomoc takémuto cieľu sledovanému hmotnoprávnymi normami nepodriadil.
Ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a) a § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe najvyšší súd vykladá
mimo gramatických a logických súvislostí a v rozpore s požiadavkou čl. 36 ústavy
na zachovanie ochrany zamestnanca proti svojvoľnému prepúšťaniu a zákazu diskriminácie
v zamestnaní. Na náležité odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje, aby sa vo veci súd bez
logických súvislostí obmedzil iba na jednoduché poukázanie na ustanovenie právnej normy
vyňaté z kontextu právnej úpravy. Najvyšší súd vykladal ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a)
a § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe svojvoľne, v rozpore so zásadou vyjadrenou v čl. 47
ods. 3 a čl. 46 ústavy v nadväznosti na zásady procesného konania vyjadrené v § 1, § 3,
§ 250i a § 250j OSP, a pripustil tak zneužitie svojvôle žalovaným, keď sťažovateľke
neposkytol ochranu vyplývajúcu z čl. 36 písm. b) ústavy. Podľa názoru sťažovateľky mal
najvyšší súd dôsledne skúmať vo vzťahu k správaniu žalovaného pred skončením
služobného pomeru, či žalovaný vyčerpávajúco zisťoval možnosť ďalšieho uplatnenia
sťažovateľky aj prostredníctvom iného služobného úradu. Odvolanie sa žalovaného na
jedinú ponúknutú možnosť sťažovateľke je nevhodné, alibistické a účelové konanie v snahe
dosiahnuť skončenie služobného pomeru so sťažovateľkou. Podľa názoru sťažovateľky
rozhodnutie najvyššieho súdu v jej veci je charakteristické formalizmom, ktorý má
za následok porušenie základných práv sťažovateľky.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky podľa čl. 36 písm. b) ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo
232/2010 z 28. septembra 2011 v podstate z dvoch dôvodov – jednak s odôvodnením, že
toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, a jednak preto, že je založené na takej
aplikácii ustanovení § 40 ods. 2 písm. a) a § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe, ktorým
najvyšší súd poprel ich účel a význam v kontexte sťažovateľkou označených základných
práv. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky
s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä... b) ochranu proti svojvoľnému
prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 6 Sžo 232/2010 z 28. septembra 2011 odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach odvolania
(§ 212 ods. 1 OSP v nadväznosti na § 246 ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je dôvodné. ...
Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci
postupovali v intenciách citovaných právnych noriem a ich rozhodnutia je potrebné
považovať za skutkovo podložené a v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa preto
nerozhodol v danej veci vecne správne, keď rozhodnutie žalovaného, vrátane
prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Zákonným predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40
ods. 2 písm. a) zákona o štátnej službe je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta
zamestnanca. Zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne bolo nesporne
preukázané.
Ďalšou podmienkou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa
§ 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe je preukázanie nasledovných skutočností, a to:
- že štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 zákona
o štátnej službe, alebo
- že služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto, alebo
- že voľné štátnozamestnanecké miesto sa obsadzuje výberovým konaním.
Ide o hmotnoprávne podmienky platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
odvolaním zo strany zamestnávateľa. Ich splnenie musí preukázať zamestnávateľ v riadnom
procesnom postupe, na ktorý sa vzťahoval v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého
pomeru správny poriadok.
Z logického a aj gramatického výkladu § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe
jednoznačne vyplýva zákonodarcom sledovaný cieľ, že zamestnávateľ musí
so zamestnancom, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer, viesť aktívny dialóg
o jeho ďalšom možnom zotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere. V prvom rade musí
zamestnanca vyzvať, či je alebo nie je ochotný prejsť na iné pre neho vhodné miesto výkonu
štátnej služby, čo v danom prípade splnené bolo. Z rozhodnutia žalovaného a aj zo spisovej
dokumentácie žalovaného nesporne vyplýva, že žalovaný, vrátane konania na prvom stupni,
sa zaoberal otázkou možnosti preloženia žalobkyne podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej
službe. Žalovaný preukázal, že žalobkyňa nesúhlasila pred doručením rozhodnutia s
trvalým preložením na iné voľné štátnozamestnanecké miesto.
Služobný úrad v zmysle uvedeného ustanovenia zákona o štátnej službe musí totiž
ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné miesto výkonu štátnej služby, ktoré má
k dispozícii v dobe skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nielen miesto zodpovedajúce
pôvodnému opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta zamestnanca. Záleží len na
zamestnancovi, či ponuku prijme alebo ju odmietne. Ustanovením § 29 ods. 5 zákona
o štátnej službe sledoval pritom zákonodarca legitímny cieľ, a to v prvom rade ochranu
štátnych zamestnancov pred stratou zamestnania, ak je ochotný zamestnanec pracovať aj na
inom mieste v štátnej službe a taktiež následnú hospodárnosť nakladania so štátnymi
prostriedkami.
Pre splnenie povinnosti služobného úradu v zmysle § 40 ods. 2 písm. a/ zákona
o štátnej službe nie je potrebné, aby ponúkol zamestnancovi všetky voľné pracovné miesta,
ktoré sú pre neho vhodné. Stačí, ak zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi len jedno pre
neho vhodné štátnozamestnanecké miesto z viacerých u zamestnávateľa voľných
pracovných miest, ktoré by boli pre zamestnanca vhodné.
Na platnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním zo strany
služobného úradu sa vyžaduje nielen realizácia ponuky iného, aspoň jedného pre štátneho
zamestnanca vhodného štátnozamestnaneckého miesta, ale aj preukázanie jeho odmietnutia
zamestnancom. V takejto situácii zamestnávateľ už nemá žiadnu ďalšiu povinnosť ponúknuť
zamestnancovi iné voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto.
Odvolací súd sa stotožnil s vyjadrením žalovaného, že zákon o štátnej službe
neurčuje formu ani obsah ponuky iného voľného štátnozamestnaneckého miesta, preto je
ponechané na úvahe služobného úradu, akou formou to urobí, a zákon o štátnej službe ani
neurčuje, že v ponuke musí byť uvedený aj podrobný opis činnosti.
V prejednávanom prípade bolo preukázané, že žalovaný pred vydaním rozhodnutia
o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne vykonal ponuku vhodného voľného
štátnozamestnaneckého miesta v tom istom služobnom úrade, ale v inom odbore štátnej
služby, s jeho presným definovaním a priloženým opisom štátnozamestnaneckého miesta.
Keďže preukázateľne boli splnené zákonom stanovené podmienky na skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe, nastal
tak zákonom predpokladaný následok, platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe.
Z uvedených dôvodov nebolo možné súhlasiť s dôvodom, pre ktorý krajský súd zrušil
preskúmavané rozhodnutie žalovaného, že žalobkyni nebolo ponúknuté riadne voľné
štátnozamestnanecké miesto. V tomto smere bol v rozsudku prezentovaný úsudok krajského
súdu nesprávny. ...“
Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že najvyšší súd dostatočne
neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky
neobstojí. Najvyšší súd dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, z akého dôvodu
považoval za naplnené zákonné podmienky na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
sťažovateľky, ako aj na to, z akých dôvodov neobstojí odvolaním napadnuté rozhodnutie
krajského súdu. Nie je potom už nevyhnutné, aby sa všeobecný súd na naplnenie
požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia formalisticky vyporiadaval aj s nenaplnením
jednotlivých ďalších pre vec nerozhodných kritérií. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto
spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu však ďalej tvrdila, že toto
rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý
nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd s ohľadom na uvedené sa preto ďalej zaoberal aj argumentáciou
sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd svojím rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy
výkladu právnych predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami, keď dospel
k záveru, že vo veci sťažovateľky boli splnené podmienky na skončenie jej
štátnozamestnaneckého pomeru.
Ako vyplýva z obsahu rozsudku krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie
žalovaného (a prvostupňového správneho orgánu), krajský súd za rozhodujúci (a jediný)
dôvod pre takýto svoj postup považoval to, že voľné štátnozamestnanecké miesto nebolo
sťažovateľke ponúknuté riadne. Pochybenie pri ponuke voľného štátnozamestnaneckého
miesta sťažovateľke spočívalo podľa názoru krajského súdu v tom, že „nebolo preukázané,
že by k ponuke voľného štátnozamestnaneckého miesta bola navrhovateľke predložená aj
príloha k opisu činností zo dňa 7. 7. 2008“, z čoho krajský súd vyvodil, že „navrhovateľka
nebola riadne oboznámená s popisom pracovnej činnosti, ktoré jej bolo ponúkané“, čo je
podľa jeho názoru podmienkou riadnej ponuky štátnozamestnaneckého miesta, pretože inak
ide iba o „formálne splnenie ponukovej povinnosti“.
Najvyšší súd sa s týmto názorom nestotožnil s odôvodnením, že „zákon o štátnej
službe neurčuje formu ani obsah ponuky iného voľného štátnozamestnaneckého miesta
a preto je ponechané na úvahe služobného úradu, akou formou to urobí, a zákon o štátnej
službe ani neurčuje, že v ponuke musí byť uvedený aj podrobný opis činnosti“. Tento záver
považuje za správny aj ústavný súd, rovnako ako aj spôsob aplikácie ustanovení § 40 ods. 2
písm. a) a § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe najvyšším súdom, tak ako ho objasnil
v rozhodnutí napadnutom ústavnou sťažnosťou.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu aj vo vzťahu k princípu rovnosti účastníkov, bližšie toto
svoje tvrdenie neodôvodnila a ani ústavný súd nezistil, že by konanie vedené najvyšším
súdom mohlo porušiť toto jej právo.
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy by
v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto
súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany najvyššieho súdu
rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby
najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke
diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej
ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka po splnení
zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd
o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľky.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej
základného práva garantovaného v čl. 36 písm. b) ústavy, podľa ktorého zamestnanci majú
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, a teda aj právo na ochranu proti
svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, ktorú im musí
zabezpečovať zákon, z už uvedeného je zrejmé, že prepustenie zo zamestnania sťažovateľky
nebolo svojvoľné a nebolo v rozpore s pravidlami ustanovenými zákonom.
Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.
Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby uznesením najvyššieho súdu
mohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky označených v jej sťažnosti, a preto
jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2012