Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 58/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. C., Č., zastúpenej advokátskou kanceláriou,

JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a Slovenskej

republiky a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa

) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. O. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012

doručená sťažnosť Mgr. O. C., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47

ods. 3 (ďalej len „“) a základného práva na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky podľa ) rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra

2011, ktorou žiadala sťažovateľka vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 47

ods. 3 a základné právo podľa ) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28. 09. 2011 porušené

boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28. 09. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5000,00 € (slovom

päťtisíc), ktoré je jej Najvyšší súd Slovenskej republiky Okresný súd povinný zaplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát, spol. s r.o. so sídlom v N. do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako z podanej sťažnosti vyplynulo, sťažovateľka sa ako žalobkyňa domáhala

v konaní pred Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) žalobou proti Obvodnému

úradu v Ž. (ďalej len „žalovaný“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu

žalovaného č. -016 z 27. októbra 2008 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie

žalovaného“). Napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa

Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o štátnej službe“) zamietol odvolanie sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie

č. -006 z 8. septembra 2008, ktorým prvostupňový orgán podľa § 10 ods. 1, § 40

ods. 2 písm. a), § 125 a § 126 zákona o štátnej službe skončil dňom 14. septembra 2008

sťažovateľke štátnozamestnanecký pomer odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a) zákona

o štátnej službe.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo odôvodnené tým, že žalovaný sa stotožnil

s prvostupňovým rozhodnutím v tom, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta

sťažovateľky zaradenej do funkcie samostatný radca – odbor štátnej služby: 2.14 – vnútro

v odbore všeobecnej vnútornej správy žalovaného, v súlade s uznesením vlády Slovenskej

republiky (ďalej len „vláda“) č. 865 z 11. októbra 2006, ktorým vláda subjektom verejnej

správy uložila zabezpečiť úsporu finančných prostriedkov s tým, že oznámením

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo 14. septembra 2007 č. 2007/08087 bola určená

systemizácia štátnozamestnaneckých miest podľa funkcií a počtu funkčných miest na výkon

práce vo verejnom záujme pre žalovaného od 1. októbra 2007. Sťažovateľke bola

služobným úradom ponúknutá zmena štátnozamestnaneckého pomeru, a to trvalým

preložením podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe na voľné štátnozamestnanecké miesto

v zaradení radca v odbore štátnej služby 1.05 – informatika, druh štátnej služby: stála štátna

služba v odbore živnostenského podnikania žalovaného listom č. -002 z 27. júna

2008, ktoré sťažovateľka listom z 2. júla 2008 odmietla. K tvrdeniam sťažovateľky

uvedených v odvolaní – t. j. že jej štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené, že jej

činnosť bola pridelená inej zamestnankyni, ktorej štátnozamestnanecké miesto na odbore

všeobecnej vnútornej správy bolo zrušené, že sťažovateľke bolo ponúknuté nevhodné

štátnozamestnanecké miesto v nižšej platovej triede, hoci služobný úrad pre ňu mal voľné

štátnozamestnanecké miesto na úseku priestupkovej agendy, ktoré jej nebolo ponúknuté –

žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že vedúci služobného úradu 1. októbra 2007

schválil zoznam zamestnancov krajského úradu, ktorí prešli na Obvodný úrad v Ž. a boli

zaradení na systemizované miesta podľa určenej systemizácie, a zoznam zamestnancov,

ktorí neboli zaradení na systemizované miesta podľa určenej systemizácie od 1. októbra

2007, pričom sťažovateľku nebolo možné zaradiť na žiadne určené systemizované miesto,

a preto bola v zozname nezaradených zamestnancov. Funkcia sťažovateľky samostatný

radca zaradená v odbore štátnej služby 2.17 – vnútro organizačného útvaru, všeobecná

vnútorná správa oddelenia správneho, bola zrušená prednostom Obvodného úradu

k 1. októbru 2007 a nebolo vytvorené štátnozamestnanecké miesto s funkciou samostatný

radca v odbore štátnej služby 2.17 – vnútro s opisom štátnozamestnaneckého miesta

vojnové hroby. Činnosť 2.17 – vnútro s opisom starostlivosti o vojnové hroby bola

v organizačnej štruktúre Obvodného úradu v Ž. riešená na časť úväzku a zaradená v rámci

organizačného odboru na oddelení organizačnom. Uvoľnené miesto na úseku priestupkov

vyžadovalo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, čo sťažovateľka nespĺňala, a uvedené

miesto jej preto nebolo ani ponúknuté. Preto považoval žalovaný postup služobného úradu

za správny a nebol ním porušený žiadny zákon.

Krajský súd žalobe sťažovateľky vyhovel a rozsudkom č. k. -95

z 15. júna 2010 napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu zrušil pri aplikácii ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Po zistení, že rozhodnutie žalovaného a aj prvostupňového správneho orgánu netrpia

formálnymi nedostatkami, na ktoré poukazovala sťažovateľka, zaoberal sa krajský súd jej

žalobou z dvoch hľadísk, a to či došlo k zrušeniu sťažovateľkinho pracovného miesta a či

žalovaný ponúkol sťažovateľke voľné pracovné miesto v zmysle § 40 ods. 2 písm. a)

zákona o štátnej službe, resp. § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe. Krajský súd považoval

za preukázané, že tvrdenie sťažovateľky o tom, že jej štátnozamestnanecké miesto nebolo

zrušené, neobstojí, pretože bolo preukázané, že na Obvodnom úrade v Ž. došlo

k systemizácii pracovných miest v zmysle uznesenia vlády a na základe predloženej

systemizácie je zrejmé, že navrhovateľkino pracovné miesto, a to samostatný radca odbor

štátnej služby 2.17 – vnútro, na ktorom bola zaradená od 1. júla 2005 na Krajskom úrade

v Ž. s popisom činnosti vojnové hroby a osobitné označenie vozidiel, bolo systemizované

tak, že časť, resp. činnosť 2.17 – vnútro s popisom činnosti starostlivosť o vojnové hroby

bola v organizačnej štruktúre Obvodného úradu v Ž. riešená na časť úväzku a bola zaradená

v rámci organizačného odboru na oddelení organizačnom a táto práca bola pridelená Bc. J.

Š. od 1. októbra 2007 v súlade so systemizáciou pracovných miest a podľa opisu

štátnozamestnaneckého miesta Bc. J. Š. a časť pracovnej činnosti (ktorá neprešla na úrady

práce) – vydávanie označení ZŤP na vozidlá prešla na pracovníčku Mgr. F. od 1. októbra

2007. Tieto pracovníčky už na úrade pracovali, nešlo o novoprijaté zamestnankyne.

Sťažovateľkine činnosti neboli pridelené novoprijatej zamestnankyni Bc. D., ako tvrdila

sťažovateľka. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého jej nebolo žalovaným

ponúknuté voľné štátnozamestnanecké miesto, považoval krajský súd za preukázané, že

žalovaný sťažovateľke ponúkol voľné štátnozamestnanecké miesto v odbore radca odboru

živnostenského podnikania na úseku činnosti automatizovaného informačného systému

v odbore štátnej služby 1.05 – informatika, a to listom č. -002 z 27. júna 2008

s tým, že podrobný popis tohto miesta je uvedený v prílohe listu. Z obsahu spisu bolo

preukázané, že prílohou tohto listu bol opis štátnozamestnaneckého miesta označený ako

príloha č. 3. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu vecí krajský súd uviedol:

„Krajský súd v Žiline zastáva názor, že v danom prípade zo strany odporcu, resp.

prvostupňového správneho organu a to Obvodného úradu Ž. ako služobného úradu

navrhovateľky nebolo navrhovateľke v zmysle ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a) zákona č.

ponúknuté riadne voľné štátnozamestnanecké miesto. Sám odporca súdu

predložil opis činností štátno-zamestnaneckého miesta na odbor štátnej služby 1.05

informatika, organizačný útvar, odbor živnostenského podnikania zo 7. 7. 2008 vo vzťahu

k zamestnankyni D. M., ktorá bola na toto miesto vymenovaná 7. 7. 2008 do dočasnej stálej

štátnej služby, teda následne po tom, ako navrhovateľka odmietla uvedenú ponuku voľného

pracovného miesta. Avšak súd zároveň poukazuje na to, že v čase ponuky zo strany odporcu

navrhovateľke, nebolo preukázané, že by k ponuke voľného štátnozamestnaneckého miesta

bola navrhovateľke predložená aj príloha k opisu činností zo dňa 7. 7. 2008... a krajský súd

má teda za to, že navrhovateľka nebola riadne oboznámená s popisom pracovnej činnosti,

ktoré jej bolo ponúkané. Krajský súd v Žiline zastáva názor, že v žiadnom prípade nie je

možné, aby odporca si len formálne splnil ponukovú povinnosť v zmysle ust. § 40 ods. 2 zák.

č. bez toho, aby riadne špecifikoval popis pracovnej činnosti voľného

štátnozamestnaneckého miesta, ktoré bolo zo strany odporcu ponúkané.“

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie a najvyššiemu súdu navrhol

rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného sa

potvrdzuje.

Najvyšší súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 28. septembra

2011 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. -95 z 15. júna 2010 zmenil, žalobu

sťažovateľky zamietol a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2011 nadobudol

právoplatnosť 9. novembra 2011.

Sťažovateľka odôvodnila tvrdené porušenie čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 36

písm. b) rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2011

tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu je založené na takom výklade dotknutých ustanovení,

ktorý nie je v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Najvyšší súd nepostupoval pri prerokúvaní

veci v súlade s a konal nesprávnym procesným postupom, keď nevzal pri

prerokúvaní veci do úvahy, že predmetom konania je preskúmanie rozhodnutia žalovaného

pri prerokúvaní právnej veci vyplývajúcej z pracovných vzťahov. Najvyšší súd poukazuje

na to, že ustanovením § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe sledoval zákonodarca v prvom

rade ochranu štátnych zamestnancov pred stratou zamestnania, ak je ochotný zamestnanec

pracovať aj na inom mieste v štátnej službe, avšak sám najvyšší súd svoju aplikačnú

právomoc takémuto cieľu sledovanému hmotnoprávnymi normami nepodriadil.

Ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a) a § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe najvyšší súd vykladá

mimo gramatických a logických súvislostí a v rozpore s požiadavkou

na zachovanie ochrany zamestnanca proti svojvoľnému prepúšťaniu a zákazu diskriminácie

v zamestnaní. Na náležité odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje, aby sa vo veci súd bez

logických súvislostí obmedzil iba na jednoduché poukázanie na ustanovenie právnej normy

vyňaté z kontextu právnej úpravy. Najvyšší súd vykladal ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a)

a § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe svojvoľne, v rozpore so zásadou vyjadrenou v čl. 47

ods. 3 a v nadväznosti na zásady procesného konania vyjadrené v , ,

a , a pripustil tak zneužitie svojvôle žalovaným, keď sťažovateľke

neposkytol ochranu vyplývajúcu z ) . Podľa názoru sťažovateľky mal

najvyšší súd dôsledne skúmať vo vzťahu k správaniu žalovaného pred skončením

služobného pomeru, či žalovaný vyčerpávajúco zisťoval možnosť ďalšieho uplatnenia

sťažovateľky aj prostredníctvom iného služobného úradu. Odvolanie sa žalovaného na

jedinú ponúknutú možnosť sťažovateľke je nevhodné, alibistické a účelové konanie v snahe

dosiahnuť skončenie služobného pomeru so sťažovateľkou. Podľa názoru sťažovateľky

rozhodnutie najvyššieho súdu v jej veci je charakteristické formalizmom, ktorý má

za následok porušenie základných práv sťažovateľky.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky podľa ) rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo

232/2010 z 28. septembra 2011 v podstate z dvoch dôvodov – jednak s odôvodnením, že

toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, a jednak preto, že je založené na takej

aplikácii ustanovení § 40 ods. 2 písm. a) a § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe, ktorým

najvyšší súd poprel ich účel a význam v kontexte sťažovateľkou označených základných

práv. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky

s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa ) zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä... b) ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 28. septembra 2011 odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach odvolania

( v nadväznosti na veta prvá ) a dospel k záveru, že

odvolanie žalovaného je dôvodné. ...

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci

postupovali v intenciách citovaných právnych noriem a ich rozhodnutia je potrebné

považovať za skutkovo podložené a v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa preto

nerozhodol v danej veci vecne správne, keď rozhodnutie žalovaného, vrátane

prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Zákonným predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40

ods. 2 písm. a) zákona o štátnej službe je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta

zamestnanca. Zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne bolo nesporne

preukázané.

Ďalšou podmienkou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa

§ 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe je preukázanie nasledovných skutočností, a to:

- že štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 zákona

o štátnej službe, alebo

- že služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto, alebo

- že voľné štátnozamestnanecké miesto sa obsadzuje výberovým konaním.

Ide o hmotnoprávne podmienky platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

odvolaním zo strany zamestnávateľa. Ich splnenie musí preukázať zamestnávateľ v riadnom

procesnom postupe, na ktorý sa vzťahoval v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého

pomeru správny poriadok.

Z logického a aj gramatického výkladu § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe

jednoznačne vyplýva zákonodarcom sledovaný cieľ, že zamestnávateľ musí

so zamestnancom, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer, viesť aktívny dialóg

o jeho ďalšom možnom zotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere. V prvom rade musí

zamestnanca vyzvať, či je alebo nie je ochotný prejsť na iné pre neho vhodné miesto výkonu

štátnej služby, čo v danom prípade splnené bolo. Z rozhodnutia žalovaného a aj zo spisovej

dokumentácie žalovaného nesporne vyplýva, že žalovaný, vrátane konania na prvom stupni,

sa zaoberal otázkou možnosti preloženia žalobkyne podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej

službe. Žalovaný preukázal, že žalobkyňa nesúhlasila pred doručením rozhodnutia s

trvalým preložením na iné voľné štátnozamestnanecké miesto.

Služobný úrad v zmysle uvedeného ustanovenia zákona o štátnej službe musí totiž

ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné miesto výkonu štátnej služby, ktoré má

k dispozícii v dobe skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nielen miesto zodpovedajúce

pôvodnému opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta zamestnanca. Záleží len na

zamestnancovi, či ponuku prijme alebo ju odmietne. Ustanovením § 29 ods. 5 zákona

o štátnej službe sledoval pritom zákonodarca legitímny cieľ, a to v prvom rade ochranu

štátnych zamestnancov pred stratou zamestnania, ak je ochotný zamestnanec pracovať aj na

inom mieste v štátnej službe a taktiež následnú hospodárnosť nakladania so štátnymi

prostriedkami.

Pre splnenie povinnosti služobného úradu v zmysle § 40 ods. 2 písm. a/ zákona

o štátnej službe nie je potrebné, aby ponúkol zamestnancovi všetky voľné pracovné miesta,

ktoré sú pre neho vhodné. Stačí, ak zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi len jedno pre

neho vhodné štátnozamestnanecké miesto z viacerých u zamestnávateľa voľných

pracovných miest, ktoré by boli pre zamestnanca vhodné.

Na platnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním zo strany

služobného úradu sa vyžaduje nielen realizácia ponuky iného, aspoň jedného pre štátneho

zamestnanca vhodného štátnozamestnaneckého miesta, ale aj preukázanie jeho odmietnutia

zamestnancom. V takejto situácii zamestnávateľ už nemá žiadnu ďalšiu povinnosť ponúknuť

zamestnancovi iné voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto.

Odvolací súd sa stotožnil s vyjadrením žalovaného, že zákon o štátnej službe

neurčuje formu ani obsah ponuky iného voľného štátnozamestnaneckého miesta, preto je

ponechané na úvahe služobného úradu, akou formou to urobí, a zákon o štátnej službe ani

neurčuje, že v ponuke musí byť uvedený aj podrobný opis činnosti.

V prejednávanom prípade bolo preukázané, že žalovaný pred vydaním rozhodnutia

o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne vykonal ponuku vhodného voľného

štátnozamestnaneckého miesta v tom istom služobnom úrade, ale v inom odbore štátnej

služby, s jeho presným definovaním a priloženým opisom štátnozamestnaneckého miesta.

Keďže preukázateľne boli splnené zákonom stanovené podmienky na skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe, nastal

tak zákonom predpokladaný následok, platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru

odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe.

Z uvedených dôvodov nebolo možné súhlasiť s dôvodom, pre ktorý krajský súd zrušil

preskúmavané rozhodnutie žalovaného, že žalobkyni nebolo ponúknuté riadne voľné

štátnozamestnanecké miesto. V tomto smere bol v rozsudku prezentovaný úsudok krajského

súdu nesprávny. ...“

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že najvyšší súd dostatočne

neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky

neobstojí. Najvyšší súd dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, z akého dôvodu

považoval za naplnené zákonné podmienky na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru

sťažovateľky, ako aj na to, z akých dôvodov neobstojí odvolaním napadnuté rozhodnutie

krajského súdu. Nie je potom už nevyhnutné, aby sa všeobecný súd na naplnenie

požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia formalisticky vyporiadaval aj s nenaplnením

jednotlivých ďalších pre vec nerozhodných kritérií. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto

spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu však ďalej tvrdila, že toto

rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý

nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd s ohľadom na uvedené sa preto ďalej zaoberal aj argumentáciou

sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd svojím rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy

výkladu právnych predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami, keď dospel

k záveru, že vo veci sťažovateľky boli splnené podmienky na skončenie jej

štátnozamestnaneckého pomeru.

Ako vyplýva z obsahu rozsudku krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie

žalovaného (a prvostupňového správneho orgánu), krajský súd za rozhodujúci (a jediný)

dôvod pre takýto svoj postup považoval to, že voľné štátnozamestnanecké miesto nebolo

sťažovateľke ponúknuté riadne. Pochybenie pri ponuke voľného štátnozamestnaneckého

miesta sťažovateľke spočívalo podľa názoru krajského súdu v tom, že „nebolo preukázané,

že by k ponuke voľného štátnozamestnaneckého miesta bola navrhovateľke predložená aj

príloha k opisu činností zo dňa 7. 7. 2008“, z čoho krajský súd vyvodil, že „navrhovateľka

nebola riadne oboznámená s popisom pracovnej činnosti, ktoré jej bolo ponúkané“, čo je

podľa jeho názoru podmienkou riadnej ponuky štátnozamestnaneckého miesta, pretože inak

ide iba o „formálne splnenie ponukovej povinnosti“.

Najvyšší súd sa s týmto názorom nestotožnil s odôvodnením, že „zákon o štátnej

službe neurčuje formu ani obsah ponuky iného voľného štátnozamestnaneckého miesta

a preto je ponechané na úvahe služobného úradu, akou formou to urobí, a zákon o štátnej

službe ani neurčuje, že v ponuke musí byť uvedený aj podrobný opis činnosti“. Tento záver

považuje za správny aj ústavný súd, rovnako ako aj spôsob aplikácie ustanovení § 40 ods. 2

písm. a) a § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe najvyšším súdom, tak ako ho objasnil

v rozhodnutí napadnutom ústavnou sťažnosťou.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu aj vo vzťahu k princípu rovnosti účastníkov, bližšie toto

svoje tvrdenie neodôvodnila a ani ústavný súd nezistil, že by konanie vedené najvyšším

súdom mohlo porušiť toto jej právo.

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa a 2 by

v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto

súdu ustanovené neboli zo strany najvyššieho súdu

rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby

najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke

diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka po splnení

zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd

o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľky.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej

základného práva garantovaného v ) , podľa ktorého zamestnanci majú

právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, a teda aj právo na ochranu proti

svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, ktorú im musí

zabezpečovať zákon, z už uvedeného je zrejmé, že prepustenie zo zamestnania sťažovateľky

nebolo svojvoľné a nebolo v rozpore s pravidlami ustanovenými zákonom.

Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby uznesením najvyššieho súdu

mohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky označených v jej sťažnosti, a preto

jej sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012