Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 66/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., K.,

vo veci namietaného porušenia a ,

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach

vedených Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. J. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2012 doručená sťažnosť RNDr. J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

a (ďalej len „“), ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod

sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. februára 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. -63 z 31. marca

1999 bol vyhlásený konkurz na majetok P. L. (ďalej len „úpadca“). Písomnou prihláškou

zo 17. apríla 1999 sťažovateľ ako veriteľ uplatnil v konkurznom konaní voči úpadcovi svoje

pracovnoprávne pohľadávky na náhradu mzdy, ktorých sa domáhal predtým v sporových

súdnych konaniach, ktoré sčasti neboli do vyhlásenia konkurzu ešte ukončené, resp.

uhradené. Išlo celkom o pohľadávky vo výške 581 077,04 Sk, z ktorých správca konkurznej

podstaty uznal iba čiastku vo výške 4 184 Sk náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku,

keďže tento nárok bol právoplatne sťažovateľovi prisúdený ešte pred vyhlásením konkurzu.

Zvyšok sťažovateľovej pohľadávky vo výške 576 893,04 Sk poprel. Konanie bolo vedené

na krajskom súde pod sp. zn. . Rozsudkom krajského súdu č. k.

-296 zo 17. júna 2011 (išlo v poradí o tretí rozsudok krajského súdu, keďže

predchádzajúce dva boli najvyšším súdom zrušené) bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2011 bol rozsudok krajského súdu

potvrdený. Týmto v poradí tretím odvolacím rozhodnutím sa najvyšší súd odchýlil

od právneho názoru iných dvoch senátov najvyššieho súdu, ktoré sa vecou zaoberali

v predchádzajúcich odvolacích konaniach.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo

k porušeniu označených článkov a dohovoru. Svojvoľné konanie najvyššieho súdu je

zjavné hlavne z tej skutočnosti, že sa nevysporiadal so všetkými námietkami uvedenými

v odvolaní, ale aj z celého radu ďalších okolností, ktoré sťažovateľ podrobne rozvádza.

Namieta tiež, že najvyšší súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, keďže bolo

potrebné vykonať dôkazy a tiež preto, že predmetom odvolania bola aj námietka odňatia

možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd sa neriadil ustanovením § 213 Občianskeho

súdneho poriadku, pretože dôsledne nepreskúmal presvedčivosť skutkových záverov

krajského súdu. Ani odôvodnenie rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu nie je

dostačujúce vo viacerých ohľadoch, ktoré sťažovateľ podrobne rozvádza. Sťažovateľovi

nebolo doručené vyjadrenie protistrany z 30. augusta 2011, a preto sa nemohol k nemu

vyjadriť. Krajský súd nebol správne obsadený, a to vzhľadom na neodôvodnenú častú

zámenu sudkýň senátu.

Sťažovateľ napokon uvádza, že proti rozsudku najvyššieho súdu podal 13. januára

2012 dovolanie.

Navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn.

48/2005 a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky

najvyššieho súdu z 22. novembra 2011 a krajského súdu zo 17. júna 2011 zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2011.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -296 zo 17. júna 2011 bolo

prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči postupu a rozsudku krajského súdu mal

najvyšší súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

K tomu treba dodať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanie aj využil.

Ako to sťažovateľ sám v podanej sťažnosti uviedol, podal proti rozsudku najvyššieho

súdu dovolanie. Podľa zistenia ústavného súdu toto tvrdenie sťažovateľa zodpovedá

skutočnosti. Vzhľadom na uvedenú situáciu v danom štádiu konania právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho

súdu má dovolací senát najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň aj

v tejto časti vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým

na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno

napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi

z príslušných procesných noriem (). Ide o jeden zo základných

princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu

aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer v. Česká

republika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012