Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 144/2012
PDF · 145.05 KB
No categories available
I. ÚS 144/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S.,
B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3
a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.
k. 3 Co/2/2010-522 z 13. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 20. januára
2012 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s. ( ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co/2/2010 z 13. októbra 2011 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom
sp. zn. 3 Co/2/2010 z 13. októbra 2011 v časti o určení vlastníckeho práva navrhovateľov
2
k nehnuteľnosti „parcely č. 221/1 o výmere 580 m-zastavaná plocha a nádvoria zapísanej
na LV č. 939 k. ú. S. v katastri nehnuteľnosti B. Katastrálneho úradu B.“ zmenil rozsudok
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 157/2002-345 z 23.
februára 2006 tak, že navrhovateľov určil za spoluvlastníkov uvedených nehnuteľností.
V ostatnej časti, a to „v časti určenia vlastníctva nehnuteľnosti parc. č. 221/2 o výmere 113
2
m, zapísanej na LV č. 2270 k. ú. S. v katastri nehnuteľnosti B. Katastrálneho úradu B...“,
rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľku zaviazal na úhradu trov konania.
Sťažovateľka poskytla ústavnému súdu rozsiahlu skutkovú a právnu argumentáciu
podporenú aj judikatúrou ústavného súdu. Opierajúc sa aj o nález ústavného súdu
č. k. III. ÚS 279/09-27 z 26. novembra 2009 a namietaním porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutému rozhodnutiu krajského súdu vytkla, že „... sa vôbec
nezaoberal aplikovateľnosťou reštitučných právnych predpisov na... prípad, pretože sa
žiadnym spôsobom nevysporiadal s inštitútom trvalého užívania nehnuteľnosti a s jeho
právnou povahou a nedostatočne sa zaoberal otázkou, či... vôbec vzniklo právo trvalého
užívania nehnuteľnosti. Krajský súd... rozhodol úplne svojvoľne bez opory v zákone a bez
náležitého zistenia a posúdenia právneho stavu.“. V ďalšom sťažovateľka vytkla postupu
a napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ďalšie nedostatky súvisiace s porušením jej
ďalších základných práv a slobôd, ktoré spočívali v (i) porušení práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ústavy – „Sťažovateľovi nie je zrejmé, z akého dôvodu a akým spôsobom došlo
k zmene zákonného sudcu,“ a (ii) v porušení práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy – „Krajský súd v Bratislave ospravedlňuje konanie navrhovateľov
občanov, ktorí sa v procese reštitúcie dopustili chyby, na úkor práv a oprávnených záujmov
sťažovateľa, čím neguje ústavne garantovanú rovnosť strán v konaní. Krajský súd... nikde
neuvádza... prečo poskytuje navrhovateľom väčšiu ochranu ako sťažovateľovi, keďže na to
nie je žiaden logický a ani zákonný dôvod.“.
3. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti S., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu garantované
v čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru...,
právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy a právo
na zákonného sudcu podľa článku 48 Ústavy bolo porušené postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. zn. 3 Co/2/2010-522 zo dňa 13. 10. 2011.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
práv poskytuje.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
8. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv (bod 1) napadnutým
rozhodnutím krajského súdu, pričom z rozsahu v ňom namietaných skutočností (bod 2)
vyplýva, že mohla podať proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie [pozri napr. § 236,
§ 238, § 237 písm. g) § 241 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov], o ktorom je vecne príslušný rozhodnúť Najvyšší
súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že
sťažovateľka tento účinný prostriedok ochrany svojich označených práv aj využila
a v súčasnom období prebieha na najvyššom súde dovolacie konanie (spis na ten účel bol
najvyššiemu súdu doručený 9. marca 2012, pozn.).
9. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha ochrany uvedených práv jednak
na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť jej sťažnosť odmietnutá pre
predčasnosť, pretože o ochrane ňou označených práv, ktorých vyslovenia porušenia sa
v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.
10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania
opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom
prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo
vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48)
napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2012