Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 144/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S.,

B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.

k. -522 z 13. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 20. januára

2012 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s. ( ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. októbra 2011 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 13. októbra 2011 v časti o určení vlastníckeho práva navrhovateľov

2

k nehnuteľnosti „parcely č. 221/1 o výmere 580 m-zastavaná plocha a nádvoria zapísanej

na LV č. 939 k. ú. S. v katastri nehnuteľnosti B. Katastrálneho úradu B.“ zmenil rozsudok

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -345 z 23.

februára 2006 tak, že navrhovateľov určil za spoluvlastníkov uvedených nehnuteľností.

V ostatnej časti, a to „v časti určenia vlastníctva nehnuteľnosti parc. č. 221/2 o výmere 113

2

m, zapísanej na LV č. 2270 k. ú. S. v katastri nehnuteľnosti B. Katastrálneho úradu B...“,

rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľku zaviazal na úhradu trov konania.

Sťažovateľka poskytla ústavnému súdu rozsiahlu skutkovú a právnu argumentáciu

podporenú aj judikatúrou ústavného súdu. Opierajúc sa aj o nález ústavného súdu

č. k. -27 z 26. novembra 2009 a namietaním porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutému rozhodnutiu krajského súdu vytkla, že „... sa vôbec

nezaoberal aplikovateľnosťou reštitučných právnych predpisov na... prípad, pretože sa

žiadnym spôsobom nevysporiadal s inštitútom trvalého užívania nehnuteľnosti a s jeho

právnou povahou a nedostatočne sa zaoberal otázkou, či... vôbec vzniklo právo trvalého

užívania nehnuteľnosti. Krajský súd... rozhodol úplne svojvoľne bez opory v zákone a bez

náležitého zistenia a posúdenia právneho stavu.“. V ďalšom sťažovateľka vytkla postupu

a napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ďalšie nedostatky súvisiace s porušením jej

ďalších základných práv a slobôd, ktoré spočívali v (i) porušení práva na zákonného sudcu

podľa – „Sťažovateľovi nie je zrejmé, z akého dôvodu a akým spôsobom došlo

k zmene zákonného sudcu,“ a (ii) v porušení práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a 3 – „Krajský súd v Bratislave ospravedlňuje konanie navrhovateľov

občanov, ktorí sa v procese reštitúcie dopustili chyby, na úkor práv a oprávnených záujmov

sťažovateľa, čím neguje ústavne garantovanú rovnosť strán v konaní. Krajský súd... nikde

neuvádza... prečo poskytuje navrhovateľom väčšiu ochranu ako sťažovateľovi, keďže na to

nie je žiaden logický a ani zákonný dôvod.“.

3. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti S., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu garantované

v , právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru...,

právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47 ods. 2 a 3 a právo

na zákonného sudcu podľa článku 48 bolo porušené postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. zn. -522 zo dňa 13. 10. 2011.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

práv poskytuje.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

8. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv (bod 1) napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, pričom z rozsahu v ňom namietaných skutočností (bod 2)

vyplýva, že mohla podať proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie [pozri napr. § 236,

, Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov], o ktorom je vecne príslušný rozhodnúť Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že

sťažovateľka tento účinný prostriedok ochrany svojich označených práv aj využila

a v súčasnom období prebieha na najvyššom súde dovolacie konanie (spis na ten účel bol

najvyššiemu súdu doručený 9. marca 2012, pozn.).

9. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha ochrany uvedených práv jednak

na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť jej sťažnosť odmietnutá pre

predčasnosť, pretože o ochrane ňou označených práv, ktorých vyslovenia porušenia sa

v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ), že v prípade podania

opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom

prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo

vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48)

napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012