Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 69/2012
PDF · 173.35 KB
No categories available
II. ÚS 69/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. A., zastúpeného zákonnou zástupkyňou D. A., obaja
bytom B., právne zastúpeného Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho
„základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky
a ľudské práva a základné slobody sťažovateľa podľa čl. 3 a článku 14 v spojení s článkami
3 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľa podľa článkov 2 ods. 3, 7, 10 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach, článkov 12 a 13 Dohovoru proti mučeniu, čl. 37
písm. a) a c) Dohovoru o právach dieťaťa, článkov 5 písm. b) a 6 Dohovoru o rasovej
diskriminácii“ postupom a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v T. č. k. Vn 128/11-6
z 18. júla 2011 a postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
č. k. Hn 212/11-8 z 29. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra
2011 doručená sťažnosť J. A. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného matkou D. A. (ďalej len
„zákonná zástupkyňa“), právne zastúpeného Mgr. V. D., vo veci namietaného porušenia
jeho „základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky
a ľudské práva a základné slobody sťažovateľa podľa čl. 3 a článku 14 v spojení s článkami
3 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľa podľa článkov 2 ods. 3, 7, 10 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach, článkov 12 a 13 Dohovoru proti mučeniu, čl. 37
písm. a) a c) Dohovoru o právach dieťaťa, článkov 5 písm. b) a 6 Dohovoru o rasovej
diskriminácii“ postupom a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v T. (ďalej len „krajská
prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Vn 128/11 a postupom a rozhodnutím
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní
vedenom pod sp. zn. Hn 212/11.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ v zastúpení právnou
zástupkyňou Mgr. V. D. 5. januára 2011 podal na odbor inšpekčnej služby, sekciu kontroly
a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „inšpekčná služba
ministerstva vnútra“), trestné oznámenie na príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného
zboru B. „vykonávajúcich službu dňa 18.12.2010 v čase od 19:00 hod. do 10:00 hod. dňa
19.12.2010 pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. d), h), j)
Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona“ v súvislosti s ich
postupom pri zadržiavaní sťažovateľa, ktorý bol podozrivý z lúpežného prepadnutia
maloletého chlapca v obci B. 18. decembra 2010.
Inšpekčná služba ministerstva vnútra uznesením č. k. ČVS: SKIS-30/IS-4-V-2011
z 9. marca 2011 vec oznámenia odmietla, pretože po jej prešetrení dospela k záveru, že
„nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197 ods. 2 Trestného
poriadku“.
Proti tomuto uzneseniu podala v lehote právna zástupkyňa sťažovateľa 1. apríla 2011
sťažnosť.
Vojenská obvodná prokuratúra P. (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“)
uznesením sp. zn. OPn 91/11 z 20. apríla 2011 sťažnosť ako nedôvodnú zamietla.
Právna zástupkyňa sťažovateľa podnetom zo 17. mája 2011 požiadala Vyššiu
vojenskú prokuratúru v T. (ďalej len „vyššia vojenská prokuratúra“) o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry z 20. apríla 2011,
pretože „Prokurátor pri rozhodovaní o podanej sťažnosti, po preskúmaní vyšetrovacieho
spisu, nesprávne vyhodnotil predložené skutočnosti a celý skutkový stav veci a dospel
k nesprávnym skutkovým záverom, navyše svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil
s poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia o odmietnutí veci, s ktorým sa v plnom
rozsahu stotožnil.“.
Vyššia vojenská prokuratúra právnej zástupkyni sťažovateľa v upovedomení č. k.
Vn 128/11-6 z 18. júla 2011 oznámila, že sa vecou zaoberala, preskúmala dozorový spis
vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn. OPn 91/11, ako aj vyšetrovací spis sekcie kontroly
a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby, 4. inšpekčného oddelenia K.:
SKIS-30/IS-4-2011, pričom «nezistil nové alebo iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo
možné posúdiť najmä skutkový, alebo aj právny stav veci nad rámec tých, ako je
konštatované v uznesení ČVS: SKIS-30/IS-4-V-2011 z 9. 3. 2011, ktorým bola podľa § 197
ods. 1 písm. d) Tr. por. odmietnutá vec podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívanie
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť
príslušníci PZ zaradený na OO PZ B. tým spôsobom, že dňa 18. 12. 2010 od 19.00 h do
10.00 h dňa 19. 12. 2010 v budove OO PZ B. pod nátlakom, výzvami „priznaj sa, ostatní
dvaja sa už priznali“ a násilím si od Ľ. S., J. A. a J. B. vynútili priznanie viny za skutok
lúpežného prepadnutia maloletého chlapca...».
Pretože v postupe a rozhodnutí prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry v konaní
vedenom pod sp. zn. OPn 91/11 prokurátor vyššej vojenskej prokuratúry nezistil prieťahy
alebo porušenie zákona, na ktoré by bolo možné prijať prokurátorské opatrenie, podnet ako
nedôvodný odložil.
Právna zástupkyňa sťažovateľa podala 12. augusta 2011 generálnej prokuratúre
podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia prokurátora vyššej vojenskej prokuratúry
z 18. júla 2011, pretože „Prokurátor vyššej vojenskej prokuratúry pri rozhodovaní
o podanom podnete, po preskúmaní spisového materiálu, nesprávne vyhodnotil predložené
skutočností a celý skutkový stav veci a dospel k nesprávnym skutkovým záverom, navyše
svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Konštatoval len, že uznesenia vychádzajú zo
skutkového stavu, sú vecne správne a dôvodné, preto na ne aj on vo všetkých
podrobnostiach odkazuje.“.
Právna zástupkyňa sťažovateľa s takým záverom nesúhlasí a v sťažnosti ústavnému
súdu tvrdí, že prokurátor svojím postupom a rozhodnutím vo veci „porušil zákon“.
Prokurátor generálnej prokuratúry v upovedomení z 29. septembra 2011 právnej
zástupkyni sťažovateľa uviedol:
„Pri vybavovaní Vášho opakovaného podnetu som preskúmal obsah dozorového
spisu VVP T. sp. zn. Vn 128/11, obsah dozorového spisu VOP P. sp. zn. OPn 91/11,ako aj
na vec sa vzťahujúci spisový materiál Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, Odboru
inšpekčnej služby, 4. inšpekčného oddelenia K. sp. zn. ČVS:SKIS-30/IS-4-V-2011. Po
preskúmaní vyššie spomínaného spisového materiálu som v postupe a rozhodovaní
prokurátora VVP T. nezistil žiadne pochybenia, rovnako konštatujem, že nedošlo
k pochybeniam ani v postupe a rozhodovaní prokurátora VOP P. a vyšetrovateľa PZ
inšpekčného orgánu MV SR vo vyššie uvedenom konaní.“
Sťažovateľ, v zastúpení právnou zástupkyňou, nespokojný s vybavením jeho
podnetu, podal 2. decembra 2011 sťažnosť ústavnému súdu a žiadal, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že:
„1. Krajská prokuratúra v T. ako právny nástupca zaniknutej Vyššej vojenskej
prokuratúre v T. postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod Vn 128/11-6 a Generálna
prokuratúra SR postupom a rozhodnutím v konaní Hn 212/11-8 porušili základné ľudské
práva a slobody sťažovateľa podľa článkov 2 ods. 2, čl. 12 ods. ods. 2, čl. 16 ods. 2 Ústavy
SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľa podľa článku 3 Dohovoru o ochrane
základných práv a slobôd, článku 13 v spojení s článkom 3 Dohovoru a článku 14 v spojení
s článkami 3 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľa podľa článkov 2 ods. 3, 7, 10
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, článkov 12 a 13 Dohovoru
proti mučeniu, článku 37 písm. a) a c) Dohovoru o právach dieťaťa, článkov 5 písm. b) a 6
Dohovoru o rasovej diskriminácii
2. Rozhodnutie právneho predchodcu Krajskej prokuratúry v T. - Vyššej vojenskej
prokuratúry v T. zo dňa 18. júla 2011 spisová značka Vn 128/11-6 a rozhodnutie
Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29. Septembra 2011 spisová značka Hn 212/11-8, sa
zrušujú.
3. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Generálnej prokuratúre SR a Krajskej
prokuratúre v K., ktorá je vecne a miestne príslušnou.
4. Krajská prokuratúra v T. a Generálna prokuratúra SR sú povinné spoločne
a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 20 000,- EUR
(slovom: dvadsať tisíc EUR) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
5. Krajská prokuratúra v T. a Generálna prokuratúra SR sú povinné spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi a jeho právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia
na Ústavnom súde v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu,
pričom v rozsahu splnenia povinnosti jedného zaniká povinnosť druhého.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti a jej petitu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie ním
označených práv krajskou prokuratúrou (ako právnou nástupkyňou zaniknutej vyššej
vojenskej prokuratúry) a generálnou prokuratúrou, pretože orgány činné v trestnom konaní
„odmietli prešetriť“ jeho trestné oznámenie na trestné stíhanie policajtov a ako nedôvodné
ho zamietli.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd už viackrát judikoval vo vzťahu k namietanému porušeniu základných
práv, že z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá
podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného
poriadku je prokurátor zastupujúci v trestnom konaní štát povinný stíhať všetky trestné činy,
o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie
trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom
oznámení alebo skutočností zistených preverením trestného oznámenia), je plne
v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov,
prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného
stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd
podľa druhej hlavy ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03,
III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03). Rovnako súčasťou týchto základných práv nie je ani
povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich
práv, ako trestný čin. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mal len zákonné právo
domáhať sa toho, aby sa jeho sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal, čo sa v tomto
prípade aj stalo. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho
orgánu zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).
Ani z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pokiaľ je jeho
aplikovateľnosť založená na „trestnom obvinení“ inej osoby) poškodenému nevyplýva
v trestnom konaní právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu [mutatis
mutandis rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. v prípade Helmers
v. Švédsko (rozsudok Pléna z 29. októbra 1991, sťažnosť č. 1826/85, séria A, č. 212-A,
ods. 29); v prípade Perezová v. Francúzsko (rozsudok Veľkej komory z 12. februára 2004,
sťažnosť 47287/99, ods. 70, 71, ECHR 2004-I)].
Nad rámec ústavný súd uvádza, že podľa jeho zistenia bolo proti sťažovateľovi
uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru,
odboru justičnej polície K. ČVS: ORP-655/OJP-KS-2010 z 19. decembra 2010 začaté
trestné stíhanie a sťažovateľ bol obvinený zo zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 188 ods. 1 a ods. 2 písm. d.) Trestného zákona. Na základe sťažnosti v časti
týkajúcej sa vznesenia obvinenia, ktorú podal obhajca obvineného (sťažovateľa), bol
sťažovateľ zbavený obvinenia. Ústavný súd konštatuje, že zo spisu Úradu justičnej
a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru justičnej polície K.
ČVS: ORP-655/OJP-KS-2010 nevyplýva, že by v priebehu vyšetrovania (výsluchy boli
vykonávané za prítomnosti zákonnej zástupkyne sťažovateľa a aj jeho obhajcu) alebo
v sťažnosti obhajcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 21. decembra 2010 sťažovateľ
namietal porušovanie svojich základných práv, tak ako to jeho právna zástupkyňa popísala
v ústavnej sťažnosti. Pritom platná právna úprava trestného konania umožňovala
sťažovateľovi (ako obvinenému) v priebehu konania právne účinným spôsobom namietať
porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou v dôsledku
akéhokoľvek nezákonného postupu vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície
Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru justičnej polície v jeho trestnej veci.
Nevyužitie zákonných možností ochrany označených práv sťažovateľa nemožno
nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127
ods. 1 ústavy). Z týchto dôvodov postupom a rozhodnutím krajskej prokuratúry a generálnej
prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa, preto ústavný súd
sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2012