Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 69/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. A., zastúpeného zákonnou zástupkyňou D. A., obaja

bytom B., právne zastúpeného Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho

„základných práv podľa ,

a ľudské práva a základné slobody sťažovateľa podľa čl. 3 a článku 14 v spojení s článkami

3 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľa podľa článkov 2 ods. 3, 7, 10 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach, článkov 12 a 13 Dohovoru proti mučeniu, čl. 37

písm. a) a c) Dohovoru o právach dieťaťa, článkov 5 písm. b) a 6 Dohovoru o rasovej

diskriminácii“ postupom a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v T. č. k. Vn 128/11-6

z 18. júla 2011 a postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

č. k. Hn 212/11-8 z 29. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra

2011 doručená sťažnosť J. A. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného matkou D. A. (ďalej len

„zákonná zástupkyňa“), právne zastúpeného Mgr. V. D., vo veci namietaného porušenia

jeho „základných práv podľa ,

a ľudské práva a základné slobody sťažovateľa podľa čl. 3 a článku 14 v spojení s článkami

3 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľa podľa článkov 2 ods. 3, 7, 10 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach, článkov 12 a 13 Dohovoru proti mučeniu, čl. 37

písm. a) a c) Dohovoru o právach dieťaťa, článkov 5 písm. b) a 6 Dohovoru o rasovej

diskriminácii“ postupom a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v T. (ďalej len „krajská

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Vn 128/11 a postupom a rozhodnutím

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní

vedenom pod sp. zn. Hn 212/11.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ v zastúpení právnou

zástupkyňou Mgr. V. D. 5. januára 2011 podal na odbor inšpekčnej služby, sekciu kontroly

a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „inšpekčná služba

ministerstva vnútra“), trestné oznámenie na príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného

zboru B. „vykonávajúcich službu dňa 18.12.2010 v čase od 19:00 hod. do 10:00 hod. dňa

19.12.2010 pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. d), h), j)

, s poukazom na “ v súvislosti s ich

postupom pri zadržiavaní sťažovateľa, ktorý bol podozrivý z lúpežného prepadnutia

maloletého chlapca v obci B. 18. decembra 2010.

Inšpekčná služba ministerstva vnútra uznesením č. k. ČVS: SKIS-30/IS-4-V-2011

z 9. marca 2011 vec oznámenia odmietla, pretože po jej prešetrení dospela k záveru, že

„nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197 ods. 2 Trestného

poriadku“.

Proti tomuto uzneseniu podala v lehote právna zástupkyňa sťažovateľa 1. apríla 2011

sťažnosť.

Vojenská obvodná prokuratúra P. (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“)

uznesením sp. zn. OPn 91/11 z 20. apríla 2011 sťažnosť ako nedôvodnú zamietla.

Právna zástupkyňa sťažovateľa podnetom zo 17. mája 2011 požiadala Vyššiu

vojenskú prokuratúru v T. (ďalej len „vyššia vojenská prokuratúra“) o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry z 20. apríla 2011,

pretože „Prokurátor pri rozhodovaní o podanej sťažnosti, po preskúmaní vyšetrovacieho

spisu, nesprávne vyhodnotil predložené skutočnosti a celý skutkový stav veci a dospel

k nesprávnym skutkovým záverom, navyše svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil

s poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia o odmietnutí veci, s ktorým sa v plnom

rozsahu stotožnil.“.

Vyššia vojenská prokuratúra právnej zástupkyni sťažovateľa v upovedomení č. k.

Vn 128/11-6 z 18. júla 2011 oznámila, že sa vecou zaoberala, preskúmala dozorový spis

vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn. OPn 91/11, ako aj vyšetrovací spis sekcie kontroly

a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby, 4. inšpekčného oddelenia K.:

SKIS-30/IS-4-2011, pričom «nezistil nové alebo iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo

možné posúdiť najmä skutkový, alebo aj právny stav veci nad rámec tých, ako je

konštatované v uznesení ČVS: SKIS-30/IS-4-V-2011 z 9. 3. 2011, ktorým bola podľa § 197

ods. 1 písm. d) odmietnutá vec podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívanie

právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť

príslušníci PZ zaradený na OO PZ B. tým spôsobom, že dňa 18. 12. 2010 od 19.00 h do

10.00 h dňa 19. 12. 2010 v budove OO PZ B. pod nátlakom, výzvami „priznaj sa, ostatní

dvaja sa už priznali“ a násilím si od Ľ. S., J. A. a J. B. vynútili priznanie viny za skutok

lúpežného prepadnutia maloletého chlapca...».

Pretože v postupe a rozhodnutí prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry v konaní

vedenom pod sp. zn. OPn 91/11 prokurátor vyššej vojenskej prokuratúry nezistil prieťahy

alebo porušenie zákona, na ktoré by bolo možné prijať prokurátorské opatrenie, podnet ako

nedôvodný odložil.

Právna zástupkyňa sťažovateľa podala 12. augusta 2011 generálnej prokuratúre

podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia prokurátora vyššej vojenskej prokuratúry

z 18. júla 2011, pretože „Prokurátor vyššej vojenskej prokuratúry pri rozhodovaní

o podanom podnete, po preskúmaní spisového materiálu, nesprávne vyhodnotil predložené

skutočností a celý skutkový stav veci a dospel k nesprávnym skutkovým záverom, navyše

svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Konštatoval len, že uznesenia vychádzajú zo

skutkového stavu, sú vecne správne a dôvodné, preto na ne aj on vo všetkých

podrobnostiach odkazuje.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa s takým záverom nesúhlasí a v sťažnosti ústavnému

súdu tvrdí, že prokurátor svojím postupom a rozhodnutím vo veci „porušil zákon“.

Prokurátor generálnej prokuratúry v upovedomení z 29. septembra 2011 právnej

zástupkyni sťažovateľa uviedol:

„Pri vybavovaní Vášho opakovaného podnetu som preskúmal obsah dozorového

spisu VVP T. sp. zn. Vn 128/11, obsah dozorového spisu VOP P. sp. zn. OPn 91/11,ako aj

na vec sa vzťahujúci spisový materiál Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, Odboru

inšpekčnej služby, 4. inšpekčného oddelenia K. sp. zn. ČVS:SKIS-30/IS-4-V-2011. Po

preskúmaní vyššie spomínaného spisového materiálu som v postupe a rozhodovaní

prokurátora VVP T. nezistil žiadne pochybenia, rovnako konštatujem, že nedošlo

k pochybeniam ani v postupe a rozhodovaní prokurátora VOP P. a vyšetrovateľa PZ

inšpekčného orgánu MV SR vo vyššie uvedenom konaní.“

Sťažovateľ, v zastúpení právnou zástupkyňou, nespokojný s vybavením jeho

podnetu, podal 2. decembra 2011 sťažnosť ústavnému súdu a žiadal, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že:

„1. Krajská prokuratúra v T. ako právny nástupca zaniknutej Vyššej vojenskej

prokuratúre v T. postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod Vn 128/11-6 a Generálna

prokuratúra SR postupom a rozhodnutím v konaní Hn 212/11-8 porušili základné ľudské

práva a slobody sťažovateľa podľa článkov 2 ods. 2, ods. ods. 2,

SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľa podľa článku 3 Dohovoru o ochrane

základných práv a slobôd, článku 13 v spojení s článkom 3 Dohovoru a článku 14 v spojení

s článkami 3 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľa podľa článkov 2 ods. 3, 7, 10

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, článkov 12 a 13 Dohovoru

proti mučeniu, článku 37 písm. a) a c) Dohovoru o právach dieťaťa, článkov 5 písm. b) a 6

Dohovoru o rasovej diskriminácii

2. Rozhodnutie právneho predchodcu Krajskej prokuratúry v T. - Vyššej vojenskej

prokuratúry v T. zo dňa 18. júla 2011 spisová značka Vn 128/11-6 a rozhodnutie

Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29. Septembra 2011 spisová značka Hn 212/11-8, sa

zrušujú.

3. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Generálnej prokuratúre SR a Krajskej

prokuratúre v K., ktorá je vecne a miestne príslušnou.

4. Krajská prokuratúra v T. a Generálna prokuratúra SR sú povinné spoločne

a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 20 000,- EUR

(slovom: dvadsať tisíc EUR) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

5. Krajská prokuratúra v T. a Generálna prokuratúra SR sú povinné spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi a jeho právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia

na Ústavnom súde v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu,

pričom v rozsahu splnenia povinnosti jedného zaniká povinnosť druhého.“

II.

Ústavný súd podľa (ďalej len „“)

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a jej petitu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie ním

označených práv krajskou prokuratúrou (ako právnou nástupkyňou zaniknutej vyššej

vojenskej prokuratúry) a generálnou prokuratúrou, pretože orgány činné v trestnom konaní

„odmietli prešetriť“ jeho trestné oznámenie na trestné stíhanie policajtov a ako nedôvodné

ho zamietli.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd už viackrát judikoval vo vzťahu k namietanému porušeniu základných

práv, že z ustanovení nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá

podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného

poriadku je prokurátor zastupujúci v trestnom konaní štát povinný stíhať všetky trestné činy,

o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie

trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom

oznámení alebo skutočností zistených preverením trestného oznámenia), je plne

v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov,

prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného

stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd

podľa druhej hlavy (mutatis mutandis , , ,

, ). Rovnako súčasťou týchto základných práv nie je ani

povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich

práv, ako trestný čin. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mal len zákonné právo

domáhať sa toho, aby sa jeho sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal, čo sa v tomto

prípade aj stalo. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho

orgánu zodpovedal jeho predstave ().

Ani z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pokiaľ je jeho

aplikovateľnosť založená na „trestnom obvinení“ inej osoby) poškodenému nevyplýva

v trestnom konaní právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu [mutatis

mutandis rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. v prípade Helmers

v. Švédsko (rozsudok Pléna z 29. októbra 1991, sťažnosť č. 1826/85, séria A, č. 212-A,

ods. 29); v prípade Perezová v. Francúzsko (rozsudok Veľkej komory z 12. februára 2004,

sťažnosť 47287/99, ods. 70, 71, ECHR 2004-I)].

Nad rámec ústavný súd uvádza, že podľa jeho zistenia bolo proti sťažovateľovi

uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru,

odboru justičnej polície K. ČVS: ORP-655/OJP-KS-2010 z 19. decembra 2010 začaté

trestné stíhanie a sťažovateľ bol obvinený zo zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva

podľa k a písm. d.) . Na základe sťažnosti v časti

týkajúcej sa vznesenia obvinenia, ktorú podal obhajca obvineného (sťažovateľa), bol

sťažovateľ zbavený obvinenia. Ústavný súd konštatuje, že zo spisu Úradu justičnej

a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru justičnej polície K.

ČVS: ORP-655/OJP-KS-2010 nevyplýva, že by v priebehu vyšetrovania (výsluchy boli

vykonávané za prítomnosti zákonnej zástupkyne sťažovateľa a aj jeho obhajcu) alebo

v sťažnosti obhajcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 21. decembra 2010 sťažovateľ

namietal porušovanie svojich základných práv, tak ako to jeho právna zástupkyňa popísala

v ústavnej sťažnosti. Pritom platná právna úprava trestného konania umožňovala

sťažovateľovi (ako obvinenému) v priebehu konania právne účinným spôsobom namietať

porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných v dôsledku

akéhokoľvek nezákonného postupu vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície

Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru justičnej polície v jeho trestnej veci.

Nevyužitie zákonných možností ochrany označených práv sťažovateľa nemožno

nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická

osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127

ods. 1 ). Z týchto dôvodov postupom a rozhodnutím krajskej prokuratúry a generálnej

prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa, preto ústavný súd

sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2012