Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 153/2012
PDF · 209.78 KB
No categories available
III. ÚS 153/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., , P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
5 Co 3/2011 z 11. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára
2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
J. G., P., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 3/2011 z 11. októbra 2011.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Mesto P. ako žalobca sa žalobou podanou
Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti sťažovateľovi náhrady
nákladov a úrokov z omeškania za odtiahnutie motorového vozidla sťažovateľa, keďže
vozidlo bolo odstavené na mieste, kde bránilo vjazdu na mestský cintorín. Pôvodne bol
vo veci vydaný platobný rozkaz, proti ktorému sťažovateľ včas podal odpor tvrdiac, že
vozidlo stálo na účelovej komunikácii patriacej obchodnej spoločnosti, ktorej je konateľom.
Okresný súd rozhodol tak, že vyhovel žalobcovi až na úroky z omeškania, ktoré nepriznal
v požadovanej výške, a tiež zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobcovi trovy konania. Proti
rozsudku prvostupňového súdu sa sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolal.
Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti a zaviazal
sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti najprv tvrdí, že v konaní pred všeobecnými súdmi nie
je ani pasívne legitimovaný, lebo „motorové vozidlo PEUGEOT Boxer, ŠPZ, ktorého
vlastníkom je P. J. – C., P., bolo vtom čase prenajaté spoločnosti P., s. r. o., P. Dňa 23. 07.
2007 teda motorové vozidlo PEUGEOT Boxer, ŠPZ na pozemku KN-C č. 824/3
zaparkovala spoločnosť P., s. r. o., P.“.
Ďalej sťažovateľ namieta odňatie možnosti konať pred súdmi a porušenie čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť takto:
„Sťažovateľa v čase podania odporu zastupoval advokát JUDr. J. G. Neskôr došlo
k ukončeniu tohto právneho zastupovania, čo bolo oznámené súdu 16. 12. 2009.
Na pojednávanie, ktoré súd prvého stupňa vytýčil na 29. 09. 2010, sa sťažovateľ nedostavil
s poukazom na práceneschopnosť, ktorú aj zdokladoval. Faxom v deň pojednávania JUDr.
J. G. predložil novú plnú moc od žalovaného z 08. 11. 2010 a osobitným podaním, tvrdiac,
že zastupovanie prevzal dňa 09. 11. 2010, požiadal o odročenie pojednávania pre
nedostatok času pre oboznámenie sa so spisom. Súd však tento postup žalovaného
vyhodnotil ako účelový, keďže je zjavné, že žalovaný sa snaží oddialiť rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa napriek ospravedlneniu právneho zástupcu sťažovateľa vo veci
pojednával dňa 10. 11. 2010. Tým však došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa
vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“
Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho práva zásahom do pokojného užívania
majetku, ako aj porušenie princípu právnej istoty, ktoré vidí v tom, že krajský súd sa
nevysporiadal so základnou otázkou nastolenou sťažovateľom a vôbec neriešil, či pozemok,
na ktorom sťažovateľ odstavil motorové vozidlo, je alebo nie je miestnou komunikáciou.
Súd podľa sťažovateľa totiž vyhovel návrhu žalobcu len z dôvodu, že sťažovateľ zaparkoval
motorové vozidlo na miestnej komunikácii, pričom skutočnosť, že ide o miestnu
komunikáciu, v konaní preukázaná nebola. Sťažovateľ uvádza k tomuto problému tieto
argumenty:
„O zaradení pozemku do siete miestnych komunikácií rozhodoval podľa zákona
č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách a podľa § 6 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou
bol v rozhodnom období vykonávaný zákon č. 135/1961 Zb., miestny národný výbor.
S ohľadom na ustanovenia § 23 uvedeného zákona, bolo nevyhnutné, aby o zaradení
komunikácie do siete miestnych komunikácií (pasport miestnych komunikácií) rozhodol
miestny národný výbor v správnom konaní. Vydanie takéhoto rozhodnutia je nevyhnutné aj
podľa súčasnej právnej úpravy. Žalobca existenciu takéhoto rozhodnutia nepreukázal.
Z vyššie uvedených ustanovení Cestného zákona vyplýva, že okrem prípadov, kedy
Cestný zákon výslovne vylučuje správne konanie (ako je tomu napríklad v ustanovení § 3
ods. 7), každé konanie upravené v Cestnom zákone musí byť vykonávané v správnom konaní
podľa Správneho poriadku. Takýmto konaním je aj vykonávanie štátnej správy podľa § 3
ods. 6 Cestného zákona, ktorú vykonávali miestne národné výbory a neskôr ich kompetencie
prešli na obce.
Ako však vyplýva z ustanovenia § 23 Cestného zákona, takéto rozhodovanie musí byt'
vykonávané v správnom konaní, to jest v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku.
K rozhodnutiu o zaradení účelovej komunikácie do siete miestnych komunikácií,
ktoré by vydal Mestský národný výbor v P., alebo neskôr mesto P. v správnom konaní, však
nedošlo. S ohľadom na právne predpisy, o ktoré sa rozhodnutie o zaradení do siete
miestnych komunikácií opiera, je zrejmé, že tieto procesné postupy zaraďovania účelových
komunikácií do siete miestnych komunikácií boli stanovené v roku 1961 prijatím Cestného
zákona a doplnené Vyhláškou č. 35/1984 Zb. a od tejto doby zostávajú bez podstatných
zmien v platnosti až do súčasnosti.
Napriek týmto skutočnostiam Okresný súd v Prešove a Krajský súd v Prešove ako
odvolací súd vyslovili právny názor, že komunikácia, na ktorej zaparkoval sťažovateľ
motorové, vozidlo je komunikácia miestna.“
Sťažovateľ na podporu svojho presvedčenia o absencii správneho rozhodnutia
o zaradení spornej komunikácie do siete miestnych komunikácií a jeho význame uvádza
viacero judikátov, najmä judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne
konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
5 Co 3/2011 z 11. 10. 2011, porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 10. 2011, sp. zn. 5 Co 3/2011, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J., trovy konania vo výške 305,86 €
(2 x 120,23 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný
súd, plus 2x režijný paušál 7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €), v prospech JUDr.
J. G., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o nesprávnosti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 5 Co 3/2011 z 11. októbra 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného
súdu sp. zn. 11 C 176/2009 z 11. novembra 2010 v napadnutej časti o zaplatenie žalovanej
sumy s príslušenstvom. Krajský súd týmto rozsudkom podľa sťažovateľa porušil jeho
základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a obsahovo identického čl. 11 ods. 1 listiny každý má
právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Z priloženej kópie rozhodnutia krajského súdu (keďže sťažovateľ nepriložil
k sťažnosti kópiu podaného odvolania) vyplýva, že sťažovateľ v odvolaní prvostupňového
rozhodnutia namietal predovšetkým nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne
posúdenie veci, najmä namietal konštatovanie, že motorové vozidlo zaparkoval
na pozemku, ktorý je miestnou komunikáciou, a tiež odňatie možnosti konať pred súdom.
Z priloženého materiálu nevyplýva, že sťažovateľ v odvolaní namietal nedostatok
pasívnej legitimácie, keďže krajský súd sa takouto námietkou nezaoberal, len konštatoval,
že z evidencie motorových vozidiel vyplýva, že predmetné motorové vozidlo je stále vedené
na sťažovateľa.
K odvolacej námietke o odňatí možnosti konať pred súdom prvého stupňa krajský
súd uviedol:
„Čo sa týka námietky, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom prvého stupňa
v danej veci z dôvodu, že právny zástupca prevzal zastúpenie v lehote kratšej ako 5 dní pred
určením termínu pojednávania, odvolací súd zohľadnil námietku žalovaného a z dôvodu
zachovania jeho práva na spravodlivý proces zopakoval dokazovanie na odvolacom súde
znova tak, ako mu to umožňuje ust. § 213 O. s. p. Prítomný právny zástupca žalovaného sa
k vykonaným dôkazom tak na súde prvého stupňa, ako aj na odvolacom súde mal možnosť
riadne vyjadriť.“
Ústavný súd k tejto námietke uvádza, že podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Citovaná procesná norma zakladá právo účastníka odvolacieho konania právne
relevantným spôsobom požadovať prieskum odvolacieho konania a rozhodnutia
prostredníctvom konania o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolanie), ak sa
domnieva, že odvolacie konanie a rozhodnutie sú zaťažené vadou odňatia možnosti konať
pred súdom. Súčasne § 237 písm. f) OSP zakladá právomoc dovolacieho súdu poskytnúť
súdnu ochranu účastníkovi odvolacieho konania, ktorý bol v základnom konaní postupom
všeobecného súdu ukrátený na svojich procesných právach, a tým v konečnom dôsledku
zakladá právomoc dovolacieho súdu poskytovať ochranu základnému právu účastníka
konania na súdnu ochranu i jeho právu na spravodlivé súdne konanie.
Vzhľadom na citované ustanovenie § 237 písm. f) OSP je zreteľné, že táto procesná
norma priorizuje pri poskytovaní ochrany základnému právu účastníka konania na súdnu
ochranu právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ak teda účastník odvolacieho
konania požaduje ochranu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli podľa jeho názoru odvolacím súdom
porušené v dôsledku odňatia možnosti konať pred súdom, potom na poskytnutie právnej
ochrany je daná právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ak podľa sťažovateľa
existovali vady podľa § 237 písm. f) OSP v napadnutom postupe a rozsudku krajského
súdu, mal účinnú možnosť takéto konanie iniciovať na najvyššom súde. Ústavný súd nemá
právomoc takúto ochranu bez predchádzajúceho konania na najvyššom súde v konaní podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy poskytovať.
Z obsahu odôvodnenia predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti
napadnutému rozsudku krajského súdu namieta predovšetkým samotné právne posúdenie
veci na základe zisteného skutkového stavu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený skutkové a právne závery
všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Právne závery krajského
súdu vychádzajúce z konštatovania, že vozidlo stálo na miestnej komunikácii, ktorá bola
v správe žalobcu na základe spracovaného pasportu miestnych komunikácií,
a z konštatovania, že sťažovateľ v priebehu konania nepreukázal opak, však nevyvolávajú
pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity. V občianskom súdnom konaní sa
v súčasnosti v procese dokazovania uplatňuje zásada formálnej pravdy, čo znamená, že aj
odporca v spore musí uniesť dôkazné bremeno, čo sa týka účinného spochybnenia dôkazov
produkovaných navrhovateľom.
Krajský súd napadnutý potvrdzujúci rozsudok založil aj na týchto dôvodoch:
„K ďalšej námietke žalovaného, že v danom prípade nejde o miestnu komunikáciu
z dôvodu, že žiaden orgán nerozhodol, že komunikácia nachádzajúca sa na spornom
pozemku je komunikáciou miestnou, odvolací súd uvádza, že z listu žalobcu zo dňa 6. 4.
2010 na č. 1. 67 vyplýva, že vozidlo stálo na miestnej komunikácii, ktorá v súčasnosti, ale aj
v júli 2007 bola v jeho správe na základe spracovaného pasportu miestnych komunikácií.
Opak žalovaný v priebehu prvostupňového ani odvolacieho konania nepreukázal.
O vadu pri zisťovaní skutkového stavu by išlo vtedy, ak by súd prvého stupňa
v dôkaznom konaní nepostupoval v súlade s ust. § 120 O. s. p. a nevykonal dôkaz, ktorý by
mal poslúžiť k verifikácii právne významnej skutočnosti predstavujúcej znak skutkovej
podstaty aplikovateľnej právnej normy. V danom prípade tomu však tak nebolo. Súd prvého
stupňa, riadne vyhodnotil tento dôkaz v súlade s ust. § 132 O. s. p.
Odvolací súd však v súvislosti s touto odvolacou námietkou znova poukazuje na ust.
§ 415 OZ. Pokiaľ by v danom prípade nešlo o miestnu komunikáciu (tak, ako to
spochybňuje bez riadneho dôkazu žalovaný), žalovaný porušil i prevenčnú povinnosť v
zmysle ust. § 415 OZ, a preto má žalobca nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla a ktorá
predstavuje náklady vynaložené na odtiahnutie motorového vozidla, ktoré žalobca uhradil
subjektom realizujúcim odtiahnutie. Ide o náhradu škody v zmysle ust. § 442 ods. 1 OZ tak,
ako ho citoval súd prvého stupňa vo svojom rozsudku.
Odvolací súd znova poukazuje na skutočnosť, že danom prípade žalovaný odstavil
vozidlo pred vstupom na mestský cintorín a tým zabránil jeho užívaniu širokej verejnosť.
Žalobca bol teda oprávnený v rámci svojpomoci vozidlo premiestniť do iného areálu.
K otázke vlastníctva pozemku KN - C č. 824/3 sa odvolací súd nemôže kvalifikovane
vyjadriť z dôvodu, že rozsudok Okresného súdu Prešov 8 C 258/2006 zo dňa 7. 4. 2009,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 2. 3. 2010 bol zrušený. Otázka vlastníka pozemku teda
ostala sporná. V danom prípade je však potrebné odlišovať vlastníctvo pozemku
a vlastníctvo spevnenej plochy (stavby). Pokiaľ by bol vlastníkom pozemku i subjekt,
ktorého označuje v priebehu celého konania za vlastníka žalovaný, teda P., s. r. o., nejedná
sa o totožný subjekt so žalovaným, aj keď žalovaný vystupoval ako konateľ spoločnosti.“
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je obsahom základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu
za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto
základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť
súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, čo
sa v danom prípade nestalo (napr. IV. ÚS 163/07).
V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný
rámec ochrany tvoria ustanovenie Občianskeho zákonníka upravujúce všeobecnú
preventívnu povinnosť (§ 415), ako aj relevantné ustanovenia zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom potvrdzujúceho výroku namietaného
rozsudku krajského súdu uvádza, že krajský súd po zopakovaní dokazovania v zmysle
ustanovenia § 213 OSP a právneho posúdenia veci interpretoval a aplikoval relevantné
ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 315/1996 Z. z. spôsobom, ktorý
neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy, ktorých porušenie sa namieta.
Krajský súd sa odvolával najmä na ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka zakotvujúce
všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo. V zmysle tohto
ustanovenia je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí. Z odôvodnenia rozhodnutí vyplýva, že pre
posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu nebolo rozhodujúce, či časť parcely, ktorú
sťažovateľ deklaroval ako svoje vlastníctvo a na ktorej odstavil svoje motorové vozidlo,
bolo alebo nebolo súčasťou miestnej komunikácie, ale skutočnosť, že sťažovateľ
zaparkovaním vozidla vytvoril prekážku na mieste, na ktorom je to zakázané. Krajský súd
akcentoval tento svoj prístup konštatovaním:
„Správna je úvaha súdu prvého stupňa, že v danom prípade došlo k porušeniu
prevenčnej povinnosti podľa ust. § 415 OZ, keď žalovaný odstavil vozidlo pred vstupom na
mestský cintorín, ktorý vlastnícky patrí žalobcovi. Tým zabránil jeho užívaniu, konkrétne
vstupu na tento cintorín a preto žalobca bol oprávnený v rámci svojpomoci vozidlo
premiestniť do iného areálu.“
Ústavný súd posúdil túto argumentáciu krajského súdu a konštatoval, že je ústavne
akceptovateľné zdôvodnenie krajského súdu, ktorý nepovažoval za prioritnú námietku
posúdenia povahy a identifikácie komunikácie, na ktorej bolo vozidlo sťažovateľa
odstavené, a že otázku prípadného zásahu do nerušeného výkonu vlastníckeho práva
sťažovateľa posudzoval aj vo vzťahu k výkonu práv iných osôb. Ústavný súd pri skúmaní
rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 3/2011 z 11. októbra 2011 o potvrdení
prvostupňového rozhodnutia nezistil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento
výrok rozsudku označiť za svojvoľný a arbitrárny.
Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje príčinná súvislosť
medzi označenými základnými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namieta,
garantovanými čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktoré by signalizovali možnosť
vysloviť záver o porušení práv označených sťažovateľom po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu,
nenaznačuje príčinnú súvislosť medzi postupom súdu a možným vyslovením namietaného
porušenia označených základných práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (IV. ÚS 287/04, IV. ÚS 307/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 11 ods. 1
listiny a čl. dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné
upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor,
podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie uvedených práv, nemohlo dôjsť ani k porušeniu
sťažovateľom označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj
v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2012