Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 153/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., , P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , práva podľa a Listiny

základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 11. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

J. G., P., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a ods. (ďalej len „“), práva podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. októbra 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Mesto P. ako žalobca sa žalobou podanou

Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti sťažovateľovi náhrady

nákladov a úrokov z omeškania za odtiahnutie motorového vozidla sťažovateľa, keďže

vozidlo bolo odstavené na mieste, kde bránilo vjazdu na mestský cintorín. Pôvodne bol

vo veci vydaný platobný rozkaz, proti ktorému sťažovateľ včas podal odpor tvrdiac, že

vozidlo stálo na účelovej komunikácii patriacej obchodnej spoločnosti, ktorej je konateľom.

Okresný súd rozhodol tak, že vyhovel žalobcovi až na úroky z omeškania, ktoré nepriznal

v požadovanej výške, a tiež zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobcovi trovy konania. Proti

rozsudku prvostupňového súdu sa sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolal.

Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti a zaviazal

sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti najprv tvrdí, že v konaní pred všeobecnými súdmi nie

je ani pasívne legitimovaný, lebo „motorové vozidlo PEUGEOT Boxer, ŠPZ, ktorého

vlastníkom je P. J. – C., P., bolo vtom čase prenajaté spoločnosti P., s. r. o., P. Dňa 23. 07.

2007 teda motorové vozidlo PEUGEOT Boxer, ŠPZ na pozemku KN-C č. 824/3

zaparkovala spoločnosť P., s. r. o., P.“.

Ďalej sťažovateľ namieta odňatie možnosti konať pred súdmi a porušenie čl. 46

ods. 1 a , ku ktorému malo dôjsť takto:

„Sťažovateľa v čase podania odporu zastupoval advokát JUDr. J. G. Neskôr došlo

k ukončeniu tohto právneho zastupovania, čo bolo oznámené súdu 16. 12. 2009.

Na pojednávanie, ktoré súd prvého stupňa vytýčil na 29. 09. 2010, sa sťažovateľ nedostavil

s poukazom na práceneschopnosť, ktorú aj zdokladoval. Faxom v deň pojednávania JUDr.

J. G. predložil novú plnú moc od žalovaného z 08. 11. 2010 a osobitným podaním, tvrdiac,

že zastupovanie prevzal dňa 09. 11. 2010, požiadal o odročenie pojednávania pre

nedostatok času pre oboznámenie sa so spisom. Súd však tento postup žalovaného

vyhodnotil ako účelový, keďže je zjavné, že žalovaný sa snaží oddialiť rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa napriek ospravedlneniu právneho zástupcu sťažovateľa vo veci

pojednával dňa 10. 11. 2010. Tým však došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa

vyplývajúceho z a SR.“

Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho práva zásahom do pokojného užívania

majetku, ako aj porušenie princípu právnej istoty, ktoré vidí v tom, že krajský súd sa

nevysporiadal so základnou otázkou nastolenou sťažovateľom a vôbec neriešil, či pozemok,

na ktorom sťažovateľ odstavil motorové vozidlo, je alebo nie je miestnou komunikáciou.

Súd podľa sťažovateľa totiž vyhovel návrhu žalobcu len z dôvodu, že sťažovateľ zaparkoval

motorové vozidlo na miestnej komunikácii, pričom skutočnosť, že ide o miestnu

komunikáciu, v konaní preukázaná nebola. Sťažovateľ uvádza k tomuto problému tieto

argumenty:

„O zaradení pozemku do siete miestnych komunikácií rozhodoval podľa zákona

č. o pozemných komunikáciách a podľa vyhlášky č. , ktorou

bol v rozhodnom období vykonávaný , miestny národný výbor.

S ohľadom na ustanovenia § 23 uvedeného zákona, bolo nevyhnutné, aby o zaradení

komunikácie do siete miestnych komunikácií (pasport miestnych komunikácií) rozhodol

miestny národný výbor v správnom konaní. Vydanie takéhoto rozhodnutia je nevyhnutné aj

podľa súčasnej právnej úpravy. Žalobca existenciu takéhoto rozhodnutia nepreukázal.

Z vyššie uvedených ustanovení Cestného zákona vyplýva, že okrem prípadov, kedy

Cestný zákon výslovne vylučuje správne konanie (ako je tomu napríklad v ustanovení § 3

ods. 7), každé konanie upravené v Cestnom zákone musí byť vykonávané v správnom konaní

podľa Správneho poriadku. Takýmto konaním je aj vykonávanie štátnej správy podľa § 3

ods. 6 Cestného zákona, ktorú vykonávali miestne národné výbory a neskôr ich kompetencie

prešli na obce.

Ako však vyplýva z ustanovenia § 23 Cestného zákona, takéto rozhodovanie musí byt'

vykonávané v správnom konaní, to jest v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku.

K rozhodnutiu o zaradení účelovej komunikácie do siete miestnych komunikácií,

ktoré by vydal Mestský národný výbor v P., alebo neskôr mesto P. v správnom konaní, však

nedošlo. S ohľadom na právne predpisy, o ktoré sa rozhodnutie o zaradení do siete

miestnych komunikácií opiera, je zrejmé, že tieto procesné postupy zaraďovania účelových

komunikácií do siete miestnych komunikácií boli stanovené v roku 1961 prijatím Cestného

a od tejto doby zostávajú bez podstatných

zmien v platnosti až do súčasnosti.

Napriek týmto skutočnostiam Okresný súd v Prešove a Krajský súd v Prešove ako

odvolací súd vyslovili právny názor, že komunikácia, na ktorej zaparkoval sťažovateľ

motorové, vozidlo je komunikácia miestna.“

Sťažovateľ na podporu svojho presvedčenia o absencii správneho rozhodnutia

o zaradení spornej komunikácie do siete miestnych komunikácií a jeho význame uvádza

viacero judikátov, najmä judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Slovenskej

republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na

súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2

a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 11. 10. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 10. 2011, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J., trovy konania vo výške 305,86 €

(2 x 120,23 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný

súd, plus 2x režijný paušál 7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €), v prospech JUDr.

J. G., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o nesprávnosti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 11. októbra 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného

súdu sp. zn. z 11. novembra 2010 v napadnutej časti o zaplatenie žalovanej

sumy s príslušenstvom. Krajský súd týmto rozsudkom podľa sťažovateľa porušil jeho

základné práva podľa , a , práva podľa

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu.

Podľa a obsahovo identického listiny každý má

právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Z priloženej kópie rozhodnutia krajského súdu (keďže sťažovateľ nepriložil

k sťažnosti kópiu podaného odvolania) vyplýva, že sťažovateľ v odvolaní prvostupňového

rozhodnutia namietal predovšetkým nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne

posúdenie veci, najmä namietal konštatovanie, že motorové vozidlo zaparkoval

na pozemku, ktorý je miestnou komunikáciou, a tiež odňatie možnosti konať pred súdom.

Z priloženého materiálu nevyplýva, že sťažovateľ v odvolaní namietal nedostatok

pasívnej legitimácie, keďže krajský súd sa takouto námietkou nezaoberal, len konštatoval,

že z evidencie motorových vozidiel vyplýva, že predmetné motorové vozidlo je stále vedené

na sťažovateľa.

K odvolacej námietke o odňatí možnosti konať pred súdom prvého stupňa krajský

súd uviedol:

„Čo sa týka námietky, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom prvého stupňa

v danej veci z dôvodu, že právny zástupca prevzal zastúpenie v lehote kratšej ako 5 dní pred

určením termínu pojednávania, odvolací súd zohľadnil námietku žalovaného a z dôvodu

zachovania jeho práva na spravodlivý proces zopakoval dokazovanie na odvolacom súde

znova tak, ako mu to umožňuje ust. Prítomný právny zástupca žalovaného sa

k vykonaným dôkazom tak na súde prvého stupňa, ako aj na odvolacom súde mal možnosť

riadne vyjadriť.“

Ústavný súd k tejto námietke uvádza, že podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Citovaná procesná norma zakladá právo účastníka odvolacieho konania právne

relevantným spôsobom požadovať prieskum odvolacieho konania a rozhodnutia

prostredníctvom konania o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolanie), ak sa

domnieva, že odvolacie konanie a rozhodnutie sú zaťažené vadou odňatia možnosti konať

pred súdom. Súčasne zakladá právomoc dovolacieho súdu poskytnúť

súdnu ochranu účastníkovi odvolacieho konania, ktorý bol v základnom konaní postupom

všeobecného súdu ukrátený na svojich procesných právach, a tým v konečnom dôsledku

zakladá právomoc dovolacieho súdu poskytovať ochranu základnému právu účastníka

konania na súdnu ochranu i jeho právu na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na citované ustanovenie je zreteľné, že táto procesná

norma priorizuje pri poskytovaní ochrany základnému právu účastníka konania na súdnu

ochranu právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ak teda účastník odvolacieho

konania požaduje ochranu svojho základného práva podľa ,

listiny i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli podľa jeho názoru odvolacím súdom

porušené v dôsledku odňatia možnosti konať pred súdom, potom na poskytnutie právnej

ochrany je daná právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ak podľa sťažovateľa

existovali vady podľa v napadnutom postupe a rozsudku krajského

súdu, mal účinnú možnosť takéto konanie iniciovať na najvyššom súde. Ústavný súd nemá

právomoc takúto ochranu bez predchádzajúceho konania na najvyššom súde v konaní podľa

poskytovať.

Z obsahu odôvodnenia predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti

napadnutému rozsudku krajského súdu namieta predovšetkým samotné právne posúdenie

veci na základe zisteného skutkového stavu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený skutkové a právne závery

všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne , ). Právne závery krajského

súdu vychádzajúce z konštatovania, že vozidlo stálo na miestnej komunikácii, ktorá bola

v správe žalobcu na základe spracovaného pasportu miestnych komunikácií,

a z konštatovania, že sťažovateľ v priebehu konania nepreukázal opak, však nevyvolávajú

pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity. V občianskom súdnom konaní sa

v súčasnosti v procese dokazovania uplatňuje zásada formálnej pravdy, čo znamená, že aj

odporca v spore musí uniesť dôkazné bremeno, čo sa týka účinného spochybnenia dôkazov

produkovaných navrhovateľom.

Krajský súd napadnutý potvrdzujúci rozsudok založil aj na týchto dôvodoch:

„K ďalšej námietke žalovaného, že v danom prípade nejde o miestnu komunikáciu

z dôvodu, že žiaden orgán nerozhodol, že komunikácia nachádzajúca sa na spornom

pozemku je komunikáciou miestnou, odvolací súd uvádza, že z listu žalobcu zo dňa 6. 4.

2010 na č. 1. 67 vyplýva, že vozidlo stálo na miestnej komunikácii, ktorá v súčasnosti, ale aj

v júli 2007 bola v jeho správe na základe spracovaného pasportu miestnych komunikácií.

Opak žalovaný v priebehu prvostupňového ani odvolacieho konania nepreukázal.

O vadu pri zisťovaní skutkového stavu by išlo vtedy, ak by súd prvého stupňa

v dôkaznom konaní nepostupoval v súlade s ust. a nevykonal dôkaz, ktorý by

mal poslúžiť k verifikácii právne významnej skutočnosti predstavujúcej znak skutkovej

podstaty aplikovateľnej právnej normy. V danom prípade tomu však tak nebolo. Súd prvého

stupňa, riadne vyhodnotil tento dôkaz v súlade s ust.

Odvolací súd však v súvislosti s touto odvolacou námietkou znova poukazuje na ust.

. Pokiaľ by v danom prípade nešlo o miestnu komunikáciu (tak, ako to

spochybňuje bez riadneho dôkazu žalovaný), žalovaný porušil i prevenčnú povinnosť v

zmysle ust. , a preto má žalobca nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla a ktorá

predstavuje náklady vynaložené na odtiahnutie motorového vozidla, ktoré žalobca uhradil

subjektom realizujúcim odtiahnutie. Ide o náhradu škody v zmysle ust. tak,

ako ho citoval súd prvého stupňa vo svojom rozsudku.

Odvolací súd znova poukazuje na skutočnosť, že danom prípade žalovaný odstavil

vozidlo pred vstupom na mestský cintorín a tým zabránil jeho užívaniu širokej verejnosť.

Žalobca bol teda oprávnený v rámci svojpomoci vozidlo premiestniť do iného areálu.

K otázke vlastníctva pozemku KN - C č. 824/3 sa odvolací súd nemôže kvalifikovane

vyjadriť z dôvodu, že rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 7. 4. 2009,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 2. 3. 2010 bol zrušený. Otázka vlastníka pozemku teda

ostala sporná. V danom prípade je však potrebné odlišovať vlastníctvo pozemku

a vlastníctvo spevnenej plochy (stavby). Pokiaľ by bol vlastníkom pozemku i subjekt,

ktorého označuje v priebehu celého konania za vlastníka žalovaný, teda P., s. r. o., nejedná

sa o totožný subjekt so žalovaným, aj keď žalovaný vystupoval ako konateľ spoločnosti.“

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu

za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto

základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť

súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, čo

sa v danom prípade nestalo (napr. ).

V zmysle domáhať sa práv uvedených v sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný

rámec ochrany tvoria ustanovenie upravujúce všeobecnú

preventívnu povinnosť (§ 415), ako aj relevantné ustanovenia zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o premávke na pozemných komunikáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom potvrdzujúceho výroku namietaného

rozsudku krajského súdu uvádza, že krajský súd po zopakovaní dokazovania v zmysle

ustanovenia a právneho posúdenia veci interpretoval a aplikoval relevantné

ustanovenia spôsobom, ktorý

neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom , ktorých porušenie sa namieta.

Krajský súd sa odvolával najmä na ustanovenie zakotvujúce

všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo. V zmysle tohto

ustanovenia je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na

majetku, na prírode a životnom prostredí. Z odôvodnenia rozhodnutí vyplýva, že pre

posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu nebolo rozhodujúce, či časť parcely, ktorú

sťažovateľ deklaroval ako svoje vlastníctvo a na ktorej odstavil svoje motorové vozidlo,

bolo alebo nebolo súčasťou miestnej komunikácie, ale skutočnosť, že sťažovateľ

zaparkovaním vozidla vytvoril prekážku na mieste, na ktorom je to zakázané. Krajský súd

akcentoval tento svoj prístup konštatovaním:

„Správna je úvaha súdu prvého stupňa, že v danom prípade došlo k porušeniu

prevenčnej povinnosti podľa ust. , keď žalovaný odstavil vozidlo pred vstupom na

mestský cintorín, ktorý vlastnícky patrí žalobcovi. Tým zabránil jeho užívaniu, konkrétne

vstupu na tento cintorín a preto žalobca bol oprávnený v rámci svojpomoci vozidlo

premiestniť do iného areálu.“

Ústavný súd posúdil túto argumentáciu krajského súdu a konštatoval, že je ústavne

akceptovateľné zdôvodnenie krajského súdu, ktorý nepovažoval za prioritnú námietku

posúdenia povahy a identifikácie komunikácie, na ktorej bolo vozidlo sťažovateľa

odstavené, a že otázku prípadného zásahu do nerušeného výkonu vlastníckeho práva

sťažovateľa posudzoval aj vo vzťahu k výkonu práv iných osôb. Ústavný súd pri skúmaní

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 11. októbra 2011 o potvrdení

prvostupňového rozhodnutia nezistil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento

výrok rozsudku označiť za svojvoľný a arbitrárny.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje príčinná súvislosť

medzi označenými základnými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namieta,

garantovanými a , listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru a postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktoré by signalizovali možnosť

vysloviť záver o porušení práv označených sťažovateľom po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu,

nenaznačuje príčinnú súvislosť medzi postupom súdu a možným vyslovením namietaného

porušenia označených základných práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (, ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

K namietanému porušeniu práva podľa , ako aj

listiny a čl. dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor,

podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až .

Keďže ústavný súd nezistil porušenie uvedených práv, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

sťažovateľom označeného práva podľa (obdobne napr. ,

, , ). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj

v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012