Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 178/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., B., zastúpenej

advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

a a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., B.(ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv podľa a

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“ alebo „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho

súdu“ alebo „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne proti M. P. (ďalej len

„žalovaný“) o náhradu škody rozsudkom č. k. -244 z 15. decembra 2008

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke

sumu 347 591,20 Sk s príslušenstvom a trovy konania.

Na odvolanie žalovaného krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok

okresného súdu tak, že žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na náhradu trov

žalovanému.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že dovolanie zamietol a sťažovateľku zaviazal

na náhradu trov dovolacieho konania žalovanému.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že postupom a napadnutými rozsudkami krajského

súdu a najvyššieho súdu „boli porušené jej základné práva a slobody chránené

Slovenskej republiky najmä v článkoch 46 a 48 a súčasne chránené aj Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 Dohovoru“, v inej časti sťažnosti

uvádza, že „boli porušené jej Dohovorom v a a SR v

a čl. 48 chránené práva a slobody“, a ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol

týmto nálezom: „Sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd po prejednaní jej sťažnosti

nálezom vyslovil sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv a slobôd

v sťažnosťou napadnutých konaniach a rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave

a Najvyššieho súdu SR evidované pod sp. zn. pred KSBA a

pred NSSR a súčasne navrhuje, aby Ústavný súd SR sťažnosťou napadnuté rozhodnutia

uvedených súdov zrušil, vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a súčasne

zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľky vpredu

označenými porušovateľmi.

Súčasne sťažovateľka žiada nahradiť trovy konania a právneho zastúpenia v konaní

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že kúpnou zmluvou z 18. júna 2003 vlastník

motorového vozidla v zastúpení žalovaným predal svoje vozidlo lízingovej spoločnosti,

ktorá toho istého dňa na základe lízingovej zmluvy prenechala toto vozidlo do lízingového

nájmu sťažovateľke. Sťažovateľka motorové vozidlo prevzala od žalovaného protokolárne

v ten istý deň ako došlo k uzavretiu už označených zmlúv a začala ho užívať. Následne,

9. februára 2004 sa stalo vozidlo nepojazdným a vykonaním opravy sa opäť spojazdnilo.

Sťažovateľka pojazdné vozidlo ďalej užívala (ako uviedla v žalobe, jej zamestnanci na ňom

jazdili do leta 2004, pričom vozidlo aj v ďalšom období bolo pojazdné, ale z prevádzkových

dôvodov u sťažovateľky už nebolo využívané). Sťažovateľka uhradila lízingovej

spoločnosti šestnásť celých lízingových splátok a časť sedemnástej, t. j. splátky splatné

od 18. júna 2003 do 18. októbra 2004. Lízingové splátky za ďalšie obdobie neboli

sťažovateľkou uhrádzané, ako to uviedla v žalobe, z dôvodu jej zlej finančnej situácie.

Sťažovateľka listom z 2. februára 2005 doručeným lízingovej spoločnosti 4. februára 2005

oznámila odstúpenie od lízingovej zmluvy. Lízingová spoločnosť listom z 25. apríla 2005

oznámila sťažovateľke svoje odstúpenie od lízingovej zmluvy z dôvodu omeškania

s lízingovými splátkami a 31. októbra 2005 bola uzavretá dohoda o vyrovnaní

po predčasnom ukončení lízingovej zmluvy medzi lízingovou spoločnosťou

a sťažovateľkou.

Okresný súd mal za preukázané, že motorové vozidlo bolo pred uzavretím kúpnej

zmluvy, lízingovej zmluvy a protokolu o prevzatí (všetko 18. júna 2003) havarované

a žalovaný o tom mal vedomosť, pričom uvedené bolo aj príčinou jeho nepojazdnosti,

ku ktorej došlo 9. februára 2004. Preto podľa okresného súdu ak žalovaný v protokole

o prevzatí vozidla vyhlásil, že vozidlo je bez vád, a neupozornil lízingovú spoločnosť ani

sťažovateľku na skutočnosť, že išlo o vozidlo v minulosti havarované, uviedol tým

sťažovateľku do omylu, a porušil tým svoju povinnosť pravdivo opísať technický stav

vozidla, teda povinnosť podľa „počínať si tak, aby

nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí“.

Podľa okresného súdu v príčinnej súvislosti s porušením tejto právnej povinnosti

žalovaného vznikla sťažovateľke škoda spočívajúca v plnení lízingovej zmluvy (uhradení

poplatku za uzavretie lízingovej zmluvy 5 775 Sk, akontácie 77 000 Sk, šestnástich

lízingových splátok 206 422,40 Sk, sedemnástej lízingovej splátky 5 000 Sk a doplatku

10 720 Sk podľa dohody o vyrovnaní po ukončení lízingu všetko lízingovej spoločnosti)

a v záväzku voči servisu, ktorý vykonal opravu vozidla (42 673,80 Sk), za ktorú žalovaný

zodpovedá podľa , podľa ktorého „každý zodpovedá za

škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti“.

Krajský súd sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu o porušení

právnej povinnosti žalovaným a vzniku označenej škody na strane sťažovateľky v príčinnej

súvislosti s konaním žalovaného nestotožnil, nárok sťažovateľky na náhradu škody posúdil

ako nepreukázaný, a preto rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky

zamietol. Najvyšší súd sa so závermi krajského súdu v plnom rozsahu stotožnil, a preto

dovolanie sťažovateľky proti jeho zmeňujúcemu rozsudku zamietol.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv ( a a

dohovoru) v nesprávnych skutkových a právnych záveroch vyslovených podľa nej

v napadnutom rozsudku krajského súdu (ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu)

a v rozsudku najvyššieho súdu (ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu).

Podľa sťažovateľky „jej vec nebola Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším

súdom SR spravodlivo a nestranne posúdená a prejednaná a rozhodnutia uvedených súdov

poskytujú protizákonne ochranu podvodnému konaniu odporcu – M. P., ktoré bolo v

rozpore so zákonom ako aj s dobrými mravmi...

Rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave ako aj NSSR sú povrchné, nezaoberajú

sa vôbec podstatou problematiky, resp. interpretujú niektoré skutočnosti v neprospech

sťažovateľky a elementárne dôkazy o spáchaní podvodu, zo strany odporcu a jeho neskoršie

klamanie pred súdom úplne ignorujú.“.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis

). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem

iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej

umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

Zásada subsidiarity je okrem iného aj odrazom princípu minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané ().

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila dovolanie ako prípustný opravný

prostriedok proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, na základe ktorého bol

napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmaný dovolacím najvyšším súdom, čo vylučuje

danosť právomoci ústavného súdu na jeho preskúmanie. Ústavný súd preto sťažnosť v časti

smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý

proces je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv

a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by

krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení dôkazov, s ktorým sa najvyšší súd

stotožnil, bol v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Naopak, ide o skutkové a právne

závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou

úpravou. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s dovolacími

dôvodmi sťažovateľky, ktoré spočívali v namietaní nesprávnych právnych záverov v

rozsudku krajského súdu, a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol: „Základná otázka,

ktorú dovolací súd posudzoval, či bolo dostatočne preukázané, či žalobcovi vznikol nárok

na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a či rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne

správne.

Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody proti žalovanému, ktorý ako

splnomocnený zástupca vlastníka /Š. O./ predmetného motorového vozidla v zastúpení

predal motorové vozidlo leasingovej spoločnosti O., a. s. Leasingová spoločnosť uzavrela

Leasingovú zmluvu č. so žalobcom. Vozidlo žalobca prevzal podľa Protokolu o

prevzatí zo dňa 18. júna 2002. V protokole bol deklarovaný bezchybný stav motorového

vozidla. Dňa 9. decembra 2003 sa stalo vozidlo nepojazdným v dôsledku roztrhnutia

vnútorného remeňa. Žalobca nárok na náhradu škody uplatnil ako dôsledok odstúpenia od

leasingovej zmluvy pre nesplnenie informačnej povinnosti o skutočnom stave vozidla.

Príčinou poruchy na vozidle mala byť predchádzajúca havária vozidla, o ktorej žalobca

nebol vopred informovaný. Škodu uplatnil v celkovej výške 347 591,29 Sk predstavujúcu

sumy vyplatené leasingovej spoločnosti /akontácia 77 000 Sk, poplatok za spracovanie

leasingovej zmluvy 5 775 Sk, zaplatenie 16 splátok vo výške 206 422,40 Sk, časť splátky

5 000 Sk, doplatok vyúčtovania leasingu 10 720 Sk a vyfaktúrované náklady na opravu

podľa faktúry spoločnosti I., s. r. o., B. vo výške 42 673,80 Sk a 13 % úrok z omeškania/.

Odvolací súd správne vyslovil, že k platnému odstúpeniu od leasingovej zmluvy

zo strany žalobcu nedošlo, naopak leasingová zmluva bola ukončená predčasne

leasingovou spoločnosťou, pre neplatenie leasingových splátok žalobcom, čo žalobca

relevantným spôsobom nepoprel ani nevyvrátil, o čom svedčí i uzavretá dohoda o vyrovnaní

s leasingovou spoločnosťou po predčasnom ukončení leasingovej zmluvy.

Odvolací súd správne vyslovil, že súd prvého stupňa priznal žalobcovi nárok

na náhradu škody na základe nesprávneho právneho záveru.

Odvolací súd správne vec právne posúdil, pretože žalobca nepreukázal splnenie

predpokladov pre náhradu škody voči žalovanému, ktorý ako splnomocnený zástupca

vlastníka vozidla síce uzavrel kúpnu zmluvu s leasingovou spoločnosťou /ale ako

splnomocnený zástupca a nie vlastník/, ktorá následne uzavrela leasingovú zmluvu

so žalobcom, ako leasingovým nájomcom.

Dovolací súd po preskúmaní odvolacieho rozsudku nezistil žiadny právne relevantný

dôvod spochybňujúci správnosť vysloveného názoru odvolacieho súdu, skutkový stav bol

dostatočne zistený a bol z neho vyvodený správny právny záver.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dospel k záveru, že

rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, preto dovolanie žalovaného podľa § 243b ods.

1 O. s. p, zamietol.“

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 6 dohovoru tým, že v konaní pred

najvyšším súdom „bola jej vec bez jej vedomia odňatá zákonnému sudcovi bez toho,

aby bolo sťažovateľke umožnené právo vzniesť prípadnú námietku zaujatosti, alebo

sa akýmkoľvek spôsobom dozvedieť, ktorý sudca bude v jej veci rozhodovať“, a že najvyšší

súd rozhodol vo veci v jej neprítomnosti a svoj rozsudok nevyhlásil verejne, ústavný súd ani

v tejto argumentácii sťažovateľky nevidí taký ústavnoprávny rozmer, ktorý by zakladal

možnosť porušenia sťažovateľkou označeného článku dohovoru. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje na to, že najvyšší súd v dovolacom konaní, ako ani v iných konaniach nemá

povinnosť oznamovať účastníkovi konania, akému senátu bola jeho vec pridelená, pričom

účastník konania má právo si túto okolnosť dožiadaním príslušného súdu zistiť. Preto

samotná sťažovateľkou tvrdená okolnosť, že po doručení jej dovolania najvyššiemu súdu

došlo k zmene senátu, ktorému bola vec sťažovateľky pridelená, nemohla viesť k odňatiu

možnosti sťažovateľky vzniesť prípadnú námietku zaujatosti proti členom senátu, ktorý v jej

veci rozhodoval. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že ak najvyšší súd v dovolacom konaní

rozhodol a vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania, postupoval vo veci v súlade

s , v spojení s .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právom na spravodlivý proces podľa dohovoru neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich základných práv podľa ostatných

odsekov , základných práv podľa , ako aj práv podľa ostatných

odsekov čl. 6 dohovoru z rovnakých dôvodov ako porušenie základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu nesprávnych skutkových a právnych záverov napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa

osobitne touto časťou sťažnosti sťažovateľky a konštatuje, že ak ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani

o porušení ostatných sťažovateľkou označených základných a iných práv. Z týchto dôvodov

bolo preto potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012