Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 178/2012
PDF · 199.51 KB
No categories available
I. ÚS 178/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., B., zastúpenej
advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cob 35/2009 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 42/2010
a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., B.(ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 a
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Cob 35/2009 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“ alebo „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Obdo 42/2010 a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho
súdu“ alebo „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len
„okresný súd“) v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne proti M. P. (ďalej len
„žalovaný“) o náhradu škody rozsudkom č. k. 23 Cb 159/05-244 z 15. decembra 2008
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke
sumu 347 591,20 Sk s príslušenstvom a trovy konania.
Na odvolanie žalovaného krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok
okresného súdu tak, že žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na náhradu trov
žalovanému.
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že dovolanie zamietol a sťažovateľku zaviazal
na náhradu trov dovolacieho konania žalovanému.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že postupom a napadnutými rozsudkami krajského
súdu a najvyššieho súdu „boli porušené jej základné práva a slobody chránené Ústavou
Slovenskej republiky najmä v článkoch 46 a 48 a súčasne chránené aj Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 Dohovoru“, v inej časti sťažnosti
uvádza, že „boli porušené jej Dohovorom v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 a Ústavou SR v čl. 46
a čl. 48 chránené práva a slobody“, a ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol
týmto nálezom: „Sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd po prejednaní jej sťažnosti
nálezom vyslovil sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv a slobôd
v sťažnosťou napadnutých konaniach a rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave
a Najvyššieho súdu SR evidované pod sp. zn. 2Cob 35/2009 pred KSBA a 3Obdo 42/2010
pred NSSR a súčasne navrhuje, aby Ústavný súd SR sťažnosťou napadnuté rozhodnutia
uvedených súdov zrušil, vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a súčasne
zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľky vpredu
označenými porušovateľmi.
Súčasne sťažovateľka žiada nahradiť trovy konania a právneho zastúpenia v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že kúpnou zmluvou z 18. júna 2003 vlastník
motorového vozidla v zastúpení žalovaným predal svoje vozidlo lízingovej spoločnosti,
ktorá toho istého dňa na základe lízingovej zmluvy prenechala toto vozidlo do lízingového
nájmu sťažovateľke. Sťažovateľka motorové vozidlo prevzala od žalovaného protokolárne
v ten istý deň ako došlo k uzavretiu už označených zmlúv a začala ho užívať. Následne,
9. februára 2004 sa stalo vozidlo nepojazdným a vykonaním opravy sa opäť spojazdnilo.
Sťažovateľka pojazdné vozidlo ďalej užívala (ako uviedla v žalobe, jej zamestnanci na ňom
jazdili do leta 2004, pričom vozidlo aj v ďalšom období bolo pojazdné, ale z prevádzkových
dôvodov u sťažovateľky už nebolo využívané). Sťažovateľka uhradila lízingovej
spoločnosti šestnásť celých lízingových splátok a časť sedemnástej, t. j. splátky splatné
od 18. júna 2003 do 18. októbra 2004. Lízingové splátky za ďalšie obdobie neboli
sťažovateľkou uhrádzané, ako to uviedla v žalobe, z dôvodu jej zlej finančnej situácie.
Sťažovateľka listom z 2. februára 2005 doručeným lízingovej spoločnosti 4. februára 2005
oznámila odstúpenie od lízingovej zmluvy. Lízingová spoločnosť listom z 25. apríla 2005
oznámila sťažovateľke svoje odstúpenie od lízingovej zmluvy z dôvodu omeškania
s lízingovými splátkami a 31. októbra 2005 bola uzavretá dohoda o vyrovnaní
po predčasnom ukončení lízingovej zmluvy medzi lízingovou spoločnosťou
a sťažovateľkou.
Okresný súd mal za preukázané, že motorové vozidlo bolo pred uzavretím kúpnej
zmluvy, lízingovej zmluvy a protokolu o prevzatí (všetko 18. júna 2003) havarované
a žalovaný o tom mal vedomosť, pričom uvedené bolo aj príčinou jeho nepojazdnosti,
ku ktorej došlo 9. februára 2004. Preto podľa okresného súdu ak žalovaný v protokole
o prevzatí vozidla vyhlásil, že vozidlo je bez vád, a neupozornil lízingovú spoločnosť ani
sťažovateľku na skutočnosť, že išlo o vozidlo v minulosti havarované, uviedol tým
sťažovateľku do omylu, a porušil tým svoju povinnosť pravdivo opísať technický stav
vozidla, teda povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka „počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí“.
Podľa okresného súdu v príčinnej súvislosti s porušením tejto právnej povinnosti
žalovaného vznikla sťažovateľke škoda spočívajúca v plnení lízingovej zmluvy (uhradení
poplatku za uzavretie lízingovej zmluvy 5 775 Sk, akontácie 77 000 Sk, šestnástich
lízingových splátok 206 422,40 Sk, sedemnástej lízingovej splátky 5 000 Sk a doplatku
10 720 Sk podľa dohody o vyrovnaní po ukončení lízingu všetko lízingovej spoločnosti)
a v záväzku voči servisu, ktorý vykonal opravu vozidla (42 673,80 Sk), za ktorú žalovaný
zodpovedá podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „každý zodpovedá za
škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti“.
Krajský súd sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu o porušení
právnej povinnosti žalovaným a vzniku označenej škody na strane sťažovateľky v príčinnej
súvislosti s konaním žalovaného nestotožnil, nárok sťažovateľky na náhradu škody posúdil
ako nepreukázaný, a preto rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky
zamietol. Najvyšší súd sa so závermi krajského súdu v plnom rozsahu stotožnil, a preto
dovolanie sťažovateľky proti jeho zmeňujúcemu rozsudku zamietol.
Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv (čl. 46 a čl. 48 ústavy a čl. 6
dohovoru) v nesprávnych skutkových a právnych záveroch vyslovených podľa nej
v napadnutom rozsudku krajského súdu (ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu)
a v rozsudku najvyššieho súdu (ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľky proti
rozsudku krajského súdu).
Podľa sťažovateľky „jej vec nebola Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším
súdom SR spravodlivo a nestranne posúdená a prejednaná a rozhodnutia uvedených súdov
poskytujú protizákonne ochranu podvodnému konaniu odporcu – M. P., ktoré bolo v
rozpore so zákonom ako aj s dobrými mravmi...
Rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave ako aj NSSR sú povrchné, nezaoberajú
sa vôbec podstatou problematiky, resp. interpretujú niektoré skutočnosti v neprospech
sťažovateľky a elementárne dôkazy o spáchaní podvodu, zo strany odporcu a jeho neskoršie
klamanie pred súdom úplne ignorujú.“.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis
I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem
iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej
umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody (I. ÚS 36/96).
Zásada subsidiarity je okrem iného aj odrazom princípu minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila dovolanie ako prípustný opravný
prostriedok proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, na základe ktorého bol
napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmaný dovolacím najvyšším súdom, čo vylučuje
danosť právomoci ústavného súdu na jeho preskúmanie. Ústavný súd preto sťažnosť v časti
smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý
proces je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv
a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by
krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení dôkazov, s ktorým sa najvyšší súd
stotožnil, bol v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o skutkové a právne
závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou
úpravou. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s dovolacími
dôvodmi sťažovateľky, ktoré spočívali v namietaní nesprávnych právnych záverov v
rozsudku krajského súdu, a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol: „Základná otázka,
ktorú dovolací súd posudzoval, či bolo dostatočne preukázané, či žalobcovi vznikol nárok
na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a či rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne
správne.
Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody proti žalovanému, ktorý ako
splnomocnený zástupca vlastníka /Š. O./ predmetného motorového vozidla v zastúpení
predal motorové vozidlo leasingovej spoločnosti O., a. s. Leasingová spoločnosť uzavrela
Leasingovú zmluvu č. 03/032/018 so žalobcom. Vozidlo žalobca prevzal podľa Protokolu o
prevzatí zo dňa 18. júna 2002. V protokole bol deklarovaný bezchybný stav motorového
vozidla. Dňa 9. decembra 2003 sa stalo vozidlo nepojazdným v dôsledku roztrhnutia
vnútorného remeňa. Žalobca nárok na náhradu škody uplatnil ako dôsledok odstúpenia od
leasingovej zmluvy pre nesplnenie informačnej povinnosti o skutočnom stave vozidla.
Príčinou poruchy na vozidle mala byť predchádzajúca havária vozidla, o ktorej žalobca
nebol vopred informovaný. Škodu uplatnil v celkovej výške 347 591,29 Sk predstavujúcu
sumy vyplatené leasingovej spoločnosti /akontácia 77 000 Sk, poplatok za spracovanie
leasingovej zmluvy 5 775 Sk, zaplatenie 16 splátok vo výške 206 422,40 Sk, časť splátky
5 000 Sk, doplatok vyúčtovania leasingu 10 720 Sk a vyfaktúrované náklady na opravu
podľa faktúry spoločnosti I., s. r. o., B. vo výške 42 673,80 Sk a 13 % úrok z omeškania/.
Odvolací súd správne vyslovil, že k platnému odstúpeniu od leasingovej zmluvy
zo strany žalobcu nedošlo, naopak leasingová zmluva bola ukončená predčasne
leasingovou spoločnosťou, pre neplatenie leasingových splátok žalobcom, čo žalobca
relevantným spôsobom nepoprel ani nevyvrátil, o čom svedčí i uzavretá dohoda o vyrovnaní
s leasingovou spoločnosťou po predčasnom ukončení leasingovej zmluvy.
Odvolací súd správne vyslovil, že súd prvého stupňa priznal žalobcovi nárok
na náhradu škody na základe nesprávneho právneho záveru.
Odvolací súd správne vec právne posúdil, pretože žalobca nepreukázal splnenie
predpokladov pre náhradu škody voči žalovanému, ktorý ako splnomocnený zástupca
vlastníka vozidla síce uzavrel kúpnu zmluvu s leasingovou spoločnosťou /ale ako
splnomocnený zástupca a nie vlastník/, ktorá následne uzavrela leasingovú zmluvu
so žalobcom, ako leasingovým nájomcom.
Dovolací súd po preskúmaní odvolacieho rozsudku nezistil žiadny právne relevantný
dôvod spochybňujúci správnosť vysloveného názoru odvolacieho súdu, skutkový stav bol
dostatočne zistený a bol z neho vyvodený správny právny záver.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dospel k záveru, že
rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, preto dovolanie žalovaného podľa § 243b ods.
1 O. s. p, zamietol.“
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 6 dohovoru tým, že v konaní pred
najvyšším súdom „bola jej vec bez jej vedomia odňatá zákonnému sudcovi bez toho,
aby bolo sťažovateľke umožnené právo vzniesť prípadnú námietku zaujatosti, alebo
sa akýmkoľvek spôsobom dozvedieť, ktorý sudca bude v jej veci rozhodovať“, a že najvyšší
súd rozhodol vo veci v jej neprítomnosti a svoj rozsudok nevyhlásil verejne, ústavný súd ani
v tejto argumentácii sťažovateľky nevidí taký ústavnoprávny rozmer, ktorý by zakladal
možnosť porušenia sťažovateľkou označeného článku dohovoru. V tejto súvislosti ústavný
súd poukazuje na to, že najvyšší súd v dovolacom konaní, ako ani v iných konaniach nemá
povinnosť oznamovať účastníkovi konania, akému senátu bola jeho vec pridelená, pričom
účastník konania má právo si túto okolnosť dožiadaním príslušného súdu zistiť. Preto
samotná sťažovateľkou tvrdená okolnosť, že po doručení jej dovolania najvyššiemu súdu
došlo k zmene senátu, ktorému bola vec sťažovateľky pridelená, nemohla viesť k odňatiu
možnosti sťažovateľky vzniesť prípadnú námietku zaujatosti proti členom senátu, ktorý v jej
veci rozhodoval. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že ak najvyšší súd v dovolacom konaní
rozhodol a vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania, postupoval vo veci v súlade
s § 243a ods. 1, § 243c v spojení s § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá
dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich základných práv podľa ostatných
odsekov čl. 46 ústavy, základných práv podľa čl. 48 ústavy, ako aj práv podľa ostatných
odsekov čl. 6 dohovoru z rovnakých dôvodov ako porušenie základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu nesprávnych skutkových a právnych záverov napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa
osobitne touto časťou sťažnosti sťažovateľky a konštatuje, že ak ústavný súd nezistil
príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani
o porušení ostatných sťažovateľkou označených základných a iných práv. Z týchto dôvodov
bolo preto potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2012