Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 91/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K.,

Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a 2 a a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -159 z 30. novembra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012

doručená sťažnosť M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -159

z 30. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol ako žalobca

účastníkom konania vedeného Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. , v ktorom sa domáhal proti svojej bývalej manželke Ing. L. H. (ďalej

len „žalovaná“) vydania spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti ½ nehnuteľností zapísaných

2

na LV č. ... v kat. úz. B. ako parc. č. ... zastavaná plocha o výmere 394 m, parc. č. ...

2

zastavaná plocha o výmere 172 ma dom súp. č. ... (ďalej len „nehnuteľnosť“), a sťažovateľ

sa domáhal aj určenia, že darovacia zmluva uzatvorená medzi účastníkmi 25. marca 2002,

vklad vlastníckeho práva ktorej bol povolený 11. apríla 2002 Správou katastra B. pod č. ...

(ďalej len „darovacia zmluva“), je neplatná. Sťažovateľ tvrdil, že spoluvlastnícky podiel

o veľkosti ½ k nehnuteľnosti pôvodne v jeho výlučnom vlastníctve darovacou zmluvou

previedol na žalovanú. Z čl. VII darovacej vyplýva, že žalovaná sa zaviazala do

nehnuteľnosti na jej opravu a rekonštrukciu podľa schválenej projektovej dokumentácie

a stavebného povolenia vydaného príslušným správnym orgánom investovať najmenej

2 000 000 Sk, a to najneskôr do 31. marca 2003 tak, že túto sumu zloží na účet sťažovateľa

založený v P., pobočka B., a pre prípad, že žalovaná svoj sľub nesplní a nezloží na účet

sťažovateľa túto sumu v uvedenej lehote, sťažovateľ si vyhradil právo od zmluvy odstúpiť,

s čím obdarovaná súhlasila. Žalovaná na uvedený účet nezložila žiadne finančné

prostriedky, hoci je pravdou, že „niečo“ do nehnuteľnosti investovala, avšak inak ako

zložením peňazí na účet. Už pri uzatvorení darovacej zmluvy upozornil žalovanú advokát

JUDr. K., že takáto zmluva je neplatná. Absolútna neplatnosť darovacej zmluvy vyplýva

podľa názoru sťažovateľa z toho, že jej základným znakom sú predmet daru, bezodplatnosť

a dobrovoľnosť, pričom bezodplatnosť znamená, že obdarovaný sa nezaviaže poskytnúť

nijakú protihodnotu daru vyjadriteľnú v peniazoch – darovanie nie je darovanie s príkazom,

aby obdarovaný urobil niečo, čo má pre darcu majetkový význam. Darovacia zmluva preto

nespĺňa základné pojmové znaky darovacej zmluvy, a to najmä jej bezplatnosť. Sťažovateľ

od darovacej zmluvy neodstúpil, pretože ju považoval za absolútne neplatnú. Navyše

žalovaná sa správala k žalobcovi a členom jeho rodiny tak, že hrubo porušila dobré mravy.

Nadviazaním známosti s iným mužom zapríčinila rozpad ich manželstva, ktoré bolo

rozvedené 13. júna 2008. K rodičom sťažovateľa sa správala neprívetivo a neúctivo

a po rozvode napadla sťažovateľovu matku.

Žalovaná sa v konaní bránila tým, že darovaciu zmluvu pripravil účastníkom advokát

JUDr. K., na ktorého sa spoločne obrátili. Darovaciu zmluvu považuje za platný právny

úkon, advokátovi JUDr. K. dôverovala. Poukázala na to, že sťažovateľ jej zamedzil prístup

na nehnuteľnosť, opakovane ju fyzicky aj psychicky týra, napáda a vydiera.

Okresný súd rozsudkom č. k. -142 z 13. júna 2011 žalobu zamietol

a žiadnemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania

považoval okresný súd za preukázané, že účastníci uzatvorili darovaciu zmluvu slobodne,

vážne, určito a zrozumiteľne. Z čl. VII nevyplýva, že by žalovaná bola povinná niečo

urobiť, aby jej sťažovateľ nehnuteľnosť daroval, takto to nevnímali ani účastníci, ktorí

darovaciu zmluvu ihneď predložili po jej podpise príslušnej správe katastra. Nešlo

o podmienku (rozväzovaciu ani odkladaciu), pretože na jej splnenie sa neviazal vznik či

zánik právneho vzťahu medzi účastníkmi konania. Dojednané investovanie do

nehnuteľnosti sledovalo následné zefektívnenie bývania účastníkov, zvýšenie hodnoty

nehnuteľnosti, čo je na prospech oboch účastníkov (vtedy ešte manželov). Dojednané

peňažné plnenie nemožno považovať za odplatu za prevod spoluvlastníckeho podielu

k nehnuteľnosti. Keďže žalobca sa v priebehu konania už nedomáhal vrátenia daru a ani

na takéto tvrdenia neboli produkované dôkazy odôvodňujúce vrátenie daru, okresný súd

dospel k záveru, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi je platná, dôvod na vydanie

spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti nie je daný, a preto žalobu zamietol.

O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom

č. k. -159 z 30. novembra 2011 tak, že rozsudok prvostupňového súdu

vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil a účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Sťažovateľovi bol rozsudok krajského súdu doručený

9. januára 2012.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ porušenie svojho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -159 z 30. novembra 2011 odôvodnil tým, že právne závery krajského

súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. z nich v žiadnej

možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú. Krajský súd podľa

sťažovateľa nerešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie

skutkovej a právnej argumentácie, rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v obdobnej veci

rozsudkom sp. zn. z 28. apríla 2005 rozhodol, že darovacia zmluva uzavretá

pre účely zabezpečenia uspokojenia pohľadávky obdarovaného voči darcovi je neplatným

právnym úkonom (obdobne vo veci prerokovávanej krajským súdom pre účely vynaloženia

investícii na rekonštrukciu nehnuteľnosti zo strany obdarovanej). Sťažovateľ bol ďalej toho

názoru, že dôkazy vykonané všeobecnými súdmi boli nimi vyhodnotené nesprávne,

nezákonne a v prospech žalovanej. Podľa názoru sťažovateľa v konaní bolo preukázané

výpoveďou účastníkov, JUDr. K., ako aj obsahom samotnej darovacej zmluvy, že

„obdarovaná viazala uzatvorenie darovacej zmluvy na konkrétnu objektívnu skutočnosť“,

a to poskytnúť finančné prostriedky 2 000 000 Sk na rekonštrukciu a opravu predmetného

domu. Okresný súd potom nesprávne uzatvorenú darovaciu zmluvu nepovažoval za zmluvu

v zmysle , ale za zmluvu nepomenovanú podľa

a jej čl. VII za dohodu o podmienkach odstúpenia od nej. Naopak,

krajský súd uzatvorenú zmluvu považoval za perfektnú darovaciu zmluvu a jej čl. VII za

ustanovenie, v ktorom sú obsiahnuté podmienky pre budúcich podielových spoluvlastníkov,

čo nevylučuje perfektnosť darovacej zmluvy. Sťažovateľ opätovne, tak ako v priebehu

konania pred všeobecnými súdmi zdôraznil, že bezplatnosť darovania ako jeden z jeho

pojmových znakov znamená, že obdarovaný sa nezaväzuje poskytnúť nijakú protihodnotu

daru vyjadriteľnú v peniazoch, a preto darovaním nie je darovanie s príkazom, aby

obdarovaný niečo urobil alebo neurobil, čo má pre darcu majetkový význam – investícia

2 000 000 Sk má charakter vysokej majetkovej hodnoty. S darovaním môže byť spojený iba

záväzok obdarovaného na nejakú službu, ktorá nemá majetkovú hodnotu. Aj darovanie

možno viazať na splnenie podmienky, avšak táto nesmie byť v rozpore so základnými

znakmi darovania. Súdy navyše neposudzovali uzatvorenú zmluvu v jej celosti, ale niektoré

jej ustanovenia oddelene. Rozsudok krajského súdu je arbitrárny a je v príkrom rozpore

s .

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. H. garantujúce rovnosť účastníkov konania a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené v a 2, SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

Prešov, sp. zn. -159 zo dňa 30. 11. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. -159 zo dňa 30. 11. 2011

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania M. H., ktoré je povinný

zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátke JUDr. D. K., P., na účet vedený ...,

č. ú. ... vo výške 323,50 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -159 z 30. novembra 2011. (Ústavný súd poznamenáva,

že sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal aj na porušenie , avšak

do sťažnostného návrhu, teda do petitu sťažnosti porušenie tohto článku už

„nepremietol“.)

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci súd si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa tvrdenia sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. -159

z 30. novembra 2011 došlo k porušeniu ním označených základných práv z dôvodu, že tento

rozsudok je arbitrárnym, je založený na takom výklade ustanovenia právneho predpisu

( ), ktorý porušuje jeho účel a zmysel, jeho závery sú

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, je v rozpore

s doterajšou ustálenou judikatúrou všeobecných súdov (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. apríla 2005) a je nedostatočne odôvodnený.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (č. k. -159

z 30. novembra 2011) najmä uviedol:

„Odvolací súd v súlade s ustanovením prejednal podané

odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Preskúmal napadnutý rozsudok

i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1,

3 Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých

nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať... Predmetom

odvolacieho konania je zamietnutie návrhu v celom rozsahu a náhrada trov konania.

Navrhovateľ sa domáhal, aby súd uložil odporkyni povinnosť vydať navrhovateľovi

spoluvlastnícky podiel v jednej polovici nehnuteľnosti... a určiť, že darovacia zmluva... je

absolútne neplatná. Z obsahu spisu, a to najmä jeho dôkazov, ktoré sa v ňom nachádzajú,

odvolací súd zistil, že medzi navrhovateľom a odporkyňou bola uzatvorená darovacia

zmluva, predmetom ktorej bolo darovanie nehnuteľnosti... v jednej polovici. Navrhovateľ

daroval polovicu svojej nehnuteľnosti odporkyni – svojej manželke, ktorá dar ako

obdarovaná prijala. Hodnota daru činila 197.183,-Sk. Obdarovaná vyhlásila, že bola

oboznámená so stavom nehnuteľnosti a takto tento dar prijala. Z LV č. ... k. ú. B. bolo

zistené, že ako spoluvlastníci nehnuteľnosti... je zapísaný navrhovateľ v podiele jednej

polovice na základe osvedčenia o dedičstve ... a darovacej zmluvy ... a odporkyňa v podiele

jednej polovice na základe darovacej zmluvy ... Odvolací súd konštatuje, že na základe

vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa neboli preukázané skutočnosti, ktoré

by zakladali absolútnu neplatnosť právneho úkonu, t. j. uzatvorenia darovacej zmluvy.

Darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje a obdarovaný tento

dar alebo sľub prijíma. V danom prípade darca daroval svojej manželke polovicu

nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy, ktorá bola uzatvorená v písomnej forme

a vznikla súhlasným prejavom vôle darcu a obdarovaného. Darovacou zmluvou

navrhovateľ bezplatne prenechal obdarovanej dar, ktorý bol identifikovaný v darovacej

zmluve. Tento dar bol prenechaný bezplatne a dobrovoľne. Vlastníctvo k predmetu daru sa

nadobudlo na základe vkladu do katastra nehnuteľností. V priebehu dokazovania pred

súdom prvého stupňa nebol preukázaný opak uvedeného.

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že takto uzatvorená zmluva je od počiatku

neplatná, odvolací súd tento názor nezdieľa a má za to, že prvostupňový súd vo veci

správne rozhodol, ak uviedol že uvedená darovacia zmluva je platná. Z obsahu darovacej

zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi darcom M. H. a obdarovanou L. H. dňa 25. 3. 2002 sa

zisťuje, že v čl. 1 až 6 bola uzavretá perfektná darovacia zmluva. Uvedené články darovacej

zmluvy obsahujú podstatné podmienky darovacej zmluvy. V článku 7 uvedenej darovacej

zmluvy sú obsiahnuté podmienky pre budúcich podielových spoluvlastníkov, čo nevylučuje

perfektnosť darovacej zmluvy. V danom prípade sa dá konštatovať, že uvedeným článkom

boli dohodnuté ďalšie podmienky zefektívnenia daru, t. j. bola uzavretá dohoda budúcich

podielových spoluvlastníkov, čiže práva a povinnosti budúcich spoluvlastníkov.

Prvostupňový súd sa vysporiadal so všetkými podstatnými navrhovanými dôkazmi vo veci

samej a je na súde, aby rozhodol, ktorý dôkaz nie je potrebné vykonať pre správne

rozhodnutie vo veci.

Podaným odvolaním s poukazom na uvedené odvolací súd má za to, že prvostupňový

súd správne vykonal dokazovanie, na základe vykonaného dokazovania vykonané dôkazy

správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol, ak návrh navrhovateľa vo veci samej

zamietol. Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa podľa

ako vecne správny vo veci samej, ako aj vo výroku o náhrade trov

konania.“

Ústavný súd vychádza z toho, že právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

je v podstate právom na proces vrátane vydania súdneho rozhodnutia. To, že súdy

žalobe sťažovateľa nevyhoveli, samozrejme samo osebe nie je porušením základného práva

na súdnu ochranu podľa .

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dostatočne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne

neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia neobstojí. Krajský súd dal

dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, z akého dôvodu považoval zmluvu uzatvorenú

medzi účastníkmi konania za platný právny úkon, na základe ktorého nadobudla žalovaná

vlastnícke právo k nehnuteľnosti v jednej polovici, ako aj na to, z akých dôvodov neobstojí

sťažovateľom uplatnená argumentácia, ktorou odôvodnil svoje odvolanie. Nie je potom už

nevyhnutné, aby sa všeobecný súd pre naplnenie požiadavky riadneho odôvodnenia

rozhodnutia formalisticky vysporiadaval aj s ďalšími, pre objasnenie veci nerozhodnými

kritériami. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu

súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu však ďalej tvrdil, že toto

rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý

nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Podľa názoru ústavného súdu posúdenie obsahu zmluvy uzatvorenej medzi

účastníkmi nie je založené na takom výklade , ktorým by bol

popretý jeho účel a zmysel.

V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým

postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. V tomto prípade od krajského súdu

ani účel zákona, ani história jeho vzniku, ani systematická súvislosť alebo niektorý

z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali odchýliť sa od doslovného znenia aplikovanej

právnej normy spôsobom, aký sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd

interpretoval relevantné ustanovenia zákonov ústavne konformným spôsobom, teda

rešpektujúc všetky ústavné zásady.

Pokiaľ sťažovateľ svoju sťažnosť ďalej odôvodnil aj tým, že rozsudok krajského

súdu je v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, a to konkrétne s jeho

rozhodnutím v obdobnej veci (rozsudok sp. zn. z 28. apríla 2005), z ktorého

vyplýva, že darovacia zmluva uzavretá pre účely zabezpečenia uspokojenia pohľadávky

obdarovaného voči darcovi je neplatným právnym úkonom, ústavný súd sa s týmto

tvrdením nestotožňuje.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie, na ktoré sťažovateľ poukazuje (Zbierka

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit č. 2/2006),

vychádza z natoľko odlišného skutkového stavu veci, že v tomto prípade nemožno hovoriť

vo vzťahu k veci sťažovateľa o veci obdobnej, a preto nemožno prisvedčiť ani názoru

sťažovateľa, že krajský súd sa odchýlil od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu. Vo veci

vedenej pred najvyšším súdom pod sp. zn. bolo síce predmetom

rozhodovania posúdenie platnosti darovacej zmluvy na základe žaloby darcu (ktorej bolo

právoplatne vyhovené odvolacím súdom, pričom k zmene jeho rozhodnutia nedošlo ani

v dovolacom konaní), avšak v tomto prípade neplatnosť darovacej zmluvy bola

konštatovaná v dôsledku využitia darovacej zmluvy ako prostriedku pre dojednanie

prepadného zálohu. Darca v tejto veci totiž previedol darovacou zmluvou nehnuteľnosť

do vlastníctva obdarovaného na zabezpečenie jeho pohľadávky voči tretej osobe.

Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých

ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo

nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť sťažovateľa

ani v tejto časti.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť aj

k porušeniu a , tieto svoje tvrdenia sťažovateľ jednak

žiadnym spôsobom bližšie neodôvodnil ( ), resp. je zrejmé, že tieto

ustanovenia sú rôznymi aspektmi práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého

k porušeniu ani nemohlo dôjsť ( ), resp. k nim, ako už bolo skôr uvedené,

v okolnostiach danej veci nedošlo.

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie nevybočilo

z medzí stanovených označenými článkami a dohovoru a rozsudkom krajského súdu

č. k. -159 z 30. novembra 2011 nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa

označeného v jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné

odmietnuť podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012