Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 91/2012
PDF · 246.92 KB
No categories available
II. ÚS 91/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K.,
Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 10 Co 52/2011-159 z 30. novembra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012
doručená sťažnosť M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 52/2011-159
z 30. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol ako žalobca
účastníkom konania vedeného Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 2 C 193/2008, v ktorom sa domáhal proti svojej bývalej manželke Ing. L. H. (ďalej
len „žalovaná“) vydania spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti ½ nehnuteľností zapísaných
2
na LV č. ... v kat. úz. B. ako parc. č. ... zastavaná plocha o výmere 394 m, parc. č. ...
2
zastavaná plocha o výmere 172 ma dom súp. č. ... (ďalej len „nehnuteľnosť“), a sťažovateľ
sa domáhal aj určenia, že darovacia zmluva uzatvorená medzi účastníkmi 25. marca 2002,
vklad vlastníckeho práva ktorej bol povolený 11. apríla 2002 Správou katastra B. pod č. ...
(ďalej len „darovacia zmluva“), je neplatná. Sťažovateľ tvrdil, že spoluvlastnícky podiel
o veľkosti ½ k nehnuteľnosti pôvodne v jeho výlučnom vlastníctve darovacou zmluvou
previedol na žalovanú. Z čl. VII darovacej vyplýva, že žalovaná sa zaviazala do
nehnuteľnosti na jej opravu a rekonštrukciu podľa schválenej projektovej dokumentácie
a stavebného povolenia vydaného príslušným správnym orgánom investovať najmenej
2 000 000 Sk, a to najneskôr do 31. marca 2003 tak, že túto sumu zloží na účet sťažovateľa
založený v P., pobočka B., a pre prípad, že žalovaná svoj sľub nesplní a nezloží na účet
sťažovateľa túto sumu v uvedenej lehote, sťažovateľ si vyhradil právo od zmluvy odstúpiť,
s čím obdarovaná súhlasila. Žalovaná na uvedený účet nezložila žiadne finančné
prostriedky, hoci je pravdou, že „niečo“ do nehnuteľnosti investovala, avšak inak ako
zložením peňazí na účet. Už pri uzatvorení darovacej zmluvy upozornil žalovanú advokát
JUDr. K., že takáto zmluva je neplatná. Absolútna neplatnosť darovacej zmluvy vyplýva
podľa názoru sťažovateľa z toho, že jej základným znakom sú predmet daru, bezodplatnosť
a dobrovoľnosť, pričom bezodplatnosť znamená, že obdarovaný sa nezaviaže poskytnúť
nijakú protihodnotu daru vyjadriteľnú v peniazoch – darovanie nie je darovanie s príkazom,
aby obdarovaný urobil niečo, čo má pre darcu majetkový význam. Darovacia zmluva preto
nespĺňa základné pojmové znaky darovacej zmluvy, a to najmä jej bezplatnosť. Sťažovateľ
od darovacej zmluvy neodstúpil, pretože ju považoval za absolútne neplatnú. Navyše
žalovaná sa správala k žalobcovi a členom jeho rodiny tak, že hrubo porušila dobré mravy.
Nadviazaním známosti s iným mužom zapríčinila rozpad ich manželstva, ktoré bolo
rozvedené 13. júna 2008. K rodičom sťažovateľa sa správala neprívetivo a neúctivo
a po rozvode napadla sťažovateľovu matku.
Žalovaná sa v konaní bránila tým, že darovaciu zmluvu pripravil účastníkom advokát
JUDr. K., na ktorého sa spoločne obrátili. Darovaciu zmluvu považuje za platný právny
úkon, advokátovi JUDr. K. dôverovala. Poukázala na to, že sťažovateľ jej zamedzil prístup
na nehnuteľnosť, opakovane ju fyzicky aj psychicky týra, napáda a vydiera.
Okresný súd rozsudkom č. k. 2 C 193/2008-142 z 13. júna 2011 žalobu zamietol
a žiadnemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania
považoval okresný súd za preukázané, že účastníci uzatvorili darovaciu zmluvu slobodne,
vážne, určito a zrozumiteľne. Z čl. VII nevyplýva, že by žalovaná bola povinná niečo
urobiť, aby jej sťažovateľ nehnuteľnosť daroval, takto to nevnímali ani účastníci, ktorí
darovaciu zmluvu ihneď predložili po jej podpise príslušnej správe katastra. Nešlo
o podmienku (rozväzovaciu ani odkladaciu), pretože na jej splnenie sa neviazal vznik či
zánik právneho vzťahu medzi účastníkmi konania. Dojednané investovanie do
nehnuteľnosti sledovalo následné zefektívnenie bývania účastníkov, zvýšenie hodnoty
nehnuteľnosti, čo je na prospech oboch účastníkov (vtedy ešte manželov). Dojednané
peňažné plnenie nemožno považovať za odplatu za prevod spoluvlastníckeho podielu
k nehnuteľnosti. Keďže žalobca sa v priebehu konania už nedomáhal vrátenia daru a ani
na takéto tvrdenia neboli produkované dôkazy odôvodňujúce vrátenie daru, okresný súd
dospel k záveru, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi je platná, dôvod na vydanie
spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti nie je daný, a preto žalobu zamietol.
O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom
č. k. 10 Co 52/2011-159 z 30. novembra 2011 tak, že rozsudok prvostupňového súdu
vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil a účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Sťažovateľovi bol rozsudok krajského súdu doručený
9. januára 2012.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ porušenie svojho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 10 Co 52/2011-159 z 30. novembra 2011 odôvodnil tým, že právne závery krajského
súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. z nich v žiadnej
možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú. Krajský súd podľa
sťažovateľa nerešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie
skutkovej a právnej argumentácie, rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v obdobnej veci
rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 33/2005 z 28. apríla 2005 rozhodol, že darovacia zmluva uzavretá
pre účely zabezpečenia uspokojenia pohľadávky obdarovaného voči darcovi je neplatným
právnym úkonom (obdobne vo veci prerokovávanej krajským súdom pre účely vynaloženia
investícii na rekonštrukciu nehnuteľnosti zo strany obdarovanej). Sťažovateľ bol ďalej toho
názoru, že dôkazy vykonané všeobecnými súdmi boli nimi vyhodnotené nesprávne,
nezákonne a v prospech žalovanej. Podľa názoru sťažovateľa v konaní bolo preukázané
výpoveďou účastníkov, JUDr. K., ako aj obsahom samotnej darovacej zmluvy, že
„obdarovaná viazala uzatvorenie darovacej zmluvy na konkrétnu objektívnu skutočnosť“,
a to poskytnúť finančné prostriedky 2 000 000 Sk na rekonštrukciu a opravu predmetného
domu. Okresný súd potom nesprávne uzatvorenú darovaciu zmluvu nepovažoval za zmluvu
v zmysle § 628 Občianskeho zákonníka, ale za zmluvu nepomenovanú podľa § 51
Občianskeho zákonníka a jej čl. VII za dohodu o podmienkach odstúpenia od nej. Naopak,
krajský súd uzatvorenú zmluvu považoval za perfektnú darovaciu zmluvu a jej čl. VII za
ustanovenie, v ktorom sú obsiahnuté podmienky pre budúcich podielových spoluvlastníkov,
čo nevylučuje perfektnosť darovacej zmluvy. Sťažovateľ opätovne, tak ako v priebehu
konania pred všeobecnými súdmi zdôraznil, že bezplatnosť darovania ako jeden z jeho
pojmových znakov znamená, že obdarovaný sa nezaväzuje poskytnúť nijakú protihodnotu
daru vyjadriteľnú v peniazoch, a preto darovaním nie je darovanie s príkazom, aby
obdarovaný niečo urobil alebo neurobil, čo má pre darcu majetkový význam – investícia
2 000 000 Sk má charakter vysokej majetkovej hodnoty. S darovaním môže byť spojený iba
záväzok obdarovaného na nejakú službu, ktorá nemá majetkovú hodnotu. Aj darovanie
možno viazať na splnenie podmienky, avšak táto nesmie byť v rozpore so základnými
znakmi darovania. Súdy navyše neposudzovali uzatvorenú zmluvu v jej celosti, ale niektoré
jej ustanovenia oddelene. Rozsudok krajského súdu je arbitrárny a je v príkrom rozpore
s § 628 Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo M. H. garantujúce rovnosť účastníkov konania a právo na
spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
Prešov, sp. zn. 10 Co 52/2011-159 zo dňa 30. 11. 2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10 Co 52/2009-159 zo dňa 30. 11. 2011
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania M. H., ktoré je povinný
zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátke JUDr. D. K., P., na účet vedený ...,
č. ú. ... vo výške 323,50 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu č. k. 10 Co 52/2011-159 z 30. novembra 2011. (Ústavný súd poznamenáva,
že sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal aj na porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, avšak
do sťažnostného návrhu, teda do petitu sťažnosti porušenie tohto článku ústavy už
„nepremietol“.)
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci súd si v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa tvrdenia sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 52/2011-159
z 30. novembra 2011 došlo k porušeniu ním označených základných práv z dôvodu, že tento
rozsudok je arbitrárnym, je založený na takom výklade ustanovenia právneho predpisu
(§ 628 Občianskeho zákonníka), ktorý porušuje jeho účel a zmysel, jeho závery sú
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, je v rozpore
s doterajšou ustálenou judikatúrou všeobecných súdov (rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 33/2005 z 28. apríla 2005) a je nedostatočne odôvodnený.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (č. k. 10 Co 52/2011-159
z 30. novembra 2011) najmä uviedol:
„Odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. prejednal podané
odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Preskúmal napadnutý rozsudok
i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1,
3 O. s. p. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých
nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať... Predmetom
odvolacieho konania je zamietnutie návrhu v celom rozsahu a náhrada trov konania.
Navrhovateľ sa domáhal, aby súd uložil odporkyni povinnosť vydať navrhovateľovi
spoluvlastnícky podiel v jednej polovici nehnuteľnosti... a určiť, že darovacia zmluva... je
absolútne neplatná. Z obsahu spisu, a to najmä jeho dôkazov, ktoré sa v ňom nachádzajú,
odvolací súd zistil, že medzi navrhovateľom a odporkyňou bola uzatvorená darovacia
zmluva, predmetom ktorej bolo darovanie nehnuteľnosti... v jednej polovici. Navrhovateľ
daroval polovicu svojej nehnuteľnosti odporkyni – svojej manželke, ktorá dar ako
obdarovaná prijala. Hodnota daru činila 197.183,-Sk. Obdarovaná vyhlásila, že bola
oboznámená so stavom nehnuteľnosti a takto tento dar prijala. Z LV č. ... k. ú. B. bolo
zistené, že ako spoluvlastníci nehnuteľnosti... je zapísaný navrhovateľ v podiele jednej
polovice na základe osvedčenia o dedičstve ... a darovacej zmluvy ... a odporkyňa v podiele
jednej polovice na základe darovacej zmluvy ... Odvolací súd konštatuje, že na základe
vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa neboli preukázané skutočnosti, ktoré
by zakladali absolútnu neplatnosť právneho úkonu, t. j. uzatvorenia darovacej zmluvy.
Darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje a obdarovaný tento
dar alebo sľub prijíma. V danom prípade darca daroval svojej manželke polovicu
nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy, ktorá bola uzatvorená v písomnej forme
a vznikla súhlasným prejavom vôle darcu a obdarovaného. Darovacou zmluvou
navrhovateľ bezplatne prenechal obdarovanej dar, ktorý bol identifikovaný v darovacej
zmluve. Tento dar bol prenechaný bezplatne a dobrovoľne. Vlastníctvo k predmetu daru sa
nadobudlo na základe vkladu do katastra nehnuteľností. V priebehu dokazovania pred
súdom prvého stupňa nebol preukázaný opak uvedeného.
Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že takto uzatvorená zmluva je od počiatku
neplatná, odvolací súd tento názor nezdieľa a má za to, že prvostupňový súd vo veci
správne rozhodol, ak uviedol že uvedená darovacia zmluva je platná. Z obsahu darovacej
zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi darcom M. H. a obdarovanou L. H. dňa 25. 3. 2002 sa
zisťuje, že v čl. 1 až 6 bola uzavretá perfektná darovacia zmluva. Uvedené články darovacej
zmluvy obsahujú podstatné podmienky darovacej zmluvy. V článku 7 uvedenej darovacej
zmluvy sú obsiahnuté podmienky pre budúcich podielových spoluvlastníkov, čo nevylučuje
perfektnosť darovacej zmluvy. V danom prípade sa dá konštatovať, že uvedeným článkom
boli dohodnuté ďalšie podmienky zefektívnenia daru, t. j. bola uzavretá dohoda budúcich
podielových spoluvlastníkov, čiže práva a povinnosti budúcich spoluvlastníkov.
Prvostupňový súd sa vysporiadal so všetkými podstatnými navrhovanými dôkazmi vo veci
samej a je na súde, aby rozhodol, ktorý dôkaz nie je potrebné vykonať pre správne
rozhodnutie vo veci.
Podaným odvolaním s poukazom na uvedené odvolací súd má za to, že prvostupňový
súd správne vykonal dokazovanie, na základe vykonaného dokazovania vykonané dôkazy
správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol, ak návrh navrhovateľa vo veci samej
zamietol. Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správny vo veci samej, ako aj vo výroku o náhrade trov
konania.“
Ústavný súd vychádza z toho, že právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy je v podstate právom na proces vrátane vydania súdneho rozhodnutia. To, že súdy
žalobe sťažovateľa nevyhoveli, samozrejme samo osebe nie je porušením základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dostatočne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne
neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia neobstojí. Krajský súd dal
dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, z akého dôvodu považoval zmluvu uzatvorenú
medzi účastníkmi konania za platný právny úkon, na základe ktorého nadobudla žalovaná
vlastnícke právo k nehnuteľnosti v jednej polovici, ako aj na to, z akých dôvodov neobstojí
sťažovateľom uplatnená argumentácia, ktorou odôvodnil svoje odvolanie. Nie je potom už
nevyhnutné, aby sa všeobecný súd pre naplnenie požiadavky riadneho odôvodnenia
rozhodnutia formalisticky vysporiadaval aj s ďalšími, pre objasnenie veci nerozhodnými
kritériami. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce
zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu
súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu však ďalej tvrdil, že toto
rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý
nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Podľa názoru ústavného súdu posúdenie obsahu zmluvy uzatvorenej medzi
účastníkmi nie je založené na takom výklade § 628 Občianskeho zákonníka, ktorým by bol
popretý jeho účel a zmysel.
V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým
postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. V tomto prípade od krajského súdu
ani účel zákona, ani história jeho vzniku, ani systematická súvislosť alebo niektorý
z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali odchýliť sa od doslovného znenia aplikovanej
právnej normy spôsobom, aký sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd
interpretoval relevantné ustanovenia zákonov ústavne konformným spôsobom, teda
rešpektujúc všetky ústavné zásady.
Pokiaľ sťažovateľ svoju sťažnosť ďalej odôvodnil aj tým, že rozsudok krajského
súdu je v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, a to konkrétne s jeho
rozhodnutím v obdobnej veci (rozsudok sp. zn. 4 Cdo 33/2005 z 28. apríla 2005), z ktorého
vyplýva, že darovacia zmluva uzavretá pre účely zabezpečenia uspokojenia pohľadávky
obdarovaného voči darcovi je neplatným právnym úkonom, ústavný súd sa s týmto
tvrdením nestotožňuje.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie, na ktoré sťažovateľ poukazuje (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit č. 2/2006),
vychádza z natoľko odlišného skutkového stavu veci, že v tomto prípade nemožno hovoriť
vo vzťahu k veci sťažovateľa o veci obdobnej, a preto nemožno prisvedčiť ani názoru
sťažovateľa, že krajský súd sa odchýlil od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu. Vo veci
vedenej pred najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 33/2005 bolo síce predmetom
rozhodovania posúdenie platnosti darovacej zmluvy na základe žaloby darcu (ktorej bolo
právoplatne vyhovené odvolacím súdom, pričom k zmene jeho rozhodnutia nedošlo ani
v dovolacom konaní), avšak v tomto prípade neplatnosť darovacej zmluvy bola
konštatovaná v dôsledku využitia darovacej zmluvy ako prostriedku pre dojednanie
prepadného zálohu. Darca v tejto veci totiž previedol darovacou zmluvou nehnuteľnosť
do vlastníctva obdarovaného na zabezpečenie jeho pohľadávky voči tretej osobe.
Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých
ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo
nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť sťažovateľa
ani v tejto časti.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť aj
k porušeniu čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, tieto svoje tvrdenia sťažovateľ jednak
žiadnym spôsobom bližšie neodôvodnil (čl. 47 ods. 3 ústavy), resp. je zrejmé, že tieto
ustanovenia ústavy sú rôznymi aspektmi práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého
k porušeniu ani nemohlo dôjsť (čl. 46 ods. 2 ústavy), resp. k nim, ako už bolo skôr uvedené,
v okolnostiach danej veci nedošlo.
Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie nevybočilo
z medzí stanovených označenými článkami ústavy a dohovoru a rozsudkom krajského súdu
č. k. 10 Co 52/2011-159 z 30. novembra 2011 nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa
označeného v jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2012