Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 179/2012
PDF · 213.3 KB
No categories available
III. ÚS 179/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. A., P., Č., vo veci namietaného porušenia práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Slovenskej advokátskej komory sp. zn. 2612/09
z 3. augusta 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 S 217/2009
z 3. decembra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra
2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 6/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Z. A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012
doručená sťažnosť JUDr. Z. A., P., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Slovenskej
advokátskej komory (ďalej len „SAK“) sp. zn. 2612/09 z 3. augusta 2009, rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 S 217/2009 z 3. decembra
2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 24. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 6/2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že SAK vydala napadnuté uznesenie sp. zn.
2612/09 z 3. augusta 2009, ktorým bol sťažovateľ vyčiarknutý zo zoznamu advokátov.
Sťažovateľ sa žalobou podanou na krajskom súde domáhal preskúmania a zrušenia
napadnutého uznesenia SAK z 3. augusta 2009. Krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol
napadnutým rozsudkom sp. zn. 4 S 217/2009 z 3. decembra 2010 tak, že ju zamietol. Proti
uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. V odvolaní okrem iného
namietal, že správny orgány pochybil, pretože nerešpektoval § 28 ods. 1 organizačného
poriadku SAK, podľa ktorého predstavenstvo umožní advokátovi osobne sa vyjadriť
k dôvodom, pre ktoré rozhoduje o jeho vyškrtnutí zo zoznamu vedeného komorou alebo
o pozastavení výkonu povolania, a o tejto možnosti ho vhodným spôsobom upovedomí.
Nerešpektovanie citovaného ustanovenia organizačného poriadku SAK sťažovateľ
odôvodňoval tým, že SAK svojím postupom porušila jeho práva, pretože mu neumožnila
osobne sa vyjadriť k dôvodom rozhodnutia aj napriek vedomosti SAK, že v čase
doručovania výziev na vyjadrenie zo strany SAK, ako i v čase zasadnutia SAK bola SAK
informovaná o tom, že sťažovateľ sa zdržiaval v zahraničí, a napriek tomu konala v jeho
neprítomnosti. Sťažovateľ v uvedenom videl nezákonnosť napadnutého uznesenia SAK
z 3. augusta 2009.
Najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 4 S 217/2009 z 3. decembra 2010 tak, že napadnutý rozsudok
krajského súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. 5 Sžo 6/2011 z 24. novembra 2011.
V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že «v konaní
nebolo sporné, že žalobca včas nepreukázal splnenie zákonom danej povinnosti uvedenej
v citovanom zákonnom ustanovení na rok 2009 (nepreukázal povinné poistenie pre prípad
zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie, pozn.). V tomto smere
spochybňovanie evidencie žalovanej ako aj obavy žalobcu o úspešnosti platieb
zo zahraničia sú bez právneho významu.
V podstate jedinou zásadnou námietkou žalobcu v súdnom konaní bolo, že sa
nemohol pred rozhodnutím žalovaného osobne vyjadriť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi
odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po oboznámení sa
s obsahom pripojeného spisového materiálu nezistil dôvod na zmenu, alebo zrušenie
napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné.
Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd náležite vyporiadal so žalobcovou
námietkou týkajúcej sa nemožnosti „osobne sa vyjadriť vo veci“. Táto námietka nebola
spôsobilá spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, pretože nebolo
sporné, že žalobca možnosť vyjadriť sa k veci, predložiť dôkazy a brániť sa v lehote, ktorú
určil správny orgán, a to do 03. júla 2009 ani do rozhodnutia vo veci 03. augusta 2009,
mal.
Najvyšší súd ďalej konštatuje, že žalobca bol o tom, že sa má 03. júla 2008
uskutočniť zasadnutie PSAK za účelom prejednania jeho veci dostatočne vopred
informovaný, no napriek tomu sa konania nezúčastnil a hoci svoju neúčasť ospravedlnil,
o odročenie jednania nežiadal ani na svojej osobnej účasti netrval.
Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu najvyšší súd k námietke žalobcu, že sa
nemohol pred rozhodnutím žalovaného osobne vyjadriť, najvyšší súd dodáva, že ak tak
žalobca mienil urobiť, na predvolanie žalovaného na ústne prejednanie veci nesporne
oznámiť, kedy je možné počítať s jeho osobnou účasťou. Žiaden konkrétny dôvod, prečo si
svoju povinnosť voči SAK riadne a včas nesplnil a aké konkrétne dôvody mu bránia
zúčastniť prejednania veci žalobca však neuviedol ani nezdokladoval. V tomto smere
tvrdenie žalobcu, že je v zahraničí viazaný dlhodobým liečebným pobytom a jednaním
so spoločnosťou H., so sídlom v C., Š., ktorý „nebolo možné prerušiť“ (pol roka?), bez
predloženia akýchkoľvek dokladov je nedostatočné a javí sa byť účelové, rovnako ako
tvrdenie žalobcu, že zo zahraničia nemal možnosť poistné uhradiť. Ani z listov z 29. júna
2009, ako aj z 30. júna 2009 doručených žalovanému nevyplýva, že by žalobca žiadal
o odročenie zasadnutia PSAK na iný termín, žalobca iba ospravedlnil svoju neúčasť stým,
že poistenie zodpovednosti za škodu uhradí po svojom návrate zo zahraničia, čo možno
predpokladať do konca mesiaca augusta 2009. Zo žiadneho listu žalobcu ani pracovníčky
jeho kancelárie nevyplýva, že by žalobca trval svojej osobnej účasti na zasadnutí PSAK,
žalobca iba požiadal o predĺženie lehoty na vykonanie platieb. Ani samotná korešpondencia
žalobcu zo zahraničia nepreukazuje, že by si svoju povinnosť podľa § 27 ods. 1 zákona
o advokácii nemohol riadne splniť ešte v čase do rozhodnutia žalovaného.
Aj podľa názoru najvyššieho súdu možnosť vyjadriť sa k veci v zmysle § 28 ods. 1
organizačného poriadku Slovenskej advokátskej komory, podľa ktorého predstavenstvo
umožní advokátovi sa osobne vyjadriť k dôvodom, pre ktoré rozhoduje o jeho vyškrtnutí
zo zoznamu vedeného komorou, alebo o pozastavení výkonu povolania a o tejto možnosti ho
vhodným spôsobom upovedomí, bola žalobcovi jednoznačne poskytnutá.
V tomto smere možno prisvedčiť vyjadreniu žalovanej, ktoré bolo žalobcovi
aj doručené, že citované ustanovenie organizačného poriadku neukladá povinnosť nekonať
do tej doby, kým sa advokát osobne nevyjadri. Neodloženie rozhodovania o vyčiarknutí
žalobcu zo zoznamu advokátov, navyše ak žalobca sa svojej osobnej účasti netrval,
ani najvyšší súd nepovažuje za takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť
rozhodnutia PSAK.
Na žalobcove námietky vznesené v, žalobe i v odvolaní najvyšší súd záverom
k ustanoveniu § 28 ods. 1 organizačného poriadku Slovenskej advokátskej komory
poukazuje na to, že každý demokratický štát ochranu subjektívnych práv len ponúka, ale
nevnucuje, a že „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým),
teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.».
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „postupem orgánu
činných v trestním řízení a označených obecných souduͦSlovenské republiky stěžovateli jako
advokátovi nebylo řádně zajištěno jeho právo na spravedlivý proces“. V tejto súvislosti
sťažovateľ ďalej uvádza, že „dle ustálené judikatury evropských souduͦje nedělitelnou
součástí práva na spravodlivý proces i právo stěžovatele jednat před soudem. Právo
každého, tedy i sťěžovatele jednat před soudem nesmí být ohroženo, či znemožneno hrozbou
zneužití výkonu státní moci.“. Sťažovateľ tvrdí, že toto jeho právo „jednat před soudy
Slovenské republiky bylo... znemožněno“.
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti navrhol, aby
ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Usnesení Slovenské advokátní komory č. 2612/09 ze dne 3.8.2009, rozsudek
Krajského soudu v Bratislave č.k. 4 S217/2009-43 ze dne 3.12.2010 a rozsudek Nejvyššího
soudu Slovenské republiky č.k.5 Sžo/6/2011 ze dne 24.11.2011 se zrušují.
2. Slovenské advokátní komoře se ukladá, aby v seznamu advokátů obnovila zápis
stěžovatele.
3. Ministerstvo vnitra Slovenské republiky je povinno za ohrožení řadného výkonu
práv stěžovatele na území Slovenské republiky v důsledku neúčinného výkonu právomoci
orgánů Slovenské republiky činných v trestním řízení, včetně jeho práva na svobodu osobní
bezpečnost ve Slovenské republice, vyplatit stěžovateli na finančním zadostiučinéní částku
1.633 miliónu eur.“
Sťažovateľ súčasne navrhol, aby ústavný súd „do konečného rozhodnutí o jeho
ústavní stížnosti ze dne 9.3.2012 a ústavní stížnosti ze dne 14.3.2012 Ústavní soud SR řízení
o ústavní stížnosti stěžovatele proti rozsudku Nejvyššího soudu Slovenské republiky č.k.
5 Sžo/6/2011 ze dne 24.11.2011 přerušil“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade považoval za dôležité poukázať na to, že sťažovateľ, hoci
sám je, respektíve bol advokátom, nedoložil plnú moc pre advokáta na zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom, ďalej na skutočnosť, že predložená sťažnosť sťažovateľa sa
vyznačuje značnou nekonzistentnosťou argumentácie vo vzťahu k namietanému porušeniu
jeho práv označenými rozhodnutiami SAK a všeobecných súdov. V tejto súvislosti ústavný
súd ďalej poukazuje aj na nedostatok petitu sťažnosti, kde úplne absentuje návrh
na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa. Napriek uvedeným
nedostatkom sťažnosti, ktoré by v takomto rozsahu ústavný súd štandardne viedli
k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí aj
vzhľadom na kvalifikovanosť samotného sťažovateľa, ústavný súd v záujme materiálnej
ochrany práv sťažovateľa vychádzajúc z celkového obsahu sťažnosti bez akýchkoľvek
pochybností ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami SAK a všeobecných
súdov, preto predmet svojho konania ustálil tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto
rozhodnutia.
1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením SAK sp. zn. 2612/09 z 3. augusta
2009 a napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 S 217/2009 z 3. decembra
2010
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením SAK sp. zn. 2612/09 z 3. augusta 2009 a rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 S 217/2009 z 3. decembra 2010 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba
vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto
konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutie SAK sp. zn. 2612/09 z 3. augusta
2009, keďže ho už preskúmal na základe žaloby v správnom súdnictve krajský súd, ktorý
bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam. Obdobne
v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 S 217/2009 z 3. decembra 2010
tento preskúmal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania, ktorý bol oprávnený a zároveň
povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu SAK sp. zn. 2612/09 z 3. augusta 2009 a rozsudku krajského súdu
sp. zn. 4 S 217/2009 z 3. decembra 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžo 6/2011 z 24. novembra 2011
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti namietal, že bolo porušené jeho právo
„osobně sa vyjádřit k důvodům, pro ktoré stěžovatel zaplatil pojistné opožděně“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu týkajúci sa umožnenia
advokátovi vyjadriť sa k dôvodom, pre ktoré rozhoduje o jeho vyčiarknutí zo zoznamu
vedeného SAK podľa § 28 ods. 1 organizačného poriadku SAK a jeho aspektov
v napadnutom rozsudku nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,
prípadne popierajúci účel a zmysel tohto práva sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za dostatočné a presvedčivé. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
Najvyšší súd jasným a zrozumiteľným spôsobom, na základe vykonaného
dokazovania a z neho vyplývajúcich skutočností vyhodnotil, prečo považoval námietku
sťažovateľa týkajúcu sa porušenia jeho práva podľa § 28 ods. 1 organizačného poriadku
SAK za nedôvodnú. Závery najvyššieho súdu sa preto javia ako logické a presvedčivé. Je
ústavne akceptovateľný názor najvyššieho súdu, že pokiaľ sťažovateľ nežiadal odročiť
prerokovanie jeho vylúčenia z komory, nepredložil žiadne dôkazy a dôvody, prečo
nepreukázal poistenie pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie,
ani v primeranej lehote, pričom súd mal za preukázané, že sťažovateľ v čase rozhodovania
SAK nebol poistený pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie, bol
tu daný zákonný dôvod podľa § 7 písm. h) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov na vyčiarknutie zo zoznamu advokátov, preto ústavný súd túto
námietku sťažovateľa považoval za neopodstatnenú. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší
súd primerane reagoval na relevantnú námietku sťažovateľa predostretú v podanom
odvolaní, vysporiadal sa s ňou spôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu
odôvodnení súdnych rozhodnutí z ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru
ústavného súdu nemožno najvyššiemu súdu vyčítať ani to, že by v odôvodnení svojho
rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy. Na základe uvedeného ústavný
súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tak poskytuje
dostatočný základ pre jeho výrok.
Námietku zdôvodňujúcu tvrdené porušenie označeného práva rozsudkom
najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 S 217/2009
z 3. decembra 2010, tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú a nespôsobilú v rámci
meritórneho prerokovania sťažnosti priviesť ústavný súd k záveru o ústavnej vadnosti
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,
že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne
relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľovým
právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2012