Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 179/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. A., P., Č., vo veci namietaného porušenia práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Slovenskej advokátskej komory sp. zn.

z 3. augusta 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 3. decembra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra

2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Z. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012

doručená sťažnosť JUDr. Z. A., P., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Slovenskej

advokátskej komory (ďalej len „SAK“) sp. zn. z 3. augusta 2009, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. decembra

2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 24. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že SAK vydala napadnuté uznesenie sp. zn.

2612/09 z 3. augusta 2009, ktorým bol sťažovateľ vyčiarknutý zo zoznamu advokátov.

Sťažovateľ sa žalobou podanou na krajskom súde domáhal preskúmania a zrušenia

napadnutého uznesenia SAK z 3. augusta 2009. Krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol

napadnutým rozsudkom sp. zn. z 3. decembra 2010 tak, že ju zamietol. Proti

uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. V odvolaní okrem iného

namietal, že správny orgány pochybil, pretože nerešpektoval § 28 ods. 1 organizačného

poriadku SAK, podľa ktorého predstavenstvo umožní advokátovi osobne sa vyjadriť

k dôvodom, pre ktoré rozhoduje o jeho vyškrtnutí zo zoznamu vedeného komorou alebo

o pozastavení výkonu povolania, a o tejto možnosti ho vhodným spôsobom upovedomí.

Nerešpektovanie citovaného ustanovenia organizačného poriadku SAK sťažovateľ

odôvodňoval tým, že SAK svojím postupom porušila jeho práva, pretože mu neumožnila

osobne sa vyjadriť k dôvodom rozhodnutia aj napriek vedomosti SAK, že v čase

doručovania výziev na vyjadrenie zo strany SAK, ako i v čase zasadnutia SAK bola SAK

informovaná o tom, že sťažovateľ sa zdržiaval v zahraničí, a napriek tomu konala v jeho

neprítomnosti. Sťažovateľ v uvedenom videl nezákonnosť napadnutého uznesenia SAK

z 3. augusta 2009.

Najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 3. decembra 2010 tak, že napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. z 24. novembra 2011.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že «v konaní

nebolo sporné, že žalobca včas nepreukázal splnenie zákonom danej povinnosti uvedenej

v citovanom zákonnom ustanovení na rok 2009 (nepreukázal povinné poistenie pre prípad

zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie, pozn.). V tomto smere

spochybňovanie evidencie žalovanej ako aj obavy žalobcu o úspešnosti platieb

zo zahraničia sú bez právneho významu.

V podstate jedinou zásadnou námietkou žalobcu v súdnom konaní bolo, že sa

nemohol pred rozhodnutím žalovaného osobne vyjadriť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi

odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po oboznámení sa

s obsahom pripojeného spisového materiálu nezistil dôvod na zmenu, alebo zrušenie

napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd náležite vyporiadal so žalobcovou

námietkou týkajúcej sa nemožnosti „osobne sa vyjadriť vo veci“. Táto námietka nebola

spôsobilá spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, pretože nebolo

sporné, že žalobca možnosť vyjadriť sa k veci, predložiť dôkazy a brániť sa v lehote, ktorú

určil správny orgán, a to do 03. júla 2009 ani do rozhodnutia vo veci 03. augusta 2009,

mal.

Najvyšší súd ďalej konštatuje, že žalobca bol o tom, že sa má 03. júla 2008

uskutočniť zasadnutie PSAK za účelom prejednania jeho veci dostatočne vopred

informovaný, no napriek tomu sa konania nezúčastnil a hoci svoju neúčasť ospravedlnil,

o odročenie jednania nežiadal ani na svojej osobnej účasti netrval.

Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu najvyšší súd k námietke žalobcu, že sa

nemohol pred rozhodnutím žalovaného osobne vyjadriť, najvyšší súd dodáva, že ak tak

žalobca mienil urobiť, na predvolanie žalovaného na ústne prejednanie veci nesporne

oznámiť, kedy je možné počítať s jeho osobnou účasťou. Žiaden konkrétny dôvod, prečo si

svoju povinnosť voči SAK riadne a včas nesplnil a aké konkrétne dôvody mu bránia

zúčastniť prejednania veci žalobca však neuviedol ani nezdokladoval. V tomto smere

tvrdenie žalobcu, že je v zahraničí viazaný dlhodobým liečebným pobytom a jednaním

so spoločnosťou H., so sídlom v C., Š., ktorý „nebolo možné prerušiť“ (pol roka?), bez

predloženia akýchkoľvek dokladov je nedostatočné a javí sa byť účelové, rovnako ako

tvrdenie žalobcu, že zo zahraničia nemal možnosť poistné uhradiť. Ani z listov z 29. júna

2009, ako aj z 30. júna 2009 doručených žalovanému nevyplýva, že by žalobca žiadal

o odročenie zasadnutia PSAK na iný termín, žalobca iba ospravedlnil svoju neúčasť stým,

že poistenie zodpovednosti za škodu uhradí po svojom návrate zo zahraničia, čo možno

predpokladať do konca mesiaca augusta 2009. Zo žiadneho listu žalobcu ani pracovníčky

jeho kancelárie nevyplýva, že by žalobca trval svojej osobnej účasti na zasadnutí PSAK,

žalobca iba požiadal o predĺženie lehoty na vykonanie platieb. Ani samotná korešpondencia

žalobcu zo zahraničia nepreukazuje, že by si svoju povinnosť podľa § 27 ods. 1 zákona

o advokácii nemohol riadne splniť ešte v čase do rozhodnutia žalovaného.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu možnosť vyjadriť sa k veci v zmysle § 28 ods. 1

organizačného poriadku Slovenskej advokátskej komory, podľa ktorého predstavenstvo

umožní advokátovi sa osobne vyjadriť k dôvodom, pre ktoré rozhoduje o jeho vyškrtnutí

zo zoznamu vedeného komorou, alebo o pozastavení výkonu povolania a o tejto možnosti ho

vhodným spôsobom upovedomí, bola žalobcovi jednoznačne poskytnutá.

V tomto smere možno prisvedčiť vyjadreniu žalovanej, ktoré bolo žalobcovi

aj doručené, že citované ustanovenie organizačného poriadku neukladá povinnosť nekonať

do tej doby, kým sa advokát osobne nevyjadri. Neodloženie rozhodovania o vyčiarknutí

žalobcu zo zoznamu advokátov, navyše ak žalobca sa svojej osobnej účasti netrval,

ani najvyšší súd nepovažuje za takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť

rozhodnutia PSAK.

Na žalobcove námietky vznesené v, žalobe i v odvolaní najvyšší súd záverom

k ustanoveniu § 28 ods. 1 organizačného poriadku Slovenskej advokátskej komory

poukazuje na to, že každý demokratický štát ochranu subjektívnych práv len ponúka, ale

nevnucuje, a že „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým),

teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné

oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.».

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „postupem orgánu

činných v trestním řízení a označených obecných souduͦSlovenské republiky stěžovateli jako

advokátovi nebylo řádně zajištěno jeho právo na spravedlivý proces“. V tejto súvislosti

sťažovateľ ďalej uvádza, že „dle ustálené judikatury evropských souduͦje nedělitelnou

součástí práva na spravodlivý proces i právo stěžovatele jednat před soudem. Právo

každého, tedy i sťěžovatele jednat před soudem nesmí být ohroženo, či znemožneno hrozbou

zneužití výkonu státní moci.“. Sťažovateľ tvrdí, že toto jeho právo „jednat před soudy

Slovenské republiky bylo... znemožněno“.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti navrhol, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Usnesení Slovenské advokátní komory č. 2612/09 ze dne 3.8.2009, rozsudek

Krajského soudu v Bratislave č.k. -43 ze dne 3.12.2010 a rozsudek Nejvyššího

soudu Slovenské republiky č.k.5 ze dne 24.11.2011 se zrušují.

2. Slovenské advokátní komoře se ukladá, aby v seznamu advokátů obnovila zápis

stěžovatele.

3. Ministerstvo vnitra Slovenské republiky je povinno za ohrožení řadného výkonu

práv stěžovatele na území Slovenské republiky v důsledku neúčinného výkonu právomoci

orgánů Slovenské republiky činných v trestním řízení, včetně jeho práva na svobodu osobní

bezpečnost ve Slovenské republice, vyplatit stěžovateli na finančním zadostiučinéní částku

1.633 miliónu eur.“

Sťažovateľ súčasne navrhol, aby ústavný súd „do konečného rozhodnutí o jeho

ústavní stížnosti ze dne 9.3.2012 a ústavní stížnosti ze dne 14.3.2012 Ústavní soud SR řízení

o ústavní stížnosti stěžovatele proti rozsudku Nejvyššího soudu Slovenské republiky č.k.

ze dne 24.11.2011 přerušil“.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade považoval za dôležité poukázať na to, že sťažovateľ, hoci

sám je, respektíve bol advokátom, nedoložil plnú moc pre advokáta na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom, ďalej na skutočnosť, že predložená sťažnosť sťažovateľa sa

vyznačuje značnou nekonzistentnosťou argumentácie vo vzťahu k namietanému porušeniu

jeho práv označenými rozhodnutiami SAK a všeobecných súdov. V tejto súvislosti ústavný

súd ďalej poukazuje aj na nedostatok petitu sťažnosti, kde úplne absentuje návrh

na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa. Napriek uvedeným

nedostatkom sťažnosti, ktoré by v takomto rozsahu ústavný súd štandardne viedli

k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí aj

vzhľadom na kvalifikovanosť samotného sťažovateľa, ústavný súd v záujme materiálnej

ochrany práv sťažovateľa vychádzajúc z celkového obsahu sťažnosti bez akýchkoľvek

pochybností ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami SAK a všeobecných

súdov, preto predmet svojho konania ustálil tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto

rozhodnutia.

1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením SAK sp. zn. 2612/09 z 3. augusta

2009 a napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 3. decembra

2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením SAK sp. zn. 2612/09 z 3. augusta 2009 a rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 3. decembra 2010 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba

vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto

konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutie SAK sp. zn. 2612/09 z 3. augusta

2009, keďže ho už preskúmal na základe žaloby v správnom súdnictve krajský súd, ktorý

bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam. Obdobne

v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. z 3. decembra 2010

tento preskúmal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania, ktorý bol oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu SAK sp. zn. 2612/09 z 3. augusta 2009 a rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 3. decembra 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

).

2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. novembra 2011

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti namietal, že bolo porušené jeho právo

„osobně sa vyjádřit k důvodům, pro ktoré stěžovatel zaplatil pojistné opožděně“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu týkajúci sa umožnenia

advokátovi vyjadriť sa k dôvodom, pre ktoré rozhoduje o jeho vyčiarknutí zo zoznamu

vedeného SAK podľa § 28 ods. 1 organizačného poriadku SAK a jeho aspektov

v napadnutom rozsudku nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

prípadne popierajúci účel a zmysel tohto práva sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za dostatočné a presvedčivé. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Najvyšší súd jasným a zrozumiteľným spôsobom, na základe vykonaného

dokazovania a z neho vyplývajúcich skutočností vyhodnotil, prečo považoval námietku

sťažovateľa týkajúcu sa porušenia jeho práva podľa § 28 ods. 1 organizačného poriadku

SAK za nedôvodnú. Závery najvyššieho súdu sa preto javia ako logické a presvedčivé. Je

ústavne akceptovateľný názor najvyššieho súdu, že pokiaľ sťažovateľ nežiadal odročiť

prerokovanie jeho vylúčenia z komory, nepredložil žiadne dôkazy a dôvody, prečo

nepreukázal poistenie pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie,

ani v primeranej lehote, pričom súd mal za preukázané, že sťažovateľ v čase rozhodovania

SAK nebol poistený pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie, bol

tu daný zákonný dôvod podľa o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov na vyčiarknutie zo zoznamu advokátov, preto ústavný súd túto

námietku sťažovateľa považoval za neopodstatnenú. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší

súd primerane reagoval na relevantnú námietku sťažovateľa predostretú v podanom

odvolaní, vysporiadal sa s ňou spôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu

odôvodnení súdnych rozhodnutí z ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru

ústavného súdu nemožno najvyššiemu súdu vyčítať ani to, že by v odôvodnení svojho

rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy. Na základe uvedeného ústavný

súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tak poskytuje

dostatočný základ pre jeho výrok.

Námietku zdôvodňujúcu tvrdené porušenie označeného práva rozsudkom

najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 3. decembra 2010, tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú a nespôsobilú v rámci

meritórneho prerokovania sťažnosti priviesť ústavný súd k záveru o ústavnej vadnosti

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,

že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne

relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľovým

právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2012