Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 104/2012
PDF · 249.9 KB
No categories available
II. ÚS 104/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť F. R., nar. ..., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr.
M. T. ml., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného
súdu Košice-okolie sp. zn. 0 Tp 482/2011 zo 6. februára 2012 a Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6 Tpo 6/2012 z 15. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012
doručená sťažnosť F. R., nar. ..., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu
Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 482/2011 zo 6. februára 2012 a
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 6/2012 z 15. februára
2012 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby.
Z obsahu podanej sťažnosti vyplynul tento skutkový stav:
«Som obvinený zo skutku právne kvalifikovaného ako zločin ublíženia na zdraví
v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 155 ods. 1 Trestného zákona.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 482/2011 z 2. 12. 2011 bol som vzatý do väzby z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Žiadosťou doručenou okresnému súdu 16. 1. 2012 požiadal som o prepustenie
z väzby na slobodu. ...
Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 482/2011
zo 6. 2. 2012 bola moja žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá.
Do zápisnice o výsluchu obvineného zo 6. 2. 2012 som ihneď zahlásil sťažnosť. ...
Ja som vlastnoručne spísal odôvodnenie sťažnosti, ktoré som podal na poštovú
prepravu 15. 2. 2012. Moja obhajkyňa odôvodnila sťažnosť... písomným podaním
zo 14. 2. 2012 doručeným okresnému súdu osobne do podateľne v skorých ranných
hodinách 15. 2. 2012.
Uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Tpo 6/2012 z 15. 2. 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie“) bola moja sťažnosť
zamietnutá. Krajský súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí o 10.40 hod. Namietané
uznesenie bolo mojej obhajkyni doručené 5. 3. 2012.
Na prvej strane namietaného uznesenia je uvedené, že „Proti tomuto uzneseniu
zahlásil sťažnosť obvinený a to ústne do zápisnice o výsluchu obvineného, ktorú bližšie
neodôvodnil“.»
V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol:
„Bolo povinnosťou krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti prednostne a urýchlene.
Rovnako však treba dodať, že pri rozhodovaní krajského súdu o mojej žiadosti o
prepustenie z väzby na slobodu museli byt' dodržané určité základné princípy spravodlivého
súdneho konania v prospech sťažovateľa.
Zo zistení mojej obhajkyne vyplynulo, že okresný súd predložil spis krajskému súdu
na rozhodnutie o sťažnosti 8. 2. 2012. Toho istého dňa, 8. 2. 2012, bolo expedované
uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 482/2011 zo 6. 2. 2012. Ako som už uviedol, mne
bolo uznesenie okresného súdu zo 6. 2. 2012 doručené do Ústavu na výkon väzby
13. 2. 2012 a mojej obhajkyni bolo doručené osobne súdnym doručovateľom 14. 2. 2012. Ja
ani moja obhajkyňa sme nijaké prieťahy v súvislosti s tak oneskoreným doručením
nespôsobili.
Ja aj moja obhajkyňa sme vypracovali a podali (moja obhajkyňa osobne a ja poštou)
dôvody sťažnosti obratom po doručení uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 482/2011
zo 6. 2. 2012.
Okresný súd predložil dôvody sťažnosti krajskému súdu 21. 2. 2012, teda 6 dní
potom, čo boli okresnému súdu (pokiaľ ide o dôvody vypracované mojou obhajkyňou)
doručené a zároveň 6 dní potom, čo krajský súd vo veci rozhodol.
Z vyššie uvedeného je celkom zrejmé, že postupom okresného súdu, ktorý predložil
spis krajskému súdu na rozhodnutie o mojej sťažnosti bez toho, aby vôbec vyčkal, kým mne
a mojej obhajkyni bude zamietavé uznesenie okresného súdu zo 6. 2. 2012 doručené,
odoprel mi možnosť sťažnosť odôvodniť a predložiť moje argumenty krajskému súdu.
Postup súdu prvého stupňa, ktorým predloží spis na rozhodnutie sťažnostnému súdu prv,
než je doručené stranám rozhodnutie, proti ktorému zahlásená sťažnosť smeruje, považujem
za celkom neprijateľný.
Ak už aj okresný súd postupoval vyššie uvedeným spôsobom, mal s razantnou
rýchlosťou predložiť krajskému súdu dôvody mojej sťažnosti doručené okresnému súdu
mojou obhajkyňou 15.2.2012 v skorých ranných hodinách v čase okolo 8.30 hod., lebo len
tak bolo možné dosiahnuť realizáciu práva na urýchlené rozhodnutie o väzbe a práva na to,
aby krajský súd poznal moju argumentáciu.
Mám za to, že okresný súd svojím postupom zmaril uplatnenie môjho práva na to,
aby krajský súd prihliadol pri rozhodovaní o sťažnosti na jej argumenty. Moju sťažnosť,
spísanú obhajkyňou, nepredložil včas krajskému súdu, hoci tak mal a mohol urobiť.
... hoci krajský súd zo subjektívneho hľadiska nezavinil skutočnosť, že sa o dôvodoch
sťažnosti nedozvedel a že na ne nemohol prihliadať, nič to nemení na tom, že z objektívneho
hľadiska vzaté moje právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy porušil práve krajský súd.
Tým, že krajský súd v dôsledku nepredloženia dôvodov sťažnosti okresným súdom
sa týmito vôbec nezaoberal, došlo u mňa k výraznému pocitu rozčarovania zo súdneho
systému a k vytvoreniu vysokej nedôvery v tento systém. Celá skutočnosť na mňa pôsobí
skľučujúcim až depresívnym spôsobom. Domnievam sa preto, že v danom prípade mi
prináleží primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 6/2012 v spojení
s konaním vedeným Okresným súdom Košice-okolie pod sp. zn. 0 Tp 482/2011 porušil čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa o
prepustenie z väzby na slobodu.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tpo 6/2012 z 15. februára 2012
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Prikazuje Krajskému súdu v Košiciach okamžite prepustiť sťažovateľa z väzby
na slobodu.
4. Krajský súd v Košiciach (resp. Okresný súd Košice-okolie) je povinný zaplatiť
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur)
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 404,37 €... ktorú
je Krajský súd v Košiciach (resp. Okresný súd Košice-okolie) povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu JUDr. M. T. mladšieho... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Na rozhodnutie o tej časti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom
pod sp. zn. 0 Tp 482/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade bola proti
uzneseniu okresného súdu prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom
konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že
sťažovateľ právo podať sťažnosť aj využil.
2. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorého označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05). Vzhľadom na to sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením základných
práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom
v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzil v petite návrhu, t. j. skúmal, či postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 6/2012 z 15. februára 2012 došlo k porušeniu
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. ...
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
V súvislosti s postupom a rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ namieta, že
v dôsledku nepredloženia dôvodov sťažnosti okresným súdom sa krajský súd týmito
dôvodmi vôbec nezaoberal, čím bola sťažovateľovi odopretá možnosť sťažnosť odôvodniť
a predložiť krajskému súdu svoje argumenty.
Z obsahu spisového materiálu vedeného vo veci sťažovateľa vyplýva, že uznesením
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 482/2011 z 2. decembra 2011 v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 6 Tpo 64/2011 zo 14. decembra 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov
podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže
byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok,
pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších
konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,
dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo
ktorým hrozil.
Sťažovateľ podal 16. januára 2012 okresnému súdu žiadosť o prepustenie na slobodu
podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorej argumentoval, že poškodená I. H. nemá
očitých svedkov, ktorí by dosvedčili, že sťažovateľ sa dopustil nejakého trestného činu.
Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 482/2011 zo 6. februára 2012 žiadosť
sťažovateľa o prepustenie na slobodu zamietol. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného
súdu zo 6. februára 2012 hneď po jeho vyhlásení sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu.
Okresný súd predložil spis v predmetnej veci na rozhodnutie o podanej sťažnosti
sťažovateľa krajskému súdu 10. februára 2012, avšak bez toho, aby mu bolo preukázané
doručenie písomne vypracovaného uznesenia okresného súdu zo 6. februára 2012
sťažovateľovi a jeho obhajkyni. Písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu bolo
sťažovateľovi doručené 13. februára 2012 a jeho obhajkyni 14. februára 2012. Sťažovateľ
odôvodnil sťažnosť prostredníctvom svojej obhajkyne podaním zo 14. februára 2012
doručeným osobne do podateľne okresného súdu 15. februára 2012. Krajský súd
v predmetnej veci rozhodol uznesením z 15. februára 2012, ktorým sťažnosť sťažovateľa
ako nedôvodnú zamietol, pričom v jeho odôvodnení uviedol, že sťažnosť sťažovateľ bližšie
neodôvodnil. Okresný súd predložil písomné odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa krajskému
súdu až 21. februára 2012.
Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,
ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy.
V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre
zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho
úlohou je preskúmať v danej veci zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).
V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že
v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy garantujúcich základné právo na osobnú slobodu je
obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj
jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas
konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.
Obsah označených ustanovení ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného
konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu.
Podľa sťažovateľa krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti bez toho, aby bral do úvahy
jeho písomné dôvody, ktoré mu boli zaslané obhajkyňou sťažovateľa v rámci plynutia
zákonnej lehoty na podanie sťažnosti.
V písomnom odôvodnení sťažnosti zo 14. februára 2012 sťažovateľ prostredníctvom
svojej obhajkyne uviedol:
„Domnievam sa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je nedostatočné. Okresný
súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s argumentmi uvedenými mojou obhajkyňou v jej
záverečnom prednese, a to najmä so skutočnosťou, že v dôsledku môjho väzobného stíhania
dôjde k umiestneniu mojich 3 maloletých detí do ústavu. V danom prípade som presvedčený,
že prednosť má mať právo detí byť vychovávaný svojim rodičom.
Taktiež poukazujem na skutočnosť, že poškodená v každej výpovedi opisuje skutok
inak.
Mám tiež za to, že odôvodňovanie, existencie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. c) Tr. por. len s poukazom na predchádzajúce odsúdenia (z ktorých pri niektorých
sa na mňa hľadí ako by som nebol odsúdený) je nedostačujúce a nezodpovedá požiadavkám
vyplývajúcim z čl. 17 Ústavy SR.
Skutočnosť, že niekto bol viackrát právoplatne odsúdený ešte sama osebe bez
ďalšieho neznamená, že bude v trestnej činnosti pokračovať.
Z výpovede poškodenej vyplýva, že nemá záujem, aby bola informovaná o mojom
prípadnom prepustení na slobodu, z čoho možno odvodiť, že nemá obavu, že by som
v trestnej činnosti proti nej pokračoval.
Nehodlám páchať nijakú trestnú činnosť.
Vzhľadom na vyššie uvedené považujem sťažnosť za dôvodnú.“
Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ predostrel
argumentáciu totožnú s dôvodmi, ktorými obhajkyňa sťažovateľa argumentovala v rámci
rozhodovania okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu. Vyplýva to
zo zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa zo 6. februára 2012, v rámci ktorého
obhajkyňa sťažovateľa uviedla: „... poukazujem na skutočnosť, že poškodená v rámci
svojho výsluchu 6. 12. 2011 uviedla, že nemá záujem, aby v prípade, ak bude obvinený
prepustený z väzby na slobodu, bola o tejto skutočnosti informovaná, z čoho je teda možné
usúdiť, že poškodená nemá obavu z toho, že by sa obvinený voči nej prípadne voči jej
blízkym osobám mohol dopúšťať ďalšej tr. činnosti. ... Obzvlášť za situácie, kedy každá
jedna z výpovedí poškodenej sa odlišuje v dosť podstatných okolnostiach, je na mieste
uprednostniť právo detí na výchovu vlastným rodičom a práve aj z týchto dôvodov prepustiť
obvineného na slobodu.“
Z uvedeného vyplýva, že obhajkyňa sťažovateľa svoju argumentáciu v sťažnosti
proti uzneseniu okresného súdu zo 6. februára 2012 založila predovšetkým na tom, že
u sťažovateľa neboli naplnené materiálne podmienky väzby, resp. neexistujú skutočnosti
odôvodňujúce preventívnu väzbu sťažovateľa.
Ústavný súd preto dôsledne preskúmal uznesenie krajského súdu z 15. februára 2012,
ktorým tento súd sťažnosť sťažovateľa zamietol, ako aj dôvody rozhodnutia okresného súdu
zo 6. februára 2012, s ktorými sa krajský súd vo svojom rozhodnutí stotožnil.
V uznesení okresného súdu sp. zn. 0 Tp 482/2011 zo 6. februára 2012 sudca pre
prípravné konanie dospel k záveru, že nedošlo k zmene skutočností odôvodňujúcich
preventívnu väzbu sťažovateľa, pričom svoj právny záver odôvodnil takto:
„Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený je dôvodne podozrivý zo skutku
kvalifikovaného ako zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 155
ods. Tr. zákona. Tieto skutočnosti vyplývajú z výpovede poškodenej I. H., podľa ktorej keď
prišla za obvineným k nemu do bytu požičať si od neho sviečky, obvinený ju chytil za vlasy,
zobral do pravej ruky nôž, s ktorým na ňu zaútočil, pričom na obranu zdvihla ruky pred
seba a oháňala sa nimi, kedy pocítila bolesť v hrudníku vľavo a vpravo. Keď sa jej podarilo
obvinenému vyšmyknúť a otočila sa k nemu chrbtom a chcela ujsť, pocítila bolesť v chrbte a
následne ušla.
Obvinený F. R. vypovedal, že poškodená vnikla do jeho bytu bez jeho súhlasu ešte
pred jeho príchodom, pričom z bytu chcela odniesť šatstvo v igelitovom vreci. Keď jej toto
vrece chcel zobrať, mal v ľavej ruke nôž, ktorým si predtým krájal slaninu pričom počas
naťahovania sa s poškodenou o vrece, mohol nechtiac týmto nožom pichnúť poškodenú,
ktorá vrece pustila, utekala z bytu, avšak sa potkla o prah vchodových dverí a spadla. On
išiel za ňou, potkol sa o jej nohy a spadol na ňu, pričom nôž ešte držal v ľavej ruke.
Z doteraz vykonaného znaleckého dokazovania vykonaného Kriminalistickým
a expertíznym ústavom Policajného zboru vyplýva, že na noži (stopa č. 11) zaistenom v byte
obvineného F. R. s dĺžkou čepele 140 mm bola zistená takmer na polovici čepele prítomnosť
ľudskej krvi vo forme oterov, ktorej DNA profil krvi sa zhoduje s DNA profilom krvi
poškodenej I. H. Ďalej bolo znaleckým posudkom zistené, že mechanické poškodenia
odevných zvrškov poškodenej vykazujú znaky bodnorezných poškodení a mohli byť
spôsobené uvedeným nožom.
Z lekárskej správy vyplýva, že u poškodenej boli zistené dve bodné rany 2 cm široké
v oblasti hrudníka vľavo a jedna bodná rana na zadnej strane hrudníka a rezná rana
veľkosti asi 4 cm v oblasti pravého predlaktia a tiež rana v oblasti ukazováka pravej ruky.
s tým, že sa jedná o stredne ťažké poranenie hrudníka s podozrením na zakrvácanie
do hrudnej dutiny vľavo.
Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obvinený bol v posledných desiatich rokov 5-
krát odsúdený, naposledy rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 6 T 98/09
zo dňa 9. 6. 2010 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
písm. a/ Tr. zákona k nepodmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov
so zaradením pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia,
ktorý vykonal dňa 26. 9. 2011. Súd tiež zistil, že dňa 31. 10. 2011 Okresný súd Košice-
okolie vyhlásil rozsudok sp. zn. 5 T 102/2010, v ktorom uznal obvineného F. R. vinným
z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona a uložil mu nepodmienečný trest
odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov so zaradením pre výkon trestu do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia, proti ktorému hneď po vyhlásení F. R. zahlásil
odvolanie.
Sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c/ Tr. poriadku, u obvineného naďalej trvajú a obvinený F. R. je v tomto štádiu
trestného konania dôvodne podozrivý zo spáchania skutku kvalifikovaného ako zločin
ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 155 ods. Tr. zákona. Poukazuje
pritom na skutočnosť, že obvineného súd vyhodnotil ako osobu so sklonmi na páchanie
trestnej činnosti, pričom poukazuje na jeho predchádzajúce odsúdenia (spolu 19-krát
právoplatne odsúdený), pričom posledný trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov
vykonal dňa 26. 9. 2011, čo odôvodňuje obavu, že aj naďalej bude pokračovať v trestnej
činnosti, čím je u neho daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/. Tr. poriadku.“
Krajský súd namietaným rozhodnutím sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú
zamietol, keď konštatoval správnosť výroku rozhodnutia okresného súdu. Svoje rozhodnutie
odôvodnil takto:
„Obvinený F. R. bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice-okolie zo dňa
2. 12. 2011, sp. zn. 0 Tp 482/2011, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 14. 12. 2011 sp. zn. 6 Tpo 64/2011 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Uvádzaný dôvod väzby podľa názoru krajského súdu existuje aj v tomto štádiu
trestného konania.
Dôkazy vykonané v prípravnom konaní nasvedčujú tomu, že žalovaný skutok sa stal,
má znaky trestného činu a existujú zrejmé dôvody, pre vyslovenie podozrenia, že tento
skutok spáchal obvinený.
Skutkové okolnosti predstavujúce vykonané dôkazy v štádiu podania obžaloby
potvrdzujú splnenie materiálnej podmienky pre rozhodovanie o väzbe obvineného.
Nepochybil okresný súd, keď zamietol žiadosť obvineného F. R. o prepustenie z
väzby na slobodu s tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. naďalej trvajú.
V dôvodoch napadnutého uznesenia sudca pre prípravné konanie okresného súdu
veľmi podrobne, zrozumiteľne a vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol a poukázal na to,
o aké skutočnosti a dôkazy oprel svoj záver o nutnosti ďalšieho trvania väzby.
S dôvodmi tam rozvedenými sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, navyše
poukazuje aj na svoje rozhodnutie zo dňa 14. 12. 2011, sp. zn. 6 Tpo 64/2011, pričom
k zmene okolností zakladajúcich dôvodnosť trvania väzby od tohto citovaného rozhodnutia
nedošlo.
Preto s poukazom na dôvody vyššie uvedené, ako aj dôvody rozvedené v napadnutom
uznesení krajský súd o podanej sťažnosti rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.“
Podľa zistenia ústavného súdu obsah argumentácie obhajkyne sťažovateľa
predloženej v konaní pred okresným súdom a v konaní o jeho sťažnosti pred krajským
súdom je v podstate identická a smerovala k spochybneniu splnenia materiálnych
podmienok väzby sťažovateľa. Je potrebné uviesť, že uvedená sťažnostná argumentácia
nebola pre krajský súd novou, pretože rovnaké dôvody sťažovateľ predostrel aj v sťažnosti
proti uzneseniu okresného súdu z 2. decembra 2011 o vzatí sťažovateľa do väzby. Krajský
súd sa tak s uvedenými námietkami ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal
už v uznesení sp. zn. 6 Tpo 64/2011 zo 14. decembra 2011, pričom na závery v ňom
uvedené poukázal aj v namietanom rozhodnutí. Pokiaľ ide o námietku o nevysporiadaní
sa okresného súdu so skutočnosťou, že v dôsledku väzobného stíhania sťažovateľa dôjde
k umiestneniu jeho maloletých detí do ústavu, z hľadiska splnenia formálnych
a materiálnych podmienok rozhodnutia o väzbe je táto námietka bez právneho významu.
Napriek tomu, že možno prisvedčiť námietke sťažovateľa týkajúcej sa procesného
postupu krajského súdu pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
zo 6. februára 2012, podľa ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochrany práva k dotknutiu
práv sťažovateľa dôjsť nemohlo, pretože súdy rozhodujúce v predmetnej veci dostatočne
popísali i vyhodnotili zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo proti
sťažovateľovi začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existuje
dôvodné podozrenie založené na konkrétnych okolnostiach, že tento skutok spáchal
sťažovateľ, ako aj skutočnosti svedčiace o dôvode preventívnej väzby a ich závery nemožno
považovať za arbitrárne.
Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že porušenie práv sťažovateľa
napriek procesnému pochybeniu v konaní nenadobudlo takú intenzitu, ktorou by zasiahlo
do jeho ústavou chránených práv.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012