Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 109/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť A., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci

namietaného porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom

Čadca pod sp. zn. a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2012

doručená sťažnosť A., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným

súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 30. marca 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na obnovu konania

zo 17. februára 2011 domáhala obnovy konania vo svojej právnej veci ako žalobkyne proti

žalovanému Mgr. P. B. Pôvodné konanie prebiehalo na okresnom súde pod sp. zn.

. Návrh na obnovu odôvodnila tým, že uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2010

bola zmluva o sprostredkovaní prípravy študenta na skúšky v študijnom odbore „právo“

v zmysle posúdená ako platná, a to s poukazom na to, že ide

o súkromno-právny vzťah založený na princípe zmluvnej voľnosti, nie teda o verejno-

právny vzťah. Obdobná zmluva bola aj predmetom pôvodného konania.

Uznesením okresného súdu č. k. -37 z 19. mája 2011 bol návrh

na obnovu konania zamietnutý. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. novembra 2011 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Potvrdzujúce uznesenie

krajského súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené 30. januára 2012.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených práv podľa

a dohovoru. Všeobecné súdy argumentovali tým, že právny názor na výklad zákona

vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý vo veci konal v rámci svojej

právomoci, nie je spôsobilým dôvodom na obnovu konania. Nie je možné v danom prípade

povoliť obnovu konania, pretože tu nie sú skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré

sťažovateľka bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, pretože rozhodnutie súdu

v inej veci dôvodom na obnovu konania nie je. Sťažovateľka v návrhu na obnovu konania

poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu ako na dôkaz, ktorý zjavne môže privodiť pre

ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd rozhodoval o takej istej zmluve, akú

sťažovateľka uzatvorila s mnohými fyzickými osobami, pričom dospel k názoru, že zmluva

je platná.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli uznesenia

krajského súdu z 30. novembra 2011 a okresného súdu z 19. mája 2011 zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha aj náhrady trov konania v sume 323,50 €.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -55 z 30. novembra 2011 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -37 z 19. mája 2011

o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Podľa názoru krajského súdu

nezameniteľnosť a záväznosť rozhodnutia súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je jednou

zo záruk právnej istoty. Náprava rozhodnutia sa spravidla môže docieliť v riadnom

dvojinštančnom postupe formou odvolania. Výnimkou z tohto pravidla sú tzv. mimoriadne

opravné prostriedky, ktorými sa dosahuje náprava právoplatných rozhodnutí, ak existujú

závažné okolnosti, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia. V týchto

prípadoch dodržiavanie zásady právnej istoty ustupuje. V našom práve sú takýmito

mimoriadnymi opravnými prostriedkami obnova konania, dovolanie a mimoriadne

dovolanie. Každý z týchto prostriedkov je viazaný striktnými procesnými podmienkami.

Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť, že pokiaľ sťažovateľka nevyužila možnosť

podania dovolania, resp. mimoriadneho dovolania, nie je možné jej nečinnosť v tomto

smere nahrádzať prostredníctvom inštitútu obnovy konania, a to ani na základe

sťažovateľkou akcentovaného rozhodnutia najvyššieho súdu v inej obdobnej veci. Právny

názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý vo veci

konal v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania. Preto nebolo

možné považovať rozhodnutie najvyššieho súdu za spôsobilý dôvod obnovy konania, a to aj

napriek tomu, že posudzoval otázku platnosti zmluvy o sprostredkovaní v zmysle § 39

. Jeho závery nemajú všeobecnú záväznosť. Ide o rozhodnutie,

ktorým bola sporná otázka vyriešená vo vzťahu medzi účastníkmi konkrétneho konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. pre porušenie a dohovoru,

nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je

zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľka možnosť podať

odvolanie aj využila.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. pre porušenie

a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu, podľa ktorej existencia

odlišného právneho názoru vyslovená v inom súdnom konaní riešiacom skutkovo i právne

analogickú problematiku nie je dôvodom na obnovu konania, je dostatočná a presvedčivá.

V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.

Ani z pohľadu ústavného súdu nemožno judikatúru súdov (aj keby malo ísť

o ustálenú a konštantnú judikatúru) považovať za skutočnosť, na základe ktorej by bolo

možné požiadať o obnovu konania. Judikatúra totiž predstavuje právny názor na výklad

a aplikáciu určitej právnej normy, a to buď vo všeobecnej polohe, alebo v nadväznosti

na konkrétne skutkové okolnosti riešeného prípadu. Zjednodušene povedané to znamená, že

s ohľadom na súdnu prax v iných veciach môže účastník konania vo svojej právnej veci

argumentovať v prospech pre neho priaznivého výkladu a aplikácie práva s poukazom

na rozhodnutia vydané v iných obdobných prípadoch. Preto pokiaľ bola sťažovateľka

presvedčená o nesprávnosti právneho posúdenia jej veci (čoho dôkazom v jej očiach bolo aj

dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu v inej obdobnej veci), mohla a mala sa pokúsiť svoj

odlišný právny názor presadiť v rámci dovolania, prípadne podnetom na podanie

mimoriadneho dovolania. Napokon mohla podať aj sťažnosť ústavnému súdu. Nie je však

možné namiesto uvedených prostriedkov nápravy právoplatných rozhodnutí použiť inštitút

obnovy konania, ktorý je mimoriadnym opravným prostriedkom najmä na nápravu

pochybení pri zisťovaní skutkového stavu, nie teda na naprávanie chybných právnych

názorov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012