Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 109/2012
PDF · 114.51 KB
No categories available
II. ÚS 109/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť A., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom
Čadca pod sp. zn. 8 C 29/2011 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 9 Co 335/2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2012
doručená sťažnosť A., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným
súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 29/2011 a Krajským súdom v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 335/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 30. marca 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na obnovu konania
zo 17. februára 2011 domáhala obnovy konania vo svojej právnej veci ako žalobkyne proti
žalovanému Mgr. P. B. Pôvodné konanie prebiehalo na okresnom súde pod sp. zn.
6 C 117/2008. Návrh na obnovu odôvodnila tým, že uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 62/2009 z 28. septembra 2010
bola zmluva o sprostredkovaní prípravy študenta na skúšky v študijnom odbore „právo“
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka posúdená ako platná, a to s poukazom na to, že ide
o súkromno-právny vzťah založený na princípe zmluvnej voľnosti, nie teda o verejno-
právny vzťah. Obdobná zmluva bola aj predmetom pôvodného konania.
Uznesením okresného súdu č. k. 8 C 29/2011-37 z 19. mája 2011 bol návrh
na obnovu konania zamietnutý. Uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 335/2011
z 30. novembra 2011 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Potvrdzujúce uznesenie
krajského súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené 30. januára 2012.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy
a dohovoru. Všeobecné súdy argumentovali tým, že právny názor na výklad zákona
vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý vo veci konal v rámci svojej
právomoci, nie je spôsobilým dôvodom na obnovu konania. Nie je možné v danom prípade
povoliť obnovu konania, pretože tu nie sú skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré
sťažovateľka bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, pretože rozhodnutie súdu
v inej veci dôvodom na obnovu konania nie je. Sťažovateľka v návrhu na obnovu konania
poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu ako na dôkaz, ktorý zjavne môže privodiť pre
ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd rozhodoval o takej istej zmluve, akú
sťažovateľka uzatvorila s mnohými fyzickými osobami, pričom dospel k názoru, že zmluva
je platná.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
8 C 29/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 335/2011 s tým, aby boli uznesenia
krajského súdu z 30. novembra 2011 a okresného súdu z 19. mája 2011 zrušené a vec bola
vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha aj náhrady trov konania v sume 323,50 €.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 335/2011-55 z 30. novembra 2011 vyplýva, že
ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 29/2011-37 z 19. mája 2011
o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Podľa názoru krajského súdu
nezameniteľnosť a záväznosť rozhodnutia súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je jednou
zo záruk právnej istoty. Náprava rozhodnutia sa spravidla môže docieliť v riadnom
dvojinštančnom postupe formou odvolania. Výnimkou z tohto pravidla sú tzv. mimoriadne
opravné prostriedky, ktorými sa dosahuje náprava právoplatných rozhodnutí, ak existujú
závažné okolnosti, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia. V týchto
prípadoch dodržiavanie zásady právnej istoty ustupuje. V našom práve sú takýmito
mimoriadnymi opravnými prostriedkami obnova konania, dovolanie a mimoriadne
dovolanie. Každý z týchto prostriedkov je viazaný striktnými procesnými podmienkami.
Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť, že pokiaľ sťažovateľka nevyužila možnosť
podania dovolania, resp. mimoriadneho dovolania, nie je možné jej nečinnosť v tomto
smere nahrádzať prostredníctvom inštitútu obnovy konania, a to ani na základe
sťažovateľkou akcentovaného rozhodnutia najvyššieho súdu v inej obdobnej veci. Právny
názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý vo veci
konal v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania. Preto nebolo
možné považovať rozhodnutie najvyššieho súdu za spôsobilý dôvod obnovy konania, a to aj
napriek tomu, že posudzoval otázku platnosti zmluvy o sprostredkovaní v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka. Jeho závery nemajú všeobecnú záväznosť. Ide o rozhodnutie,
ktorým bola sporná otázka vyriešená vo vzťahu medzi účastníkmi konkrétneho konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 8 C 29/2011 pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného
súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť
ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je
zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľka možnosť podať
odvolanie aj využila.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 335/2011 pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu, podľa ktorej existencia
odlišného právneho názoru vyslovená v inom súdnom konaní riešiacom skutkovo i právne
analogickú problematiku nie je dôvodom na obnovu konania, je dostatočná a presvedčivá.
V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.
Ani z pohľadu ústavného súdu nemožno judikatúru súdov (aj keby malo ísť
o ustálenú a konštantnú judikatúru) považovať za skutočnosť, na základe ktorej by bolo
možné požiadať o obnovu konania. Judikatúra totiž predstavuje právny názor na výklad
a aplikáciu určitej právnej normy, a to buď vo všeobecnej polohe, alebo v nadväznosti
na konkrétne skutkové okolnosti riešeného prípadu. Zjednodušene povedané to znamená, že
s ohľadom na súdnu prax v iných veciach môže účastník konania vo svojej právnej veci
argumentovať v prospech pre neho priaznivého výkladu a aplikácie práva s poukazom
na rozhodnutia vydané v iných obdobných prípadoch. Preto pokiaľ bola sťažovateľka
presvedčená o nesprávnosti právneho posúdenia jej veci (čoho dôkazom v jej očiach bolo aj
dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu v inej obdobnej veci), mohla a mala sa pokúsiť svoj
odlišný právny názor presadiť v rámci dovolania, prípadne podnetom na podanie
mimoriadneho dovolania. Napokon mohla podať aj sťažnosť ústavnému súdu. Nie je však
možné namiesto uvedených prostriedkov nápravy právoplatných rozhodnutí použiť inštitút
obnovy konania, ktorý je mimoriadnym opravným prostriedkom najmä na nápravu
pochybení pri zisťovaní skutkového stavu, nie teda na naprávanie chybných právnych
názorov.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012