Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 189/2012
PDF · 236.1 KB
No categories available
III. ÚS 189/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o., P., a spoločnosti B., s. r. o., P.,
zastúpených advokátom JUDr. J. G., P., pre namietané porušenie ich základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S/60/2011-42 z 29. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o., a spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2012
doručená sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o., P., a spoločnosti B., s. r. o., P. (ďalej aj
„sťažovateľka v 1. rade“, „sťažovateľka v 2. rade“ alebo „sťažovateľky“), zastúpených
advokátom JUDr. J. G., P., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 S/60/2011-42 z 29. decembra 2011.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade
2
je vlastníčkou pozemku (zastavané plochy a nádvoria o výmere 385 m) nachádzajúceho sa
v katastrálnom území S., zapísaného na LV č. 3963, parc. č. 3292/12, a sťažovateľka
2
v 2. rade je vlastníčkou pozemku (zastavané plochy a nádvoria o výmere 351 m)
nachádzajúceho sa v katastrálnom území S., zapísaného na LV č. 3828, parc. č. 3292/6.
Na uvedených pozemkoch sa nachádza stavba – cesta III. triedy, ktorej vlastníkom je
P. (ďalej len „vlastník stavby“). Na základe žiadosti vlastníka stavby je v zmysle zákona
č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“) na Obvodnom
pozemkovom úrade P. (ďalej len „pozemkový úrad“) pod č. OPÚ 2010/1966 vedené
konanie o usporiadanie vlastníckych vzťahov k týmto pozemkom.
V zmysle § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 66/2009 Z. z. sťažovateľky listom
z 19. augusta 2010 požiadali pozemkový úrad o usporiadanie vlastníckych vzťahov
k pozemkom, ktorých sú vlastníčkami, vo forme finančnej náhrady.
Listom z 15. októbra 2010 sťažovateľky podali pozemkovému úradu sťažnosť na
nečinnosť. Dňa 15. novembra 2010 bolo sťažovateľkám doručené rozhodnutie
pozemkového úradu z 8. novembra 2010, ktorým prerušil konanie do vyriešenia predbežnej
otázky vo veci poskytnutia náhradných pozemkov Slovenským pozemkovým fondom.
Dňa 10. januára 2011 bola sťažovateľkám doručená odpoveď pozemkového úradu
z 31. decembra 2010 na ich sťažnosť na nečinnosť, v ktorej okrem iného uviedol, že
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom môže byť vykonané až po vysporiadaní
reštitučných náhrad a vysporiadaní vlastníctva v zriadených záhradkových osadách
„v zmysle pokynu GR č. 11/2009“.
Z dôvodu nečinnosti pozemkového úradu sťažovateľky návrhom zo 4. októbra 2010
podaným krajskému súdu žiadali o poskytnutie súdnej ochrany. Krajský súd uznesením
sp. zn. 3 S 112/2010 z 18. augusta 2011 (právoplatným 14. septembra 2011) návrh
sťažovateliek zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že
od podania žiadosti vlastníka stavby pozemkový úrad konal vo veci bez zbytočných
prieťahov; zároveň poukázal na to, že sťažovateľky nevyčerpali prostriedky nápravy
poskytnuté osobitným zákonom, ktorý ukladá správnemu orgánu konať. Sťažovateľky sú
toho názoru, že uvedené rozhodnutie krajského súdu je v rozpore so zákonom, pretože
14. januára 2011 predložili krajskému súdu odpoveď pozemkového úradu na ich sťažnosť
na nečinnosť, a teda vyčerpali prostriedky nápravy poskytnuté osobitným zákonom.
Dňa 23. septembra 2011 sťažovateľky podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) podali krajskému súdu žalobu proti nečinnosti pozemkového úradu,
v ktorej žiadali, aby krajský súd uložil pozemkovému úradu v konaní vedenom pod č. OPÚ
2010/1966 konať a rozhodnúť o žiadosti sťažovateliek z 19. augusta 2010. Sťažovateľky
zároveň navrhli, aby krajský súd prevzal dôkazy vykonané v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 S 112/2010.
Krajský súd uznesením č. k. 3 S/60/2011-42 z 29. decembra 2011 návrh
sťažovateliek proti nečinnosti pozemkového úradu zamietol, pričom v odôvodnení tohto
rozhodnutia uviedol:
«Krajský súd v konaní podľa § 250t O. s. p. preskúmal dôvodnosť podaného návrhu
a po oboznámení sa s obsahom vyjadrení odporcu a nadriadeného správneho orgánu,
po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel jednohlasne k záveru, že
návrh nie je dôvodný...
V danom prípade sa navrhovatelia domáhajú súdnej ochrany pred nečinnosťou
orgánu verejnej správy, ktorá má spočívať v tom, že odporca nekoná bez vážneho dôvodu
o ich žiadostiach o poskytnutie finančnej náhrady zo dňa 19. 8. 2010... podľa § 3 ods. 3
písm. c) zákona č. 66/2009 Z. z.
Návrh odôvodnili ust. § 49 ods. 1, 2 Správneho poriadku, ust. § 3 ods. 3 zákona
č. 66/2009, Z. z., poukázali na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 3S 112/2010 zo dňa
18. 8. 2011...
... základom bolo vyriešenie otázky, či z ustanovení § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z.
vyplýva pre odporcu povinnosť rozhodnúť o žiadostiach navrhovateľov o poskytnutie
finančnej náhrady najneskôr v lehotách podľa § 49 ods. 1, 2 Správneho poriadku, a teda,
či je z týchto dôvodov odporca nečinný.
Je potrebné zdôrazniť, že každé konanie začaté na návrh fyzickej alebo právnickej
osoby ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom
ustanoveným príslušným právnym predpisom, je samostatným konaním ukončeným
právoplatným uznesením súdu, preto nie je možné, aby sa navrhovatelia v konaní 3 S 60/11
odvolávali na dôkazy a skutočnosti uplatnené v konaní 3 S 112/2010, ktoré bolo
právoplatne ukončené dňa 14. 9. 2011.
Z obsahu administratívneho spisu aj vyjadrení správnych orgánov ďalej vyplýva, že
žiadosť navrhovateľov o poskytnutie finančnej náhrady je potrebné posudzovať v kontexte
s návrhom P., na ktorý prešlo s účinnosťou od 1. 1. 2004 podľa zákona o pozemných
komunikáciách vlastníctvo k stavbám – cestám II. a III. triedy, vrátane ich prejazdových
úsekov cez obce, o nariadenie pozemkových úprav z dôvodu usporiadania vlastníckych
vzťahov k pozemkom pod stavbou.
Na základe tejto žiadosti rozhodnutím zo dňa 16. 4. 2010, číslo: OPÚ 2010/1966-
11/ZJ, t. j. pred podaním žiadosti navrhovateľov o poskytnutie finančnej náhrady...,
odporca nariadil konanie o začatí pozemkových úprav (prípravné konanie) podľa § 7 ods. 2
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal
podľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez
majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“),
môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok,
ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého
druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne vlastník stavby v tom istom
katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa
poskytne v rámci územia obce.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. ak sa neuplatní postup podľa odseku 1,
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení
pozemkových úprav podľa osobitného predpisu.
Osobitným predpisom je zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde
a o pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“).
V danom prípade postup podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. uplatnený nebol
(poskytnutie náhradných pozemkov P.), preto zo zákona bolo potrebné uplatniť postup
podľa § 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z...
S poukazom na vyššie uvedené je nepochybné, že v konaní o žiadostiach
navrhovateľov o poskytnutie finančnej náhrady bolo úlohou odporcu postupovať podľa
Tak ako správne argumentovali správne orgány, konanie o pozemkových úpravách
podľa zákona č. 330/1991 Zb. prebieha v etapách.
Prvou etapou je prípravné konanie...
Nasleduje etapa vypracovania úvodných podkladov a zásad pre umiestnenie nových
pozemkov...
... tretia etapa – vypracovanie pozemkových úprav a projektu pozemkových úprav...
končí rozhodnutím o schválení projektu pozemkových úprav...
Až po schválení projektu pozemkových úprav pozemkový úrad nariadi jeho
vykonanie podľa § 14 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. (štvrtá etapa), pričom až dňom
právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav alebo
neskorším dňom určeným v rozhodnutí nadobudne sa vlastníctvo k novým pozemkom...
alebo právo na vyrovnanie v peniazoch podľa rozdeľovacieho plánu vo forme
umiestňovacieho a vytyčovacieho plánu...
Správne dôvodili správne orgány, že konanie o žiadostiach navrhovateľov
o poskytnutie finančnej náhrady je súčasťou konania o pozemkových úpravách podľa
zákona č. 330/1991 Zb., ktoré ako také tvorí jeden celok, že ide o konanie prebiehajúce
postupne v etapách, pričom až po skončení skoršej etapy môže začať nasledujúca etapa
konania a z týchto dôvodov nemožno rozhodnúť o ich žiadostiach samostatne, v lehotách
podľa Správneho poriadku, lebo to zo zákona č. 330/1991 Zb. nevyplýva a nevyplýva to ani
z § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z., na ktorý ako jediný poukazovali navrhovatelia
v návrhu.
Keďže konanie o poskytnutie finančných náhrad tvorí jeden celok s konaním
o poskytnutie náhradných pozemkov (v rámci konania o pozemkových úpravách), bolo
povinnosťou správneho orgánu postupovať podľa § 3 ods. 4 zákona č. 66/2009 Z. z., podľa
ktorého pri poskytovaní náhradných pozemkov správca prihliada na potreby poskytnutia
náhrad podľa osobitného predpisu.
Správcom je v danom prípade Slovenský pozemkový fond, ktorý listom doručeným
odporcovi dňa 29. 7. 2010 oznámil, že pri poskytovaní náhradných pozemkov za účelom
usporiadania vlastníctva k pozemkom pod stavbami podľa zákona č. 66/2009 Z. z. prihliada
na potreby náhrad podľa osobitných predpisov, preto žiada odporcu o informáciu
o podaných žiadostiach oprávnených osôb podľa osobitného predpisu a až po obdržaní
týchto informácií môže spracovať ponuku náhradných pozemkov. Ďalšiu informáciu
súvisiacu s problematikou náhradných pozemkov požadoval od odporcu listom zo dňa 16. 9.
2010, nepochybil preto odporca, ak z dôvodu riešenia predbežnej otázky týkajúcej sa
problematiky poskytnutia náhradných pozemkov Slovenským pozemkovým fondom, čo je
pomerne časovo náročný proces, konanie podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku
(rozhodnutie zo dňa 8. 11. 2010, číslo: OPÚ 2010/1966-30/ZJ) prerušil a správne
vyhodnotil, že ide o konanie o predbežnej otázke.
Je bez právneho významu, že sa Slovenský pozemkový fond v svojich listoch
a odporca v rozhodnutí o prerušení konania zo dňa 8. 11. 2010 okrem iného odvolávali na
Interný pokyn generálneho riaditeľa č. 11/2009, pretože povinnosť správcu prihliadať na
potreby poskytnutia náhrad podľa osobitných predpisov vyplýva zo zákona (§ 3 ods. 4
Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250t ods. 4 O. s. p. návrh ako nedôvodný
zamietol.»
Sťažovateľky v sťažnosti namietali, že uznesenie krajského súdu č. k. 3 S/60/2011-42
z 29. decembra 2011 je v rozpore so zákonom, pretože podľa § 3 ods. 3 zákona
č. 66/2009 Z. z. usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná
formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode pozemkových úprav v tom istom
katastrálnom území, a ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa
poskytne v rámci územia obce, v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol
pôvodne pozemok pred zastavaním, alebo formou finančnej náhrady, ak
a) v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady,
2
b) ide o pozemok pod stavbou vo výmere do 400 m,
c) o to požiada vlastník pozemku.
Sporným bodom v konaní pred správnym orgánom je skutočnosť, či v zmysle § 3
ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z. má vlastník pozemku (teda sťažovateľky) na základe svojej
žiadosti nárok na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku vo forme finančnej
náhrady v lehotách „v zmysle zákona o správnom konaní“, resp. či je povinný absolvovať
niekoľkoročné konanie pred správnym orgánom a čakať za „vyrovnaním v peniazoch“ do
skončenia konania o pozemkových úpravách, pokiaľ sa na neho nevzťahujú jednotlivé etapy
konania o pozemkových úpravách, keďže nežiada usporiadať vlastnícky vzťah k pozemku
poskytnutím náhradného pozemku, ale vybral si možnosť usporiadať tento vzťah formou
finančnej náhrady. Podľa názoru sťažovateliek ustanovenie § 3 ods. 3 písm. c) zákona
č. 66/2009 Z. z. má kogentnú povahu a nepripúšťa možnosť voľnej úvahy, t. j. usporiadať
tento vzťah inak – pridelením náhradného pozemku. Ani v prípade sťažovateliek, ktoré
požiadali o usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku formou finančnej náhrady podľa
§ 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 66/2009 Z. z., a ani v prípade postupu podľa § 3 ods. 3 písm.
a) a písm. b) zákona č. 66/2009 Z. z. sa na účastníkov nevzťahujú ustanovenia zákona
Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní
pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde
a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 330/1991 Zb.“). Sťažovateľky nežiadali o finančné vyrovnanie v peniazoch v zmysle
zákona č. 330/1991 Zb., ale o usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku formou
finančnej náhrady v zmysle § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 66/2009 Z. z.
Tým, že krajský súd pochybenie správneho orgánu nenapravil, porušil základné
právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rozhodovanej veci sa preto postup krajského
súdu nedá nazvať ináč ako svojvôľa.
Sťažovateľky žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského
súdu č. k. 3 S/60/2011-42 z 29. decembra 2011 bolo porušené ich základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a aby sťažovateľkám priznal
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00). Dôvodom
na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným
konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými
slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateliek na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 S/60/2011-42 z 29. decembra 2011.
Z obsahu tejto sťažnosti vyplýva, že námietky sťažovateliek v podstate smerujú proti
konaniu pozemkového úradu a sú obsahovo totožné s tými, ktoré predniesli už krajskému
súdu. Tým, že krajský súd „pochybenie správneho orgánu nenapravil“, malo dôjsť
k porušeniu označených práv sťažovateliek.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na
prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym
dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí
právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sám predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
Už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 317/04 z 21. októbra 2004 ústavný súd judikoval, že
prostredníctvom ustanovenia § 250t OSP poskytuje zákonodarca fyzickým osobám
a právnickým osobám právnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany ich základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy
v konaniach pred orgánmi verejnej správy, pokiaľ tieto nekonajú bez vážneho dôvodu
spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.
Z odôvodnenia tohto rozhodnutia ďalej vyplýva, že súd príslušný rozhodovať o návrhu
namietajúcom nečinnosť správneho orgánu musí splnenie podmienky vyčerpania
prostriedkov nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, posudzovať
individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu rešpektujúc účel konania podľa § 250t
OSP, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom
chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom
konaní. V zásade možno vyžadovať využitie takých osobitných právnych prostriedkov
nápravy, pri ktorých možno rozumne očakávať v prípade ich využitia zo strany fyzickej
osoby alebo právnickej osoby dotknutej nečinnosťou správneho orgánu naplnenie
uvedeného účelu aj bez ingerencie zo strany súdnej moci.
Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
nemá právomoc opätovne posudzovať postup orgánu verejnej správy v správnom konaní,
pokiaľ tento bol preskúmaný všeobecným súdom v konaní podľa § 250t OSP.
Ústavný súd poznamenáva, že v súvislosti s námietkou porušenia označených práv
sťažovateliek nie je predmetom jeho preskúmania uznesenie krajského súdu
sp. zn. 3 S 112/2010 z 18. augusta 2011 (právoplatné 14. septembra 2011), ktorým tento
zamietol (prvý) návrh sťažovateliek zo 4. októbra 2010 proti nečinnosti pozemkového úradu
z dôvodu nevyčerpania prostriedkov nápravy poskytnutých osobitným zákonom.
Prípadného preskúmania tohto rozhodnutia ústavným súdom sa sťažovateľky mohli
domáhať v lehote dvoch mesiacov od jeho právoplatnosti vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, čo však neurobili. Pozornosti ústavného súdu však neušla skutočnosť, že
sťažovateľky uvedený prostriedok nápravy, t. j. sťažnosť podanú pozemkovému úradu
na nečinnosť (z 15. októbra 2010), podali až po podaní návrhu krajskému súdu
(zo 4. októbra 2010).
Úlohou ústavného súdu v danom prípade bolo posúdiť, či závery krajského súdu,
ku ktorým dospel v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP
vedenom pod sp. zn. 3 S/60/2011, nie sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a teda majúce za následok porušenie označených práv sťažovateliek.
Krajský súd so zreteľom na účel uvedeného konania uznesením č. k. 3 S/60/2011-42
z 29. decembra 2011 (druhý) návrh sťažovateliek ako nedôvodný zamietol. Z odôvodnenia
tohto rozhodnutia jasne vyplýva, že dôvodom nekonania/nečinnosti pozemkového úradu
v konaní vedenom pod č. OPÚ 2010/1966 je prerušenie tohto konania podľa § 29 ods. 1
Správneho poriadku rozhodnutím z 8. novembra 2010, a to do vyriešenia predbežnej otázky
vo veci poskytnutia náhradných pozemkov Slovenským pozemkovým fondom. V súvislosti
so žiadosťou sťažovateliek z 19. augusta 2010 krajský súd zároveň podrobne (pozri I. časť
tohto uznesenia) poukázal na špeciálnu úpravu konania o nariadení pozemkových úprav
z dôvodu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom, ktoré prebieha postupne
v jednotlivých etapách, a preto „nemožno rozhodnúť o ich žiadostiach samostatne,
v lehotách podľa Správneho poriadku, lebo to zo zákona č. 330/1991 Zb. nevyplýva
a nevyplýva to ani z § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z., na ktorý ako jediný poukazovali...“.
Preskúmaním sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd sa vysporiadal
s argumentáciou sťažovateliek a jeho rozhodnutie (uznesenie) nemožno považovať za
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda také, ktoré má za následok porušenie
označených práv sťažovateliek. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť
medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv
sťažovateliek, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú. Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateliek uvedených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. mája 2012