Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 210/2012
PDF · 263.44 KB
No categories available
III. ÚS 210/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., N., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou B., s. r. o., N., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 201/2010 z 26. novembra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2012
doručená sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Co 201/2010 z 26. novembra 2011. Sťažovateľka podaním doručeným
ústavnému súdu 26. apríla 2012 doplnila svoju sťažnosť návrhom na odklad vykonateľnosti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 201/2010 z 26. novembra 2011, ktorý odôvodnila
hrozbou výkonu napadnutého rozsudku krajského súdu v exekučnom konaní.
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka sa ako navrhovateľka v konaní
vedenom pred Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 C 152/2008
domáhala zaplatenia sumy 2 557,04 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 25 C 152/2008 z 27. mája 2010 žalobu sťažovateľky zamietol.
V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd uviedol, že sťažovateľka nadobudla
pohľadávku voči odporcovi na základe zmluvy o postúpení pohľadávky od pôvodných
poškodených. K škode došlo na saune poškodených v dôsledku zlej montáže odporcom.
Zástupca poisťovne škodu obhliadol a odporučil saunu vymeniť. Poškodení za demontáž
zničenej sauny a dodanie novej zaplatili spoločnosti A., s. r. o., 208 261 Sk a za opravu
poškodených malieb spoločnosti B., s. r. o., 8 479,50 Sk. Odporca bol poistený v Č., a. s.,
ktorá uhradila sumu 139 637 Sk. Podanou žalobou sa sťažovateľka ako právna nástupkyňa
poškodených domáhala vyplatenia rozdielu spôsobenej škody a uhradenej škody. Okresný
súd po vykonaní dokazovania ustálil, že pôvodní poškodení nevedeli uviesť hodnotu
pôvodnej sauny a pôvod sauny. Dodávateľ novej sauny uviedol, že dodával saunu rovnakej
kvality, ako bola tá pôvodná. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol,
že „nová sauna mala dodávateľom tvrdenú rovnakú kvalitu a vybavenie ako pôvodná,
avšak tiež zistil, že v rovnakej kvalite a vybavení je možné zabezpečiť saunu rovnakých
rozmerov za podstatne nižšiu cenu“. Vzhľadom na pochybnosti okresného súdu o hodnote
pôvodnej sauny, a tým aj neunesenia dôkazného bremena na strane navrhovateľa
(sťažovateľky, pozn.) mal súd pochybnosť o tom, či zakúpením novej sauny pôvodnými
poškodenými došlo k uvedeniu do pôvodného stavu. Okresný súd preto konštatoval, že
sťažovateľka nepreukázala súvislosť medzi pôvodnou saunou a novou saunou, preto žalobu
sťažovateľky v celom rozsahu zamietol a zaviazal ju nahradiť trovy konania. Proti rozsudku
okresného súdu sp. zn. 25 C 152/2008 z 27. mája 2010 podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Co 201/2010 z 26. októbra
2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že „v predmetnej preskúmavanej
veci však navrhovateľ, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno, ani podľa názoru
odvolacieho súdu nepreukázal, že by mu odporca spôsobil škodu vo výške 7 191,14 eura
(216 640,50,- Sk), keďže nepreukázal, akú hodnotu mala pôvodná sauna v čase jej
poškodenia vo forme zničenia, napriek tomu, že pri škode spôsobenej na staršej použitej
veci sa má zistiť a preukázať všeobecná cena veci v čase poškodenia. Navrhovateľ
nepreukázal, že náklady, ktoré vynaložili právny predchodcovia navrhovateľa na obstaranie
novej sauny boli primerané, odôvodnené a účelné. Naopak vykonaným dokazovaním bol
preukázaný opak, a to, že saunu, ktorá by bola podobná pôvodnej saune, bolo možné na
trhu obstarať za podstatne nižšie náklady, ako vynaložili právny predchodcovia
navrhovateľa...“. K vytýkaným vadám konania pred súdom prvého stupňa uvádzaných
sťažovateľkou v odvolaní krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že tieto
„nemohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože základom pre zamietnutie
návrhu navrhovateľa bolo nepreukázanie ceny poškodenej veci (sauny) v čase vzniku škody,
od čoho sa malo odvíjať stanovenie výšky nákladov na obstaranie rovnakej alebo obdobnej
veci“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „všeobecné súdy v tomto spore úplne
odignorovali uvedenú právnu argumentáciu sťažovateľa a vyložili dotknuté ustanovenie
§ 443 OZ striktne formalisticky, izolovane od ostatných ustanovených OZ týkajúcich sa
náhrady škody a výlučne v neprospech sťažovateľa“. Sťažovateľka bola toho názoru, že
v posudzovanej veci, ako aj v iných prípadoch totálnej škody na veci sa má zistiť „cena
novej porovnateľnej veci v čase vzniku škody, pričom náklady potrebné na jej zaobstaranie
budú predstavovať výšku skutočnej škody, ktorú je škodca povinný nahradiť. Samozrejme,
ak zničená vec bola používaná, bude potrebné, aby sa od nákladov na obstaranie veci
odrátala tzv. amortizačná zložka, aby sa poškodený bezdôvodne neobohatil“. Preukázanie
ceny zničenej veci v čase poškodenia iným spôsobom (sťažovateľka preukazovala hodnotu
zničenej veci vyjadrením od dodávateľa novej sauny, ktorý tvrdil, že ide o porovnateľnú
saunu čo do kvality a vybavenia, pozn.) podľa názoru sťažovateľky nebolo objektívne
možné, preto „právny názor všeobecných súdov postavený na nevykonateľných dôkazoch je
v rozpore so základným princípom občianskeho súdneho konania (§ 1 v spojení s § 125
OSP), podľa ktorého účastník má povinnosť preukázať svoje tvrdenia len na podklade
dôkazov, ktorými možno zistiť skutkový stav veci“. Sťažovateľka v tejto súvislosti v konaní
pred súdom prvého stupňa, ako aj v konaní pred odvolacím súdom tvrdila, že „nedisponuje
podkladmi, na podklade ktorých nadobudol zničenú vec a z ktorých by bola aj zrejmá
nadobúdacia hodnota zničenej veci“. Názor krajského súdu uvedený v odôvodnení
napadnutého rozsudku týkajúci sa odpočtu amortizácie od nadobúdacej ceny porovnateľnej
veci sťažovateľka považuje „za nesprávny v prípadoch absolútnej škody“ a považuje ho
za „neprípustné rozšírenie dôvodov na potvrdenie zamietnutia žaloby. Odvolací súd však
týmto postupom posudzoval skutkovú okolnosť, ktorú účastníci a ani prvostupňový súd
nepovažovali za spornú“. Sťažovateľka ďalej krajskému súdu vyčíta, že jeho záver
o nepreukázaní primeranosti, odôvodnenosti a účelnosti vynaložených nákladov je
„nesprávny, nemá žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní a preto je svojvoľný
arbitrárny“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazovala na dôkazy, ktoré boli vykladané
v jej neprospech a ktoré považovala za procesne neprípustné a súčasne vecne
nepreskúmateľné (cenové ponuky od dodávateľa C. a českého dodávateľa A., s. r. o., pozn.).
Podľa názoru sťažovateľky v pochybnostiach o hodnovernosti dôkazov a ich výpovednej
hodnoty súdy „boli povinné vykonať ďalšie riadne dokazovanie..., v opačnom prípade,
rozhodnutiam všeobecných súdov absentuje akýkoľvek skutkový základ potvrdený a zistený
vykonanými dôkazmi“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok
krajského súdu je arbitrárny, založený na nesprávne a nedostatočne posúdených dôkazoch
a ďalej porušujúci dvojinštančnosť konania (v súvislosti s argumentáciou uvedenou
v odôvodnení napadnutého rozsudku týkajúcou sa amortizácie ako ďalšieho dôvodu
na nepriznanie žalovaného nároku), v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu označených
práv sťažovateľky.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„1. Krajský súd Nitra svojím rozsudok zo dňa 26.11.2011, č.k. 5Co/201/2010-308
porušil základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd; základné právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd; základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho
práva zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 11 Listiny základných
práv a slobôd; základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 26.11.2011, č.k. 5Co/201/2010-308 sa
zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3.Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 323,50 € voči Krajskému
súdu Nitra.“
Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 26. apríla 2012 navrhla
ústavnému súdu, aby rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu, ktorý sformulovala do návrhu v tomto znení:
„Súd odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra, č.k. 5Co/201/2010-308,
zo dňa 26.10.2011 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práva na ochranu
majetku zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Jadrom jej námietok je nesúhlas s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa
jej názoru arbitrárny, založený na nesprávne a nedostatočne posúdených dôkazoch
a porušujúci dvojinštančnosť konania, čím podľa jej názoru došlo k porušeniu jej
označených práv. Sťažovateľka teda namieta, že jej nebola poskytnutá súdna ochrana
v kvalite požadovanej označenými článkami ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového
protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa
zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Vzhľadom
na identickú úpravu čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy tento záver platí aj
pre základného právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny.
K porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „navrhovateľ
(sťažovateľka, pozn.) nepreukázal, že by mu odporca spôsobil škodu vo výške 7 191,14 eura
(216 640,50,- Sk), keďže nepreukázal, akú hodnotu mala pôvodná sauna v čase jej
poškodenia vo forme zničenia, napriek tomu, že pri škode spôsobenej na staršej použitej
veci sa má zistiť a preukázať všeobecná cena veci v čase poškodenia. Navrhovateľ
nepreukázal, že náklady, ktoré vynaložili právny predchodcovia navrhovateľa na obstaranie
novej sauny boli primerané, odôvodnené a účelné. Naopak vykonaným dokazovaním bol
preukázaný opak, a to, že saunu, ktorá by bola podobná pôvodnej saune, bolo možné na
trhu obstarať za podstatne nižšie náklady, ako vynaložili právny predchodcovia
navrhovateľa a práve sumu 139 673,- Sk (4 639,29 eura), ktorú za odporcu uhradil vedľajší
účastník na strane odporcu poškodeným (právnym predchodcom navrhovateľa) možno
s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania považovať aj za použitia § 136 OSP
za primeranú, keďže poškodení preukázali v konaní pred súdom prvého stupňa vznik škody,
ale nepreukázali výšku uplatnenú v žalobnom návrhu.“.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, je
dostatočné a nemožno ho považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet teda ani
dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť
okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom
krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie
označených práv sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky týkajúce sa neprípustnosti vykonaných
dôkazov v konaní pred prvostupňovým súdom, ústavný súd ich považuje za tendenčné,
účelové a ničím nepodložené. Pokiaľ ide o dôkazy predložené sťažovateľkou v konaní,
jediný dôkaz, ktorý v súvislosti s hodnotou veci (sauny) v čase zničenia okresnému súdu
predložila, bolo vyjadrenie dodávateľa novej sauny spoločnosti A., s. r. o., resp. jej
konateľa Ing. J. R. Pokiaľ ide o vyjadrenie od spoločnosti F., s. r. o., tým sťažovateľka
nepreukazovala hodnotu pôvodnej sauny v čase zničenia, ale hodnotu novej sauny tvrdenej
kvality a vyhotovenia, čo bolo sporné, a preto ako dôkaz o hodnote pôvodnej sauny v čase
zničenia nemôže obstáť.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(II. ÚS 78/05). Okresný súd v súvislosti s hodnotením vykonaného dokazovania
v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že kvalitu saún spoločnosti A., s. r. o.,
svedok Ing. R. nespochybnil, pričom títo ponúkali s garanciou rovnakej kvality produkt
za polovičnú cenu. Vzhľadom na uvedené nemožno tvrdiť, že úvaha týkajúca sa
nepreukázaniu primeranosti, odôvodnenosti a účelnosti nákladov vynaložených právnym
predchodcom sťažovateľky nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto je arbitrárna.
V okolnostiach sťažovateľkinej veci bola sporná práve hodnota pôvodnej sauny
v čase zničenia, a nie novej porovnateľnej veci, preto tvrdenia sťažovateľky o tom, že je
potrebné vychádzať z „ceny novej porovnateľnej veci v čase vzniku škody, pričom náklady
potrebné na jej zaobstaranie budú predstavovať výšku skutočnej škody, ktorú je škodca
povinný nahradiť“, je nepostačujúca a neúplná, a preto v okolnostiach posudzovanej veci aj
nepoužiteľná ako východisko pre posúdenie veci. Správne aj sama sťažovateľka v sťažnosti
uviedla, že pokiaľ bola vec užívaná (čo v danom prípade nesporne bola), „bude potrebné,
aby sa od nákladov na obstaranie veci odrátala tzv. amortizačná zložka, aby sa poškodený
bezdôvodne neobohatil“. Sťažovateľka si však podanou žalobou uplatnila škodu vo výške,
ako bola obstarávacia cena novej veci (v konaní výšku škody dokladovala faktúrami
za obstaranie novej sauny), pričom okresný súd aj krajský súd mali pochybnosti, či nová vec
bola porovnateľnej kvality ako tá pôvodná v čase zničenia. Sťažovateľka v tomto smere
ponúkla ako jediný relevantný dôkaz iba tvrdenie od dodávateľa novej sauny
a na opakovanú výzvu, aby predložila dôkaz o nadobudnutí a pôvode pôvodnej veci
(sauny), reagovala tvrdením, že ním nedisponuje. Za daných okolností bolo podľa názoru
ústavného súdu zistenie výšky nároku sťažovateľky úvahou podľa § 136 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) primerané
a ústavne akceptovateľné, pretože v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Československej
republiky judikát č. R 13/1985 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 298/2006 (Zo súdnej praxe č. 62/2007) vo veci konajúce súdy vychádzali
z dostupných údajov a preukázanej škody na základe vykonaného dokazovania. Teda úvahu
súdu, ktorá vychádzala z aplikácie § 136 OSP, nemožno považovať za svojvoľnú, pretože
vychádzala zo stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov v obdobných veciach, ktorú
ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci hodnotí ako primeranú a ústavne
akceptovateľnú. Úvaha súdu, z ktorej vychádzal pri zisťovaní výšky nároku sťažovateľky,
vychádzala z vykonaných dôkazov, a to ponúk spoločnosti A., s. r. o., a ponuky dodávateľa
C. Keďže hodnota a kvalita pôvodnej sauny v čase zničenia bola sporná a súd dospel
k záveru, že porovnateľnú saunu v nedostatku iných dôkazov bolo možné obstarať
za neporovnateľne nižšie náklady, ako ju obstaral právny predchodca sťažovateľky, pričom
uhradená škoda bola v okolnostiach prípadu postačujúca, súd žalobu sťažovateľky zamietol.
V tomto smere nie je možné pripísať relevanciu dôkazu – tvrdeniu dodávateľa novej sauny
týkajúcemu sa primeranosti ceny dodanej sauny, pretože by bolo naivné očakávať
od podnikateľského subjektu, že bude tvrdiť, že porovnateľnú saunu, akú dodal on, je
možné obstarať za nepomerne nižšie náklady.
Čo sa týka námietky sťažovateľky týkajúcej sa porušenia dvojinštančnosti konania
s súvislosti s amortizáciou uvedenou v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,
tú ústavný súd posúdil ako neprípustnú, keďže nakoľko bola dôvodom prípustnosti
pre podanie dovolania z dôvodu § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom
odňala možnosť konať pred súdom), a navyše aj nedôvodnú, pretože bezprostredne súvisela
so zisťovaním skutočnej škody, na ktorú poukazoval aj okresný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia, keď vyjadril pochybnosť, či zakúpením novej sauny pôvodnými poškodenými
došlo k uvedeniu do pôvodného stavu alebo nie. V neposlednom rade nešlo o nosný dôvod
rozhodnutia vo veci, pretože ako to z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,
dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky bolo neunesenie dôkazného bremena, čo sa týka
hodnoty zničenej veci (sauny) v čase poškodenia.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného považoval odôvodnenie napadnutého
rozsudku za dostačujúce a nevybočujúce z limitov základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje
na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou
voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom
vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru
a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. mája 2012