Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 210/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., N., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou B., s. r. o., N., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného

práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 26. novembra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2012

doručená sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 26. novembra 2011. Sťažovateľka podaním doručeným

ústavnému súdu 26. apríla 2012 doplnila svoju sťažnosť návrhom na odklad vykonateľnosti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2011, ktorý odôvodnila

hrozbou výkonu napadnutého rozsudku krajského súdu v exekučnom konaní.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka sa ako navrhovateľka v konaní

vedenom pred Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhala zaplatenia sumy 2 557,04 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 27. mája 2010 žalobu sťažovateľky zamietol.

V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd uviedol, že sťažovateľka nadobudla

pohľadávku voči odporcovi na základe zmluvy o postúpení pohľadávky od pôvodných

poškodených. K škode došlo na saune poškodených v dôsledku zlej montáže odporcom.

Zástupca poisťovne škodu obhliadol a odporučil saunu vymeniť. Poškodení za demontáž

zničenej sauny a dodanie novej zaplatili spoločnosti A., s. r. o., 208 261 Sk a za opravu

poškodených malieb spoločnosti B., s. r. o., 8 479,50 Sk. Odporca bol poistený v Č., a. s.,

ktorá uhradila sumu 139 637 Sk. Podanou žalobou sa sťažovateľka ako právna nástupkyňa

poškodených domáhala vyplatenia rozdielu spôsobenej škody a uhradenej škody. Okresný

súd po vykonaní dokazovania ustálil, že pôvodní poškodení nevedeli uviesť hodnotu

pôvodnej sauny a pôvod sauny. Dodávateľ novej sauny uviedol, že dodával saunu rovnakej

kvality, ako bola tá pôvodná. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol,

že „nová sauna mala dodávateľom tvrdenú rovnakú kvalitu a vybavenie ako pôvodná,

avšak tiež zistil, že v rovnakej kvalite a vybavení je možné zabezpečiť saunu rovnakých

rozmerov za podstatne nižšiu cenu“. Vzhľadom na pochybnosti okresného súdu o hodnote

pôvodnej sauny, a tým aj neunesenia dôkazného bremena na strane navrhovateľa

(sťažovateľky, pozn.) mal súd pochybnosť o tom, či zakúpením novej sauny pôvodnými

poškodenými došlo k uvedeniu do pôvodného stavu. Okresný súd preto konštatoval, že

sťažovateľka nepreukázala súvislosť medzi pôvodnou saunou a novou saunou, preto žalobu

sťažovateľky v celom rozsahu zamietol a zaviazal ju nahradiť trovy konania. Proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 27. mája 2010 podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 26. októbra

2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že „v predmetnej preskúmavanej

veci však navrhovateľ, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno, ani podľa názoru

odvolacieho súdu nepreukázal, že by mu odporca spôsobil škodu vo výške 7 191,14 eura

(216 640,50,- Sk), keďže nepreukázal, akú hodnotu mala pôvodná sauna v čase jej

poškodenia vo forme zničenia, napriek tomu, že pri škode spôsobenej na staršej použitej

veci sa má zistiť a preukázať všeobecná cena veci v čase poškodenia. Navrhovateľ

nepreukázal, že náklady, ktoré vynaložili právny predchodcovia navrhovateľa na obstaranie

novej sauny boli primerané, odôvodnené a účelné. Naopak vykonaným dokazovaním bol

preukázaný opak, a to, že saunu, ktorá by bola podobná pôvodnej saune, bolo možné na

trhu obstarať za podstatne nižšie náklady, ako vynaložili právny predchodcovia

navrhovateľa...“. K vytýkaným vadám konania pred súdom prvého stupňa uvádzaných

sťažovateľkou v odvolaní krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že tieto

„nemohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože základom pre zamietnutie

návrhu navrhovateľa bolo nepreukázanie ceny poškodenej veci (sauny) v čase vzniku škody,

od čoho sa malo odvíjať stanovenie výšky nákladov na obstaranie rovnakej alebo obdobnej

veci“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „všeobecné súdy v tomto spore úplne

odignorovali uvedenú právnu argumentáciu sťažovateľa a vyložili dotknuté ustanovenie

striktne formalisticky, izolovane od ostatných ustanovených týkajúcich sa

náhrady škody a výlučne v neprospech sťažovateľa“. Sťažovateľka bola toho názoru, že

v posudzovanej veci, ako aj v iných prípadoch totálnej škody na veci sa má zistiť „cena

novej porovnateľnej veci v čase vzniku škody, pričom náklady potrebné na jej zaobstaranie

budú predstavovať výšku skutočnej škody, ktorú je škodca povinný nahradiť. Samozrejme,

ak zničená vec bola používaná, bude potrebné, aby sa od nákladov na obstaranie veci

odrátala tzv. amortizačná zložka, aby sa poškodený bezdôvodne neobohatil“. Preukázanie

ceny zničenej veci v čase poškodenia iným spôsobom (sťažovateľka preukazovala hodnotu

zničenej veci vyjadrením od dodávateľa novej sauny, ktorý tvrdil, že ide o porovnateľnú

saunu čo do kvality a vybavenia, pozn.) podľa názoru sťažovateľky nebolo objektívne

možné, preto „právny názor všeobecných súdov postavený na nevykonateľných dôkazoch je

v rozpore so základným princípom občianskeho súdneho konania (§ 1 v spojení s § 125

), podľa ktorého účastník má povinnosť preukázať svoje tvrdenia len na podklade

dôkazov, ktorými možno zistiť skutkový stav veci“. Sťažovateľka v tejto súvislosti v konaní

pred súdom prvého stupňa, ako aj v konaní pred odvolacím súdom tvrdila, že „nedisponuje

podkladmi, na podklade ktorých nadobudol zničenú vec a z ktorých by bola aj zrejmá

nadobúdacia hodnota zničenej veci“. Názor krajského súdu uvedený v odôvodnení

napadnutého rozsudku týkajúci sa odpočtu amortizácie od nadobúdacej ceny porovnateľnej

veci sťažovateľka považuje „za nesprávny v prípadoch absolútnej škody“ a považuje ho

za „neprípustné rozšírenie dôvodov na potvrdenie zamietnutia žaloby. Odvolací súd však

týmto postupom posudzoval skutkovú okolnosť, ktorú účastníci a ani prvostupňový súd

nepovažovali za spornú“. Sťažovateľka ďalej krajskému súdu vyčíta, že jeho záver

o nepreukázaní primeranosti, odôvodnenosti a účelnosti vynaložených nákladov je

„nesprávny, nemá žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní a preto je svojvoľný

arbitrárny“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazovala na dôkazy, ktoré boli vykladané

v jej neprospech a ktoré považovala za procesne neprípustné a súčasne vecne

nepreskúmateľné (cenové ponuky od dodávateľa C. a českého dodávateľa A., s. r. o., pozn.).

Podľa názoru sťažovateľky v pochybnostiach o hodnovernosti dôkazov a ich výpovednej

hodnoty súdy „boli povinné vykonať ďalšie riadne dokazovanie..., v opačnom prípade,

rozhodnutiam všeobecných súdov absentuje akýkoľvek skutkový základ potvrdený a zistený

vykonanými dôkazmi“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je arbitrárny, založený na nesprávne a nedostatočne posúdených dôkazoch

a ďalej porušujúci dvojinštančnosť konania (v súvislosti s argumentáciou uvedenou

v odôvodnení napadnutého rozsudku týkajúcou sa amortizácie ako ďalšieho dôvodu

na nepriznanie žalovaného nároku), v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu označených

práv sťažovateľky.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„1. Krajský súd Nitra svojím rozsudok zo dňa 26.11.2011, č.k. -308

porušil základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v Slovenskej

republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd; základné právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd; základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho

práva zaručené v a v Listiny základných

práv a slobôd; základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 26.11.2011, č.k. -308 sa

zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 323,50 € voči Krajskému

súdu Nitra.“

Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 26. apríla 2012 navrhla

ústavnému súdu, aby rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktorý sformulovala do návrhu v tomto znení:

„Súd odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra, č.k. -308,

zo dňa 26.10.2011 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok zaručeného a listiny, základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a listiny, ako aj porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práva na ochranu

majetku zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Jadrom jej námietok je nesúhlas s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa

jej názoru arbitrárny, založený na nesprávne a nedostatočne posúdených dôkazoch

a porušujúci dvojinštančnosť konania, čím podľa jej názoru došlo k porušeniu jej

označených práv. Sťažovateľka teda namieta, že jej nebola poskytnutá súdna ochrana

v kvalite požadovanej označenými článkami , listiny, dohovoru a dodatkového

protokolu.

Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa

zaručuje.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). Vzhľadom

na identickú úpravu listiny a tento záver platí aj

pre základného právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

K porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „navrhovateľ

(sťažovateľka, pozn.) nepreukázal, že by mu odporca spôsobil škodu vo výške 7 191,14 eura

(216 640,50,- Sk), keďže nepreukázal, akú hodnotu mala pôvodná sauna v čase jej

poškodenia vo forme zničenia, napriek tomu, že pri škode spôsobenej na staršej použitej

veci sa má zistiť a preukázať všeobecná cena veci v čase poškodenia. Navrhovateľ

nepreukázal, že náklady, ktoré vynaložili právny predchodcovia navrhovateľa na obstaranie

novej sauny boli primerané, odôvodnené a účelné. Naopak vykonaným dokazovaním bol

preukázaný opak, a to, že saunu, ktorá by bola podobná pôvodnej saune, bolo možné na

trhu obstarať za podstatne nižšie náklady, ako vynaložili právny predchodcovia

navrhovateľa a práve sumu 139 673,- Sk (4 639,29 eura), ktorú za odporcu uhradil vedľajší

účastník na strane odporcu poškodeným (právnym predchodcom navrhovateľa) možno

s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania považovať aj za použitia

za primeranú, keďže poškodení preukázali v konaní pred súdom prvého stupňa vznik škody,

ale nepreukázali výšku uplatnenú v žalobnom návrhu.“.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, je

dostatočné a nemožno ho považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet teda ani

dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť

okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom

krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie

označených práv sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky týkajúce sa neprípustnosti vykonaných

dôkazov v konaní pred prvostupňovým súdom, ústavný súd ich považuje za tendenčné,

účelové a ničím nepodložené. Pokiaľ ide o dôkazy predložené sťažovateľkou v konaní,

jediný dôkaz, ktorý v súvislosti s hodnotou veci (sauny) v čase zničenia okresnému súdu

predložila, bolo vyjadrenie dodávateľa novej sauny spoločnosti A., s. r. o., resp. jej

konateľa Ing. J. R. Pokiaľ ide o vyjadrenie od spoločnosti F., s. r. o., tým sťažovateľka

nepreukazovala hodnotu pôvodnej sauny v čase zničenia, ale hodnotu novej sauny tvrdenej

kvality a vyhotovenia, čo bolo sporné, a preto ako dôkaz o hodnote pôvodnej sauny v čase

zničenia nemôže obstáť.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(). Okresný súd v súvislosti s hodnotením vykonaného dokazovania

v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že kvalitu saún spoločnosti A., s. r. o.,

svedok Ing. R. nespochybnil, pričom títo ponúkali s garanciou rovnakej kvality produkt

za polovičnú cenu. Vzhľadom na uvedené nemožno tvrdiť, že úvaha týkajúca sa

nepreukázaniu primeranosti, odôvodnenosti a účelnosti nákladov vynaložených právnym

predchodcom sťažovateľky nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto je arbitrárna.

V okolnostiach sťažovateľkinej veci bola sporná práve hodnota pôvodnej sauny

v čase zničenia, a nie novej porovnateľnej veci, preto tvrdenia sťažovateľky o tom, že je

potrebné vychádzať z „ceny novej porovnateľnej veci v čase vzniku škody, pričom náklady

potrebné na jej zaobstaranie budú predstavovať výšku skutočnej škody, ktorú je škodca

povinný nahradiť“, je nepostačujúca a neúplná, a preto v okolnostiach posudzovanej veci aj

nepoužiteľná ako východisko pre posúdenie veci. Správne aj sama sťažovateľka v sťažnosti

uviedla, že pokiaľ bola vec užívaná (čo v danom prípade nesporne bola), „bude potrebné,

aby sa od nákladov na obstaranie veci odrátala tzv. amortizačná zložka, aby sa poškodený

bezdôvodne neobohatil“. Sťažovateľka si však podanou žalobou uplatnila škodu vo výške,

ako bola obstarávacia cena novej veci (v konaní výšku škody dokladovala faktúrami

za obstaranie novej sauny), pričom okresný súd aj krajský súd mali pochybnosti, či nová vec

bola porovnateľnej kvality ako tá pôvodná v čase zničenia. Sťažovateľka v tomto smere

ponúkla ako jediný relevantný dôkaz iba tvrdenie od dodávateľa novej sauny

a na opakovanú výzvu, aby predložila dôkaz o nadobudnutí a pôvode pôvodnej veci

(sauny), reagovala tvrdením, že ním nedisponuje. Za daných okolností bolo podľa názoru

ústavného súdu zistenie výšky nároku sťažovateľky úvahou podľa

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) primerané

a ústavne akceptovateľné, pretože v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Československej

republiky judikát č. R 13/1985 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

(Zo súdnej praxe č. 62/2007) vo veci konajúce súdy vychádzali

z dostupných údajov a preukázanej škody na základe vykonaného dokazovania. Teda úvahu

súdu, ktorá vychádzala z aplikácie , nemožno považovať za svojvoľnú, pretože

vychádzala zo stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov v obdobných veciach, ktorú

ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci hodnotí ako primeranú a ústavne

akceptovateľnú. Úvaha súdu, z ktorej vychádzal pri zisťovaní výšky nároku sťažovateľky,

vychádzala z vykonaných dôkazov, a to ponúk spoločnosti A., s. r. o., a ponuky dodávateľa

C. Keďže hodnota a kvalita pôvodnej sauny v čase zničenia bola sporná a súd dospel

k záveru, že porovnateľnú saunu v nedostatku iných dôkazov bolo možné obstarať

za neporovnateľne nižšie náklady, ako ju obstaral právny predchodca sťažovateľky, pričom

uhradená škoda bola v okolnostiach prípadu postačujúca, súd žalobu sťažovateľky zamietol.

V tomto smere nie je možné pripísať relevanciu dôkazu – tvrdeniu dodávateľa novej sauny

týkajúcemu sa primeranosti ceny dodanej sauny, pretože by bolo naivné očakávať

od podnikateľského subjektu, že bude tvrdiť, že porovnateľnú saunu, akú dodal on, je

možné obstarať za nepomerne nižšie náklady.

Čo sa týka námietky sťažovateľky týkajúcej sa porušenia dvojinštančnosti konania

s súvislosti s amortizáciou uvedenou v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,

tú ústavný súd posúdil ako neprípustnú, keďže nakoľko bola dôvodom prípustnosti

pre podanie dovolania z dôvodu (účastníkovi konania sa postupom

odňala možnosť konať pred súdom), a navyše aj nedôvodnú, pretože bezprostredne súvisela

so zisťovaním skutočnej škody, na ktorú poukazoval aj okresný súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia, keď vyjadril pochybnosť, či zakúpením novej sauny pôvodnými poškodenými

došlo k uvedeniu do pôvodného stavu alebo nie. V neposlednom rade nešlo o nosný dôvod

rozhodnutia vo veci, pretože ako to z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,

dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky bolo neunesenie dôkazného bremena, čo sa týka

hodnoty zničenej veci (sauny) v čase poškodenia.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného považoval odôvodnenie napadnutého

rozsudku za dostačujúce a nevybočujúce z limitov základného práva na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a podľa listiny a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje

na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a podľa listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho

základného práva podľa a podľa listiny a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012