Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 117/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť podniku L., štátny podnik, zastúpeného advokátkou

JUDr. E. M., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. augusta

2011 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 23. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť podniku L., štátny podnik, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. novembra 2011 faxom a 29. novembra 2011 poštou doručená sťažnosť podniku L.,

štátny podnik (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. júna 2010.

2. Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom

sp. zn. z 23. júna 2010 potvrdil rozhodnutie správneho orgánu Obvodného

pozemkového úradu v T. (ďalej len „obvodný úrad“) č. PÚ 694/91-Gn/4 z 9. marca 2010,

ktorým sa priznalo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom

území K. podľa o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“)

oprávneným osobám – dedičom po pôvodnom pozemkovoknižnom vlastníkovi grófovi

M. G. Oprávnené osoby si uplatnili právo na základe reštitučného titulu – odňatia

vlastníctva v prospech štátu podľa výmeru ONV, odboru pôdohospodárstva v T. č. 611-

27/6/1950 z 28. júna 1950, ktorý správny orgán uznal ako právne relevantný dôkaz

o existencii reštitučného titulu.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. zo 17. augusta 2011

v celom rozsahu rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy porušili jeho už uvedené základné a iné

práva, keďže uznali existenciu reštitučného titulu, a teda aj prechod vlastníctva k sporným

nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia z roku 1950, z ktorého právne účinky prechodu

vlastníctva na štát nikdy nenastali, a to vzhľadom na skutočnosť, že v príslušných PKV

(pozemkovo-knižnej vložke, pozn.) sa neobjavil záznam poznámky vykonania výkupu

v zmysle výmeru z roku 1950 a podľa § 10 ods. 3 zákona č. 46/1948 Sb. o novej

pozemkovej reforme účinky prechodu vlastníctva na štát k vykúpenej pôde nastali až

vyznačením uvádzanej poznámky v pozemkovej knihe. Oba súdy sa nevysporiadali

s uvádzaným nedostatkom a absolútne ignorovali ustanovenie § 10 ods. 3 zákona

č. 46/1948 Sb.

Podstata sťažovateľových námietok ďalej spočíva v poukázaní na nedostatky

vykonaného dokazovania a diskontinuitu medzi vykonanými dôkazmi a odôvodnením

rozsudkov súdov:

«b) už správny orgán v reštitučnom konaní bol povinný skúmať existenciu

reštitučného titulu a vykonať dokazovanie, ktoré by nezameniteľným spôsobom a pravdivo

zodpovedalo na otázku prechodu vlastníctva nehnuteľností na štát ako jedného

zo základných predpokladov naplnenia úspešnosti reštituentov v celom konaní

- nie je akceptovateľný stav nezistenia a nezabezpečenia listiny označujúcej prechod

vlastníctva na štát v príslušných PKV pod č. d. 1175/1961, keď správny orgán bol povinný

sa touto formou prechodu vlastníctva na štát zaoberať, pri rozhodovaní mal k dispozícii

všetky príslušné PKV

- pod č. d. 1175/61 je v PKV 11 pre k. ú. K. pod „B“ p. č. 33 uvedený zápis:

... došlo 18. augusta 1961 č. d. 1175, Podľa výmeru ONV-odboru pôdohospodárstva

v T. zo dňa 31. júla 1951 čís. Pôd 7598/61 vkladá sa vlastnícke právo pre: Čsl. štát - Štátne

lesy v P., Lesný závod N...

v časti B pri p. č. 33 je odkaz na záznam ad 31. v tomto stĺpci, v ktorom sú uvedené

deti pôvodného vlastníka G. M., t. j. osoby, po ktorých si oprávnené osoby uplatnili

reštitúciu a teda evidentne zápis sa týka tohoto majetku

c) pod č. d. 1175/61 bola uložená v archívoch katastra prídelová listina, vydaná

po prídelovom konaní podľa nar. č. n. SNR zo dňa 23. augusta 1945

o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako

aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, pričom účinky konfiškácie nastávali dňom

1. marca 1945 na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov (§ 1

ods. 10 nar. č. n. SNR )

- podľa vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva č. 158/1959 Ú. v. zo dňa

12. augusta 1959 o správe neprideleného majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem

a to § 1, pôdohospodársky majetok , ktorý štát nadobudol podľa predpisov o konfiškácií a

urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku alebo podľa predpisov o pozemkových

reformách a ktorý sa doteraz podľa týchto predpisov nepridelil a ani nie je v správe

organizácií štátneho socialistického sektora, spravujú okresné národné výbory, v obvode

ktorých sa tento majetok nachádza...

podľa § 3 uvádzanej vyhlášky, výkonný orgán okresného národného výboru pri

nehnuteľnom majetku navrhne pozemno-knižnému súdu pozemno-knižné usporiadanie

- vyhláška pod číslicou 1) v znení odkazuje aj na vl. n. č n. SNR, t. j.

v roku 1961 mal príslušný okresný národný výbor usporiadať pozemnoknižné vlastníctvo

k predmetným pozemkom, čo riešiť vydaním uvádzanej prídelovej listiny

d) správny orgán nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie, potrebné v prípade

možnosti použitia postupu podľa ) z. č. a to:

- splnenie podmienky vyňatia majetku z konfiškácie, trvalý pobyt a štátne občianstvo,

odsúdenie podľa nar. SNR č. SNR.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s možnosťou prechodu

vlastníctva na štát uvádzanou prídelovou listinou, resp. konfiškačným rozhodnutím podľa

nar. SNR 104/1945 Sb., odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky tento postup súdu

nielenže nevytkol, obhájil ho tým, že sa stotožnil s prechodom vlastníctva na štát výmerom

z roku 1950 s konštatovaním, že je možné pripustiť aj iný reštitučný titul, ktorý spadá pod

režim a to aj napriek tomu, že sa v predchádzajúcich konaniach

žiadne dokazovanie v smere „iný reštitučný titul“ nezabezpečili dôkazy na jeho

opodstatnenosť.»

3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa L., štátny podnik... podľa ...

a základné právo na súdnu ochranu podľa ... a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn.2 Sžo 241/2010

zo dňa 17. aug. 2011 a rozsudkom Krajského súdu Nitra zo dňa 23. júna 2010 sp. zn.

-29 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. aug. 2011 sp. zn.

a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. júna 2010 sp. zn.

-29 sa rušia a vracajú sa na ďalšie konanie .

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa... na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.“

4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. zo 17. augusta 2011

potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2009. V podstatnej časti

odôvodnenia rozsudku uviedol:

«Pri vymedzení nehnuteľného majetku, ktorý podlieha reštitúcii podľa zákona o pôde

je potrebné vychádzať zo vzájomného vzťahu § 1 ods. 1 § 4 ods. 1. a § 30 zákona o pôde.

Doterajšia aplikačná prax, je možné povedať, zahŕňa celý rad situácií kedy vznikajú

pochybnosti o tom, či určitú majetkovú krivdu reštituovať v režime zákona o pôde. Základné

pravidlo správania, ktoré je pritom potrebné rešpektovať, spočíva v určení nielen povahy do

úvahy prichádzajúceho nehnuteľného majetku k dátumu účinnosti zákona o pôde, ale

naopak predovšetkým jeho povahy v okamihu straty vlastníckeho práva jeho pôvodným

vlastníkom.

V zmysle § 30 zákona o pôde sa totiž pre postup podľa druhej časti zákona o pôde –

t. j. časti reštitučnej, považuje za majetok uvedený v § 1 ods. 1 zákona o pôde i majetok,

ktorý bol v dobe odňatia vlastníckeho práva k týmto účelom užívaný.

Odvolací súd sa v danom prípade stotožňuje s právnym názorom krajského súdu ako

i správneho orgánu v otázke prechodu vlastníckeho práva na čsl. štát ohľadne predmetných

nehnuteľností. V danom prípade totiž z výmeru ONV v T. č. -1950 zo dňa

28. 6. 1950 nesporne vyplýva, že došlo k výkupu predmetných nehnuteľností v zmysle

o novej pozemkovej reforme a vykúpená výmera predstavuje 564 ha

2

55 á 18 m. Pokiaľ v danom prípade navrhovateľ argumentoval, že vlastnícke právo

k predmetným nehnuteľnostiam nemohlo prejsť na čsl. štát. v zmysle výmeru ONV T. zo dňa

28. 6. 1950, nakoľko v zmysle ust. o novej pozemkovej

reforme účinky prechodu vlastníctva na štát nastávali až zápisom poznámky o výkupe

v príslušnej pozemno-knižnej vložke a že v pozemkovej knihe sa takýto zápis nenachádza,

tak v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že takáto argumentácia navrhovateľa je

z hľadiska reštitučného práva právne irelevantnou. Taktiež v danom prípade pokiaľ

navrhovateľ poukazoval na skutočnosť, že v príslušných pozemno-knižných vložkách pre

kat. úz. K. nie je vlastnícke právo štátu zapísané ani v zmysle intabulačného princípu, tak i

takáto argumentácia navrhovateľa je z hľadiska reštitučného práva právne irelevantnou a

nemá oporu v zákone. V danom prípade je potrebné taktiež vychádzať z ustálenej súdnej

praxe, v zmysle ktorej k prechodu majetku na štát dochádzalo bez ohľadu na intabulačný

princíp. Je potrebné si uvedomiť, že v rozhodnom období bol pôvodný vlastník už takýmito

výmermi „kategorizovaný“, čo znamená, že i tam, kde takéto výmery, resp. rozhodnutia

neboli zapísané do pozemkovej knihy, tak bol napriek tomu nepochybne i v týchto prípadoch

daný priechod účinkom prechodu takéhoto majetku na štát ex lege. Výklad, aký prezentuje

v danom prípade navrhovateľ, nemožno považovať za ústavne konformný výklad, pretože je

potrebné si uvedomiť, že na základe výmeru ONV v T. z roku 1950 pôvodní vlastníci stratili

predmetný majetok, a to de facto i de iure, ktorá skutočnosť je nespornou, pretože čsl. štát

následne po tom ako získal predmetné nehnuteľnosti na základe uvedeného výmeru

do svojho vlastníckeho práva, tak s týmito nehnuteľnosťami i následne disponoval, a to

vo forme príslušných prídelov, čo je taktiež nesporné z hľadiska dôkazných prostriedkov

nachádzajúcich sa v administratívnom spise, a táto skutočnosť je tiež nespornou medzi

účastníkmi konania.

Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na tú skutočnosť, že v príslušných pozemno-knižných

vložkách kat. úz. K., je jednoznačne zaznamenané vlastníctvo štátu v zmysle č. d.

1175/1961, a to prídelovej listiny vydanej v konaní podľa nar. č. n. SNR

po bývalom vlastníkovi G. M. a že týmto rozhodnutím ONV T. z roku 1961 sa nikto

nezaoberal, hoci je ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech čsl. štátu

uvádzaný v časti „B“ vo všetkých pozemno-knižných vložkách, tak v tomto smere sa

odvolací súd stotožňuje s právnym názorom oprávnených osôb, že takáto prídelová listina z

roku 1961 nemôže byť dôkazom o odňatí vlastníckeho práva pôvodným vlastníkom. Je

potrebné si uvedomiť, že nová pozemková reforma bola v podstate pri svojej realizácii

uskutočňovaná argumentáciou, že jej cieľom je prerozdeliť vlastníctvo pozemkov tak, aby

pôda vlastnícky patrila tým, ktorí na nej skutočne pracujú a pod týmto heslom bola na

základe príslušných právnych predpisov zaberaná pôda fyzických osôb nad 50 ha a pôda

právnických osôb bez ohľadu na výmeru, pričom u fyzických osôb mohlo dôjsť k záboru

i pod hranicu 50 ha, pokiaľ vlastník na svojich pozemkoch osobne nehospodáril, teda ak

obsah svojho vlastníctva realizoval prostredníctvom iného subjektu, napr. nájomcu.

V procese pôdohospodárskych reštitúcií je odňatie poľnohospodárskeho majetku bez

náhrady na základe o novej pozemkovej reforme ďalším typickým

reštitučným titulom v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona o pôde, ktorý je charakteristický

tým, že odňatý, teda tzv. vykúpený majetok si štát buď ponechal vo svojom vlastníctve alebo

ho urobil predmetom prídelu, teda tak, ako sa to stalo i v danom prípade. Ako pre revíziu

prvej pozemkovej reformy, tak i pre novú pozemkovú reformu bolo príznačné, že zábor sa

mal vykonať za náhradu. Právo na náhradu za odňatý majetok bolo založené na základe

všeobecne záväznej právnej úpravy, pričom vo výmeroch a rozhodnutiach o zábore, či

výkupe, bolo toto predmetné právo na náhradu za odňatý majetok proklamované s odkazom

na samostatné rozhodnutie vo veci náhrady, avšak zo skúsenosti praxe je potrebné v tejto

súvislosti uviesť, že k poskytnutiu náhrad následne nedochádzalo. Odvolací súd i v tejto

súvislosti poukazuje na skutočnosť, že z listinných dôkazov nachádzajúcich sa

v administratívnom spise nevyplýva, že by pôvodným vlastníkom bol štát pri výkupe

predmetných nehnuteľností v roku 1950 vyplatil nejakú finančnú čiastku, resp.

v nasledujúcom období. Pre obe etapy pozemkových reforiem bolo spoločné, že zabratý,

resp. odňatý majetok bol následne prerozdeľovaný prostredníctvom prídelových akcií.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti si preto i navrhovateľ musí uvedomiť, že príslušná

prídelová listina z roku 1961 mohla byť vydaná skutočne až následne po tom, čo čsl. štát

získal a nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom výkupu

v zmysle zákona o novej pozemkovej reforme.

Taktiež z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise nevyplýva, že by pôvodný

vlastník bol odsúdený podľa nariadenia SNR č. 33/1945 Sb. SNR. Opak je pravdou

a z rozhodnutia konfiškačnej komisie v sídle ONV v T. zo dňa 24. 7. 1946 (č. 99/46-11/17)

vyplýva, že G. M., obyvateľ v K., nie je osobou, ktorú treba považovať za osobu nemeckej či

maďarskej národnosti alebo zradcu a nepriateľa slovenského a českého národa alebo

Československej republiky. Z tohto rozhodnutia konfiškačnej komisie v sídle ONV v T.

nesporne vyplýva, že na G. M. sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nevzťahujú ustanovenia

nariadení o konfiškácií pôdohospodárskeho majetku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že oprávnené osoby vo vzťahu k pôvodnému

vlastníkovi z hľadiska príbuzenského pomeru spĺňajú potom nesporne i status oprávnených

osôb a preto potom za týchto skutkových a právnych okolností nič nebránilo správnemu

orgánu, aby ich reštitučnému návrhu zákonu zodpovedajúcim spôsobom vyhovel.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní okrem iného namietal, že predmetný prídel v roku

1961 bol uskutočnený podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. SNR a že preto došlo

k prechodu vlastníckeho práva na štát k 1. 3. 1945. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje

na tú skutočnosť, že pre takúto konštatáciu nie sú v administratívnom spise príslušné

dôkazy, nakoľko majetok, ktorý je predmetom reštitúcie prešiel na čsl. štát v zmysle zákona

o novej pozemkovej reforme a naviac z rozhodnutia konfiškačnej komisie v sídle ONV v T.

zo dňa 24. 7. 1946 vyplýva, okrem iného, že na G. M. sa nevzťahujú ustanovenia nariadení

o konfiškácii pôdohospodárskeho majetku. Pokiaľ by navrhovateľ uvedenou argumentáciou

smeroval k tomu, že predmetný majetok bol vykúpený ešte pred rozhodným obdobím a pred

rozhodným obdobím prešiel na čsl. štát, tak ani takejto námietke navrhovateľa by odvolací

súd nemohol priznať úspech. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na stanovisko

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 45, ktoré je prezentované pod č. 4-5 ročník 1998,

kde sa okrem iného predmetným stanoviskom riešili i otázky, či je možné vydať

nehnuteľnosti osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na čsl. štát už pred 25. 2. 1948 podľa

predpisov o konfiškácii podľa osobitných predpisov z roku 1945, osobitne s poukazom na

nariadenie SNR č. 104/1945 Sb. SNR ako i dekrétu prezidenta republiky č.

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by predmetné nehnuteľnosti prešli na čsl. štát i na základe

príslušných predpisov o konfiškácii podľa osobitných predpisov z roku 1945 (i keď

vzhľadom na už uvedené skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu o takýto prípad nejde)

tak i napriek tomu na takýto konkrétny prípad by sa taktiež vzťahoval režim zákona o pôde.»

5. Na doplnenie ústavný súd považoval za potrebné uviesť aj podstatnú časť

napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2010, podľa ktorej:

«Účelom zákona o pôde bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov

1948-1989, dosiahnu zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením

pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade

so záujmami hospodárskeho rozvoja, vidieť aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny

a životného prostredia. ...

Z predloženého administratívneho spisového materiálu vyplýva, že odporca už

predchádzajúcimi rozhodnutiami, ktorých čísla konaní sú uvedené vyššie v rozsudku

schválil dohody medzi oprávnenými a povinnými osobami, okrem iných aj L., týkajúce sa

podielu po ich otcovi A. M. a strýkovi E. M. Predmetné rozhodnutie sa týka vydania

podielov nehnuteľnosti po súrodencoch otca oprávnených A. M., a to L. M., A. M., T. M.,

rod. M., ktorým nehnuteľnosti boli skonfiškované na základe konfiškačného rozhodnutia

ONV v T. č. 611/27/6-1950 zo dňa 28. 6. 1950 podľa zákona č. 46/48 Zb., podľa ktorého

boli nehnuteľnosti vykúpené v prospech československého štátu. Jednalo sa o nehnuteľnosti

v kat. území K. o celkovej výmere 564 ha 55 á a 18 m2. Na základe zápisnice zo 17. 5. 1951

na MNV v K. boli predmetné nehnuteľnosti pôvodného vlastníka A. M. a spol. odovzdané

novému nadobúdateľovi, a to 47.50.00 ha lesnej pôdy Č., n. p. správa v N. a

poľnohospodárska pôda o výmere 2.50.00 ha prevezmú ČSSM. Z týchto listinných dôkazov

je zrejmé, že oprávnení dostatočne preukázali reštitučný titul na navrátenie vlastníctva ku

konfiškovaným nehnuteľnostiam, niet pochýb, že dotknuté nehnuteľnosti prešli na štát na

základe konfiškačného rozhodnutia a nie teda pochýb, že spĺňajú podmienky pre navrátenie

vlastníctva k nehnuteľnostiam v zmysle zákona č. 229/91 Zb.

Námietky povinnej osoby L. sú bezpredmetné, pretože z predložených listinných

dôkazov bol jednoznačne preukázané, že nehnuteľnosti prešli na štát výmerom z r. 1950 a

právny predchodca povinného ich prevzal na základe zápisnice z 17. 5. 1951.

Vychádzajúc z tohto zisteného skutkového a právneho záveru považuje krajský súd

preskúmavané rozhodnutie odporcu v I. rade za vecne správne, vzhľadom na to, že tento

po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí dostatočne zistil skutkový stav, správne

zhodnotil skutočnosti, ktoré sú obsahom administratívneho spisu, a preto ho krajský súd ako

vecne správny podľa potvrdil.»

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2010

7.1 Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc

ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne,

teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

7.2 Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu a jeho rozsudok boli

preskúmané na základe dostupného riadneho opravného prostriedku (prípustného

odvolania), ktorý sťažovateľ aj využil, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie a rozhodnutie.

8. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. augusta 2011

8.1 Sťažnosť v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

8.2 Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

8.3 Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ sa zo strany

ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal

nasvedčovať opodstatnenosti jeho právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti priznania

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe reštitučného titulu. Tým dáva ústavný súd

do pozície ďalšej inštancie, ktorá mu, ako je už uvedené, neprináleží.

8.4 Podľa názoru ústavného súdu veľmi konkrétna a podrobná argumentácia

najvyššieho súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom odôvodňuje, v čom boli naplnené

zákonom požadované dôvody na priznanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

na základe reštitučného titulu. Podstatnou je skutočnosť (nesporná aj medzi účastníkmi

konania), že pôvodným vlastníkom boli predmetné nehnuteľností odobraté (de facto aj de

iure) na základe výmeru ONV v T. z roku 1950, pričom Československý štát po ich získaní

nimi následne disponoval, a to vo forme príslušných prídelov. Na tomto základe ústavný

súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založený namietaný rozsudok

najvyššieho súdu, nie je arbitrárny, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,

a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných a iných práv

sťažovateľa, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

9. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012