Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 115/2012
PDF · 246.64 KB
No categories available
IV. ÚS 115/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza o sťažnosti Ing. R. Ď. a Mgr. L. Ď., obaja bytom Z., zastúpených advokátom Mgr.
M. B., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 3/2009, za účasti Okresného
súdu Pezinok, takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. R. Ď. a Mgr. L. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 3/2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Ing. R. Ď. a Mgr. L. Ď. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po
400 € (slovom štyristo eur), ktoré im j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý uhradiť Ing. R. Ď. a Mgr. L. Ď. trovy
konania v sume 310,02 € (slovom tristodesať eur a dva centy) na účet ich právneho zástupcu
Mgr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra
2011 doručená sťažnosť Ing. R. Ď. a Mgr. L. Ď., obaja bytom Z. (ďalej len „sťažovatelia“
alebo aj „sťažovateľ“ a „sťažovateľka“) zastúpených advokátom Mgr. M. B., B., ktorou
namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 3/2009.
Predmetom konania je rozhodovanie o žalobe o zaplatenie 686,71 € s príslušenstvom
sťažovateľom za dodané nadštandardné zariadenie bytu navrhovateľkou, obchodnou
spoločnosťou G., s. r. o. (ďalej len „navrhovateľka“).
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli, že sú účastníkmi označeného
konania vedeného na okresnom súde v procesnom postavení žalovaných. Ďalej uviedli, že
«Dňa 27. 05. 2009 bol Sťažovateľom doručený platobný rozkaz na zaplatenie sumy
vo výške 686,71 EUR s príslušenstvom spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu
a jeho prílohami (ďalej ako „Návrh“). Podstatou Návrhu bolo uplatnenie nárokov
spoločnosti G., s. r. o. na zaplatenie nimi tvrdeného dodaného nadštandardného vybavenia
bytu, ktorý táto spoločnosť pre Sťažovateľov stavala v obci Z. ...
Následne bol zo strany Sťažovateľov dňa 10. 06. 2009 podaný odpor proti
platobnému rozkazu a uhradili aj súdny poplatok za podaný odpor. V odpore ako aj
vo svojich ústnych a písomných podaniach. Sťažovatelia spochybnili vecný, právny
i morálny nárok spoločnosti na zaplatenie žalovanej sumy z titulu neuhradenej faktúry
za nadštandardné vybavenie. Žalovaní považujú faktúru č. 147/2006 za účelovo vyhotovenú
zo strany žalobcu, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že faktúra bola vystavená cca. 13
mesiacov po kolaudácii diela a po jeho odovzdaní do užívania žalovaným. Žalovaní si
taktiež nie sú vedomí skutočnosti, žeby si od žalobcu akýmkoľvek spôsobom objednali
tvrdený nadštandard a majú za to, že všetko čo im bolo v rámci Zmluvy o dielo dodané aj
žalobcovi v súlade so zmluvou o dielo aj uhradili.
Zo žalobného návrhu ani z písomných dokladov predložených žalobcom v priebehu
konania sa doteraz nepreukázalo, že žalobca faktúru č. 147/2006 Sťažovateľom aj doručil.
Samotný žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu práve naopak iba udáva, že
faktúru iba vystavil. To že faktúru aj žalovaným pred 05. 12. 2006 doručil a teda že mohol
žalobcovi vzniknúť aj prípadný nárok na úrok z omeškania od 05. 12. 2006 žalobca doteraz
nepreukázal. Práve naopak aj priebehu konania z výpovedí účastníkov konania vyplynulo,
že žalobca doručoval faktúry svojim klientom prostredníctvom ,.strážcu staveniska“ a to bez
akéhokoľvek verifikovateľného preukázania doručenia týchto faktúr. Z článku X bod 10.2.
Zmluvy dielo síce vyplýva možnosť osobného doručenia faktúr, ale sťažovatelia v priebehu
celého doterajšieho konania pred súdom namietali, že im faktúra doručená osobne nebola
a že žalobca nedokázal doručenie faktúry preukázať. Z doteraz vykonaného dokazovania nie
je teda jasné a zrozumiteľné na základe akých skutočností si žalobca uplatňuje nárok
na úrok z omeškania od 05. 12. 2006 vo výške 13% ročne za každý deň omeškania.
Sťažovatelia sú toho názoru, že vystavením faktúry č. 147/2006 spoločnosť
s najväčšou pravdepodobnosťou porušila § 10 zákona č. 431/2002 o účtovníctve, § 71
a § 19 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty, z ktorých jednoznačne vyplýva, že ak
by aj spoločnosti vznikol nárok na úhradu tejto faktúry (čo nevznikol) tak mala faktúru
vystaviť najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti, pričom daňová povinnosť pri
dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň
odovzdania stavby. Sťažovatelia súdu navrhli, za účelom preukázania oprávnenosti návrhu
vyžiadal si na miestne príslušnom daňovom úrade žalobcu vykonanie daňovej kontroly,
ktorá by oprávnenosť vystavenia takejto faktúry v termíne cca 13 mesiacov po odovzdaní
bytu preukázala a to aj s ohľadom na skutočnosť, že samotný žalobca vo svojich
vyjadreniach pred súdom uviedol, že ide o pohľadávku za tzv. „nadštandard“, ktorý mal
žalovaným dodať v súvislosti so Zmluvou o dielo, na základe ktorej realizoval výstavbu bytu
pre Sťažovateľov.
Vystavenie faktúry za „nadštandard“ cca 13 mesiacov po jeho zabudovaní do diela
a po prevzatí diela považujú pritom Sťažovatelia za konanie v rozpore s dobrými mravmi
a za porušovanie zásad poctivého obchodného styku zo strany spoločnosti ako žalobcu. ...
V ďalšom priebehu súdneho konania sa uskutočnili 3 pojednávania a to v dňoch
30. 09. 2009, 29. 01. 2010 a 13. 04. 2010.
V zostávajúcej časti roku 2010 a ani počas celého doterajšieho priebehu roka 2011
súd už žiadne ďalšie úkony vo veci nevykonal, a to bez zavinenia Sťažovateľov.
Napriek tomu, že neexistovali žiadne prekážky postupu, Okresný súd Pezinok v roku
2010 ani 2011 už žiadne ďalšie pojednávanie neinicioval ani neurobil žiadny iný úkon,
ktorý by viedol k meritórnemu riešeniu veci.
Vzhľadom na nečinnosť súdu Sťažovatelia podali dňa 4. augusta 2011 žiadosť
o vytýčenie termínu pojednávania, ktorá obsahovala aj sťažnosť na postup súdu vo veci
porušovania práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže ku dňu
podania sťažnosti to už bolo celkovo 16 mesiacov, počas ktorých sa nekonalo meritórne
pojednávanie vo veci samej. ...
Z vyššie uvedeného vyplýva, že Okresný súd Pezinok minimálne od 14. 04. 2010
nepostupuje v súlade so zásadami hospodárneho a rýchleho prejednania a rozhodnutia veci
a už vôbec nie v prospech ochrany práv účastníkov konania, ale svojimi úkonmi a svoju
nečinnosťou ako aj svojím neefektívnym a nesústredeným postupom len vytvára procesné
prekážky riadneho výkonu rozhodovacích právomocí. Ku dňu podania tejto sťažnosti je to
celkovo skoro 19 mesiacov bez akéhokoľvek úkonu súdu vo veci samej. ...
Pri zohľadnení obsahu Návrhu ako aj odporu Sťažovateľov a vyjadrení účastníkov
konania na jednotlivých pojednávaniach možno konštatovať, že právna vec, ktorá je
predmetom konania číslo 33 Cb3/2009 nie je po skutkovej ani právnej stránke natoľko
zložitá aby išlo o zrejme komplikovaný prípad, ktorý by v sebe zahŕňal posúdenie viacerých
právnych predpisov a už vôbec nie aplikáciu medzinárodného práva. Z tohto dôvodu
nemožno považovať doterajší postup Okresného súdu Pezinok v tejto veci za adekvátny. ...
Pri zohľadnení dvoch vyššie uvedených faktorov, je potom nutné konštatovať, že
nesústredný a neefektívny postup súdu a jeho zjavná nečinnosť vo veci samej v trvaní
minimálne 19 mesiacov, je nelogická, neodôvodnená a z pohľadu Sťažovateľov
nespravodlivá a teda v rozpore s ich základným právom lak ako je špecifikované v odseku 2
článku 48 Ústavy SR. Na naplnenie základného práva tak ako je priznané odsekom 2 článku
48 Ústavy SR sa vyžaduje predovšetkým aktivita a iniciatíva zo strany konajúceho sudcu,
ktorá v tomto prípade vo veľkom rozsahu absentuje.».
Sťažovatelia k uplatneniu nároku na primerané finančné zadosťučinenie a k návrhu
na rozhodnutie vo veci samej ďalej uviedli:
„Ako bolo viackrát uvedené Sťažovatelia sa domáhajú ochrany svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Okrem uvedeného rozhodnutia
vo veci samej si Sťažovatelia zároveň uplatňujú nárok na primerané finančné
zadosťučinenie v súlade s odsekom 3 § 50 Zákona o ústavnom súde vo výške 3.500,- EUR
(slovom tritisíc päťsto eur) pre každého. Vo vzťahu k jeho rozsahu a dôvodom uvádzame
nasledovné:
Tak ako je uvedené v odpore proti platobnému rozkazu a v jednotlivých ústnych
a písomných vyjadreniach sa Sťažovatelia nedomnievajú, že z ich strany došlo k porušeniu
zmluvných povinností, tak ako to tvrdí žalobca. Sťažovatelia verili vo vymožiteľnosť
a uplatniteľnosť ochrany svojich práv prostredníctvom slovenského justičného systému
a preto v snahe domôcť sa odstránenia vzniknutej neistoty si zabezpečili právnu pomoc
(dali sa zastúpiť v konaní advokátom) a podali odpor proti platobného rozkazu na
všeobecný súd aby o nepravdivých nárokoch žalobcu riadne a včas rozhodol Z pohľadu
Sťažovateľov mal tento ich postup zabezpečiť pre nich urýchlenú ochranu ich práv vo forme
urýchleného prejednania veci. vykonania dokazovania a následného spravodlivého
rozhodnutia vo veci samej.“
Sťažovatelia vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhli, aby ústavný súd o ich
sťažnosti po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo Sťažovateľa 1 Ing. R. Ď., narodeného..., bytom: Z. a Sťažovateľa
2 Mgr. L. Ď., narodenej..., bytom: Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v
zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok, M.
R. Štefánika 40, 902 01 Pezinok, spisová značka konania 33Cb/3/2009 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje v konaní vedenom pod spisovou značkou
33Cb/3/2009 konať bez zbytočných prieťahov
3. Ing. R. Ď., narodenému..., bytom: Z. a Mgr. L. Ď., narodenej..., bytom: Z. sa
priznáva finančné zadosťučinenie každému z nich v sume po 3.500,- EUR (slovom tritisíc
päťsto eur), ktoré je Okresný súd Pezinok povinný uhradiť v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Okresný súd Pezinok je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia Ing. R. Ď.,
narodenému..., bytom: Z. a Mgr. L. Ď., narodenej..., bytom: Z. vo výške 310,02 EUR s DPH,
a to na účet ich právneho zástupcu vedený v T., a. s. č. ú:... do 3 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Ústavný súd zistil, že konanie v čase podania sťažnosti nebolo právoplatne skončené,
okresný súd 16. decembra 2011 rozhodol vo veci rozsudkom tak, že žalobu navrhovateľky
zamietol. Proti tomuto rozsudku podal právny zástupca navrhovateľky odvolanie, ktoré bolo
spolu so spisom okresného súdu 25. apríla 2012 postúpené Krajskému súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“).
Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie uznesením č. k.
IV. ÚS 115/2012-11 z 1. marca 2012. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd
19. marca 2012 vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho
pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení zo 4. apríla 2012 (Spr. 3123/2012,
doručenom ústavnému súdu 11. apríla 2012) okrem iného uviedol:
«Vec napadla pôvodne na Okresný súd Brezno dňa 19. 02. 2009. K úkonom
Okresného súdu Brezno sa nebudem vyjadrovať, pretože na to nie som oprávnený.
Na Okresný súd v Pezinku bol spis postúpený dňa 29. 06. 2009. Vo veci súd pojednával dňa
30. 10. 2009, 29. 01. 2010 bolo vydané uznesenie o pripustení petitu, ďalšie pojednávania
sa uskutočnili v dňoch 29. 01. 2010 a 13. 04. 2010. Pojednávanie dňa 13. 04. 2010 bolo
odročené na neurčito z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na materskú dovolenku.
Z dôvodu nedostatočnej obsadenosti Okresného súdu Pezinok sudcami bol spis zmenou
rozvrhu práce pridelený novej zákonnej sudkyni (ktoré prišla na Okresný súd Pezinok ako
nová sudkyňa po úspešnom výberovom konaní ku dňu 01. 07. 2010). Zákonnej sudkyni bolo
pridelených 433 nevybavených vecí v súdnom oddelení 33 Cb a 53 nevybavených vecí
v súdnom oddelení „C“, pri spustení plného nápadu v oddelení „Cb“. Po urgencii
odporcov, ktorá bola na súd doručená dňa 08. 08. 2011 zákonná sudkyňa okamžite vytýčila
vo veci najskorší možný termín pojednávania a to na deň 16. 12. 2011. Dňa 16. 12. 2011
bolo vo veci meritórne rozhodnuté. Dňa 22. 02. 2012 bolo do spisu doručené odvolanie
navrhovateľa, uznesením zo dňa 29. 02. 2012 bol navrhovateľ vyzvaný na úhradu súdneho
poplatku za podané odvolanie.
Konštatujem, že na Okresnom súde Pezinok došlo k prieťahom v konaní – od 01. 07.
2010 do 09. 08. 2011, prieťahy v konaní boli spôsobené objektívnymi skutočnosťami –
nedostatočnou personálnou obsadenosťou Okresného súdu Pezinok a vysokým počtom vecí
v oddelení zákonnej sudkyne.
Konštatujem ďalej, že z právneho hľadiska sa jedná o pomerne zložitú právnu vec,
žalobu na základe zmluvy o dielo (zhotovenie bytu, dofakturovanie nadštandardných prác)
kde bolo nutné odročiť štyri krát termín pojednávania z dôvodu potreby doplniť
dokazovanie.»
Predseda okresného súdu ďalej uviedol, že suma finančného zadosťučinenia, ktorú
požadujú sťažovatelia, je podľa neho neprimerane vysoká, a súhlasil s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho pojednávania vo veci tejto sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku z 30. apríla 2012 k vyjadreniu
okresného súdu uviedol:
«Nesúhlasíme s tvrdením uvedeným vo vyššie uvedenom vyjadrení týkajúcom sa
skutočnosti, že po našej urgencii termínu pojednávania doručenej na okresný súd 08. 08.
2011 došlo zo strany zákonnej sudkyne k okamžitému vytýčeniu termínu pojednávania.
Predvolanie na pojednávanie nám bolo doručené dňa 03. 11. 2011 a teda skoro až 3
mesiace po doručení našej žiadosti o vytýčenie termínu pojednávania. Obdobie skoro 3
mesiacov potrebných na jednoduchú reakciu súdu na našu žiadosť tak podľa nášho názoru
nemožno považovať za „okamžité“ konanie zákonného sudcu smerujúce k hospodárnosti
a plynulosti súdneho konania, nehovoriac už o období, ktoré tomu predchádzalo (minimálne
od 14. 04. 2010 do 15. 12. 2011), keď zo strany súdu nebol v tom čase vykonaný žiaden
úkon, ktorý by smeroval k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej.
Rovnako sa nemôžeme stotožniť s tvrdením okresného súdu, že prieťahy v konaní boli
spôsobené objektívnymi skutočnosťami a to nedostatočnou personálnou obsadenosťou
Okresného súdu Pezinok a vysokým počtom vecí v oddelení zákonnej sudkyne.
Sme toho názoru, že nedostatočné personálne obsadenie súdu, je subjektívna
skutočnosť vzniknutá na strane okresného súdu, ktorá nemôže byť na škodu ktorémukoľvek
z účastníkov akéhokoľvek súdneho konania a za ktorú má niekto niesť konkrétnu objektívnu
zodpovednosť, pokiaľ nebolo vykonané všetko potrebné na to aby k takejto skutočnosti
vôbec došlo.
Rovnako tak vysoký počet vecí v oddelení zákonnej sudkyne, je podľa nášho názoru
subjektívna skutočnosť vzniknutá na strane okresného súdu, ktorá nemôže byť na škodu
ktorémukoľvek z účastníkov akéhokoľvek súdneho konania a za ktorú má niekto niesť
konkrétnu objektívnu zodpovednosť, pokiaľ nebolo vykonané všetko potrebné na to aby
k takejto skutočnosti vôbec došlo.
Problémy s obsadenosťou súdov a vysokým počtom vecí v oddelení zákonnej sudkyne
sú problémom štátnej správy na úseku súdnictva a nemôžu byť kvalifikovaným
ospravedlnením neúmerného predlžovania súdneho konania, tak ako sa to stalo v našom
prípade. Zabezpečiť primeranú funkčnosť súdnictva z personálneho i materiálneho hľadiska
je povinný riešiť príslušný orgán štátnej správy a ak tak nekonal, mal by niesť aj následky
tohto svojho nekonania a to aj v podobe poskytnutia primeranej satisfakcie za nemajetkovú
ujmu, ktorá nám bola spôsobená neúmernou dĺžkou súdneho konania.
Rovnako tak sa nemôžeme stotožniť s názorom súdu, že predmet nášho sporu je
z právneho hľadiska pomerne zložitá vec, pretože nová zákonná sudkyňa vo veci rozhodla
hneď na prvom pojednávaní a v celom rozsahu sa pritom stotožnila s naším právnym
názorom, ktorý sme súdu písomne prejavili v našom podaní už zo dňa 27. 11. 2011.»
Právny zástupca sťažovateľov súhlasil s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase
(t. j. do 31. decembra 2011), podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých
dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo
samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného
súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom, v ktorom sťažovatelia vystupujú ako
odporcovia, je rozhodovanie o návrhu na zaplatenie sumy 686,71 € s príslušenstvom
za dodané nadštandardné vybavenie bytu. Zo skutočností uvedených sťažovateľmi
a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil
okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Podľa názoru ústavného
súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, predseda súdu uviedol, že ide o pomerne zložitú vec,
o žalobu vo veci zmluvy o dielo spojenú s dokazovaním. Ústavný súd nespochybňuje, že
dokazovanie vyžadovalo zhromaždenie viacerých listinných dôkazov, nejde však o takú
zložitosť veci, ktorou by bolo možné odôvodniť doterajšiu dĺžku konania okresného súdu.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
nezistil skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľov, ktorí sú v tomto
spore odporcami; sťažovateľ sa zúčastnil na všetkých pojednávaniach (neúčasť
na pojednávaniach sťažovateľky bola vždy ospravedlnená z dôvodu jej starostlivosti
o dieťa).
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.
Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 33 Cb 3/2009 (pôvodne sp. zn.
2 Rob/29/2009) ústavný súd zistil, že navrhovateľka podala 19. februára 2009 návrh
na vydanie platobného rozkazu proti sťažovateľom pôvodne Okresnému súdu Brezno.
Okresný súd Brezno vydal 14. apríla 2009 platobný rozkaz, ktorým rozhodol
o uložení povinnosti sťažovateľom zaplatiť navrhovateľke spoločne a nerozdielne sumu
686,71 € spolu s úrokom z omeškania ročne od 25. septembra 2006 do zaplatenia a nahradiť
jej trovy konania v sume 41,00 €.
Proti právoplatnému rozhodnutiu podali sťažovatelia 10. júna 2009 odpor Okresnému
súdu Brezno (doručený 12. júna 2009). Spis bol 29. júna 2009 postúpený okresnému súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť (postúpenie spisu približne po troch mesiacoch) sa
ústavný súd ďalej zaoberal iba konaním okresného súdu ako súdu, ktorý sťažovatelia
v sťažnosti označili za porušovateľa svojich základných práv a vo vzťahu ku ktorému bola
ich sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.
Okresný súd 22. júla 2009 nariadil pojednávanie vo veci na 30. október 2009.
Na uvedenom pojednávaní sa zúčastnil sťažovateľ (sťažovateľka bola ospravedlnená
z dôvodu starostlivosti o dieťa), okresný súd ho odročil na 29. január 2010 pre účely
predloženia listinných dôkazov účastníkmi konania.
Okresný súd pripustil zmenu petitu žaloby navrhovateľky uznesením č. k.
33 Cb 3/2009-71 z 29. januára 2010.
Na pojednávaní uskutočnenom 29. januára 2010 sa zúčastnili všetci účastníci okrem
sťažovateľky. Okresný súd odročil pojednávanie vo veci na 13. apríl 2010 pre účely
ďalšieho dokazovania (predloženia dokladov, zákazníckych listov).
Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 13. apríla 2010 vypočul stanoviská
účastníkov konania a rozhodol o odročení pojednávania na neurčito, pričom opäť uložil
navrhovateľke v lehote jedného mesiaca predložiť určené dôkazy.
Z úradného záznamu založeného v spise okresného súdu sp. zn. 33 Cb 3/2009 ďalej
vyplynulo, že v zmysle „Zmeny Rozvrhu práce Okresného súdu Pezinok č. 7 zo dňa 25. 06.
2010“ s účinnosťou od 1. júla 2010 bol tento spis pridelený novej zákonnej sudkyni.
Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 33 Cb 3/2009-135 zo 16. decembra 2011
o návrhu navrhovateľky po štyroch uskutočnených pojednávaniach vo veci tak, že jej žalobu
zamietol. Proti tomuto rozsudku okresného súdu sa navrhovateľka 21. februára 2012
odvolala.
Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania ústavného súdu bola už vec postúpená
krajskému súdu.
Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na doterajší priebeh namietaného konania,
ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skončené, ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal
vo veci neefektívne a nesústredene (nedostatočná príprava pojednávania i dokazovania,
opakovanie výziev, odročovanie pojednávania na neurčito), ako aj bol nečinný od 13. apríla
2010 až do 16. decembra 2011, t. j. jeden rok a sedem mesiacov.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale
aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase
(m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že v konaní okresného súdu vedenom
pod sp. zn. 33 Cb 3/2009 došlo tak nečinnosťou, ako aj neefektívnou a nesústredenou
činnosťou k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd vo vzťahu k obrane okresného súdu o množstve vecí poukazuje na svoju
predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase
konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom
na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
V danom prípade sa vec v čase rozhodovania ústavného súdu nachádzala už na
krajskom súde, ktorý bude rozhodovať o odvolaní navrhovateľky, a preto ústavný súd
nepovažoval za potrebné prikázať okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia, pretože „z právnej
istoty Sťažovateľov, že ich vec bude riadne a včas prejednaná,...vznikol pocit právnej
neistoty, nespravodlivosti, sklamania z fungovania justičného systému a naviac aj
bezmocnosti. ... niekoľko desiatok mesiacov bezúspešne uplatňujú svoje návrhy a vyvíjajú
neustále úsilie vedúce k preukázaniu svojich tvrdení bez očividného výsledku. Vzhľadom na
majetkové a osobné pomery Sťažovateľov (4 členná rodina), je nutné zdôrazniť, že
Sťažovatelia museli a musia v dôsledku uvedenej neistoty odkladať niektoré finančné
rozhodnutia, keďže nie je možné predvídať dĺžku a celkové náklady konania na Okresnom
súde Pezinok.“.
So zreteľom na nenáležitý postup okresného súdu považujú sťažovatelia
za primerané zadosťučinenie sumu 3 500 € pre každého z nich.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
33 Cb 3/2009 viac ako tri roky a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (najmä
predmet sporu) považoval ústavný súd za odôvodnené priznať sťažovateľom ako primerané
finančné zadosťučinenie sumu po 400 € každému podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. M. B.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov
konania v sume 310,02 € vrátane DPH. Keďže táto suma neprevyšuje sumu vypočítanú
podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, ústavný súd ich priznal v sume požadovanej sťažovateľmi.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2012