Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 120/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., M., a J. Ž., V., obaja zastúpení advokátkou JUDr.

K. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a postupom Krajského súdu v Žiline a jeho

uznesením sp. zn. z 11. novembra 2010 a vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. z 30. novembra

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. K. a J. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 2. apríla

2012 doručená sťažnosť Š. K. a J. Ž. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. novembra 2010 a vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. novembra 2011.

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn

z 26. mája 2009 boli sťažovatelia uznaní vinnými z trestného činu zneužívania

právomoci verejného činiteľa formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 158 ods. l

písm. a) a trestného činu ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva

podľa a ods. l . Zároveň im bol uložený úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere jedného roka s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu

dvoch rokov a trest zákazu činnosti – výkonu služobného pomeru policajta v Policajnom

zbore vo výmere štyri roky.

3. Z dôvodu podaného odvolania vo veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením

sp. zn. z 11. novembra 2010 odvolanie zamietol.

Sťažovatelia uviedli, že krajský súd svojím postupom na verejnom zasadnutí

11. novembra 2010, ktorý predchádzal rozhodnutiu, porušil nimi označené základné a iné

práva, keď určil takéto poradie záverečných návrhov: 1. obhajkyňa obžalovaných,

2. obžalovaný J. Ž., 3. obžalovaný Š. K., 4. právny zástupca manželky obžalovaného Š. K.

a 5. prokurátor.

Krajský súd týmto konaním postupoval v rozpore s ustanovením § 235 ods. 3 zákona

č. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný

poriadok“), podľa ktorého: „Po vykonaní dôkazov udelí predseda senátu slovo na konečné

návrhy. Ak je osobou, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím, obvinený, má právo

hovoriť posledný.“

Argumentovali tým, že právo obvineného predniesť na verejnom zasadnutí konečný

návrh ako posledný má rovnaký význam ako právo posledného slova na hlavnom

pojednávaní. Konečný návrh umožňuje obvinenému, aby v záujme čo najširšieho uplatnenia

práva na obhajobu prehovoril ako posledný, bezprostredne predtým, ako sa senát odoberie

na záverečnú poradu, aby tak mohol ovplyvniť súd pri vyhodnocovaní výsledkov

dokazovania.

4. Na základe tejto argumentácie podali sťažovatelia proti uzneseniu krajského súdu

dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2011

odmietol.

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia uviedli, „že intenzita

porušenia ich procesných práv dovolacím súdom dosiahla ústavnoprávnu dimenziu tým, že

tento súd buď z nevedomosti, alebo úmyselne nerozlíšil medzi dvomi navzájom

nezameniteľnými pojmami procesného práva - prípustnosťou a dôvodnosťou dovolania -

samostatne upravenými, ktoré sú takto upravené aj v zákone (porov. § 382 a § 392

), ktoré majú odlišné dôsledky a s nimi sa spájajú aj rozdielne reakcie

súdu vo forme jeho rozhodnutia vo vzťahu k podanému dovolaniu.

Ak totiž dovolací súd považoval dovolanie sťažovateľa za prípustné, podané

oprávnenou osobou a včas, ale po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

a konania mu predchádzajúceho zistil, že dovolanie nebolo dôvodné, teda že dôvody

dovolania neboli preukázané, správnym procesným postupom mal najvyšší súd dovolanie

zamietnuť na verejnom zasadnutí podľa § 392 ods. 1 v spojení s § 384 a nasl. Trestného

poriadku, a nie ho svojvoľne odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr.

por. (porov. aj veci sp. zn. a ).“.

5. Sťažovatelia v závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a aby následne rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základných

a iných práv postupom a uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, zruší

predmetné uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 30. novembra 2011

dovolanie sťažovateľov podľa ()

odmietol. V podstatnej časti odôvodnenia uviedol:

«Je potrebné prisvedčiť tvrdeniu obhajobe a vyplýva to i z obsahu Zápisnice

o verejnom zasadnutí zo dňa 11. novembra 2010 na odvolacom Krajskom súde v Žiline, že

po udelení slova predsedníčkou senátu na záverečné návrhy (konečné návrhy), nedostali

dovolatelia právo hovoriť ako poslední. Poradie konečných, návrhov bolo: 1. Obhajkyňa

obžalovaných, 2. Obžalovaný J. Ž., 3. Obžalovaný Š. K., 4. Právny zástupca manželky

obžalovaného Š. K. M. K. JUDr. R., 5. prokurátor.

V tejto súvislosti je ale potrebné uviesť, že právo konečného návrhu bolo obom

obvineným umožnené a teda, nebolo im odňaté. Konečné návrhy predniesli obhajkyňa a

obaja obvinení po tom, ako na otázku predsedníčky senátu, či majú procesné strany ďalšie

návrhy na doplnenie dokazovania, zhodne uviedli, že ďalšie návrhy na doplnenie

dokazovania nemajú.

Poradie, aké zvolila predsedníčka senátu pri udelení slova na konečné návrhy, je

síce v rozpore s ustanovením veta druhá , ale pre úplnosť sa žiada

poznamenať, že ak by aj malo ísť o porušenie práva na obhajobu, je potrebné skúmať, či

toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, a či takéto porušenie práva na obhajobu

mohlo vyvolať iné rozhodnutie o vine oboch obvinených a teda, či výrazne zmenilo

postavenie obvinených pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah pojmu

„udelenie slova na konečné návrhy“, ktoré je špecifické pre verejné zasadnutie

na odvolacom súde, je potrebné, podľa názoru najvyššieho súdu, vykladať rozdielne k právu

posledného slova, ktoré zákonodarca oddeľuje od záverečných rečí v závere hlavného

pojednávania, t. j. na súde prvého stupňa. Zákonodarca právo posledného slova zvýrazňuje

aj samostatným paragrafovým ustanovením, čím toto právo prísne povýšil na právo

samostatné, kde počas prejavu obžalovanému nesmú súd, ani nikto iný klásť otázky a kde

toto právo nesmie byť obvinenému odňaté.

Najvyšší súd sa plne stotožňuje s názorom obhajoby uvedeného v dovolaní, že pokiaľ

by dovolateľom nebolo umožnené predniesť na hlavnom pojednávam pred súdom prvého

stupňa, po záverečných rečiach, posledné slovo, došlo by k zásadnému porušeniu práva

na obhajobu, ktoré by napĺňalo dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Tomuto záveru v súčasnosti už korešponduje jednak judikatúra Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ako i nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V danom prípade však nejde o namietaný postup pred súdom prvého stupňa, ale

o verejné zasadnutie pred odvolacím súdom kde najvyšší súd konštatuje, že zo strany

odvolacieho súdu došlo síce k pochybeniu, ale z pohľadu jeho závažnosti skôr formálnemu

pochybeniu vo vzťahu k poradiu udelených a prejavených konečných návrhov. Obaja

obvinení mali právo slova na konečný návrh a tento aj každý z nich využil. Obhajkyňa aj

obaja obvinení predniesli svoje vyjadrenia, pričom obvinení sa v konečnom návrhu pripojili

ku konečnému návrhu svojej obhajkyne.

Zásadným porušením práva na obhajobu sa totiž rozumie najmä porušenie

ustanovení o povinnej obhajobe ( ). V prípade, ak obvinený po určitú časť

trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, potom je splnená táto

podmienka dovolania spravidla vtedy, ak orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto

čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho

rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním.

Obvinení mali počas celého konania dostatočný priestor na vyjadrenie sa ku všetkým

skutočnostiam, pričom zo spisu nebolo preukázané, že by im bolo bránené, resp. odopreté

vykonávať svoje práva. Ak obvinení mali za to, že je porušované ich právo na obhajobu,

mali žiadať zaprotokolovanie námietky.

Nakoľko obvinení boli zastúpení obhajcom, ktorý taktiež využil právo vyjadriť sa

k predmetu konania a dostatočným spôsobom obhajoval svojich klientov, argumentácia

obvinených o zásadnom porušení práva na obhajobu je nedôvodná.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvinených nie sú splnené dôvody

dovolania podľa , a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa dovolanie obvinených Š. K. a J. Ž. na neverejnom zasadnutí

odmietol.»

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

8. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

11. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia sa zo strany

ústavného súdu domáhajú prehodnotenia záverov najvyššieho súdu spôsobom, ktorý by mal

nasvedčovať opodstatnenosti ich právneho názoru týkajúceho sa porušenia ich práva

na obhajobu spočívajúceho v nesprávnom poradí pri udelení slova na konečné návrhy

v priebehu verejného zasadnutia pred krajským (odvolacím) súdom, pričom v sťažnosti

uvádzajú v podstate rovnaké argumenty, s ktorými sa už najvyšší súd vysporiadal. Týmto

však stavajú ústavný súd do úlohy ďalšej súdnej inštancie, ktorá mu, ako to bolo vyjadrené

(bod 10), neprislúcha.

12. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi opakovane poukázal na to, že ústavne

zaručené právo na obhajobu ( ) je jedným zo základných komponentov

spravodlivého procesu, pričom táto ústavná záruka sa prirodzene premieta aj do procesného

predpisu, ktorým je .

Právna úprava garantuje právo obvineného vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,

ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, právo uvádzať okolnosti a dôkazy slúžiace

na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať opravné prostriedky (porov. § 34 ods. 1 Trestného

poriadku č. 301/2005 Z. z a č. ).

13. Námietky sťažovateľov smerujú proti postupu odvolacieho súdu, ktorý nesprávne

určil poradie pri udelení slova na konečné návrhy v priebehu verejného zasadnutia. Zákonná

úprava konania o odvolaní (pod marginálnou rubrikou „Konanie na odvolacom súde“)

sa o práve na konečný návrh a posledné slovo nezmieňuje. Podľa všeobecnej úpravy

priebehu verejného zasadnutia ( Trestného priadku č. ), ktorá na

odvolacie konanie dopadá (podľa č. odvolací

súd rozhoduje na verejnom zasadnutí), po vykonaní dôkazov udelí predseda senátu slovo

na konečné návrhy. Ak je osobou, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím, obvinený,

má právo hovoriť posledný ( č. ).

Z uvedeného je zrejmé, že právo na udelenie slova ku konečným návrhom je viazané

na podmienku, že na verejnom zasadnutí bolo vykonané dokazovanie. Ústavný súd svoj

názor v danom prípade, na rozdiel od záverov najvyššieho súdu, opiera o teóriu trestného

procesu, ktorá konečné návrhy považuje za obdobu záverečných rečí a posledného slova

na hlavnom pojednávaní. Majú podľa nej vytvoriť priestor stranám vyjadriť stanovisko

k doplneniu dokazovania a jeho vplyvu na preskúmavané rozhodnutie (porov. Šámal, P.,

Král, V., Baxa, J., Púry, F.: Trestní řád. II. díl. 4. vydání, 1622 s.).

14. Zo zápisnice z verejného zasadnutia je zrejmé, že krajský (odvolací) súd

náležitým procesným spôsobom zamietol ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, t. j.

ďalšie dokazovanie nevykonával. Za situácie, keď sa odvolací súd celkom stotožnil

s rozsahom skutkových zistení, ako ich vykonal prvostupňový okresný súd a vyhodnotil ich

ako dostatočné aj pre rozhodnutie o odvolaní, teda (opäť zdôrazňujúc) nevykonával ďalšie

dokazovanie vo veci, nemožno v posudzovanom prípade určenie poradia pri udelení slova

na konečné návrhy vnímať ako porušenie ústavne zaručeného práva na obhajobu (obdobne

uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo 4. decembra 2008).

15. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov týkajúce sa spôsobu rozhodnutia najvyššieho

súdu (bod 4) a polemiku vedenú o prípustnosti dovolania a dôvodnosti dovolania, ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd postupoval správne, keď dovolanie odmietol na neverejnom

zasadnutí podľa pre nesplnenie dôvodov podľa

ods. 1 písm. c) .

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

Podľa dovolanie možno podať,

ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na ustanovenia § 382a a § 383 Trestného

poriadku (pod marginálnou rubrikou „Rozhodnutie o dovolaní na neverejnom zasadnutí“),

podľa ktorých:

Dovolací súd môže rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí o dovolaní, ak zistí,

že dôvody dovolania, ktoré bolo podané v prospech obvineného, sú zjavne preukázané a je

zrejmé, že vytýkané nedostatky povedú k postupu podľa § 386 a § 388 ods. 1 [§ 382a].

Ak dovolací súd zistil, že sú dané dôvody dovolania uvedené v návrhu alebo

predbežne zistené súdom v prospech obvineného a sú splnené podmienky na jeho podanie,

určí termín verejného zasadnutia [§ 383].

Pre úspešnosť dovolania je potrebná kombinácia podmienok prípustnosti a musí byť

daný aj jeden z dovolacích dôvodov. Osobitosť spočíva v tom, že podmienky prípustnosti

podľa sú nielen podmienkami prípustnosti, ale aj

dovolacím dôvodom podľa .

16. Najvyšší súd v napadnutom uznesení jednoznačným spôsobom rozhodol,

že v rozsahu námietok obvinených (sťažovateľov) nevidel porušenie práva na obhajobu

(bod 6), preto bol oprávnený postupovať v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného

poriadku a odmietnuť dovolanie na neverejnom zasadnutí.

17. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012