Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 150/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť L. H., N., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a , ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 20. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 1. marca 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012

doručená sťažnosť L. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1,

a (ďalej len „“), ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) sp.

zn. z 20. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a

rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 9

Co 285/2011 z 1. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z priložených listín najmä vyplýva: „Návrhom zo dňa 27. 5. 2009

som sa domáhala, aby súd zaviazal odporcu - Slovenskú republiku - Ministerstvo

spravodlivosti, k zaplateniu 10.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy spôsobenej mi

prieťahmi v konaní pôvodne vedenom pod č. k. na OS Nitra a náhrady trov

konania.

OS Nitra rozsudkom zo dňa 20. 06. 2011 sp. zn. -364 môj návrh

zamietol ako nedôvodný, nakoľko som podľa jeho názoru nepreukázala, že by v konaní

11Nc2595/00 boli zistené prieťahy v konaní orgánom na to oprávneným, nezdôvodnila som

výšku škody, ktorej náhradu som podľa názoru v konaní uplatňovala, nepreukázala som

nesprávny úradný postup v konaní (neskôr vedené pod sp. zn. a

po postúpení veci na OS BA 1 pod č. k. ), nevyužila som všetky zákonné možnosti,

pokiaľ som sa domnievala, že v uvedenom konaní došlo k prieťahom v konaní, nepreukázala

som vznik a výšku škody a ani príčinnú súvislosť medzi postupom súdu a vznikom škody.

Proti rozsudku som sa odvolala a KS Nitra rozsudkom zo dňa 1. 3. 2012 sp. zn.

-400 rozsudok súdu prvého stupňa ako rozhodnutie vecne správne podľa

potvrdil a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania s tým, že sa

plne stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým

súdom a v podrobnostiach poukazuje na dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa,

preto ich neopakoval ale na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia podal výklad

práva na náhradu škody podľa SR a s tým, že

nesplnením požiadaviek citovaných článkov som nepreukázala splnenie zákonných

predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle , ani

v zmysle “

Podľa názoru sťažovateľky „v konaní súdu prvého a druhého stupňa bolo porušené

moje základné právo rovnosti účastníkov podľa a SR, právo na

súdnu a inú ochranu podľa SR ako aj právo na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...).

Z odôvodnení oboch rozsudkov je zrejmé, že súdy sa vo svojich úvahách uberali

mimo predmetu konania určeného navrhovateľom. Tento nevyčerpali a rozhodovali teda

o inom, než bolo žiadané. K tomuto ich zrejme zviedla, i keď priznávam dobromyseľná

lojálnosť, či až subalternosť voči reprezentantovi odporcu, Ministerstvu spravodlivosti.

Prejavilo sa to nekritickým prevzatím argumentácie zástupcu odporcu. Súdy, ako vidno

z odôvodnení rozsudkov, rozsiahle a podrobne dôvodili moje nepreukázanie tak základov

nároku ako aj jeho výšky, avšak ako nároku na náhradu škody pre nezákonnosť rozhodnutia

v konaní začatom pôvodne pod sp. zn. . To však v zmysle návrhu nebolo

predmetom konania. Predmetom konania bolo uplatnenie nároku na nemajetkovú ujmu

z dôvodu nesprávneho úradného postupu podľa zákona 514/2003, resp. 58/1969,

spočívajúcej v nečinnosti súdu. Súdy nepripustili ani do svojej mysle odlišnosť týchto

inštitútov už v samotných citovaných zákonoch samostatne upravených, a dokonca môj

nárok zamieňali za nárok podľa ústavných článkov, kde samozrejme postup je úplne iný a

rozhodovanie prislúcha ústavnému súdu. To som všetko cestou právneho zástupcu v konaní

opakovane uviedla. Súdy nedokázali prekročiť svoj tieň a samostatne, nezávisle vec posúdiť,

pohybujúc sa v medziach názorov zástupcu odporcu. Aj keď som uvádzala dôsledky

nečinnosti, ktoré mal súd za nepreukázané, už samotná nečinnosť a celková doba

rozhodovania sú očividné zo samotného spisu, ktorý mal súd k dispozícii a tým je daná aj

nemajetková ujma, ktorej už iba výšku prislúcha súdu posúdiť. Napokon, obdobne ani

Ústavný súd pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní o ústavnej sťažnosti nepožaduje

od sťažovateľa osobitné preukazovanie príčinnej súvislosti medzi nečinnosťou porušovateľa

základného práva na vybavenie veci v primeranej lehote a nemajetkovou ujmou

u sťažovateľa. Jednoducho ju pochopí, lebo táto je daná už povahou veci, dlhodobou

právnou neistotou účastníka konania. Niet pochýb, že postačuje už len spôsobilosť

nečinnosti mať za následok nemajetkovú ujmu.

Je zrejmé, že pochybeniu súdov po hmotno-právnej stránke, keď návrh zamietli,

predchádzalo pochybenie po procesnej stránke spočívajúce v porušení a

Dohovorom garantovaných základných práv spočívajúce v konaní súdov o inom predmete,

resp. nekonaní výlučne o predmete konania v zmysle návrhu, zvýhodnení odporcu

preberaním jeho argumentácie a právnych názorov ako celku v poradí prevzatie

nesprávneho právneho posúdenia predmetu konania ako uplatnenia nároku na náhradu

škody pre porušenie ústavných práv s nemožnosťou priznať takéto práva v konaní pred

všeobecným súdom a následne touto nemožnosťou odôvodnenie zamietnutia skutočne

uplatneného nároku, o ktorom v rovine vecnej a právnej potom v podstate ani neuvažovali.

Mohlo by sa zdať, že sťažnosťou namietam v podstate iba hmotnoprávne aspekty

rozhodovania všeobecných súdov, ktoré spravidla ústavný súd odmieta preskúmať z dôvodu

nedostatku právomoci, avšak ide iba o dojem, vyvolaný zmiešaným účinkom pochybení

súdov, keď v rozhodovacom procese nesprávne aplikovali nesprávne normy tak hmotného

práva, ako aj normy procesnoprávne. Aj z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva

v zmysle jeho ustálenej judikatúry by odmietnutie mojej sťažnosti bolo formalistické,

nemajúce oporu v ústavnom texte. Mám za to, že v mojom prípade došlo k porušeniu

základných práv požívajúcich ústavnoprávnu ochranu ústavným súdom, ktorej sa touto

sťažnosťou domáham.“.

3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Preto navrhujem, aby Ústavný súd nálezom vyslovil, že sťažnosťou napadnutými

rozsudkami Okresného súdu Nitra zo dňa 20. 06. 2011, sp. zn. -364

a Krajského súdu Nitra zo dňa 1. 3. 2012, č. k. -400 boli porušené moje práva

garantované , , a , ako aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, tieto ako protiústavné zrušil

a vrátil im vec na ďalšie konanie.“

4. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka proti rozsudku

okresného súdu podala odvolanie a krajský súd rozsudkom napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdil. Ústavný súd z dôvodu preskúmateľnosti uvádza podrobnú argumentáciu

rozsudku krajského súdu:

«Predmetom konania je nárok navrhovateľky uplatnený podaním zo dňa 24. mája

2009, ktorý bol doplnený podaním zo dňa 21. 05. 2010 (č. 1. 36), ktorým sa domáhala voči

odporkyni náhrady vo výške 10.000 eur v zmysle

Z. z. Dôvodila tým, že už viac rokov sa domáha na rôznych inštitúciách a orgánoch ochrany

svojich práv a chránených záujmov. Dosiahla iba to, že všade ju považujú za kverulanta, jej

sťažnosti, žiadosti a návrhy sú apriórne odmietané bez preskúmania skutkovej a právnej

dôvodnosti. V konaní, ktoré viedla proti Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti

SR o ochranu osobnosti, o náhradu škody 1 milión Sk(...), bolo jej podanie pre neurčitosť –

a po doplnení podania označených dôkazov stále nespĺňajúci náležitosť podania v zmysle

a - odmietnuté, pričom v tomto konaní došlo podľa jej názoru

k šikanóznemu postupu súdu, keď súd požadoval to, čo už v návrhu bolo obsiahnuté.

Za vážne pochybenie považuje to, že súd po niekoľkoročnej nečinnosti po podaní návrhu

na začatie konania výzvu na doplnenie návrhu v niekoľkodňovej lehote nedoručoval

samotnej navrhovateľke, ale jej právnemu zástupcovi. Po doplnení označenia dôkazov sa

nič nedialo a po postúpení veci súd rozhodol odmietnutím podania, pričom tento nesprávny

postup a postoj sa naplno prejavil v nezákonnom rozhodnutí krajského súdu, ktorý takisto

považoval tento návrh za nejasný, nezrozumiteľný a nedoplnený v súlade s uznesením súdu

zo dňa 09. 05. 2006. V tomto konaní sa domáha náhrady škody zavŕšenom v konaní

vedenom pred OS Bratislava I pod sp. zn. , ktorá jej bola spôsobená - ako

ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá bola spôsobená, ako už uviedla, nesprávnym úradným

postupom, ktorý vyústil do nezákonného rozhodnutia súdov a ktorý vidí v tom, že súd

po niekoľkoročnej nečinnosti nedoručil výzvu jej ako účastníčke konania, ale iba svojmu

ustanovenému zástupcovi. Navrhovateľka tvrdila, že postupom súdu vo vyššie uvedených

konaniach došlo k zneváženiu jej osoby v dôsledku nezákonných aktov, ktorými prišla

o strechu nad hlavou, stala sa bezdomovkyňou a získala povesť kverulantky. Nebyť

nesprávneho úradného postupu súdu, a keby sa vo veci bolo rozhodlo, tak by povesť

kverulantky nemala.

Súd prvého stupňa zisťoval skutkový stav veci a okrem výsluchu účastníkov konania

sa oboznámil i s listinnými dôkazmi, na ktoré poukazuje vo svojom rozhodnutí, najmä však

spisom vedeným na OS Nitra pod sp. zn. 11 Nc/2595/2000 a ďalej vedeným na OS

Bratislava I pod sp. zn. . V uvedených konaniach sa navrhovateľka návrhom

zo dňa 29. 11. 2000 domáhala ochrany osobnosti a náhrady škody voči Slovenskej

republike - Ministerstva spravodlivosti SR vo výške 1 milión Sk. (...) Súd prvého stupňa,

vychádzajúc z uvedených spisov podrobne uviedol, ako súdy vo veciach konali, poukazoval

na rozhodovanie súdov o vznesených námietkach zaujatosti, o návrhoch na priznanie

oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, o opätovne vznesenej námietke zaujatosti voči

všetkým sudcom KS v Nitre, o ktorej rozhodoval Najvyšší súd SR, o ustanovení právneho

zástupcu navrhovateľky a ďalších procesných úkonoch súdu prvého stupňa. Dňa

27. 06. 2006 bola vec prevedená z registra Nc (neúplných podaní) do registra C, kde bola

zapísaná pod sp. zn. a dňa 06. 07. 2006 bola postúpená z dôvodu miestnej

nepríslušnosti na OS Bratislava I, kde bola dňa 08. 08. 2006 zapísaná pod sp. zn.

. Uznesením zo dňa 22. 01. 2007, č. k. -178 bolo podanie

navrhovateľky odmietnuté a právnemu zástupcovi navrhovateľky bolo doručené dňa

29. 01. 2007. Dňa 16. 02. 2007 podal voči tomuto uzneseniu odvolanie zástupca

navrhovateľky a spis bol dňa 15. 04. 2007 predložený Krajskému súdu v Bratislave

na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. 10. 2008, sp. zn.

napadnuté uznesenie OS Bratislava I potvrdil. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 24. 03. 2009. Voči uvedenému uzneseniu podala navrhovateľka

dovolanie, ktoré dňa 18. 02. 2010 zobrala späť a Najvyšší súd SR uznesením č. k.

zo dňa 21. 06. 2010 dovolacie konanie zastavil. Navrhovateľka v konaní

predložila súdu dôkazy o tom, že sa sťažovala na prieťahy vo viacerých konaniach, pričom

na prieťahy v konaní sa sťažovala aj vo veci vedenej na OS Nitra pod sp. zn. 11

. Pri vybavovaní sťažností neboli zo strany vedenia súdu konštatované prieťahy

v tomto konaní. Z vyjadrenia navrhovateľky vyplynulo, že sťažnosť na Ústavný súd SR pre

prieťahy v uvedenom konaní nepodala, tak ako to vyžaduje zákon. Navrhovateľka sa dňa

28. 06. 2010 obrátila na odporkyňu so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody, pričom 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku jej uplynula

28. 12. 2010 a nárok navrhovateľky nebol uspokojený ani sčasti.(...)

Rozsudok súdu prvého stupňa podľa odvolací súd potvrdil ako

vecne správny, bez toho, aby opakoval dôvody uvedené súdom prvého stupňa, s ktorými sa

v celom rozsahu stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza

nasledovné: Podstata základného práva na náhradu škody v zmysle

spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku

nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle, nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento

článok o základnom práve na náhradu škody vykonávajú. Právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným

postupom v zmysle nie je absolútne, ale v záujme zistenia právnej istoty

podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie.

Navrhovateľka si náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy uplatňovala v zmysle zák.

č. a odvíjala ju od konania vedenom pred OS Nitra pod sp. zn. ,

ako aj v konaní pred OS Bratislava I pod sp. zn. . V uvedenom konaní si

navrhovateľka uplatňovala z titulu ochrany osobnosti nemajetkovú ujmu vo výške 1 milión

Sk. Uvedené konanie bolo právoplatne skončené odmietnutím podania navrhovateľky

v zmysle ust. a uvedené rozhodnutie bolo v dôsledku podaného odvolania

navrhovateľky potvrdené uznesením KS v Bratislave zo dňa 31. 10. 2008 pod č. k.

-192. Navrhovateľka tvrdila, že v uvedených konaniach došlo k šikanóznemu

postupu súdu, ktorý požadoval to, čo už v návrhu bolo obsiahnuté a nebolo potrebné návrh

dopĺňať. Škoda jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom, ktorý vyústil

do nezákonného rozhodnutia súdov, ktoré vidí v tom, že súd nedoručoval výzvu na

doplnenie návrhu priamo jej, ale jej právnemu zástupcovi. Tento postup, ktorý má byť v

rozpore so zákonom a nesprávny úradný postup videla i v tom, že súdy vo veci samej

nekonali, boli nečinné a v uvedenom konaní došlo k prieťahom v konaní trvajúcich niekoľko

rokov. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom v zmysle , ako aj o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov, je súčasné

(kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1. nesprávny úradný postup,

2. vznik škody alebo majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3. príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nesprávnym úradným postupom sa

rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla

ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Nejde o konkrétne okolnosti, ale

môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri nej

alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre

správanie sa štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou

postupu. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie

rozhodnutia v dôsledku porušenia určených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo

znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť,

ktorá nie je vykonávaná v určenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na

prejednanie veci „bez zbytočného prieťahu“ ( SR).

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľka v konaní nepreukázala existenciu

nesprávneho postupu, ktorý by mohol byť základom pre úspešné uplatnenie jej nároku

na náhradu škody. Navrhovateľka za nesprávny úradný postup považovala postup súdov

v konaniach vedených pod sp. zn. a , v ktorých, pokiaľ by súdy

rýchlejšie a zodpovednejšie konali, vyriešili by jej existenčné problémy, bývanie, lekára

a nezískala by povesť kverulantky. V konaní bolo preukázané, že pri vybavovaní sťažnosti

navrhovateľky na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. neboli zo strany

vedenia súdov konštatované prieťahy v konaní. Rovnako neboli Ústavným súdom SR

v zmysle skonštatované zbytočné prieťahy v uvedených konaniach

a k porušeniu základného práva navrhovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných

prieťahov. Ústavný súd SR pri posudzovaní otázky, či v konaní došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť

;

veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkovsúdneho konania a postup samotného

súdu. Samotné správanie účastníka má tiež významnú rolu pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom a či došlo k porušeniu základného práva

účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Samotné porušenie článku 48 ods. 2 SR na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa názoru odvolacieho súdu, rovnako ako názoru súdu prvého stupňa, však

patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Vzhľadom k záverom, že nebola preukázaná

existencia nesprávneho úradného postupu, nemohlo dôjsť ani k vzniku škody v súvislosti

s takýmto postupom. Rovnako nebola preukázaná ani existencia ujmy, ktorej sa

navrhovateľka domáhala, i keď výška nemajetkovej ujmy sa určuje podľa úvahy súdu,

pričom samotný predpokladá možnosť uspokojenia ujmy spôsobenej

nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia morálneho a satisfakčného, a iba

v prípade, že takéto zadosťučinenie nepostačuje, sa môže domáhať poškodený nemajetkovej

ujmy v peniazoch, to znamená, ak morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania

porušenia práva nie je dostatočné. I za situácie, že by bol preukázaný nesprávny úradný

postup a škoda, neznamená to, že je tu aj vzťah príčinnej súvislosti. To znamená, že nebolo

preukázané, že ak by neprišlo k nesprávnemu úradnému postupu, nebola by vznikla škoda.

Nesprávny úradný postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo

v danom prípade nie je možné konštatovať, keď konanie, v ktorom malo dôjsť

k nesprávnemu úradnému postupu, skončilo odmietnutím podania (teda nedošlo

k rozhodnutiu v merite veci).

Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na dôvody uvedené súdom prvého

stupňa, odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že

navrhovateľka nepreukázala splnenie zákonných predpokladov pre priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v zmysle , ani v zmysle , a preto

súd prvého stupňa správne rozhodol, keď návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol.»

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu,

nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľka aj využila, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená

právomoc ústavného súdu.

7. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku

krajského súdu. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

8. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa zo strany

ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal

nasvedčovať opodstatnenosti jej právneho názoru, t. j. odôvodnenosti jej nároku, pričom

v sťažnosti uvádza v podstate rovnaké argumenty, s ktorými sa už všeobecné súdy

vysporiadali. Tým stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie, ktorá mu, ako už bolo

uvedené, neprináleží.

9. Podľa názoru ústavného súdu veľmi konkrétna a podrobná argumentácia krajského

súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom nad rámec rozhodnutia okresného súdu

vysvetľuje, prečo neboli splnené predpoklady na úspešné uplatnenie sťažovateľkiných

nárokov. Podstatnou je skutočnosť, že sťažovateľka nepreukázala ani len základ nároku, t. j.

existenciu nesprávneho postupu súdov, o to viac ani do úvahy prichádzajúcu (hypotetickú)

ujmu a vzájomnú príčinnú súvislosť medzi nesprávnym postupom a ujmou (škodou).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založený

namietaný rozsudok krajského súdu, je z ústavného hľadiska v plnom rozsahu

akceptovateľný, nearbitrárny a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu

označených základných a iných práv sťažovateľky, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012