Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 149/2012
PDF · 211.95 KB
No categories available
II. ÚS 149/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., G., vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Galanta sp. zn. 15 C 43/09 z 15. júna 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
23 Co 219/2010 zo 16. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla
2012 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 20
ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Galanta (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 15 C 43/09 z 15. júna 2010
a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 219/2010
zo 16. januára 2012.
2. Zo sťažnosti a z priložených listín vyplýva:
«Dňa 8. 8. 1996 podala S., a. s.(...) v hrubom rozpore so zákonom č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“), „Návrh na konkurzné konanie“ na subjekt ním
označený ako „M. H.(...), trvale bytom G., súkromný podnikateľ pod obchodným
názvom H.“ napriek tomu, že právo podať takýto návrh si S. odvodzovala z úverovej zmluvy
(ďalej len „ÚZ“), ktorá bola uzatvorená medzi fyzickou osobou nepodnikateľom
s uvedeným rodným číslom, ktorý subjekt v zmysle § 1 ods. 3 ZKV nemôže byť úpadca
zo zákonných prekážok, uvedených v citovanom právnom predpise. ZKV sa na fyzickú osobu
nepodnikateľa nevzťahuje. Proti uzneseniu o vyhlásení konkurzného konania Z-2-3K 200/96
KS v Bratislave zo dňa 28. 02. 2000, som v zákonnej lehote, dňa 2. 3. 2000 podal odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodu nedoručenia úplného spisu z KS Bratislava o. i.
aj s tzv. prihláškovou zložkou, ho svojim uznesením 6 Obo 99/2000 zo dňa 23. júna 2000
zamietol v podstate s odôvodnením, že úsudok súdu o úpadku dlžníka je vždy len úsudkom
pravdepodobným - hoci je žiaduce, aby sa čo najviac priblížil k istote - lebo v prvej
prípravnej fáze sa predpoklady pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka nedokazujú, ale
len osvedčujú.
Napriek právnemu názoru NS SR, ktorý svojím uznesením v odvolacom konaní
zaviazal konkurzný súd Bratislava skúmať či sú tu predpoklady na vedenie konkurzného
konania bez veriteľa a neexistujúceho subjektu práva (úpadcu), konkurzný súd neakceptoval
záväzný právny názor NS SR. NS SR vo svojom uznesení o. i. uviedol, že nemá dostatok
právomoci skúmať, či sú tu predpoklady na vedenie konkurzného konania alebo nie, zákon
takúto právomoc pripisuje len konkurznému súdu. Keďže vyhlásenie konkurzu nemá
odkladný účinok, spravovanie a nakladanie (aj speňaženie ) s majetkom úpadcu prechádza
na správcu konkurznej podstaty.
Podľa § 57 ods. 1, písm. g) zákona č. 455/1991 Zb. (Živnostenský zákon),
živnostenské oprávnenie zaniká dňom uvedeným v oznámení o ukončení podnikania.
Sťažovateľ ukončil svoju podnikateľskú činnosť Oznámením o ukončení podnikateľskej
činnosti Živnostenskému úradu v G. dňa 27. 4. 1996, čím subjekt práva zanikol
k uvedenému dňu.(...)
Z uvedeného vyplýva, že konkurzné konanie bolo vedené proti neexistujúcemu
subjektu práva, ktorý výmazom zo Živnostenského registra dňa 27. 4. 1996 zanikol ešte pred
vyhlásením tzv. riadeného konkurzu, v ktorom sa sťažovateľ ako fyzická osoba s rod. č.
-nepodnikateľ nezákonne ocitol v postavení úpadcu, ale majetok bol speňažený tretej osobe
M. H.(...), ktorý nemohol byť úpadcom.
Zhotoviteľ napadnutých kúpnych zmlúv (SKP) mal len dve právne neudržateľné
riešenia z nezákonného konkurzu, koho uvedie v zmluve na strane predávajúceho:
- buď neexistujúci podnikateľský subjekt práva M. H., H., ktorý Oznámením
o ukončení živnosti Živnostenskému úradu G. právne zanikol ku dňu 29. 4. 1996, alebo,
- tretiu osobu - legálneho vlastníka nehnuteľností, nepodnikateľa, fyzickú osobu
M. H.(...), ktorý však nemohol byť úpadcom v konkurznom konaní pre zákonné prekážky
uvedené v § 1, ods. 3) zákona č. 328/1991 Zb., teda ani účastníkom kúpnych zmlúv na
strane predávajúci. Obe označenia sú absurdné.
Z uvedeného vyplýva právny záver, že napadnuté kúpne zmluvy s uvedenými
subjektmi práv zakladá ich absolútnu neplatnosť bez ohľadu na to, z akého konania kúpne
zmluvy vznikli. Všeobecné súdy konajúce vo veci uvedenú skutočnosť arbitrárne, účelovo
obišli v prospech vplyvnej organizovanej skupiny osôb s cieľom získať pomerne lukratívny
majetok za zlomok skutočnej ceny (7,8 %). Právne neriešiteľné prekážky im nastali až
v momente, keď pristúpili k zhotoveniu kúpnych zmlúv, v ktorých bolo nevyhnutné uviesť
na strane predávajúceho subjekt práva - predávajúceho. Inak povedané „právo ich
dobehlo“ až v záverečnej fáze konkurzu. Zdôrazňujem, že v podaných žalobách o neplatnosť
kúpnych zmlúv sťažovateľ nenapádal konkurzné konanie, ale len neplatnosť kúpnych zmlúv
z postavenia vlastníka.
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že konajúci súd sa nedostatočne vysporiadal
s rozhodujúcou právnou skutočnosťou kto je účastníkom zmluvy na strane predávajúceho.
Súd potvrdil, že účastníkom zmluvy môže byť aj neexistujúci subjekt práva, resp. že advokát
v postavení SKP môže speňažiť kohokoľvek majetok bez plnomocenstva - bez súhlasu
legálneho vlastníka majetku, ktorý nebol a ani nemohol byť účastníkom kúpnych zmlúv.
Je nepravdepodobné, že na Slovensku, ako členský štát EÚ existuje porovnateľný
právny prípad, v ktorom súd rozhodol, že účastníkom kúpnych zmlúv na strane
predávajúceho môže byť aj po 10 rokoch od svojho zániku neexistujúci subjekt práva, resp.
10 rokov po svojom zániku splnomocnil advokáta na predaj majetku. Súd potvrdil, že zmena
vlastníckeho práva je legitímna aj v prípade, keď existujúci zákonný vlastník majetku
nemohol byť účastníkom zmluvy, so zmenou vlastníctva a speňažením nesúhlasil, ani
predávajúceho nesplnomocnil na takýto právny úkon. Takýto rozsudok súdu treba
považovať v zmysle vyššie cit. zák. ustanovení prinajmenšom za arbitrárne konanie, ktoré
v rámci predvídateľnosti súdnych rozhodnutí zakladá úspešnosť sťažovateľa v konaní.
Napriek viacnásobnej právnej argumentácie pred všeobecnými súdmi voči ktorým
táto sťažnosť smeruje, v právoplatnom rozsudku absentuje výklad, z ktorého by bolo zrejmé
a pochopiteľné pre sťažovateľa, na základe akého právneho predpisu dospel súd
k právnemu záveru, že neexistujúci subjekt práva môže byť účastníkom kúpnych zmlúv,
alebo ktorý právny predpis umožňuje advokátovi bez plnomocenstva vyhotoviť kúpnu
zmluvu na nehnuteľnosti bez súhlasu legálneho vlastníka nehnuteľnosti. Súd sa s uvedenými
podstatnými právnymi otázkami nedostatočne vysporiadal vo svojom rozsudku, čo malo za
následok zamietnutie žaloby sťažovateľa. Súd sa vo svojom 6 stranovom rozsudku zameral
prevažne na citáciu zákona o konkurze a vyrovnaní, vyjadrenie navrhovateľa a odporcu,
údajne nepreukázaný NPZ, pričom sťažovateľ ako žalobca vo svojej žalobe nenapádal
konkurz, ale len neplatnosť kúpnych zmlúv s vyššie uvedených dôvodov. Konkurzný súd
v rámci svojej dohliadacej činnosti nad SKP ani NS SR ako súd odvolací neskúmali platnosť
alebo neplatnosť kúpnych zmlúv, pretože ZKV im takúto právomoc nedáva, je to výlučne
v právomoci SKP, ktorý bol povinný podať konkurznému súdu návrh na zrušenie konkurzu
minimálne z dôvodu neexistujúceho úpadcu a neexistujúcej pohľadávky. Pohľadávky sa
v konkurze „vyfabrikovali“ až dodatočne po 5. rokoch od vyhlásenia konkurzu delením
jednej fiktívnej pohľadávky na 3 časti, čo ZKV nepripúšťa.
Vedenie konkurzného konania bez existujúceho úpadcu, bez legitímneho veriteľa
treba považovať za arbitrárne, šikanózne až škandalózne konanie, ktoré ani nemalo byť
začaté. Dalo sa roky vopred predvídať, že kúpne zmluvy budú absolútne neplatné z vyššie
uvedených dôvodov v prípade, ak SKP pristúpi k speňažovaniu a zhotoví kúpne zmluvy.
Krajský súd Trnava vo svojom rozsudku si protirečí s rozsudkom Okresného súdu Galanta
keď tvrdí, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať naliehavý právny záujem na
žiadanom určení. Uvedená argumentácia sa nezakladá na pravde, pretože som predložil
súdu napr. listy vlastníctva, v ktorých je nezákonne prevedená zmena vlastníctva a ďalšie
pripojené listiny, z ktorých je dostatočne preukázaný naliehavý právny záujem, ako aj
predídenie budúcich možných sporov. V rozsudku absentuje značná časť ústne prednesenej
argumentácie. Okresný súd mi doručil 29. 3. 2012 (2 mesiace po doručení právoplatného
rozsudku KS Trnava) neštandardne, bez odôvodnenia, bez sprievodného listu,
nedoporučene, obyčajnou listovou zásielkou rozhodujúce listiny potvrdzujúce
opodstatnenosť žaloby (aj sťažnosti), v ktorých je evidentne preukázaný naliehavý právny
záujem, čím sťažil Ústavnému súdu SR spravodlivo posúdiť sťažnosť z vyžiadaného ale už
neúplného spisu... Uvedené konanie súdu (o. i.) vzbudzuje moju pokračujúcu pochybnosť
o nestrannosti a nezávislosti konajúceho súdu. Skutočnosť, že súd spojil moje dve rôzne
žaloby do jedného konania tiež vzbudzuje pochybnosť o nezávislom a nestrannom súde,
ktoré vyplynulo z iného konania. Uvedenú skutočnosť som sa dozvedel až po doručení
rozsudku.»
3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru(...), čl. 46 ods. 1 Ústavy(...) v konaní vedenom na Krajskom súde Trnava pod
sp. zn. 23Co/219/2010, zo dňa 16. 01. 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta
sp. zn. 15C/43/2009, zo dňa 15. 06. 2010 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy(...)
v konaní vedenom na Krajskom súde Trnava pod sp. zn. 23Co/219/2010, zo dňa
16. 01. 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 15C/43/2009, zo dňa
15. 06. 2010 porušené bolo.
3. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. zákona o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení,
Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/219/2010, zo dňa 16. 01.
2012 zrušuje.
4. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. zákona o organizácii
Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný
súd vracia Krajskému súdu Trnava vec sp. zn.23Co/219/2010, zo dňa 16. 01. 2012 na
ďalšie konanie.“
4. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ proti rozsudku
okresného súdu podal odvolanie a krajský súd rozsudkom napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil. Z podstatnej časti odôvodnenia rozsudku najmä vyplýva:
„Predovšetkým je potrebné uviesť, že napriek argumentácii súdu prvého stupňa
viažucej sa na popísané dôvody zamietnutia návrhu navrhovateľa, sa navrhovateľovi
v prvom rade nepodarilo preukázať naliehavý právny záujem na žiadanom určení.
Podľa § 80 písm. c) O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem.
Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa § 80 písm. c) O. s. p.)
je základným procesným predpokladom každej určovacej žaloby (s výnimkou určení
s prezumovaným, teda predpokladaným naliehavým právnym záujmom, o aký prípad však
v tejto konkrétnej veci nešlo) a bez existencie takéhoto predpokladu je vylúčené zaoberanie
sa žalobou vecne. Z obsahu návrhu v prejednávanej veci a tiež podaní a prednesov
navrhovateľa potom vyplýva, že v danom prípade nie je možné usudzovať existenciu
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (resp. dvoch určení neplatnosti
dvoch konkrétnych právnych úkonov), čo v danom prípade predstavuje nedostatok
základného procesného predpokladu každej tzv. určovacej žaloby. K tejto otázke súd prvého
stupňa vychádzajúc z obsahu spisu nevenoval pozornosť a uvedený nedostatok napravil
odvolací súd (ktorý v tomto smere urobil aj príslušný dotaz a poskytol účastníkom možnosť
argumentovať), pričom ani použitá argumentácia navrhovateľa v spojitosti s okolnosťami
daného prípadu neboli spôsobilé odvolací súd presvedčiť o tom, že by návrh o neplatnosť
oboch napádaných zmlúv mala predstavovať procesné prípustný spôsob ochrany jeho
práva.
Podľa už vyššie citovaného ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. sa totiž zásadne možno
domáhať len určenia, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, z čoho však je možné
vyvodiť, že spravidla sa možno domáhať aj prípadnej neplatnosti právnych úkonov
(v príslušnom ustanovení citovaného predpisu priamo neuvedenej) a to výnimočne práve
vtedy, kedy je naliehavý právny záujem na požadovanom určení buď predpokladaný, alebo
ak potreba návrhu o neplatnosť právneho úkonu vyplýva z právneho predpisu.
V prejednávanej veci však navrhovateľ nemohol mať žiaden naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti popísaných kúpnych zmlúv a to predovšetkým preto, že v danom
prípade bolo možné ochranu jeho právneho postavenia (a istoty takéhoto postavenia)
uplatniť iným návrhom priamo zodpovedajúcim požiadavke ust. § 80 písm. c) O. s. p.,
pričom rozhodnutie o takomto návrhu by znamenalo aj vyriešenie otázky platnosti týchto
zmlúv. Tu je potrebné vychádzať z tých záverov ustálenej súdnej praxe, podľa ktorých
naliehavý právny záujem nie je a ani nemôže byť daný v tých prípadoch, v ktorých sa
predmetom tzv. určovacej žaloby resp. určovacieho návrhu má stať požiadavka
na vyriešenie takej právnej otázky, ktorá má len povahu predbežnej otázky vo vzťahu k inej
právnej otázke, ktorá sa môže stať predmetom iného (samostatného) určenia. Ak totiž
navrhovateľovi v tejto konkrétnej veci nič nebránilo, v podaní návrhu o určenie, že on sám
je aj naďalej (v dôsledku tvrdenej neplatnosti zmlúv) vlastníkom nehnuteľností tvoriacich
predmet ich prevodu napádanými zmluvami alebo naopak odporca, resp. iná aktuálne
v katastri zapísaná osoba takýmto vlastníkom nie je (pretože práve pre neplatnosť zmluvy
vlastnícke právo platne nenadobudla), na vyššie uvedený pomer otázky predbežnej
a následnej bolo treba prihliadať v prípade návrhu v prejednávanej veci (o neplatnosť
zmluvy) a v danom prípade prípustného návrhu o určenie vlastníctva (bez ohľadu na to, či
by sa ním malo domáhať pozitívne alebo naopak negatívne určenie, teda existencie alebo
naopak neexistencie vlastníckeho práva konkrétnej osoby). Úmyslom navrhovateľa tak
nemohlo byť len privodiť jednoduchý fakt konštatovania neplatnosti zmluvy, ale sa tu
pravdepodobne sledoval jeho záujem dostať nehnuteľnosti späť do svojho vlastníctva, čo
v konečnom dôsledku vyplýva aj z jeho prednesu z pojednávania odvolacieho súdu.
Určovacie žaloby tak majú zásadne preventívny charakter a slúžia len na odvrátenie
stavu ohrozenia práva, keď v prejednávanej veci nebola splnená ani táto podmienka,
pretože podľa tvrdení navrhovateľa na základe zmlúv ním považovaných za neplatné už
malo dôjsť k porušeniu jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, teda práva vlastniť
majetok, čo bol rovnako dôvod pre ktorý návrhu na určenie neplatnosti oboch právnych
úkonov chýbal naliehavý právny záujem na požadovanom určení a právne tak malo dôjsť
k zamietnutiu návrhu hneď na prvom pojednávaní (teda bez potreby zaoberania sa vecnou
opodstatnenosťou návrhu, teda otázkami platnosti ním spochybňovaných právnych úkonov).
Súd prvého stupňa sa síce uvádzaným vyššie neriadil, avšak návrh napriek tomu
zamietol (čo aj z iného - teda vecného dôvodu), jeho rozsudok tak bolo potrebné považovať
za vecne správny a odvolací súd ho preto podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
6. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu,
nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená
právomoc ústavného súdu.
7. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku
krajského súdu. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
8. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ sa zo strany ústavného
súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal
nasvedčovať opodstatnenosti jeho právneho názoru, t. j. neplatnosti kúpnych zmlúv, pričom
v sťažnosti uvádza v podstate rovnaké argumenty, s ktorými sa už všeobecné súdy
vysporiadali. Tým stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie, ktorá mu, ako už bolo
uvedené, neprináleží.
9. Podľa názoru ústavného súdu veľmi konkrétna a podrobná argumentácia krajského
súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom nad rámec rozhodnutia okresného súdu
vysvetľuje, prečo neboli splnené predpoklady na úspešné uplatnenie sťažovateľovho
nároku. Podstatnou je skutočnosť, že sťažovateľ v konaní nepreukázal naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti kúpnych zmlúv, čo je základným procesným predpokladom
každej určovacej žaloby [§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]. Túto požiadavku
mohol a mal splniť uplatnením návrhu na určenie, že on sám je aj naďalej vlastníkom
nehnuteľností tvoriacich predmet napádaných zmlúv, resp. že odporca takýmto vlastníkom
nie je. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založený namietaný rozsudok krajského súdu, vychádza z ustálenej súdnej praxe,
je z ústavného hľadiska v plnom rozsahu akceptovateľný, nearbitrárny a v okolnostiach
danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľa,
preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2012