Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 149/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., G., vo veci

namietaného porušenia a , ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Galanta sp. zn. z 15. júna 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo 16. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla

2012 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“), ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Galanta (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. z 15. júna 2010

a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. januára 2012.

2. Zo sťažnosti a z priložených listín vyplýva:

«Dňa 8. 8. 1996 podala S., a. s.(...) v hrubom rozpore so

o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“), „Návrh na konkurzné konanie“ na subjekt ním

označený ako „M. H.(...), trvale bytom G., súkromný podnikateľ pod obchodným

názvom H.“ napriek tomu, že právo podať takýto návrh si S. odvodzovala z úverovej zmluvy

(ďalej len „ÚZ“), ktorá bola uzatvorená medzi fyzickou osobou nepodnikateľom

s uvedeným rodným číslom, ktorý subjekt v zmysle § 1 ods. 3 ZKV nemôže byť úpadca

zo zákonných prekážok, uvedených v citovanom právnom predpise. ZKV sa na fyzickú osobu

nepodnikateľa nevzťahuje. Proti uzneseniu o vyhlásení konkurzného konania Z-2-3K 200/96

KS v Bratislave zo dňa 28. 02. 2000, som v zákonnej lehote, dňa 2. 3. 2000 podal odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodu nedoručenia úplného spisu z KS Bratislava o. i.

aj s tzv. prihláškovou zložkou, ho svojim uznesením zo dňa 23. júna 2000

zamietol v podstate s odôvodnením, že úsudok súdu o úpadku dlžníka je vždy len úsudkom

pravdepodobným - hoci je žiaduce, aby sa čo najviac priblížil k istote - lebo v prvej

prípravnej fáze sa predpoklady pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka nedokazujú, ale

len osvedčujú.

Napriek právnemu názoru NS SR, ktorý svojím uznesením v odvolacom konaní

zaviazal konkurzný súd Bratislava skúmať či sú tu predpoklady na vedenie konkurzného

konania bez veriteľa a neexistujúceho subjektu práva (úpadcu), konkurzný súd neakceptoval

záväzný právny názor NS SR. NS SR vo svojom uznesení o. i. uviedol, že nemá dostatok

právomoci skúmať, či sú tu predpoklady na vedenie konkurzného konania alebo nie, zákon

takúto právomoc pripisuje len konkurznému súdu. Keďže vyhlásenie konkurzu nemá

odkladný účinok, spravovanie a nakladanie (aj speňaženie ) s majetkom úpadcu prechádza

na správcu konkurznej podstaty.

Podľa , (Živnostenský zákon),

živnostenské oprávnenie zaniká dňom uvedeným v oznámení o ukončení podnikania.

Sťažovateľ ukončil svoju podnikateľskú činnosť Oznámením o ukončení podnikateľskej

činnosti Živnostenskému úradu v G. dňa 27. 4. 1996, čím subjekt práva zanikol

k uvedenému dňu.(...)

Z uvedeného vyplýva, že konkurzné konanie bolo vedené proti neexistujúcemu

subjektu práva, ktorý výmazom zo Živnostenského registra dňa 27. 4. 1996 zanikol ešte pred

vyhlásením tzv. riadeného konkurzu, v ktorom sa sťažovateľ ako fyzická osoba s rod. č.

-nepodnikateľ nezákonne ocitol v postavení úpadcu, ale majetok bol speňažený tretej osobe

M. H.(...), ktorý nemohol byť úpadcom.

Zhotoviteľ napadnutých kúpnych zmlúv (SKP) mal len dve právne neudržateľné

riešenia z nezákonného konkurzu, koho uvedie v zmluve na strane predávajúceho:

- buď neexistujúci podnikateľský subjekt práva M. H., H., ktorý Oznámením

o ukončení živnosti Živnostenskému úradu G. právne zanikol ku dňu 29. 4. 1996, alebo,

- tretiu osobu - legálneho vlastníka nehnuteľností, nepodnikateľa, fyzickú osobu

M. H.(...), ktorý však nemohol byť úpadcom v konkurznom konaní pre zákonné prekážky

uvedené v , ods. 3) , teda ani účastníkom kúpnych zmlúv na

strane predávajúci. Obe označenia sú absurdné.

Z uvedeného vyplýva právny záver, že napadnuté kúpne zmluvy s uvedenými

subjektmi práv zakladá ich absolútnu neplatnosť bez ohľadu na to, z akého konania kúpne

zmluvy vznikli. Všeobecné súdy konajúce vo veci uvedenú skutočnosť arbitrárne, účelovo

obišli v prospech vplyvnej organizovanej skupiny osôb s cieľom získať pomerne lukratívny

majetok za zlomok skutočnej ceny (7,8 %). Právne neriešiteľné prekážky im nastali až

v momente, keď pristúpili k zhotoveniu kúpnych zmlúv, v ktorých bolo nevyhnutné uviesť

na strane predávajúceho subjekt práva - predávajúceho. Inak povedané „právo ich

dobehlo“ až v záverečnej fáze konkurzu. Zdôrazňujem, že v podaných žalobách o neplatnosť

kúpnych zmlúv sťažovateľ nenapádal konkurzné konanie, ale len neplatnosť kúpnych zmlúv

z postavenia vlastníka.

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že konajúci súd sa nedostatočne vysporiadal

s rozhodujúcou právnou skutočnosťou kto je účastníkom zmluvy na strane predávajúceho.

Súd potvrdil, že účastníkom zmluvy môže byť aj neexistujúci subjekt práva, resp. že advokát

v postavení SKP môže speňažiť kohokoľvek majetok bez plnomocenstva - bez súhlasu

legálneho vlastníka majetku, ktorý nebol a ani nemohol byť účastníkom kúpnych zmlúv.

Je nepravdepodobné, že na Slovensku, ako členský štát EÚ existuje porovnateľný

právny prípad, v ktorom súd rozhodol, že účastníkom kúpnych zmlúv na strane

predávajúceho môže byť aj po 10 rokoch od svojho zániku neexistujúci subjekt práva, resp.

10 rokov po svojom zániku splnomocnil advokáta na predaj majetku. Súd potvrdil, že zmena

vlastníckeho práva je legitímna aj v prípade, keď existujúci zákonný vlastník majetku

nemohol byť účastníkom zmluvy, so zmenou vlastníctva a speňažením nesúhlasil, ani

predávajúceho nesplnomocnil na takýto právny úkon. Takýto rozsudok súdu treba

považovať v zmysle vyššie cit. zák. ustanovení prinajmenšom za arbitrárne konanie, ktoré

v rámci predvídateľnosti súdnych rozhodnutí zakladá úspešnosť sťažovateľa v konaní.

Napriek viacnásobnej právnej argumentácie pred všeobecnými súdmi voči ktorým

táto sťažnosť smeruje, v právoplatnom rozsudku absentuje výklad, z ktorého by bolo zrejmé

a pochopiteľné pre sťažovateľa, na základe akého právneho predpisu dospel súd

k právnemu záveru, že neexistujúci subjekt práva môže byť účastníkom kúpnych zmlúv,

alebo ktorý právny predpis umožňuje advokátovi bez plnomocenstva vyhotoviť kúpnu

zmluvu na nehnuteľnosti bez súhlasu legálneho vlastníka nehnuteľnosti. Súd sa s uvedenými

podstatnými právnymi otázkami nedostatočne vysporiadal vo svojom rozsudku, čo malo za

následok zamietnutie žaloby sťažovateľa. Súd sa vo svojom 6 stranovom rozsudku zameral

prevažne na citáciu zákona o konkurze a vyrovnaní, vyjadrenie navrhovateľa a odporcu,

údajne nepreukázaný NPZ, pričom sťažovateľ ako žalobca vo svojej žalobe nenapádal

konkurz, ale len neplatnosť kúpnych zmlúv s vyššie uvedených dôvodov. Konkurzný súd

v rámci svojej dohliadacej činnosti nad SKP ani NS SR ako súd odvolací neskúmali platnosť

alebo neplatnosť kúpnych zmlúv, pretože ZKV im takúto právomoc nedáva, je to výlučne

v právomoci SKP, ktorý bol povinný podať konkurznému súdu návrh na zrušenie konkurzu

minimálne z dôvodu neexistujúceho úpadcu a neexistujúcej pohľadávky. Pohľadávky sa

v konkurze „vyfabrikovali“ až dodatočne po 5. rokoch od vyhlásenia konkurzu delením

jednej fiktívnej pohľadávky na 3 časti, čo ZKV nepripúšťa.

Vedenie konkurzného konania bez existujúceho úpadcu, bez legitímneho veriteľa

treba považovať za arbitrárne, šikanózne až škandalózne konanie, ktoré ani nemalo byť

začaté. Dalo sa roky vopred predvídať, že kúpne zmluvy budú absolútne neplatné z vyššie

uvedených dôvodov v prípade, ak SKP pristúpi k speňažovaniu a zhotoví kúpne zmluvy.

Krajský súd Trnava vo svojom rozsudku si protirečí s rozsudkom Okresného súdu Galanta

keď tvrdí, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať naliehavý právny záujem na

žiadanom určení. Uvedená argumentácia sa nezakladá na pravde, pretože som predložil

súdu napr. listy vlastníctva, v ktorých je nezákonne prevedená zmena vlastníctva a ďalšie

pripojené listiny, z ktorých je dostatočne preukázaný naliehavý právny záujem, ako aj

predídenie budúcich možných sporov. V rozsudku absentuje značná časť ústne prednesenej

argumentácie. Okresný súd mi doručil 29. 3. 2012 (2 mesiace po doručení právoplatného

rozsudku KS Trnava) neštandardne, bez odôvodnenia, bez sprievodného listu,

nedoporučene, obyčajnou listovou zásielkou rozhodujúce listiny potvrdzujúce

opodstatnenosť žaloby (aj sťažnosti), v ktorých je evidentne preukázaný naliehavý právny

záujem, čím sťažil Ústavnému súdu SR spravodlivo posúdiť sťažnosť z vyžiadaného ale už

neúplného spisu... Uvedené konanie súdu (o. i.) vzbudzuje moju pokračujúcu pochybnosť

o nestrannosti a nezávislosti konajúceho súdu. Skutočnosť, že súd spojil moje dve rôzne

žaloby do jedného konania tiež vzbudzuje pochybnosť o nezávislom a nestrannom súde,

ktoré vyplynulo z iného konania. Uvedenú skutočnosť som sa dozvedel až po doručení

rozsudku.»

3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru(...), (...) v konaní vedenom na Krajskom súde Trnava pod

sp. zn. , zo dňa 16. 01. 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta

sp. zn. , zo dňa 15. 06. 2010 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa (...)

v konaní vedenom na Krajskom súde Trnava pod sp. zn. , zo dňa

16. 01. 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. , zo dňa

15. 06. 2010 porušené bolo.

3. Podľa zákona o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení,

Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. , zo dňa 16. 01.

2012 zrušuje.

4. Podľa zákona o organizácii

Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný

súd vracia Krajskému súdu Trnava vec sp. zn.23Co/219/2010, zo dňa 16. 01. 2012 na

ďalšie konanie.“

4. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ proti rozsudku

okresného súdu podal odvolanie a krajský súd rozsudkom napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdil. Z podstatnej časti odôvodnenia rozsudku najmä vyplýva:

„Predovšetkým je potrebné uviesť, že napriek argumentácii súdu prvého stupňa

viažucej sa na popísané dôvody zamietnutia návrhu navrhovateľa, sa navrhovateľovi

v prvom rade nepodarilo preukázať naliehavý právny záujem na žiadanom určení.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny

záujem.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa )

je základným procesným predpokladom každej určovacej žaloby (s výnimkou určení

s prezumovaným, teda predpokladaným naliehavým právnym záujmom, o aký prípad však

v tejto konkrétnej veci nešlo) a bez existencie takéhoto predpokladu je vylúčené zaoberanie

sa žalobou vecne. Z obsahu návrhu v prejednávanej veci a tiež podaní a prednesov

navrhovateľa potom vyplýva, že v danom prípade nie je možné usudzovať existenciu

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (resp. dvoch určení neplatnosti

dvoch konkrétnych právnych úkonov), čo v danom prípade predstavuje nedostatok

základného procesného predpokladu každej tzv. určovacej žaloby. K tejto otázke súd prvého

stupňa vychádzajúc z obsahu spisu nevenoval pozornosť a uvedený nedostatok napravil

odvolací súd (ktorý v tomto smere urobil aj príslušný dotaz a poskytol účastníkom možnosť

argumentovať), pričom ani použitá argumentácia navrhovateľa v spojitosti s okolnosťami

daného prípadu neboli spôsobilé odvolací súd presvedčiť o tom, že by návrh o neplatnosť

oboch napádaných zmlúv mala predstavovať procesné prípustný spôsob ochrany jeho

práva.

Podľa už vyššie citovaného ustanovenia sa totiž zásadne možno

domáhať len určenia, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, z čoho však je možné

vyvodiť, že spravidla sa možno domáhať aj prípadnej neplatnosti právnych úkonov

(v príslušnom ustanovení citovaného predpisu priamo neuvedenej) a to výnimočne práve

vtedy, kedy je naliehavý právny záujem na požadovanom určení buď predpokladaný, alebo

ak potreba návrhu o neplatnosť právneho úkonu vyplýva z právneho predpisu.

V prejednávanej veci však navrhovateľ nemohol mať žiaden naliehavý právny záujem

na určení neplatnosti popísaných kúpnych zmlúv a to predovšetkým preto, že v danom

prípade bolo možné ochranu jeho právneho postavenia (a istoty takéhoto postavenia)

uplatniť iným návrhom priamo zodpovedajúcim požiadavke ust. ,

pričom rozhodnutie o takomto návrhu by znamenalo aj vyriešenie otázky platnosti týchto

zmlúv. Tu je potrebné vychádzať z tých záverov ustálenej súdnej praxe, podľa ktorých

naliehavý právny záujem nie je a ani nemôže byť daný v tých prípadoch, v ktorých sa

predmetom tzv. určovacej žaloby resp. určovacieho návrhu má stať požiadavka

na vyriešenie takej právnej otázky, ktorá má len povahu predbežnej otázky vo vzťahu k inej

právnej otázke, ktorá sa môže stať predmetom iného (samostatného) určenia. Ak totiž

navrhovateľovi v tejto konkrétnej veci nič nebránilo, v podaní návrhu o určenie, že on sám

je aj naďalej (v dôsledku tvrdenej neplatnosti zmlúv) vlastníkom nehnuteľností tvoriacich

predmet ich prevodu napádanými zmluvami alebo naopak odporca, resp. iná aktuálne

v katastri zapísaná osoba takýmto vlastníkom nie je (pretože práve pre neplatnosť zmluvy

vlastnícke právo platne nenadobudla), na vyššie uvedený pomer otázky predbežnej

a následnej bolo treba prihliadať v prípade návrhu v prejednávanej veci (o neplatnosť

zmluvy) a v danom prípade prípustného návrhu o určenie vlastníctva (bez ohľadu na to, či

by sa ním malo domáhať pozitívne alebo naopak negatívne určenie, teda existencie alebo

naopak neexistencie vlastníckeho práva konkrétnej osoby). Úmyslom navrhovateľa tak

nemohlo byť len privodiť jednoduchý fakt konštatovania neplatnosti zmluvy, ale sa tu

pravdepodobne sledoval jeho záujem dostať nehnuteľnosti späť do svojho vlastníctva, čo

v konečnom dôsledku vyplýva aj z jeho prednesu z pojednávania odvolacieho súdu.

Určovacie žaloby tak majú zásadne preventívny charakter a slúžia len na odvrátenie

stavu ohrozenia práva, keď v prejednávanej veci nebola splnená ani táto podmienka,

pretože podľa tvrdení navrhovateľa na základe zmlúv ním považovaných za neplatné už

malo dôjsť k porušeniu jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, teda práva vlastniť

majetok, čo bol rovnako dôvod pre ktorý návrhu na určenie neplatnosti oboch právnych

úkonov chýbal naliehavý právny záujem na požadovanom určení a právne tak malo dôjsť

k zamietnutiu návrhu hneď na prvom pojednávaní (teda bez potreby zaoberania sa vecnou

opodstatnenosťou návrhu, teda otázkami platnosti ním spochybňovaných právnych úkonov).

Súd prvého stupňa sa síce uvádzaným vyššie neriadil, avšak návrh napriek tomu

zamietol (čo aj z iného - teda vecného dôvodu), jeho rozsudok tak bolo potrebné považovať

za vecne správny a odvolací súd ho preto podľa potvrdil.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu,

nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená

právomoc ústavného súdu.

7. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku

krajského súdu. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

8. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ sa zo strany ústavného

súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal

nasvedčovať opodstatnenosti jeho právneho názoru, t. j. neplatnosti kúpnych zmlúv, pričom

v sťažnosti uvádza v podstate rovnaké argumenty, s ktorými sa už všeobecné súdy

vysporiadali. Tým stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie, ktorá mu, ako už bolo

uvedené, neprináleží.

9. Podľa názoru ústavného súdu veľmi konkrétna a podrobná argumentácia krajského

súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom nad rámec rozhodnutia okresného súdu

vysvetľuje, prečo neboli splnené predpoklady na úspešné uplatnenie sťažovateľovho

nároku. Podstatnou je skutočnosť, že sťažovateľ v konaní nepreukázal naliehavý právny

záujem na určení neplatnosti kúpnych zmlúv, čo je základným procesným predpokladom

každej určovacej žaloby [ ]. Túto požiadavku

mohol a mal splniť uplatnením návrhu na určenie, že on sám je aj naďalej vlastníkom

nehnuteľností tvoriacich predmet napádaných zmlúv, resp. že odporca takýmto vlastníkom

nie je. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založený namietaný rozsudok krajského súdu, vychádza z ustálenej súdnej praxe,

je z ústavného hľadiska v plnom rozsahu akceptovateľný, nearbitrárny a v okolnostiach

danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľa,

preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012