Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 270/2012
PDF · 237.32 KB
No categories available
I. ÚS 270/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Z., a Ing. F. M., B.,
zastúpených advokátom JUDr. I. P., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 55 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 39 K 2/2003
z 18. októbra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 104/2011 z 31. januára 2012 a jemu predchádzajúcim
postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., a Ing. F. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Z. (ďalej len „sťažovateľ v prvom
rade“ alebo „úpadca“), a Ing. F. M., B. (ďalej len „sťažovateľ v druhom rade“, spolu len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. I. P., B., ktorou namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 55
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 39 K 2/2003 z 18. októbra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a jemu
predchádzajúcim postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 104/2011 z 31. januára 2012 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na majetok sťažovateľa v prvom rade bol
uznesením krajského súdu č. k. 39 K 2/2003-Ga z 2. júla 2003, právoplatným 18. februára
2004, vyhlásený konkurz. Konkurzné konanie je v súčasnosti v štádiu prípravy rozvrhového
uznesenia na realizáciu rozvrhu výťažku zo speňaženého majetku úpadcu.
Návrhom doručeným krajskému súdu 10. januára 2011 úpadca navrhol, aby krajský
súd zrušil konkurz na jeho majetok podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) z dôvodu, že nie sú
splnené predpoklady na vedenie konkurzného konania na majetok úpadcu.
Krajský súd napadnutým uznesením z 18. októbra 2011 zamietol návrh úpadcu –
sťažovateľa v prvom rade a na jeho odvolanie najvyšší súd napadnutým uznesením
z 31. januára 2012 potvrdil uznesenie krajského súdu.
Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných a iných práv uznesením
krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu
a jemu predchádzajúcim postupom. Porušenie svojich práv vidia v nesprávnych skutkových
a právnych záveroch oboch súdov.
K dôvodom sťažnosti sťažovatelia uviedli:
„S poukazom na zámer rozšíriť obchodné aktivity uzavreli dňa 18. 11. 1999 D., spol.
s. r. o., A., s. r. o. a B. družstvo… Dodatok č. 1 k stanovám B. o vzájomnej obchodnej
spolupráci. Takto združené družstevné spoločnosti či už jednotlivo alebo po skupinách
alebo v celosti sa nikdy nestali účastníkmi právoplatného a vykonateľného konkurzného
konania a ani nedošlo k tomu, že by ktorýkoľvek z týchto troch družstevných účastníkov svoj
majetok a majetkové práva, či už v celosti alebo z časti, poskytol do vlastníctva inej tretej
osobe. Právny režim družstevného podnikania sa aj naďalej riadil základnými
ustanoveniami družstevného podnikania podľa §§ 221 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník. Napriek tomu Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 2. júla 2003 pod č. k.
39K 2/2003-Ga vyhlásil konkurz na A., s. r. o. a ďalších jeho spoločníkov, ktorý sa stal
právoplatný dňom 18. februára 2004, nakoľko NS SR dňa 16. decembra 2003 pod č. k.
5 Obo 294/03 potvrdil, že dôvody a predpoklady pre konkurzné konanie boli splnené. Ani
následne na predložené opakované návrhy na zrušenie takéhoto nezákonného postupu ani
Krajský súd v Banskej Bystrici, ani NS SR svoje nezákonné rozhodnutia nezrušili, hoci
zjavne zistili, že v oboch týchto súdnych konaniach nebolo zistené, kto je vlastníkom tohto
majetku a kto je štatutárnym orgánom, ktorý ho spravuje, ale hlavne, že osoby, ktoré sa na
takýchto aktivitách podieľali neboli v nijakom právnom vzťahu voči ani jednému z troch
účastníkov majetku, o ktorom tieto súdy rozhodovali a nebolo ani zistené, či vôbec a ktoré z
týchto spoločností naplnili skutočnosti podmieňujúce dôvody pre vyhlásenie konkurzného
konania tak ako boli stanovené v aktuálnom konkurznom zákone. Napriek tomu všetok tento
majetok bol zhabaný a kriminálnym spôsobom odpredaný firme A., a. s… Sťažovateľom do
dnešného dňa nebola dosiaľ poskytnutá kúpna zmluva, ani odplata za zabranie 1.050 ks
akcií v hodnote 35.700,- EUR, hoci vlastnícky patrili akcionárom, ktorí boli zapísaní v
knihe akcionárov spoločnosti DRUKOS, a. s. Tento protiprávny stav trvá dodnes a
vlastníkom tohto majetku nebola poskytnutá žiadna možnosť, aby príslušné súdy po riadnom
preskúmaní skutkového stavu v tejto záležitosti mohli spravodlivo vo veci rozhodnúť, a
preto skrivodlivý stav v tejto veci vyžaduje nápravu, ktorej sa dovolávame touto ústavnou
sťažnosťou, a to aj s poukazom na nález ÚS SR č. k. PL. ÚS 11/96 zo dňa 4. marca 1998...“
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1) naše právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené,
2) naše právo v prístupe k súdu podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené,
3) naše právo, aby naša vec bola verejne prerokovaná bez zbytočných prieťahov, tak
aby sme sa mohli vyjadriť k všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené,
4) naše právo slobodne podnikať na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej
trhovej ekonomiky, ku ktorému sa SR zaviazala ho chrániť a podporovať v rámci
hospodárskej súťaže podľa čl. 55 odst. 1, 2 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené,
5) právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR bolo porušené,
a to konaním Krajského súd v Banskej Bystrici spis. zn. 39K/2/2003 a Najvyššieho
súdu SR spis. zn.: 3 Obo 104/2011...
Navrhujeme, aby Ústavný súd SR:
1) zrušil… v celom rozsahu uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn.
39K/2/2003 zo dňa 18. októbra 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn.:
3 Obo 104/2011 zo dňa 31. januára 2012
2)... vrátil vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici.
3)... A. s. r. o. a Ing. F. M. priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 324,20
EUR, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže
ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že uznesením krajského súdu
a uznesením najvyššieho súdu a ich postupom v konaní o návrhu sťažovateľa v prvom rade
na zrušenie konkurzu vyhláseného a vedeného krajským súdom pod sp. zn. 39 K 2/2003
na jeho majetok boli porušené nimi označené základné a iné práva v dôsledku nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych skutkových a právnych záverov
vyslovených v napadnutých uzneseniach.
K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľa
v druhom rade
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v druhom rade ako konateľ úpadcu –
sťažovateľa v prvom rade nie je účastníkom konkurzného konania vedeného krajským
súdom pod sp. zn. 39 K 2/2003 a nebol ani navrhovateľom, pokiaľ ide o návrh na zrušenie
konkurzu, o ktorom rozhodoval krajský súd a následne v odvolacom konaní najvyšší súd
napadnutými uzneseniami, a preto je objektívne vylúčená možnosť porušenia označených
práv sťažovateľa v druhom rade postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu
a najvyššieho súdu. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že ho podala zjavne neoprávnená osoba, ako aj pre
zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľa
v prvom rade uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).
Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle
čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že v prípade konania pred
všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane
argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred
ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd
uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak
nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá
právomoc.
Ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie uznesenia krajského súdu a jemu
predchádzajúceho postupu bol prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie, ktorý
sťažovateľ v prvom rade aj využil, a uznesenie a postup krajského súdu boli preskúmané
v odvolacom konaní najvyšším súdom. Preto vo vzťahu k preskúmavaniu uznesenia
a postupu krajského súdu nie je daná právomoc ústavného súdu a z uvedeného dôvodu
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v prvom rade v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru sťažovateľa v prvom
rade uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis k čl. 46 ods. 1 ústavy
na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý
proces je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv
a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Najvyšší súd v relevantnej časti svojho uznesenia uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej
republiky vychádzal zo zistenia, že úpadca navrhol zrušiť konkurz vyhlásený na jeho
majetok podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV z dôvodov, že úpadca nebol ku dňu vyhlásenia
konkurzu a ani teraz nie je v predĺžení, je platobne schopný. Súd prvého stupňa návrh
úpadcu na zrušenie konkurzu zamietol z dôvodov, že nie sú splnené dve základné podmienky
pre zrušenie konkurzu, a to neexistencia aspoň dvoch veriteľov úpadcu a neexistencia
úpadku vo forme platobnej neschopnosti.
Podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV, súd uznesením zruší konkurz, v ktorom nedošlo
k potvrdeniu núteného vyrovnania, ak zistí, že nie sú predpoklady pre konkurz.
Za predpoklady pre konkurz je treba považovať najmä existenciu úpadku, vrátane existencie
viacerých veriteľov, voči ktorým má dlžník záväzky po lehote splatnosti a súčasne nie je
schopný tieto záväzky plniť (§ 1 ods. 2 a 3). Nie je sporné, že odvolateľ (úpadca) sa domáha
zrušenia konkurzu s argumentáciou, že tu nie sú predpoklady pre konkurz. Takéto
rozhodnutie však prichádza do úvahy, len pokiaľ po vyhlásení konkurzu bude zistené,
že úpadca v úpadku nie je. Takáto situácia tu však nenastala, pretože je nesporné, že svoje
pohľadávky voči úpadcovi prihlásilo viacero veriteľov takže absenciu úpadku nemožno mať
za zistenú.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že po rozhodnutí súdu dňa
01. júna 2004 sa uskutočnilo prieskumné pojednávanie. Do prieskumného pojednávania sa
prihlásilo celkom 480 veriteľov s uplatnenou sumou 229 503 516 Sk, pričom z predloženej
konečnej správy vyplýva, že suma určená na uspokojenie ostatných veriteľov je vo výške
1 078 991,06 eur (32 505 684,67 Sk). Nesúhlas úpadcu s prihlásenými pohľadávkami
pritom nemá v zmysle ust. § 23 ods. 1 ZKV pre ich zistenie v konkurze žiadny význam. Súd
pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie konkurzu pritom nemôže predbežne posudzovať
pravosť riadne prihlásených pohľadávok, pretože takéto oprávnenie zákon (§ 23, 24 ZKV)
zveruje len správcovi konkurznej podstaty a ostatným konkurzným veriteľom a v prípade
popretia pohľadávok v prieskumnom konaní tiež súdu, ktorý o dôvodnosti popretia bude
rozhodovať v incidenčnom konaní. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nie sú dané
podmienky pre zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV. Na tomto závere nemôže
za situácie, keď bol konkurz vyhlásený z dôvodu insolvencie, nič zmeniť ani úpadcovo
tvrdenie o výške jeho majetku.
Na základe uvedeného sa odvolací súd sa stotožnil v plnom rozsahu s rozhodnutím
súdu prvého stupňa a podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ho ako vecne správne potvrdil.“
Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a jemu predchádzajúceho
postupu ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení
a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný postup
a uznesenie najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či
urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Naopak, najvyšší súd sa
dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v prvom rade v jeho odvolaní
proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa v prvom rade na zrušenie
konkurzu, svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to
vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Skutočnosť, že sťažovateľ v prvom rade sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Na základe uvedeného ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu.
Sťažovateľ v prvom rade v sťažnosti neuviedol žiadnu argumentáciu a ani ústavný
súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť dôvodom na vyslovenie porušenia jeho
základného práva na právnu pomoc v namietanom konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy,
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a
práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a uznesením
najvyššieho súdu.
Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ sťažovateľ v prvom rade namietal aj porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
konštatuje, že vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľ v prvom rade neuviedol žiadnu
argumentáciu, ktorá by mohla nasvedčovať možnosti porušenia označených práv.
V súlade s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu a v súlade s § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa
osobitných predpisov, pokiaľ sťažovateľ uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje ústavný
súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ
k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podanú predsedovi súdu podľa § 62 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
Zo sťažnosti nevyplýva, že predsedovi najvyššieho súdu bola podaná sťažnosť na
prieťahy v konaní sťažovateľom v prvom rade.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v prvom
rade nevyužil pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy
proti prieťahom v konaní na najvyššom súde a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti. Uvedené
skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre neprípustnosť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľa v prvom rade uznesením
najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08)
zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva
vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže namietaným postupom
a uznesením krajského súdu neboli porušené práva procesnoprávneho charakteru (čl. 46
ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemohlo dôjsť ani
k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy
sťažovateľa v prvom rade uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim
postupom
Podľa čl. 55 ods. 1 ústavy hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá
na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Podľa čl. 55 ods. 2
ústavy Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví
zákon.
Ústavný súd konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v čl. 55 ods. 1 a 2 ústavy
vyjadrujú podstatu a zásady fungovania hospodárstva Slovenskej republiky a nejde o úpravu
základných práv a slobôd. Ide o ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom
pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Z týchto dôvodov ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľov v celom rozsahu odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2012