Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 270/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Z., a Ing. F. M., B.,

zastúpených advokátom JUDr. I. P., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv

podľa a 4, a 2, , a a 2

Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 18. októbra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2012 a jemu predchádzajúcim

postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., a Ing. F. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Z. (ďalej len „sťažovateľ v prvom

rade“ alebo „úpadca“), a Ing. F. M., B. (ďalej len „sťažovateľ v druhom rade“, spolu len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. I. P., B., ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 55

ods. 1 a 2 (ďalej len „“), práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 18. októbra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a jemu

predchádzajúcim postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2012 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na majetok sťažovateľa v prvom rade bol

uznesením krajského súdu č. k. z 2. júla 2003, právoplatným 18. februára

2004, vyhlásený konkurz. Konkurzné konanie je v súčasnosti v štádiu prípravy rozvrhového

uznesenia na realizáciu rozvrhu výťažku zo speňaženého majetku úpadcu.

Návrhom doručeným krajskému súdu 10. januára 2011 úpadca navrhol, aby krajský

súd zrušil konkurz na jeho majetok podľa

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) z dôvodu, že nie sú

splnené predpoklady na vedenie konkurzného konania na majetok úpadcu.

Krajský súd napadnutým uznesením z 18. októbra 2011 zamietol návrh úpadcu –

sťažovateľa v prvom rade a na jeho odvolanie najvyšší súd napadnutým uznesením

z 31. januára 2012 potvrdil uznesenie krajského súdu.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných a iných práv uznesením

krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu

a jemu predchádzajúcim postupom. Porušenie svojich práv vidia v nesprávnych skutkových

a právnych záveroch oboch súdov.

K dôvodom sťažnosti sťažovatelia uviedli:

„S poukazom na zámer rozšíriť obchodné aktivity uzavreli dňa 18. 11. 1999 D., spol.

s. r. o., A., s. r. o. a B. družstvo… Dodatok č. 1 k stanovám B. o vzájomnej obchodnej

spolupráci. Takto združené družstevné spoločnosti či už jednotlivo alebo po skupinách

alebo v celosti sa nikdy nestali účastníkmi právoplatného a vykonateľného konkurzného

konania a ani nedošlo k tomu, že by ktorýkoľvek z týchto troch družstevných účastníkov svoj

majetok a majetkové práva, či už v celosti alebo z časti, poskytol do vlastníctva inej tretej

osobe. Právny režim družstevného podnikania sa aj naďalej riadil základnými

ustanoveniami družstevného podnikania podľa § a nasl.

. Napriek tomu Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 2. júla 2003 pod č. k.

vyhlásil konkurz na A., s. r. o. a ďalších jeho spoločníkov, ktorý sa stal

právoplatný dňom 18. februára 2004, nakoľko NS SR dňa 16. decembra 2003 pod č. k.

potvrdil, že dôvody a predpoklady pre konkurzné konanie boli splnené. Ani

následne na predložené opakované návrhy na zrušenie takéhoto nezákonného postupu ani

Krajský súd v Banskej Bystrici, ani NS SR svoje nezákonné rozhodnutia nezrušili, hoci

zjavne zistili, že v oboch týchto súdnych konaniach nebolo zistené, kto je vlastníkom tohto

majetku a kto je štatutárnym orgánom, ktorý ho spravuje, ale hlavne, že osoby, ktoré sa na

takýchto aktivitách podieľali neboli v nijakom právnom vzťahu voči ani jednému z troch

účastníkov majetku, o ktorom tieto súdy rozhodovali a nebolo ani zistené, či vôbec a ktoré z

týchto spoločností naplnili skutočnosti podmieňujúce dôvody pre vyhlásenie konkurzného

konania tak ako boli stanovené v aktuálnom konkurznom zákone. Napriek tomu všetok tento

majetok bol zhabaný a kriminálnym spôsobom odpredaný firme A., a. s… Sťažovateľom do

dnešného dňa nebola dosiaľ poskytnutá kúpna zmluva, ani odplata za zabranie 1.050 ks

akcií v hodnote 35.700,- EUR, hoci vlastnícky patrili akcionárom, ktorí boli zapísaní v

knihe akcionárov spoločnosti DRUKOS, a. s. Tento protiprávny stav trvá dodnes a

vlastníkom tohto majetku nebola poskytnutá žiadna možnosť, aby príslušné súdy po riadnom

preskúmaní skutkového stavu v tejto záležitosti mohli spravodlivo vo veci rozhodnúť, a

preto skrivodlivý stav v tejto veci vyžaduje nápravu, ktorej sa dovolávame touto ústavnou

sťažnosťou, a to aj s poukazom na nález ÚS SR č. k. zo dňa 4. marca 1998...“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1) naše právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , 2 SR

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené,

2) naše právo v prístupe k súdu podľa SR bolo porušené,

3) naše právo, aby naša vec bola verejne prerokovaná bez zbytočných prieťahov, tak

aby sme sa mohli vyjadriť k všetkým vykonaným dôkazom podľa SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené,

4) naše právo slobodne podnikať na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej

trhovej ekonomiky, ku ktorému sa SR zaviazala ho chrániť a podporovať v rámci

hospodárskej súťaže podľa , 2 SR a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené,

5) právo vlastniť majetok podľa , 4 SR bolo porušené,

a to konaním Krajského súd v Banskej Bystrici spis. zn. a Najvyššieho

súdu SR spis. zn.: ...

Navrhujeme, aby Ústavný súd SR:

1) zrušil… v celom rozsahu uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn.

zo dňa 18. októbra 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn.:

zo dňa 31. januára 2012

2)... vrátil vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

3)... A. s. r. o. a Ing. F. M. priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 324,20

EUR, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jej

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže

ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že uznesením krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu a ich postupom v konaní o návrhu sťažovateľa v prvom rade

na zrušenie konkurzu vyhláseného a vedeného krajským súdom pod sp. zn.

na jeho majetok boli porušené nimi označené základné a iné práva v dôsledku nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych skutkových a právnych záverov

vyslovených v napadnutých uzneseniach.

K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľa

v druhom rade

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v druhom rade ako konateľ úpadcu –

sťažovateľa v prvom rade nie je účastníkom konkurzného konania vedeného krajským

súdom pod sp. zn. a nebol ani navrhovateľom, pokiaľ ide o návrh na zrušenie

konkurzu, o ktorom rozhodoval krajský súd a následne v odvolacom konaní najvyšší súd

napadnutými uzneseniami, a preto je objektívne vylúčená možnosť porušenia označených

práv sťažovateľa v druhom rade postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu

a najvyššieho súdu. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že ho podala zjavne neoprávnená osoba, ako aj pre

zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľa

v prvom rade uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ).

Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle

a vyplýva, že v prípade konania pred

všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane

argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred

ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc.

Ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie uznesenia krajského súdu a jemu

predchádzajúceho postupu bol prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie, ktorý

sťažovateľ v prvom rade aj využil, a uznesenie a postup krajského súdu boli preskúmané

v odvolacom konaní najvyšším súdom. Preto vo vzťahu k preskúmavaniu uznesenia

a postupu krajského súdu nie je daná právomoc ústavného súdu a z uvedeného dôvodu

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v prvom rade v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2

a a práv podľa a dohovoru sťažovateľa v prvom

rade uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 46 ods. 2 je vo svojej podstate lex specialis k

na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý

proces je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv

a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Najvyšší súd v relevantnej časti svojho uznesenia uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej

republiky vychádzal zo zistenia, že úpadca navrhol zrušiť konkurz vyhlásený na jeho

majetok podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV z dôvodov, že úpadca nebol ku dňu vyhlásenia

konkurzu a ani teraz nie je v predĺžení, je platobne schopný. Súd prvého stupňa návrh

úpadcu na zrušenie konkurzu zamietol z dôvodov, že nie sú splnené dve základné podmienky

pre zrušenie konkurzu, a to neexistencia aspoň dvoch veriteľov úpadcu a neexistencia

úpadku vo forme platobnej neschopnosti.

Podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV, súd uznesením zruší konkurz, v ktorom nedošlo

k potvrdeniu núteného vyrovnania, ak zistí, že nie sú predpoklady pre konkurz.

Za predpoklady pre konkurz je treba považovať najmä existenciu úpadku, vrátane existencie

viacerých veriteľov, voči ktorým má dlžník záväzky po lehote splatnosti a súčasne nie je

schopný tieto záväzky plniť (§ 1 ods. 2 a 3). Nie je sporné, že odvolateľ (úpadca) sa domáha

zrušenia konkurzu s argumentáciou, že tu nie sú predpoklady pre konkurz. Takéto

rozhodnutie však prichádza do úvahy, len pokiaľ po vyhlásení konkurzu bude zistené,

že úpadca v úpadku nie je. Takáto situácia tu však nenastala, pretože je nesporné, že svoje

pohľadávky voči úpadcovi prihlásilo viacero veriteľov takže absenciu úpadku nemožno mať

za zistenú.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že po rozhodnutí súdu dňa

01. júna 2004 sa uskutočnilo prieskumné pojednávanie. Do prieskumného pojednávania sa

prihlásilo celkom 480 veriteľov s uplatnenou sumou 229 503 516 Sk, pričom z predloženej

konečnej správy vyplýva, že suma určená na uspokojenie ostatných veriteľov je vo výške

1 078 991,06 eur (32 505 684,67 Sk). Nesúhlas úpadcu s prihlásenými pohľadávkami

pritom nemá v zmysle ust. § 23 ods. 1 ZKV pre ich zistenie v konkurze žiadny význam. Súd

pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie konkurzu pritom nemôže predbežne posudzovať

pravosť riadne prihlásených pohľadávok, pretože takéto oprávnenie zákon (§ 23, 24 ZKV)

zveruje len správcovi konkurznej podstaty a ostatným konkurzným veriteľom a v prípade

popretia pohľadávok v prieskumnom konaní tiež súdu, ktorý o dôvodnosti popretia bude

rozhodovať v incidenčnom konaní. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nie sú dané

podmienky pre zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a/ ZKV. Na tomto závere nemôže

za situácie, keď bol konkurz vyhlásený z dôvodu insolvencie, nič zmeniť ani úpadcovo

tvrdenie o výške jeho majetku.

Na základe uvedeného sa odvolací súd sa stotožnil v plnom rozsahu s rozhodnutím

súdu prvého stupňa a podľa , ho ako vecne správne potvrdil.“

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a jemu predchádzajúceho

postupu ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení

a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný postup

a uznesenie najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či

urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Naopak, najvyšší súd sa

dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v prvom rade v jeho odvolaní

proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa v prvom rade na zrušenie

konkurzu, svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to

vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľ v prvom rade sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Na základe uvedeného ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa a 2 ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu.

Sťažovateľ v prvom rade v sťažnosti neuviedol žiadnu argumentáciu a ani ústavný

súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť dôvodom na vyslovenie porušenia jeho

základného práva na právnu pomoc v namietanom konaní podľa ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa a

práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a uznesením

najvyššieho súdu.

Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ v prvom rade namietal aj porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd

konštatuje, že vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľ v prvom rade neuviedol žiadnu

argumentáciu, ktorá by mohla nasvedčovať možnosti porušenia označených práv.

V súlade s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu a v súlade s § 53 ods. 1

sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa

osobitných predpisov, pokiaľ sťažovateľ uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných

osobitného zreteľa v zmysle .

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje ústavný

súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ

k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podanú predsedovi súdu podľa § 62 ods. 1

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

Zo sťažnosti nevyplýva, že predsedovi najvyššieho súdu bola podaná sťažnosť na

prieťahy v konaní sťažovateľom v prvom rade.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v prvom

rade nevyužil pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy

proti prieťahom v konaní na najvyššom súde a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ),

pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti. Uvedené

skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre neprípustnosť podľa

.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľa v prvom rade uznesením

najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. , )

zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva

vyplývajúce z a 4 , ako aj dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Keďže namietaným postupom

a uznesením krajského súdu neboli porušené práva procesnoprávneho charakteru (čl. 46

ods. 1 a 2, , a dohovoru), nemohlo dôjsť ani

k porušeniu práv zaručených , a preto ústavný súd odmietol podľa

ods. 2 sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

sťažovateľa v prvom rade uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim

postupom

Podľa hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá

na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Podľa čl. 55 ods. 2

Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví

zákon.

Ústavný súd konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v a 2

vyjadrujú podstatu a zásady fungovania hospodárstva Slovenskej republiky a nejde o úpravu

základných práv a slobôd. Ide o ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom

pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Z týchto dôvodov ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľov v celom rozsahu odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012