Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 261/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť A. C., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., Advokátska

kancelária, JUDr. C. s. r. o., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -126 z 1. februára 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012

doručená sťažnosť A. C., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -126 z 1. februára

2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti výroku rozsudku Okresného súdu Nitra

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -106 z 25. októbra 2011, ktorým okresný súd

zveril maloletého A., (ďalej len „maloletý“), na čas po rozvode do striedavej osobnej

starostlivosti sťažovateľa (otca maloletého) a navrhovateľky (matky maloletého).

Napádaným rozsudkom č. k. -126 z 1. februára 2012 krajský súd rozsudok

okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku o zverení maloletého do striedavej

rodičovskej výchovy potvrdil, avšak zrušil ho v časti, ktorou okresný súd stanovil časové

obdobia tejto striedavej rodičovskej starostlivosti. V sťažnosti podanej ústavnému súdu

sťažovateľ vyjadruje svoje nesúhlasné stanovisko tak s rozhodnutím okresného súdu, ako aj

s rozhodnutím krajského súdu, pričom svoje stanovisko odôvodnil najmä tým, že okresný

súd pokiaľ ide o návrh navrhovateľky (matky maloletého) na nariadenie striedavej

rodičovskej výchovy, nevykonal žiadne dokazovanie. Sťažovateľ uviedol, že

navrhovateľka, ktorá už „...začiatkom augusta 2011“ opustila spoločnú domácnosť, až do

pojednávania konaného 18. októbra 2011 súhlasila s tým, aby bol maloletý zverený do

starostlivosti a výchovy sťažovateľa (otca), a až na označenom pojednávaní prvýkrát

uplatnila návrh, aby bol maloletý zverený do striedavej starostlivosti rodičov, pričom podľa

sťažovateľa okresný súd bez akéhokoľvek relevantného dokazovania mal dôvodnosť tohto

návrhu preukázanú už „... v priebehu jedného týždňa, čo je podľa nášho názoru viac menej

nemožné“.

Podľa sťažovateľa okresný súd v súvislosti s označeným návrhom navrhovateľky

vôbec neskúmal nariadením vykonať šetrenie kolíznym opatrovníkom, či tento návrh bude

v záujme maloletého (hlavne s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľka už dlhšiu dobu

nežila v spoločnej domácnosti a starostlivosť o maloletého zabezpečoval výlučne

sťažovateľ, pričom „... sa matka s dieťaťom stretávala veľmi zriedkavo, napriek tomu,

že boli školské prázdniny nebol A. s mamou ani raz na žiadnom výlete, prípadne

dovolenke.“), ale rozhodol iba na základe dávno pred podaním predmetného návrhu

vykonaných dôkazov, a to na základe znaleckého posudku z 30. marca 2011, ako aj správ

kolízneho opatrovníka „... z obdobia 15.11.2010 a 31.01.2010“. Okrem toho sťažovateľ

poukázal aj na skutočnosť, že okresný súd vôbec neprihliadol na vyjadrenie samotného

maloletého, ktorý bol v konaní pred súdom vypočutý a vzhľadom na svoj vek (v tom čase

16 rokov) vedel posúdiť dôsledky svojho vyjadrenia a tiež vedel, čo mu najviac vyhovuje,

pričom maloletý sa vyjadril, že chce ostať u sťažovateľa (otca) a s navrhovateľkou (matkou)

sa chce stretávať, a tiež uviedol, že „striedavá výchova sa mu nepáči“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ zdôraznil, že s nariadenou striedavou rodičovskou

starostlivosťou o maloletého nesúhlasí nielen on, ale aj sám maloletý. Okresný súd

nerešpektoval, resp. žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s vyjadrením maloletého, a tým

malo dôjsť aj k porušeniu čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa. Keďže krajský súd

podľa sťažovateľa v odvolacom konaní uvedené pochybenia okresného súdu nenapravil,

svojím rozhodnutím porušil jeho základné právo na súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:

„... je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, pretože nebol vykonaný ani jeden dôkaz

po podaní návrhu striedavej starostlivosti zo strany matky, ktorý by odôvodňoval jeho

opodstatnenie. ...

Odporca v priebehu konania navrhol vypočuť svedkov, ktorí sa mali vyjadriť

ku skutočnostiam ohľadne starostlivosti otca o maloletého, o ich vzájomnom vzťahu, ako aj

ohľadne správania, názoroch a postojoch navrhovateľky v manželstve ako aj vo vzťahu

k výchove dieťaťa. Súd nakoniec svedkov v konaní nevypočul, aj keď ich jedenkrát

na pojednávanie predvolal, a v konaní ani nerozhodol o tom, že by tento návrh

na vykonanie dokazovanie zamietol.

Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nikde neuvádza, prečo neprihliadol na názor

maloletého A., ktorý bol v konaní vypočutý. A. bol schopný s ohľadom na svoj vek

a rozumovú vyspelosť vyjadriť svoj názor na vec, v jeho prípade ide o jedinečnú osobnosť,

ktorá má právo spolurozhodovať o veciach, ktoré sa ho týkajú. Podľa ustanovenia § 43

ods. 1 Zákona o rodine v spojitosti s článkom 12 Dohovoru o právach dieťaťa sa dieťaťu,

ktoré je schopné mať vlastný názor, zabezpečuje možnosť, aby tento svoj názor slobodne

vyjadrilo vo veciach, ktoré sa ho dotýkajú. Aj podľa ustanovenia § 100 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku súd prihliadne na názor dieťaťa, pričom tomuto názoru sa musí venovať

náležitá pozornosť. ...

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a takisto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci, pretože aj keď použil správny právny predpis, nesprávne ho vyložil.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upravené v Slovenskej

republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.02.2012 sp. zn.

-126 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom

SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je posúdenie, či rozsudkom krajského súdu

č. k. -126 z 1. februára 2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa ,

je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej

veci rozhodoval iba o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a iba

v súvislosti s tým rozhodnutím (rozsudok krajského súdu č. k. -126

z 1. februára 2012), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu

na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 3 a čl. 12

Dohovoru o právach dieťaťa) a v súvislosti s inými rozhodnutiami (rozhodnutie okresného

súdu), ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného

súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. ,

, ).

V súvislosti s namietaným porušením a dohovoru

z judikatúry ústavného súdu vyplýva (m. m. , ), že medzi

obsahom týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom

rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa v odvolaním napadnutých častiach výrokov procesným postupom podľa

, a a dospel k záveru, že podané odvolanie otca nie je

dôvodné. ...

Striedavá starostlivosť má zabezpečovať dieťaťu primeraný kontakt s obidvoma

rodičmi, redukovať porozvodovú traumatizáciu detí a prispievať k citovej vyrovnanosti

a zdravému psychickému vývoju detí. Pri tomto druhu starostlivosti je prvoradý záujem

maloletého dieťaťa, pričom záujem rodičov je až druhoradý. S poukazom na ust. § 24 ods. 4

Zák. o rodine súd dbá na to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a

starostlivosť zo strany obidvoch rodičov. V danom prípade odvolací súd ku dňu svojho

rozhodovania, pri akceptovaní obsahu ust. dospel k tomu záveru, že je

potrebné, ako vecne správny, potvrdiť napadnutý prvostupňový rozsudok ( )

v časti výroku o zverení maloletého A. do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov

na čas po rozvode ich manželstva. K takémuto právnemu záveru odvolací súd primäla

zmena pomerov v rodine maloletého A. v porovnaní s obdobím, kedy došlo k vyhláseniu

napadnutého rozsudku (október 2011). Podstata tejto zmeny spočíva v tom, že matka

sa počnúc dňom 01.11.2011 spolu so starším synom E. vrátila do domácnosti na adrese, N.,

pričom právny zástupca otca na odvolacom pojednávaní dňa 01.02.2011 okrem iného

prehlásil, že súčasná situácia je v pohode, nakoľko rodičia a ich deti pochádzajúce

z manželstva (vrátane maloletého A.) žijú v jednej domácnosti, pričom o potreby maloletého

A. sa starajú spoločne. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zhodne, ako aj súd prvého

stupňa, pri rozhodovaní o výchovnom prostredí vo vzťahu k maloletému A. na čas

po rozvode preferuje striedavú osobnú starostlivosť obidvoch rodičov, ktorá každému

z rodičov zabezpečí určitú mieru účastí na výchove a výžive ich maloletého syna. V tejto

súvislosti nie je možné jednoznačne uprednostňovať stanovisko maloletého A., ktorý

sa vyjadril v tom smere, že na čas po rozvode chce byť zverený do osobnej starostlivosti

otca, pretože podstatným spôsobom došlo k zmene skutkovej situácie oproti skutkovej

situácii v čase výsluchu tohto dieťaťa. Táto zmena spočíva v tom, že v súčasnej dobe

(od 01.11.2011) obidvaja rodičia, ako aj ich dve deti opätovne žijú v jednej domácnosti, čo

má určite vplyv aj na kvalitu vzájomných vzťahov medzi matkou a maloletým A. smerom

k pozitívnemu. Pokiaľ ide o súčasné uspokojovanie potrieb tohto dieťaťa, na týchto sa

striedavo podieľajú obidvaja rodičia, pričom matka nepoprela, že otec je lepšie finančne

zabezpečený. Odvolací súd na rozdiel od otca nezdieľa ten právny záver, že vypracovaný

znalecký posudok znalkyňou PhDr. Z. B. je pre potreby tohto konania neupotrebiteľný,

pretože svojím obsahom a spôsobom vypracovania odporuje ustanoveniu § 16 ods. 2 zák.

č. Práve naopak, z jeho záverov je možné ustáliť. že vzťah maloletého A. je

k otcovi pasívne podrobivý a vzťah k matke je prirodzeným, bezprostredným vzťahom

dieťaťa k matke, avšak absentujú citové väzby. Strach dieťaťa z rodičov nebadať,

pričom obidvaja rodičia majú psychologické predpoklady na zvládnutie výchovy

maloletého A. Pri jednoznačnom preferovaní záujmu maloletého dieťaťa v súvislosti s jeho

zverením do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov a zároveň aj s poukazom

na závery znaleckého dokazovania, stanovisko kolízneho opatrovníka, ako aj nastalú zmenu

pomerov spočívajúcu v tom, že dňa 01.11.2011 sa matka vrátila do domácnosti na adresu

N., na ktorej fungovaní sa podieľajú s otcom spoločne, nezostávalo odvolaciemu súdu nič

iné ako rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o nariadení striedavej

osobnej starostlivosti ako vecne správny podľa potvrdiť. Ako vecne

správny podľa odvolací súd potvrdil napadnutý prvostupňový rozsudok aj

v časti výroku o neurčení výživného na maloletého A., nakoľko ani jeden z rodičov jeho

určenie druhému z rodičov nepožadoval, pretože na krytí potrieb ich maloletého syna sa

v súčasnej dobe podieľajú spoločne s prihliadnutím na rozsah svojich zárobkových

schopností, možností a majetkových pomerov. ...

... odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v časti výroku o stanovení časových

období striedavej starostlivosti a odovzdaní dieťaťa, pretože takto naformulovaný výrok ...

považoval za nadbytočný ... vzhľadom k tej skutočnosti, že v súčasnej dobe rodičia spolu

s maloletým A. žijú v jednom byte, čo znamená, že sú v každodennom kontakte, nevzhliadol

dôvod k úprave styku rodičov s týmto dieťaťom.“

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že základnou východiskovou

premisou pre jeho rozhodnutie bola podstatná zmena skutkových okolností týkajúca

sa rodinných pomerov účastníkov konania oproti stavu, ktorý existoval v čase rozhodovania

okresného súdu. Z rozhodnutia krajského súdu totiž vyplýva, že zatiaľ čo 25. októbra 2011,

keď o nariadení striedavej rodičovskej výchovy maloletého rozhodol okresný súd, rodičia

maloletého neviedli spoločnú domácnosť, v čase rozhodovania krajského súdu, t. j.

1. februára 2012, už od 1. novembra 2011 spolu s deťmi (jedno zrejme plnoleté, pozn.)

zdieľali spoločnú domácnosť, v ktorej spoločne vychovávali aj maloletého. Túto

skutočnosť, ktorá je základným stavebným kameňom pre rozhodnutie krajského súdu,

sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu žiadnym spôsobom nespochybňoval a ani

sa o nej nezmienil.

Vzhľadom na uvedené sa námietky sťažovateľa spočívajúce v tvrdení, že okresný

súd o nariadení striedavej rodičovskej výchovy rozhodol bez vykonania náležitého

dokazovania, javia ako nedôvodné, pretože napádaným rozhodnutím krajský súd rozhodol

na základe úplne iných skutkových okolností, než na základe ktorých rozhodoval okresný

súd. Ústavný súd tiež podotýka, že námietky sťažovateľa, resp. jeho zdôvodnenie sťažnosti,

sa v značnej miere týka rozhodnutia okresného súdu, ktoré však vzhľadom na petit sťažnosti

nebolo predmetom prieskumu ústavného súdu. Nedôvodnosť, resp. neaplikovateľnosť

námietok sťažovateľa viažucich sa na rozhodnutie okresného súdu aj na rozhodnutie

krajského súdu, je ľahko demonštrovateľná napr. skrz námietku sťažovateľa týkajúcu sa

vážnosti dôkazného prostriedku, ktorým je výpoveď maloletého. Aj v tomto prípade krajský

súd zdôraznil, že vzhľadom na podstatnú zmenu skutkových okolností oproti tým, ktoré

existovali v čase výpovede maloletého, tento dôkazný prostriedok stratil v čase

rozhodovania krajského súdu na vážnosti, resp. na aktuálnosti.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod

pochybovať o ústavnej udržateľnosti záverov krajského súdu. Z namietaného rozsudku

krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú

aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ( tiež napr. , ).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25

ods. 2 ).

Ústavný súd vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie

o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady

trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa ( prvá veta ), o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012