Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 545/2011
PDF · 259.24 KB
No categories available
III. ÚS 545/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2012 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť R. B., T., zastúpenej JUDr. I. F., Advokátska kancelária, D., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 151/2008 a takto
rozhodol:
1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 151/2008 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 151/2008 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. R. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € (slovom tisíctristo eur),
ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť R. B. trovy
právneho zastúpenia v sume 404,37 € (slovom štyristoštyri eur a tridsaťsedem centov)
na účet jej právnej zástupkyne, JUDr. I. F., Advokátska kancelária, D., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia
v sume 404,37 € (slovom štyristoštyri eur a tridsaťsedem centov) na účet Kancelárie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 545/2012-29 zo 6. marca 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. B., T. (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je účastníčkou konania
na strane navrhovateľky, a to na základe návrhu na vydanie platobného rozkazu podaného
Okresnému súdu Dolný Kubín 12. decembra 2005, ktorým sa voči odporcovi domáhala
zaplatenia sumy 15 990 Sk (530,77 €) s príslušenstvom. Listom z 19. decembra 2005 bola
sťažovateľka oboznámená so skutočnosťou, že jej návrh bol z dôvodu miestnej príslušnosti
postúpený Okresnému súdu Trnava. Sťažovateľka listom z 5. marca 2007 žiadala
o vypočutie na Okresnom súde Dolný Kubín dôvodiac svojím zdravotným stavom, na túto
žiadosť však nedostala odpoveď.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že po postúpení veci okresnému súdu tomuto adresovala
21. februára 2009 podanie, v ktorom okresný súd žiadala, aby vo veci konal a následne
21. septembra 2010 podanie, ktorým žiadala o „zmenu súdu“.
Podľa vyjadrenia sťažovateľky okresný súd dosiaľ nerozhodol ani o podanom návrhu
a ani o predmetnej žiadosti.
Sťažovateľka sa preto obrátila na ústavný súd tvrdiac, že v uvedenom prípade došlo
postupom konajúcich súdov k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 151/2008, prikázal okresnému
súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné
zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojej predsedníčky, ktorej vyjadrenie doručené ústavnému súdu 16. apríla
2012 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania a bolo
v ňom poukázané na prieťahy spôsobené podľa názoru okresného súdu sťažovateľkou.
Okresný súd na tomto mieste argumentoval: „Sťažovateľka vedome podala žalobu
na miestne nepríslušnom súde a súčasne požiadala o prikázanie veci z dôvodu vhodnosti
tomuto nepríslušnému súdu (Okresný súd Dolný Kubín), pričom najprv bolo potrebné vec
postúpiť miestne príslušnému súdu, ktorý následne o žiadosti sťažovateľky na prikázanie
veci inému súdu rozhodoval. Potom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel návrhu
sťažovateľky, táto sa na pojednávanie nedostavila, nakoľko jej splnomocnený zástupca sa
v mieste bydliska v čase doručenia podľa jeho vyjadrenia nezdržoval. Následne
sťažovateľka opätovne požiadala o prikázanie veci inému súdu (Okresný súd Námestovo),
ktoré konanie možno považovať za účelové, nakoľko ide len o iný súd blízky jej bydlisku,
pričom dôvody na prikázanie veci sú stále rovnaké. Pričom aj o tomto návrhu musí najskôr
rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky, a až potom môže súd konať vo veci samej.“
V liste okresný súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v danej veci.
V podaní doručenom ústavnému súdu 16. mája 2012 súhlasila s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľka. Vo svojom vyjadrení k stanovisku
okresného súdu sťažovateľka predostrela túto argumentáciu:
„Svojim vyjadrením Okresný súd Piešťany len preukázal, že sťažovateľka podala
Ústavnú sťažnosť dôvodne. Chronologicky rozpísané úkony prvostupňových súdov, ktoré
vo svojom stanovisku rozpísal Okresný súd Piešťany, pričom práve dôraz treba klásť
na úkony urobené týmto súdom, len preukazuje skutočnosť, že vo veci sťažovateľky
prvostupňové súdy a hlavne Okresný súd Piešťany nekonal tak, aby nevznikali prieťahy
v konaní. Pritom sťažovateľka ako aj jej právny zástupca nemali v úmysle svojim konaním
spôsobiť akékoľvek prieťahy v konaní. Návrhy v konaní podané sťažovateľkou ako aj jej
právneho zástupcu, na ktoré mali zákonný nárok, a ktoré vzhľadom na celkovú dobu
konania predĺžili konanie iba nepatrnou časťou.
Zo stanoviska okresného súdu ako aj z Ústavnej sťažnosti vyplýva, že žaloba bola podaná
už 12.12.2012 na Okresnom súde Dolný Kubín. K tomu Okresný súd Piešťany zaujal
stanovisko v tom zmysle, že podanie na miestne nepríslušný súd bolo zo strany sťažovateľky
účelové a vedomé. Vzhľadom na fakt, že sa jedná o osobu vyššieho veku ako aj osobu
právne nevzdelanú, nie je možné akceptovať tvrdenie, že uplatňovanie svojich práv
prostredníctvom súdu je vedome robenie prieťahov v konaní. Sťažovateľka tak spravila,
z dôvodu svojho zdravotného stavu, kedy priaznivejšie pre ňu by bolo, aby vo veci
rozhodoval Okresný súd Dolný Kubín.
Z vyjadrenia Okresného súdu Piešťany ďalej vyplýva, že dňa 21.09.2006 bol spis
predložený na rozhodnutie o návrhu na prikázanie veci Najvyššiemu súdu SR, bez
vyjadrenia žalovaného. Po doplnení vyjadrenia žalovaného bol opätovne dňa 29.11.2006
predložený návrh na Najvyšší súd SR. Chybou prvostupňového súdu došlo k prieťahom
konania, bez akéhokoľvek zavinenia sťažovateľky. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu, ktorý
nevyhovel návrhu sťažovateľky bolo vytýčené pojednávanie na deň 29.11.2007, ale
vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka ani jej splnomocnený zástupca sa nezdržiavali v
mieste trvalého pobytu, súd nemal vykázané doručenie predvolania na uvedený termín. Po
návrate do miesta trvalého pobytu splnomocnenec sťažovateľky bez meškania požiadal súd
o opätovne doručenie zásielky. Vzhľadom na fakt, že sťažovateľka podala žalobu
na zaplatenie, je logické, že má evidentný záujem aby vo veci rozhodol nestranný súd. Čiže
na neprebratie zásielky sťažovateľka ako aj jej právny zástupca nemali žiadny motív.
Vzhľadom na to, že súdy nekonali vo veci dosť razantne nepredpokladali, že v čase ich
neprítomnosti v mieste trvalého bydliska, môže byť im doručená akákoľvek zásielka zo súdu.
Z dôvodu prechodu výkonu súdnictva dňom 01.01.2008 bola vec postúpená z Okresného
súdu Trnava na Okresný súd Piešťany. V spojitosti s vyššie uvedenými skutočnosťami je
nepochybné, že od podania žaloby dňa 12.12.2005 do dňa 01.01.2008 nebolo vo veci
vykonané žiadne pojednávanie. V tomto období bol vytýčený jediný termín pojednávania,
ktorí sťažovateľa aj jej právny zástupca riadne odôvodnili. Uvedená doba je neprimerané
dlhá, a to aj vzhľadom na fakt, že zo strany sťažovateľky boli v konaní podané návrhy,
o ktorých bolo potrebné rozhodnúť.
Keďže odo dňa 01.01.2008 bol na konanie vo veci príslušný Okresný súd Piešťany, kde
podotýkame, že od tohto dňa do dňa 22.12.2010, kedy sudca predložil spis vyššiemu
súdnemu úradníkovi na rozbor právneho a skutkového stavu, neurobil súd žiadny úkon,
ktorý by viedol k rozhodnutiu vo veci samej. Dňa 27.02.2009 musel zástupca žalobkyne
podať žiadosť na súd, aby sa vo veci konalo. Nato zástupca sťažovateľky dňa 24.09.2010
podal žiadosť na Okresný súd Piešťany, s tým aby vo veci rozhodol Okresný súd
Námestovo. Teda od dňa 01.01.2008 Okresný súd Piešťany do dňa 02.02.2011, kedy vyzval
žalovaného aby sa vyjadril k návrhu, okresný súd neurobil vo veci žiadny úkon. Z toho
vyplýva, že Okresný súd Piešťany bol viac ako tri roky vo veci nečinný. Jediný jeho úkon
bolo vyjadrenie zo dňa 26.02.2008, ohľadom nedoručenej zásielky. Je teda nepochybné, že
zo strany Okresného súdu Piešťany došlo k prieťahom, kedy súdna prax uznáva za prieťahy
v konaní ak nebol vo veci spravený úkon v rozmedzí šiestich mesiacov.
Ďalej uvádzame, že okrem neprimeraného prieťahu konania spôsobenom Okresným
súdom Piešťany v spomenutej vyše trojročnej nečinnosti došlo zo strany toho istého
okresného súdu aj k ďalším prieťahom v konaní. A to v tom zmysle, že už dňa 22.02.2011
mal Okresný súd doručené vyjadrenie žalovaného, že nesúhlasí aby danú vec prejednával
Okresný súd Námestovo a Okresný súd Piešťany až dňa 03.11.2011 predložil spis
na Najvyšší súd SR, čo predstavuje nekonanie súdu vyše 8 mesiacov, pričom ani počas takto
dlhej doby nedokázal okresný súd vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku, čím zapríčinil
ďalšie vrátenie spisu z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na okresný súd. Následne
prebiehal celý cyklus odznova a tak za oddialila doba, kedy začne nejaký prvostupňový súd
vôbec konať vo veci samej. Na základe uvedených skutočností ako aj skutočností uvedených
v Ústavnej sťažnosti, je nepochybne, že základné právo sťažovateľky R. B., na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
vyplývajúce z čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Piešťany porušené bolo.“
Aj sťažovateľka v závere svojho vyjadrenia uviedla, že súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania v danej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, stanoviska okresného súdu
a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Sťažovateľka podala 12. decembra 2005 Okresnému súdu Dolný Kubín „žalobu
o vrátenie peňazí“, pričom súčasne žiadala, aby vo veci konal Okresný súd Dolný Kubín.
Okresný súd Dolný Kubín z dôvodu miestnej nepríslušnosti postúpil vec sťažovateľky
uznesením zo 16. decembra 2005 Okresnému súdu Trnava.
Okresný súd Trnava uznesením zo 7. apríla 2006 rozhodol o nepriznaní oslobodenia
sťažovateľky od súdnych poplatkov. Sťažovateľka podala proti uzneseniu opravný
prostriedok, na základe ktorého nadriadený súd svojím uznesením z 30. júna 2006
napadnuté rozhodnutie zmenil a priznal sťažovateľke čiastočné oslobodenie od súdnych
poplatkov.
Okresný súd Trnava 21. septembra 2006 predložil spisový materiál Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o návrhu sťažovateľky
na prikázanie veci Okresnému súdu Dolný Kubín. Najvyšší súd 25. októbra 2006 vrátil
spisový materiál ako predčasne predložený z dôvodu nezaslania návrhu sťažovateľky
odporcovi pre účely jeho vyjadrenia. Okresný súd Trnava po obstaraní vyjadrenia odporcu
opätovne predložil návrh sťažovateľky na rozhodnutie najvyššiemu súdu 29. novembra
2006.
Najvyšší súd uznesením zo 7. decembra 2006 návrhu sťažovateľky na prikázanie veci
nevyhovel, pričom spisový materiál bol Okresnému súdu Trnava vrátený 15. januára 2007.
Okresný súd Trnava vykonal 29. novembra 2007 pojednávanie, na ktorom vypočul
odporcu a na ktoré sa splnomocnený zástupca sťažovateľky nedostavil (jemu adresovaná
zásielka obsahujúca predvolanie na pojednávanie bola súdu vrátená ako nedoručená
s označením, že adresát „zásielku neprevzal v odbernej lehote“).
Vo veci sťažovateľky začal konať od 1. januára 2008 okresný súd.
Splnomocnený zástupca sťažovateľky 2. januára 2008 požiadal okresný súd
o doručenie zásielky, ktorú mu doručoval Okresný súd Trnava v mesiaci november 2007.
Okresný súd reagoval na jeho žiadosť 26. februára 2008. Splnomocnený zástupca
sťažovateľky podaním z 8. apríla 2008 žiadal okresný súd o konanie vo veci, podaním
z 24. septembra 2010 žiadal okresný súd o „odstúpenie veci“ Okresnému súdu Námestovo.
Okresný súd 2. februára 2011 vyzval odporcu, aby sa vyjadril k predmetnému návrhu
sťažovateľky. Vyjadrenie odporcu bolo doručené sťažovateľke, ktorá bola vyzvaná
na predloženie svojho stanoviska. Sťažovateľka svoje stanovisko doručila okresnému súdu
8. apríla 2011. Okresný súd predložil návrh sťažovateľky na prikázanie veci Okresnému
súdu Námestovo spolu so spisovým materiálom najvyššiemu súdu 3. októbra 2011, ktorý ho
4. novembra 2011 vrátil okresnému súdu ako predčasne predložený z dôvodu, že
sťažovateľka nebola vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za podanie predmetného
návrhu.
V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľky pred okresným súdom
meritórne skončená.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,
a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej
skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľky v priebehu konania (2)
a napokon aj postup konajúcich súdov (3).
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľky,
ktorým sa voči odporcovi domáha vrátenia kúpnej ceny tovaru z titulu odstúpenia
od zmluvy. Z obsahu predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu
ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o osobitnej
právnej alebo skutkovej zložitosti veci majúcej potenciálny vplyv na predĺženie
posudzovaného konania.
2. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní zistil ústavný súd určité momenty priebehu
konania, ktoré signalizujú nedostatočnú aktivitu sťažovateľky ako jeho účastníčky.
V prvom prípade ide o samotné podanie návrhu, ktorý sťažovateľka adresovala
v rozpore s pravidlami miestnej príslušnosti nesprávnemu súdu. Na tomto mieste ústavný
súd uznal argumentáciu okresného súdu odvolávajúceho sa na označený nedostatok úkonu
sťažovateľky, ktorá podľa svojho vyjadrenia pochybila z dôvodu neznalosti právnej úpravy,
a konštatuje, že sťažovateľka realizáciou procesných úkonov bez potrebnej participácie
kvalifikovaného právneho zástupcu prevzala na seba zodpovednosť za zbytočný prieťah (aj
keď nepatrného časového rozsahu) spôsobený takýmto pochybením.
Na vrub sťažovateľke treba pripísať aj jej nedostatočnú súčinnosť týkajúcu sa
preberania zásielok konajúceho súdu v jednom konkrétnom prípade, keď sa písomnosť
nepodarilo doručiť splnomocnenému zástupcovi sťažovateľky na adrese jeho oficiálneho
pobytu z dôvodu, že sa aktuálne na tejto adrese dlhodobo nezdržiaval bez toho, aby
konajúci súd náležite vyrozumel o adrese svojho aktuálneho pobytu pre účely doručovania
písomnosti, čo bolo následne dôvodom na odročenie pojednávania vzhľadom na neúčasť
na strane sťažovateľky.
Vo vzťahu k argumentácii okresného súdu, ktorý poukázal na „účelové podávanie“
návrhov sťažovateľky na prikázanie veci inému súdu, ústavný súd odkazuje na svoju
ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane vyslovil, že v dôsledku uplatnenia procesných práv
účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale
zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu
vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú
na rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných návrhoch ústavný súd zohľadnil
pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia, ktoré sťažovateľke týmto nálezom priznal.
V závere považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že označené okolnosti
týkajúce sa správania sťažovateľky ako účastníčky konania sa na narušení plynulosti
posudzovaného konania podieľali mierou nepatrnou v porovnaní s nedostatkami postupu
konajúcich súdov, ktoré boli ústavným súdom po preskúmaní veci zistené (pozri nasledujúci
bod 3).
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu a Okresného súdu Trnava
v posudzovanom konaní.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým
sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Ústavný súd po preskúmaní postupu konajúcich súdov v posudzovanom konaní
dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia
nečinnosti konajúcich súdov, v ktorých súdy nekonali bez toho, aby im v tom bránila
zákonná prekážka, ako aj ich neefektívny a nesústredený postup.
O nesústredenej a neefektívnej činnosti Okresného súdu Trnava už v prvotnej fáze
konania svedčí skutočnosť zrušenia jeho uznesenia o nepriznaní oslobodenia sťažovateľky
od súdnych poplatkov nadriadeným súdom, ktorý ho nahradil vlastným rozhodnutím
o priznaní čiastočného oslobodenia sťažovateľky od súdnych poplatkov.
Okresný súd Trnava postupoval nesústredene a neefektívne aj v súvislosti
predložením návrhu sťažovateľky na prikázanie veci Okresnému súdu Dolný Kubín, keď
návrh predložil najvyššiemu súdu bez obstaraného vyjadrenia odporcu a spisový materiál
spolu s návrhom mu bol najvyšším súdom z tohto dôvodu ako predčasne predložený
vrátený, čím Okresný súd Trnava zbytočne predĺžil v danej etape súdne konanie.
Ústavný súd ďalej zistil, že súdne konanie bolo poznačené aj pasivitou Okresného
súdu Trnava, a to v období od 15. januára 2007, keď mu najvyšší súd vrátil spisový
materiál po rozhodnutí o návrhu sťažovateľky na prikázanie veci, do 29. novembra 2007,
keď Okresný súd Trnava vykonal vo veci sťažovateľky pojednávanie. Vymedzenému
obdobiu kvantitatívne zodpovedá nečinnosť Okresného súdu Trnava v rozsahu takmer
10 mesiacov.
Rozsiahle obdobie nečinnosti okresného súdu trvajúce takmer tri roky (2 roky
a 11 mesiacov) vykazuje aj etapa súdneho konania v rozmedzí od 26. februára 2008, keď
okresný súd reagoval na podanie splnomocneného zástupcu sťažovateľky, do 2. februára
2011, keď okresný súd adresoval odporcovi výzvu na predloženie jeho vyjadrenia.
Obdobie krátkodobejšej nečinnosti okresného súdu (v rozsahu 5 mesiacov) sa
vyskytlo aj v úseku konania počnúc 8. aprílom 2011, keď sťažovateľka predložila
okresnému súdu svoje vyjadrenie v otázke prikázania veci inému súdu, končiac 3. októbrom
2011, keď okresný súd predložil návrh na prikázanie veci najvyššiemu súdu.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad
na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup konajúcich súdov a zbytočné
prieťahy, ktorých sa dopustili jednak v dôsledku zistených období nečinnosti (v celkovej
dĺžke štyri roky a dva mesiace), ako aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného
postupu.
S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného
pred konajúcimi súdmi považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru
za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľky
zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva
sťažovateľky boli porušené.
Ústavný súd na záver dodáva, že pri posudzovaní postupu konajúcich súdov
vychádzal z toho, že k 1. januáru 2008 prešiel na základe zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky
a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva vo veci
sťažovateľky z Okresného súdu Trnava na okresný súd. Z uvedeného dôvodu v zmysle
ustanovení § 18a ods. 1 v spojení s § 18b ods. 1 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach
a obvodoch súdov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nesie okresný súd
zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateľky aj za obdobie, v ktorom vo veci
konal Okresný súd Trnava.
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva
na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie
nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,
prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav
právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci
nachádza.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila
sťažovateľka neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania a pocitom právnej neistoty.
Tieto okolnosti si podľa názoru sťažovateľky vyžadujú poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany, nielen deklaráciu porušenia jej základného práva zaručeného ústavou a práva
zaručeného dohovorom. Vychádzajúc z uvedeného považovala sťažovateľka za primeranú
výšku finančného zadosťučinenia sumu 2 000 €, na zaplatenie ktorej žiadala zaviazať
okresný súd.
Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľke čl. 48 ods. 2 ústavy
a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť
obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie
nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,
priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu
1 300 €, ktorá zohľadňuje najmä rozsah zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu
sťažovateľky spočívajúcu v jej psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,
Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu
trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 404,37 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá predstavovala
sumu 763 €.
Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1
ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za tri úkony
právnej služby vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume 3 x 127,16 €, k tomu tiež 3 x
režijný paušál 7,63 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej
sume 404,37 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinná zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) Kancelária
ústavného súdu. Okresný súd je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume
404,37 € na účet Kancelárie ústavného súdu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012