Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 289/2012
PDF · 111.94 KB
No categories available
I. ÚS 289/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, Bratislava, ktorou namietalo porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Sžnč 4/2011 z 22. júna 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o d m i e t a ako podanú
zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2011 doručená sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj
„sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžnč 4/2011 z 22. júna 2011.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení odporcu účastníkom
súdneho konania podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda
konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Navrhovateľ - sudca Krajského súdu
v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) - sa v tomto konaní domáhal, aby najvyšší súd uložil
sťažovateľovi povinnosť konať a rozhodnúť vo veci jeho odvolania proti platovému dekrétu
predsedu krajského súdu. Najvyšší súd uznesením napadnutým touto sťažnosťou uložil
sťažovateľovi ako odporcovi povinnosť konať a rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa
v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Najvyšší súd uznesenie odôvodnil
v podstate tým, že rozhodnutie predsedu súdu (platový dekrét) je individuálnym správnym
aktom, proti ktorému sa jeho adresát môže odvolať, a keďže odvolacím orgánom
je sťažovateľ, je jeho povinnosťou rozhodnúť o opravnom prostriedku v zmysle Správneho
poriadku.
3. Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu z dôvodu jeho zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti,
čo je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Dôvodí tým, že najvyšší súd
nemal na vec aplikovať Správny poriadok, keďže pri vydaní platového dekrétu absentuje
prvok konania v oblasti verejnej správy a platový dekrét nie je rozhodnutím, ale iba
písomnou informáciou o zložení a výške funkčného platu, ktorý patrí sudcovi zo zákona.
Sťažovateľ je toho názoru, že sudca sa v prípade nestotožnenia s platovým dekrétom môže
domáhať súdnej ochrany za subsidiárnej aplikácie Zákonníka práce v riadnom občianskom
súdnom konaní. Tým, že najvyšší súd neposkytol vo svojom uznesení jasné a zrozumiteľné
odpovede na všetky nastolené právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, malo dôjsť k zásahu do označeného práva sťažovateľa.
4. K procesnej legitimácii na podanie sťažnosti sťažovateľ najskôr uviedol, že si je
vedomý, že štát, resp. jeho orgány v zásade nie sú nositeľmi základných práv a slobôd,
čo štandardne judikuje aj ústavný súd, je však toho názoru, že in concreto je aktívne
procesne legitimovaný na podanie sťažnosti. Poukazuje na uznesenia ústavného súdu
II. ÚS 16/2011, II. ÚS 501/2010 a III. ÚS 105/2011, kde ústavný súd konal o sťažnostiach
štátu, štátneho orgánu a právnickej osoby zriadenej zákonom, a v prospech svojej
spôsobilosti podať sťažnosť argumentuje aj tým, že nemal vôľu vystupovať ako správny
orgán, keďže žiaden právny predpis mu neukladal povinnosť rozhodnúť o odvolaní sudcu
proti platovému dekrétu.
5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že uznesením
najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Súčasne navrhol, aby ústavný súd povolil odklad vykonateľnosti uznesenia najvyššieho
súdu.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa takto ústavný súd okrem iného zaoberal
aj otázkou, či návrh je podaný oprávnenou osobou, in concreto či Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky ako sťažovateľ je v tomto prípade oprávnené podať
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Otázka spôsobilosti orgánov verejnej moci byť
sťažovateľom v konaní pred ústavným súdom bola už v minulosti opakovane predmetom
rozhodovania ústavného súdu. Ako správne uviedol aj sťažovateľ, v zásade nie je vylúčené,
aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr.
vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení
s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka,
že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených
základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť,
len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného
záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom
vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci
vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd
(II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Rovnako ústavný súd v minulosti uviedol, že v takom type
verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol
uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na podporu tohto záveru uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený
na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje
výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli
vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči
účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť
aj žalobou v správnom súdnictve (IV. ÚS 149/04).
9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd nezistil žiaden
dôvod na odklon od právnych názorov ústavného súdu vyslovených v uvedených
uzneseniach, ktorý by mohol viesť k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných
právnych názorov senátov plénu ústavného súdu (§ 6 zákona o ústavnom súde).
V konkrétnom súdnom konaní, ktorého výsledkom bolo uznesenie najvyššieho súdu,
ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť konať a rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa
proti platovému dekrétu, vystupoval sťažovateľ ako ústredný orgán štátnej správy, ktorého
postup, resp. nečinnosť preskúmaval všeobecný súd z hľadiska jeho zákonnosti. Sťažovateľ
bol síce účastníkom tohto súdneho konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho začatie,
keďže toto právo je zverené len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný (§ 250t ods. 1 OSP). V správnom súdnictve takto
najvyšší súd skúmal zákonnosť postupu sťažovateľa a konal o ochrane pred jeho
nečinnosťou, ktorú navrhovateľ tvrdil. Najvyšší súd preskúmaval postup sťažovateľa
pri výkone jeho právomoci ústredného orgánu štátnej správy (reprezentanta štátu)
vo vymedzenom úseku štátnej správy. Sťažovateľ teda v predmetnom správnom konaní
(podľa záverov najvyššieho súdu, pozn.) mal konať ako mocenský orgán rozhodujúci
o platových pomeroch účastníka konania, pričom z dôvodu jeho nekonania (nečinnosti)
mu povinnosť konať a rozhodnúť bola uložená výrokom uznesenia najvyššieho súdu podľa
10. Za tohto stavu, vychádzajúc z charakteru správneho súdnictva ako verejného
súdnictva dospel ústavný súd (v zhode s uvedenými skoršími názormi ústavného súdu)
k záveru, že sťažovateľ ako účastník konania v postavení odporcu, o ktorého nečinnosti
rozhodoval najvyšší súd, z podstaty veci nemohol byť nositeľom (adresátom) základných
práv a slobôd podľa ústavy. V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti túto odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
11. K sťažovateľom prezentovaným uzneseniam ústavného súdu, ktorými boli
sťažnosti štátu, jeho orgánu, resp. právnickej osoby zriadenej zákonom prijaté na ďalšie
konanie, ústavný súd len stručne uvádza, že v týchto prípadoch nešlo o analogickú situáciu.
Vo všetkých týchto prípadoch sa tieto subjekty domáhali ochrany svojich práv, ktoré mali
byť, resp. boli porušené v konaniach všeobecných súdov, kde sa rozhodovalo o sporoch,
ktoré mali základ v súkromnom práve, resp. ktoré sa týkali uplatňovania majetkových
nárokov v riadnom sporovom konaní. V týchto prípadoch teda v zhode s už uvádzanou
judikatúrou nebolo vylúčené, aby sa tieto osoby, resp. orgány domáhali ochrany v konaní
pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy.
12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zrušenie
uznesenia najvyššieho súdu a ešte predtým o odklade jeho vykonateľnosti neprichádzali
do úvahy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012