Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 289/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné

námestie 13, Bratislava, ktorou namietalo porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. júna 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o d m i e t a ako podanú

zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2011 doručená sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj

„sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len ,a“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 22. júna 2011.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení odporcu účastníkom

súdneho konania podľa štvrtej hlavy piatej časti , teda

konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Navrhovateľ - sudca Krajského súdu

v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) - sa v tomto konaní domáhal, aby najvyšší súd uložil

sťažovateľovi povinnosť konať a rozhodnúť vo veci jeho odvolania proti platovému dekrétu

predsedu krajského súdu. Najvyšší súd uznesením napadnutým touto sťažnosťou uložil

sťažovateľovi ako odporcovi povinnosť konať a rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa

v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Najvyšší súd uznesenie odôvodnil

v podstate tým, že rozhodnutie predsedu súdu (platový dekrét) je individuálnym správnym

aktom, proti ktorému sa jeho adresát môže odvolať, a keďže odvolacím orgánom

je sťažovateľ, je jeho povinnosťou rozhodnúť o opravnom prostriedku v zmysle Správneho

poriadku.

3. Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu z dôvodu jeho zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti,

čo je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Dôvodí tým, že najvyšší súd

nemal na vec aplikovať Správny poriadok, keďže pri vydaní platového dekrétu absentuje

prvok konania v oblasti verejnej správy a platový dekrét nie je rozhodnutím, ale iba

písomnou informáciou o zložení a výške funkčného platu, ktorý patrí sudcovi zo zákona.

Sťažovateľ je toho názoru, že sudca sa v prípade nestotožnenia s platovým dekrétom môže

domáhať súdnej ochrany za subsidiárnej aplikácie v riadnom občianskom

súdnom konaní. Tým, že najvyšší súd neposkytol vo svojom uznesení jasné a zrozumiteľné

odpovede na všetky nastolené právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, malo dôjsť k zásahu do označeného práva sťažovateľa.

4. K procesnej legitimácii na podanie sťažnosti sťažovateľ najskôr uviedol, že si je

vedomý, že štát, resp. jeho orgány v zásade nie sú nositeľmi základných práv a slobôd,

čo štandardne judikuje aj ústavný súd, je však toho názoru, že in concreto je aktívne

procesne legitimovaný na podanie sťažnosti. Poukazuje na uznesenia ústavného súdu

, a , kde ústavný súd konal o sťažnostiach

štátu, štátneho orgánu a právnickej osoby zriadenej zákonom, a v prospech svojej

spôsobilosti podať sťažnosť argumentuje aj tým, že nemal vôľu vystupovať ako správny

orgán, keďže žiaden právny predpis mu neukladal povinnosť rozhodnúť o odvolaní sudcu

proti platovému dekrétu.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že uznesením

najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Súčasne navrhol, aby ústavný súd povolil odklad vykonateľnosti uznesenia najvyššieho

súdu.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa takto ústavný súd okrem iného zaoberal

aj otázkou, či návrh je podaný oprávnenou osobou, in concreto či Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky ako sťažovateľ je v tomto prípade oprávnené podať

sťažnosť podľa . Otázka spôsobilosti orgánov verejnej moci byť

sťažovateľom v konaní pred ústavným súdom bola už v minulosti opakovane predmetom

rozhodovania ústavného súdu. Ako správne uviedol aj sťažovateľ, v zásade nie je vylúčené,

aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa (napr.

vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení

s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka,

že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi zaručených

základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť,

len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného

záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom

vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci

vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd

(, ). Rovnako ústavný súd v minulosti uviedol, že v takom type

verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol

uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa .

Na podporu tohto záveru uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený

na začatie konania podľa a nasl. , pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje

výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli

vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči

účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť

aj žalobou v správnom súdnictve ().

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd nezistil žiaden

dôvod na odklon od právnych názorov ústavného súdu vyslovených v uvedených

uzneseniach, ktorý by mohol viesť k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných

právnych názorov senátov plénu ústavného súdu ( ).

V konkrétnom súdnom konaní, ktorého výsledkom bolo uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť konať a rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa

proti platovému dekrétu, vystupoval sťažovateľ ako ústredný orgán štátnej správy, ktorého

postup, resp. nečinnosť preskúmaval všeobecný súd z hľadiska jeho zákonnosti. Sťažovateľ

bol síce účastníkom tohto súdneho konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho začatie,

keďže toto právo je zverené len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný ( ). V správnom súdnictve takto

najvyšší súd skúmal zákonnosť postupu sťažovateľa a konal o ochrane pred jeho

nečinnosťou, ktorú navrhovateľ tvrdil. Najvyšší súd preskúmaval postup sťažovateľa

pri výkone jeho právomoci ústredného orgánu štátnej správy (reprezentanta štátu)

vo vymedzenom úseku štátnej správy. Sťažovateľ teda v predmetnom správnom konaní

(podľa záverov najvyššieho súdu, pozn.) mal konať ako mocenský orgán rozhodujúci

o platových pomeroch účastníka konania, pričom z dôvodu jeho nekonania (nečinnosti)

mu povinnosť konať a rozhodnúť bola uložená výrokom uznesenia najvyššieho súdu podľa

.

10. Za tohto stavu, vychádzajúc z charakteru správneho súdnictva ako verejného

súdnictva dospel ústavný súd (v zhode s uvedenými skoršími názormi ústavného súdu)

k záveru, že sťažovateľ ako účastník konania v postavení odporcu, o ktorého nečinnosti

rozhodoval najvyšší súd, z podstaty veci nemohol byť nositeľom (adresátom) základných

práv a slobôd podľa . V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na podanie

sťažnosti podľa . Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti túto odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

11. K sťažovateľom prezentovaným uzneseniam ústavného súdu, ktorými boli

sťažnosti štátu, jeho orgánu, resp. právnickej osoby zriadenej zákonom prijaté na ďalšie

konanie, ústavný súd len stručne uvádza, že v týchto prípadoch nešlo o analogickú situáciu.

Vo všetkých týchto prípadoch sa tieto subjekty domáhali ochrany svojich práv, ktoré mali

byť, resp. boli porušené v konaniach všeobecných súdov, kde sa rozhodovalo o sporoch,

ktoré mali základ v súkromnom práve, resp. ktoré sa týkali uplatňovania majetkových

nárokov v riadnom sporovom konaní. V týchto prípadoch teda v zhode s už uvádzanou

judikatúrou nebolo vylúčené, aby sa tieto osoby, resp. orgány domáhali ochrany v konaní

pred ústavným súdom podľa .

12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zrušenie

uznesenia najvyššieho súdu a ešte predtým o odklade jeho vykonateľnosti neprichádzali

do úvahy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012