Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 256/2012
PDF · 175.54 KB
No categories available
III. ÚS 256/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia A., B., zastúpeného advokátkou
JUDr. E. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 13 Co 345/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2012
doručená sťažnosť občianskeho združenia A., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaučeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
13 Co 345/2011-75 z 10. januára 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Lučenec (ďalej len
„okresný súd“) bolo pod sp. zn. 6 C 117/2007 vedené konanie o zaplatenie sumy 1 155,61 €
s príslušenstvom. Sťažovateľka bola žalobkyňou a Mgr. P. S., V., vystupoval ako odporca.
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 117/2007-183 z 27. januára 2010 žalobu sťažovateľky
zamietol a jeho rozsudok potvrdil i krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co 100/2010-215
zo 6. mája 2010. Oba súdy považovali zmluvu o sprostredkovaní prípravy študenta na
skúšky v študijnom odbore „právo“ za neplatnú, «lebo obchádza zákon a dohodnuté
plnenie, ktoré mal poskytovať odporca navrhovateľovi na základe uzavretej zmluvy,
nemožno podradiť pod žiaden z dovolených zdrojov financovania verejnej vysokej školy
a súd dohodnuté plnenie považoval za akési „školné“».
Sťažovateľka sa návrhom na obnovu konania z 31. januára 2011 podľa § 228 ods. 1
písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“) domáhala obnovy uvedeného konania. Návrh na obnovu odôvodnila tým,
že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Cdo 62/2009 z 28. septembra 2010 bola rovnaká zmluva sťažovateľky iba s iným
kontrahentom podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov posúdená ako platná, a to s poukazom na to, že ide o súkromno-právny vzťah
založený na princípe zmluvnej voľnosti, nie teda o verejno-právny vzťah.
Okresný súd uznesením č. k. 12 C 28/2011-49 z 12. septembra 2011 návrhu
na obnovu konania vyhovel a povolil obnovu konania. Odporca však prvostupňové
rozhodnutie napadol odvolaním. Krajský súd uznesením č. k. 13 Co 345/201-75
z 10. januára 2012 zrušil napadnuté uznesenie prvostupňového súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, na základe čoho okresný súd uznesením č. k. 12 C 28/2011-79
z 21. februára 2012 návrh na obnovu konania zamietol. Uznesenie krajského súdu
i zamietavé uznesenie okresného súdu boli sťažovateľke doručené 29. februára 2012.
Krajský súd vo svojom uznesení z 10. januára 2012 zdôraznil, že „právny názor
na výklad zákona vyslovený iným orgánom... než procesným súdom, ktorý prejednal vec
v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania. Takýmto dôvodom
nie je ani to, ak sa v odôvodnení rozhodnutia iného orgánu verejnej moci... uvedie také
posúdenie určitej právnej otázky, ktoré je odchylné od riešenia tejto právnej otázky
v rozhodnutí napádanom návrhom na obnovu konania.“. Z rovnakých úvah potom
vychádzal aj okresný súd v zamietavom uznesení z 21. februára 2012.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy
a dohovoru. Sťažovateľka v návrhu na obnovu konania poukázala na rozhodnutie
najvyššieho súdu ako na dôkaz, ktorý zjavne môže privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie
vo veci. Najvyšší súd rozhodoval o takej istej zmluve, akú sťažovateľka uzatvorila
s mnohými fyzickými osobami, pričom dospel k názoru, že zmluva je platná.
Sťažovateľka tiež v sťažnosti uviedla, že krajský súd „napadnuté uznesenie súd
prvého stupňa nezmenil, a návrh nezamietol, ale ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
so zjavným zámerom znemožniť sťažovateľovi podať dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorý
o obdobnej veci rozhodol a teda bol dôvodný predpoklad, že NS SR by rozhodnutie
porušovateľa, pokiaľ by ním bol návrh zamietnutý, zmenil, resp. zrušil. ... potom následne
prvostupňový súd návrh na obnovu konania zamietol, opakujem bez akéhokoľvek doplnenia
akýchkoľvek údajov, alebo dôkazov a v uznesení postupoval výlučne podľa pokynov
porušovateľa.“. Sťažovateľka tvrdí, že takto jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,
čím došlo k porušeniu jej označených práv.
Sťažovateľka navrhuje rozhodnúť o jej sťažnosti takýmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa A. v konaní na Krajskom súde Banská Bystrica
sp. zn. 13Co/345/2011 a to právo zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené.
2. Ústavný súd rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/345/2011-
75 zo dňa 10.01.2012 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Lučenec, aby v nej znovu konal
a rozhodol.
3. Súčasne je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
320,44€ (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu
127,16 € - 2 úkony á 127,16 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 20% DPH v sume
53,92 € + 2 x režijný paušál á 7,63 €) k rukám advokátky JUDr. E. B. a to do 15 dní
odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
1. Pokiaľ ide o sťažovateľkinu námietku odňatia možnosti konať pred súdom
v dôsledku rozhodnutia krajského súdu o podanom odvolaní odporcu (podľa sťažovateľky
krajský súd mal prvostupňové rozhodnutie zmeniť, nie ho zrušiť a vec vrátiť okresnému
súdu na ďalšie konanie), ústavný súd pozná judikatúru dovolacieho súdu, podľa ktorej
podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa
účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník
následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať
proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (R 39/1993). Sťažnosťou
napadnuté uznesenie krajského súdu by tak nebolo možné s úspechom atakovať dovolaním,
avšak uvedený judikát v spojení s procesnou reguláciou zakotvenou v Občianskom súdnom
poriadku má za následok, že proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 28/2011-79
z 21. februára 2012 mala sťažovateľka právo podať odvolanie založené na dôvode podľa
§ 221 ods. 1 písm. f) OSP (ústavný súd nedisponuje informáciou, či tak urobila), ak tento
rozsudok bol vydaný „bez akéhokoľvek doplnenia údajov, alebo dôkazov“, a v prípade, že
by v odvolacom konaní nebola úspešná, mala by právo podať dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, keďže to umožňuje § 237 písm. f) OSP.
Pokiaľ teda ide o námietku odňatia možnosti konať pred súdom v dôsledku
zrušovacieho uznesenia krajského súdu, ústavný súd rešpektujúc princíp subsidiarity
plynúci z čl. 127 ods. 1 ústavy dospel k záveru, že nemá dostatok právomoci na konanie
a rozhodovanie o tejto námietke.
2. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom
(právny názor súdu v inej veci podľa krajského súdu nie je dôvodom obnovy konania)
ústavný súd zvýrazňuje svoju ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Argumentácia krajského súdu, podľa ktorej existencia odlišného právneho názoru
vyslovená v inom súdnom konaní riešiacom skutkovo i právne analogickú problematiku nie
je dôvodom na obnovu konania, je podľa názoru ústavného súdu dostatočná a presvedčivá.
V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.
Ani z pohľadu ústavného súdu nemožno judikatúru súdov (aj keby malo ísť
o ustálenú a konštantnú judikatúru) považovať za skutočnosť, na základe ktorej by bolo
možné požiadať o obnovu konania. Judikatúra totiž predstavuje právny názor na výklad
a aplikáciu určitej právnej normy, a to buď vo všeobecnej polohe, alebo v nadväznosti
na konkrétne skutkové okolnosti riešeného prípadu. Zjednodušene povedané to znamená,
že s ohľadom na súdnu prax v iných veciach môže účastník konania vo svojej právnej veci
argumentovať v prospech pre neho priaznivého výkladu a aplikácie práva s poukazom
na rozhodnutia vydané v iných obdobných prípadoch. Preto ak bola sťažovateľka
presvedčená o nesprávnosti právneho posúdenia jej veci vedenej pred okresným súdom
pod sp. zn. 6 C 117/2007 a následne pred krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 100/2010
(čoho dôkazom v jej očiach bolo aj dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci
sp. zn. 4 Cdo 62/2009), mohla a mala sa pokúsiť svoj odlišný právny názor presadiť v rámci
dovolania, prípadne podnetom na podanie mimoriadneho dovolania. Napokon mohla podať
aj sťažnosť ústavnému súdu. Nie je však možné namiesto uvedených prostriedkov nápravy
právoplatných rozhodnutí použiť inštitút obnovy konania, ktorý je mimoriadnym opravným
prostriedkom najmä na nápravu pochybení pri zisťovaní skutkového stavu, nie teda
na naprávanie chybných právnych názorov.
V tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená, pretože ústavný súd nezistil
žiadne pochybenia krajského súdu, ktoré by signalizovali možnosť zistenia porušenia
označených práv sťažovateľky po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie.
3. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, nezaoberal sa už ďalšími
návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie napadnutého
uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012