Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 256/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia A., B., zastúpeného advokátkou

JUDr. E. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2012

doručená sťažnosť občianskeho združenia A., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaučeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-75 z 10. januára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Lučenec (ďalej len

„okresný súd“) bolo pod sp. zn. vedené konanie o zaplatenie sumy 1 155,61 €

s príslušenstvom. Sťažovateľka bola žalobkyňou a Mgr. P. S., V., vystupoval ako odporca.

Okresný súd rozsudkom č. k. -183 z 27. januára 2010 žalobu sťažovateľky

zamietol a jeho rozsudok potvrdil i krajský súd rozsudkom č. k. -215

zo 6. mája 2010. Oba súdy považovali zmluvu o sprostredkovaní prípravy študenta na

skúšky v študijnom odbore „právo“ za neplatnú, «lebo obchádza zákon a dohodnuté

plnenie, ktoré mal poskytovať odporca navrhovateľovi na základe uzavretej zmluvy,

nemožno podradiť pod žiaden z dovolených zdrojov financovania verejnej vysokej školy

a súd dohodnuté plnenie považoval za akési „školné“».

Sťažovateľka sa návrhom na obnovu konania z 31. januára 2011 podľa § 228 ods. 1

písm. a) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) domáhala obnovy uvedeného konania. Návrh na obnovu odôvodnila tým,

že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. septembra 2010 bola rovnaká zmluva sťažovateľky iba s iným

kontrahentom podľa v znení neskorších

predpisov posúdená ako platná, a to s poukazom na to, že ide o súkromno-právny vzťah

založený na princípe zmluvnej voľnosti, nie teda o verejno-právny vzťah.

Okresný súd uznesením č. k. -49 z 12. septembra 2011 návrhu

na obnovu konania vyhovel a povolil obnovu konania. Odporca však prvostupňové

rozhodnutie napadol odvolaním. Krajský súd uznesením č. k. -75

z 10. januára 2012 zrušil napadnuté uznesenie prvostupňového súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, na základe čoho okresný súd uznesením č. k. -79

z 21. februára 2012 návrh na obnovu konania zamietol. Uznesenie krajského súdu

i zamietavé uznesenie okresného súdu boli sťažovateľke doručené 29. februára 2012.

Krajský súd vo svojom uznesení z 10. januára 2012 zdôraznil, že „právny názor

na výklad zákona vyslovený iným orgánom... než procesným súdom, ktorý prejednal vec

v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania. Takýmto dôvodom

nie je ani to, ak sa v odôvodnení rozhodnutia iného orgánu verejnej moci... uvedie také

posúdenie určitej právnej otázky, ktoré je odchylné od riešenia tejto právnej otázky

v rozhodnutí napádanom návrhom na obnovu konania.“. Z rovnakých úvah potom

vychádzal aj okresný súd v zamietavom uznesení z 21. februára 2012.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených práv podľa

a dohovoru. Sťažovateľka v návrhu na obnovu konania poukázala na rozhodnutie

najvyššieho súdu ako na dôkaz, ktorý zjavne môže privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie

vo veci. Najvyšší súd rozhodoval o takej istej zmluve, akú sťažovateľka uzatvorila

s mnohými fyzickými osobami, pričom dospel k názoru, že zmluva je platná.

Sťažovateľka tiež v sťažnosti uviedla, že krajský súd „napadnuté uznesenie súd

prvého stupňa nezmenil, a návrh nezamietol, ale ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

so zjavným zámerom znemožniť sťažovateľovi podať dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorý

o obdobnej veci rozhodol a teda bol dôvodný predpoklad, že NS SR by rozhodnutie

porušovateľa, pokiaľ by ním bol návrh zamietnutý, zmenil, resp. zrušil. ... potom následne

prvostupňový súd návrh na obnovu konania zamietol, opakujem bez akéhokoľvek doplnenia

akýchkoľvek údajov, alebo dôkazov a v uznesení postupoval výlučne podľa pokynov

porušovateľa.“. Sťažovateľka tvrdí, že takto jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,

čím došlo k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka navrhuje rozhodnúť o jej sťažnosti takýmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa A. v konaní na Krajskom súde Banská Bystrica

sp. zn. a to právo zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené.

2. Ústavný súd rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/345/2011-

75 zo dňa 10.01.2012 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Lučenec, aby v nej znovu konal

a rozhodol.

3. Súčasne je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

320,44€ (1 úkon právnej pomoci podľa vyhl. č. činí sumu

127,16 € - 2 úkony á 127,16 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 20% DPH v sume

53,92 € + 2 x režijný paušál á 7,63 €) k rukám advokátky JUDr. E. B. a to do 15 dní

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

1. Pokiaľ ide o sťažovateľkinu námietku odňatia možnosti konať pred súdom

v dôsledku rozhodnutia krajského súdu o podanom odvolaní odporcu (podľa sťažovateľky

krajský súd mal prvostupňové rozhodnutie zmeniť, nie ho zrušiť a vec vrátiť okresnému

súdu na ďalšie konanie), ústavný súd pozná judikatúru dovolacieho súdu, podľa ktorej

podmienka prípustnosti dovolania podľa nie je splnená v prípade, že sa

účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník

následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať

proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (R 39/1993). Sťažnosťou

napadnuté uznesenie krajského súdu by tak nebolo možné s úspechom atakovať dovolaním,

avšak uvedený judikát v spojení s procesnou reguláciou zakotvenou v Občianskom súdnom

poriadku má za následok, že proti rozsudku okresného súdu č. k. -79

z 21. februára 2012 mala sťažovateľka právo podať odvolanie založené na dôvode podľa

(ústavný súd nedisponuje informáciou, či tak urobila), ak tento

rozsudok bol vydaný „bez akéhokoľvek doplnenia údajov, alebo dôkazov“, a v prípade, že

by v odvolacom konaní nebola úspešná, mala by právo podať dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, keďže to umožňuje .

Pokiaľ teda ide o námietku odňatia možnosti konať pred súdom v dôsledku

zrušovacieho uznesenia krajského súdu, ústavný súd rešpektujúc princíp subsidiarity

plynúci z dospel k záveru, že nemá dostatok právomoci na konanie

a rozhodovanie o tejto námietke.

2. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom

(právny názor súdu v inej veci podľa krajského súdu nie je dôvodom obnovy konania)

ústavný súd zvýrazňuje svoju ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Argumentácia krajského súdu, podľa ktorej existencia odlišného právneho názoru

vyslovená v inom súdnom konaní riešiacom skutkovo i právne analogickú problematiku nie

je dôvodom na obnovu konania, je podľa názoru ústavného súdu dostatočná a presvedčivá.

V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.

Ani z pohľadu ústavného súdu nemožno judikatúru súdov (aj keby malo ísť

o ustálenú a konštantnú judikatúru) považovať za skutočnosť, na základe ktorej by bolo

možné požiadať o obnovu konania. Judikatúra totiž predstavuje právny názor na výklad

a aplikáciu určitej právnej normy, a to buď vo všeobecnej polohe, alebo v nadväznosti

na konkrétne skutkové okolnosti riešeného prípadu. Zjednodušene povedané to znamená,

že s ohľadom na súdnu prax v iných veciach môže účastník konania vo svojej právnej veci

argumentovať v prospech pre neho priaznivého výkladu a aplikácie práva s poukazom

na rozhodnutia vydané v iných obdobných prípadoch. Preto ak bola sťažovateľka

presvedčená o nesprávnosti právneho posúdenia jej veci vedenej pred okresným súdom

pod sp. zn. a následne pred krajským súdom pod sp. zn.

(čoho dôkazom v jej očiach bolo aj dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. ), mohla a mala sa pokúsiť svoj odlišný právny názor presadiť v rámci

dovolania, prípadne podnetom na podanie mimoriadneho dovolania. Napokon mohla podať

aj sťažnosť ústavnému súdu. Nie je však možné namiesto uvedených prostriedkov nápravy

právoplatných rozhodnutí použiť inštitút obnovy konania, ktorý je mimoriadnym opravným

prostriedkom najmä na nápravu pochybení pri zisťovaní skutkového stavu, nie teda

na naprávanie chybných právnych názorov.

V tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená, pretože ústavný súd nezistil

žiadne pochybenia krajského súdu, ktoré by signalizovali možnosť zistenia porušenia

označených práv sťažovateľky po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie.

3. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, nezaoberal sa už ďalšími

návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie napadnutého

uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012