Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 257/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť L. T., K., zastúpeného JUDr. D. T., Advokátska kancelária,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3,

a a 2 a práv podľa a 3

písm. b) a c) a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I a jeho uznesením zo 16. apríla 2012 v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. T. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012

doručená sťažnosť L. T., K. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním doručeným

14. mája 2012, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50

ods. 3, a a 2 (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) a jeho uznesením zo 16. apríla 2012 v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. zo 7. júla 2010 uznaný vinným zo spáchania trestných činov ublíženia

na zdraví podľa a výtržníctva podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a bol mu

uložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov, ktorého výkon mu bol podľa

ustanovenia podmienečne odložený na skúšobnú dobu

v trvaní 3 rokov spolu s uložením probačného dohľadu v skúšobnej dobe.

Uznesením sp. zn. zo 16. apríla 2012 okresný súd na verejnom zasadnutí

rozhodol v zmysle ustanovenia , že sťažovateľ sa v skúšobnej

dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil, a nariadil mu nepodmienečný trest odňatia

slobody v trvaní 3 rokov. Podľa ustanovenia Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyhotovil okresný

súd zjednodušené uznesenie neobsahujúce odôvodnenie, pretože na verejnom zasadnutí

po vyhlásení predmetného uznesenia sa sťažovateľ a prokurátor vzdali práva podať proti

uzneseniu sťažnosť.

Sťažovateľ je toho názoru, že namietaným postupom a uznesením okresného súdu

boli porušené ustanovenia a a súčasne aj jeho

základné práva zaručené a práva zaručené dohovorom, čo odôvodnil sťažovateľ

touto argumentáciu:

«V prvom rade považujem za potrebné ozrejmiť, prečo som sa zrejme vzdal práva

podať sťažnosť proti uzneseniu o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody a tým

došlo k situácii, že som nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mi zákon na ochranu mojich

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie som bol oprávnený.

Ja nepopieram, že tohto práva som sa vzdal, ale neviem to ani potvrdiť.

Potom, čo predseda senátu vyhlásil predmetné uznesenie, teda keď odzneli slová

o tom, že sa mi nariaďuje nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, prestal

som vnímať svet okolo seba. Nič viac som nevnímal, nerozoznával som zvuky, ničomu, čo sa

dialo po vyhlásení uznesenia som nerozumel. Bol som úplne paralizovaný.

Fakt, že som sa vzdal práva podať sťažnosť proti uzneseniu o nariadení

nepodmienečného trestu odňatia slobody, som pochopil až potom, čo mi bolo doručené

písomné vyhotovenie tohto uznesenia.

Okamžite som požiadal o právnu pomoc advokátku JUDr. J. F. JUDr. F. následne

nahliadla do spisu okresného súdu sp. zn. , z ktorého vyhotovila potrebné

fotokópie listín, vrátane zápisnice z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012.

Zo zápisnice z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012 som zistil, že som sa vzdal

práva podať sťažnosť proti uzneseniu o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody

aj za oprávnené osoby. Ani o tejto skutočnosti neviem, ako som už uviedol, nebol som

schopný riadne vnímať.

Dôkaz: zápisnica z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012

Až do vysvetlenia JUDr. F. mi nikdy nebolo vysvetlené, čo to znamená vzdať sa

práva podať sťažnosť proti uzneseniu aj za oprávnené osoby, ani to, kto vlastne sú tieto

oprávnené osoby.

Navyše, v danom prípade, s poukazom na ustanovenie a , ani

neprichádzala do úvahy možnosť, aby sťažnosť proti uzneseniu o nariadení

nepodmienečného trestu odňatia slobody podali aj oprávnené osoby, s výnimkou

prokurátora, ktorý sa však tohto práva tiež vzdal.

Vyššie uvedené skutočnosti považujem za také, ktoré preukazujú, že podmienku

vyčerpania opravných prostriedkov uvedenú v SR som

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené žiadam Ústavný súd SR, aby moju sťažnosť s poukazom

na ustanovenie SR neodmietol ako neprípustnú.

Zo zápisnice z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012 vyplýva, že upovedomenie

o konaní verejného zasadnutia mi bolo doručené 10.4.2012 a zároveň sa v nej konštatuje, že

bola zachovaná päťdňová lehota od doručenia upovedomenia o konaní verejného

zasadnutia.

Podľa deň, čas a miesto verejného zasadnutia určí predseda

senátu tak, aby osobe, ktorá na verejné zasadnutie dala svojim návrhom podnet, osobe,

ktorá môže byť rozhodnutím priamo dotknutá, obhajcovi a prokurátorovi zostala

od doručenia predvolania na verejné zasadnutie alebo od upovedomenia lehota aspoň päť

pracovných dní na prípravu; to neplatí pri sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného

do väzby. Skrátiť lehotu možno len so súhlasom toho, v záujme koho je lehota ustanovená.

U ostatných osôb, ktoré sa na verejné zasadnutie predvolávajú alebo o ňom upovedomujú,

treba zachovať spravidla trojdňovú lehotu.

Podľa do lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, v ktorom

sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty.

Upovedomenie o konaní verejného zasadnutia bolo mi doručené 10.4.2012, v utorok.

Prvým pracovným dňom päťdňovej lehoty bola streda 11.4.2012, druhým pracovným dňom

päťdňovej lehoty bol štvrtok 12.4.2012, tretím pracovným dňom päťdňovej lehoty bol piatok

13.4.2012, štvrtým pracovným dňom päťdňovej lehoty bol pondelok 16.4.2012, kedy sa

konalo verejné zasadnutie.

Z vyššie uvedeného je zrejme, že v rozpore s tvrdením uvedeným v zápisnici

z verejného zasadnutia nebola mi zachovaná lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu.

Bol som teda ukrátený na mojich právach.

Z celého priebehu verejného zasadnutia konaného 16.4.2012 je zrejmé, že som sa

takmer k ničomu nevyjadroval a nechápal som dostatočne jeho priebeh. Senát mal za danej

situácie dospieť k pochybnostiam o mojej spôsobilosti náležité sa obhajovať, a to aj

s prihliadnutím na môj vek.

Podľa vo vykonávacom konaní, v ktorom súd rozhoduje

na verejnom zasadaní, musí mať odsúdený obhajcu, ak sú pochybnosti o jeho spôsobilosti

náležité sa obhajovať. Bolo teda povinnosťou okresného súdu ustanoviť mi obhajcu.

Okresný súd sa na verejnom zasadnutí vôbec neopýtal probačného úradníka, ktorý

ma mal na starosti, či som sa dostavoval na probáciu a ani ako som si v skúšobnej dobe

viedol. Probačný úradník bol na verejnom zasadnutí prítomný, aj keď jeho prítomnosť

zo zápisnice vôbec nevyplýva.

Keďže uznesenie o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody neobsahuje

odôvodnenie, je možné zistiť len zo zápisnice z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012,

z akých dôvodov mal súd za to, že som sa v skúšobnej dobe neosvedčil.

Predseda senátu čítal nasledovné listinné dôkazy: rozkaz na čl. 126-127 (rozkaz

Obvodného úradu K. sp. zn. o uložení sankcie za priestupok z 18.4.2011),

rozkaz na čl. 128 (rozkaz Obvodného úradu K. sp. zn. o uložení sankcie

za priestupok z25.8.2011), rozhodnutie na čl. 129 - 130 (rozhodnutie Obvodného úradu K.

sp. zn. zo 4.11.2011), rozhodnutie na čl. 131 - 134 (rozhodnutie Obvodného

úradu K. sp. zn. ).

Vyššie uvedené rozkazy, resp. rozhodnutia Obvodného úradu K. (ďalej len „obvodný

úrad“) o priestupkoch boli podkladom pre rozhodnutie okresného súdu o tom, že som sa

v skúšobnej dobe neosvedčil a teda boli podkladom aj pre rozhodnutie o nariadení

nepodmienečného trestu odňatia slobody.

K jednotlivým rozkazom, resp. rozhodnutiam obvodného úradu uvádzam nasledovné.

Pokiaľ ide o rozkaz obvodného úradu sp. zn. o uložení sankcie

za priestupok z 18.4.2011, skutok, za ktorý som bol uznaný vinným stal sa 11.4.2010, tak

ako je uvedené v odôvodnení tohto rozkazu. V skutkovej vete rozkazu je nesprávne uvedený

dátum spáchania skutku 11.4.2011. Na túto skutočnosť poukázal som aj na verejnom

zasadnutí. Ak by okresný súd mal k dispozícii celý priestupkový spis a nielen jednotlivé

rozhodnutia, bol by túto skutočnosť zo spisu zistil.

O tom, že skutok sa stal 11.4.2010 predkladám uznesenie Okresnej prokuratúry

Košice I sp. zn. zo 7.2.2011.

Dôkazy: rozkaz obvodného úradu sp. zn. z 18.4.2011 uznesenie

Okresnej prokuratúry Košice I zo 7.2.2011

Keďže rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 7.7.2010 nadobudol

právoplatnosť 7.7.2010, je zrejmé, že skutku uvedeného v rozkaze obvodného úradu sp. zn.

A/2011/03517 o uložení sankcie za priestupok z 18.4.2011 dopustil som sa pred začatím

plynutia skúšobnej doby.

Rozhodnutím obvodného úradu sp. zn. zo 4.11.2011 bolo zastavené

konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)

zákona o priestupkoch, ktoré bolo vedené proti mne a môjmu otcovi, keďže nám nebolo

preukázané spáchanie skutku, o ktorom sa konalo.

Dôkaz: rozhodnutie obvodného úradu sp. zn. zo 4.11.2011

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že okresný súd nemal pri svojom rozhodovaní o mojom

osvedčení, resp. neosvedčení sa prihliadať na toto rozhodnutie obvodného úradu, keďže

priestupkové konanie bolo v danom prípade zastavené.

Rozkazom obvodného úradu sp. zn. o uložení sankcie za priestupok

z 25.8.2011 bol som uznaný vinným zo spáchania priestupku proti verejnému poriadku

podľa ust. § 48 priestupkového zákona s poukazom na § 8 ods. 1 písm. g/ VZN Mesta K.

č. 78/2009 o čistote a o verejnom poriadku na území mesta K., ktorého som sa dopustil tým,

že dňa 30.7.2011 v čase o 13:50 som v parku konzumoval alkoholický nápoj (vodku).

Dôkaz: rozkaz obvodného úradu sp. zn. z 25.8.2011

Moje konanie, ktoré bolo prejednávané v predmetnom priestupkovom konaní

nechcem v nijakom prípade bagatelizovať, ale považujem za celkom neprimerané

a odporujúce zákazu ukladania krutých, neprimeraných trestov, aby mi bolo podmienečné

odsúdenie premenené na nepodmienečné v dôsledku toho, že som v parku požíval

alkoholické nápoje. Navyše sa tak stalo veľmi krátko po smrti môjho brata T. T., ktorý sa

obesil. Tieto okolnosti budú rozobraté nižšie.

Rozhodnutím obvodného úradu sp. zn. z 3.3.2011 bol som uznaný

vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1

písm. d) zákona o priestupkoch, ktorého som sa dopustil tým, že dňa 23.9.2010 o21:00 hod.

som v kabínke výťahu fyzicky napadol úderom päsťou do oka V. S., pričom keď sa tento

bránil, natiahol si medzirebrové svaly, čím som mu spôsobil pomliaždenie steny hlavy

v oblasti ľavého obočia a natiahnutie svalov v oblasti brucha, ľahký úraz bez určenej doby

liečenia.

Dôkaz: rozhodnutie obvodného úradu sp. zn. z 3.3.2011

Z vyššie uvedených skutočností je možné ustáliť, že okresný súd mohol pri svojom

rozhodnutí prihliadať len na rozkaz obvodného úradu sp. zn. z 25.8.2011 a

rozhodnutie obvodného úradu sp. zn. z 3.3.2011.

Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a riadne

vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa

osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu

skúšobnej doby. Výnimočne môže súd vzhľadom na okolnosti prípadu ponechať

podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený konaním spáchaným v skúšobnej dobe

dal príčinu na nariadenie výkonu trestu, a súčasne môže...

V čase rozhodovania okresného súdu na verejnom zasadnutí konanom 16.4.2012 mal

som 21 rokov a 11 mesiacov. Dnes mám 22 rokov. Narodeniny som mal 21.4.2012.

Predseda senátu nemal pripojený ani jediný z priestupkových spisov, neopýtal sa ma

na moje rodinné pomery, nezisťoval, či som zamestnaný, ako sa mi v práci darí.

Opakujem, že nechcem bagatelizovať svoje konania, za ktoré som v skúšobnej dobe

bol uznaný vinným zo spáchania priestupku. Avšak musím podotknúť, že ide „len“

o priestupky, nie o trestné činy. Okresný súd sa ani len nepokúsil zistiť, či sú tu výnimočné

okolnosti na ponechanie podmienečného odsúdenia v platnosti.

Domnievam sa, že vzhľadom na môj mladý vek, ktorý je veľmi blízky veku osoby

blízkej veku mladistvých (§ 127 ods.2 Tr. zák.), bolo povinnosťou okresného súdu vecou sa

podrobne a citlivo zaoberať, zisťovať všetky potrebné okolnosti pre rozhodnutie, riadne sa

oboznámiť s priestupkovými spismi, a nie len s rozhodnutiami, ale najmä s mojimi osobnými

pomermi. Taktiež mal okresný súd citlivo pristupovať k môjmu poučeniu ako aj k dodržaniu

lehôt a rešpektovaniu mojich práv. Celé verejné zasadnutie trvalo 25 minút.

Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. z 15.6.2005 bolo

manželstvo mojich rodičov rozvedené a ja spolu s mojimi 3 bratmi boli sme zverení

do osobnej starostlivosti nášho otca, keďže naša matka bola alkoholička a dlhodobo o nás

nejavila žiadny záujem.

Dôkaz: rozsudok okresného súdu Košice II sp. zn. z 15.6.2005

Nejde o bežnú a ani jednoduchú životnú situáciu. Otec nás doposiaľ sám vychováva.

Snaží sa ako len môže, ale je to veľmi ťažké. Matka na našu výživu ničím neprispieva.

Môj starší brat T. T. spáchal samovraždu obesením. Pri ňom ležala výzva na nástup výkonu

trestu odňatia slobody.

Dôkazy: úmrtný list

policajná správa

výzva na nastúpenie do výkonu trestu

Ja som od 9.1.2012 zamestnaný ako striekač lepidla vo F. V práci nemám nijaké

problémy, ani s kolegami, ani s nadriadenými, ani s pracovnou disciplínou.

Dôkaz: posudok zamestnanca

Žiadna z týchto skutočností okresný súd nezaujímala.

Primárne mám za to, že ak by sa okresný súd bol vecou podrobne zaoberal

a prihliadal na všetky zásady trestného konania, zmysel podmienečného odsúdenia, zmysel

trestu, osobu odsúdeného a najmä na závažnosť a spoločenskú nebezpečnosť

priestupkového konania, ktorého som sa dopustil, musel by dospieť k záveru, že doposiaľ

som sa v skúšobnej dobe osvedčil.

Sekundárne, ak by okresný súd po citlivom a podrobnom preskúmaní mojej

záležitosti predsa len dospel k záveru o tom, že som v skúšobnej dobe neviedol riadny život,

mal dospieť k záveru, že sú tu výnimočné okolnosti na ponechanie podmienečného

odsúdenia v platnosti. Tieto podľa môjho názoru spočívajú v nízkej spoločenskej

nebezpečnosti „závadného“ konania, ktorého som sa v skúšobnej dobe dopustil, v mojom

veku, celkovej rodinnej situácii - opustila nás matka a odmietla sa o nás starať, v priebehu

skúšobnej doby sa mi obesil brat.

Premenu podmienečného trestu odňatia slobody na nepodmienečný, považujem

v danom prípade, pri zohľadnení všetkých okolností za celkom neprimeranú, nehumánnu

a najmä vychádzajúcu jednak z celkom nedostatočného zistenia všetkých rozhodných

okolností (pripojenie priestupkových spisov ako celku a oboznámenie sa s ich obsahom,

zistenie rodinných a osobných pomerov) a jednak z porušenia ustanovení Trestného

poriadku - a a -

(najmä prihliadanie k rozkazu, resp. rozhodnutiu obvodného úradu sp. zn.

z 18.4.2011 a sp. zn. zo 4.11.2011).

Nesmierne ľutujem všetko zlé čo som v živote spáchal, avšak mám za to, že

napadnutým rozhodnutím okresného súdu boli porušené ustanovenia a

a zároveň moje základné ľudské práva uvedené v a

ods. 3 a SR a práva podľa a ods. 3 písm. b/ a c/ a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , a to tým, že nebola zachovaná

lehota na prípravu na verejné zasadnutie a neboli dodržané ustanovenia o povinnej

obhajobe, ako aj tým, že súd prihliadal aj na priestupkové rozhodnutia, ktoré sa týkali

skutku spáchaného pred začiatkom plynutia skúšobnej doby a skutku, pre ktorý bolo

konanie o priestupku zastavené a tiež tým, že súd ma riadne nepoučil a tým, že súd

neskúmal všetky skutočnosti potrebné pre jeho rozhodnutie.»

V podaní doručenom ústavnému súdu 14. mája 2012 sťažovateľ doplnil svoju

argumentáciu a uviedol:

«Napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. bol mi

uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, ktorý mi bol podmienečne

odložený na skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov a zároveň mi bol uložený probačný dohľad

nad mojim správaním v skúšobnej dobe, okresný súd na verejnom zasadnutí postupoval

podľa ustanovení , ako to vyplýva aj zo samotného namietaného

uznesenia zo 16.4.2012, vo výroku ktorého je konštatované, že „Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák.

súd vyslovuje, že odsúdený L. T. ... sa... neosvedčil...“.

Spôsob ukončenia podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom, čo bol aj môj

prípad, je pritom upravený v § 52 Tr. zák. Okresný súd mohol v danom prípade rozhodnúť

o mojom neosvedčení sa a o nariadení výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody len

podľa, ustanovenia § 52 ods. 1 a 5 Tr. zák. a v nijakom prípade nie podľa § 50 ods. 4 Tr.

zák., ktorý upravuje spôsob ukončenia klasického podmienečného odsúdenia, teda

podmienečného odsúdenia bez probačného dohľadu.

Práve v dôsledku aplikácie nesprávnych ustanovení okresný súd

vôbec nezisťoval, ako prebiehal môj probačný program a či som dodržiaval podmienky

probačného dohľadu.

Ako som uviedol už vo svojej sťažnosti zo 7.5.2012, okresný súd sa na verejnom

zasadnutí vôbec neopýtal probačného úradníka, ktorý ma mal na starosti, či som sa

dostavoval na probáciu a ani ako som si v skúšobnej dobe viedol. Probačný úradník bol

na verejnom zasadnutí prítomný, aj keď jeho prítomnosť zo zápisnice vôbec nevyplýva.

Okresný súd si zjavne vôbec neuvedomoval, že rozhoduje o ukončení podmienečného

odsúdenia s probačným dohľadom.

Samozrejme teda namietam, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu ustanovenia

§ 52 ods. 1 Tr. zák. a nie § 50 ods. 4 Tr. zák. ako som nesprávne uviedol vo svojej sťažnosti.

Okresný súd teda mohol zvážiť, vzhľadom na všetky okolnosti uvedené v podnete

zo 7.5.2012, ponechanie probačného dohľadu v platnosti a tento primerane predĺžiť.»

Opierajúc sa o uvedené odôvodnenie sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal, aby

ústavný súd rozhodol, že jeho v petite označené základné práva zaručené a práva

zaručené dohovorom boli napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu porušené, v nadväznosti na to ďalej navrhoval, aby bolo napadnuté uznesenie

zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a aby mu bola priznaná náhrada

trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1,

, a a 2 a práv podľa a 3 písm. b)

a c) a čl. 3 dohovoru uznesením okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom

v označenom konaní, v ktorom okresný súd v zmysle ustanovení

rozhodoval o osvedčení sa sťažovateľa ako odsúdeného v rámci skúšobnej doby

podmienečne odloženého trestu odňatia slobody.

Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv

a slobôd v zmysle je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám

presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými

štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva

a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany

aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd

().

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľom namietané porušenie

niektorého z jeho alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných

práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov

nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (, ).

Judikatúra ústavného súdu zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva

v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

, ).

Podľa ustanovenia opravným prostriedkom proti

uzneseniu je sťažnosť.

Podľa ustanovenia sťažnosťou možno napadnúť

každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo

prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne

pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa ustanovenia o tom, či sa odsúdený

v skúšobnej dobe osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody, rozhodne súd

na verejnom zasadnutí.

Podľa ustanovenia proti uzneseniu podľa odseku 1

je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

S poukazom na príslušnú právnu úpravu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal

v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu

svojich práv, ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu podľa jeho názoru porušené, pričom tento opravný

prostriedok v danej veci nevyužil, resp. sa ho vzdal.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,

a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí dodržať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Pokiaľ sťažovateľ pri uplatňovaní ochrany svojich základných práv zostal pasívny

a možnosť iniciovať riadne opravné konanie na základe uplatnenia sťažnosti, ktorou

disponoval podľa príslušných ustanovení , vôbec nevyužil (pretože sa jej

dobrovoľne vzdal), a nerešpektoval tak označený systém postupnosti, nemôže sa dovolávať

suplovania riadneho opravného konania prostredníctvom konania o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 .

Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré

zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd

na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom

procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu v prípade ich nevyčerpania vylúčená.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, v ktorej odvolávajúc na ustanovenie § 53

ods. 2 žiada ústavný súd o zohľadnenie osobitných okolností jeho

prípadu, a teda odpustenie nevyčerpania opravného prostriedku (v jeho prípade riadneho

opravného prostriedku – sťažnosti poskytovanej ustanoveniami ),

ústavný súd poukazuje na to, že označené ustanovenie je

aplikovateľné v prípadoch nedostatku procesnej podmienky konania, ktorou je

neprípustnosť sťažnosti (napr. nevyčerpanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa

ustanovení o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov v prípade sťažnosti na porušenie základného práva podľa

; nevyčerpanie podnetu ako právneho prostriedku nápravy v rámci

sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky a pod.). Vzhľadom na skutočnosť, že

u sťažovateľa ide o inú kategóriu procesnej prekážky, a síce o nedostatok právomoci, javí

sa za daných okolností jeho argumentácia ako irelevantná.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012