Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 257/2012
PDF · 253.56 KB
No categories available
III. ÚS 257/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť L. T., K., zastúpeného JUDr. D. T., Advokátska kancelária,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3,
čl. 16 ods. 2 a čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3
písm. b) a c) a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I a jeho uznesením zo 16. apríla 2012 v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 T 58/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. T. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012
doručená sťažnosť L. T., K. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním doručeným
14. mája 2012, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50
ods. 3, čl. 16 ods. 2 a čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) a jeho uznesením zo 16. apríla 2012 v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 T 58/2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 6 T 58/2010 zo 7. júla 2010 uznaný vinným zo spáchania trestných činov ublíženia
na zdraví podľa § 155 ods. 1 a výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu
uložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov, ktorého výkon mu bol podľa
ustanovenia § 51 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu
v trvaní 3 rokov spolu s uložením probačného dohľadu v skúšobnej dobe.
Uznesením sp. zn. 6 T 58/2010 zo 16. apríla 2012 okresný súd na verejnom zasadnutí
rozhodol v zmysle ustanovenia § 50 ods. 4 Trestného zákona, že sťažovateľ sa v skúšobnej
dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil, a nariadil mu nepodmienečný trest odňatia
slobody v trvaní 3 rokov. Podľa ustanovenia § 176 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vyhotovil okresný
súd zjednodušené uznesenie neobsahujúce odôvodnenie, pretože na verejnom zasadnutí
po vyhlásení predmetného uznesenia sa sťažovateľ a prokurátor vzdali práva podať proti
uzneseniu sťažnosť.
Sťažovateľ je toho názoru, že namietaným postupom a uznesením okresného súdu
boli porušené ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku a súčasne aj jeho
základné práva zaručené ústavou a práva zaručené dohovorom, čo odôvodnil sťažovateľ
touto argumentáciu:
«V prvom rade považujem za potrebné ozrejmiť, prečo som sa zrejme vzdal práva
podať sťažnosť proti uzneseniu o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody a tým
došlo k situácii, že som nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mi zákon na ochranu mojich
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie som bol oprávnený.
Ja nepopieram, že tohto práva som sa vzdal, ale neviem to ani potvrdiť.
Potom, čo predseda senátu vyhlásil predmetné uznesenie, teda keď odzneli slová
o tom, že sa mi nariaďuje nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, prestal
som vnímať svet okolo seba. Nič viac som nevnímal, nerozoznával som zvuky, ničomu, čo sa
dialo po vyhlásení uznesenia som nerozumel. Bol som úplne paralizovaný.
Fakt, že som sa vzdal práva podať sťažnosť proti uzneseniu o nariadení
nepodmienečného trestu odňatia slobody, som pochopil až potom, čo mi bolo doručené
písomné vyhotovenie tohto uznesenia.
Okamžite som požiadal o právnu pomoc advokátku JUDr. J. F. JUDr. F. následne
nahliadla do spisu okresného súdu sp. zn. 6 T 58/2010, z ktorého vyhotovila potrebné
fotokópie listín, vrátane zápisnice z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012.
Zo zápisnice z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012 som zistil, že som sa vzdal
práva podať sťažnosť proti uzneseniu o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody
aj za oprávnené osoby. Ani o tejto skutočnosti neviem, ako som už uviedol, nebol som
schopný riadne vnímať.
Dôkaz: zápisnica z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012
Až do vysvetlenia JUDr. F. mi nikdy nebolo vysvetlené, čo to znamená vzdať sa
práva podať sťažnosť proti uzneseniu aj za oprávnené osoby, ani to, kto vlastne sú tieto
oprávnené osoby.
Navyše, v danom prípade, s poukazom na ustanovenie § 186 ods. 1 a 2 Tr. por., ani
neprichádzala do úvahy možnosť, aby sťažnosť proti uzneseniu o nariadení
nepodmienečného trestu odňatia slobody podali aj oprávnené osoby, s výnimkou
prokurátora, ktorý sa však tohto práva tiež vzdal.
Vyššie uvedené skutočnosti považujem za také, ktoré preukazujú, že podmienku
vyčerpania opravných prostriedkov uvedenú v § 53 ods. 1 zákona o Ústavnom súde SR som
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Vzhľadom na vyššie uvedené žiadam Ústavný súd SR, aby moju sťažnosť s poukazom
na ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o Ústavnom súde SR neodmietol ako neprípustnú.
Zo zápisnice z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012 vyplýva, že upovedomenie
o konaní verejného zasadnutia mi bolo doručené 10.4.2012 a zároveň sa v nej konštatuje, že
bola zachovaná päťdňová lehota od doručenia upovedomenia o konaní verejného
zasadnutia.
Podľa § 292 ods. 4 Tr. por. deň, čas a miesto verejného zasadnutia určí predseda
senátu tak, aby osobe, ktorá na verejné zasadnutie dala svojim návrhom podnet, osobe,
ktorá môže byť rozhodnutím priamo dotknutá, obhajcovi a prokurátorovi zostala
od doručenia predvolania na verejné zasadnutie alebo od upovedomenia lehota aspoň päť
pracovných dní na prípravu; to neplatí pri sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného
do väzby. Skrátiť lehotu možno len so súhlasom toho, v záujme koho je lehota ustanovená.
U ostatných osôb, ktoré sa na verejné zasadnutie predvolávajú alebo o ňom upovedomujú,
treba zachovať spravidla trojdňovú lehotu.
Podľa § 63 ods. 3 Tr. por. do lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, v ktorom
sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty.
Upovedomenie o konaní verejného zasadnutia bolo mi doručené 10.4.2012, v utorok.
Prvým pracovným dňom päťdňovej lehoty bola streda 11.4.2012, druhým pracovným dňom
päťdňovej lehoty bol štvrtok 12.4.2012, tretím pracovným dňom päťdňovej lehoty bol piatok
13.4.2012, štvrtým pracovným dňom päťdňovej lehoty bol pondelok 16.4.2012, kedy sa
konalo verejné zasadnutie.
Z vyššie uvedeného je zrejme, že v rozpore s tvrdením uvedeným v zápisnici
z verejného zasadnutia nebola mi zachovaná lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu.
Bol som teda ukrátený na mojich právach.
Z celého priebehu verejného zasadnutia konaného 16.4.2012 je zrejmé, že som sa
takmer k ničomu nevyjadroval a nechápal som dostatočne jeho priebeh. Senát mal za danej
situácie dospieť k pochybnostiam o mojej spôsobilosti náležité sa obhajovať, a to aj
s prihliadnutím na môj vek.
Podľa § 38 ods. 1 písm. d) Tr. por. vo vykonávacom konaní, v ktorom súd rozhoduje
na verejnom zasadaní, musí mať odsúdený obhajcu, ak sú pochybnosti o jeho spôsobilosti
náležité sa obhajovať. Bolo teda povinnosťou okresného súdu ustanoviť mi obhajcu.
Okresný súd sa na verejnom zasadnutí vôbec neopýtal probačného úradníka, ktorý
ma mal na starosti, či som sa dostavoval na probáciu a ani ako som si v skúšobnej dobe
viedol. Probačný úradník bol na verejnom zasadnutí prítomný, aj keď jeho prítomnosť
zo zápisnice vôbec nevyplýva.
Keďže uznesenie o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody neobsahuje
odôvodnenie, je možné zistiť len zo zápisnice z verejného zasadnutia konaného 16.4.2012,
z akých dôvodov mal súd za to, že som sa v skúšobnej dobe neosvedčil.
Predseda senátu čítal nasledovné listinné dôkazy: rozkaz na čl. 126-127 (rozkaz
Obvodného úradu K. sp. zn. A/2011/03517 o uložení sankcie za priestupok z 18.4.2011),
rozkaz na čl. 128 (rozkaz Obvodného úradu K. sp. zn. 2011/07332 o uložení sankcie
za priestupok z25.8.2011), rozhodnutie na čl. 129 - 130 (rozhodnutie Obvodného úradu K.
sp. zn. A/2011/06986 zo 4.11.2011), rozhodnutie na čl. 131 - 134 (rozhodnutie Obvodného
úradu K. sp. zn. A/2010/11143z3.3.2011).
Vyššie uvedené rozkazy, resp. rozhodnutia Obvodného úradu K. (ďalej len „obvodný
úrad“) o priestupkoch boli podkladom pre rozhodnutie okresného súdu o tom, že som sa
v skúšobnej dobe neosvedčil a teda boli podkladom aj pre rozhodnutie o nariadení
nepodmienečného trestu odňatia slobody.
K jednotlivým rozkazom, resp. rozhodnutiam obvodného úradu uvádzam nasledovné.
Pokiaľ ide o rozkaz obvodného úradu sp. zn. A/2011/03517 o uložení sankcie
za priestupok z 18.4.2011, skutok, za ktorý som bol uznaný vinným stal sa 11.4.2010, tak
ako je uvedené v odôvodnení tohto rozkazu. V skutkovej vete rozkazu je nesprávne uvedený
dátum spáchania skutku 11.4.2011. Na túto skutočnosť poukázal som aj na verejnom
zasadnutí. Ak by okresný súd mal k dispozícii celý priestupkový spis a nielen jednotlivé
rozhodnutia, bol by túto skutočnosť zo spisu zistil.
O tom, že skutok sa stal 11.4.2010 predkladám uznesenie Okresnej prokuratúry
Košice I sp. zn. 4 Pv 309/2010 zo 7.2.2011.
Dôkazy: rozkaz obvodného úradu sp. zn. A/2011/03517 z 18.4.2011 uznesenie
Okresnej prokuratúry Košice I zo 7.2.2011
Keďže rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 T 58/2010 zo 7.7.2010 nadobudol
právoplatnosť 7.7.2010, je zrejmé, že skutku uvedeného v rozkaze obvodného úradu sp. zn.
A/2011/03517 o uložení sankcie za priestupok z 18.4.2011 dopustil som sa pred začatím
plynutia skúšobnej doby.
Rozhodnutím obvodného úradu sp. zn. A/2011/06986 zo 4.11.2011 bolo zastavené
konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)
zákona o priestupkoch, ktoré bolo vedené proti mne a môjmu otcovi, keďže nám nebolo
preukázané spáchanie skutku, o ktorom sa konalo.
Dôkaz: rozhodnutie obvodného úradu sp. zn. A/2011/06986 zo 4.11.2011
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že okresný súd nemal pri svojom rozhodovaní o mojom
osvedčení, resp. neosvedčení sa prihliadať na toto rozhodnutie obvodného úradu, keďže
priestupkové konanie bolo v danom prípade zastavené.
Rozkazom obvodného úradu sp. zn. 2011/07332 o uložení sankcie za priestupok
z 25.8.2011 bol som uznaný vinným zo spáchania priestupku proti verejnému poriadku
podľa ust. § 48 priestupkového zákona s poukazom na § 8 ods. 1 písm. g/ VZN Mesta K.
č. 78/2009 o čistote a o verejnom poriadku na území mesta K., ktorého som sa dopustil tým,
že dňa 30.7.2011 v čase o 13:50 som v parku konzumoval alkoholický nápoj (vodku).
Dôkaz: rozkaz obvodného úradu sp. zn. 2011/07332 z 25.8.2011
Moje konanie, ktoré bolo prejednávané v predmetnom priestupkovom konaní
nechcem v nijakom prípade bagatelizovať, ale považujem za celkom neprimerané
a odporujúce zákazu ukladania krutých, neprimeraných trestov, aby mi bolo podmienečné
odsúdenie premenené na nepodmienečné v dôsledku toho, že som v parku požíval
alkoholické nápoje. Navyše sa tak stalo veľmi krátko po smrti môjho brata T. T., ktorý sa
obesil. Tieto okolnosti budú rozobraté nižšie.
Rozhodnutím obvodného úradu sp. zn. A/2010/11143 z 3.3.2011 bol som uznaný
vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1
písm. d) zákona o priestupkoch, ktorého som sa dopustil tým, že dňa 23.9.2010 o21:00 hod.
som v kabínke výťahu fyzicky napadol úderom päsťou do oka V. S., pričom keď sa tento
bránil, natiahol si medzirebrové svaly, čím som mu spôsobil pomliaždenie steny hlavy
v oblasti ľavého obočia a natiahnutie svalov v oblasti brucha, ľahký úraz bez určenej doby
liečenia.
Dôkaz: rozhodnutie obvodného úradu sp. zn. A/2010/11143 z 3.3.2011
Z vyššie uvedených skutočností je možné ustáliť, že okresný súd mohol pri svojom
rozhodnutí prihliadať len na rozkaz obvodného úradu sp. zn. 2011/07332 z 25.8.2011 a
rozhodnutie obvodného úradu sp. zn. A/2010/11143 z 3.3.2011.
Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a riadne
vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa
osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu
skúšobnej doby. Výnimočne môže súd vzhľadom na okolnosti prípadu ponechať
podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený konaním spáchaným v skúšobnej dobe
dal príčinu na nariadenie výkonu trestu, a súčasne môže...
V čase rozhodovania okresného súdu na verejnom zasadnutí konanom 16.4.2012 mal
som 21 rokov a 11 mesiacov. Dnes mám 22 rokov. Narodeniny som mal 21.4.2012.
Predseda senátu nemal pripojený ani jediný z priestupkových spisov, neopýtal sa ma
na moje rodinné pomery, nezisťoval, či som zamestnaný, ako sa mi v práci darí.
Opakujem, že nechcem bagatelizovať svoje konania, za ktoré som v skúšobnej dobe
bol uznaný vinným zo spáchania priestupku. Avšak musím podotknúť, že ide „len“
o priestupky, nie o trestné činy. Okresný súd sa ani len nepokúsil zistiť, či sú tu výnimočné
okolnosti na ponechanie podmienečného odsúdenia v platnosti.
Domnievam sa, že vzhľadom na môj mladý vek, ktorý je veľmi blízky veku osoby
blízkej veku mladistvých (§ 127 ods.2 Tr. zák.), bolo povinnosťou okresného súdu vecou sa
podrobne a citlivo zaoberať, zisťovať všetky potrebné okolnosti pre rozhodnutie, riadne sa
oboznámiť s priestupkovými spismi, a nie len s rozhodnutiami, ale najmä s mojimi osobnými
pomermi. Taktiež mal okresný súd citlivo pristupovať k môjmu poučeniu ako aj k dodržaniu
lehôt a rešpektovaniu mojich práv. Celé verejné zasadnutie trvalo 25 minút.
Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 30 C 228/2004 z 15.6.2005 bolo
manželstvo mojich rodičov rozvedené a ja spolu s mojimi 3 bratmi boli sme zverení
do osobnej starostlivosti nášho otca, keďže naša matka bola alkoholička a dlhodobo o nás
nejavila žiadny záujem.
Dôkaz: rozsudok okresného súdu Košice II sp. zn. 30 C 228/2004 z 15.6.2005
Nejde o bežnú a ani jednoduchú životnú situáciu. Otec nás doposiaľ sám vychováva.
Snaží sa ako len môže, ale je to veľmi ťažké. Matka na našu výživu ničím neprispieva.
Môj starší brat T. T. spáchal samovraždu obesením. Pri ňom ležala výzva na nástup výkonu
trestu odňatia slobody.
Dôkazy: úmrtný list
policajná správa
výzva na nastúpenie do výkonu trestu
Ja som od 9.1.2012 zamestnaný ako striekač lepidla vo F. V práci nemám nijaké
problémy, ani s kolegami, ani s nadriadenými, ani s pracovnou disciplínou.
Dôkaz: posudok zamestnanca
Žiadna z týchto skutočností okresný súd nezaujímala.
Primárne mám za to, že ak by sa okresný súd bol vecou podrobne zaoberal
a prihliadal na všetky zásady trestného konania, zmysel podmienečného odsúdenia, zmysel
trestu, osobu odsúdeného a najmä na závažnosť a spoločenskú nebezpečnosť
priestupkového konania, ktorého som sa dopustil, musel by dospieť k záveru, že doposiaľ
som sa v skúšobnej dobe osvedčil.
Sekundárne, ak by okresný súd po citlivom a podrobnom preskúmaní mojej
záležitosti predsa len dospel k záveru o tom, že som v skúšobnej dobe neviedol riadny život,
mal dospieť k záveru, že sú tu výnimočné okolnosti na ponechanie podmienečného
odsúdenia v platnosti. Tieto podľa môjho názoru spočívajú v nízkej spoločenskej
nebezpečnosti „závadného“ konania, ktorého som sa v skúšobnej dobe dopustil, v mojom
veku, celkovej rodinnej situácii - opustila nás matka a odmietla sa o nás starať, v priebehu
skúšobnej doby sa mi obesil brat.
Premenu podmienečného trestu odňatia slobody na nepodmienečný, považujem
v danom prípade, pri zohľadnení všetkých okolností za celkom neprimeranú, nehumánnu
a najmä vychádzajúcu jednak z celkom nedostatočného zistenia všetkých rozhodných
okolností (pripojenie priestupkových spisov ako celku a oboznámenie sa s ich obsahom,
zistenie rodinných a osobných pomerov) a jednak z porušenia ustanovení Trestného
poriadku - § 292 ods. 4 Tr. por. a § 38 ods. 1 písm. d) a Trestného zákona - § 50 ods. 4
(najmä prihliadanie k rozkazu, resp. rozhodnutiu obvodného úradu sp. zn. A/2011/03517
z 18.4.2011 a sp. zn. A/2011/06986 zo 4.11.2011).
Nesmierne ľutujem všetko zlé čo som v živote spáchal, avšak mám za to, že
napadnutým rozhodnutím okresného súdu boli porušené ustanovenia Trestného poriadku a
Trestného zákona a zároveň moje základné ľudské práva uvedené v čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b/ a c/ a čl. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , a to tým, že nebola zachovaná
lehota na prípravu na verejné zasadnutie a neboli dodržané ustanovenia o povinnej
obhajobe, ako aj tým, že súd prihliadal aj na priestupkové rozhodnutia, ktoré sa týkali
skutku spáchaného pred začiatkom plynutia skúšobnej doby a skutku, pre ktorý bolo
konanie o priestupku zastavené a tiež tým, že súd ma riadne nepoučil a tým, že súd
neskúmal všetky skutočnosti potrebné pre jeho rozhodnutie.»
V podaní doručenom ústavnému súdu 14. mája 2012 sťažovateľ doplnil svoju
argumentáciu a uviedol:
«Napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 6 T 58/2010 bol mi
uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, ktorý mi bol podmienečne
odložený na skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov a zároveň mi bol uložený probačný dohľad
nad mojim správaním v skúšobnej dobe, okresný súd na verejnom zasadnutí postupoval
podľa ustanovení § 50 Trestného zákona, ako to vyplýva aj zo samotného namietaného
uznesenia zo 16.4.2012, vo výroku ktorého je konštatované, že „Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák.
súd vyslovuje, že odsúdený L. T. ... sa... neosvedčil...“.
Spôsob ukončenia podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom, čo bol aj môj
prípad, je pritom upravený v § 52 Tr. zák. Okresný súd mohol v danom prípade rozhodnúť
o mojom neosvedčení sa a o nariadení výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody len
podľa, ustanovenia § 52 ods. 1 a 5 Tr. zák. a v nijakom prípade nie podľa § 50 ods. 4 Tr.
zák., ktorý upravuje spôsob ukončenia klasického podmienečného odsúdenia, teda
podmienečného odsúdenia bez probačného dohľadu.
Práve v dôsledku aplikácie nesprávnych ustanovení Trestného zákona okresný súd
vôbec nezisťoval, ako prebiehal môj probačný program a či som dodržiaval podmienky
probačného dohľadu.
Ako som uviedol už vo svojej sťažnosti zo 7.5.2012, okresný súd sa na verejnom
zasadnutí vôbec neopýtal probačného úradníka, ktorý ma mal na starosti, či som sa
dostavoval na probáciu a ani ako som si v skúšobnej dobe viedol. Probačný úradník bol
na verejnom zasadnutí prítomný, aj keď jeho prítomnosť zo zápisnice vôbec nevyplýva.
Okresný súd si zjavne vôbec neuvedomoval, že rozhoduje o ukončení podmienečného
odsúdenia s probačným dohľadom.
Samozrejme teda namietam, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu ustanovenia
§ 52 ods. 1 Tr. zák. a nie § 50 ods. 4 Tr. zák. ako som nesprávne uviedol vo svojej sťažnosti.
Okresný súd teda mohol zvážiť, vzhľadom na všetky okolnosti uvedené v podnete
zo 7.5.2012, ponechanie probačného dohľadu v platnosti a tento primerane predĺžiť.»
Opierajúc sa o uvedené odôvodnenie sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal, aby
ústavný súd rozhodol, že jeho v petite označené základné práva zaručené ústavou a práva
zaručené dohovorom boli napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu porušené, v nadväznosti na to ďalej navrhoval, aby bolo napadnuté uznesenie
zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a aby mu bola priznaná náhrada
trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1,
čl. 50 ods. 3, čl. 16 ods. 2 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b)
a c) a čl. 3 dohovoru uznesením okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom
v označenom konaní, v ktorom okresný súd v zmysle ustanovení § 419 Trestného poriadku
rozhodoval o osvedčení sa sťažovateľa ako odsúdeného v rámci skúšobnej doby
podmienečne odloženého trestu odňatia slobody.
Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv
a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám
presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými
štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva
a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany
aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd
(I. ÚS 61/06).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľom namietané porušenie
niektorého z jeho ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných
práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).
Judikatúra ústavného súdu zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva
v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Podľa ustanovenia § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti
uzneseniu je sťažnosť.
Podľa ustanovenia § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť
každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo
prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne
pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.
Podľa ustanovenia § 419 ods. 1 Trestného poriadku o tom, či sa odsúdený
v skúšobnej dobe osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody, rozhodne súd
na verejnom zasadnutí.
Podľa ustanovenia § 419 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu podľa odseku 1
je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
S poukazom na príslušnú právnu úpravu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal
v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu
svojich práv, ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu podľa jeho názoru porušené, pričom tento opravný
prostriedok v danej veci nevyužil, resp. sa ho vzdal.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,
a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí dodržať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Pokiaľ sťažovateľ pri uplatňovaní ochrany svojich základných práv zostal pasívny
a možnosť iniciovať riadne opravné konanie na základe uplatnenia sťažnosti, ktorou
disponoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, vôbec nevyužil (pretože sa jej
dobrovoľne vzdal), a nerešpektoval tak označený systém postupnosti, nemôže sa dovolávať
suplovania riadneho opravného konania prostredníctvom konania o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré
zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd
na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom
procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu v prípade ich nevyčerpania vylúčená.
Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, v ktorej odvolávajúc na ustanovenie § 53
ods. 2 zákona o ústavnom súde žiada ústavný súd o zohľadnenie osobitných okolností jeho
prípadu, a teda odpustenie nevyčerpania opravného prostriedku (v jeho prípade riadneho
opravného prostriedku – sťažnosti poskytovanej ustanoveniami § 185 Trestného poriadku),
ústavný súd poukazuje na to, že označené ustanovenie zákona o ústavnom súde je
aplikovateľné v prípadoch nedostatku procesnej podmienky konania, ktorou je
neprípustnosť sťažnosti (napr. nevyčerpanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa
ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov v prípade sťažnosti na porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy; nevyčerpanie podnetu ako právneho prostriedku nápravy v rámci
sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky a pod.). Vzhľadom na skutočnosť, že
u sťažovateľa ide o inú kategóriu procesnej prekážky, a síce o nedostatok právomoci, javí
sa za daných okolností jeho argumentácia ako irelevantná.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012