Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Sa-1-2022.pdf
PDF · 126.68 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/1/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: H. H., nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť Gabon, alias K. Y. A., nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť Francúzska republika, t.č. ÚPZC Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 30.12.2021, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA9-85-048/2021-AV zo dňa 28. októbra 2021, takto
rozhodol:
I. Žalobu vo výroku 1/ petitu o d m i e t a . II. Žalobu vo výroku 2/ petitu z a m i e t a . III. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 30.12.2021, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1 SSP, doručenou správnemu orgánu dňa 31.12.2021 a prostredníctvom neho Krajskému súdu v Bratislave dňa 05.01.2022, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) žalobca domáhal zrušenia v záhlaví uvedeného rozhodnutia o predĺžení zaistenia, nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a žiadnemu z účastníkov navrhol nepriznať nárok na náhradu trov konania. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 4 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“), pričom rozhodnutie označil za nepreskúmateľné z dôvodu nevysporiadania sa žalovaného so všetkými náležitosťami použitého zaisťovacieho inštitútu, čím sa rozhodnutie stalo neúčelným.
2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC namietol stanovenú dĺžku predĺženia doby zaistenia na čas do 03.02.2022, z dôvodu jeho riadne neoverenej totožnosti a štátnej príslušnosti, ktorú žalovaný overoval cez autority príslušných štátov, čo bráni realizácii výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 15 rokov, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 4T/33/2016. Tvrdenia žalovaného označil za účelné, nakoľko v samotnom rozhodnutí uviedol, že jeho totožnosť bola overená cez Interpol a ide o osobu Michel Matumbu, nar. 25.06.1981, št. príslušnosť Gabon. Predĺženie zaistenia teda považuje za neprimerané, nedôvodné a výrazným spôsobom zasahujúce do jeho základných ľudských práv a slobôd.
3. Vo vyjadrení zo dňa 03.01.2022 žalovaný poukázal na to, že s napadnutým rozhodnutím zo dňa 28.10.2020 bol žalobca prostredníctvom tlmočníka oboznámený, odmietol ho prevziať a za
deň doručenia sa považuje dátum 28.10.2021. Správnu žalobu podanú prostredníctvom Centra právnej pomoci doručil žalovanému do elektronickej schránky zaručeným elektronickým podpisom dňa 31.12.2021. V skutkových okolnostiach sa pridržiaval argumentácie uvedenej v napadnutom rozhodnutí a k procesným náležitostiam uviedol, že právny zástupca žalobcu označil v žalobe len všeobecné ustanovenie § 221 SSP bez špecifikovania konkrétneho odseku, čo je v rozpore ust. § 226 ods. 1 písm. a/ SSP, a teda nie je riadne označený druh žaloby. Na podanie žaloby podľa odseku 1 ust. § 221 SSP však uplynula lehota 7 dní v zmysle ust. § 225 ods. 1 SSP a žalobca tak môže žiadať len svoje prepustenie. V rozhodnutí o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci, právoplatnom dňa 13.12.2021, je vo výrokovej časti rozhodnutia uvedené, že ide o právnu vec preskúmania zákonnosti rozhodnutia. Dňa 15.12.2021 bola urobená oprava, slovné spojenie „preskúmania zákonnosti“ bolo perom škrtnuté a namiesto toho je napísané „prepustenie zo zaistenia“. K osobe žalobcu zistil, že ide o štátneho príslušníka Gabonu a bez vykonania ďalších úkonov nie je možné zabezpečiť realizáciu výkonu trestu vyhostenia. Zo zaistenia bude prepustený, ak príslušné autority Francúzskej republiky oficiálne potvrdia, že ide o ich občana. Sám žalobca uviedol, že s Veľvyslanectvom Francúzskej republiky na Slovensku sa pokúšal spojiť a bolo mu povedané, že mu nevedia pomôcť. Žalobu ako nedôvodnú žiadal zamietnuť.
4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.
5. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 28.10.2021, č.p. PPZ-HCP-BA9-85-048/2021-AV, žalovaný na účel výkonu trestu administratívneho vyhostenia, predĺžil dĺžku doby zaistenia žalobcu do 03.02.2022. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 88 ods. 1 písm. b/, ods. 2, ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z., ust. § 65 ods. 1 Trestného zákona, ust. § 441 ods. 1 Trestného poriadku, čl. 5 ods. 1 písm. f/ a čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z.z. V skutkových dôvodoch zdôraznil potrebu zaistenia žalobcu na účel výkonu trestu vyhostenia a dôvodnosť obavy z rizika úteku, nakoľko v jeho prípade nie je možné trest vyhostenia vykonať zo slobody, alebo vrátením na hranicu, keďže pre nepreukázanie jeho štátnej príslušnosti nemožno jednoznačne určiť krajinu, do ktorej má byť trest vyhostenia realizovaný. Žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu, je bez finančných prostriedkov a možnosti starostlivosti o svoju osobu (sociálne, zdravotne i existenčne), nemá zabezpečené ubytovanie, čo vytvára riziko pokračovania trestnej činnosti, skrývania sa, nejasný príchod na územie Slovenskej republiky a následné opätovné zadržanie príslušníkmi policajného zboru. Nepreukázaná identita a vytváranie si vlastných identít vo Francúzsku, robí z neho ohľadom poskytovania údajov a informácii poskytovaných správnemu orgánu počas konania o zaistení a aj orgánom činným v trestnom konaní a súdom, nedôveryhodnú osobu. Na realizáciu výkonu trestu vyhostenia do štátu, kde nebudú porušované jeho základné ľudské práva a bude tam mať právo na pobyt, je nevyhnutné zistiť jeho pravú totožnosť a štátnu príslušnosť, pretože podľa informácii INTERPOL Paríž, žalobca používal päť rôznych identít. 6. S odkazom na ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov žalovaný konštatoval, že jedným z predpokladov pre vydanie rozhodnutia o zaistení je uloženie právoplatného trestu vyhostenia v zmysle Trestného zákona, o ktorom rozhodol príslušný súd SR. Túto podmienku považoval za preukázanú rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp.zn. 4T/33/2016 zo dňa 21.09.2017, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/122/2017, ktorým bol žalobcovi uložený trest vyhostenia na dobu 10 rokov. Správny orgán má v súčasnosti príslušným súdom nariadené zabezpečiť všetky zákonné postupy na výkon rozsudku v časti trestu vyhostenia. Ďalšou skutočnosťou osvedčujúcou nevyhnutnosť zaistenia žalobcu je, že sa nachádza na území SR neoprávnene, nedisponuje platným dokladom totožnosti, disponuje len minimálnymi finančnými prostriedkami, nie je v jeho silách a možnostiach si zabezpečiť adekvátne ubytovanie a teda na dosiahnutie účelu nie je možné využiť menej závažné prostriedky. Menej prísne opatrenia nie je z hľadiska ich efektívnosti, vzhľadom na osobu žalobcu, ktorému bol právoplatne uložený trest vyhostenia uplatniť, žalobcu je potrebné zaistiť a zo zaistenia vykonať za účasti štátu trest vyhostenia. 7. Dobu predĺženia zaistenia do 03.02.2022 žalovaný považoval za nevyhnutnú s ohľadom na to, že fyzický výkon trestu vyhostenia je možné vykonať len na základe stotožnenia žalobcu, ktorý nie je držiteľom cestovného dokladu, a je potrebné zabezpečiť vydanie náhradného cestovného dokladu. Pred samotným výkonom je potrebné spracovať a zabezpečiť doklady, preklady podporných dokladov, absolvovať pohovory u autorít príslušného štátu, u ktorého bude dokázané, že žalobca je jeho štátnym príslušníkom. Za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu, je potrebné komunikovať s príslušnými veľvyslanectvami, čo vyžaduje čas, zistené a zaslané podklady je následne potrebné spracovať, vyhodnotiť a až potom bude možné pristúpiť k samotnému zrealizovaniu trestu vyhostenia,
ktorý sa nevykonáva do susedného štátu, ale s potrebou leteckého zabezpečenia, čo tiež aj vzhľadom k situácii s COVID 19, vyžaduje určitý čas. 8. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia žalobcu a jeho zástupcu k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná, podľa ust. § 229 SSP ju zamietol.
9. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 10. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 11. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 12. Podľa § 225 ods. 1, 2 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania zaistenia a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa keď rozhodnutie správneho súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť.
13. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
14. Podľa § 230 ods. 1 pís. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
15. Podľa § 221 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z., žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 16. Podľa § 225 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z., správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 17. Podľa § 98 ods. 1 písm. d/ zák. č. 162/2015 Z.z., správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná oneskorene. 18. Podľa § 170 písm. a/ zák. č. 162/2015 Z.z., žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak žaloba bola odmietnutá. 19. Správny súdny poriadok v ust. § 225 ods. 1 SSP zakotvuje subjektívnu lehotu na podanie správnej žaloby vo veciach zaistenia. V uvedenom prípade je pre posúdenie včasnosti podania žaloby daná sedem dňová lehota, ktorá začína plynúť od okamihu doručenia, resp. oznámenia napadnutého rozhodnutia žalobcovi. 20. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného jednoznačne vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi pretlmočené a doručené, resp. ho odmietol prevziať dňa 28.10.2021, pričom táto skutočnosť je na napadnutom rozhodnutí vyznačená originálom podpisu ustanoveného tlmočníka. Subjektívna lehota na podanie žaloby začala žalobcovi plynúť dňa 28.10.2021, dňa 03.11.2021 podal v Centre právnej pomoci, kancelária Bratislava, žiadosť o poskytnutie právnej pomoci a rozhodnutím číslo spisu: KaBA/20662/2021, ČRZ: 134353/2021 zo dňa 03.12.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 13.12.2021, mu Centrum právnej pomoci priznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci vo veci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia s tým, že súčasne sa určilo aj za jeho zástupcu. 21. Žalobu o preskúmanie napadnutého rozhodnutia doručil žalobca cestou právneho zástupcu žalovanému až dňa 31.12.2021, teda po zákonom určenej lehote. 22. Podľa § 70 zák. č. 162/2015 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, predseda senátu odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník konania alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí. Návrh treba podať do 15 dní po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť i zmeškaný úkon. 23. Podľa § 71 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z., ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd. 24. Podľa § 181 ods.1 zák. č. 162/2015 Z.z., fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 25. Podľa ods. 4 cit. ust. zmeškanie lehoty podľa odsekov 1 až 3 nemožno odpustiť. 26. Procesným zákonným dôsledkom tejto skutočnosti, t.j. zmeškania lehoty na podanie žaloby, je odmietnutie žaloby postupom podľa ust. § 98 ods. 1 písm. d/ zák. č. 162/2015 Z.z. Súd teda v žalobu v prvej časti jej petitu, v znení: „rozhodnutie žalovaného PPZ-HCP-BA9-85-048/2021-AV zo dňa 28.10.2021 sa v celom rozsahu zrušuje,“ odmietol.
27. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
28. Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie, 29. Podľa § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. 30. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 31. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 32. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 33. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b/ môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 34. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
35. Podľa § 61a ods. 1 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, môže zotrvať na území Slovenskej republiky počas lehoty na vycestovanie podľa § 83 ods. 1.
36. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“ V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom.
37. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.
38. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.
39. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
40. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo však nie je absolútne nedotknuteľné. Štát môže do tohto práva zasiahnuť, ak je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrane zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
41. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobcovi bola doba zaistenia predĺžená o tri mesiace, do 03.02.2022. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie jeho osobnej slobody, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1 Charty, pričom jeho presnú dobu nemožno dôsledne predbežne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav zaisteného cudzinca, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne
dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu predĺženia zaistenia žalovaný určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 ZoPC na tri mesiace, nakoľko žalobca nemal na pobyt na území SR udelený žiaden druh pobytu ani víz, jeho identita je sporná, nemá prostriedky na zabezpečenie alternatívy pobytu, jeho pobyt na slobode by predstavoval riziko úteku a je nevyhnuté administratívne zabezpečiť jeho návrat do krajiny pôvodu. .
42. Článok 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc (ďalej aj „Nariadenie č. 399/2016“), vyžaduje pre plánovaný pobyt na území členských štátov platný cestovný doklad, oprávňujúci držiteľa prekročiť hranicu, pričom jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov (od tejto podmienky možno upustiť v odôvodnenej núdzovej situácii) a musel byť vydaný počas posledných 10 rokov, platné vízum, ak sa podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 vyžaduje, s výnimkou prípadu, ak sú cudzinci držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza; zdôvodnenie účelu a podmienky plánovaného pobytu a dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do krajiny pôvodu, alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom; nejde o osoby, na ktoré bolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia vstupu; nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.
43. Nevyhnutnosť administratívneho vyhostenia rezultuje Článok 6 Nariadenia č. 399/2016, ktorý okrem iného od cudzinca vyžaduje, aby nešlo o osobou, na ktorú bolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia vstupu; nepokladá sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu a najmä nebolo naňho z takéhoto dôvodu vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.
44. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp.zn. 4T/33/2016 zo dňa 21.09.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/122/2017 bol žalobca odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody a trest vyhostenia. Okresný súd Bratislava I nariadil výkon trestu vyhostenia žalobcu pod menom Rodrigue Vengeslas Ipandzou, nar. 10.05.1977. Podľa informácií INTERPOL Paríž ide o osobu Michel Matumbu, nar. 25.06.1987 v Betam (Gabon), pričom táto osoba používa viaceré identity ako Michel Matumbi (Gabon), Guy Komguem (Kamerun), Michael Kuifor (Libéria). Po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dňa 03.08.2021 o 14:25 hod. bol žalobca predvedený spred Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou na Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava. Správny orgán za prítomnosti tlmočníka spísal zápisnicu o vyjadrení, v ktorej žalobca okrem iného uviedol, že je Rodrigue Vengeslas Ipandzou, nar. 10.05.1977, a je štátnym občanom Francúzska. K používaniu rôznych identít uviedol, že ich využíval, keď ho vo Francúzsku zastavila polícia na aute, keď spáchal rôzne priestupky alebo pil alkohol. Žalovaný toho istého dňa 03.08.2021 rozhodol o zaistení žalobcu na dobu do 02.09.2021 rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA9-85- 017/2021-AV. Žalobca bol prijatý do ubytovacích priestorov ÚPZC Medveďov. Na žiadosť útvaru o predĺženie zaistenia bolo žalobcovi napadnutým rozhodnutím po opätovnom podaní vyjadrenia za prítomnosti tlmočníka predĺžená lehota zaistenia do 02.11.2021 a napadnutým rozhodnutím č. PPZ- HCP-BA9-85-048/2021-AV zo dňa 28.10.2021, do 03.02.2022. 45. Žalobca namietal nedostatočné vysporiadanie sa so všetkými náležitosťami použitého zaisťovacieho inštitútu a neúčelnosť jeho zaistenia za súčasného skutkového stavu, čo však v podanej žalobe žiadnym spôsobom nekonkretizoval. Neuviedol dôvody, pre ktoré považuje zaistenie za neúčelné, ani ktorými konkrétnymi náležitosťami zaistenia sa žalovaný nezaoberal. Uviedol iba, že žalovaný už náležite zistil skutkový stav a cez INTERPOL overil jeho totožnosť, keď zistil, že sa jedná o osobu Michel Matumbu, nar. 25.06.1981 v Betam (Gabon), št. príslušnosť Gabon, a teda nemá dôvod na ďalšie predlžovanie zaistenia. K uvedenej námietke správny súd uvádza, že žalobca v podaných vyjadreniach naďalej trval na tom, že je Rodrigue Vengeslas Ipandzou, štátny občan Francúzska, čo sa však žalovanému v lehote predchádzajúceho zaistenia nepodarilo preukázať, naviac žalobca sám tvrdil, že viackrát kontaktoval Francúzsku ambasádu v Bratislave a žiadal o vydanie cestovného pasu, pričom dostal odpoveď, že ho evidujú pod iným menom a nevedia mu pomôcť. Tvrdenie, že jeho totožnosť už bola náležite zistená, je potom protirečivé. Okrem zistenia totožnosti však žalovaný odôvodnil predĺženie lehoty zaistenia aj potrebou vykonania ďalších úkonov, ako je vydanie náhradného cestovného dokladu, zabezpečenie prepravy a pod.
46. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci nie správny súd je viazaný žalobnými bodmi a žalobu je povinný posudzovať neformálne (§ 206 ods. 3 SSP), preskúmaval napadnuté rozhodnutie aj nad rámec žalobných námietok, so zameraním sa predovšetkým na účel zaistenia. Dospel k záveru, že v prípade žalobcu je daný nariadeným výkonom trestu vyhostenia, ktorý mu bol uložený právoplatným rozsudkom. Zaistenie je teda v súlade s ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Predpokladom samotného výkonu trestu vyhostenia je predovšetkým riadne zistenie totožnosti žalovaného, ako aj ďalšie úkony, ktorými sú vydanie náhradného cestovného dokladu a ďalšie, žalovaným podrobnejšie popísané v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Žalobca neuviedol a správny súd ani nezistil také skutočnosti, pre ktoré by nebolo možné právoplatne uložený trest vyhostenia vykonať.
47. Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, vyplýva, že „limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark.. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.“
48. V otázke dostatočného odôvodnenia doby predĺženia zaistenia ako jednej z esenciálnych zložiek rozhodnutia dospel súd k záveru, že žalovaný dostatočne popísal jednotlivé úkony, ktoré je na zrealizovanie trestu vyhostenia potrebné vykonať a jeho odôvodnenie považuje správny súd za dostačujúce a v súlade s ust. § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Časové rozpätie predĺženia zaistenia žalobcu nepovažuje správny súd za účelové alebo neodôvodnené. Vzhľadom k množstvu a nepredvídateľnosti počtu nevyhnutných úkonov a s ohľadom na celkový profil žalobcu by sa požiadavka na ešte konkrétnejšie vymedzenie úkonov javila ako prílišný formalizmus. Zároveň je potrebné uviesť, že dĺžka zaistenia neprekračuje maximálnu dobu, po ktorú môže byť príslušník tretej krajiny zaistený podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.
49. Prieskumu správneho súdu tiež neuniklo, že sa žalovaný zaoberal aj možnosťou uloženia alternatív k zaisteniu podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný odôvodnil, prečo v prípade žalobcu podmienky na uloženie miernejších opatrení nie sú splnené, keďže žalobca s poukazom na ust. § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov nie je schopný si zabezpečiť na území Slovenskej republiky ubytovanie, disponuje minimálnou výškou finančných prostriedkov (hotovosť cca 33 eur), nemá teda finančné zabezpečenie pobytu vo výške kladené ust. § 6 zákona o pobyte cudzincov. Podľa ust. § 1 ods. 1 vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z. (vykonávací predpis k § 6 zákona o pobyte cudzincov) suma finančných prostriedkov potrebná na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky sa určuje vo výške 56 eur na osobu a deň pobytu.
50. Zaistenie cudzinca predstavuje citeľný zásah do najvýznamnejších práv jednotlivca, a to do práva na slobodu pohybu a pobytu. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných najmä zákonom o pobyte cudzincov. Žalobca však svojimi námietkami nedokázal spochybniť zákonnosť rozhodnutia o predĺžení jeho zaistenia, prípadne zákonnosť konania, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo (napr. rozsudok NS SR 10SZa/16/2016).
51. V preskúmavanej veci možno teda uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu, napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti podľa ust. § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití
správnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Súd nezistil ani pochybenie správneho orgánu v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, a preto súd žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 229 SSP zamietol.
52. O trovách konania žalobcu rozhodol v súlade s ust. § 170 písm. a/, nakoľko súd žalobu v časti odmietol a za súčasného rešpektovania návrhu samotného žalobcu, žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal .
53. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.
Poučenie:
Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Podľa § 440 SSP: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j / podanie bolo nezákonne odmietnuté.
2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ ; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).