Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 297/2012
PDF · 171.67 KB
No categories available
III. ÚS 297/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná ako konateľ a advokát doc. JUDr. B. F.,
vedené pod sp. zn. Rvp 4926/2012, sp. zn. Rvp 4927/2012, sp. zn. Rvp 4928/2012, sp. zn.
Rvp 4929/2012 a sp. zn. Rvp 4930/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany a jeho
uzneseniami vydanými pod č. k. 4 Er/8/2009-41 zo 14. marca 2012, č. k. 4 Er/9/2009-52 zo
14. marca 2012, č. k. 4 Er/10/2009-51 zo 14. marca 2012, č. k. 4 Er/11/2009-41 zo
14. marca 2012 a č. k. 4 Er/12/2009-52 zo 14. marca 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 4926/2012, sp.
zn. Rvp 4927/2012, sp. zn. Rvp 4928/2012, sp. zn. Rvp 4929/2012 a sp. zn. Rvp 4930/2012
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 297/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustné.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. mája 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod
sp. zn. Rvp 4926/2012, sp. zn. Rvp 4927/2012, sp. zn. Rvp 4928/2012, sp. zn. Rvp
4929/2012 a sp. zn. Rvp 4930/2012, ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu
diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu
Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami č. k. 4 Er/8/2009-41 zo 14. marca
2012, č. k. 4 Er/9/2009-52 zo 14. marca 2012, č. k. 4 Er/10/2009-51 zo 14. marca 2012, č. k.
4 Er/11/2009-41 zo 14. marca 2012 a č. k. 4 Er/12/2009-52 zo 14. marca 2012 (ďalej aj
„napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že vo veciach vedených okresným súdom pod sp. zn.
4 Er/8/2009, sp. zn. 4 Er/9/2009, sp. zn. 4 Er/10/2009, sp. zn. 4 Er/11/2009 a sp. zn.
4 Er/12/2009 boli uzneseniami vydanými vyšším súdnym úradníkom tieto exekučné
konania zastavené. Sťažovateľka proti uzneseniam vydaným vyšším súdnym úradníkom
podala odvolanie, o ktorých rozhodol sudca okresného súdu napadnutými uzneseniami tak,
že exekúciu zastavil. Rozhodnutie o trovách konania vylúčil na samostatné rozhodnutie.
V poučení o opravnom prostriedku okresný súd uviedol, že odvolanie proti týmto
uzneseniam o zastavení konania nie je prípustné.
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje na znenie § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), z ktorého vyplýva prípustnosť opravného prostriedku proti
rozhodnutiam vydaným všeobecným súdom podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní. Okresný súd však podľa sťažovateľky toto ustanovenie ignoroval a v zmysle § 374
ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) postupoval tak, ako by odvolanie
prípustné nebolo. V sťažnostiach konštatuje, že napadnuté „uznesenie ktoré malo byť
výsledkom rozhodovacej činnosti súdu druhého stupňa, bolo vydané ako výsledok
rozhodovacej činnosti sudcu súdu prvého stupňa... Nerešpektovanie zákonného príkazu
postúpiť vec v druhom stupni na prejednanie Krajskému súdu v Nitre síce spočíva v rovine
porušenia jednoduchého práva (§ 209a ods. 2 OSP), avšak v prípade sťažovateľa zároveň
viedlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy ...
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“. Čo sa týka
posúdenia merita veci, malo potom podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu zásady
dvojinštančnosti konania exekučným súdom.
V ďalších svojich námietkach sťažovateľka uvádza, že exekučný súd „nie je
legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre
veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. ...
Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe...“. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta že exekučný súd
svoje rozhodovacie oprávnenie dotvoril. Poukazuje na to, že úspešný sťažovateľ
v rozhodcovskom konaní „stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného
§ 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené
s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna
interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku... je v priamom rozpore s ústavným
právom sťažovateľa (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces ako
aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom
právnej istoty.“ Zároveň však namieta, že exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonal
a ku svojim záverom dospel na základe domnienok, hoci v skutočnosti takéto rozhodnutie
môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave.
Nadväzne na to sťažovateľka vyslovuje názor o protiústavnosti právnej normy,
na základe ktorej okresný súd vo veci rozhodoval [§ 44 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ďalej len „Exekučný
poriadok“)]. Zároveň namieta, že exekučný súd môže pristúpiť k preskúmaniu
rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní len na
podklade návrhu účastníka konania. Sťažovateľka tvrdí, že aj keď výkon a ochrana jej práva
na spravodlivý proces mala byť rovnaká, v konaní pred exekučným súdom mala výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie so
sťažovateľkou nemožno ospravedlniť jej iným postavením (t. j. že je obchodnou
spoločnosťou podnikajúcou v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto
dôvod je podľa ústavy a dohovoru zakázaným odlišným zaobchádzaním. V súvislosti s
aplikáciou Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách okresným súdom tvrdí, že „exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie
na normatívnej úprave, ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva a preto
sa ňou exekučný súd nemohol riadiť“.
Napokon sťažovateľka namieta, že okresný súd v napadnutých uzneseniach
nesprávne právne posúdil zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch a tiež nesprávne posúdil neprimeranosť úrokov z omeškania.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základného práva „na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy“, práva „na spravodlivý súdny proces zaručený čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru“,
ďalej základného práva „vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy“ a práva „na
pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1“ dodatkového protokolu, ďalej porušenie zákazu
diskriminácie vyplývajúceho z čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru v konaniach vedených
okresným súdom pod sp. zn. 4 Er/8/2009, sp. zn. 4 Er/9/2009, sp. zn. 4 Er/10/2009, sp. zn.
4 Er/11/2009 a sp. zn. 4 Er/12/2009, ako aj napadnutými uzneseniami, prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a uloží uhradiť trovy konania jej právnemu
zástupcovi.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj
za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
Kľúčové pre posúdenie doručených sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že okresný
súd postupoval v predložených veciach nesprávne, keď uznesenia vydané podľa § 57 ods. 2
Exekučného poriadku, ktorými zastavil exekučné konania považoval za rozhodnutia, proti
ktorým nie je prípustný opravný prostriedok. Preto, pokiaľ odvolaniam sťažovateľky proti
rozhodnutiam vydaným vyšším súdnym úradníkom zákonný sudca okresného súdu nemienil
vyhovieť, mal tieto veci predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to
vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania,
proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo za c) ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).
Podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní proti rozhodnutiu súdu podľa
odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného
čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal
súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého
rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,
predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote
oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania
zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní
skutočne vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie z dôvodov vymenovaných v § 45 ods. 1
zákona o rozhodcovskom konaní je proti takémuto uzneseniu okresného súdu (ktorý má
postavenie exekučného súdu) prípustné odvolanie.
V okolnostiach prípadu rozhodoval v označených konaniach napadnutými
uzneseniami sudca okresného súdu vychádzajúc z názoru, že v danom prípade sa
rozhodnutia vydané vyšším súdnym úradníkom podaním odvolaní sťažovateľkou zo zákona
zrušili a vo veci musel opätovne rozhodnúť sudca okresného súdu (§ 374 ods. 4 OSP).
Zo zmyslu a účelu § 374 ods. 4 OSP však vyplýva, že takéto rozhodnutie je potrebné
považovať za rozhodnutie súdu prvého stupňa, keďže sa ním vlastne nerozhoduje
o odvolaní účastníka konania, ale opätovne sa rozhoduje o celej veci sudcom okresného
súdu v prvom stupni. Proti rozhodnutiu okresného súdu ako súdu exekučného podľa § 45
zákona o rozhodcovskom konaní je vždy prípustné odvolanie, a to bez ohľadu na to, či
rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník okresného súdu alebo sudca okresného súdu, a bez
ohľadu na nesprávnosť poučenia okresného súdu o neprípustnosti odvolania proti takémuto
uzneseniu.
Podľa § 58 ods. 1 OSP súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho
zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu
patrí. Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť
i zmeškaný úkon.
Podľa § 58 ods. 2 OSP súd môže na žiadosť účastníka priznať odkladný účinok
návrhu, aby sa odpustilo zmeškanie lehoty.
Podľa § 204 ods. 2 druhej vety OSP ak rozhodnutie... obsahuje nesprávne poučenie o
tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.
V sťažovateľkiných prípadoch však odvolania proti napadnutým uzneseniam
vydaným sudcom okresného súdu podané neboli napriek tomu, že sťažovateľka bola
oprávnená podať ich ako proti každému rozhodnutiu prvostupňového súdu, proti ktorému je
odvolanie prípustné. Zo sťažností je zrejmé, že sťažovateľka si je vedomá svojho práva
podať odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu vydanému podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojení s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, keďže tento názor tvorí podstatu
právnej argumentácie formulovanej v jej sťažnostiach. To však svedčí o tom, že
sťažovateľka nevyužila opravný prostriedok, ktorý jej bol dostupný a ktorý jej zákon na
ochranu základných práv účinne poskytuje a na ktorého použitie je oprávnená v zmysle § 45
ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, čo však zakladá neprípustnosť jej sťažností
podaných ústavnému súdu. Sťažovateľka ani len netvrdí (tým menej preukazuje), že
odvolania nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto zo strany ústavného
súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavou daná právomoc ústavnému súdu neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe
zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 45 ods. 3 zákona
o rozhodcovskom konaní a to ani v prípade pochybenia v procesnom postupe súdu prvého
stupňa. Ústavný súd môže svoju právomoc na konanie založiť až vtedy, ak fyzická alebo
právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľka ako účastníčka
konania zvolila medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľke
dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosti ako neprípustné, pričom sa bližšie nezaoberal
argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu ňou označených práv.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2012