Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 51/2013
PDF · 165.96 KB
No categories available
II. ÚS 51/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná ako konateľ a advokát doc. JUDr. B. F.,
PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany a jeho uznesením sp. zn.
4 Er 6/2009 zo 4. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný
súd“) a jeho uznesením sp. zn. 4 Er 6/2009 zo 4. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že v exekučnej veci bolo uznesením z 10. januára 2012
vydaným vyšším súdnym úradníkom exekučné konanie zastavené. Sťažovateľka proti
tomuto uzneseniu podala odvolanie, o ktorom rozhodol sudca okresného súdu napadnutým
uznesením tak, že exekúciu zastavil. Rozhodnutie o trovách konania vylúčil na samostatné
rozhodnutie. V poučení o opravnom prostriedku okresný súd uviedol, že odvolanie proti
tomuto uzneseniu o zastavení konania nie je prípustné.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na znenie § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“), z ktorého vyplýva prípustnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiam
vydaným všeobecným súdom podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
Okresný súd však podľa sťažovateľky toto ustanovenie ignoroval a v zmysle § 374 ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) postupoval tak, ako by odvolanie
prípustné nebolo. V sťažnosti konštatuje, že napadnuté „uznesenie ktoré malo byť
výsledkom rozhodovacej činnosti súdu druhého stupňa, bolo vydané ako výsledok
rozhodovacej činnosti sudcu súdu prvého stupňa... Nerešpektovanie zákonného príkazu
postúpiť vec v druhom stupni na prejednanie Krajskému súdu v Nitre síce spočíva v rovine
porušenia jednoduchého práva (§ 209a ods. 2 OSP), avšak v prípade sťažovateľa zároveň
viedlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“. Čo sa týka
posúdenia merita veci, podľa sťažovateľky malo dôjsť k porušeniu zásady dvojinštančnosti
konania exekučným súdom.
V ďalších svojich námietkach sťažovateľka uvádza, že exekučný súd „nie je
legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre
veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. ...
Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe...“. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že exekučný súd
svoje rozhodovacie oprávnenie dotvoril. Poukazuje na to, že úspešný sťažovateľ
v rozhodcovskom konaní „stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného
§ 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené
s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna
interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku... je v priamom rozpore s ústavným
právom sťažovateľa (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces ako
aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom
právnej istoty.“. Zároveň však namieta, že exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonal
a ku svojim záverom dospel na základe domnienok, hoci v skutočnosti takéto rozhodnutie
môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave.
Nadväzne na to sťažovateľka vyslovuje názor o protiústavnosti právnej normy,
na základe ktorej okresný súd vo veci rozhodoval [§ 44 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov; ďalej len „Exekučný
poriadok“]. Zároveň namieta, že exekučný súd môže pristúpiť k preskúmaniu
rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní len na
podklade návrhu účastníka konania.
Sťažovateľka tvrdí, že aj keď výkon a ochrana jej práva na spravodlivý proces mala
byť rovnaká, v konaní pred exekučným súdom mala výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ňou zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľkou nemožno
ospravedlniť jej iným postavením (t. j. že je obchodnou spoločnosťou podnikajúcou
v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je podľa ústavy
a dohovoru zakázaným odlišným zaobchádzaním. V súvislosti s aplikáciou Smernice Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách okresným súdom tvrdí,
že „exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá
v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol
riadiť“.
Napokon sťažovateľka namieta, že okresný súd v napadnutých uzneseniach
nesprávne právne posúdil zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov a tiež nesprávne posúdil neprimeranosť úrokov z omeškania.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základného práva „na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy“, práva „na spravodlivý súdny proces zaručený čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru“,
ďalej základného práva „vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy“ a práva „na
pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1“ dodatkového protokolu, ďalej porušenie zákazu
diskriminácie vyplývajúceho z čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného
súdu a jeho napadnutým uznesením, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume
1 000 € a uloží uhradiť trovy konania jej právnemu zástupcovi.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj
za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
Kľúčové pre posúdenie doručenej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd
postupoval v predloženej veci nesprávne, keď uznesenie vydané podľa § 57 ods. 2
Exekučného poriadku, ktorými zastavil exekučné konanie, považoval za rozhodnutie, proti
ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. Preto, pokiaľ odvolaniu sťažovateľky proti
rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom zákonný sudca okresného súdu nemienil
vyhovieť, mal tieto veci predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to
vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania,
proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).
Podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní proti rozhodnutiu súdu podľa
odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného
čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal
súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého
rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,
predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote
oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania
zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní
skutočne vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie z dôvodov vymenovaných v § 45 ods. 1
zákona o rozhodcovskom konaní je proti takémuto uzneseniu okresného súdu (ktorý má
postavenie exekučného súdu) prípustné odvolanie, a to bez ohľadu na nesprávnosť poučenia
okresného súdu o neprípustnosti odvolania proti takémuto uzneseniu.
Podľa § 58 ods. 1 OSP súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho
zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu
patrí. Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť
i zmeškaný úkon.
Podľa § 58 ods. 2 OSP súd môže na žiadosť účastníka priznať odkladný účinok
návrhu, aby sa odpustilo zmeškanie lehoty.
Podľa § 204 ods. 2 druhej vety OSP ak rozhodnutie... obsahuje nesprávne poučenie
o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od
doručenia.
V sťažovateľkinom prípade však odvolanie proti napadnutému uzneseniu vydanému
sudcom okresného súdu podané nebolo napriek tomu, že sťažovateľka bola oprávnená
podať ho ako proti každému rozhodnutiu prvostupňového súdu, proti ktorému je odvolanie
prípustné. Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka si je vedomá svojho práva podať
odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu vydanému podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojení s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, keďže tento názor tvorí podstatu
právnej argumentácie formulovanej v jej sťažnosti. Sťažovateľka však nevyužila opravný
prostriedok, ktorý jej bol dostupný a ktorý jej zákon na ochranu základných práv účinne
poskytuje a na ktorého použitie je oprávnená v zmysle § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom
konaní, čo však zakladá neprípustnosť jej sťažnosti podanej ústavnému súdu. Sťažovateľka
ani len netvrdí (tým menej preukazuje), že odvolanie nepodala z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, a preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný
postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavou daná právomoc ústavnému súdu neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe
zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 45 ods. 3 zákona
o rozhodcovskom konaní, a to ani v prípade pochybenia v procesnom postupe súdu prvého
stupňa. Ústavný súd môže svoju právomoc na konanie založiť až vtedy, ak fyzická alebo
právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľka ako účastníčka
konania zvolila medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľke
dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako neprípustnú (obdobne III. ÚS 297/2012) , pričom sa
bližšie nezaoberal argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu ňou označených
práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2013