Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 51/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná ako konateľ a advokát doc. JUDr. B. F.,

PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok

podľa , práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany a jeho uznesením sp. zn.

zo 4. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva vlastniť majetok podľa , práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný

súd“) a jeho uznesením sp. zn. zo 4. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v exekučnej veci bolo uznesením z 10. januára 2012

vydaným vyšším súdnym úradníkom exekučné konanie zastavené. Sťažovateľka proti

tomuto uzneseniu podala odvolanie, o ktorom rozhodol sudca okresného súdu napadnutým

uznesením tak, že exekúciu zastavil. Rozhodnutie o trovách konania vylúčil na samostatné

rozhodnutie. V poučení o opravnom prostriedku okresný súd uviedol, že odvolanie proti

tomuto uzneseniu o zastavení konania nie je prípustné.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na znenie

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“), z ktorého vyplýva prípustnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiam

vydaným všeobecným súdom podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

Okresný súd však podľa sťažovateľky toto ustanovenie ignoroval a v zmysle § 374 ods. 4

(ďalej len „OSP“) postupoval tak, ako by odvolanie

prípustné nebolo. V sťažnosti konštatuje, že napadnuté „uznesenie ktoré malo byť

výsledkom rozhodovacej činnosti súdu druhého stupňa, bolo vydané ako výsledok

rozhodovacej činnosti sudcu súdu prvého stupňa... Nerešpektovanie zákonného príkazu

postúpiť vec v druhom stupni na prejednanie Krajskému súdu v Nitre síce spočíva v rovine

porušenia jednoduchého práva ( ), avšak v prípade sťažovateľa zároveň

viedlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa ...

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“. Čo sa týka

posúdenia merita veci, podľa sťažovateľky malo dôjsť k porušeniu zásady dvojinštančnosti

konania exekučným súdom.

V ďalších svojich námietkach sťažovateľka uvádza, že exekučný súd „nie je

legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu

o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre

veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. ...

Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní,

nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci

v rozsahu uvedenom v žalobe...“. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že exekučný súd

svoje rozhodovacie oprávnenie dotvoril. Poukazuje na to, že úspešný sťažovateľ

v rozhodcovskom konaní „stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného

§ 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené

s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna

interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku... je v priamom rozpore s ústavným

právom sťažovateľa (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces ako

aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom

právnej istoty.“. Zároveň však namieta, že exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonal

a ku svojim záverom dospel na základe domnienok, hoci v skutočnosti takéto rozhodnutie

môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave.

Nadväzne na to sťažovateľka vyslovuje názor o protiústavnosti právnej normy,

na základe ktorej okresný súd vo veci rozhodoval [§ 44 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov; ďalej len „Exekučný

poriadok“]. Zároveň namieta, že exekučný súd môže pristúpiť k preskúmaniu

rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní len na

podklade návrhu účastníka konania.

Sťažovateľka tvrdí, že aj keď výkon a ochrana jej práva na spravodlivý proces mala

byť rovnaká, v konaní pred exekučným súdom mala výrazne nevýhodné postavenie a bolo

s ňou zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľkou nemožno

ospravedlniť jej iným postavením (t. j. že je obchodnou spoločnosťou podnikajúcou

v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je podľa

a dohovoru zakázaným odlišným zaobchádzaním. V súvislosti s aplikáciou Smernice Rady

93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách okresným súdom tvrdí,

že „exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá

v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol

riadiť“.

Napokon sťažovateľka namieta, že okresný súd v napadnutých uzneseniach

nesprávne právne posúdil zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona

č. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších

predpisov a tiež nesprávne posúdil neprimeranosť úrokov z omeškania.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základného práva „na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

“, práva „na spravodlivý súdny proces zaručený Európskeho dohovoru“,

ďalej základného práva „vlastniť majetok zaručeného “ a práva „na

pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1“ dodatkového protokolu, ďalej porušenie zákazu

diskriminácie vyplývajúceho z a dohovoru postupom okresného

súdu a jeho napadnutým uznesením, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume

1 000 € a uloží uhradiť trovy konania jej právnemu zástupcovi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať

a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj

za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ,

).

Kľúčové pre posúdenie doručenej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd

postupoval v predloženej veci nesprávne, keď uznesenie vydané podľa § 57 ods. 2

Exekučného poriadku, ktorými zastavil exekučné konanie, považoval za rozhodnutie, proti

ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. Preto, pokiaľ odvolaniu sťažovateľky proti

rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom zákonný sudca okresného súdu nemienil

vyhovieť, mal tieto veci predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to

vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania,

proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné

konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.

b) alebo c).

Podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní proti rozhodnutiu súdu podľa

odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Podľa proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného

čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal

súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého

rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,

predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote

oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,

proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania

zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní

skutočne vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie z dôvodov vymenovaných v § 45 ods. 1

zákona o rozhodcovskom konaní je proti takémuto uzneseniu okresného súdu (ktorý má

postavenie exekučného súdu) prípustné odvolanie, a to bez ohľadu na nesprávnosť poučenia

okresného súdu o neprípustnosti odvolania proti takémuto uzneseniu.

Podľa súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho

zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu

patrí. Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť

i zmeškaný úkon.

Podľa súd môže na žiadosť účastníka priznať odkladný účinok

návrhu, aby sa odpustilo zmeškanie lehoty.

Podľa druhej vety ak rozhodnutie... obsahuje nesprávne poučenie

o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od

doručenia.

V sťažovateľkinom prípade však odvolanie proti napadnutému uzneseniu vydanému

sudcom okresného súdu podané nebolo napriek tomu, že sťažovateľka bola oprávnená

podať ho ako proti každému rozhodnutiu prvostupňového súdu, proti ktorému je odvolanie

prípustné. Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka si je vedomá svojho práva podať

odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu vydanému podľa § 57 ods. 2 Exekučného

poriadku v spojení s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, keďže tento názor tvorí podstatu

právnej argumentácie formulovanej v jej sťažnosti. Sťažovateľka však nevyužila opravný

prostriedok, ktorý jej bol dostupný a ktorý jej zákon na ochranu základných práv účinne

poskytuje a na ktorého použitie je oprávnená v zmysle § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom

konaní, čo však zakladá neprípustnosť jej sťažnosti podanej ústavnému súdu. Sťažovateľka

ani len netvrdí (tým menej preukazuje), že odvolanie nepodala z dôvodov hodných

osobitného zreteľa, a preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný

postup podľa .

daná právomoc ústavnému súdu neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe

zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 45 ods. 3 zákona

o rozhodcovskom konaní, a to ani v prípade pochybenia v procesnom postupe súdu prvého

stupňa. Ústavný súd môže svoju právomoc na konanie založiť až vtedy, ak fyzická alebo

právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľka ako účastníčka

konania zvolila medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,

naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľke

dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako neprípustnú (obdobne ) , pričom sa

bližšie nezaoberal argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu ňou označených

práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013