Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 327/2012
PDF · 197.72 KB
No categories available
I. ÚS 327/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012
predbežne prorokoval sťažnosť advokátky JUDr. T. P., Ž., Advokátska kancelária, Ž.,
zastúpenej advokátkou JUDr. K. M. P., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry
Žilina č. k. 3 Pv 1076/2011-13 z 15. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. T. P. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2012
doručená sťažnosť advokátky JUDr. T. P., Ž., Advokátska kancelária, Ž. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej
len „okresná prokuratúra“) č. k. 3 Pv 1076/2011-13 z 15. marca 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením okresná prokuratúra
rozhodla o priznaní odmeny a náhrady hotových výdavkov sťažovateľke za obhajobu
obvineného M. K., ktorému bola opatrením Okresného súdu Žilina sp. zn. 0 Tp 644/2011
z 19. decembra 2011 ustanovená ako obhajkyňa.
Okresná prokuratúra sťažovateľke odmenu za jeden úkon právnej služby nepriznala
a v ďalšom prípade krátila odmenu o polovicu.
Proti rozhodnutiu okresnej prokuratúry podala sťažovateľka v súlade s poučením
v ňom obsiahnutým sťažnosť, ktorú Krajská prokuratúra v Žiline (ďalej len „krajská
prokuratúra“) uznesením č. k. 3 KPt 100/12-3 z 2. apríla 2012 zamietla ako neprípustnú
s odôvodnením, že „prokurátorka okresnej prokuratúry rozhodovala o návrhu JUDr. T. P.
P. na odmenu podľa § 553 ods. 5 Tr. por. Proti tomuto rozhodnutiu, aj keby bolo zjavne
nesprávne, nie je prípustná sťažnosť. Novela Trestného poriadku vykonaná zákonom
č. 262/2011 Z. z. obsahuje legislatívny nedostatok (viď čl. I bod 137. novely), spočívajúci
v prečíslovaní pôvodných odsekov § 553 3 až 5 na nové odseky 4 až 6 bez toho, aby bola
zachovaná logická obsahová nadväznosť pôvodných odsekov 4 a 5. Prijatím takého znenia
zákonodarca vylúčil možnosť podať proti uzneseniu o výške odmeny a náhrady obhajcu
vydaného prokurátorom sťažnosť (s poukazom na ustanovenie § 185 ods. 2 druhá veta
Tr. por.). Podľa § 553 ods.6 Tr. por. sťažnosť je prípustná len proti rozhodnutiu podľa
§ 553 ods.4 Tr. por. a táto má aj odkladný účinok.“.
Podľa názoru sťažovateľky uznesením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 1076/2011-13
z 15. marca 20012 došlo k porušeniu jej práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a toto
svoje presvedčenie odôvodnila takto:
«Z ustanovenia § 553 ods. 5 Tr. por. vyplýva, že o návrhu obhajcu z hľadiska výšky
odmeny a náhrady rozhodne tam vymenovaný orgán, pretože nárok na odmenu a náhradu
ustanovenému obhajcovi vyplýva z ustanovenia § 553 ods. 2 Tr. por.
V návrhovom konaní sa teda rozhoduje „len“ o výške odmeny a náhrady, pričom
konajúci orgán je povinný rešpektovať tarifu určenú osobitným predpisom, ak zákon
neustanovuje inak.
Právny názor, ktorým odôvodňuje odporkyňa svoje rozhodnutie v nepriznanej časti
odmeny nemá oporu v právnom predpise ani v rozhodovacej praxi prokuratúr a súdov.
Rešpektovanie tohto názoru by znamenalo, že sťažovateľka obhajobu neprevzala,
nepripravovala a nevykonala prvú poradu s klientom. Nie je zrejmé z akého dôvodu
považuje odporkyňa za „prípravu obhajoby“, len „oboznámenie sa so spisom“.
Ak existujú dôvody povinnej obhajoby, tak vo vyšetrovacom spise sa nemôžu
nachádzať žiadne dôkazy procesne relevantného charakteru zabezpečené pred vznesením
obvinenia, pretože by boli procesne neúčinné... Je teda zrejmé, že advokát po ustanovení
za obhajcu v úvodnom štádiu trestného konania nemá čo zistiť z hľadiska prípravy obhajoby
v spise.
Príprava obhajoby nespočíva len „oboznámením sa so spisom“, keď naviac ani
z dôvodov napadnutého uznesenia nevyplýva s akým spisom sa má advokát po doručení
opatrenia o ustanovení za obhajcu oboznámiť.
Príprava obhajoby spočíva hlavne v analýze uznesenia o vznesení obvinenia
z hľadiska hmotného a procesného práva a porade s klientom a až potom môže obhajca
zvoliť stratégiu a taktiku obhajoby.
Štúdium spisového materiálu advokátom prichádza do úvahy ako úkon právnej
pomoci hlavne v prípadoch, ak obhajca bol ustanovený v priebehu trestného konania
a nebol ustanovený od začiatku trestného stíhania...
Z obsahu dôvodov napadnutého uznesenia nie je sťažovateľke známy dôvod,
pre ktorý odporkyňa podceňuje jej prípravu obhajoby, ktorá bola v končenom dôsledku
úspešná pre obvineného.
Odporkyňa v napadnutom uznesení označila uznesenie o vznesení obvinenia „len“
rozhodnutím o priebehu konania.
S takýmto právnym názorom nie je možné sa stotožniť. Uznesenie o vznesení
obvinenia je z hľadiska postavenia konkrétnej osoby meritórnym rozhodnutím, ktorým
sa začína realizovať celý rad jeho práv na strane jednej v rámci trestného konania a otvára
sa priestorov pre zákonné úkony zo strany štátu proti obvinenému... s prihliadnutím
na význam sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia nie je možné prisudzovať
postavenie tohto opravného prostriedku na úroveň parciálnych rozhodnutí orgánov činných
v trestnom konaní a súdov...
... závery prokuratúry sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne. V napadnutom uznesení
sa svojvoľne odchýlila od znení príslušných ustanovení, čo zásadne popiera ich účel
a význam ...
Pri akceptovaní dôvodov uznesenia Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 3 Kpt 100/12-
3 z 02. 04. 2012 s poukazom na aktuálne znenie ustanovenia § 553 Tr. por. prichádza
do úvahy len záver o tom, že sťažovateľka nemá právo na účinný opravný prostriedok.
Podľa názoru sťažovateľky je existujúci stav neudržateľný, pretože ustanovenie § 553
ods.5 Tr. por. zakotvuje návrhové konanie a je logické, že konajúci orgán návrhu môže, ale
aj nemusí návrhu vyhovieť. Existujúci stav vytvára možnosti pre absurdné stavy, keď
príslušný orgán návrhu úplne nevyhovie a advokát nebude mať možnosť opravného
prostriedku. Naopak, príslušný orgán prizná na návrh advokáta viac ako mu patrí podľa
práva a odsúdený (v prípade uznania viny sa uznesenie doručuje aj odsúdenej osobe)
nebude mať možnosť podať opravný prostriedok.
Samotný fakt, že ide o návrhové konanie zvýrazňuje nevyhnutnosť existencie
riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu príslušného orgánu...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné práva JUDr. T. P. podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 3 Pv 1076/2011- 13 z 15. 03. 2012 porušené boli.
2/ Uznesenie Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 3 Pv 1076/2011-13 z 15. 03. 2012
zrušuje a prikazuje Okresnej prokuratúre Žilina vo veci znova konať a rozhodnúť.
3/ Okresná prokuratúra Žilina je povinná v lehote jedného mesiaca od
právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania JUDr. T. P. na účet právnej zástupkyne
JUDr. K. M. P. ... tak, ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V prvom rade ústavný súd pripomína, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým
vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa
čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení
iných práv, resp. iným subjektom uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu,
ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd mohol sťažnosť sťažovateľky posudzovať
iba z hľadiska namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru,
a to uznesením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 1076/2011-13 z 15. marca 2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď
sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
To znamená, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno ústavnému súdu podať
spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť
neprípustná.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu
okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 1076/2011-13 z 15. marca 2012 podala v súlade s poučením
v ňom uvedeným sťažnosť, ktorú krajská prokuratúra vyhodnotila ako neprípustnú
vzhľadom na „legislatívny nedostatok“ vnesený do Trestného poriadku zákonom
č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Upravené
znenie relevantného ustanovenia (§ 553 ods. 6) Trestného poriadku po jeho zmene
v podstate vylúčilo podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o určení
výšky odmeny a náhrady výdavkov advokáta za obhajobu, avšak s vysokou mierou
pochybnosti o skutočnom zámere zákonodarcu túto problematiku takýmto spôsobom
upraviť. Krajská prokuratúra v druhostupňovom konaní rozhodla vychádzajúc z doslovného
znenia zmeneného Trestného poriadku neberúc do úvahy pochybnosť o správnosti jeho
nového znenia po vykonaní zmeny (novely) a bez prihliadnutia na predošlú právnu úpravu
a na účel a zmysel dotknutých ustanovení. Táto okolnosť však nič nemení na závere, že
sťažovateľka v konečnom dôsledku proti napadnutému rozhodnutiu okresnej prokuratúry
využila možnosť podania sťažnosti ako právneho prostriedku, ktorým sa domáhala okrem
iného aj ochrany svojho základného práva na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy),
čo v takomto prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Pretože sťažovateľka využila, aj keď navonok sporný, právny prostriedok nápravy
(sťažnosť), a teda v danom prípade sa domáhala ochrany svojich práv uplatnením právnych
prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry, ústavný súd jej sťažnosť v časti
smerujúcej proti rozhodnutiu okresnej prokuratúry odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Pre úplnosť je potrebné dodať, že ak by sa v súvislosti s týmto záverom vynorila
polemika o účinnosti takéhoto prostriedku nápravy, ústavný súd poukazuje na možnosť
využitia ďalšieho právneho prostriedku nápravy, ktorý sťažovateľka s najväčšou
pravdepodobnosťou nevyužila a ktorým je podnet podľa príslušných ustanovení zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“).
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna
žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby..., ktoré smeruje
k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal
návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého
konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona
oprávnený.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu...
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo
osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie
a) generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej
prokuratúry okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, krajského prokurátora,
vyššieho vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej
vojenskej prokuratúry...
c) príslušný krajský prokurátor, ak ide o okresného prokurátora alebo prokurátora
okresnej prokuratúry.
Vzhľadom na citované ustanovenia zákona o prokuratúre nemožno vylúčiť prípadnú
úspešnosť sťažovateľke dostupného právneho prostriedku nápravy (podnetu, opakovaného
podnetu, ďalšieho opakovaného podnetu). Ústavný súd v tejto súvislosti zotrváva v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený
podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07). Z tohto pohľadu sa preto
sťažnosť sťažovateľky znova javí neprípustnou, čo by opäť bolo dôvodom na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o uznesenie krajskej prokuratúry č. k. 3 KPt 100/12-3 z 2. apríla 2012,
sťažovateľka ho sťažnosťou pred ústavným súdom nenapadla (pozri petit sťažnosti), preto
sa ústavný súd týmto rozhodnutím krajskej prokuratúry z hľadiska jeho ústavnoprávnej
udržateľnosti nezaoberal. Ak by však sťažovateľka predmetné rozhodnutie z hľadiska
porušenia jej základných práv sťažnosťou napadla, ústavný súd konštatuje, že v tom prípade
by do úvahy prichádzal obdobný záver ako v prípade namietaného rozhodnutia okresnej
prokuratúry v časti odkazu na využitie podnetu ako dostupného právneho prostriedku
nápravy.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušiť rozhodnutie okresnej prokuratúry, vrátiť
jej vec na nové konanie a rozhodnutie a priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia),
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2012