Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 316/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. G. a Ing. M. G., K., zastúpených advokátom JUDr. V. J.,

Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v

a tiež práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo 16. marca 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. G. a Ing. M. G. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2012 doručená sťažnosť M. G. a Ing. M. G., K. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní zaručeného v a tiež práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. marca 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom sp. zn. zo 16. marca

2011 krajský súd ako vecne správny potvrdil rozsudok Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -352 z 13. apríla 2010, ktorým bola sťažovateľom uložená

povinnosť odstrániť z pozemku vo vlastníctve navrhovateľky neoprávnenú stavbu (stĺpiky

so závorou, pozn.), ktorej zriadením sťažovatelia neoprávnene zasiahli do vlastníckeho

práva navrhovateľky. Dovolanie sťažovateľov proti označenému rozsudku krajského súdu

bolo napádaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2011

odmietnuté, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nebolo prípustné.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia vyjadrujú svoju nespokojnosť tak

s uznesením najvyššieho súdu, ktorému vytýkajú nesprávne vyhodnotenie dovolacieho

dôvodu podľa , ako aj s rozsudkom krajského

súdu, ktorému vytýkajú jednako nedostatočnú odôvodnenosť a jednako nedostatočné

resp. rozporuplné zistenie skutkového stavu, ktoré napokon viedlo podľa sťažovateľov

k nesprávnemu meritórnemu rozhodnutiu. Sťažovatelia namietajú, že krajský súd, rovnako

ako pred ním aj okresný súd, sa vôbec nevysporiadal s ich námietkami týkajúcimi sa ich

pochybnosti o legálnosti nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľkou k pozemku,

na ktorom postavili spornú stavbu, ktorej odstránenia sa navrhovateľka domáhala.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

„Ústavný súd síce zásadne neprehodnocuje dokazovanie vykonané všeobecnými

súdmi, lebo — aj keď by sa s ním nestotožňoval - mu táto právomoc neprislúcha, na strane

druhej však, ak je hodnotenie konkrétnych dôkazov poznamenané prvkami ľubovôle,

v dôsledku absencie akceptovateľného racionálneho základu, ide o taký prípad nesprávnej

realizácie dôkazného konania, ktorý má za následok porušenie vyššie označených

základných práv. ...

Sťažovatelia v konaní preukázali nadobudnutie vlastníckeho práva k parcele

na základe kúpnej zmluvy, spornú časť pozemku užívali nerušene od roku 1978 až do roku

1998, preto ak by aj sporná časť pozemku nebola predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy,

nadobudli k nej vlastnícke právo vydržaním (viď zápisnica 6 ).

Sťažovatelia spochybnili právny titul, od ktorého navrhovateľka odvodzovala

oprávnenosť svojej držby - Dohodu zo 07.05.1957, na základe ktorej P. L. prenechal

do úžitku časť parcely č. ... o výmere ... M. C. (manželovi navrhovateľky), pretože P. L. ani

jeho manželka neboli nikdy jej vlastníkmi, ale iba užívateľmi (viď Dohoda z 7.5.1957).

Uvedená Dohoda nemohla založiť oprávnenosť a dobromyseľnosť držby, pretože nikto

nemôže preniesť na iného viac práv, než sám má.

Sťažovatelia žiadali pripojenie notárskeho spisu N 113/94? NZ 386/94 za účelom

zistenia právnej skutočnosti, ktorá mala založiť oprávnenú držbu navrhovateľky k spornému

pozemku a spôsobiť vydržanie vlastníckeho práva navrhovateľkou. Takýto dôkaz nemožno

hodnotiť ako nadbytočný, ale naopak má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovatelia šetrením v zozname znalcov vedenom MS SR zistili, že Ing, K. bol

zo zoznamu znalcov vyčiarknutý ešte dňa 25.09.2009, teda pred vypracovaním znaleckého

posudku č. ... dňa 12.11.2009 a písomného vyjadrenia zo dňa 28.02.2010. ... Prvostupňový

súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z dôkazu získaného v rozpore so zákonom. Túto

skutočnosť ponechal odvolací aj dovolací súd bez povšimnutia.

Znaleckým dokazovaním nebolo preukázané vlastnícke právo navrhovateľky, pretože

z posudku Ing. K. vyplýva iba fakt, že v 70-tych rokoch 20. storočia bola v katastri pri

novom mapovaní vykonaná zmena tvaru pozemkov sťažovateľov a navrhovateľky, pričom

dôvod tejto zmeny je neznámy a naopak podľa znaleckého posudku Ing. Č. podľa operátu

bývalej evidencie nehnuteľnosti pred novým mapovaním sa všetky tri stĺpiky postavené

sťažovateľmi nachádzali na pozemku ... patriacom sťažovateľom. ...

Medzi základné princípy právneho štátu patrí nepochybne i vylúčenie ľubovôle pri

rozhodovaní súdov, ktoré musia reagovať na uplatnené námietky a vysvetlenie ich

prípadného odmietnutia. Ak sa odvolací súd nevysporiada s odvolacími námietkami, je jeho

rozhodnutie nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku v rozpore s právom na spravodlivý

proces. ...

Napriek tomu, že sťažovatelia mali súdnou praxou - ktorú podľa judikatúry ESĽP

treba považovať za zákon v materiálnom zmysle (viď Kruslin v. Francúzsko z 24.4.1990

a pod.) - zabezpečený prístup k dovolacíemu súdu, tento svoju judikatúru nerešpektoval,

keď napriek svojvoľnému odôvodneniu rozsudku odvolacím súdom, dovolanie sťažovateľov

odmietol ako neprípustné. V tomto postupe dovolacieho súdu tiež treba vidieť svojvôľu,

ktorým sa zasahuje do funkčnosti právneho systému na Slovensku.“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa ,

na rovnosť v konaní podľa a na spravodlivý proces podľa

Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 16.03.2011, spis. zn. ,

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR z 28.9.2011, spis. zn. , porušené

bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Žiline z 16.03.2011, spis. zn.

a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.9.2011, spis. zn. , a vec vracia

Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania v sume 462,38 EUR, ktorú je

povinný zaplatiť Krajský súd v Žiline spolu s Najvyšším súdom SR solidárne do 2 mesiacov,

na účet právneho zástupcu... “

Sťažovatelia tiež žiadali, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 16. marca 2011 a svoj

návrh odôvodnili takto:

„Vzhľadom na to, že v napadnutých rozhodnutiach ide o exekučný titul

na odstránenie stavby, sťažovatelia navrhujú a žiadajú ústavný súd, aby do rozhodnutia

vo veci samej odložil vykonateľnosť rozhodnutia Krajského súdu v Žiline z 16.03.2011,

spis. zn. , čím sa predíde vzniku nenapraviteľných škôd v majetkovej sfére

sťažovateľov, pričom prechod cez sporný pozemok je jednou možnou prístupovou cestou

k domu sťažovateľov.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základných práv

a práva garantovaného spravodlivé súdne konanie, a to konkrétne jeho atribúty spočívajúce

v náležitom odôvodnení súdneho rozhodnutia, ako aj v zabezpečení rovnosti účastníkov

konania. K porušeniu uvedených atribútov spravodlivého súdneho konania malo dôjsť tým,

že krajský súd aj napriek predloženým dôkazom, ktorými sťažovatelia podľa nich náležite

a dostatočne spochybnili vlastnícke právo navrhovateľky k nehnuteľnosti, z ktorej žiadala

odstrániť stavbu sťažovateľov, čím v konečnom dôsledku spochybnili aj jej aktívnu

legitimáciu, sa s týmito dôkazmi nevysporiadal, a namiesto tohto podľa sťažovateľov iba

arbitrárne konštatoval, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali svoje

vlastnícke právo k nehnuteľnosti, na ktorej bola sporná stavba nimi postavená. K porušeniu

označených základných práv a práva mal prispieť aj najvyšší súd, a to z dôvodu, že

v sťažovateľmi tvrdenom pochybení krajského súdu nevidel dovolací dôvod, v dôsledku

čoho toto sťažovateľmi tvrdené pochybenie krajského súdu ani nenapravil.

1. K rozhodnutiu krajského súdu

Pokiaľ ide o sťažovateľmi napádaný rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 16. marca 2011, odvolávajúc sa na svoju judikatúru, podľa ktorej v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sa ústavná sťažnosť proti

druhostupňovému rozhodnutiu považuje za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (ktorým

však bolo dovolanie odmietnuté z procesných dôvodov, a preto nedošlo k vecnému

preskúmaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, pozn.), a lehota na podanie sťažnosti

proti dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu sa tak považuje za zachovanú

(napr. , ), ústavný súd aj v tomto prípade vzhľadom na to, že

najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti označenému rozhodnutiu krajského súdu bez jeho

meritórneho preskúmania odmietol, považuje sťažnosť sťažovateľov proti právoplatnému

rozsudku krajského súdu za riadne a včas podanú.

Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Krajský súd v napádanom rozsudku sp. zn. zo 16. marca 2011 svoje

závery odôvodnil takto:

„Predmetom konania v danej právnej veci je návrh navrhovateľky na odstránenie

stĺpikov z betónových tvárnic z pozemku parcela ... na tom základe, že navrhovateľka je

výlučnou vlastníčkou pozemku ... zastavaná plocha o výmere ... Odporcovia 1/, 2/ na tejto

časti jej sporného pozemku, ktorý slúži ako prístup k rodinnému domu navrhovateľky súp. č.

..., neoprávnene postavili tri stĺpiky oplotenia a železnú závoru.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal riadne

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu veci a z dôkazov,

ktoré vykonal, vyvodil aj správny právny záver.

Podľa ust. , vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho

vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho,

kto mu neprávom zadržuje. Obdobne právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec

u seba.

Súdnu ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam poskytuje zákon v citovanom

zákonnom ustanovení vlastníkom proti tým, ktorí neoprávnene zasahujú do ich vlastníckeho

práva, najmä umožňuje domáhať sa vydania veci od toho, kto ju neprávom zadržuje.

Základnou podmienkou úspechu návrhu v tejto právnej veci je preukázanie vlastníckeho

práva, teda aktívna legitimácia. Keďže vlastnícke žaloby sú hmotno-právnym inštitútom,

na základe ktorého sa realizuje subjektívny nárok vlastníka veci na ochranu, bolo

povinnosťou súdu skúmať, či navrhovateľka má aktívnu legitimáciu na podanie návrhu

v danom znení o ochranu vlastníckeho práva. V konaní prvostupňový súd mal preukázané,

že navrhovateľka je zapísaná ako výlučná vlastnícka CKN p. č. ... - zastavané plochy

a nádvoria vo výmere ... . Znaleckým posudkom znalca Ing. M. Č. bolo zistené, že

premietnutím polohy stĺpikov a závory do súčasnej platnej katastrálnej mapy zistil, že dva

stĺpiky B, C, sa nachádzajú na pozemku navrhovateľky p. č. ... . železná závora medzi

stĺpikmi A a B na spornom pozemku navrhovateľky sa nachádza v časti bodov X, B, nákresu

v dĺžke 3,25 m, Ing. M. K. ako znalec súdom ustanovený vo svojom kontrolnom znaleckom

posudku uviedol, že je znalecký posudok vyhotovený Ing. M. Č. ako vecne správny,

čo sa týka zamerania skutočného stavu, ako aj určenia pôvodného stavu spornej p. č. ... .

V konaní o ochranu vlastníckeho práva navrhovateľka preukázala vlastníctvo

k predmetnému pozemku, na ktorom sa stĺpiky nachádzajú, keď znaleckým dokazovaním

bolo preukázané, že časť betónových stĺpikov sa nachádza na parcele navrhovateľky.

Za daného stavu ak by mali byť odporcovia úspešní, museli preukázať svoje vlastníctvo.

Na základe kúpnej zmluvy registrovanej bývalým Štátnym notárstvom v Č. pod č. R. ... zo

dňa 30.11.1978 odporcovia ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu spísanú formou notárskej

zápisnice Štátnym notárstvom v Č., ktorou predávajúci ako vlastník pozemku p.. č. ... lúka

o výmere ... , zapísanej v pozemkovej knihe kat. územia K. ako p. č. ..., ktorej časť je totožná

s parcelou ..., ktorú nehnuteľnosť odpredáva predávajúci na prístupovú cestu k ich

stavebnému pozemku. Pokiaľ odporcovia 1/, 2/ poukázali na konanie Okresného súdu

v Čadci sp. zn. , v tejto súvislosti prvostupňový súd správne poukázal, že

navrhovateľka J. Ľ. nebola vlastníckou predmetnej nehnuteľnosti, pretože sporná časť

nehnuteľnosti jej bola pridelená iba v rámci HTUP ako náhrada za pozemky, ktoré jej boli

pojaté do honov JRD a iba z tohto titulu jej vzniklo právo na prípadnú ochranu jej práv, ale

nesvedčí to o jej vlastníckom práve, pretože náhradný užívateľ má právo na výnos pozemku,

môže meniť jeho podstatu, uskutočňovať na ňom stavby, ale nemôže pozemok zaťažiť ani

scudziť. Z uvedeného vyplýva, že vlastnícke právo navrhovateľky nemohlo byť ohrozené

konaním Ľ.j a v konaní bolo preukázané a to svedeckými výpoveďami, že odporcovia

zneužili dohodu, ktorá bola medzi navrhovateľkou a jej manželom M. Č. a odporcami,

ktorým umožnili rozšíriť vstup na pozemok, pritom si však zahradili viac ako im prináležalo.

Samotní odporcovia 1/, 2/ pokiaľ získali vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti

p. č. ... o výmere ... , už v čase uzavretia kúpnej zmluvy museli si byť vedomí z

priestorového umiestnenia predmetnej nehnuteľnosti. Už v tom čase museli si byť vedomí

toho, že časť nehnuteľnosti, na ktorom stoja stĺpiky nie je predmetom tejto zmluvy, z dôvodu

ktorého aj požiadali o navrhovateľku a jej t .č. nebohého manžela o umožnenie vstupu z

dôvodu vykonávania stavebných prác. Z uvedeného vydržanie predmetnej nehnuteľnosti

neprichádza v úvahu, pretože nebola preukázaná ani oprávnená držba ani uplynutie doby

potrebnej na vydržanie predmetnej nehnuteľnosti samotnými odporcami. Keďže dohoda

zo dňa 7. mája 1957 predložená navrhovateľkou nebola predmetom vkladu vlastníckeho

práva podľa vtedy platných právnych predpisov, samotná navrhovateľka na základe

osvedčenia jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe notárskej zápisnice N 113/94,

NZ 386/94 svedčí o vlastníckom práve navrhovateľky. Notárske osvedčenie bolo vydané

v zmysle , pričom notárska zápisnica, ktorá obsahovala osvedčenie

o vydržaní, bola spísaná na základe , ktorý zákon upravuje postavenie

a činnosť notárov. Súd nie je oprávnený zasahovať do činnosti notára vykonávanej podľa

V danom prípade nebol súd oprávnený preskúmavať platnosť notárskej

zápisnice ani postup notára pri jej vydávaní. Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil

s právnym záverom prvostupňového súdu a rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa ust. potvrdil.“

Z citovaného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že krajský súd mal dostatočne

preukázané, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, na ktorej sťažovatelia

zriadili nepovolenú stavbu, čím zasiahli do vlastníckeho práva navrhovateľky, ktorá sa tak

dôvodne v zmysle domáhala proti sťažovateľom

ochrany svojho vlastníckeho práva a žiadala odstránenie tejto neoprávnenej stavby

zo svojho majetku.

V súvislosti s námietkami sťažovateľov, podľa ktorých okresný súd a ani krajský súd

nezohľadnili nimi predkladané dôkazy spochybňujúce podľa nich vlastnícke právo

navrhovateľky k dotknutej nehnuteľnosti, ústavný súd podotýka, že v danom prípade bol

predmet konania pred všeobecnými súdmi vymedzený žalobným petitom, z ktorého

vyplýva, že v danom prípade nebola spornou otázka vlastníctva navrhovateľky,

resp. predmetom konania nebola žaloba o určenie vlastníckeho práva, ale predmetom

konania bola žaloba na plnenie, v zmysle ktorej sa navrhovateľka domáhala, aby

sťažovatelia prestali zasahovať do jej vlastníckeho práva. Vzhľadom na uvedený predmet

konania bolo teda irelevantné sťažovateľmi navrhované dokazovanie na popretie

vlastníckeho práva navrhovateľky k dotknutej nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo bolo

nepochybne preukázané výpisom z verejného registra o evidencii nehnuteľností,

o pravdivosti ktorého nemal krajský súd bez ďalšieho dôvod pochybovať, resp. tento zápis

spochybňovať v konaní, v ktorom nebola táto otázka predmetom konania. Keďže teda

navrhovateľka dostatočne hodnoverným spôsobom preukázala svoje vlastnícke právo

k dotknutej nehnuteľnosti, bolo namieste, že sa domáhala jeho ochrany pred neoprávneným

zasahovaním zo strany sťažovateľov, ktorí naopak v predmetnom konaní hodnoverne

nepreukázali „právo silnejšieho“, resp. inými slovami, nepreukázali, že by oni boli

vlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, čo by ich oprávňovalo na tejto nehnuteľnosti postaviť

spornú stavbu. Práve naopak, takmer všetky námietky sťažovateľov sa týkali nie

preukazovania ich vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti, ale iba spochybňovania

vlastníckeho práva navrhovateľky. Uvedené právo však nebolo predmetom dotknutého

konania, takže predmetné námietky sťažovateľov, zastúpených kvalifikovaným právnym

zástupcom, by mohli mať relevanciu v inom konaní o určení vlastníckeho práva k dotknutej

nehnuteľnosti.

V súlade s uvedeným krajský súd v napádanom rozhodnutí tiež konštatoval

„Za daného stavu, ak by mali byť odporcovia úspešní, museli preukázať svoje vlastníctvo.“.

Vzhľadom na uvedené podľa ústavného súdu napádané rozhodnutie krajského súdu

nevykazuje znaky arbitrárnosti, svojvôle alebo zjavnej neodôvodnenosti a jeho závery

sú plne ústavne udržateľné, pričom krajským súdom aplikované ustanovenie Občianskeho

zákonníka nie je popretím jeho účelu a zmyslu a plne korešponduje s ústavnou koncepciou

práva na spravodlivý súdny proces so všetkými jeho atribútmi.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (napr. , , ).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

2. K rozhodnutiu najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o sťažovateľmi napádané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. septembra 2011, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľov proti

rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti, ústavný súd prisvedčil

záverom najvyššieho súdu, že pri súčasnom dostatočne odôvodnenom súdnom rozhodnutí

nevykonanie sťažovateľmi navrhovaných dôkazov, tobôž ak nekorešpondujú s predmetom

konania (pozri už uvedené, pozn.), nemôže zakladať dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)

(odňatie možnosti konať pred súdom, pozn.).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvôli nedostatku príčinnej súvislosti medzi

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu a označenými právami sťažnosť sťažovateľov

aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľov

( prvá veta ), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

Kvôli odmietnutiu sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu rozhodovať

o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012