Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 316/2012
PDF · 220.54 KB
No categories available
I. ÚS 316/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. G. a Ing. M. G., K., zastúpených advokátom JUDr. V. J.,
Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a tiež práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 7 Co 216/2010 zo 16. marca 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 181/2011 z 28. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. G. a Ing. M. G. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2012 doručená sťažnosť M. G. a Ing. M. G., K. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
7 Co 216/2010 zo 16. marca 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 181/2011 z 28. septembra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom sp. zn. 7 Co 216/2010 zo 16. marca
2011 krajský súd ako vecne správny potvrdil rozsudok Okresného súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 10 C 1247/98-352 z 13. apríla 2010, ktorým bola sťažovateľom uložená
povinnosť odstrániť z pozemku vo vlastníctve navrhovateľky neoprávnenú stavbu (stĺpiky
so závorou, pozn.), ktorej zriadením sťažovatelia neoprávnene zasiahli do vlastníckeho
práva navrhovateľky. Dovolanie sťažovateľov proti označenému rozsudku krajského súdu
bolo napádaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 181/2011 z 28. septembra 2011
odmietnuté, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nebolo prípustné.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia vyjadrujú svoju nespokojnosť tak
s uznesením najvyššieho súdu, ktorému vytýkajú nesprávne vyhodnotenie dovolacieho
dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s rozsudkom krajského
súdu, ktorému vytýkajú jednako nedostatočnú odôvodnenosť a jednako nedostatočné
resp. rozporuplné zistenie skutkového stavu, ktoré napokon viedlo podľa sťažovateľov
k nesprávnemu meritórnemu rozhodnutiu. Sťažovatelia namietajú, že krajský súd, rovnako
ako pred ním aj okresný súd, sa vôbec nevysporiadal s ich námietkami týkajúcimi sa ich
pochybnosti o legálnosti nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľkou k pozemku,
na ktorom postavili spornú stavbu, ktorej odstránenia sa navrhovateľka domáhala.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
„Ústavný súd síce zásadne neprehodnocuje dokazovanie vykonané všeobecnými
súdmi, lebo — aj keď by sa s ním nestotožňoval - mu táto právomoc neprislúcha, na strane
druhej však, ak je hodnotenie konkrétnych dôkazov poznamenané prvkami ľubovôle,
v dôsledku absencie akceptovateľného racionálneho základu, ide o taký prípad nesprávnej
realizácie dôkazného konania, ktorý má za následok porušenie vyššie označených
základných práv. ...
Sťažovatelia v konaní preukázali nadobudnutie vlastníckeho práva k parcele
na základe kúpnej zmluvy, spornú časť pozemku užívali nerušene od roku 1978 až do roku
1998, preto ak by aj sporná časť pozemku nebola predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy,
nadobudli k nej vlastnícke právo vydržaním (viď zápisnica 6 C/477/79).
Sťažovatelia spochybnili právny titul, od ktorého navrhovateľka odvodzovala
oprávnenosť svojej držby - Dohodu zo 07.05.1957, na základe ktorej P. L. prenechal
do úžitku časť parcely č. ... o výmere ... M. C. (manželovi navrhovateľky), pretože P. L. ani
jeho manželka neboli nikdy jej vlastníkmi, ale iba užívateľmi (viď Dohoda z 7.5.1957).
Uvedená Dohoda nemohla založiť oprávnenosť a dobromyseľnosť držby, pretože nikto
nemôže preniesť na iného viac práv, než sám má.
Sťažovatelia žiadali pripojenie notárskeho spisu N 113/94? NZ 386/94 za účelom
zistenia právnej skutočnosti, ktorá mala založiť oprávnenú držbu navrhovateľky k spornému
pozemku a spôsobiť vydržanie vlastníckeho práva navrhovateľkou. Takýto dôkaz nemožno
hodnotiť ako nadbytočný, ale naopak má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej.
Sťažovatelia šetrením v zozname znalcov vedenom MS SR zistili, že Ing, K. bol
zo zoznamu znalcov vyčiarknutý ešte dňa 25.09.2009, teda pred vypracovaním znaleckého
posudku č. ... dňa 12.11.2009 a písomného vyjadrenia zo dňa 28.02.2010. ... Prvostupňový
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z dôkazu získaného v rozpore so zákonom. Túto
skutočnosť ponechal odvolací aj dovolací súd bez povšimnutia.
Znaleckým dokazovaním nebolo preukázané vlastnícke právo navrhovateľky, pretože
z posudku Ing. K. vyplýva iba fakt, že v 70-tych rokoch 20. storočia bola v katastri pri
novom mapovaní vykonaná zmena tvaru pozemkov sťažovateľov a navrhovateľky, pričom
dôvod tejto zmeny je neznámy a naopak podľa znaleckého posudku Ing. Č. podľa operátu
bývalej evidencie nehnuteľnosti pred novým mapovaním sa všetky tri stĺpiky postavené
sťažovateľmi nachádzali na pozemku ... patriacom sťažovateľom. ...
Medzi základné princípy právneho štátu patrí nepochybne i vylúčenie ľubovôle pri
rozhodovaní súdov, ktoré musia reagovať na uplatnené námietky a vysvetlenie ich
prípadného odmietnutia. Ak sa odvolací súd nevysporiada s odvolacími námietkami, je jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku v rozpore s právom na spravodlivý
proces. ...
Napriek tomu, že sťažovatelia mali súdnou praxou - ktorú podľa judikatúry ESĽP
treba považovať za zákon v materiálnom zmysle (viď Kruslin v. Francúzsko z 24.4.1990
a pod.) - zabezpečený prístup k dovolacíemu súdu, tento svoju judikatúru nerešpektoval,
keď napriek svojvoľnému odôvodneniu rozsudku odvolacím súdom, dovolanie sťažovateľov
odmietol ako neprípustné. V tomto postupe dovolacieho súdu tiež treba vidieť svojvôľu,
ktorým sa zasahuje do funkčnosti právneho systému na Slovensku.“
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 16.03.2011, spis. zn. 7 Co 216/2010,
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR z 28.9.2011, spis. zn. 4 Cdo 181/2011, porušené
bolo.
2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Žiline z 16.03.2011, spis. zn. 7 Co 216/2010
a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.9.2011, spis. zn. 4 Cdo 181/2011, a vec vracia
Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania v sume 462,38 EUR, ktorú je
povinný zaplatiť Krajský súd v Žiline spolu s Najvyšším súdom SR solidárne do 2 mesiacov,
na účet právneho zástupcu... “
Sťažovatelia tiež žiadali, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil
vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 216/2010 zo 16. marca 2011 a svoj
návrh odôvodnili takto:
„Vzhľadom na to, že v napadnutých rozhodnutiach ide o exekučný titul
na odstránenie stavby, sťažovatelia navrhujú a žiadajú ústavný súd, aby do rozhodnutia
vo veci samej odložil vykonateľnosť rozhodnutia Krajského súdu v Žiline z 16.03.2011,
spis. zn. 7 Co 216/2010, čím sa predíde vzniku nenapraviteľných škôd v majetkovej sfére
sťažovateľov, pričom prechod cez sporný pozemok je jednou možnou prístupovou cestou
k domu sťažovateľov.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základných práv
a práva garantovaného spravodlivé súdne konanie, a to konkrétne jeho atribúty spočívajúce
v náležitom odôvodnení súdneho rozhodnutia, ako aj v zabezpečení rovnosti účastníkov
konania. K porušeniu uvedených atribútov spravodlivého súdneho konania malo dôjsť tým,
že krajský súd aj napriek predloženým dôkazom, ktorými sťažovatelia podľa nich náležite
a dostatočne spochybnili vlastnícke právo navrhovateľky k nehnuteľnosti, z ktorej žiadala
odstrániť stavbu sťažovateľov, čím v konečnom dôsledku spochybnili aj jej aktívnu
legitimáciu, sa s týmito dôkazmi nevysporiadal, a namiesto tohto podľa sťažovateľov iba
arbitrárne konštatoval, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, na ktorej bola sporná stavba nimi postavená. K porušeniu
označených základných práv a práva mal prispieť aj najvyšší súd, a to z dôvodu, že
v sťažovateľmi tvrdenom pochybení krajského súdu nevidel dovolací dôvod, v dôsledku
čoho toto sťažovateľmi tvrdené pochybenie krajského súdu ani nenapravil.
1. K rozhodnutiu krajského súdu
Pokiaľ ide o sťažovateľmi napádaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 216/2010
zo 16. marca 2011, odvolávajúc sa na svoju judikatúru, podľa ktorej v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sa ústavná sťažnosť proti
druhostupňovému rozhodnutiu považuje za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (ktorým
však bolo dovolanie odmietnuté z procesných dôvodov, a preto nedošlo k vecnému
preskúmaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, pozn.), a lehota na podanie sťažnosti
proti dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu sa tak považuje za zachovanú
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09), ústavný súd aj v tomto prípade vzhľadom na to, že
najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti označenému rozhodnutiu krajského súdu bez jeho
meritórneho preskúmania odmietol, považuje sťažnosť sťažovateľov proti právoplatnému
rozsudku krajského súdu za riadne a včas podanú.
Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.
Krajský súd v napádanom rozsudku sp. zn. 7 Co 216/2010 zo 16. marca 2011 svoje
závery odôvodnil takto:
„Predmetom konania v danej právnej veci je návrh navrhovateľky na odstránenie
stĺpikov z betónových tvárnic z pozemku parcela ... na tom základe, že navrhovateľka je
výlučnou vlastníčkou pozemku ... zastavaná plocha o výmere ... Odporcovia 1/, 2/ na tejto
časti jej sporného pozemku, ktorý slúži ako prístup k rodinnému domu navrhovateľky súp. č.
..., neoprávnene postavili tri stĺpiky oplotenia a železnú závoru.
Odvolací súd preskúmaním zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal riadne
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu veci a z dôkazov,
ktoré vykonal, vyvodil aj správny právny záver.
Podľa ust. § 126 ods. 1,2 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho,
kto mu neprávom zadržuje. Obdobne právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec
u seba.
Súdnu ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam poskytuje zákon v citovanom
zákonnom ustanovení vlastníkom proti tým, ktorí neoprávnene zasahujú do ich vlastníckeho
práva, najmä umožňuje domáhať sa vydania veci od toho, kto ju neprávom zadržuje.
Základnou podmienkou úspechu návrhu v tejto právnej veci je preukázanie vlastníckeho
práva, teda aktívna legitimácia. Keďže vlastnícke žaloby sú hmotno-právnym inštitútom,
na základe ktorého sa realizuje subjektívny nárok vlastníka veci na ochranu, bolo
povinnosťou súdu skúmať, či navrhovateľka má aktívnu legitimáciu na podanie návrhu
v danom znení o ochranu vlastníckeho práva. V konaní prvostupňový súd mal preukázané,
že navrhovateľka je zapísaná ako výlučná vlastnícka CKN p. č. ... - zastavané plochy
a nádvoria vo výmere ... . Znaleckým posudkom znalca Ing. M. Č. bolo zistené, že
premietnutím polohy stĺpikov a závory do súčasnej platnej katastrálnej mapy zistil, že dva
stĺpiky B, C, sa nachádzajú na pozemku navrhovateľky p. č. ... . železná závora medzi
stĺpikmi A a B na spornom pozemku navrhovateľky sa nachádza v časti bodov X, B, nákresu
v dĺžke 3,25 m, Ing. M. K. ako znalec súdom ustanovený vo svojom kontrolnom znaleckom
posudku uviedol, že je znalecký posudok vyhotovený Ing. M. Č. ako vecne správny,
čo sa týka zamerania skutočného stavu, ako aj určenia pôvodného stavu spornej p. č. ... .
V konaní o ochranu vlastníckeho práva navrhovateľka preukázala vlastníctvo
k predmetnému pozemku, na ktorom sa stĺpiky nachádzajú, keď znaleckým dokazovaním
bolo preukázané, že časť betónových stĺpikov sa nachádza na parcele navrhovateľky.
Za daného stavu ak by mali byť odporcovia úspešní, museli preukázať svoje vlastníctvo.
Na základe kúpnej zmluvy registrovanej bývalým Štátnym notárstvom v Č. pod č. R. ... zo
dňa 30.11.1978 odporcovia ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu spísanú formou notárskej
zápisnice Štátnym notárstvom v Č., ktorou predávajúci ako vlastník pozemku p.. č. ... lúka
o výmere ... , zapísanej v pozemkovej knihe kat. územia K. ako p. č. ..., ktorej časť je totožná
s parcelou ..., ktorú nehnuteľnosť odpredáva predávajúci na prístupovú cestu k ich
stavebnému pozemku. Pokiaľ odporcovia 1/, 2/ poukázali na konanie Okresného súdu
v Čadci sp. zn. 6C/477/79, v tejto súvislosti prvostupňový súd správne poukázal, že
navrhovateľka J. Ľ. nebola vlastníckou predmetnej nehnuteľnosti, pretože sporná časť
nehnuteľnosti jej bola pridelená iba v rámci HTUP ako náhrada za pozemky, ktoré jej boli
pojaté do honov JRD a iba z tohto titulu jej vzniklo právo na prípadnú ochranu jej práv, ale
nesvedčí to o jej vlastníckom práve, pretože náhradný užívateľ má právo na výnos pozemku,
môže meniť jeho podstatu, uskutočňovať na ňom stavby, ale nemôže pozemok zaťažiť ani
scudziť. Z uvedeného vyplýva, že vlastnícke právo navrhovateľky nemohlo byť ohrozené
konaním Ľ.j a v konaní bolo preukázané a to svedeckými výpoveďami, že odporcovia
zneužili dohodu, ktorá bola medzi navrhovateľkou a jej manželom M. Č. a odporcami,
ktorým umožnili rozšíriť vstup na pozemok, pritom si však zahradili viac ako im prináležalo.
Samotní odporcovia 1/, 2/ pokiaľ získali vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti
p. č. ... o výmere ... , už v čase uzavretia kúpnej zmluvy museli si byť vedomí z
priestorového umiestnenia predmetnej nehnuteľnosti. Už v tom čase museli si byť vedomí
toho, že časť nehnuteľnosti, na ktorom stoja stĺpiky nie je predmetom tejto zmluvy, z dôvodu
ktorého aj požiadali o navrhovateľku a jej t .č. nebohého manžela o umožnenie vstupu z
dôvodu vykonávania stavebných prác. Z uvedeného vydržanie predmetnej nehnuteľnosti
neprichádza v úvahu, pretože nebola preukázaná ani oprávnená držba ani uplynutie doby
potrebnej na vydržanie predmetnej nehnuteľnosti samotnými odporcami. Keďže dohoda
zo dňa 7. mája 1957 predložená navrhovateľkou nebola predmetom vkladu vlastníckeho
práva podľa vtedy platných právnych predpisov, samotná navrhovateľka na základe
osvedčenia jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe notárskej zápisnice N 113/94,
NZ 386/94 svedčí o vlastníckom práve navrhovateľky. Notárske osvedčenie bolo vydané
v zmysle zák. č. 293/1992 Zb., pričom notárska zápisnica, ktorá obsahovala osvedčenie
o vydržaní, bola spísaná na základe zák. č. 323/1992 Zb., ktorý zákon upravuje postavenie
a činnosť notárov. Súd nie je oprávnený zasahovať do činnosti notára vykonávanej podľa
zák. č. 323/1992 Zb. V danom prípade nebol súd oprávnený preskúmavať platnosť notárskej
zápisnice ani postup notára pri jej vydávaní. Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil
s právnym záverom prvostupňového súdu a rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.“
Z citovaného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že krajský súd mal dostatočne
preukázané, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, na ktorej sťažovatelia
zriadili nepovolenú stavbu, čím zasiahli do vlastníckeho práva navrhovateľky, ktorá sa tak
dôvodne v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáhala proti sťažovateľom
ochrany svojho vlastníckeho práva a žiadala odstránenie tejto neoprávnenej stavby
zo svojho majetku.
V súvislosti s námietkami sťažovateľov, podľa ktorých okresný súd a ani krajský súd
nezohľadnili nimi predkladané dôkazy spochybňujúce podľa nich vlastnícke právo
navrhovateľky k dotknutej nehnuteľnosti, ústavný súd podotýka, že v danom prípade bol
predmet konania pred všeobecnými súdmi vymedzený žalobným petitom, z ktorého
vyplýva, že v danom prípade nebola spornou otázka vlastníctva navrhovateľky,
resp. predmetom konania nebola žaloba o určenie vlastníckeho práva, ale predmetom
konania bola žaloba na plnenie, v zmysle ktorej sa navrhovateľka domáhala, aby
sťažovatelia prestali zasahovať do jej vlastníckeho práva. Vzhľadom na uvedený predmet
konania bolo teda irelevantné sťažovateľmi navrhované dokazovanie na popretie
vlastníckeho práva navrhovateľky k dotknutej nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo bolo
nepochybne preukázané výpisom z verejného registra o evidencii nehnuteľností,
o pravdivosti ktorého nemal krajský súd bez ďalšieho dôvod pochybovať, resp. tento zápis
spochybňovať v konaní, v ktorom nebola táto otázka predmetom konania. Keďže teda
navrhovateľka dostatočne hodnoverným spôsobom preukázala svoje vlastnícke právo
k dotknutej nehnuteľnosti, bolo namieste, že sa domáhala jeho ochrany pred neoprávneným
zasahovaním zo strany sťažovateľov, ktorí naopak v predmetnom konaní hodnoverne
nepreukázali „právo silnejšieho“, resp. inými slovami, nepreukázali, že by oni boli
vlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, čo by ich oprávňovalo na tejto nehnuteľnosti postaviť
spornú stavbu. Práve naopak, takmer všetky námietky sťažovateľov sa týkali nie
preukazovania ich vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti, ale iba spochybňovania
vlastníckeho práva navrhovateľky. Uvedené právo však nebolo predmetom dotknutého
konania, takže predmetné námietky sťažovateľov, zastúpených kvalifikovaným právnym
zástupcom, by mohli mať relevanciu v inom konaní o určení vlastníckeho práva k dotknutej
nehnuteľnosti.
V súlade s uvedeným krajský súd v napádanom rozhodnutí tiež konštatoval
„Za daného stavu, ak by mali byť odporcovia úspešní, museli preukázať svoje vlastníctvo.“.
Vzhľadom na uvedené podľa ústavného súdu napádané rozhodnutie krajského súdu
nevykazuje znaky arbitrárnosti, svojvôle alebo zjavnej neodôvodnenosti a jeho závery
sú plne ústavne udržateľné, pričom krajským súdom aplikované ustanovenie Občianskeho
zákonníka nie je popretím jeho účelu a zmyslu a plne korešponduje s ústavnou koncepciou
práva na spravodlivý súdny proces so všetkými jeho atribútmi.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľov v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K rozhodnutiu najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o sťažovateľmi napádané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 181/2011 z 28. septembra 2011, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľov proti
rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti, ústavný súd prisvedčil
záverom najvyššieho súdu, že pri súčasnom dostatočne odôvodnenom súdnom rozhodnutí
nevykonanie sťažovateľmi navrhovaných dôkazov, tobôž ak nekorešpondujú s predmetom
konania (pozri už uvedené, pozn.), nemôže zakladať dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti konať pred súdom, pozn.).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvôli nedostatku príčinnej súvislosti medzi
označeným rozhodnutím najvyššieho súdu a označenými právami sťažnosť sťažovateľov
aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľov
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.
Kvôli odmietnutiu sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu rozhodovať
o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2012